Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 165/09
PDF · 231.04 KB
No categories available
IV. ÚS 165/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., K., a F. Š., K., zastúpených advokátkou JUDr. T. V.,
K., vo veci namietaného porušenia ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom Krajskej
prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kn 27/09 z 2. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. Š. a F. Š. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009
doručená sťažnosť I. Š. a F. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Krajskej prokuratúry v Košiciach
(ďalej len „krajská prokuratúra“) z 2. marca 2009 sp. zn. 1 Kn 27/09 (ďalej aj „namietaný
prípis krajskej prokuratúry“), ktorým bolo vybavené ich oznámenie nadväzujúce
na sťažnosť proti uzneseniu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Úradu
justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-2445/6-
OJP-KE-2008 BO z 5. decembra 2008 o odmietnutí veci (podnetu na začatie trestného
stíhania) podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú minoritnými
spoločníkmi obchodnej spoločnosti P., s. r. o., pričom ich podiel na základnom imaní tejto
obchodnej spoločnosti predstavuje 40 %. Ďalší dvaja spoločníci uvedenej obchodnej
spoločnosti, z ktorých jeden je aj jej konateľom, založili novú obchodnú spoločnosť
s obchodným názvom D., s. r. o., ktorej predmet podnikania sa zhoduje s predmetom
podnikania P., s. r. o. Následne konateľ obchodnej spoločnosti P., s. r. o., začal rozpredávať
jej majetok a ukončil jej výrobnú činnosť bez vedomia a súhlasu sťažovateľov a neskôr dal
jej valnému zhromaždeniu návrh na jej vstup do likvidácie. V reakcii na uvedené podali
sťažovatelia 10. novembra 2008 na konateľa obchodnej spoločnosti P., s. r. o., trestné
oznámenie podľa § 196 Trestného poriadku tvrdiac, že jeho konanie je protiprávne
a zakladá jeho trestnoprávnu zodpovednosť, pretože porušuje povinnosti pri správe
cudzieho majetku. Uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-2445/6-OJP-KE-
2008 BO z 5. decembra 2008 bol podnet sťažovateľov odmietnutý s tým, že nie je daný
dôvod na začatie trestného stíhania. Sťažovatelia podali proti uzneseniu okresného
riaditeľstva sťažnosť, ktorú prokurátor krajskej prokuratúry zamietol uznesením sp. zn.
1 Kn 27/09 z 2. februára 2009 z dôvodu, že „v právnom štáte nie je prípustné, aby
prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu práv súkromnoprávnej povahy
vyplývajúcej zo zmluvného vzťahu dvoch subjektov“.
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uviedli:
„Pretože sme až z dokladov zistili, že novozaložená spoločnosť D., s. r. o. prevzala
od spoločnosti P., s. r. o. celú výrobu doposiaľ ňou vyrábaných výrobkov s tým istým
obchodným označením, používa tie isté referencie o vyrábaných výrobkoch ako spoločnosť
P., s. r. o. a dodáva i tým istým odberateľom, dvaja zamestnanci, ktorí v spoločnosti
pracovali vo výrobe pri výrobných postupoch už pracujú v spoločnosti D., s. r. o., oznámili
sme tieto skutočnosti dňa 3. 2. 2009 k nášmu predchádzajúcemu oznámeniu a priložili sme
dôkazy. Spolu s týmto oznámením sme teda zaslali obchodné prospekty obidvoch
spoločností, referencie o výrobkoch, certifikáty. Dňa 2. 3. 2009 oznámil porušovateľ
Krajská prokuratúra v Košiciach formou listu pod sp. zn. 1 Kn 27/09-9, že sa oboznámil
s našim podaním i s jeho prílohami, ktoré sme adresovali Okresnej prokuratúre Košice I.
a po preskúmaní dospel k záveru, že skutočnosti v nich obsiahnuté neodôvodňujú iný právny
záver ako je to prezentované v jeho uznesení (vyššie uvedené uznesenie z 2. 2. 2009) a týmto
považoval vec za vybavenú.“
Sťažovatelia sa domnievajú, že namietaným prípisom krajskej prokuratúry, ktorý
odkazuje iba na dôvody uvedené v predchádzajúcom uznesení, bez toho, aby bol náležite
preverený skutkový stav a vykonané všetky potrebné a dostupné dôkazy v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie, bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedený názor sťažovateľov je založený na tvrdení, že „porušovateľ
nepostupoval dôsledne podľa Trestného poriadku, ktorý v ustanovení § 196 ods. 2, hovorí
o tom, že ak prokurátor alebo policajt po prijatí trestného oznámenia zistí, že je potrebné ho
doplniť, doplnenie vykoná výsluchom oznamovateľa alebo vyžiadaním písomných
podkladov príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa
§ 197 alebo § 199 v lehote do 30 dní od prijatia trestného oznámenia. Ak teda sa
porušovateľ rozhodol pre oznámenie len listom, zvolil nesprávny úradný postup a porušil
základné práva sťažovateľov podľa časti II. tejto ústavnej sťažnosti.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov I. Š. a F. Š. podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom t. j. listom Krajskej prokuratúry v Košiciach
z 2. 3. 2009 sp. zn. 1 Kn 27/09-9 porušené bolo.
2. Krajskej prokuratúre v Košiciach prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn.
1 Kn 27/09-9 konať.
3. Krajská prokuratúra v Košiciach je povinná zaplatiť trovy právneho zastupovania
v sume € 398,60 na účet advokátky JUDr. T. V. do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V nadväznosti na § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ešte predtým, ako sa ústavný
súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránku veci, je vždy povinný preskúmať
procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky
zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže ústavný súd zaoberať aj z hľadiska
jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej
subsidiarita.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tohto princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. To znamená, že sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej
podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv
poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet možno podať
na ktorejkoľvek prokuratúre.
Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť
podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne
o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie
ktorých je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,
pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený
vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.
Podľa § 54 ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre je nadriadeným prokurátorom
uvedeným v § 6, ak ide o krajského prokurátora, prokurátor generálnej prokuratúry.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa
rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť
s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
Z dosiaľ uvedeného už vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov,
je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou
konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje podnet, ako aj opakovaný podnet
podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre za účinný prostriedok ochrany
základných práv vrátane toho práva, ktoré uplatnili sťažovatelia v sťažnosti (m. m.
IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05). Opakovaný podnet zakladá povinnosť nadriadeného
prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľom.
Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanie
podnetu a opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámci sústavy
orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní
pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry
vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať
opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných
alebo faktických prekážok zákonného postupu orgánu činného v prípravnom konaní, resp.
aj pred začatím trestného stíhania (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytoval sťažovateľom prostriedok
nápravy – opakovaný podnet (podľa § 34 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohli domáhať
preskúmania zákonnosti napadnutého prípisu (postupu) krajskej prokuratúry v predmetnej
veci. Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľom dosiahnuť účinnú nápravu
vzhľadom na právomoc generálneho prokurátora Slovenskej republiky záväzným pokynom
nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu
krajskej prokuratúry, ak by na základe podnetu sťažovateľov dospel k záveru, že označený
prípis krajskej prokuratúry, príp. postup, ktorý mu predchádzal, bol v rozpore so zákonom.
Využitie všetkých opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov je podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany
základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).
Ústavný súd posúdil podanie sťažovateľov z 3. februára 2009 adresované okresnej
prokuratúre podľa jeho obsahu ako podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre.
Zo sťažnosti však nevyplýva, že sťažovatelia podali opakovaný podnet podľa § 34
zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti namietaného prípisu krajskej prokuratúry
vo veci svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-2445/6-
OJP-KE-2008 BO z 5. decembra 2008.
Ústavný súd pri posudzovaní prípustnosti sťažnosti, teda pri skúmaní, či
v konkrétnom prípade boli vyčerpané všetky opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, sa musí vysporiadať aj s tým, či príslušný opravný prostriedok môže podať sám
sťažovateľ a či s podaním takéhoto opravného prostriedku sú bezprostredne spojené určité
konkrétne právne dôsledky, ktoré sa môžu pozitívne prejaviť v právnej sfére sťažovateľa.
V prípade podnetu podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre možno na obe nastolené otázky
odpovedať kladne.
Sťažovatelia nie sú oprávnení vyberať si orgán verejnej moci, ktorý má poskytnúť
ochranu namietanému porušeniu ich označeného práva. Ústavný súd preto konštatuje, že
sťažovatelia, ak sa domnievajú, že krajská prokuratúra porušila ich uvedené právo,
nevyužili (hoci mohli a mali využiť) právny prostriedok (opakovaný podnet), ktorý im
zákon účinne poskytuje na ich ochranu voči obsahu prípisu krajskej prokuratúry sp. zn.
1 Kn 27/09 z 2. marca 2009. Až po jeho vyčerpaní by prípadne mohla vzniknúť, ak by boli
splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp
subsidiarity). Právomoc Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) preskúmať namietaný prípis krajskej prokuratúry vylučuje právomoc
ústavného súdu vo vzťahu ku krajskej prokuratúre v tejto veci. Vzhľadom na právomoc
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (odhliadnuc od ostatných okolností daného
prípadu) by do úvahy prichádzalo len preskúmanie postupu (rozhodnutia) generálnej
prokuratúry, nie však preskúmavanie postupu a napadnutého prípisu krajskej prokuratúry,
ako sa toho domáhali sťažovatelia v petite sťažnosti (m. m. III. ÚS 211/03, II. ÚS 223/02).
Pretože sťažovatelia nepožiadali o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho
podnetu opakovaným podnetom podľa § 34 zákona o prokuratúre, ale obrátili sa priamo
na ústavný súd, bola ich sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Nad rámec odôvodnenia treba poznamenať, že citované ustanovenia § 31 a § 36
zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov v ňom vymenovaných orgánov
verejnej moci, ktoré sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako
prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4
ústavy).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009