Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 93/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti F. K., Č., zastúpeného S., s. r. o., Č., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod

sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ), za účasti Okresného súdu

Čadca, takto

rozhodol:

1. Základné právo F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. F. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 12 000 € (slovom

dvanásťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť F. K. trovy konania v sume

323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne

S., s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 24. februára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „namietané konanie“).

Predmetom konania, ktorého sa sťažnosť týka, je rozhodovanie o návrhu na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, pričom sťažovateľ má

v konaní procesné postavenie navrhovateľa v 1. rade a odporkyňou je M. Ď., Č. (ďalej len

„odporkyňa“).

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v predmetnej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , zároveň požadoval prikázať

okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal

priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 353/12 doručeným ústavnému súdu 16. marca 2012, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Pripúšťam, že vo veci boli zo strany súdu spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.

Spis bol viackrát prideľovaný na konanie inému sudcovi, viackrát boli poverení znalci

vypracovaním znaleckého posudku. K prieťahom prispeli i samotní účastníci konania

podávaním opravného prostriedku takmer proti každému rozhodnutiu súdu, čo malo

za následok zasielanie spisu na krajský súd a najvyšší súd SR.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

Namietané konanie začalo 21. októbra 1987, keď bol okresnému súdu doručený

návrh „na zrušenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam“.

Pojednávania nariadené okresným súdom na 21. november 1988 a 29. november

1988 boli odročené s tým, že odporkyňa bude predvolaná pod hrozbou uloženia poriadkovej

pokuty.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 7. decembra 1988 a následne okresný súd

uznesením z 23. marca 1989 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva.

Znalecké posudky boli okresnému súdu predložené 29. mája 1989 a 26. júla 1989.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 23. augusta 1989, ktorý po odvolaní

odporkyne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd 1“) uznesením

zo 6. decembra 1989 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po obhliadke dotknutých nehnuteľností (18. mája 1990) a nariadení ďalšieho

znaleckého dokazovania okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 8. januára 1991.

Uvedený rozsudok krajský súd 1 svojím uznesením zo 16. apríla 1991 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po nariadení znaleckého dokazovania (3. októbra 1991) a kontrolného znaleckého

dokazovania (18. decembra 1991) okresný súd rozsudkom z 28. mája 1992 v merite veci

rozhodol. Aj tento rozsudok okresného súdu krajský súd 1 uznesením zo 17. novembra 1992

zrušil.

Po obhliadke nehnuteľností na mieste samom (19. mája 1993) a ďalších

jednoduchých procesných úkonoch okresný súd rozsudkom z 30. októbra 1995 podielové

spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil, no krajský súd 1 uznesením z 28. marca 1997

aj tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po pojednávaní uskutočnenom 16. februára 1998, nariadení ďalšieho znaleckého

dokazovania (24. februára 1998) a vykonaní jednoduchých procesných úkonov okresný súd

v merite veci rozsudkom z 21. júna 2000 rozhodol a Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd 2“) po podaní odvolania tento rozsudok okresného súdu rozsudkom z 24. mája 2001

v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

Po podaní dovolania navrhovateľmi proti rozsudku krajského súdu 2 (22. októbra

2001) a nasledujúcich procesných úkonoch týkajúcich sa poplatku a doplatenia sumy

poplatku za dovolanie Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

rozsudkom z 23. novembra 2004 meritórne rozsudky okresného súdu a krajského súdu 2

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Na základe oznámenej zaujatosti vo veci zákonnou sudkyňou bola opatrením

predsedníčky okresného súdu z 8. apríla 2005 vec konajúcej sudkyni odňatá a následne

12. apríla 2005 bola pridelená inému zákonnému sudcovi.

Pojednávania nariadené okresným súdom na 10. marec 2006 a 21. apríl 2006 sa

neuskutočnili z dôvodu ospravedlnenej neúčasti odporkyne. Po predložení doplnenia

znaleckého posudku (1. júna 2006) okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 5. júna 2006

vyhlásil rozsudok, ktorého písomné vyhotovenie bolo účastníkom konania zaslané

až 11. januára 2007.

Po podaní odvolania účastníkmi konania krajský súd 2 rozsudkom sp. zn.

z 29. januára 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu

potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu 2 z 29. januára 2008 podala odporkyňa 13. júna 2008

dovolanie a po uskutočnení viacerých jednoduchých procesných úkonov týkajúcich sa

rozhodovania o priznaní oslobodenia od súdneho poplatku okresný súd 1. decembra 2008

spis predložil najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. z 28. augusta

2009 napadnutý rozsudok krajského súdu 2 z 29. januára 2008 zrušil. Následne krajský

súd 2 uznesením z 22. júna 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -624

z 5. júna 2006, pričom súdny spis bol okresnému súdu vrátený 2. augusta 2010

a elektronickou podateľňou mu bola pridelená nová sp. zn. a vec bola

pridelená novej zákonnej sudkyni.

V období od augusta 2010 do 18. februára 2011, keď sa uskutočnilo pojednávanie,

okresný súd vykonal niekoľko jednoduchých procesných úkonov. Okresný súd 8. apríla

2011 nariadil termín pojednávania na 17. jún 2011 a uznesením zo 6. júna 2011 vylúčil

vzájomný návrh odporkyne z 11. marca 2011, ktorým žiadala priznať náhradu za užívanie

rodinného domu za roky 2008 až 2010 na samostatné konanie.

Pojednávanie nariadené na 17. jún 2011 bolo zastupujúcim sudcom odročené

na neurčito pre dlhodobú práceneschopnosť zákonnej sudkyne a z uvedeného dôvodu

podpredseda okresného súdu opatrením z 22. augusta 2011 vec pridelil novej zákonnej

sudkyni, ktorá nariadila termín pojednávania na 11. január 2012.

Na pojednávaní uskutočnenom 11. januára 2012 právny zástupca odporkyne

opätovne podal ústne do zápisnice vzájomný návrh na vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva aj k ďalším veciam, ktoré neboli obsiahnuté v návrhu na začatie konania.

Ostatným procesným úkonom je uznesenie okresného súdu z 1. marca 2012, ktorým

namietané konanie prerušil „do právoplatného ukončenia veci vedenej na Okresnom súde

Čadca pod sp. zn. “.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z v znení účinnom v relevantnom čase,

podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia

oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi

deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Keďže spory o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam patria do štandardnej

rozhodovacej agendy všeobecných súdov, nepovažuje ústavný súd namietané konanie

za právne zložité, a to tiež so zreteľom na to, že pri rozhodovaní vo veci možno využiť

existujúcu stabilizovanú judikatúru. Ústavný súd však pripúšťa určitú mieru skutkovej

zložitosti veci (napriek tomu, že okresný súd na skutkovú ani právnu zložitosť namietaného

konania vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 16. marca 2012

nepoukázal), a to najmä v súvislosti s nutnosťou rozsiahleho a opakovaného znaleckého

dokazovania, ale aj v súvislosti s požiadavkou náležitého preukázania nevyhnutných

investícií do vyporiadavaných nehnuteľností zo strany sťažovateľa a navrhovateľky

v 2. rade, ktoré musí okresný súd brať do úvahy pri konečnom ustálení jednotlivých

podielov pri vyporiadaní spoluvlastníctva. Na určité spomalenie namietaného konania mal

vplyv aj prechod nárokov v súvislosti s dedičským konaním.

Ústavný súd napokon konštatuje, že ani faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť

skutočnosť, že namietané konanie nebolo ani po viac ako 24 rokoch jeho trvania

právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní o tom, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty okresného súdu uvedené vo vyjadrení

k sťažnosti, pokiaľ poukazovali na podávanie opravných prostriedkov účastníkmi konania

„takmer proti každému rozhodnutiu súdu...“, čím mali prispieť k predĺženiu konania.

Ústavný súd konštatuje, že využitie procesných prostriedkov na obhajobu svojich nárokov

a oprávnených záujmov nemožno pripísať na ťarchu účastníkov konania, navyše, ak boli pri

ich uplatnení úspešní.

Zo zapožičaného na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že

sťažovateľ spolu s navrhovateľkou v 2. rade napriek uvedenému určité spomalenie priebehu

namietaného konania zapríčinili tým, že v súvislosti s nimi podaným dovolaním

(22. októbra 2001) proti rozsudku krajského súdu 2 z 24. mája 2001 neoznámili okresnému

súdu včas výšku sumy, ktorej sa v dovolacom konaní domáhajú, a preto nemohol byť

správne vyrubený súdny poplatok za dovolanie. V súvislosti s uvedeným okresný súd

sťažovateľa a navrhovateľku v 2. rade písomne opakovane vyzýval (20. júna 2003

a 11. augusta 2003), aby požadované údaje oznámili, v dôsledku čoho príslušná suma

súdneho poplatku za dovolanie bola uhradená až 2. apríla 2004.

Uvedené pochybenie ústavný súd pripísal na ťarchu sťažovateľa, no na druhej strane

konštatuje, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania (viac ako 24 rokov) je

jeho vplyv z hľadiska hodnotenia správania sťažovateľa zanedbateľný.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v namietanom

konaní. Ústavný súd poukazuje na to, že predmetom posúdenia je konanie, ktoré začalo

21. októbra 1987, avšak vzhľadom na skutočnosť, že nadobudol

účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné

obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom v zmysle

, sa začalo len 15. februára 1993. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že ak aj nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení

základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či

za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle , nemôže tiež

zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. ).

Ústavný súd predovšetkým zastáva názor, že aj keď postup okresného súdu

v preskúmavanom konaní bol v zásade plynulý, bez evidentnej nečinnosti, priebeh viac ako

24 rokov trvajúceho konania je však takmer celý poznačený nesústredenosťou

a neefektívnosťou.

Rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý možno doterajší postup okresného súdu

v namietanom konaní označiť ako nesústredený a neefektívny, je skutočnosť, že okresný

súd v merite veci dosiaľ rozhodol až šesťkrát, pričom v prvých štyroch prípadoch boli

rozsudky okresného súdu zrušené v rámci odvolacieho konania krajským súdom 1, v piatom

prípade po podaní mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sťažovateľom

a navrhovateľkou v 2. rade rozsudkom najvyššieho súdu z 23. novembra 2004 boli rozsudky

okresného súdu z 21. júna 2000 a krajského súdu 2 z 24. mája 2001 znovu zrušené

a najvyšší súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd aj šiestykrát

meritórne rozhodol vo veci rozsudkom z 5. júna 2006, ktorý v odvolacom konaní ako vecne

správny potvrdil aj krajský súd 2 rozsudkom sp. zn. z 29. januára 2008.

Po podaní mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) odporkyňou však najvyšší súd

napadnutý rozsudok krajského súdu 2 zrušil uznesením č. k. -724

z 28. augusta 2009, vec mu vrátil na ďalšie konanie a krajský súd 2 následne uznesením

z 22. júna 2010 zrušil aj rozsudok okresného súdu z 5. júna 2006 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného

súdu je opísaná v odôvodneniach zrušujúcich rozsudkov krajského súdu 1 a krajského

súdu 2, v ktorých rozhodujúcimi výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie rozsudkov okresného

súdu boli najmä:

- nevykonanie dokazovania v potrebnom rozsahu,

- nesprávny postup pri určovaní hodnoty nehnuteľností,

- nedostatočné preskúmanie nákladov na údržbu nehnuteľností z hľadiska ich

nevyhnutnosti.

Rozsudok najvyššieho súdu z 23. novembra 2004, ktorým bolo zrušené rozhodnutie

odvolacieho krajského súdu 2 z 24. mája 2001 spolu s rozsudkom okresného súdu

z 21. júna 2000, vyhodnotil tieto rozhodnutia ako „vecne nesprávne“.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. augusta

2009, ktorým v rámci dovolacieho konania zrušil rozsudok krajského súdu 2 sp. zn.

z 29. januára 2008, sa okrem iného uvádza:

„Odvolací súd (a pred ním už aj súd prvého stupňa) sa však odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci v rozsudku z 23. novembra 2004 sp. zn.

, keď nevenoval pozornosť skutočnosti, ktoré nehnuteľnosti patria

do podielového spoluvlastníctva účastníkov, a ktoré nie, ako na to správne poukázala

aj dovolateľka. V tejto súvislosti preto dovolací súd opakovane odkazuje na svoje prvšie,

vyššie citované rozhodnutie.

Okrem toho je rozhodnutie odvolacieho súdu postihnuté aj inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to v súvislosti s náhradou za spoluvlastnícky

podiel žalovanej v zmysle , na vyplatenie ktorej boli

zaviazaní žalobcovia 1/, 2/. O výške tejto náhrady za spoluvlastnícky podiel totiž súdy

rozhodli iba podľa (neaktuálneho) znaleckého posudku Doc. Ing. A. S., CSc. Súdy tak túto

povinnosť previedli iba na znalca, ktorého postup (treba však uviesť, že sa tak stalo

nesprávnym usmernením súdu, ktorý ho vypracovaním znaleckého posudku poveril)

nezodpovedá určeniu ceny predstavujúcej objektívnu cenu, za ktorú by vec bolo možné

predať v čase rozhodovania. Všeobecná cena je totiž trhová hodnota alebo cena obvyklá,

t. j. cena, za ktorú možno rovnakú alebo porovnateľnú vec v danom mieste a čase predať

alebo kúpiť. Zisťuje sa porovnávaním s už realizovaným predajom a kúpou obdobnej

nehnuteľnosti, pokiaľ sú na to dostupné informácie. Tieto informácie však súdy vôbec

nezisťovali, takže nemohli ani dôjsť k správnemu záveru o všeobecnej cene nehnuteľností.

V tomto smere preto taktiež bude potrebné dôsledne doplniť dokazovanie, majúc na zreteli

v neposlednom rade fakt neúmernej dĺžky konania predmetného sporu.“

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v dôsledku

nesprávneho postupu okresného súdu vo veci došlo k predĺženiu súdneho konania

o obdobia, v ktorých sa rozhodovalo o odvolaniach účastníkov konania krajským

súdom 1 a krajským súdom 2, resp. o dovolaniach najvyšším súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (napr. , ).

Ako už bolo uvedené, 22. októbra 2001 bolo okresnému súdu doručené dovolanie

sťažovateľa a navrhovateľky v 2. rade proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2001,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 21. júna 2000. Od tohto momentu okresný

súd relevantne predložil spis s dovolaním najvyššiemu súdu až po vyše dva a pol roku

z dôvodu, že napriek poučeniu najvyšším súdom opakovane nesprávne vyrubil súdny

poplatok za dovolanie. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd dvakrát vrátil spis okresnému

súdu ako predčasne predložený a vo veci mohol rozhodnúť až rozsudkom z 23. novembra

2004. Ústavný súd poznamenáva, že na uvedenom spomalení mal svoj podiel aj sťažovateľ,

čo bolo vyhodnotené na inom mieste tohto nálezu.

Za nesústredený a neefektívny postup okresného súdu považoval ústavný súd

aj skutočnosť, že napriek tomu, že ustanovení znalci opakovane nepredkladali znalecké

posudky, resp. ich doplnenia v určených lehotách, okresný súd na zabezpečenie plynulosti

konania v uvedenej súvislosti nevyužil poriadkové opatrenia dané príslušnými

ustanoveniami .

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd napokon konštatuje, že z ústavnoprávneho

hľadiska je neprijateľné, aby konanie vo veci nebolo právoplatne skončené ani po viac ako

24 rokoch jeho trvania (napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v namietanom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez

zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom

sp. zn. zo 6. septembra 2005. Keďže okresný súd uvedený nález ústavného

súdu nerešpektoval a vo veci aj naďalej konal so zbytočnými prieťahmi, ústavný súd

vyslovuje názor, že takýto prístup všeobecných súdov k nálezom ústavného súdu

a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov

konania ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

20 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že okresný súd

„vo veci spôsobuje vážne prieťahy, v dôsledku čoho má z postupu okresného súdu traumu“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, ktorá predstavuje viac ako 24 rokov, a zároveň berúc do úvahy konkrétne

okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia

ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 12 000 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom S., s. r. o.,

Č. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá

bola 763 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže S., s. r. o., Č., je

platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie

osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 %

podľa vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH

a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,50 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet S., s. r. o., Č.

( v spojení s ), v lehote uvedenej v bode 3 výroku

tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012