Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 169/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

., , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok,

vo veci namietaného porušenia , a a 3 Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. októbra 2018; , a a 3

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 14. februára 2018; , a a 3

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. augusta 2012 a napokon ,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária, Malacká cesta

5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 3

(ďalej len „“), a 3 a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. októbra 2018; čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a a 3 , a 3 a listiny, ako aj dohovoru

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. februára 2018; čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2 a a 3 , a 3 a listiny, ako aj

ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. augusta 2012

a napokon , ako aj dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

26. februára 2019.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -105

z 21. augusta 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky ako žalobkyne proti žalovanej

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaná“), o zaplatenie odškodného. Rozsudkom krajského súdu

č. k. -141 z 24. novembra 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2016 bol rozsudok

krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Novým rozsudkom

krajského súdu č. k. -205 zo 14. februára 2018 bol rozsudok okresného súdu

č. k. -105 z 21. augusta 2012 opäť potvrdený. Napokon uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. októbra 2018 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu odmietnuté a žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho

konania voči sťažovateľke v plnom rozsahu.

3. Podľa názoru sťažovateľky je dovolanie odmietajúce uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. októbra 2018, ktoré jej bolo doručené 28. decembra 2018,

arbitrárne a porušuje princípy právneho štátu a právnej istoty. Je aj zneužitím subjektívneho

práva „ultra vires“.

A.

4. Sťažovateľka poukazuje predovšetkým na ustanovenie § 219 ods. 3 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej

tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho

vyhlásením. Ak o to požiada strana, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

5. V odvolaní sťažovateľky z 20. novembra 2012 proti rozsudku okresného súdu

č. k. -105 z 21. augusta 2012 bola uvedená aj elektronická adresa, teda

mailová adresa „ “, s čím sa krajský súd a následne ani najvyšší súd

dôsledne a ústavne nevysporiadali, hoci vedeli, resp. mali vedieť, že na túto situáciu

sa v čase podania odvolania sťažovateľky vzťahovalo ustanovenie § 214

ods. 3 , podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania

alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými

prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa

.

6. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka oznámila súdu svoju

elektronickú adresu opakovane. Najprv sa tak stalo na prvej strane podanej žaloby, ďalej

v podaní zo 7. júna 2012 a napokon v odvolaní z 20. novembra 2012. Vzhľadom na to,

že krajský súd rozhodol aj druhýkrát rozsudkom, vznikla mu povinnosť oznámiť miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, prípadne aj elektronickými

prostriedkami. Krajský súd neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

elektronickými prostriedkami sťažovateľke, čím jej taktiež odňal možnosť riadne konať

pred súdom, teda znemožnil jej uskutočňovanie procesných práv v takej miere, že tým došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového

poriadku. Poukazuje v tejto súvislosti aj na dovolacie uznesenie najvyššieho súdu v inej jej

veci (sp. zn. z 31. mája 2018), v ktorej sa riešila úplne analogická

procesnoprávna situácia, resp. otázka.

B.

7. Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že jej žaloba bola pôvodne podaná

na Okresnom súde Bratislava I, kde bolo konanie vedené pod sp. zn. . Okresný

súd Bratislava I postúpil vec okresnému súdu (kde bolo konanie vedené

pod sp. zn. ), o čom sťažovateľku vôbec neupovedomil (neupovedomil

ju o tom ani okresný súd) a ani jeden z prvostupňových súdov si nesplnil ani poučovaciu

povinnosť. Povinnosť upovedomiť sťažovateľku o postúpení veci mal Okresný súd

Bratislava I podľa . Právo sťažovateľky

namietať postúpenie veci do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení veci vyplýva

z ustanovenia . Povinnosť súdu poučiť

sťažovateľku o práve namietať postúpenie veci je daná ustanovením § 5 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, keďže sťažovateľka v rozhodnom čase nebola zastúpená advokátom.

Následkom toho sťažovateľka prišla o možnosť namietať postúpenie veci z Okresného súdu

Bratislava I na okresný súd, a preto je nesporné, že na okresnom súde nekonal

a nerozhodoval zákonný, resp. kompetentný sudca. To treba podľa názoru sťažovateľky

považovať za porušenie jej označených práv podľa , listiny a dohovoru.

8. Najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľka mohla kedykoľvek počas konania

namietať postúpenie veci a o postúpení veci vedela, keďže bola riadne predvolaná okresným

súdom na pojednávanie konané 21. augusta 2012, čím došlo k zhojeniu („skonzumovaniu“)

nesplnenia vytýkanej povinnosti. Nápravu bolo možné podľa najvyššieho súdu docieliť

aj v rámci odvolacieho a dovolacieho konania. S týmto názorom najvyššieho súdu

sťažovateľka nesúhlasí. Vykazuje podľa nej známky odmietnutia spravodlivosti

s následkom porušenia jej označených práv.

C.

9. Napokon sťažovateľka namieta, že konanie o jej žalobe nie jej vinou trvá extrémne

dlho už od 28. októbra 2009 (keď doručila do podateľne Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na odškodnenie

nemajetkovej ujmy). Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti trvá konanie viac ako 9 rokov

a 4 mesiace, teda extrémne dlho, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné. Vec

má pritom pre sťažovateľku mimoriadny význam vzhľadom na to, čo je pre ňu „v hre“.

Na prieťahoch a nezákonných rozhodnutiach sa nepodieľala. Podstata námietky spočíva

v tom, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti nebolo okresným súdom rozhodnuté o trovách

dovolacieho konania, ktoré najvyšší súd priznal žalovanej dovolacím uznesením

sp. zn. z 25. októbra 2018. Znamená to, že konanie prebieha aj naďalej, a to

čo sa týka otázky trov konania. Pritom ide o vec po právnej a skutkovej stránke jednoduchú.

10. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti

na súdnu ochranu podľa , právo podľa

ods. 3 a právo podľa , ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd, podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo podľa a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č.k. -205 z 14.02.2018 porušené boli.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu

ochranu podľa , právo podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, ods. 3, Listiny základných práv a slobôd,

podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný

prostriedkom pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd odmietajúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

č. k. zo dňa 25.10.2018 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -205 z 14.02.2018

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

25.10.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní solidárne

uhradiť obchodnej spoločnosti primerané finančné

zadosťučinenie 10 000,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 631,68 ,- Euro na účet

jeho advokátky JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

6. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu

ochranu podľa , právo podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 36 ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,

podľa čl. 38 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo podľa

a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III č.k. -105 z 21.08.2012 porušené boli.

7. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. -105 z 21.08.2012

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

8. Základné právo obchodnej spoločnosti

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa SR

a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní č.k. porušené boli.

9. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 9 000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť

do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

10. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov

konania v sume 315,68 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho

právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

II.

11. Z titulnej strany žaloby sťažovateľky z 2. mája 2011 doručenej Okresnému súdu

Bratislava I dňa 4. mája 2011 vyplýva, že sťažovateľka nebola zastúpená advokátom. Ďalej

je zistiteľné, že v označení žalobkyne je uvedená okrem jej poštovej adresy, poštovej adresy

jej konateľa aj mailová adresa konateľa .

12. Z titulnej strany podania sťažovateľky zo 6. júna 2012 doručeného okresnému

súdu 7. júna 2012 vyplývajú rovnaké skutočnosti ako z predošlého listinného dôkazu.

13. Z titulnej strany zápisnice o pojednávaní okresného súdu sp. zn. ,

ktoré sa konalo 29. júna 2012, vyplýva, že sťažovateľka nebola zastúpená advokátom.

14. Z dovolania sťažovateľky zo 6. júna 2018 doručeného okresnému súdu

11. júna 2018 smerujúceho proti rozsudku krajského súdu č. k. -205

zo 14. februára 2018 vyplýva inter alia, že namieta predovšetkým odňatie možnosti riadne

konať pred súdom tým, že jej nebol oznámený presný termín verejného vyhlásenia rozsudku

krajského súdu elektronickou formou, hoci mailovú adresu konateľa opakovane okresnému

súdu oznámila. Ďalej namieta nesplnenie poučovacej povinnosti podľa § 5

ods. 1 zo strany Okresného súdu Bratislava I, a to vo vzťahu

k jej procesnému právu namietať postúpenie veci z Okresného súdu Bratislava I na okresný

súd v zmysle a .

15. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2018,

ktoré bolo sťažovateľke podľa rukou písanej poznámky doručené 28. decembra 2018,

vyplýva, že jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. februára 2018 bolo odmietnuté. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka

v podanom dovolaní namietala, že krajský súd nebol správne obsadený, že nebola

upovedomená o postúpení veci okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému,

ako aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia krajského súdu pre nedostatok dôvodov. Podľa

názoru najvyššieho súdu senát krajského súdu 6 Co bol správne zložený v súlade s platným

rozvrhom práce, a preto dovolacia námietka nesprávneho obsadenia senátu krajského súdu

neobstojí. V súvislosti s námietkou, podľa ktorej Okresný súd Bratislava I pri postúpení veci

okresnému súdu sťažovateľku o postúpení veci neupovedomil, čím jej znemožnil namietať

postúpenie do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení podľa § 105

ods. 3 , treba uviesť, že z povahy tejto procesnej povinnosti

je zrejmé, že sťažovateľka mohla kedykoľvek počas konania namietať nesúhlas

s postúpením veci, o postúpení veci vedela, lebo bola riadne predvolaná na pojednávanie

okresným súdom na 21. augusta 2012, a tak došlo k zhojeniu („skonzumovaniu“) nesplnenia

vytýkanej povinnosti. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie

v tomto smere jej bola daná tiež možnosťou podania odvolania a dovolania, pričom obe

tieto práva aj využila. Bolo by preto neefektívne považovať prípadné nedodržanie

upovedomenia strany o možnosti namietať postúpenie veci za tzv. zmätočnostnú vadu

v zmysle a z tohto dôvodu zrušovať

v dovolacom konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie konanie.

III.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

21. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

22. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

23. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

24. Vec napadla ústavnému súdu 1. marca 2019. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková

(predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

K bodu A – namietané porušenie práva postupom najvyššieho súdu a jeho

uznesením sp. zn. z 25. októbra 2018

25. Námietky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu možno rozdeliť na dve

časti. Prvá sa venuje nezaoberaním sa sťažovateľkiným tvrdením, že jej krajský súd

neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami. Druhá

námietka sťažovateľky smeruje k tomu, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej tvrdením,

podľa ktorého o postúpení veci okresnému súdu (kde sa potom konanie viedlo

pod sp. zn. ) ju tento vôbec neupovedomil, čo nenapravil ani krajský súd.

25.1 K neoznámeniu miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku krajského

súdu

25.1.1 V úvode je potrebné pripomenúť, že ústavný súd disponuje bohatou

a konštantnou judikatúrou k otázke verejného vyhlasovania rozsudkov všeobecných súdov

a k otázke upovedomenia verejnosti a sporových strán o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudku.

25.1.2 Ústavný súd v náleze sp. zn. z 18. apríla 2002 uviedol, že „hoci

z verejnosti súdneho konania (ako jednej z ústavných a procesných záruk práva na súdnu

a inú právnu ochranu) existujú určité výnimky, tieto sa vzťahujú len na súdne pojednávanie,

ale nie na verejné vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku

je bezvýnimočná, ako to vyplýva z doslovného znenia .“

25.1.3 Ďalej v náleze sp. zn. zo 14. júla 2009 (publikovanom v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 54/2009) ústavný súd

(právnou vetou) konštatoval, že „verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom

právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá aktívny

postup súdu, t. j. súd musí dať verejnosti najavo, že rozsudok vyhlási“.

25.1.4 K upovedomeniu o verejnom vyhlásení rozsudku ústavný súd nálezom

sp. zn. z 10. septembra 2009 (publikovaným v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 188/2003) právnou vetou vyslovil,

že „aj v prípade, že sa v konaní... podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje ústne

pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania..., rozsudok sa vyhlasuje vždy

verejne. To predpokladá aj povinnosť všeobecného súdu upovedomiť o takomto konaní

účastníkov konania. V zmysle platnej právnej úpravy je prítomnosť účastníka na vyhlásení

rozsudku ponímaná ako právo, nie aj ako povinnosť. Je potom iba na účastníkovi,

aby sa sám rozhodol, či sa na vyhlásení rozsudku zúčastní alebo nezúčastní.“

25.1.5 Ďalej podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. z 22. apríla 1998

(publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

pod č. 25/98) „možnosť súdu rozhodnúť o žalobe bez nariadenia pojednávania daná

ustanovením neznamená, že súd nemusí o vyhlásení

rozsudku upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania má právo byť prítomný

na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní

alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania

v intenciách “.

25.1.6 Vhodné je poukázať aj na závery ústavného súdu z nálezu sp. zn.

z 12. marca 2003 (publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky pod č. 10/2003), podľa právnej vety ktorého „konštatovanie, že rozsudok bol

vyhlásený verejne, predpokladá, aby súd dal najavo, že rozsudok vyhlási. Minimálny

štandard takéhoto oznámenia predpokladá osobitný postup súdu (aj Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu), ktorý smeruje k verejnosti (informovanie

o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom v takomto prípade obvyklým,

napr. na oznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke súdu) bez ohľadu na to,

či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.

Ústavná požiadavka verejnosti vyhlásenia rozsudku teda nie je splnená už tým, že samotné

vyhlásenie rozsudku prebieha v pojednávacej miestnosti, ktorá je prístupná verejnosti,

ak súd pred týmto vyhlásením neurobil úkon navonok smerujúci k oboznámeniu verejnosti

s takýmto vyhlásením“.

25.1.7 Konečne možno poukázať aj na závery ústavného súdu z nálezu

sp. zn. z 22. marca 2006 (publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 17/2006) týkajúce sa dovolacieho konania

a v ňom vznesenej námietky, že súdy rozhodujúce v prvom a druhom stupni neoznámili

stranám sporu miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku: „V dovolacom konaní, v ktorom

sa namieta, že jeden z účastníkov nebol predvolaný na vyhlásenie rozsudku súdu prvého

stupňa, dochádza spravidla ku kolízii dvoch základných práv, resp. ústavných princípov.

Na jednej strane ide o právo na súdnu ochranu v súvislosti so zásadou, podľa ktorej

sa rozsudky vyhlasujú verejne ( a ),

na druhej strane ide o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1

ods. 1 . Právo na verejné vyhlásenie rozsudku by bolo

iba iluzórne a nemalo by reálny základ, keby všeobecný súd nebol povinný predpísaným

spôsobom umožniť účastníkovi konania zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku.

Princíp právnej istoty je v procesnom práve vyjadrený inštitútom právoplatnosti rozsudku,

ktorý vo svojej podstate znamená, že sporná otázka je právoplatným rozsudkom vyriešená

s konečnou platnosťou a so záväznými účinkami. Je povinnosťou dovolacieho súdu

zachovať ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi základným právom na súdnu ochranu

v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa a princípom právnej istoty

vyjadreným právoplatným rozsudkom odvolacieho súdu. Dovolací súd má pritom

v súvislosti s princípom právnej istoty vychádzať z predchádzajúcej judikatúry,

resp. odchýlenie sa od nej vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodniť.“

25.1.8 Vychádzajúc z citovanej konštantnej judikatúry ústavného súdu a vzhľadom

na námietky sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné ako prvé konštatovať,

že sťažovateľka nenamieta vo svojej sťažnosti, že by nedošlo k verejnému vyhláseniu

rozsudku krajského súdu.

25.1.9 Sťažovateľka vo svojej sťažnosti taktiež nenamieta, že by nebola verejnosť

a sporové strany konania (teda aj sťažovateľka) vôbec informovaná o miesta a čase

verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu vhodnými prostriedkami – napr.

na oznamovacej/úradnej tabuli súdu, na internetovej stránke súdu, doručením písomného

upovedomia poštou.

25.1.10 Sťažovateľka však namieta, že nebola upovedomená o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu aj špecifickým spôsobom, teda podľa

aj elektronickými prostriedkami.

25.1.11 Mnohorakosť spôsobov, ktorými súdy musia a môžu upovedomovať

verejnosť a sporové strany o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, je odrazom

technickej doby, ktorú žijeme a majú priniesť okrem iného čo najväčšiu efektívnosť

a hospodárnosť konania. S tým súvisí aj zavedenie súdneho oznamovania miesta a času

verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

25.1.12 Pripomeňme, že do 31. decembra 2011 poznal

vo veciach, v ktorých odvolací súd rozhodoval rozsudkom bez nariadenia ústneho

pojednávania, oznamovanie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku iba na úradnej

tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

25.1.13 Pre naplnenie dikcie princípov spravodlivého konania podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s musí byť (aj v zmysle už citovanej judikatúry)

nepochybné, že (i) došlo k verejnému vyhláseniu rozsudku a že (ii) o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku boli verejnosť a strany sporu riadne upovedomené. Riadnym

upovedomením sa tu má na mysli preukázanie, že do dispozičnej sféry a vedomia verejnosti

a strán sporu sa dostalo oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku,

a to prinajmenšom spôsobom zákonným, na takéto oznámenie obvyklým a legitímne

očakávaným. Naplneniu týchto predpokladov pre ústavne súladný postup súdov

pri verejnom vyhlasovaní rozsudkov konvenuje napr. oznámenie o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku stranám sporu a verejnosti jeho zverejnenie na úradnej tabuli súdu

či internetovej stránke súdu.

25.1.14 Pokiaľ strana sporu bola o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

oboznámená zverejnením oznámenia na oznamovacej/úradnej tabuli súdu či internetovej

stránke súdu (prípadne písomne), avšak nie aj prostredníctvom elektronických prostriedkov,

a to napriek tomu, že strana sporu o to požiadala, ide o zjavne nezákonný postup súdu

a dochádza (slovami svojho času platného ) k odňatiu

možnosti účastníka konať pred súdom a naplneniu prípustnosti dovolania z tohto dôvodu

(rovnaké konštatovanie pozri v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2015, publikovanom ako R 19/2016, a v ňom bohato citovanú prejudikatúru).

25.1.15 Takýto nezákonný postup súdu (síce zakladajúci prípustnosť dovolania)

však nemusí dosahovať intenzitu porušenia ústavných práv tejto strany sporu.

Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie ústavnosti takéhoto (zjavne nezákonného)

postupu súdu pri oboznamovaní s miestom a časom verejného vyhlásenia rozsudku teda

je, či sa do dispozičnej sféry a vedomia strany sporu dostalo v dostatočnom časovom

predstihu (v lehote najmenej päť dní) riadne upovedomenie (pozri bod 25.1.13) o mieste

a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Inak povedané, rozhodujúce je, či strane sporu vôbec

bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, aj keď nie elektronickými

prostriedkami.

25.1.16 Zo sťažnosti nevyplýva, že by krajský súd vôbec neoznámil miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku, t. j. neoznámil ani na oznamovacej/úradnej tabuli súdu

či internetovej stránke súdu, alebo že by vôbec neinformoval sťažovateľku o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku (napr. písomne).

25.1.17 Za týchto okolností vzhľadom na konkrétnosti sťažovateľkinej veci a obsah

sťažnosti v tejto konkrétnej veci sťažovateľky ústavný súd uvádza, že sťažovateľkou

namietaný nezákonný postup krajského súdu (neoznámenie miesta a času verejného

vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami) by aj v prípade potvrdenia pravdivosti

tejto námietky sťažovateľky ešte nemusel znamenať porušenie ústavných práv

sťažovateľky, a to vzhľadom na intenzitu zásahu do ústavných práv sťažovateľky oslabenú

tým, že by vyšlo najavo, že krajský súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

sťažovateľke a verejnosti ich zverejnením na úradnej tabuli súdu či internetovej stránke

súdu.

25.1.18 To však neznamená, že najvyšší súd by sa nemal touto námietkou

(neoznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami)

bez ďalšieho zaoberať, keďže bez ohľadu na ústavnosť namietaného postupu krajského súdu

namietané pochybenie môže zakladať (v prípade pravdivosti tejto námietky) prípustnosť

dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, resp. (slovami dnes a v čase

podania dovolania platného ) z dôvodu, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

25.1.19 Sťažovateľka priložila k ústavnej sťažnosti aj dovolanie zo 6. júna 2018 proti

rozsudku krajského súdu adresované najvyššiemu súdu, z ktorého je zrejmé, že túto

argumentáciu (neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými

prostriedkami) sťažovateľka v dovolaní síce uvádza, avšak nie je z obsahu dovolania

zrejmé, že túto argumentáciu uplatnila ako dovolací dôvod (resp. že ju spojila s niektorým

z dovolacích dôvodov podľa ), ale javí sa byť „len“

ako súčasť všeobecnej argumentácie. Najvyšší súd tak tým, že sa touto argumentáciou

neoznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu týmto súdom

sťažovateľke elektronickými prostriedkami nezaoberal ako dovolacím dôvodom, neporušil

označené ústavné práva sťažovateľky.

25.1.20 Avšak aj v prípade potenciálneho materiálnejšieho prístupu najvyššieho súdu

k obsahu dovolania sťažovateľky, uznania spomínanej námietky ako smerujúcej

k niektorému z dovolacích dôvodov a potenciálneho zrušenia rozsudku krajského súdu

by sa na hmotnoprávnej pozícii sťažovateľky nič nezmenilo, keďže najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení o odmietnutí dovolania vyjadril aj k arbitrárnosti odôvodnenia

rozsudku krajského súdu a nenašiel v ňom nič, čo by nasvedčovalo nedostatku riadneho

odôvodnenia. Zrušenie rozsudku krajského súdu na podklade námietky neoznámenia miesta

a času verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu týmto súdom sťažovateľke

elektronickými prostriedkami by smerovalo len k dodatočnému oznámeniu miesta a času

verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu týmto súdom sťažovateľke elektronickými

prostriedkami a rovnakému rozsudku krajského súdu, ktorého odôvodneniu najvyšší súd nič

z pohľadu zákazu arbitrárnosti nevytkol.

25.1.21 Ústavný súd tak v súlade so závermi z nálezu sp. zn.

z 22. marca 2006 (publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky pod č. 17/2006) hodnotí (aj v tomto širšom materiálnom poňatí) napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ako favorizujúce právnu istotu sporových strán pri posudzovaní

argumentácie sťažovateľky o neoznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku

krajského súdu týmto súdom sťažovateľke elektronickými prostriedkami. Z pohľadu

označených ústavných práv sťažovateľky tak nedošlo k ich porušeniu ani v tomto smere.

25.1.22 Ústavný súd teda musí v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

25.2 K neupovedomeniu o postúpení veci okresnému súdu

25.2.1 Najvyšší súd na námietku sťažovateľky o jej neupovedomení o postúpení veci

okresnému súdu reagoval a uviedol, že z povahy tejto procesnej povinnosti je zrejmé,

že sťažovateľka mohla kedykoľvek počas konania namietať nesúhlas s postúpením veci,

o postúpení veci vedela, lebo bola riadne predvolaná na pojednávanie okresným súdom

na 21. augusta 2012, a tak došlo k zhojeniu („skonzumovaniu“) nesplnenia vytýkanej

povinnosti. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere jej

bola daná tiež možnosťou podania odvolania a dovolania, pričom obe tieto práva aj využila.

Bolo by preto neefektívne považovať prípadné nedodržanie upovedomenia strany

o možnosti namietať postúpenie veci za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm.

f) a z tohto dôvodu zrušovať v dovolacom konaní

rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie konanie.

25.2.2 Ústavný súd túto odpoveď krajského súdu na námietku sťažovateľky

ako ústavne udržateľnú a nenesúcu znaky arbitrability. Nemožno ani v tomto smere prísť

k záveru, že by došlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu k porušeniu sťažovateľkou

označených ústavných práv.

25.2.3 Ústavný súd tak musel aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

K bodu B – namietané porušenie práva postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. augusta 2012

26. Sťažnosť aj vo zvyšnej časti bolo potrebné odmietnuť.

27. Ako to vyplýva z citovaného , ako aj zákona

o ústavnom súde, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam

a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy.

28. Proti rozsudku okresného súdu č. k. -105 z 21. augusta 2012

bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval krajský súd

v odvolacom konaní. Možnosť podania odvolania sťažovateľka aj využila. Obdobne

proti rozsudku krajského súdu č. k. -205 zo 14. februára 2018 sťažovateľka

podala dovolanie, v ktorom namietala procesné pochybenia krajského súdu, ktorým

sa vo svojom uznesení o dovolaní venoval najvyšší súd a ktoré v rovnakom rozsahu

namietla aj pred ústavným súdom. Všetky uvedené okolnosti preto vylučujú právomoc

ústavného súdu rozhodovať o namietanom porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a 3 , a 3 a listiny a dohovoru okresným

súdom v rámci prvostupňového a krajským súdom v rámci odvolacieho konania. Ústavný

súd preto odmietol sťažnosť v týchto častiach podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

K bodu C – namietané porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov

29. Do určitej miery odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s tým, že do podania sťažnosti nebolo rozhodnuté o konkrétnej výške náhrady

trov dovolacieho konania, hoci dovolacím uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. ešte z 25. októbra 2018 bol žalovanej priznaný nárok za náhradu

trov dovolacieho konania voči sťažovateľke v plnom rozsahu.

30. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil

ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (). Základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány

na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom

procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné

efektívne a vecne správne využívať.

31. Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé

namietané porušenie základného práva podľa sa skúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá

v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci,

správanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. alebo ).

Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet

sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr.

alebo ). Napokon ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas

trvania konania (porov. napr. ), resp. na celkovú dĺžku konania (porov.

napr. ).

32. Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k právu

na prejedanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma primeranosť

lehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu, aplikujúc pritom

štyri základné kritériá pre posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť veci, správanie

sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri napr. Sürmeli

v. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. júna 2006, bod 128; Frydlender

v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. júna 2000, bod 43).

33. Ústavný súd však poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia,

v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých

mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (pozri napr.

alebo ) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (pozri napr. , alebo ,

príp. ). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd

spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom

ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež

napr. v alebo ).

34. Vzhľadom na predmet rozhodovania v napadnutom konaní (t. j. o výške náhrady

trov dovolacieho konania) a časový úsek medzi z 25. októbrom 2018 (keď bol žalovanej

priznaný nárok za náhradu trov dovolacieho konania voči sťažovateľke) a 1. marcom 2019

(deň podania ústavnej sťažnosti) nemožno hovoriť ani len potenciálne o porušení

sťažovateľkou označených ústavných práv sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Právna neistota sťažovateľky týkajúca sa výsledku meritórneho

konania bola rozsudkom krajského súdu odstránená. Kolaterálne rozhodovanie okresného

súdu o trovách dovolacieho konania v sťažovateľkinej veci vzhľadom na špecifiká veci

(namietané prieťahy v rozhodovaní o výške náhrady trov dovolacieho konania) nemá

ku dňu podania ústavnej sťažnosti potenciál zasiahnuť do sťažovateľkou označených

ústavných práv.

35. V nadväznosti na uvedené ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

sťažovateľke nad rámec pripomína možnosť využitia právneho prostriedku, na uplatnenie

ktorého má právo podľa a nasl. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t. j. podanie sťažnosti

na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu (napr. ). Z textu

podanej ústavnej sťažnosti, ale ani z listinných dôkazov predložených sťažovateľkou nijako

nevyplýva, že by využila možnosť podať sťažnosť predsedovi okresného súdu na zbytočné

prieťahy v konaní.

36. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2019