Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 539/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

a

, zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou

Korčekovou, Malacká cesta 2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia

1. základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. ;

2. základných práv podľa a 3 a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj a

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2017;

3. základných práv podľa a 3 a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 20. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ“),

(ďalej aj „sťažovateľka“), Limbová 3, Limbach (spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie:

i) základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“);

ii) základných práv podľa a 3 a a a 3

a čl. 38 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako

aj a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“);

iii) základných práv podľa a 3 a a a 3

a čl. 38 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi

napadnutého konania na strane navrhovateľov vedeného pred okresným súdom na základe

návrhu podaného 9. októbra 2013, ktorým sa domáhali náhrady škody

vo forme nemajetkovej ujmy proti žalovanej Slovenskej republike, ktorá mala vzniknúť

v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu v inom konaní vedenom

pod sp. zn. . O návrhu sťažovateľov rozhodol okresný súd rozsudkom

z 26. apríla 2016 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh zamietol a žalovanej

strane nepriznal náhradu trov konania. Odvolaniu sťažovateľov podanému proti rozsudku

okresného súdu nebolo vyhovené, krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu a priznal žalovanej strane náhradu trov odvolacieho konania. Dovolanie

sťažovateľov podané proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté

napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

3. V ústavnej sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Podľa sťažovateľov krajský súd

napadnutým rozsudkom priznal žalovanej strane nárok na plnú náhradu trov odvolacieho

konania s tým, že o sume náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Napadnutý rozsudok bol

sťažovateľom doručený 14. februára 2018 (nadobudol právoplatnosť). Okresný súd však

ku dňu podania ústavnej sťažnosti o sume trov odvolacieho konania nerozhodol, a teda

napadnuté konanie nie je ako celok právoplatne skončené a stav právnej neistoty

sťažovateľov trvá. Sťažovatelia, odkazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“), zastávajú názor, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu ich

označených práv, keďže okresný súd za viac ako 2 roky a 6 mesiacov o trovách odvolacieho

konania nerozhodol. Podľa sťažovateľov tak napadnuté konanie celkovo trvá viac ako

7 rokov a 9 mesiacov.

4. V súvislosti s namietaným porušením označených práv krajským súdom

a najvyšším súdom sťažovatelia v ústavnej sťažnosti argumentujú tým, že im prvoinštančný

súd, ako aj odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby v napadnutom

konaní plnohodnotne uskutočňovali a realizovali ich procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, keďže s nimi nebolo riadne konané

pred všeobecnými súdmi. Podľa sťažovateľov bolo porušené ich právo na zákonný

a nestranný súd, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie rozhodovala zaujatá sudkyňa,

ktorá síce namietla svoju zaujatosť, ale krajský súd rozhodol uznesením z 28. februára 2014

tak, že ju nevylúčil z konania, pričom sťažovateľom neumožnil vyjadriť sa k námietke

zaujatosti sudkyne a tiež ich nepoučil o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa sťažovateľov krajský súd nesprávne posúdil ich odvolanie, keď o ňom rozhodoval

podľa účinného od 1. júla 2016, pričom odvolanie podali

sťažovatelia ešte 29. júna 2016. Namietajú, že krajský súd sa dôsledne nevysporiadal

s diskriminačným konaním okresného súdu majúcim za následok porušenie práva rovnosti

a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku zanedbania všeobecnej

poučovacej povinnosti. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti predostreli aj námietku, že im

postupom krajského súdu v odvolacom konaní bola odňatá možnosť riadne konať, keďže

napriek tomu, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu oznámili na účely komunikácie

svoju emailovú adresu na doručovanie písomností, krajský súd ich o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku v ich právnej veci elektronickými prostriedkami neupovedomil.

K porušeniu označených práv najvyšším súdom sťažovatelia argumentujú, že všetky

uvedené procesné pochybenia namietali aj v rámci podaného dovolania a subsumovali ich

pod dovolací dôvod podľa a . Najvyšší súd ako súd dovolací sa však

podľa názoru sťažovateľov s nimi riadne a ústavne konformne nevysporiadal.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

v ich veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a a podľa a 3 a listiny, práva

podľa dohovoru a porušenie a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1

a podľa a 3 a listiny a práv podľa a

dohovoru a porušenie a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, označené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec

sťažovateľov krajskému súdu a najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, prikázal

okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a priznal tiež

sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj primerané finančné zadosťučinenie

v sume 7 000 €.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

15. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

17. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

18. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré bolo podľa ich názoru poznačené

zbytočnými prieťahmi. Taktiež namietajú porušenie svojich označených základných práv

zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. V rámci predostretej

argumentácie prezentujú výhrady proti procesnému postupu okresného súdu

pri prejednávaní ich právnej veci a postupu krajského súdu v odvolacom konaní, keď

podľa mienky sťažovateľov je procesný postup konajúcich súdov poznačený vadami

majúcimi intenzitu porušenia v ústavnej sťažnosti označených práv, ktoré neboli najvyšším

súdom ako súdom dovolacím korigované.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým konaním okresného súdu

19. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný,

sťažovatelia namietajú postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v podstate od začatia konania, pričom v odôvodnení ústavnej sťažnosti predostierajú

predovšetkým problém spojený s tým, že okresný súd v napadnutom konaní nerozhodol

o sume trov odvolacieho konania, čím spôsobil zbytočné prieťahy a pretrvávanie stavu

právnej neistoty sťažovateľov.

20. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a listiny si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne (napr. , , ,

, , ).

21. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

().

22. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach pripomína, že čl. 6

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky fázy súdneho konania smerujúceho k urovnaniu sporu

o občianskom práve alebo záväzku skončili v primeranej lehote, a to vrátane fáz

nasledujúcich po rozhodnutí v merite veci (napr. rozsudok ESĽP vo veci Hornsby v. Grécko

z 19. 3. 1997, sťažnosť č. 18357/91).

23. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba

konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť

zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa

(, ), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase podania

sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie (, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (m. m. , , ,

).

24. V danej veci považuje ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh,

ale predovšetkým z obsahu súdneho spisu okresného súdu, ktorý si zadovážil,

za preukázané, že okresný súd postupoval v konaní plynulo a efektívne, nariaďoval

pojednávania v krátkych intervaloch a reagoval na procesné úkony sťažovateľov

bez zbytočného odkladu. V napadnutom konaní rozhodol okresný súd rozsudkom

z 26. apríla 2016, ktorý v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 14. februára 2018. Dovolanie podané sťažovateľmi proti napadnutému

rozsudku krajského súdu bolo najvyšším súdom odmietnuté napadnutým uznesením

z 20. júna 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2020, teda ešte pred podaním

ústavnej sťažnosti. Ústavný súd pri posudzovaní postupu okresného súdu zohľadnil

skutočnosť, že napadnuté konanie na súde prvej inštancie vo veci sťažovateľov bolo v čase

doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (25. augusta 2020, pozn.) právoplatne

skončené.

25. Ústavný súd preskúmal celé konanie okresného súdu, rešpektujúc judikatúru

ESĽP, pretože primeranosť lehoty sa musí vzťahovať aj na fázy konania nasledujúce

po meritórnom rozhodnutí. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej prebiehalo v tomto

prípade ešte dovolacie konanie, ktoré bolo právoplatne skončené 27. júla 2020. Následne

okresný súd vydal 9. októbra 2020 uznesenie, ktorým žalovanej strane náhradu trov

odvolacieho konania neurčil, pretože si ich neuplatnila a „ani z doterajšieho priebehu

konania nevyplýva, žeby žalovanému trovy odvolacieho konania vznikli (napr. z titulu

zaplateného súdneho poplatku, právneho zastúpenia atď.).“.

26. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní ani

s ohľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania v spojení aj s rozhodnutím o sume trov

konania nemá vplyv na zmenu hmotnoprávneho postavenia sťažovateľov (s prihliadnutím aj

na vedomosť sťažovateľov o tom, že žalovaný nie je v konaní zastúpený advokátom,

ale povereným zamestnancom a je oslobodený od súdnych poplatkov, ktorá bola vopred

potenciálne známa) a nevyznačuje sa prieťahmi takej intenzity, ktoré by zakladali možnosť

porušenia označených práv sťažovateľov.

27. Ústavný súd uzatvára, že postup okresného súdu v napadnutom konaní možno

hodnotiť ako efektívne smerujúci k nastoleniu právnej istoty sťažovateľov a ich právna

istota bola nastolená v čase pred podaním ústavnej sťažnosti. Uznesenie vyčísľujúce

priznané trovy konania protistrany bolo síce vydané s časovým odstupom po nastolení

právnej istoty v merite, avšak tento odstup bol spôsobený konaním o dovolaní sťažovateľov

a uznesenie samotné nebolo spôsobilé privodiť ujmu na právach sťažovateľov v ústavne

relevantnej intenzite.

28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti

namietaného porušenia základného práva podľa a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48

ods. 1 a podľa a 3 a listiny a práva podľa

dohovoru a a napadnutým rozsudkom krajského súdu

29. Vzhľadom na poslednú vetu , podľa ktorého ak bol

vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté,

začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, ústavný súd

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

30. Ústavný súd môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , , , ).

31. Pri posúdení napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení s odôvodnením

rozsudku okresného súdu) nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych

záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo

alebo nemalo byť odvolaniu sťažovateľov vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom

prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľov vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená

interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.

32. Ústavný súd sa pri posúdení ústavnej sťažnosti sťažovateľov oboznámil aj

s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré bolo podkladom

pre právny záver o nevyhovení odvolaniu sťažovateľov, tiež s odôvodnením rozsudku

okresného súdu, s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj s relevantnou

právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci sťažovateľov aplikovaná.

33. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

(v spojení s odôvodnením prvoinštančného rozsudku) bez toho, aby bolo potrebné dôvody

rozhodnutia všeobecných súdov ďalej analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu

dostatočne výpovedné, možno vyvodiť, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Napadnutý rozsudok krajského súdu je

zdôvodnený riadne a presvedčivo, nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani

arbitrárnosti. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery citovaného rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere

v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

34. Závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu nemožno kvalifikovať

ako arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu

k sťažovateľmi označeným právam podľa a 3 a ,

ods. 1 a 3 a listiny a dohovoru a a ,

a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým porušením

označených práv a rozhodnutím krajského súdu.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48

ods. 1 a podľa a 3 a listiny, práv podľa

a dohovoru a a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

35. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľov, ktorou spochybňujú správnosť záveru

najvyššieho súdu o (ne)prípustnosti dovolania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je v zásade otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (napr. , ).

36. Pravidlá o prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti

a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím.

Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Uvedené pravidlá

alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný

prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP

z 28. 10. 1998). Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak bolo toto

posúdenie vykonané v súlade so zákonom (m. m. ). Postup konajúceho súdu

v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva

sťažovateľa (m. m. , , , ).

37. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v prvom rade vyplýva, že najvyšší

súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľov, ale ako

dovolací súd ich dovolanie riadne preskúmal so zreteľom na uplatnené dovolacie dôvody

podľa a , pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je

procesne prípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto (na rozdiel od názoru

sťažovateľov) nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také,

ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery,

ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.

38. K námietke sťažovateľov o porušení ich práv na zákonný a nestranný súd

najvyšší súd uviedol, že vo veci na súde prvej inštancie rozhodovala zákonná sudkyňa, ktorá

v minulosti ako predsedníčka súdu rozhodovala vo veci ich sťažnosti na prieťahy

v predchádzajúcom konaní vedenom na okresnom súde a ktorá po pridelení veci

bezodkladne oznámila tieto skutočnosti o posúdení jej zaujatosti. O vznesenej námietke

zaujatosti bolo rozhodnuté predsedníčkou okresného súdu tak, že nepovažovala za dôvodné

pochybovať o nezaujatosti zákonnej sudkyne a následne uznesením krajského súdu bolo

rozhodnuté, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto

veci. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľom riadne doručené. Podľa najvyššieho

súdu je „nepochybné, že žalobcovia ako strana sporu nevyužili svoje právo namietať

zaujatosť sudcu, o ktorom boli poučení súdom prvej inštancie v zmysle poučovacej

povinnosti súdu o procesných právach a povinnostiach, napr. spolu s predvolaním

na nariadené termíny pojednávaní. Tvrdenia žalobcov v dovolaní, že nemali vedomosť

o oznámení a obsahu skutočností, pre ktoré sa zákonná sudkyňa cítila byť zaujatá, dovolací

súd nepovažoval za opodstatnené, lebo dôvod vznesenej námietky zaujatosti zákonnou

sudkyňou vyplýva z obsahu uznesenia nadriadeného súdu. Nejedná sa o podanie strany

v spore, ktoré by malo byť doručované a ku ktorému by sa mali právo vyjadriť. Navyše

strany majú právo uplatniť námietku zaujatosti proti sudcovi z dôvodov uvedených

v ustanovení pre jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám

zúčastneným na konaní, ktorú je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa

strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na opakované námietky zaujatosti

podané z toho istého dôvodu sa neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený súd (§ 53

).

Zákonná sudkyňa v danej veci nerozhodovala vo veci samej, len posudzovala

opodstatnenosť podanej sťažnosti v inej prejednávanej veci ako predsedníčkou súdu.

Po pridelení tejto veci na prejednanie a rozhodnutie elektronicky v zmysle platného rozvrhu

práce, oznámila skutočnosti, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o jej nezaujatosti,

o ktorých bolo rozhodnuté procesným postupom vyplývajúcim v tom čase z ustanovení

. Uplatnený dovolací dôvod podľa ,

preto nie je dôvodný.“.

39. Vo vzťahu k formulovanej námietke sťažovateľov o odňatí možnosti konať, ktorú

opierajú o tvrdenie nerešpektovania , pretože krajský súd ich

neupovedomil o verejnom vyhlásení rozsudku na ich mailovej adrese, ústavný súd v prvom

rade poukazuje na body 21 a 22 odôvodnenia napadnutého uznesenia, kde najvyšší súd

uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že termín verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacím

súdom bol oznámený štandardným spôsobom a to oznámením o mieste a čase vyhlásenia

rozhodnutia bez nariadenia pojednávania na úradnej tabuli súdu dňa 24. novembra 2017

(č. l. 113 spisu). Ústavná požiadavka verejného vyhlásenia rozsudku v spojení s právom

na súdnu ochranu v zmysle a bola splnená, lebo

pre naplnenie dikcie princípov spravodlivého konania je nepochybné, že došlo k verejnému

vyhláseniu rozsudku a o mieste a čase jeho verejného vyhlásenia boli verejnosť i strany

riadne upovedomené. Riadnym upovedomením sa má na mysli preukázanie, že

do dispozičnej sféry a vedomia verejnosti a strán sporu sa dostalo oznámenie súdu o mieste

a čase verejného vyhlásenia rozsudku, a to prinajmenšom spôsobom zákonným, na takéto

oznámenie obvyklým a legitímne očakávaným. Naplneniu týchto predpokladov pre ústavne

súladný postup súdov pri verejnom vyhlasovaní rozsudkov konvenuje napr. oznámenie

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (porov. sp. zn. ).

K uplatnenej námietke žalobcov, že súd im termín verejného vyhlásenia rozhodnutia

neoznámil elektronicky na mailovú adresu, dovolací súd dodáva, že z obsahu spisu

nevyplýva, aby žalobcovia výslovne o to požiadali v zmysle ustanovenia .

Len uvedenie mailovej adresy žalobcu 1/ v žalobe, resp. v odvolaní pri údajoch o adrese

jeho bydliska, nespĺňa túto požiadavku. Postupom odvolacieho súdu pri verejnom vyhlásení

rozsudku nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto uplatnený dovolací

dôvod podľa ) nie je dôvodný.“

40. K námietke sťažovateľov, že krajský súd bol na odvolacie konanie povinný

aplikovať ustanovenia , najvyšší súd uviedol, že táto

námietka nebola dôvodná a odvolací súd postupoval správne v súlade s princípom okamžitej

aplikability ustanovení na všetky začaté i prebiehajúce

konania v súlade s princípom justifikácie procesných úkonov.

41. K námietke sťažovateľov o nesplnení všeobecnej poučovacej povinnosti

zo strany okresného súdu, pričom sa s touto námietkou sťažovateľov nevysporiadal

ani krajský súd, ústavný súd konštatuje, že z obsahu súdneho spisu okresného súdu je

zrejmé, že sťažovateľ a sťažovateľka boli okresným súdom poučení o procesných

právach a povinnostiach v predvolaniach na pojednávania na 10. apríl 2015 (č. l. 36)

a na 22. marec 2016 (č. l. 91) a sťažovateľka aj v predvolaní na pojednávanie na 16. október

2015 (č. l. 44), a preto sa tvrdenie sťažovateľov v ústavnej sťažnosti o tom, že „ani

do vydania rozsudku sťažovatelia neboli riadne poučení o ich procesných právach

a povinnostiach, napriek tomu žalovaná... bola riadne poučená...“, javí ako špekulatívne

a zneužívajúce ochranu procesných práv, inak povedané, ako konanie, ktoré nepoužíva

ochranu.

42. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť ako neprípustné, pričom sa

ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľov. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia,

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu

podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľov použitých procesno-právnych noriem

(upravujúcich prípustnosť dovolania v civilných sporoch).

43. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 3 a a podľa a 3 a listiny, práva podľa

ods. 1 dohovoru a a neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne

dospieť k záveru o ich porušení, a preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

44. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru. Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho

z čl. 13 dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim)

o porušení iného práva chráneného dohovorom (Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu, rozhodnutie ESĽP z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba

na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa

stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

45. Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,

že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani

k záveru, že by najvyšší súd porušil právo sťažovateľov zaručené čl. 13 dohovoru, a preto aj

v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

46. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu