Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 610/2026
PDF · 206.73 KB
No categories available
III. ÚS 610/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Senica v konaní sp. zn. 9C/25/2018 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práv na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 9C/25/2018. Navrhuje priznať mu finančné zadosťučinenie 15 000 eur a náhradu trov konania.
II. Skutkové východiská
2. V napadnutom konaní sa žalobca proti sťažovateľovi žalobou z júla 2018 domáha neúčinnosti právnych úkonov podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Podľa žaloby otec sťažovateľa previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na sťažovateľa. Sťažovateľovi bolo v tomto konaní neodkladným opatrením z decembra 2018 uložené zdržať sa nakladania s jeho nehnuteľnosťami. Vo februári 2019 navrhol sťažovateľ konanie prerušiť, keďže na inom súde podal žalobu o určenie
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi postupcom a žalobcom, keďže ak sa určí, že táto zmluva je neplatná, žalobcovi zanikne dôvod na určenie neúčinnosti právnych úkonov. Okresný súd tomuto návrhu uznesením z mája 2019 vyhovel a podľa § 164 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie do skočenia konania o žalobe sťažovateľa prerušil. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť v septembri 2019. Počas prerušenia okresný súd zisťoval stav konania na inom súde a zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie neodkladného opatrenia. Konanie na inom súde sa právoplatne skočilo 26. júna 2024. Uznesením zo septembra 2024 okresný súd pokračoval v konaní, v októbri 2024 však konanie opäť uznesením prerušil podľa § 164 CSP do právoplatného skončenia konania sp. zn. 7Cb/32/2015 vedeného na okresnom súde. V konaní o zaplatenie 360 000 eur s príslušenstvom sa rieši otázka, či žalobca má voči dlžníkovi tvrdenú pohľadávku, ktorej splnenie malo byť ukrátené právnymi úkonmi, ktorých neúčinnosti sa žalobca v napadnutom konaní domáha. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 19. novembra 2024. V konaní sp. zn. 7Cb/32/2015 bol v októbri 2022 vydaný rozsudok pre zmeškanie, ktorý bol odvolacím súdom v apríli 2025 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
III. Argumentácia sťažovateľa
3. Sťažovateľ zdôrazňuje, že konanie v jeho veci nie je skutkovo a právne zložité, no napriek tomu nie je ani po viac než ôsmich rokoch právoplatne skončené. Okrem toho nijak neprispel k jeho predĺženiu. Podľa sťažovateľa okresný súd v jeho veci postupoval nesústredene, nehospodárne a neefektívne, v namietanom konaní sa nekonalo ani jedno pojednávanie, nebolo vykonané žiadne dokazovanie a súd nevyslovil predbežné právne posúdenie. Z toho vyvodzuje porušenie svojich ústavných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale aj vlastniť majetok a na ochranu majetku osobitne z dôvodu, že v súvislosti s nariadeným neodkladným opatrením je obmedzovaný v nakladaní so svojím majetkom. Postupom porušovateľa dochádza nielen k predlžovaniu právnej neistoty sťažovateľa, ale aj k priamemu a kontinuálnemu obmedzovaniu jeho vlastníckeho práva v súvislosti s nariadeným neodkladným opatrením. Ani existencia druhého prerušenia napadnutého konania nezbavuje porušovateľa povinnosti priebežne preskúmavať, či doba prerušenia už nedosiahla ústavne neúnosnú časovú hranicu a či nie je možné prijať iné vhodné opatrenie. Predmetná povinnosť je v prípade sťažovateľa zvýraznená tým, že naďalej trvá intenzívne obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľa neodkladným opatrením.
IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
5. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 109/03, I. ÚS 103/2016),
resp. ak argumenty v ústavnej sťažnosti nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09, I. ÚS 188/2019, II. ÚS 238/2020).
6. Ústavný súd konštatuje, že prejednávaná ústavná sťažnosť je už v poradí piatou smerujúcou proti postupu okresného súdu v totožnom konaní. Ústavné sťažnosti sťažovateľa ústavný súd odmietol uzneseniami č. k. II. ÚS 183/2022-21 z 27. apríla 2022, č. k. III. ÚS 127/2023-20 zo 16. marca 2023 a č. k. III. ÚS 434/2024-23 z 22. augusta 2024 pre zjavnú neopodstatnenosť.
7. O predchádzajúcej (v poradí štvrtej, pozn.) ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tej istej veci bolo rozhodnuté uznesením č. k. III. ÚS 628/2025-18 z 21. októbra 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. októbra 2025, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v jeho odôvodnení konštatoval, že „Otázku existencie vymáhateľnej pohľadávky súvisiacu s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu by okresný súd nevyhnutne musel riešiť aj v napadnutom konaní, čo by sa však vzhľadom na stav konania sp. zn. 7Cb/32/2015, v ktorom už bol vydaný meritórny rozsudok (ktorý nenadobudol právoplatnosť) javilo ako neúčelné a nehospodárne. Postup okresného súdu, ktorý prerušil napadnuté konanie do právoplatného skončenia súvisiaceho konania o zaplatenie pohľadávky, sa preto javí ako účelný a súladný s princípom hospodárnosti konania.“. Sťažovateľ uvedený záver viazaný na vtedajší procesný stav nespochybňuje, v aktuálne prejednávanej ústavnej sťažnosti však poukazuje na skutočnosť, že v konaní sp. zn. 7Cb/32/2015 došlo následne k zrušeniu meritórneho rozsudku a k vráteniu veci na nové konanie.
8. Pri posúdení namietaného porušenia ústavných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdu v civilnom konaní, ktoré je prerušené, treba rozlišovať, či k prerušeniu došlo z obligatórnych (§ 162 CSP), alebo z fakultatívnych dôvodov (§ 164 CSP). Pri prerušení z obligatórnych dôvodov nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom. Pri prerušení z fakultatívnych dôvodov (§ 164 CSP) treba skúmať, či nečinnosť súdu je dôvodná, teda či nemal v konaní pokračovať (I. ÚS 142/04).
9. Napadnuté konanie, ktoré trvá osem rokov, okresný súd opätovne prerušil z fakultatívneho dôvodu (§ 164 CSP). V konaní o zaplatenie pohľadávky sa rieši predbežná otázka majúca pre rozhodnutie okresného súdu v napadnutom konaní zásadný význam, a to otázka existencie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako jedného z predpokladov úspešnosti odporovacej žaloby. Otázka platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú nadobudol žalobca, totiž nebola v inom konaní, ktoré inicioval sťažovateľ a ktoré bolo dôvodom prvého prerušenia napadnutého konania, meritórne zodpovedaná vzhľadom na zamietnutie žaloby pre absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Otázku existencie vymáhateľnej pohľadávky súvisiacu s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu by okresný súd nevyhnutne musel riešiť aj v napadnutom konaní, čo by sa však vzhľadom na stav konania sp. zn. 7Cb/32/2015, ktoré prebieha od roku 2015 a v ktorom už bolo vykonané dokazovanie, javilo ako neúčelné a nehospodárne.
10. Pri fakultatívnom prerušení konania podľa § 164 CSP musí konajúci súd dôsledne zvážiť, či prerušenie konania prispeje (alebo je dokonca predpokladom) k spravodlivému rozhodnutiu vo veci (t. j. k naplneniu dikcie čl. 46 ods. 1 ústavy) a či tak tento dôvod prerušenia konania preváži nad záujmom na postupe bez zbytočných prieťahov, ktorý je rozhodnutím o prerušení konania dotknutý. Pri fakultatívnom prerušení konania (na rozdiel od obligatórneho prerušenia podľa § 162 CSP) je to práve konajúci súd, ktorý vyvažuje jednotlivé záujmy stojace pri prerušení konania proti sebe – záujem na spravodlivom rozhodnutí veci a záujem na konaní bez zbytočných prieťahov, a to vo vzťahu k obom sporovým stranám. V konkrétnych okolnostiach prípadu sťažovateľa to znamená, že okresný súd by mohol sám pristúpiť k posúdeniu otázky existencie pohľadávky v napadnutom konaní a v prípade negatívneho záveru žalobu o neúčinnosť právneho úkonu zamietnuť. Následkom prípadného následného vyhovenia žalobe žalobcu o zaplatenie pohľadávky v súvisiacom konaní sp. zn. 7Cb/32/2015 by bol stav, keď by žalobca nezvratne stratil možnosť domáhať sa svojej judikovanej pohľadávky exekúciou na majetok sťažovateľa, ktorý bol predmetom odporovacej žaloby.
11. S poukazom na uvedené sa postup okresného súdu, ktorý prerušil napadnuté konanie do právoplatného skončenia súvisiaceho konania o zaplatenie pohľadávky a vyčkáva na rozhodnutie v tomto konaní, javí ako postup vedúci k spravodlivému rozhodnutiu vo veci a vzhľadom na už vykonané dokazovanie v súvisiacom konaní aj ako účelný a súladný s princípom hospodárnosti konania.
12. Ústavný súd pritom poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnené prerušenie konania predstavuje zákonnú prekážku v konaní, ktorej existencia v zásade nespôsobuje zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09, III. ÚS 73/2022).
13. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa namietajúca porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je zjavne neopodstatnená a ako taká bola pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu je ústavná sťažnosť neprípustná. Proti nariadenému neodkladnému opatreniu sa sťažovateľ môže brániť návrhom na jeho zrušenie, a v prípade jeho zamietnutia má k dispozícii ďalšie opravné prostriedky, prípadne ústavnú sťažnosť. Účinným prostriedkom na ochranu sťažovateľovho práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku preto nie je ústavná sťažnosť na prieťahy v konaní ako celku. S poukazom na uvedené bola ústavná sťažnosť v tejto časti odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
15. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Robert Šorl
predseda senátu