Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 241/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti , zastúpenej advokátom

JUDr. Ondrejom Lučivjanským, Murgašova 3, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Košice

I a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

k o n a l bez zbytočných prieťahov.

3. Ingrid Barkácsovej p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

tisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. Ondreja Lučivjanského, Murgašova 3, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 18. apríla 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľky podala 17. marca 2009

okresnému súdu návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.

Sťažovateľka uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň sa

domáha, aby prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez prieťahov a aby jej

priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. (doručeným ústavnému súdu 31. mája 2016), v ktorom okrem

iného uviedol:

„Predmetom namietaného konania je určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie,

že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľke . Z právneho

hľadiska sa nejedná o zložitú vec. Určitý stupeň zložitosti sa javí v skutkovej stránke. Súd

musel zabezpečiť množstvo listinných dôkazov a nariadiť znalecké dokazovanie. Avšak ani

táto skutočnosť nemôže ospravedlniť 7 rokov trvajúci spor, ktorý stále nie je právoplatne

skončený.

Súd vo veci už raz meritórne rozhodol, odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového

súdu, čo značí, že súd nepostupoval vo veci efektívne. Dlhšie obdobia nečinnosti súdu som

v konaní nezistil.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj nasledujúci prehľad dosiaľ

vykonaných procesných úkonov:

„Dňa 17.3.2009 podala právna predchodkyňa sťažovateľky, ,

návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela 9.8.2002 so žalovanými v 1. a 2.

rade, a .

Vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni .

Uznesením č.k. -35 z 30.3.2009 súd priznal žalobkyni oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov.

Uznesením č.k. -36 z 30.3.2009 súd zamietol návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorý podala žalobkyňa.

Dňa 14.4.2009 súd odoslal účastníkom konania výzvy a poučenia podľa § 114

.

Dňa 29.5.2009 súd v rámci zabezpečenia dôkazu vypočul žalobkyňu pred nariadením

pojednávania vo veci samej.

Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 23.10.2009. Po prejednaní veci súd

pojednávanie odročil za účelom doplnenia dokazovania na 21.1.2010.

Pojednávanie nariadené na 21.1.2010 súd po krátkom prejednaní veci na žiadosť

žalovaných odročil na 19.3.2010, aby sa mohli oboznámiť s novými argumentami

prednesenými žalobkyňou a pripraviť sa na pojednávanie.

Na pojednávaní dňa 19.3.2010 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito

z dôvodu rozhodnutia o návrhoch žalobkyne na doplnenie dokazovania.

Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 7.12.2010. Na tomto pojednávaní súd vyhlásil

rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Proti rozsudku č. k. -201 zo 7.12.2010

podala odvolanie žalobkyňa.

Uznesením č. k. -230 z 21.2.2011 súd rozhodol o trovách konania.

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie žalovaní a tiež žalobkyňa.

Dňa 30.3.2011 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd uznesením č. k. -247 a zrušil rozsudok i uznesenie

súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ďalšie pojednávanie vo veci súd nariadil na 3.4.2012. Toto pojednávanie bolo

odročené na 14.9.2012.

Na pojednávaní dňa 14.9.2012 súd vec prejednal a pojednávanie odročil

na 30.11.2012 za účelom doplnenia dokazovania.

Pojednávanie nariadené na 30.11.2012 bolo na žiadosť právnej zástupkyne

žalovaných odročené na 28.3.2013.

Pojednávanie nariadené na 28.3.2013 bolo odročené z dôvodu čerpania dovolenky

sudkyňou na 26.4.2013.

Pojednávanie dňa 26.4.2013 po prejednaní veci bolo odročené na neurčito za

účelom vyhodnotenia dokazovania.

Uznesením č. k. -324 z 29.7.2013 súd nariadil vo veci znalecké

dokazovanie.

Dňa 28.7.2013 žalobkyňa zomrela.

Dňa 22.11.2013 znalec doručil súdu

znalecký posudok č. 1/2013.

Uznesením č. k. -395 z 16.12.2013 súd návrh na nariadenie

predbežného opatrenia podaný právnou zástupkyňou žalobkyne zamietol. Proti tomuto

uzneseniu podala odvolanie žalobkyňa.

Uznesením č. k. -414 z 12.2.2014 súd pripustil zmenu žalobnému

návrhu.

Dňa 10.3.2014 sudkyňa oznámila predsedovi súdu, že sa cíti byť

vo veci zaujatá a to vzhľadom na osobu právneho zástupcu žalobkyne. Predseda súdu

námietku posúdil ako dôvodnú a vec bola 11.3.2014 pridelená na rozhodnutie sudkyni

.

Dňa 19.3.2014 súd predložil spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie

Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd uznesením č.k. -429 z 12.9.2014

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 12.11.2015. Na toto pojednávanie sa

nedostavili účastníci konania ani ich právni zástupcovia. Súd pojednávanie odročil

na 25.2.2016.

Na pojednávaní dňa 25.2.2016 súd vec prejednal a pojednávanie odročil

na 23.6.2016 za účelom doplnenia dokazovania.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľka zaujala stanovisko podaním

doručeným ústavnému súdu 13. júna 2016, v ktorom poukázala na obsah vyjadrenia

okresného súdu k sťažnosti a konštatovala, že trvá na podanej sťažnosti.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 26. mája 2016, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej aj „OSP“),

ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,

aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej

len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

spory o určenie neplatnosti zmluvy, v tomto prípade kúpnej, tvoria bežnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne

zložité. Metodika a postup rozhodovania v takýchto veciach je obsiahnutý v stabilizovanej

a pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Obdobne ústavný súd hodnotí aj

sťažnosťou napadnuté konanie. V súvislosti s nutnosťou nariadenia znaleckého dokazovania

možno pripustiť určitý stupeň skutkovej zložitosti veci, ktorá však nezbavuje okresný súd

zodpovednosti za stav konania v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania je druhým

kritériom pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní pred okresným súdom mohlo

dôjsť k zbytočným prieťahom v zmysle a podľa dohovoru.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu

sťažovateľky v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania. Ani okresný súd

vo vyjadrení k sťažnosti na také okolnosti nepoukázal.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že priebeh napadnutého konania okrem obdobia

od septembra 2014 (krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí

nariadenia predbežného opatrenia) do novembra 2015 (nariadenie pojednávania) sa v zásade

javí ako plynulý, ale na druhej strane je poznačený neefektívnym postupom okresného súdu.

Uvedené vyplýva predovšetkým aj zo skutočnosti, že krajský súd uznesením sp. zn.

a sp. zn. z 13. októbra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu

v merite veci, ako aj uznesenie o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V uznesení krajský súd okrem iného uviedol: „Nepresvedčivý a pochybný je však záver

súdu prvého stupňa o neexistencii ani iných dôvodov (absolútnej) neplatnosti napadnutej

kúpnej zmluvy. Odhliadnuc od povinnosti súdu v konaní o neplatnosť právneho úkonu

preskúmať tento právny úkon zo všetkých hľadísk, na ktoré vo svojej

všeobecnej časti viaže platnosť právnych úkonov, v posudzovanej veci aj sama žalobkyňa sa

dovolávala neplatnosti napadnutej kúpnej zmluvy aj z dôvodov podľa § 37 a § 39

. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto smere nie je možné

zistiť, ako sa z týchto hľadísk súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými skutočnosťami,

ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a vyšli v konaní najavo, ako aj s tvrdeniami

namietanými v tomto smere žalobkyňou. V tomto smere možno súhlasiť s odvolaním

žalobkyne, že súd prvého stupňa sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nevyporiadal

s posúdením skutočností relevantných pre záver o rozpore právneho úkonu s dobrými

mravmi, resp. o obchádzaní zákona (§ 39 Obč. zákonníka) a tiež v rozpore medzi tvrdenou

vôľou účastníkov zmluvy a prejavenou vôľou ( ). Platná právna

úprava v ustanovuje nedovolenosť právneho úkonu, ak jeho

obsah alebo účel odporuje zákonu alebo, ak jeho obsah alebo účel obchádza zákon alebo,

ak sa právny úkon prieči dobrým mravom. To znamená, že za neplatný sa považuje aj taký

právny úkon, ktorý je síce v súlade so zákonom a ani zákon neobchádza, avšak sa prieči

dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi môže byť preto dôvodom neplatnosti právneho

úkonu len vtedy, ak právny úkon zodpovedá zákonu (t. j. nie je v rozpore so zákonom a ani

zákon neobchádza).

Súd prvého stupňa sa preto v prejednávanej veci mal pri posúdení (ne)platnosti

napadnutej zmluvy zaoberať otázkou, či jej obsah alebo účel neobchádza zákon, keďže

z tvrdení samotných žalovaných a napokon aj z obsahu napadnutej zmluvy vyplýva, že

v konečnom dôsledku účelom napadnutej zmluvy bolo nadobudnutie vlastníctva k tomuto

bytu za cenu ustanovenú , t. j. za zvýhodnenú cenu, za ktorú

mohol byt odkúpiť len bývalý nájomca bytu, ako to žalobkyňa v konaní aj namietala

(jej písomné podanie zo dňa 14.1.2010 na 5.1. 98-99). Až po posúdení tejto otázky

pri závere, že napadnutá zmluva svojím obsahom alebo účelom zákon neobchádza bolo

potrebné sa zaoberať posúdením tejto zmluvy z hľadiska, či sa neprieči dobrým mravom. ...

Odôvodnenie rozhodnutia umožňuje účastníkom konania posúdiť, ktoré skutočnosti

považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

riadil pri hodnotení dôkazov, ako vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy

a v konečnom dôsledku akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia znamená porušenie

základného práva na súdnu ochranu ( a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), spôsobuje, že konanie má vadu

uvedenú v ust. , keďže je porušením konkrétneho procesného

ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom bolo odňatie možnosti účastníkovi konať

pred súdom. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa je preto vždy dôvodom

jeho zrušenia odvolacím súdom.“

Podľa názoru ústavného súdu o nedostatočnej efektívnosti postupu okresného súdu

nepochybne svedčí nielen to, že v dôsledku zrušenia prvostupňového rozsudku došlo

k spomaleniu priebehu napadnutého konania, keď podľa odvolacieho súdu svoje

rozhodnutie vo veci nedostatočne odôvodnil, ale aj to, že po vrátení veci krajským súdom

na ďalšie konanie dochádza k častému odročovaniu pojednávaní prevažne z dôvodov

na strane súdu.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal aj na to, že nielen

nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd taktiež konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné,

aby napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 7 rokoch od jeho

začatia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším neefektívnym

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa

rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľka domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €

z dôvodov uvedených v jej sťažnosti, keď poukazuje na to, že „od podania návrhu na súd

dňa 12. 03. 2009 uplynulo vyše 6 rokov a doposiaľ nedošlo k vydaniu právoplatného

meritórneho rozhodnutia...“, v dôsledku čoho sťažovateľka „stratila vieru v spravodlivé

a promptné rozhodnutie vo veci“.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka je právnou nástupkyňou pôvodnej

žalobkyne , zomrelej 28. júla 2013. Keďže sťažovateľka vstúpila

do konania na základe univerzálnej sukcesie ako dedička, v zmysle stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ) môže relevantne namietať porušenie

základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v celom priebehu napadnutého konania, teda aj v štádiu,

v ktorom účastníčkou konania bola jej právna predchodkyňa.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,

ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom

JUDr. Ondrejom Lučivjanským. Podľa ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá

bola 839,83 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €. Podanie právneho zástupcu

sťažovateľky doručené ústavnému súdu 13. júna 2016 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom

na jeho obsah (okrem ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné pre rozhodnutie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal. Ústavný súd vzhľadom na uvedené vo zvyšnej

časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016