Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)Rozsudok_13Cob-48-2018.pdf
PDF · 207.25 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/48/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Plachtince Power, s.r.o., so sídlom Kameničany 200, 018 54 Kameničany, IČO: 45 713 316, zastúpeného zástupcom: LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s. (predchádzajúce obchodné meno Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpenému zástupcom: AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 800 589, v konaní o zaplatenie 52.160,52 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/26/2017-334 zo dňa 23. novembra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/26/2017-334 zo dňa 23. novembra 2017 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 52.160,52 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. V odôvodnení okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, doložené listiny, z ktorých vyplynulo, že žalovaný žalobcovi vystavil faktúry, a to za prístup do distribučnej sústavy, č. 1/2014-12/2014, 1/2015-12/2015 a 1/2016-6/2016, t.j. za obdobie od januára 2014 do júna 2016 v celkovej výške 55.160,52 Eur, každá vo výške 1.738,49 Eur okrem faktúry č. 4/2014, ktorá bola na sumu 1.744,31 Eur. Medzi stranami konania nebolo sporné, že tieto platby uhrádzané zo strany žalobcu žalovanému boli. Žalobca poukázal na to, že žalovaný mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy napriek tomu, že s ním nemal uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalovaný podľa tvrdení žalobcu požadoval od neho platby za služby, ktoré si nikdy u neho neobjednal a ktoré mu ani nikdy neboli poskytnuté. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, podľa ktorého, ak výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, takému výrobcovi nevzniká povinnosť uhrádzať tzv. G-komponent. Z toho dôvodu podľa vyjadrenia žalobcu žalovaný nebol oprávnený fakturovať platby za prístup do distribučnej sústavy nezazmluvneným výrobcom elektriny a teda ani žalobcovi, pretože žalobca nemal uzavretú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca ďalej poukázal na časť Nálezu Ústavného súdu SR bod 21.5, v ktorej časti Ústavný súd SR jednoznačne uvádza, že bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektrickej energie nie je možné tento poplatok uplatňovať a žiadať, pričom ide o zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý stanovuje povinné obsahové náležitosti, bez ktorých táto zmluva uzatvorená nemôže byť. Nemôže
ju nahrádzať žiadna zmluva o prístupe, ani iná zmluva, ktorá sa povinne uzatvára. Žalobca zvýraznil podľa nálezu Ústavného súdu SR, že tento sa vyjadruje o tejto zmluve ako o konkrétnom zmluvnom type, ktorý upravuje zákon o energetike v § 26 ods. 5 a Ústavný súd SR sa vyjadril, že pokiaľ táto zmluva medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektrickej energie uzavretá nie je, čo v danom prípade nebola uzavretá, tak nie je možné uplatňovať túto platbu, resp. ju žiadať a z tohto dôvodu sa bez pochýb jedná podľa tvrdení žalobcu o bezdôvodné obohatenie.
2. Okresný súd poukázal v odôvodnení svojho rozsudku na tvrdenia žalobcu, vyjadrenia žalovaného, vykonané dôkazy a mal za to, že žalobe žalobcu je nevyhnutné vyhovieť. Podľa vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzavrel žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe"). Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z., platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (...) na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR Nálezom PL. ÚS 17/2014-132 vyslovil, že taká právna úprava je neústavná (v okresným súdom zvýraznenej časti citovaného ustanovenia). Podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná, pretože povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a URSO nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie Ústavného súdu SR bolo publikované dňa 21.07.2016 v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.06.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe nálezu Ústavného súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. stratilo účinnosť v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Okresný súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR odseku 21.5, z ktorého vyplýva, že „povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené". Pokiaľ potom časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, podľa odseku 21.7 predmetného nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, „povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav". Rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo len to, že kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, tak nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup.
3. Okresný súd v ďalšej časti svojho odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne, t.j. ex tunc aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti URSO vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný. Pokiaľ išlo
o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred rozhodnutím Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, okresný súd poukázal na to, že je potrebné vychádzať zo zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo tak, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc". Okresný súd skonštatoval, že bolo nepochybné to, že žalobca platby za prístup uhrádzal, pričom nemal uzavretú zmluvu o prístupe so žalovaným a po celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovení vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Okresný súd nemal spochybnené vyúčtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaným za obdobie od januára 2014, ani to, že faktúry boli uhradené. Na posúdenie žalobcovho nároku okresný súd odkázal na ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
4. Okresný súd konštatoval, že žalobca je výrobca elektriny, ktorú dodáva do distribučnej sústavy žalovaného, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby takúto elektrinu mohol dodať, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený, ktoré pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzavrie výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Za pripojenie do distribučnej sústavy a na zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca platí jednorazový poplatok, ide o tzv. pripojovací poplatok. Okresný súd zistil, že sporové strany uzavreli Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy dňa 5.5.2011 spolu s prílohami, podľa ktorej žalovaný sa zaviazal pripojiť zariadenie odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Okresný súd však súčasne poukázal na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zo zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy nemožno subsumovať pod zmluvu o pripojení. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na Zákon o energetike č. 251/2012 Z.z., § 26 ods. 3 a ods. 5, v ktorých je obsiahnutá samostatná definícia zmluvy o pripojení, podľa ktorej sa prevádzkovateľ zaväzuje zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a pripojiť zariadenie na výrobu, odber a distribúciu elektriny a definícia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, podľa ktorej prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku zvýrazňoval rozdielnosť zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a zmluvy o pripojení. Zmluva o prístupe podľa záveru okresného súdu nemôže byť nahradená zmluvami inými a má tri povinné obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., a to 1/ záväzok rezervovať dohodnutú kapacitu, 2/ umožniť prístup a 3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej množstvo je obmedzené výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej inej zmluve uzatvorenej medzi stranami konania nebol zakontrahovaný, a to ani v písomnej a ani v ústnej forme. Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 jednoznačne konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 Z.z. je v rozpore v časti: „a to aj v prípade, ak takýto výrobca nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil, že na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods. 5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzavretá nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať. Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. Okresný súd uviedol, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, pričom Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takúto zmluvu uzavretú nemal, ktorá zmluva má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré neboli v žiadnej inej zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani ústnou formou uzatvorené.
5. Okresný súd poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že žiadnu distribúciu elektriny nevykonáva a nijakým spôsobom distribučnú sústavu nevyužíva, a preto prístup do distribučnej sústavy nepotrebuje. Výrobca elektriny z OZE elektrinu vyrobí a odovzdá prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pred vstupom do jeho distribučnej sústavy. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú podporu, preto výrobcom elektriny z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom. Okresný súd poukázal okrem vyjadrení žalobcu aj na vyjadrenia žalovaného, ktorý trval na tom, že prístup bol žalobcovi poskytnutý a žalobca ho aj potreboval
a aj využíval, na preukázanie čoho predložil schému a technicko-odbornú analýzu. Okresný súd zvýraznil, že zmluva o prístupe, jej uzavretie nebolo preukázané. Pokiaľ išlo o maximálne rezervovanú kapacitu, tak táto bola podstatnou náležitosťou zmluvy o pripojení, čo vyplýva zo zákonnej definície zmluvy o pripojení, v ktorej daná hodnota musí byť uvedená, avšak netýka sa zmluvy o prístupe. Žalobca poprel akékoľvek uzavretie zmluvy o prístupe s tým, že prístup ani nikdy nevyužíval a nemal ani žiadny prístup. Platba za prístup bola nutná z dôvodu vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Okresný súd opätovne poukázal na Zmluvu o pripojení zo dňa 5.5.2011, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D (č.l. 164 spisu). Predmetom zmluvy o pripojení bolo výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup bolo možné dohodnúť len v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd poukázal na predchádzajúcu právnu úpravu, a to predchádzajúci zákon o energetike, v zmysle ktorého k pripojeniu síce dochádzalo na základe zmluvy o prístupe a pripojení, avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluva o pripojení, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným, obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy.
6. Okresný súd k viacerým predloženým zmluvám uviedol, že tieto neriešia vzťah sporných strán. Pokiaľ išlo o zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny, či rámcovú distribučnú zmluvu, tieto sa týkali výlučne zmluvného vzťahu medzi inými zmluvnými stranami a súčasne nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným. Taktiež za zmluvu o prístupe nebolo možné považovať ani zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvu o doplatku. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu SR jednoznačne stanovovala uzavretie zmluvy o prístupe, avšak okresný súd nemal preukázané jej uzavretie v žiadnej forme. Predložené zmluvy súčasne neboli zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd poukázal na to, že keby aj bola uzavretá zmluva o dodávke a distribúcii elektriny pred účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže uzavrieť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Pokiaľ žalovaný predložil nákres - schému na preukázanie, že skutočne žalobca mal prístup, za ktorý by mal platiť poplatok, tak tento doklad nepovažoval okresný súd za hodnoverný dôkaz, pretože išlo o schému vyhotovenú žalovaným bez akéhokoľvek preukázania tvrdených skutočností, či odbornosti vyhotovenia danej schémy, pričom išlo o veľmi zjednodušenú schému, ktorá bola čiastočne zavádzajúca, ak prepojenie do distribúcie je aj pri dodávke, pri dodávaní do prenosnej sústavy. Zmluva o prístupe a distribúcii, ktorú mal uzavretú žalobca s SSE, a.s., neriešila zmluvný vzťah so žalovaným, na základe ktorého by žalovaný bol oprávnený požadovať poplatok za prístup od žalobcu. Pokiaľ žalobca za rezervovanú kapacitu platil, bola to iná platba, teda za elektrinu, ktorá prichádza do zariadenia, nie za elektrinu, ktorú dodáva. Okresný súd uviedol, že nemal preukázané tvrdenia žalovaného. Nebolo preukázané poskytnutie prístupu žalovaným a jeho využitie žalobcom, a to prístup do distribučnej sústavy. Ak žalovaný účtoval platbu za prístup, tak došlo k tomu bez právneho či zmluvného základu. Okresný súd po právnej stránke bol povinný vyhodnotiť, či existoval právny základ pre účtovanie platby za prístup a takým právnym základom aj podľa zákona o energetike a zákonnej definície prístupu a tak isto aj podľa Ústavného súdu SR je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, ktorú zmluvu tohto druhu žalovaný nepredložil, jej vznik nepreukázal, preto takáto zmluva neexistovala. Ak mal žalobca zabezpečenú rezervovanú kapacitu, bolo to v zmysle zmluvy o pripojení. Tieto zmluvy síce navzájom úzko súvisia, ale každej predmet je iný a nemožno ho spájať a tvrdiť, že pri zmluve o pripojení ide o zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy.
7. Okresný súd mal za to, že zo špecifikácie predmetu zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva, že nejde o zmluvu o prístupe. Nebolo preukázané uzavretie zmluvy o prístupe, ktorá je špecifickou zmluvou a ktorá musí spĺňať náležitosti podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z.. Neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by vyžadovalo pre dodávku elektriny s právom na podporu uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Okresný súd zvýraznil tvrdenia žalobcu, ktorý uviedol, že distribučnú sústavu nevyužíva a miestom odovzdania elektriny je miesto pripojenia a jeho jediným odberateľom môže byť iba žalovaný. Z tohto preto ani nemal dôvod, prečo by žalobca takúto zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so žalovaným uzatváral. Ak vykonal žalobca platby žalovanému bez uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, tak podľa aj nálezu Ústavného súdu SR išlo o
plnenie bez právneho dôvodu. Okresný súd tento stav posúdil ako stav bezdôvodného obohatenia, ktoré je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi, ak zmluva o prístupe nebola uzavretá, tak žalobca nebol povinný platiť a jeho povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia alebo vyhlášky, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Okresný súd ďalej poukázal na tvrdenia, že v zmysle § 3 ods. 2 vyhlášky č. 24/2013 Z.z. platba za prístup do sústavy zahŕňa platbu za rezervovanú kapacitu a je súčasťou platby za prenos elektriny alebo distribúciu elektriny, teda je súčasťou platby za distribúciu elektriny.
8. Okresný súd zhrnul, že predmetom sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Analýza nepreukázala existenciu obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Technicko-odborné posúdenie využívania kapacity bolo pre danú vec irelevantné, pretože podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia Ústavného súdu SR, irelevantné. Výklad žalovaného podľa názoru okresného súdu by mal za následok to, že URSO môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivosti a návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Okresný súd nezistil dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý by poberal neústavné platby, mali prevážiť nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Výsledky vykonaného dokazovania, ako aj právne posúdenie, vyústilo do jednoznačného záveru prijatého súdom prvej inštancie o potrebe odlišovať zmluvu o pripojení a zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Okresný súd mal preukázané iba uzavretie zmluvy o pripojení, nie však uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Podľa vyhlášky č. 221/2013 Z.z., URSO zaviedol platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňovala od 01.01.2014, avšak išlo o platbu za prístup, ktorá bola možná len na základe zmluvného záväzkového vzťahu. Okresný súd za aplikácie ust. § 34, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 266 ods. 1, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka nemal ani preukázané to, že by žalobca prejavil vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe. Zo žiadneho dôkazu vykonaného pred okresným súdom nevyplynulo uzavretie zmluvy o prístupe ani v ústnej forme. Okresný súd preto uzavrel, že medzi stranami sporu nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplynul len predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Ak strany uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená rezervovaná kapacita, uvedené nebolo možné považovať za dojednanie aj prístupu. Ústavný súd SR posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak iba v prípade, ak je uzavretá zmluva o prístupe. Zmluva o prístupe v danej sporovej veci, ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy, medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá. Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil účinky svojho rozhodnutia ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu SR, pričom prednosť má princíp ústavnosti. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí zdôvodnil rozlíšenie pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické pripojenie zariadenia a uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. Prístup je právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať elektrinu cez sústavu. Nebol preukázaný žiaden prejav vôle uzavrieť zmluvu o prístupe zo strany žalobcu. Nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, pretože bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva ani žiaden prejav vôle zo strany žalobcu takúto zmluvu uzavrieť. Ani samotný prístup do distribučnej sústavy nebol preukázaný, a preto fakturované platby v spojitosti s rozhodnutím Ústavného súdu SR boli nedôvodné a je povinnosťou žalovaného takéto uhradené platby zo strany žalobcu vrátiť. Vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-239/07 okresný súd uviedol, že jeho konštatovania nemajú vplyv na vyslovený názor okresného súdu, pretože nerieši spornú otázku tohto konania a rozhodnutie okresného súdu nie je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora.
9. Okresný súd vykonané dôkazy hodnotil podľa § 191 CSP. Okresný súd zdôraznil, že nemal preukázaný prístup, za ktorý boli žalobcovi vystavené faktúry a ani žiadna zmluva nebola uzavretá. Ak žalovaný navrhol vypočuť svedka M., ktorý sa mal vyjadrovať k rezervovanej kapacite, išlo o zamestnanca žalovaného, ktorý posudzuje danú kapacitu pre výrobcu, ktorá bola rezervovaná v zmysle
zmluvy o pripojení, čo pre daný spor predstavoval neefektívne vykonanie takéhoto dôkazu. Pokiaľ žalovaný navrhol výsluch Ing. prof. P. na preukázanie skutočností, že už samotným prevádzkovaním dochádza k využívaniu prístupu, okresný súd tento dôkaz nevykonal, pretože navrhovaná osoba by bola iba v postavení svedka, avšak v tomto postavení by neplnila účel výsluchu svedka, keďže by sa neuvádzalo, čo videl, počul, ale len odborné posúdenie, ktoré je však podstatné z technického hľadiska, nie z právneho hľadiska, hoci podstatou sporu je práve právne posúdenie. Okresný súd výsluch navrhovaných svedkov nevykonal z dôvodu neefektívnosti, nehospodárnosti.
10. O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa § 255, § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobcovi z titulu úspešnosti bol proti žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
11. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Žalovaný namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, keďže okresný súd rozhodol bez toho, aby prihliadol na návrhy žalovaného, okresný súd nevykonal dôkazy predložené žalovaným, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, ako aj, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nevykonal dôkazy predložené žalovaným podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a následne rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný na základe vyjadrenia odvolacích dôvodov sa domáhal zmeny rozsudku okresného súdu tak, že žaloba bude zamietnutá a žalovanému priznaná náhrada trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalovaný zvýraznil, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z. o energetike. Okresný súd však posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, výklad práva a povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Okresný súd mal pri skúmaní existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy vychádzať zo zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a nie z neskoršieho zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Aj podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia (sp. zn. 1M Obdo V 16/2006). Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ust. § 2 písm. a) bod 23.2, § 21 ods. 2 písm. a), § 24 ods. 1 písm. d), § 27 ods. 1, § 28 ods. 1 písm. a), § 29 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 24 ods. 1 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. Z týchto zákonných ustanovení vyplýva povinnosť výrobcu uzavrieť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Prístup do distribučnej sústavy sa spája s kapacitou sústavy, keď zakotvuje oprávnenie žalovaného odmietnuť prístup do sústavy z dôvodu nedostatku kapacity sústavy. Odberateľom elektriny je osoba, ktorá odoberá elektrinu z distribučnej sústavy žalovaného a výrobca je osoba, ktorá elektrinu do distribučnej sústavy dodáva. Okresný súd počas prejednávania sporu vôbec nerozlišoval túto právnu a vecne preukázanú skutočnosť, teda postavenie žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu. Rozdielnosť práv a povinností odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd okrem toho, že na platnú zmluvu o pripojení uzavretú medzi žalobcom a žalovaným neaplikoval zákon č. 656/2004 Z.z. platný v čase uzavretia tejto zmluvy, ignoroval aj súčasne platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a distribúciu elektriny a pri výrobcovi je právo na prístup do sústavy. Práve zohľadnenie tejto zásadnej rozdielnosti postavenia žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu v predmetnom spore nebolo okresným súdom vykonané a posúdené dostatočne. Tento rozdiel vôbec nezobral okresný súd do úvahy a vyhodnotil ho v rozpore so zákonom č. 656/2004 Z.z. a tiež s platným a účinným zákonom č. 251/2012 Z.z. o energetike. Ak okresný súd nerozlišoval v konaní právne postavenie žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny, tak potom vyvodil nesprávne tvrdenie, že prístup do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pretože takéto tvrdenie je v rozpore s § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. V zmysle príslušných ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike pripojením sa rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity v sústave a fyzické pripojenie, prístupom sa rozumie právo účastníka trhu využívať poskytnutú kapacitu v sústave.
12. Žalobca a žalovaný mali medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, čo vyplýva zo zmluvy o pripojení, prílohy č. 1, kde sa stanovila maximálna rezervovaná kapacita pre
výrobné zariadenie žalobcu, teda kapacita v rozsahu ktorej je žalobca oprávnený dodávať elektrinu do distribučnej sústavy SSE-D, čím dochádza k využívaniu kapacity distribučnej sústavy. Žalovaný teda posúdil pripojenie a prístup do sústavy budúcim výrobcom ako možný, pričom v rozsahu dohodnutej maximálnej rezervovanej kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy. Tým, že zmluva o pripojení definuje zmluvné strany a práva a povinnosti týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, bolo možné konštatovať, že zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, a teda zmluva o pripojení v sebe subsumuje aj zmluvu o prístupe. To, že v zmluve o pripojení je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup žalobcu do sústavy žalovaného, je v súlade s § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorý stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení. Správnosť nazerania na problematiku prístupu do distribučnej sústavy je možné odvodiť aj zo záverov Súdneho dvora EÚ, ktorý vo veci C-239/07, bod 40 rozsudku poskytol výklad pojmu „prístup do sústavy" nasledovne: „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu, pravidelnosť a náklady služby". To, že žalobca dodáva elektrickú energiu do distribučnej sústavy, nie je medzi stranami sporné. Žalobca a žalovaný podľa názoru žalovaného majú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného a zo strany žalobcu jednoznačne dochádza k využívaniu pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor o bezdôvodnom obohatení. Tvrdenia žalobcu nemajú oporu ani v zákone č. 656/2004 Z.z. o energetike.
13. Žalovaný ďalej poukázal na závery okresného súdu v odseku 46., v odseku 33., v odseku 43., v odseku 53., napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR jasne povedal, že prístup predstavuje právo „vpúšťať" elektrickú energiu do distribučnej sústavy, pričom upresňuje účel tohto „vpúšťania". V tomto smere ÚS SR nehovorí, že právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy elektrinu vyrobenú výrobcom je priamo spojené s dohodou o tom, že vyrobená elektrina má byť týmto výrobcom aj priamo distribuovaná (prepravovaná) do stanoveného miesta. ÚS SR len logicky konštatuje, že pokiaľ na jednej strane výrobca elektrickej energie „vpúšťa" elektrinu do distribučnej sústavy (a teda má prístup do distribučnej sústavy), tak na druhej strane musí túto elektrinu niekto odoberať, inak by prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemohol zabezpečiť bezpečnosť distribučnej sústavy. Zmluva o pripojení stanovuje, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je okrem iného aj príloha č. 1 - špecifikácia odberného miesta, špecifikácia odovzdávacieho miesta, doba realizácie. Zmluva o pripojení je podpísaná tak žalobcom ako aj žalovaným, a preto predstavuje ich vôľu upraviť si vzájomné vzťahy zadefinovaným spôsobom. Obe zmluvné strany, t.j. tak žalobca ako aj žalovaný prejavili vôľu vo výške maximálnej rezervovanej kapacity stanovenej v prílohe č. 1. Žalobca je tým subjektom, ktorý SSE-D žiadal o pridelenie kapacity v distribučnej sústave v ním stanovenom rozsahu. SSE-D následne iba vyhodnotila, či distribučná sústava disponuje dostatočnou kapacitou a v kladnom prípade žiadosti žalobcu vyhovela. Zo strany žalobcu reálne dochádza k využívaniu dohodnutej maximálnej rezervovanej kapacity. Žalovaný nesúhlasil so záverom okresného súdu, že nebola predložená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný okresnému súdu predložil zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny (zmluvu o združenej dodávke elektriny) uzavretú medzi žalobcom a vybraným dodávateľom, kde je uvedený záväzok dodávateľa poskytnúť pre žalobcu ako odberateľa prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Dodávateľ však tieto služby poskytuje žalobcovi prostredníctvom prevádzkovateľa distribučnej sústavy - SSE-D, o čom svedčia aj rámcové distribučné zmluvy predložené okresnému súdu. Je tak zrejmé, že práve SSE-D je subjektom poskytujúcim prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre žalobcu. Na tieto skutočnosti však okresný súd v svojom rozhodnutí vôbec neprihliadol. Žalobca v rámci popísaných právnych vzťahov vystupuje v postavení odberateľa a nie v postavení výrobcu elektriny. Ak žalobca pripustil, že „prístup" mu je zo strany žalovaného poskytovaný, jedná sa jednoznačne o prístup do distribučnej sústavy žalovaného, a teda v prípade uhrádzania platieb za prístup do distribučnej sústavy na strane žalovaného nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Okresný súd sa týmto konštatovaním žalobcu dostatočne nevysporiadal. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovi účtoval výlučne platby za prístup do distribučnej sústavy, a teda za službu, ktorá aj podľa názoru okresného súdu v zmysle napadnutého rozsudku bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá. Žalobcovi zo strany žalovaného neboli v postavení výrobcu elektriny účtované žiadne platby za služby distribúcie elektriny. Žalovaný vo svojich vyjadreniach opakovane okresnému súdu uviedol, že pre objektívne posúdenie predmetu sporu bolo nevyhnutné sa zaoberať všetkými právnymi vzťahmi, ktoré medzi žalovaným a žalobcom vznikli a sú aj naďalej platné. Žalobca musí
mať a má zabezpečené základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou tak, aby jeho právne postavenie nebolo kvalifikované ako neoprávnený odber. Podľa § 39 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, neoprávneným odberom elektriny je aj odber elektriny bez uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V prípade neoprávneného odberu na strane žalobcu by bol totiž žalovaný oprávnený podľa § 31 ods. 1 písm. c) bod 3. zákona o energetike č. 251/2012 Z.z. žalobcovi obmedziť alebo prerušiť distribúciu elektriny, k čomu však nedošlo, pretože žalobca má základné zmluvné vzťahy, a teda aj zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zo strany žalovaného zabezpečené.
14. Žalovaný odkázal na technicko-odborné posúdenie, z ktorého vyplýva, že výrobca elektrickej energie fakticky pripojený do distribučného systému má do nej prístup a využíva distribučnú sústavu. Z technicko-odborného posúdenia vyplýva, že pri dodávke elektrickej energie do distribučnej sústavy je táto sústava využívaná, pričom sa ďalej uvádza, že kapacita sústavy je fakticky využívaná, aj keď daným prvkom nepreteká v daný okamih energia vyrobená príslušným zdrojom. Žalobca v postavení výrobcu má zabezpečený faktický prístup do distribučnej sústavy a tento prístup aj využíva. Okresný súd mal predložené technicko-odborné posúdenie považovať za plnohodnotný dôkaz, pričom z neho mal vychádzať pri zodpovedaní na položenú právnu otázku, a teda, či medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Vzhľadom na právny názor žalovaného o existencii zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je možné uviesť, že predložené technicko-odborné posúdenie len osvedčuje právny stav. Žalobca reálne využíva distribučnú sústavu žalovaného. K využívaniu dochádza, pretože inak by žalobca nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť - výrobu elektriny - a tak na strane žalovaného nemôže nastať bezdôvodné obohatenie tým, že žalobcovi využívanie svojej distribučnej sústavy umožňuje.
15. Žalovaný s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, že tento posudzoval otázku nesúladu označených ustanovení vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. o cenovej regulácii, okrem iných so zákonom č. 251/2012 Z.z. o energetike. Právna úprava obsiahnutá v zákone č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorú žalovaný považuje za rozhodnú, nebola Ústavným súdom SR vôbec posudzovaná, a preto Ústavný súd SR sa nevyjadril k otázke zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v kontexte zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a rovnako neposudzoval a nevyjadril sa k otázke podstatných náležitostí takejto zmluvy v zmysle tohto zákona a ani neposudzoval a nevyjadril sa k otázke formy takejto zmluvy v zmysle tohto zákona. Vzhľadom na aplikáciu nesprávnej právnej normy si okresný súd osvojil závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze, v dôsledku čoho konajúci okresný súd opomenul tú skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o pripojení bolo povinnosťou výrobcu elektriny a nie fakultatívnou možnosťou výrobcu elektriny tak, ako to uvádza okresný súd, uzavrieť zmluvu o prístupe do sústavy. Žalovaný poukázal na to, že nález Ústavného súdu SR pôsobí zásadne vždy ex nunc, keďže opačný výklad by znamenal zavedenie retroaktivity, ktorá je v civilnom práve neprípustná. Žalovaný poukázal aj na to, že ak okresný súd odkazoval na Zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR publikované v Zbierke rozhodnutí Ústavného súdu SR pod č. 64/2006, tak toto zjednocujúce stanovisko sa týka prípadu, v ktorom žalobca požadoval od žalovaných plnenie z titulu právneho predpisu, ktorý v priebehu konania stratil účinnosť. Pri dôslednom preštudovaní zjednocujúceho stanoviska je z jeho odôvodnenia jasné, že výrobcovia elektrickej energie vrátane žalobcu, ktorí zaplatili platbu za prístup do distribučnej sústavy na základe ustanovenia, ktoré bolo neskôr vyhlásené za protiústavné, sa na dané zjednocujúce stanovisko nemôžu odvolávať. Ústavný súd SR vo všeobecnej rovine opakovane judikoval, že nálezy Ústavného súdu SR vo veci nesúladu právnych predpisov majú účinky ex nunc, napríklad PL.ÚS 13/98, PL.ÚS 15/08, PL.ÚS 4/09, PL.ÚS 17/08. Podstatným v danej veci je to, že žalobca riadne platil za prístup do distribučnej sústavy, a to na základe príslušných rozhodnutí ÚRSO. Uvedené rozhodnutia ÚRSO naďalej platia. Žalobca preto nie je v situácii, v ktorej by od neho v súdnom či exekučnom konaní vymáhal prevádzkovateľ distribučnej sústavy platbu za prístup do distribučnej sústavy. Na žalobcu by pritom dopadlo zjednocujúce stanovisko iba vtedy, ak by si od neho prevádzkovateľ distribučnej sústavy vymáhal platby za prístup do distribučnej sústavy na základe rozhodnutí ÚRSO vydaných na základe neúčinného ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Nejestvuje výslovné rozhodnutie Ústavného súdu SR k účinkom nálezov vydaných vo veciach nesúladu právnych predpisov, ktoré by dopadali na uzavreté právne vzťahy. V tejto situácii sa preto musí aplikovať zásada ex nunc účinkov nálezov Ústavného súdu SR. Takýto pohľad má opodstatnenie aj s ohľadom na princíp zákazu retroaktivity právnych noriem, ako aj na požiadavku, aby ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nebol v tejto dôvere k nemu sklamaný. Rozhodnutia Ústavného
súdu SR, na ktoré poukazoval žalovaný, tak tieto časovo nasledujú po zjednocujúcom stanovisku a tieto jednoznačne uvádzajú, že účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR sú ex nunc. Žalovaný preto žiadal rozsudok v napadnutom výroku zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a žalobca zaviazaný k náhrade trov súdneho konania.
16. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 12.03.2018. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Zvýraznil, že jeho nárok vychádza z Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, ktorého závery sa žalovaný pokúša účelovo prekrúcať. Žalobca zvýraznil, že nikdy nevykonával distribúciu elektriny prostredníctvom distribučnej sústavy, pretože prepravu elektriny z odovzdávacieho miesta ku koncovému odberateľovi zabezpečoval a zabezpečuje subjekt, ktorý elektrinu prevzal od žalobcu v odovzdávacom mieste. Žalobca je poberateľom podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorej podmienky sa spravujú zákonom č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Aj z tohto dôvodu nemalo a nemá pre žalobcu význam využívať distribučnú sústavu a prepravovať ním vyrobenú elektrinu koncovým odberateľom, pretože ju od neho povinne vykupuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy, resp. ním poverený subjekt. Ďalej žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na zdôvodnenie nálezu ústavného súdu, časť 22.1, z ktorého jednoznačne vyplýva pomenovanie zmluvy, bez existencie ktorej nemá a nikdy nemal žalovaný nárok požadovať platbu za G-komponent a touto zmluvou je zmluva uzatvorená podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Nález ústavného súdu nie je možné vykladať iným spôsobom ako tým, že v prípade, ak výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, potom nemá a nikdy nemal právo vyžadovať platbu, ktorá je predmetom daného konania. Žalobca zvýraznil, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vo vyhláške, ktorou platbu G-komponent od 1.1.2014 zaviedol, túto zmluvu jednoznačne pomenoval a Ústavný súd SR vo svojom náleze jednoznačne uviedol, že tá časť vyhlášky, ktorá ustanovuje povinnosť platby za prístup do distribučnej sústavy aj bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je v rozpore s ústavnými normami a nemá oporu v zákone. Platba za prístup do distribučnej sústavy bola zavedená Úradom pre reguláciu sieťových odvetví od 1.1.2014, a to vyhláškou č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v energetike (ďalej len „vyhláška č. 221/2013 Z.z."). Išlo o platbu označovanú aj ako „G-komponent", do 1.1.2014 nebola táto platba účtovaná ani vyžadovaná, napriek tomu, že samozrejme výrobcovia, vrátane žalobcu, boli do distribučnej sústavy pripojení, o čom svedčí aj žalovaným predložená Zmluva o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do VN Distribučnej sústavy zo dňa 5.5.2011. Argument žalovaného v tom zmysle, že už samotné pripojenie a využívanie dojednanej kapacity distribučnej sústavy na dodávku elektriny podľa zmluvy o pripojení postačuje na odôvodnenie platby za prístup do distribučnej sústavy, neobstojí. Bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že predmetná platba bola zavedená až vyhláškou č. 221/2013 Z.z. a účtovaná až od 1.1.2014. ÚRSO vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. explicitne a presne uviedol, že platba sa má uplatňovať aj v prípade, ak výrobca nemá uzavretú zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, a to zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom práve táto časť ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. bola nálezom ústavného súdu určená, že nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 123 Ústavy SR v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je nepochybné, že k tomu, aby žalovaný uplatňoval platby za prístup do distribučnej sústavy je nevyhnutné, aby mal žalobca so žalovaným uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, t.j. konkrétny zmluvný typ, ktorú zmluvu však žalovaný so žalobcom nemal uzavretú. Žalobca zvýraznil, že hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu SR nastávajú ex tunc, čo vyplýva aj zo zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu PLz. ÚS 1/06. Podľa žalobu je v danom prípade nevyhnutné, aby v zmysle zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR bol uprednostňovaný princíp ústavnosti pred princípom právnej istoty, a teda, aby nález ústavného súdu mal účinky aj spätne. Na základe tohto stavu preto žalobcom hradená platba bola platbou bez právneho dôvodu, je bezdôvodným obohatením, a preto je namieste rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny.
17. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 4.4.2018. Žalovaný vo svojom vyjadrení zvýraznil odlišnosť pojmov „maximálna rezervovaná kapacita" a „distribučná kapacita". Žalovaný zvýraznil ďalej to, že maximálna rezervovaná kapacita nielenže súvisí s pojmom prístup do distribučnej sústavy, ale dojednaním výšky maximálnej rezervovanej kapacity je dojednaný aj prístup do distribučnej sústavy výrobcom/výrobcovi elektrickej energie. Pokiaľ ide o pojem „distribučná kapacita" z ním citovaných ustanovení vyhlášky č. 18/2017 Z.z. je zrejmé, že ide o rezervovanú kapacitu pre odberateľa
a nie pre výrobcu. Žalovaný poukázal aj na ust. § 26 zákona č. 251/2012 Z.z., ktoré upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou, a to zmluvu o dodávke elektriny, zmluvu o pripojení do prenosovej sústavy, zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy, zmluvu o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny, zmluvu o zúčtovaní odchýlky, zmluvu o zúčtovaní regulačnej elektriny, zmluvu o prevzatí zodpovednosti za odchýlku, zmluvu o združenej dodávke elektriny a ďalšie zmluvy vyjadrené v tomto zákonnom ustanovení. Medzi základné zmluvné typy, ktoré upravuje zákon č. 251/2012 Z.z. patrí aj zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný poukázal na to, že z pojmového hľadiska zmluva, ktorá je upravená v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike v sebe zahŕňa dojednanie o prístupe a dojednanie o distribúcii elektriny. Podľa žalovaného na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ako aj na základe rámcovej distribučnej zmluvy prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečuje distribúciu pre odberateľa elektriny a nie pre výrobcu. V konaní pred okresným súdom, ako aj v odvolaní žalovaný uviedol, že v prejednávanom prípade zabezpečuje distribúciu elektriny pre žalobcu práve prostredníctvom rámcovej distribučnej zmluvy uzavretej s dodávateľom SSE, a.s. s tým, že distribúcia je zabezpečená pre žalobcu ako odberateľa a nie ako výrobcu, nakoľko výrobca nemá právo na distribúciu. Žalobca však namietal, že listiny predložené žalovaným nesúvisia s prejednávaným prípadom. Žalovaný zabezpečoval distribúciu žalobcovi vždy a výlučne len v rámci jeho postavenia odberateľa. Žalovaný už existujúce zmluvy o pripojení, ktoré v sebe subsumujú zmluvu o prístupe nemohol dať do súladu s § 26 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, ktorý zákon upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou, pretože tieto zmluvné typy upravujú odlišné práva a povinnosti účastníkov zmluvy, pričom aj jednotliví účastníci takýchto zmlúv sú odlišní od účastníkov tohto súdneho konania. Ak zákon nepriznáva právo výrobcovi na distribúciu elektriny, nemôže mu zároveň ukladať povinnosť uzatvoriť takú zmluvu, predmetom ktorej bude právo, na ktoré výrobca zo zákona nie je oprávnený. Zmluvy o pripojení preto v sebe subsumujú aj zmluvu o prístupe, čo bolo v súlade s právnou úpravou v čase, kedy tieto zmluvné vzťahy vznikli. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia, pričom žalovaný podľa jeho názoru v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne preukázal existenciu zmluvy o prístupe do sústavy, ktorá je obsiahnutá v zmluve o pripojení, ako aj to, že žalovaný nemôže so žiadnym výrobcom elektrickej energie uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti, pričom len tie zmluvy, ktorých ustanovenia sú v rozpore so zákonom sú účastníci zmluvy povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012. Zmluva o pripojení, ktorá podľa žalovaného v sebe subsumuje aj zmluvu o prístupe, je v súlade so zákonom č. 251/2012 Z.z. o energetike a tak ju nie je potrebné dávať do súladu s týmto zákonom.
18. Žalovaný v ďalšej časti vyjadrenia poukázal na to, že SSD žalobcovi ako účastníkovi trhu poskytuje prístup do distribučnej sústavy sprostredkovane prostredníctvom dodávateľa, čo preukazujú zmluvné vzťahy a dôkazy predložené žalovaným. V žiadnom právnom predpise neexistuje zmienka, že by výrobca bol platbu za prístup do distribučnej sústavy povinný platiť len na základe písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žiadny výrobca, či odberateľ elektriny nie je a v súlade s platnou legislatívou ani byť nemôže subjektom poskytujúcim distribúciu elektriny. Prístupom do distribučnej sústavy je nevyhnutné rozumieť samotné využívanie distribučnej sústavy, a teda možnosť: a) dodávať elektrinu do distribučnej sústavy v prípade výrobcu, alebo b) odoberať elektrinu z distribučnej sústavy v rozsahu dohodnutej kapacity. Prístup výrobcu do distribučnej sústavy je možné zabezpečiť aj na základe zmluvných vzťahov, v danom prípade zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy a následným uzatvorením zmlúv o výkupe elektriny na krytie strát, teda samotnou realizáciou dodávky elektriny do distribučnej sústavy za účelom jej predaja. Uvedené zmluvné vzťahy uzavrel žalobca dobrovoľne, pričom je zrejmé, že bez poskytnutia kapacity distribučnej sústavy dohodnutej v zmluve o pripojení zo strany SSD a následného vpustenia elektriny do distribučnej sústavy by žalobca nemal ním vyrobenú elektrinu kam dodať, a teda realizovať svoj podnikateľský zámer. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý používa pojem „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy" a nie žalobcom deklarovaný pojem „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Z tohto vyplýva, že pojem prístup do distribučnej sústavy je nevyhnutné striktne oddeľovať od pojmu distribúcia elektriny a nie je možné tieto pojmy spájať tak, ako to navodzuje žalobca. Žalovaný namietal, že okresný súd a rovnako tiež žalobca opomenuli podstatnú skutočnosť, a to, že výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú podľa § 26 ods. 23 vyhlášky č. 18/2017 Z.z.. Práve hodnota maximálne rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení je hodnotou, ktorá sa viaže na prístup do distribučnej sústavy. Tvrdenia žalobcu,
že tento distribučnú sústavu SSD nevyužíva, túto nepotrebuje a o takúto službu ani neprejavil záujem je tvrdením absurdným. Bol to práve žalobca, ktorý SSD žiadal o pridelenie kapacity v distribučnej sústave. Skutočnosť, že zo strany žalobcu dochádza k dodávke elektriny do distribučnej sústavy je medzi stranami nesporná. Sám žalobca deklaroval záujem dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy SSD, keďže požiadal a následne uzavrel zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát. Vo svojej podstate sa jedná o kúpne zmluvy, keď žalobca ako dodávateľ ním vyrobenú elektrinu predá inému subjektu (spoločnosti SSE). Je zrejmé, že takáto zmluva môže byť realizovaná jedine dodaním elektriny do distribučnej sústavy SSD, v opačnom prípade by totiž kupujúci (SSE) nemohol k elektrine ako k predmetu kúpy, nadobudnúť vlastnícke právo. Na základe týchto skutočností žalovaný žiadal, aby jeho odvolaniu bolo vyhovené.
19. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 10.4.2018, vyjadrenie žalovaného zo dňa 4.4.2018 bolo doručené žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Do momentu konania a rozhodovania krajským súdom žalobca k tomuto vyjadreniu nezaslal stanovisko.
20. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 31.7.2018 bolo podanie žalovaného spolu so stanoviskom katedry ústavného práva k účinkom nálezu ústavného súdu doručované na vedomie zástupcovi žalobcu. Podaním krajského súdu zo dňa 07.09.2018 (č.l. 437 spisu) bolo vyjadrenie žalobcu doručené zástupcovi žalovaného na vedomie.
21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalovaného za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
22. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/48/2018-399 zo dňa 22.6.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia dňa 11.9.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, s oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronicky zástupcovi žalovaného na e-mail: M.@S..D., na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
23. Primárne krajský súd uvádza, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalovaného vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa § 383 CSP, keďže neboli zistené dôvody pre zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom ani pre doplnenie dokazovania. Okresný súd na posúdenie žalobcovho nároku v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie. Krajský súd dodáva, že rozsudok okresného súdu posudzoval len v rozsahu a z odvolacích dôvodov vyjadrených v odvolaní žalovaného zo dňa 8.1.2018 za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP.
24. K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný, preto nemohol vyvolať zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch. Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého vydania sa žalobca domáhal na tom základe, že žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného na základe vyhlášky č. 221/2013 Z.z. vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO"), ktorou tento úrad zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu označenú ako „platba za prístup do distribučnej sústavy", tzv. „G-komponent" s tým, že povinnosť úhrady mali všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či mali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so žalovaným uzavretú takúto zmluvu, preto s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 argumentoval protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou účtovanej platby.
25. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 rozhodol tak, že ust. § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny", vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a)
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sa jedná o samotné dôvody, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade predmetného ustanovenia vyhlášky, tieto sa nachádzajú na strane 65, 66, 67 tohto nálezu.
26. Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 20.7.2016 (do dňa publikácie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 v Zbierke zákonov, ďalej len „vyhláška č. 221/2013 Z.z."), platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.
27. Krajský súd poukázal na citáciu tejto právnej úpravy vo väzbe s prijatým Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, ktorý nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa vzťahoval aj na predmetnú sporovú právnu vec.
28. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, čo vyplýva z uzavretej zmluvy o pripojení, ktorá je platným a účinným právnym úkonom obsahujúcim práva a povinnosti žalobcu a žalovaného, z ktorého právneho vzťahu je potrebné podľa názoru žalovaného vychádzať pri posudzovaní existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, čo znamená, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z. o energetike. Žalovaný namietal, že okresný súd posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, výklad práv a povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, pričom aplikáciou zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike sa zaoberá len v odseku 45. a 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalovaný namietal, že ak okresný súd na prejednávaný prípad aplikoval nesprávny zákon, a to zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike, porušil tým základné právo žalovaného na súdnu ochranu garantované Ústavou Slovenskej republiky.
29. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a o znení a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 251/2012 Z.z.") nadobudol účinnosť 1.9.2012, okrem čl. I § 37 ods. 4 písm. c) a ods. 6 písm. j) - l), ktoré nadobudli účinnosť 1.1.2014. Okresný súd v odseku 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že podľa Zmluvy o pripojení zo dňa 5.5.2011, ktorá sa nachádza na č.l. 164 spisového materiálu sa Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. zaviazala za podmienok dohodnutých v zmluve pripojiť zariadenie odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D, a.s., t.j. zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenie odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D, a.s.. Na č.l. 164, 165 sa nachádza Zmluva o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy zo dňa 5.5.2011 (ďalej len „Zmluva o pripojení"), uzatvorená medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom. Bolo zistené, že žalovaný účtoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy jednotlivými faktúrami za obdobie od 01/2014 do 06/2016 v celkovej výške 52.160,52 Eur. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že jednotlivé faktúry za uvedené obdobie boli uhradené, preto namieste okresný súd
poukázal na ust. § 151 ods. 1 CSP. Právna skutočnosť účtovania poplatkov za prístup do distribučnej sústavy žalovaným za obdobie od 01/2014 do 06/2016 bez uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nastala za účinnosti zákona č. 251/2012 Z.z. (ktorý nadobudol účinnosť 1.9.2012), ako aj stav úhrady účtovaných poplatkov za prístup do distribučnej sústavy v spojení s vyhláškou č. 221/2013 Z.z., z ktorej účtovanie platieb aj bez zmluvy sa založilo. Okresný súd správne poukázal na zákon č. 251/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1.9.2012, keďže išlo o nárok vyplývajúci z faktúr za obdobie od 01/2014 a nie nárok vyplývajúci zo Zmluvy o pripojení zo dňa 5.5.2011, naviac, keď zmluva o pripojení v sebe neobsahovala zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Krajský súd nesúhlasil s odvolacou námietkou žalovaného, že zmluva o pripojení, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, v sebe obsahuje aj zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, keďže aj podľa právnej úpravy v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike ide o odlišnosť obsahových inštitútov zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd správne vyhodnotil, že predložená Zmluva o pripojení zo dňa 5.5.2011 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v čase účinnosti a platnosti zákona č. 656/2004 Z.z. nie je súčasne aj zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vzhľadom k jej obsahovým náležitostiam, vyjadreným právam a povinnostiam žalobcu a žalovaného, ako aj, že samotný zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Okresný súd práve z dôvodu uzavretia Zmluvy o pripojení zo dňa 5.5.2011 poukazoval aj na zákon č. 656/2004 Z.z., ku ktorému sa vyjadroval v odsekoch 45., 46 svojho odôvodnenia a porovnával právnu úpravu zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike s právnou úpravou zákona č. 251/2012 Z.z. s konštatovaním, že aj právna úprava zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike v znení účinnom od 1.1.2011 do 31.7.2012, rovnako ako právna úprava zákona č. 251/2012 Z.z. rozlišovala medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. To, že právna úprava zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ako aj právna úprava č. 251/2012 Z.z. rozlišovala medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy potvrdzuje vymedzenie základných pojmov v § 2 písm. a) bodu 22., 23. zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, z ktorých vyplýva, že pripojením do sústavy alebo do siete sa rozumie fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete; prístupom do sústavy alebo do siete, je prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (23.2.). Krajský súd v zhode so závermi okresného súdu konštatuje, že žalovaný nepreukázal to, že v zmysle pôvodnej právnej úpravy zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ako aj to, že by zmluva o pripojení zo dňa 5.5.2011 vzhľadom k vymedzeniu obsahových náležitostí v sebe obsahovala aj uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
30. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd vôbec nerozlišoval postavenie žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny. Žalovaný zvýraznil rozdielnosť práv a povinností odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny, ktorá rozdielnosť je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd súčasne ignoroval platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a distribúciu elektriny (ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.) a pri výrobcovi právo na prístup do sústavy (ust. § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.). Tým, že okresný súd nerozlišoval rozdielnosť právneho postavenia žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny, podľa názoru žalovaného nesprávne rozlišoval aj samotný pojem pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy. Žalovaný považoval za nesprávne tvrdenie okresného súdu a jeho záver, že prístup do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný v odvolaní poukázal na výklad ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a mal za to, že žalobca a žalovaný majú medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, čo vyplýva zo Zmluvy o pripojení v rámci prílohy č. 1 a v rozsahu dohodnutej maximálne rezervovanej kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy, a tým, že Zmluva o pripojení definuje zmluvné strany a práva a povinností týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, je možné konštatovať, že Zmluva o pripojení predstavuje dojednania aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, to znamená, že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v Zmluve o pripojení je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup
žalobcu do sústavy žalovaného a uvedené je v súlade s ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorý stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení. Žalovaný v odvolaní pre svoju argumentáciu poukázal aj na závery Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo veci sp. zn. C-239/07 v bode 40 rozsudku poskytol výklad pojmu prístup do sústavy tak, že „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu, pravidelnosť a náklady služby". Žalovaný v odvolaní zvýraznil, že medzi ním a žalobcom bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, ako aj, že zo strany žalobcu jednoznačne dochádza k využívaniu pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor o bezdôvodnom obohatení.
31. Vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné zvýrazniť to, že v prejednávanom sporovom prípade bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V danej veci boli relevantné ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z., na ktoré poukazoval aj okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, ku ktorým zákonným ustanoveniam patrí § 2 písm. a) bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4, § 26 ods. 3, § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 27 ods. 2 písm. a) zákona č. 251/2012 Z.z.. Na základe zmluvy o prístupe prevádzkovateľ distribučnej sústavy umožňuje účastníkovi využívať distribučnú sústavu v dohodnutej kapacite a vyrobenú elektrinu prepraviť konkrétnemu subjektu, resp. odberateľovi. Zmluvou o pripojení sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy nezaväzuje prepraviť elektrinu, iba zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie a následne po splnení podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave. Zmluva o prístupe a Zmluva o pripojení sú preto dva rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom na ich výslovnú zákonnú definíciu, resp. ich predmet. Pokiaľ išlo o Zmluvu o pripojení uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, jej predmetom bol záväzok žalovaného zabezpečiť a umožniť žalobcovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadení žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného a nie prístup do distribučnej sústavy.
32. Žalovaný oprávnenosť účtovania platby odvodzoval z toho, že každý výrobca elektriny, ktorý dodáva elektrinu do distribučnej sústavy fakticky túto aj využíva. Žalobca podľa názoru žalovaného využíva prístup do distribučnej sústavy tým, že je do nej pripojený, dodáva do nej vyrobenú elektrinu. Žalovaný v rámci odvolania sa snažil preukázať oprávnenosť platby s poukazom aj na iné zmluvné vzťahy, avšak Ústavný súd Slovenskej republike v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 (strana 66) ustálil, že ten, kto nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemá povinnosť platby. V podstate sám žalovaný v podanom odvolaní potvrdzuje neexistenciu zmluvy o prístupe, ak uvádza, že Zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy vzhľadom na záväzok žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v distribučnej sústave, a teda žalovaný tvrdí, že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe, čo však vzhľadom k rozdielnosti týchto dvoch zmluvných inštitútov nemohlo byť akceptovateľné. Žalovaný bol nositeľom dôkazného bremena v tom, aby predložil dôkaz o existencii zmluvy o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, čo sa mu však v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo. Súdny dvor poskytol výklad pojmov prístup a pripojenie, obsiahnutých v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ ES zo dňa 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES, avšak krajský súd v zhode so záverom okresného súdu uvádza, že tento rozsudok neposkytuje odpoveď na otázku, ktorá bola sporná v tomto konaní, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
33. Ani ďalší odvolací dôvod žalovaného nebol relevantný, ktorým poukazoval na to, že Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zaoberal ustanoveniami zákona č. 251/2012 Z.z. a nie zákonnou úpravou č. 656/2004 Z.z., ktorú považoval žalovaný za rozhodnú, a preto podľa neho nemožno z neho vychádzať. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky riešil právnu úpravu zákonom č. 251/2012 Z.z. a vyhláškou č. 221/2013 Z.z.. Závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 sú aplikovateľné na daný sporový prípad, pretože riešil právny stav vyplývajúci z vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorá založila správanie sa žalovaného, a to účtovanie platieb za prístup aj bez uzavretej zmluvy. Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 jasne konštatoval nesúlad ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v dotknutej časti s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k čomu na strane 66 - 67 odôvodnenia uviedol, že „Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav". „Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, keď Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní spornej časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii) a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenuť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu." Na základe tohto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno požadovať od neho platbu za prístup do distribučnej sústavy, pretože takáto povinnosť ide nad rámec povinností, ktoré sú zakotvené pre žalobcu v zákone č. 251/2012 Z.z., ale aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, pričom uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. bolo a je fakultatívnou možnosťou žalobcu.
34. K účinkom Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016, ak žalovaný namietal, že nemôže pôsobiť ex tunc, ale ex nunc, tak s týmto odvolacím dôvodom žalovaného sa krajský súd nestotožňuje. Okresný súd vyslovil záver, že Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 má účinky ex tunc, s ktorým zdôvodnením a právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje. Pre vyslovenie účinkov predmetného nálezu ústavného súdu ex tunc je podstatné uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, keď sa priklonil k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8. júna 2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 zo dňa 14. júna 2006. Pokiaľ aj žalovaný namietal, že na danú vec nemožno aplikovať uznesenie PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, keďže dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu, tak krajský súd je toho názoru, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zjednocujúcom stanovisku sa zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov nálezov.
35. Podľa názoru krajského súdu je namieste opätovne poukázať na zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, že podľa tejto zákonnej úpravy právo prístupu do distribučnej sústavy bolo výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Bolo na žalovanom preukázať oprávnenosť účtovaných platieb za prístup do distribučnej sústavy, ktoré uhradil žalobca, t.j. mal dôkazné bremeno predložiť dôkaz o existencii zmluvy o prístupe, k čomu nedošlo, a preto absenciu takejto zmluvy nemožno nahrádzať tak, ako sa toho domáhal žalovaný odvodzovaním prístupu žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, predovšetkým neopodstatneným výkladom ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, prípadne tvrdením o využívaní kapacity distribučnej sústavy žalobcom, predkladaním technicko-odborného posudzovania, odbornej analýzy, keď uvedené je odvádzaním od podstatnej skutočnosti, že žalovaný na oprávnenosť účtovania bol povinný preukázať, že mal so žalobcom uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktoré uzavretie so žalobcom sa mu nepodarilo preukázať v žiadnej forme, naviac, ak takéto uzavretie zmluvy popieral žalobca.
36. Je potrebné zvýrazniť, ak Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom vyjadril protiústavnosť postupu konania v prípade účtovania platby za prístup do distribučnej sústavy bez uzavretej zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, tak takto vyslovenej protiústavnosti je podľa názoru krajského súdu vo vyvolanom súdnom spore nevyhnutné poskytnúť súdnu ochranu, resp. rešpektovať túto vyslovenú protiústavnosť, čo sa premietlo do potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu. Ak žalovaný nemal so žalobcom uzavretú platnú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, tak potom účtované platby za takýto prístup do distribučnej sústavy, ktoré boli uhrádzané zo strany žalobcu, k ich úhrade došlo na základe Ústavným súdom SR vyslovenej neústavnosti vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v dotknutých ustanoveniach, pri ktorej takto vyslovenej neústavnosti bolo nevyhnutné konštatovať, že platby zrealizované žalobcom nemajú právny základ a ani ústavnoprávny rámec.
37. Na základe vyššie uvedených zhodnotení krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu spolu s príslušenstvom ako pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného neoprávneným účtovaním platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi v nadväznosti na konštatáciu účinkov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 ex tunc, t.j. keď jeho účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia, pretože prednosť má princíp ústavnosti. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, t.j. aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správne rozhodnutie za vzatia do úvahy skutočnosti, že samostatnými odvolacími dôvodmi nebol napadnutý výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, preto ako výrok závislý od výroku vo veci samej bol rovnako potvrdený krajským súdom ako súdom odvolacím. Krajský súd dodáva, že rozsudok okresného súdu mohol posudzovať len v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, preto ak neboli zadefinované iné odvolacie dôvody, potom ani krajský súd nemal daný zákonný priestor na posudzovanie rozsudku okresného súdu v iných, nim prijatým záverom nenapadnutých odvolaním.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol voči žalovanému priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.