Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 503/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti J. Č., K., zastúpeného advokátom Mgr. T. A., S., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Spišská Nová Ves, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Č. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (slovom

pätnásťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý uhradiť J. Č. trovy konania

v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho

právneho zástupcu Mgr. T. A., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 22. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo začaté ešte v roku 1988, keď

okresný súd rozsudkom z 23. decembra 1988 vylúčil na samostatné konanie návrh právneho

predchodcu sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd podľa vyslovil,

že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému

súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiada

priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.

1 Spr V/367/2011 doručeným ústavnému súdu 7. novembra 2011, ktorého prílohou bolo

vyjadrenie a prehľad procesných úkonov v predmetnej veci vypracovaný zákonnou

sudkyňou. S týmto prehľadom sa predseda okresného súdu plne stotožnil s tým, že nemá

čo k tomu dodať.

Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

„Mám za to, že z mojej strany nedošlo k prieťahom konania a v niektorých prípadoch

mám za to, že prieťahy boli spôsobené zo strany účastníkov, príp. ich právnych zástupcov,

a to zo strany žalobcov...“

V doplnení vyjadrenia k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. februára 2012

zákonná sudkyňa poukázala na to, že „Nie je pravdou, ako uviedol sťažovateľ vo svojej

sťažnosti, že som nepostupovala v zmysle odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a že

som nedoplnila vykonanie dokazovania ohľadne deľby hranice a užívania po deľbe a tiež

ohľadne výsledkov merania. Z prehľadu je zrejmé, že v zmysle pokynov Krajského súdu, a to

jeho uznesenia, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a tunajšiemu súdu bolo

doručené dňa 7. 2. 2000, som začala vykonávať všetky dôkazy. Bolo vyžiadané

od Okresného úradu, odboru katastrálneho... zaujatie stanoviska a vyjadrenie sa k meraniu

pozemkov v tejto veci. V zmysle pokynov Krajského súdu som chcela vypočuť znalca Š. G.,

aby zaujal stanovisko, akým spôsobom vytyčoval hranicu. K predmetným meraniam

a určeniu hraníc sa ani znalec ani katastrálny úrad nevedeli vyjadriť napriek tomu, že

uvedený znalec sám prevádzal zameranie. Nejasnosti v meraní boli následne zistené

aj znalcom Ing. H. a taktiež aj výpovede svedkov navrhnutých účastníkmi sa rozchádzali.

Dokonca v priebehu konania bolo zistené, že v Obci K. boli posunuté hranice jednotlivých

pozemkov, čo bolo zistené aj v rámci Roep-ky. Sám právny predchodca žalobcu cestou

svojej právnej zástupkyne oznámil súdu v čase, keď o hranici rozhodoval katastrálny úrad,

že požiadajú katastrálny úrad a že aj požiadali o určenie hraničnej čiary medzi pozemkami

žalobcov a žalovaných. Právnou zástupkyňou žalobcu súd bol zavádzaný, že takýto návrh

na katastrálny úrad išiel, až následne súd zistil, že v skutočnosti spor v rámci katastrálneho

úradu sa vedie o niečom inom. Keďže už bolo možné riešiť určenie hraničnej čiary súdom,

súd z vlastnej iniciatívy ohľadne týchto vecí prevádzal zameranie. Zo strany právneho

predchodcu žalobcu, resp. jeho právnej zástupkyne, nebola poskytnutá súčinnosť súdu,

neboli včas oznamované úmrtia jednotlivých účastníkov a mená ich dedičov. V danom

prípade pri tak veľkom okruhu účastníkov sa to stávalo často, takže súd si musel všetko

zabezpečovať sám, nakoľko bez týchto zistení nebolo možné v konaní pokračovať. Tieto

skutočnosti vyplývajú aj z prehľadu jednotlivých úkonov.“.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním jeho právneho

zástupcu doručeným ústavnému súdu 29. februára 2012, v ktorom označil „skutočnosti

uvádzané vo vyššie citovaných písomných podaniach Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi

za účelovú obranu uvedeného súdu, pričom nemá potrebu sa k týmto okolnostiam konkrétne

vyjadriť a ponecháva tieto opísané okolnosti na zhodnotenie Ústavným súdom Slovenskej

republiky“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

Napadnuté konanie začalo nadobudnutím právoplatnosti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 23. decembra 1988, ktorým bol na osobitné konanie vylúčený návrh

P. Č. (právneho predchodcu sťažovateľa, pozn.) na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam a protinávrh odporcu J. Č. taktiež na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Predmetné konanie je v súčasnosti vedené pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením z 25. apríla 1989 pripustil rozšírenie návrhu o určenie

vlastníckeho práva k ďalšej parcele a 27. júna 1989 nariadil termín pojednávania na 11. júl

1989, ktoré sa uskutočnilo a bol na ňom vyhlásený rozsudok.

Po podaní odvolania proti predmetnému rozsudku bol spis 23. októbra 1989

predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd uznesením sp. zn. z 5. decembra 1989 rozsudok okresného

súdu z 11. júla 1989 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd pojednávanie uskutočnené 1. marca 1991 odročil na neurčito z dôvodu

„prevedenia ohliadky nehnuteľnosti na mieste samom“, ktorá sa uskutočnila 16. apríla

1991.

Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 3. mája 1991 vyhlásil vo veci samej

rozsudok a po podaní odvolania predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie.

Po odstránení nedostatkov, na ktoré upozornil krajský súd (7. augusta 1991), mu bol

súdny spis 13. augusta 1991 opätovne predložený na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 1991 rozsudok

okresného súdu z 3. mája 1991 opätovne zrušil a vec 27. decembra 1991 vrátil na ďalšie

konanie.

Pojednávanie nariadené okresným súdom na 22. júl 1992 bolo odročené na neurčito

z dôvodu zistenia, či dedičské konanie po zomrelej M. J., rod. Č., bolo skončené. Úpravou

zákonnej sudkyne z 9. októbra 1995 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. november

1995. Po ďalších pojednávaniach nariadených na 3. november 1995, 5. december 1995,

23. marec 1997, 2. november 1998, 26. november 1998, 3. december 1998 a 15. január 1999

bol na pojednávaní uskutočnenom 1. februára 1999 vyhlásený vo veci samej ďalší rozsudok.

Po podaní odvolaní účastníkmi konania bol 16. júna 1999 spis predložený

na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. z 20. januára 2000

rozsudok okresného súdu z 1. februára 1999 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V priebehu roku 2000 účastníci konania viacerými podaniami oznámili okresnému súdu

mená svedkov navrhnutých na vypočutie. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 3. mája 2001,

bolo odročené pre neúčasť predvolaného súdneho znalca, ktorý okresnému súdu oznámil, že

pre 12-ročný časový odstup, odkedy vypracoval znalecký posudok z odboru geodézie

a kartografie, sa nepamätá na podrobnosti vo veci.

Právna zástupkyňa žalobcu v 1. rade podaním z 19. júla 2002 oznámila, že žalobca

aj jeho manželka medzičasom zomreli.

Katastrálnym úradom v Košiciach, Správou katastra S. (ďalej len „správa katastra“)

bolo medzičasom vedené konanie o určenie hranice nehnuteľnosti vzťahujúce sa

aj na parcelu, ktorá sa týkala určenia vlastníckeho práva žalobcu. V priebehu rokov 2002

až 2004 okresný súd opakovane vyzýval správu katastra, aby mu oznámila, či je toto

konanie právoplatne skončené. Prípisom z 10. júna 2004 bolo správou katastra okresnému

súdu oznámené, že konanie o určenie hranice nehnuteľnosti je skončené a bol mu

zapožičaný aj spisový materiál.

Okresný súd po oznámení, že zomrel aj žalovaný v 1. rade, realizoval úkony spojené

so zisťovaním okruhu dedičov po zomrelých účastníkoch konaniach.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 20. septembra 2004, bolo odročené na neurčito

z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania súdnym znalcom z odboru geodézie

a kartografie, ktorého okresný súd ustanovil uznesením z 1. decembra 2004.

Po oznámení, že ustanovený znalec požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky o výmaz z evidencie znalcov, okresný súd uznesením z 5. januára 2005 ustanovil

nového súdneho znalca z uvedeného odboru.

Po uskutočnení ohliadky na mieste samom 20. apríla 2005 súdny znalec po troch

urgenciách (25. júna 2005, 8. júla 2005 a 4. augusta 2005) a po uložení poriadkovej pokuty

12. októbra 2005 predložil okresnému súdu znalecký posudok.

Na pojednávaní uskutočnenom 1. februára 2006 okresný súd vo veci vyhlásil

rozsudok, proti ktorému účastníci konania 27. marca 2006 podali odvolanie, pričom krajský

súd vrátil predložený spis okresnému súdu z dôvodu odstránenia nedostatkov formou

opravného uznesenia.

Po nadobudnutí právoplatnosti opravného uznesenia okresného súdu z 11. apríla

2008 okresný súd opätovne predložil spis 5. júna 2008 krajskému súdu, ktorý rozsudok

okresného súdu z 1. februára 2006 uznesením sp. zn. z 25. marca 2011

opätovne zrušil a vec 9. mája 2011 vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení spisu predmetné uznesenie krajského súdu doručoval

účastníkom konania, pričom viaceré zásielky sa od účastníkov konania vrátili ako

nedoručené s poznámkou „adresát neznámy“.

Okresný súd 5. októbra 2011 nariadil termín pojednávania na 10. november 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z v znení účinnom v relevantnom čase,

podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia

oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi

deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

spory týkajúce sa určenia práv k nehnuteľnostiam patria do bežnej rozhodovacej agendy

všeobecných súdov a po právnej stránke ich nemožno považovať za zložité (napr.

). V okolnostiach danej veci ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej

zložitosti so zreteľom na nutnosť znaleckého dokazovania a najmä vzhľadom na veľký

počet účastníkov konania, ale táto okolnosť aj vzhľadom na charakter okresným súdom

vykonaných procesných úkonov v žiadnom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku

napadnutého konania, ktoré v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu nebolo ani

po viac ako 23 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

2. Čo sa týka kritéria správanie sťažovateľa (právneho nástupcu po pôvodnom

žalobcovi P. Č.) ako účastníka konania v procesnom postavení žalobcu, ústavný súd síce

pripúšťa, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca mohli vyvíjať v priebehu napadnutého

konania väčšiu aktivitu a poskytovať konajúcemu súdu väčšiu súčinnosť, avšak podľa jeho

názoru nemožno v súvislosti so správaním sťažovateľa konštatovať existenciou takých

skutočností, ktoré by významným spôsobom zásadne ovplyvnili doterajšiu dĺžku

napadnutého konania a bolo by ich potrebné pripísať na jeho ťarchu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní.

Judikatúra ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie

po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia

základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala okresným súdom v zmysle čl. 48 ods. 2

, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období

do 15. februára 1993, teda do nadobudnutia účinnosti

(m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa došlo k procesnoprávnemu

nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania pôvodného žalobcu

P. Č., a to na základe univerzálnej sukcesie (dedenie). Keďže univerzálna sukcesia

automaticky vyvoláva procesnoprávne nástupníctvo, okresný súd nemusel uznesením túto

zmenu pripustiť. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam

na vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania

okresného súdu, pretože v uvedenom prípade v dôsledku zmeny účastníka konania nedošlo

k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ako to je pri zámene účastníka, ale

k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

S prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovateľ

môže relevantne namietať porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene

účastníka konania v súvislosti s procesným nástupníctvom v rámci dedičského konania

(m. m. , ).

Ústavný súd síce zistil, že okresný súd v namietanom konaní postupoval v zásade

priebežne a plynulo, ale na druhej strane je potrebné jeho postup hodnotiť ako nesústredený

a najmä neefektívny. Okresný súd v doterajšom priebehu vo veci meritórne rozsudkami

rozhodol už štyrikrát (11. júla 1989, 3. mája 1991, 1. februára 1999 a 1. februára 2006),

avšak všetky rozsudky po podaní odvolaní boli uzneseniami krajského súdu zrušené a vec

bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Napríklad rozsudok okresného súdu z 1. februára 1999 bol zrušený uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. januára 2000, pričom v odôvodnení bolo okrem

iného uvedené:

„Pokiaľ znalecký posudok /čl. 28 sp. 4 C 846/79/ zo 16. 4. 1982, ktorým boli

novovytvorené parcely 206 až 210 tvrdil, že do roku 1970 bola celá výmera mpč. 478

rovnodielne po ½ rozpísaná na oboch užívateľov a až od roku 1970 žalobca užíva viac než

polovicu, bolo potrebné objasniť, ktoré skutočnosti známe Geodézii š. p. toto potvrdzovali.

Ak by bolo potvrdené, že užívanie v rovnakej výmere bolo až do roku 1970 po ½, nutne by

z toho vyplynul záver, že od roku 1927 došlo k zmene užívacej hranice na právnu hranicu

vydržaním, najneskoršie do 1. 1. 1961. Z toho by potom vyplýval záver, že akékoľvek zmeny

v priebehu hranice od roku 1970 by vydržanie nezakladali a to aj z toho dôvodu, že

od 1. 4. 1964 možnosť vydržať vlastnícke právo občianske právo u pozemkov neupravovalo.

Výmera novovytvorených parciel by musela byť podľa užívacieho stavu zameraného

v roku 1969, pričom údaj o zameraní z roku 1969 zrejme musel obsahovať situáciu, ktorá

vznikla výstavbou rodinného domu žalobcu v roku 1968.

V pomere k týmto úradným tvrdeniam sa skutkový stav nedá pokladať za úplne

zistený.

Krajský súd ako odvolací súd za takto zisteného skutkového stavu nemohol

po skutkovej stránke meniť výsledky dokazovania a podľa zmeniť

napadnutý rozsudok určením hraníc tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného.

Stále ide o zisťovanie skutkového stavu, z ktorého má byť odvodený právny záver.

Toto nevyhnutne patrí do kompetencie súdu prvého stupňa.

Z týchto dôvodov došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku v celom rozsahu a vráteniu

veci na ďalšie konanie. Závislý výrok o trovách konania tiež musel byť zrušený, pretože

dôvody, na základe ktorých súd prvého stupňa podľa nepriznal náhradu trov

konania, sú mimo rámec “

Rozsudok okresného súdu z 1. februára 2006 bol zrušený uznesením krajského súdu

sp. zn. z 25. marca 2011, pričom v odôvodnení bolo okrem iného uvedené:

«Prvostupňový súd však v ďalšom konaní nepostupoval v tomto smere dôsledne

v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, nedoplnil dokazovanie ohľadne

deľby (hranice) a užívania po deľbe a tiež ohľadne výsledkov merania z roku 1969 tak, ako

to vyplýva z uznesenia odvolacieho súdu (str. 12 zrušujúceho uznesenia) a nevychádzal ani

z vyhodnotenia dovtedy vykonaného dokazovania (ktoré naznačil odvolací súd), ale pokiaľ

uznesením zo dňa 1. 12. 2004 (č. l. 613) nariadil znalecké dokazovanie „na vypracovanie

znaleckého posudku ohľadne užívania parcely č. 478 žalobcami a žalovanými v 1.-3. rade

po prevedenej ohliadke na miesta podľa pokynov súdu“, ani v nadväznosti na zápisnicu

z ohliadky vykonanej dňa 20. 4. 2005 nie je možné zistiť, z akého skutkového stavu ohľadne

deľby vychádzal, takže tento postup nie je možné považovať za správny. Z ohliadky nebol

vypracovaný ani nákres a z toho, že prvostupňový súd uložil znalcovi vypracovať znalecký

posudok vo viacerých variantoch (prvý variant – bude vypracovaný na základe toho, ako to

určili žalobcovia, druhý variant – bude vypracovaný ako spôsob užívania, ktorý označili

žalovaní, a tretí variant – na uzavretie súdneho zmieru a zriadenie vecného bremena), nie je

zrejmé, aký spôsob rozdelenia spoluvlastníctva a akú hranicu vlastne mal prvostupňový súd

za preukázanú, takže záver bol vlastne ponechaný na znalca, ktorý napokon iniciatívne

nevypracoval len 3 varianty, ale 5 variantov. Skutkový stav však musí zistiť súd, ten musí

z neho vyvodiť záver – toto neprislúcha znalcovi. Takto nariadené znalecké dokazovanie

skôr zodpovedá konaniu o zrušenie podielového spoluvlastníctva, pri ktorom súd nie je

viazaný návrhom účastníkov čo do spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale

aj pre prípad reálnej deľby má možnosť zvoliť taký variant deľby, ktorý uzná

za najúčelnejší, čo môže byť na základe posúdenia znalca. V konaní o určenie vlastníctva,

o aké v tomto prípade ide, je však povinnosťou súdu zistiť skutkový stav ohľadne reálnej

deľby z minulosti (ktorá mala za následok zrušenie spoluvlastníctva) a na základe zisteného

skutkového stavu o priebehu hranice uložiť znalcovi vypracovať geometrický plán, v ktorom

budú novovytvorené parcely vyznačené podľa pokynu súdu. To, aká hranica bola v zmysle

záverov predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vydržaná, preto musí

ustáliť súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania.»

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené pripomína, že nielen nečinnosť, ale

aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho

činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ na neho obrátil, a návrhom, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.

, , ).

Okrem neefektívnosti sa v postupe okresného súdu v namietanom konaní prejavila

aj nesústredenosť, keď po predložení spisu krajskému súdu (7. apríla 2006) na rozhodnutie

o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 1. februára 2006 krajský súd bez rozhodnutia

vrátil prípisom z 8. apríla 2008 súdny spis okresnému súdu na odstránenie nedostatkov, a to

formou opravného uznesenia.

Súdny spis bol 5. júna 2008 opätovne predložený krajskému súdu až po nadobudnutí

právoplatnosti opravného uznesenia okresného súdu z 11. apríla 2008.

Okrem toho, že postup okresného súdu bol neefektívny a nesústredený, ústavný súd

upriamuje pozornosť predovšetkým na to, že namietané konanie nebolo právoplatne

skončené ani po viac ako 23 rokoch od jeho začatia, čo nemožno z ústavnoprávneho

hľadiska za žiadnych okolností akceptovať (napr. , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci

sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedol, že „skutočnosť, že súd

prvého stupňa doteraz právoplatne nerozhodol, pociťuje ako dlhoročný a pretrvávajúci stav

právnej neistoty, v ktorom sa nachádza“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä doterajšiu dĺžku

konania, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu

právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 € za primerané

finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom Mgr. T. A. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti

a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 247 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,41 € režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012