Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 149/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2003 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho

prerokoval prijatú sťažnosť J. G., bytom Z., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. A.

S., B. B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu vo

Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 260/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 260/94 p o r u š i l

právo J. G., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

.

2. Okresnému súdu vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 260/94

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. G. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd vo Zvolene povinný

vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -14 z 28. novembra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. G., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola

ústavnému súdu doručená 9. septembra 2002 a na základe výzvy doplnená 14. októbra 2002

a 11. novembra 2002, vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu vo Zvolene (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. Cb 260/94.

V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu k veci

písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou,

vyjadrením z 18. decembra 2002 a právna zástupkyňa sťažovateľa vyjadrením z 20. januára

2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. januára 2003.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel

a nálezom vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných

prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 258 480 Sk.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tým, že 16. marca 1994 podal na okresnom

súde návrh na zaplatenie 362 990 Sk proti Poľnohospodárskemu družstvu Očová (ďalej len

„žalovaný“) a „Odo dňa podania návrhu až do dnešného dňa Okresný súd Zvolen

nerozhodol vo veci samej“. Sťažovateľ tvrdil, že okresný súd „... svojím konaním, resp.

nekonaním vo veci Cb 260/94 nedodržiaval zákonný postup a porušil zaručené

právo ...“. Vzhľadom na skutočnosť, že „... okresný súd ... od roku 1994 vo veci nekonal“,

žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 258 480 Sk, ktoré

„... sme vyčíslili ako inflačný rozdiel ... medzi žalovanou sumou 360 000,-- Sk v roku 1994

a hodnotou tejto sumy v roku 2002 ..., avšak mali sme na mysli vyčíslenie nemajetkovej

ujmy, ktorá sťažovateľovi vznikla ...“.

Okresný súd vo svojom vyjadrení „k vecnej stránke podanej sťažnosti“ vykonal

chronologický popis jeho jednotlivých úkonov v konaní a uviedol, že „... v spracovanej

odpovedi sťažovateľovi zo dňa 5. 11. 2002“ konštatoval, že „... došlo k prieťahom v konaní,

keď znalecký posudok bol predložený až 6. 6. 2002 ...“, no tieto prieťahy neboli zavinené

sudcom, ale znalcom.

V reakcii na vyjadrenie okresného súdu k vecnej stránke sťažnosti právna zástupkyňa

sťažovateľa uviedla, že z jeho obsahu „... jednoznačne vyplýva, že zavinením Okresného

súdu Zvolen došlo k prieťahom v súdnom konaní, keď od 28. 8. 1998 do 6. 6. 2002 nebol

zabezpečený znalecký posudok, na základe ktorého malo byť vo veci rozhodnuté“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 27. apríla 1994 okresnému súdu návrh na vydanie platobného

rozkazu na sumu 362 990 Sk ako náhrady za ním vykonanú prácu (revízie elektrických

zariadení a bleskozvodov) pre žalovaného.

Po vykonaní prípravných úkonov prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo

27. septembra 1994 za prítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia špecifikácie návrhu

a predloženia cenníka prác sťažovateľom.

Po zadovážení podkladov potrebných na rozhodnutie (pracovné výkazy, rozsah prác

a ich hodnota) okresný súd na pojednávaní 9. mája 1995 medzitýmnym rozsudkom

rozhodol, že nárok sťažovateľa je opodstatnený čo do právneho základu a o konkrétnej

výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku.

Pojednávanie konané 18. júla 1995 za prítomnosti účastníkov bolo odročené na

neurčito z dôvodu predloženia správy žalovaným, čo v návrhu sťažovateľa neuznáva, kedy

uplatnil reklamáciu, ktoré faktúry akceptuje.

Na pojednávaní konanom 31. októbra 1995 sa k predmetu veci vyjadrili účastníci

konania, ktorí žiadali vykonanie znaleckého dokazovania. Okresný súd uznesením nariadil

znalecké dokazovanie a zaviazal účastníkov zložiť zálohu na toto dokazovanie. O odvolaní

žalovaného proti povinnosti zložiť zálohu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici

uznesením sp. zn. z 15. augusta 1996, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie. Po zložení zálohy žalovaným (7. novembra 1996) okresný súd zaslal súdny

spis (14. novembra 1996) Okresnému súdu v Lučenci na jeho doručenie ustanovenej

znalkyni. Po vysporiadaní sa okresného súdu so žiadosťou znalkyne o vylúčenie

z povinnosti vypracovať znalecký posudok a po urgovaní vypracovania a predloženia

znaleckého posudku znalkyňa 4. novembra 1997 predložila okresnému súdu znalecký

posudok č. 8/1997.

Pojednávanie stanovené na 16. december 1997 bolo z dôvodu neprítomnosti

žalovaného odročené na 21. január 1998. Pred pojednávaním si okresný súd zadovážil

vyjadrenia účastníkov k znaleckému posudku a písomné stanovisko znalkyne k ním.

Na pojednávaní konanom 21. januára 1998 došlo ku konfrontácii názorov

sťažovateľa a znalca k znaleckému posudku (žalovaný nemal k posudku pripomienky).

Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ďalších dôkazov navrhnutých

účastníkmi.

Vo februári 1998 okresný súd písomnou výzvou zisťoval na Inšpektorátoch

bezpečnosti práce v Nitre, Košiciach a Banskej Bystrici potenciálnych znalcov na

vykonanie znaleckého dokazovania požadovaného účastníkmi konania. Od oslovených

štátnych orgánov dostal negatívnu odpoveď.

Na pojednávaní konanom 7. apríla 1998 boli vypočutí svedkovia a z dôvodu

požiadavky účastníkov konania na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania znalcom

z odboru elektrotechnika – silnoprúd (z iného ako stredoslovenského kraja) bolo

pojednávanie odročené na neurčito.

Na žiadosť okresného súdu z 19. mája 1998 sťažovateľ oznámil 8. júna 1998, že

nemá na znalca iné otázky ako doteraz, a žiadal pripustiť zmenu petitu žaloby (oznam

sťažovateľa doručil okresný súd žalovanému 13. júla 1998).

Okresný súd uznesením č. k. Cb 260/94-444 z 28. augusta 1998 nariadil kontrolné

znalecké dokazovanie (uznesením zo 7. septembra 1998 uložil povinnosť zložiť zálohu na

znalecké dokazovanie).

Okresný súd Košice I 14. novembra 1998 vrátil okresnému súdu súdny spis, lebo

kontrolný znalec po preštudovaní súdneho spisu odmietol vykonať pre nedostatok svojej

aprobácie požadované znalecké dokazovanie (ekonomika – rozpočtovanie

elektroinštalačných prác).

Okresný súd 26. novembra 1998 písomne vyzval piatich znalcov, aby mu oznámili

svoju spôsobilosť na vykonanie požadovaného znaleckého dokazovania.

Uznesením z 28. decembra 1998 nariadil okresný súd kontrolné znalecké

dokazovanie znalcom Ing. L. T., ktorý prevzal súdny spis 23. februára 1999 na dožiadanom

Okresnom súde v Trenčíne. V odpovedi na urgenciu okresného súdu z 28. apríla 1999

kontrolný znalec 30. apríla 1999 oznámil, že nemôže vypracovať požadovaný posudok, lebo

jeho spolupracovník – špecialista na revíziu elektrotechniky po preštudovaní súdneho spisu

odmietol spoluprácu.

Okresný súd uznesením z 2. júna 1999 určil ďalšieho znalca na vykonanie

znaleckého dokazovania, ktorý vypracoval kontrolný znalecký posudok a doručil ho

12. augusta 1999 okresnému súdu.

Po doručení pripomienok žalovaného k znaleckému posudku a odpovedi znalca na ne

na pojednávaní konanom 6. októbra 1999 bol vypočutý kontrolný znalec k ním

vypracovanému znaleckému posudku. Účastníkom bola uložená povinnosť opätovne si

vyjasniť a vykonzultovať sporné položky.

Žalovaný žiadal 24. novembra 1999 vypracovať ďalší znalecký posudok, a to

súdneho inžinierstva pri Žilinskej univerzite v Žiline (ďalej len „ústav SI“)

a sťažovateľ 9. decembra 1999 žiadal rozšíriť žalobu o úrok z omeškania a nesúhlasil

s požiadavkou žalovaného na vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania. Žiadal vo veci

konať a rozhodnúť.

Po doručení vyjadrenia žalovaného k návrhu sťažovateľa a po zložení zálohy na

kontrolné znalecké dokazovanie (január 2000) okresný súd uznesením z 22. februára 2000

nariadil kontrolné znalecké dokazovanie prostredníctvom ústavu SI.

Okresný súd urgoval 21. augusta a 18. októbra 2000 v ústave SI predloženie

znaleckého posudku. Ústav SI 6. novembra 2000 žiadal okresný súd o predloženie ďalších

písomných materiálov (revízne správy, súpisy prác, faktúry). Po vyžiadaní týchto dokladov

od účastníkov okresný súd 8. decembra 2000 ich predložil ústavu SI.

Okresný súd 26. februára 2001 urgoval predloženie znaleckého posudku

a predsedníčka okresného súdu sa listom zo 6. júna 2001 sťažovala riaditeľovi ústavu SI na

prieťahy pri vypracovávaní znaleckého posudku.

Opatrením z 20. júna 2001 predsedníčka okresného súdu pridelila predmetnú súdnu

vec (sp. zn. Cb 260/94) na prejednanie inému zákonnému sudcovi.

Ústav SI predsedníčke okresného súdu na základe jej sťažnosti 9. júla 2001 oznámil,

že ešte stále nemá všetky potrebné materiály. Okresný súd listom zo 17. júla 2001 žiada

ústav SI, aby oznámil, ktoré konkrétne materiály potrebuje (30. júla 2001 ústav SI oznámil,

že t. č. nemôže konkretizovať požadované, lebo spracovateľ znaleckého posudku je na

dovolenke).

Okresný súd 7. septembra a 31. októbra 2001 (už pod hrozbou uloženia poriadkovej

pokuty) urguje v ústave SI vypracovanie a predloženie znaleckého posudku.

Dňa 7. novembra 2001 ústav SI žiadal, aby mu okresný súd udelil súhlas na použitie

pracovných výkazov a súpisov prác zo znaleckého posudku č. 08/97 ako záväzných

podkladových materiálov (nie sú verifikované žalovaným).

Okresný súd 14. novembra 2001 žiadal účastníkov (pod hrozbou poriadkovej

pokuty), aby mu do 3 dní predložili verifikované pracovné výkazy a súpisy vykonaných

prác. Títo súdu oznámili (19. novembra a 14. decembra 2001), že všetky písomné

dokumenty už predložili súdu (prvej znalkyni) v priebehu konania a že tieto tvoria súčasť

súdneho spisu.

Ústav SI 24. januára 2002 opätovne žiadal okresný súd o už požadovaný súhlas

a o predloženie pôvodného znaleckého posudku. Okresný súd 24. januára 2002 ústavu SI

oznámil, že na vypracovanie znaleckého posudku môže použiť tie podklady, ktoré má

k dispozícii.

Predsedníčka okresného súdu listom č. Spr. 2018/01 z 23. apríla 2002 upozornila

krajský súd, oddelenie pre znaleckú a tlmočnícku činnosť, na nečinnosť ústavu SI a pripojila

list adresovaný jeho riaditeľovi (zo 6. júna 2001).

Okresný súd 25. marca a 26. apríla 2002 (pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty)

urgoval predloženie znaleckého posudku. Ústav SI 2. mája 2002 okresnému súdu oznámil,

že posudok predloží do 15. mája 2002. Okresný súd 27. mája 2002 žiadal jeho predloženie

do 3 dní. Ústav SI 6. júna 2002 predložil znalecký posudok č. 24/2000. V tento deň ho

okresný súd predložil účastníkom na vyjadrenie v lehote 15 dní včítane predloženia

písomných otázok na znalca.

Dňa 28. júna 2002 žalovaný oznámil, že nemá otázky na znalca, a sťažovateľ

predložil vyjadrenie s dvomi otázkami. Ústav SI písomne 26. júla 2002 odpovedal súdu na

otázky sťažovateľa, ktorý 2. augusta 2002 oznámil okresnému súdu, že už ďalšie otázky na

znalca nemá (okrem namietania produktivity v Sk na hodinu). Žalovaný 7. augusta 2002

oznámil, že nemá ďalšie otázky na znalca. Okresný súd 19. septembra 2002 vytýčil termín

pojednávania na 24. október 2002. Na tomto pojednávaní bol prerokovaný znalecký

posudok a dokazovanie uzatvorené (účastníci už nemali otázky na znalca a ani návrhy na

doplnenie znaleckého posudku). Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Uznesenie okresného súdu č. k. Cb 260/94-651 z 30. októbra 2002 o priznaní

odmeny znalcovi za vypracovaný znalecký posudok napadol sťažovateľ 18. novembra 2002

odvolaním (namietal výšku hodinovej taxy). Dňa 29. novembra 2002 zaslal okresný súd

odvolanie ústavu SI na vyjadrenie.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo

veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia prvej vety : „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

V petite sťažnosti (jej doplnení) sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „... sťažnosti

vyhovel a v náleze vyslovil, že nekonaním Okresného súdu vo Zvolene vo veci č. k.

Cb 260/94 porušil (...). Zároveň žiadame (...)

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 258.480,-- Sk (...)“.

Okresný súd sa vo svojom vyššie citovanom stanovisku jednoznačne nevyjadril

k vecnej stránke sťažnosti. Konštatoval len prieťahy spôsobené znalcom (ústav SI) pri

vypracovávaní znaleckého posudku.

Sťažovateľ vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu trval na svojich písomných

prednesoch predložených ústavnému súdu a tvrdení, že „(...) zavinením Okresného súdu

Zvolen došlo k prieťahom v súdnom konaní (...).

Sťažovateľ viackrát žiadal okresný súd o urýchlenie konania a podal sťažnosť na

prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným

rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty

ohľadom svojich práv ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (, ). V týchto veciach ústavný

súd totiž prihliada aj na vyššie uvedený účel tohto základného práva ().

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do

úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (, a iné)

relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. Cb 260/94 je

rozhodovanie o zaplatení náhrady za vykonanú prácu (revízne služby), ktorej výška závisí

vzhľadom na vzájomne rozporné tvrdenia účastníkov na výsledkoch znaleckého

dokazovania.

Vzhľadom na túto skutočnosť, ktorú potvrdzuje aj vyššie dokumentovaná

chronológia úkonov okresného súdu v konaní, ústavný súd konštatuje značnú faktickú

zložitosť konania v predmetnej veci najmä v súvislosti so zisťovaním relevantných

podkladov na určenie rozsahu vykonaných prác a následne z neho vypočítanej adekvátnej

výšky odmeny. Táto faktická zložitosť významnou mierou prispela k pomerne dlhému

priebehu konania.

V tejto súvislosti však ústavný súd konštatuje, že zatiaľ čo okresný súd rozhodol čo

do právneho základu veci v priebehu jedného roka (od podania žaloby 27. apríla 1994 do

9. mája 1995, kedy medzitýmnym rozsudkom uznal návrh sťažovateľa za opodstatnený),

rozhodovanie o výške tohto nároku trvá až doteraz, skoro osem rokov.

2. Ústavný súd v správaní sťažovateľa (a aj žalovaného) ako účastníka konania pred

okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. Cb 260/94 zistil síce viaceré skutočnosti, ktoré

prispeli k predĺženiu celkového priebehu a dĺžke konania (napr. postupná špecifikácia

žaloby, dodatočné predkladanie písomných materiálov a navrhovanie dokladov na

predloženie žalovaným, dožadovanie sa znaleckých dokazovaní a pripomienky k ich

výsledkom, dožadovanie sa znalca mimo územia stredoslovenského kraja, rozšírenie

žaloby), no v konečnom dôsledku však nemali podstatný vplyv na celkovú dĺžku konania.

3. Pri hodnotení postupu okresného súdu v predmetnej veci ústavný súd posudzoval

celkové konanie s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, a to osobitne do

vydania medzitýmneho rozsudku a osobitne po jeho vydaní.

Vychádzajúc z vyššie konštatovanej faktickej zložitosti predmetnej veci, správania

účastníka a priebehu konania zisteného zo súdneho spisu ústavný súd kvalifikuje postup

okresného súdu do rozhodnutia o právnom základe veci ako konanie, ktoré nevykazuje

znaky konania so zbytočnými prieťahmi. Týmto rozhodnutím súdu – priznaním právneho

nároku na náhradu – bol čiastočne odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa čo do

právneho základu, nie však čo do výšky uplatneného nároku.

Pri skúmaní konania a postupu okresného súdu od vydania medzitýmneho rozsudku

(9. mája 1995) doteraz ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o výške uplatneného nároku

(napriek konštatovanej faktickej zložitosti predmetnej veci vrátane problémov, ktoré mal

okresný súd s včasným dodaním znaleckých posudkov) trvá skoro osem rokov a je

v zjavnom nepomere k obdobiu, v ktorom rozhodoval okresný súd o právnom základe

predmetnej veci.

V tomto skúmanom období ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní

spôsobené okresným súdom v období od 4. februára 1997 (uplynutím lehoty na podanie

znaleckého posudku) do 4. novembra 1997, t. j. 9 mesiacov. Na vrub okresného súdu bolo

potrebné pripísať niekoľkomesačné prieťahy v konaní aj v období, v ktorom sa na žiadosť

okresného súdu vykonávalo kontrolné znalecké dokazovanie SI, pretože za činnosť

súdnych znalcov objektívne zodpovedá všeobecný súd. V tejto súvislosti ústavný súd

konštatoval, že okresný súd tomuto znalcovi až na jeho žiadosť zabezpečil všetky podklady

potrebné na podanie kontrolného znaleckého posudku, ktoré podľa názoru ústavného súdu

bolo potrebné zabezpečiť už v čase nariadenia tohto znaleckého dokazovania.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bodoch 1 až 3 a z platnej právnej úpravy

v predmetnom občianskom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup okresného súdu

v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal priznanému právu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré sú nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j.

rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu nevykazoval podľa názoru ústavného súdu

v označených obdobiach znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so

zbytočnými prieťahmi.

Podľa ustanovenia ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou

nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po

uplynutí takmer deviatich rokov od podania žaloby okresný súd nerozhodol o výške

uplatneného nároku, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných

prieťahov tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného v .

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 258 480 Sk, t. j. „... vo výške inflačného rozdielu medzi žalovanou

sumou 360.000,- Sk v roku 1994 a hodnotou tejto sumy v roku 2002, a to na základe údajov

Slovenského štatistického úradu ...“.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým

v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.

To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie

do pôvodného stavu. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu preto prichádza do

úvahy priznať primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej

nemajetkovej ujmy (mutatis mutandis ). V posudzovanom prípade sa ústavný

súd nestotožnil so zdôvodnením požadovanej výšky primeraného finančného

zadosťučinenia, ktorú sťažovateľ odvodzoval výškou inflačného rozdielu medzi žalovanou

sumou v roku podania žaloby a jej hodnotou v roku 2002 a vzhľadom na všetky okolnosti

prípadu, ako aj na zásadu spravodlivosti považoval za primerané priznať sťažovateľovi

sumu 20 000 Sk.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003