Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 85/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. marca 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla

o sťažnosti Ing. L. S., bytom J., zastúpeného advokátom JUDr. K. B., N., vo veci porušenia

jeho práva na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach v spojení s a s

Slovenskej republiky postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. L. S. na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl.

142 ods. 3 postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Ing. L. S. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

3. Účastníkom n e p r i z n á v a úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. januára

2002 doručené podanie Ing. L. S. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom J., zastúpeného

advokátom JUDr. M. C., N., označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Slovenskej

republiky“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Š. B. a V. B., obaja bytom v N. H., sa

žalobou proti žalovaným Ing. L. S. a Mgr. M. S. podanou na Okresnom súde v Nitre dňa 20.

02. 1996 domáhali, aby súd určil, že obaja sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v katastrálnom území Nitrianske Hrnčiarovce, parcelné číslo 317/12 –

2

orná pôda vo výmere 1749 m.

Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod č. rozhodol rozsudkom zo dňa

27. 02. 1998 tak, že žalobe vyhovel a žalovaným uložil, aby zaplatili žalobcom trovy

konania vo výške 10.910 Sk.

Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolanie žalovaní Ing. L. S. a Mgr. M. S.

Krajský súd v Nitre rozsudok prvého stupňa rozsudkom zo dňa 9. 3. 1999, č. k. 7 Co 341/98-

219 zmenil tak, že žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania.

Žalobcovia podali proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie ako tzv.

blanketové dovolanie, ktoré neskôr doplnili. Na základe podaného dovolania sa vecou

zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd považoval uvedené dovolanie za

podané dňa 23. 08. 1999 – teda včas, pričom vychádzal len z čestného vyhlásenia zo dňa

17. 07. 2001 s neovereným podpisom bývalého zamestnanca vtedajšieho právneho zástupcu

žalobcov, advokátskeho koncipienta Mgr. P. Š.

Bez nariadenia pojednávania dňa 30. 10. 2001 Najvyšší súd SR ako súd dovolací

rozhodol rozsudkom č. k. -254 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Nitre zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhlási dňa 30. 10. 2001 v tejto veci

rozsudok, neboli upovedomení žalovaní ani ich právny zástupca – či už písomne alebo

akoukoľvek inou formou.“

Sťažovateľ uviedol, že sa domnieva, že opísaným postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. bolo porušené

jeho právo na verejné vyhlásenie rozsudku podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“). V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej

uviedol, že „podľa nálezu ÚS SR, č. 16/97 zo dňa 08. 10. 1997 mal sťažovateľa

súd predvolať na vyhlásenie rozsudku, čo sa ale nestalo“. Podľa sťažovateľa z označeného

nálezu ústavného súdu vyplýva, že keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy

nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania, rozsudok sa

musí vždy vyhlasovať verejne, čo predpokladá aj povinnosť súdu upovedomiť o tomto

konaní účastníkov konania.

Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť a aby po preskúmaní

veci vydal nasledovné rozhodnutie:

„Právo Ing. L. S., trvale bytom J. na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 v časti III

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3

SR postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3

Cdo 80/01 bolo porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 10. 2001, sp. zn.

-254 sa zrušuje.“

V doplnení k podaniu, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 29. januára 2002, právny

zástupca sťažovateľa ďalej požaduje, aby „rozhodnutím Ústavného súdu SR bolo zároveň

vyslovené, že postupom Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. -254 bol porušený

SR a SR“. Pritom za porušené považuje jeho

základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ( )

v spojení s jeho právnou istotou, ktorá tvorí súčasť princípu právneho štátu podľa čl. 1

ods. 1 .

Keďže právny zástupca sťažovateľa JUDr. M. C. doručil 2. apríla 2002 ústavnému

súdu oznámenie o vypovedaní splnomocnenia, ústavný súd sťažovateľa vyzval na

doplnenie náležitostí jeho sťažnosti. Sťažovateľ v splnomocnení z 23. apríla 2002

doručenom ústavnému súdu 25. apríla 2002 poveril svojím zastupovaním v konaní pred

ústavným súdom v predmetnej veci advokáta JUDr. K. B., N.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí 21. mája 2002 a po zistení, že spĺňa náležitosti návrhu na začatie konania podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v časti namietajúcej porušenie

jeho práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu

v spojení s a s a že nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa

, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 29 ods. 6

a požiadal predsedu najvyššieho súdu o vyjadrenie

k sťažnosti, ako aj k vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Rovnakú výzvu na vyjadrenie

zaslal aj sťažovateľovi.

Sťažovateľ v odpovedi na výzvu doručenej ústavnému súdu 18. júla 2002 oznámil, že

„na ústnom pojednávaní súdu netrváme. Činíme tak z toho dôvodu, že v danom prípade sa

jedná o právne posúdenie podanej sťažnosti, pričom skutkové okolnosti boli podrobne

uvedené v podanej sťažnosti, resp. v doplnení tejto“.

Predseda občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v odpovedi doručenej

ústavnému súdu 6. augusta 2002 uviedol:

«Ing. L. S. (ďalej len „sťažovateľ“) podal dňa 21. januára 2002 na Ústavnom súde

SR sťažnosť, v ktorej okrem iného namietal porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku

podľa SR – poukázal aj na nález Vášho súdu pod sp. zn. –

s odôvodnením, že o vyhlásení rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. októbra 2001, sp.

zn. nebol upovedomený.

Už z uvedeného vyplýva sťažovateľovo nerozlišovanie medzi verejným vyhlásením

rozsudku podľa SR – ku ktorému nepochybne došlo (o čom

predkladáme aj fotokópiu zápisnice o vyhlásení rozsudku z 30. októbra 2001, ako úradnej

listiny, na ktorú sa vzťahuje fikcia správnosti, pokiaľ sa nepreukáže opak) – od

neupovedomenia sťažovateľa o termíne verejného vyhlásenia rozsudku na Najvyššom súde

SR.

Najvyšší súd SR v tomto smere vychádza z charakteru mimoriadneho prieskumného

konania, ktorým je v našom právnom poriadku dovolanie ( a nasl. ), v ktorom

sa preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu deje bez nariadeného verejného

pojednávania, ale jeho výsledok sa bezprostredne po ňom vyhlási v pojednávacej

miestnosti, prístupnej verejnosti a písomné vyhotovenie rozhodnutia sa v každom prípade

doručí účastníkovi konania do vlastných rúk. Takýto postup pripúšťa aj rozhodovacia prax

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ako je to napr. vo veciach Lutter v.

Švajčiarsko alebo Axen v. Spolková republika Nemecko a pod., preto si nemyslíme, že vo

veci sťažovateľa bol porušený SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Povinnosť Najvyššiemu súdu upovedomiť v dovolacom konaní účastníka o mieste

a čase verejného vyhlasovania rozhodnutí (rozsudkov) neukladá žiaden všeobecne záväzný

právny predpis (ani SR, či Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd),

preto jej „nerešpektovanie“ nemôže byť zásahom do ľudských práv sťažovateľa.

Odkaz na publikovanú judikatúru Ústavného súdu SR je v tomto smere nenáležitý,

lebo v nej išlo o iný druh konania na Najvyššom súde SR (nie dovolacieho) a to konania

o žalobách proti právoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, kde je súdne konanie

jednoinštančné, takže v ňom sa naozaj musia prejaviť všetky atribúty súdnictva, a to aj bez

výslovnej právnej úpravy; ale to už necháme na rozhodnutie Ústavného súdu SR.

Súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania a navrhujeme ústavnú sťažnosť

sťažovateľa, v časti namietajúcej porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku,

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.»

Po zaslaní uvedeného vyjadrenia ústavný súd listom z 3. októbra 2002 požiadal

najvyšší súd o doplňujúce vyjadrenie k otázke, aké kroky tento súd urobil „v súvislosti

s naplnením ústavnej a zákonnej požiadavky verejného vyhlásenia rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2001 vo veci sp. zn. (vo vzťahu

k možnosti verejnosti dozvedieť sa o vyhlásení rozsudku)“.

Ústavnému súdu bolo 9. októbra 2002 doručené nasledovné vyjadrenie najvyššieho

súdu (Sekr 22/02-15):

«Najvyšší súd urobil tieto konkrétne ( postupné) kroky

a) namietanú vec po jej naštudovaní všetkými členmi dovolacieho senátu dal na

určený termín pojednávania (neverejného);

b) na tomto pojednávaní sa vec opätovne zreferovala povereným členom senátu;

c) potom predseda senátu po porade s členmi senátu vyhlásil rozsudok a stručne ho

odôvodnil.

Toto všetko sa dialo v pojednávacej miestnosti, ktorá je prístupná verejnosti, o čom

bola spísaná „zápisnica o vyhlásení rozsudku pred dovolacím súdom“, ktorú ste mali

k dispozícii na nahliadnutie. Sťažovateľ sa pri záujme o svoju vec mohol o tom dozvedieť

u vedúcej kancelárie alebo u predsedu senátu, keď vedel, že sa nachádza na Najvyššom

súde Slovenskej republiky.

Dovolací súd sa teda domnieva, že pri konečnom opravnom systéme, v ktorom sa

v treťom inštančnom stupni (mimoriadnom) posudzuje už len opodstatnenosť dovolania, nie

je nutné voliť doslovný výklad „verejného vyhlásenia rozsudku“ len k účastníkom konania,

v danom prípade k sťažovateľovi, ktorý mal byť podľa jeho argumentácie o tom výslovne

upovedomený, a že stačilo, ak rozsudok dovolacieho súdu sa vyhlásil v pojednávanej

miestnosti hoci aj v neprítomnosti sťažovateľa, lebo mu potom bol vyhlásený a písomne

vyhotovený rozsudok dovolacieho súdu doručený do vlastných rúk.

Ďalej sa domnievame, že aj v zmysle citovanej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva v Štrasburgu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, by sa malo dbať o to, aby žiadne

rozhodnutia, teda ani rozhodnutia ÚS SR sa nevynášali „in abstracto“, ale aby

zohľadňovali konkrétny prípad v súvislostiach celého trojinštančného konania a aký to má

dopad aj na praktickú stránku účastníkov konania najmä na ich práva. Ich prípadná účasť

na verejnom vyhlásení rozsudku totiž absolútne nemôže ovplyvniť jeho vecnú stránku (len si

vypočujú výrok rozsudku) a naviac ani trovy spojené s touto účasťou (cestovné, nocľažné,

stravné a pod.) nemôžu byť zahrnuté do výrokovej časti o trovách dovolacieho konania,

lebo nesmerujú k výdavkom, ktoré sú vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva (viď §

142 ods. 1 ), takže na ne nemajú účastníci konania nárok, čo by sa určite nestretlo

s pochopením u nich.

Naostatok dodávame, že rovnaká právna prax je aj na ostatných Najvyšších súdoch

v Európskej únii, kde tieto rozhodujú ako súdy kasačné, čo sme zistili pri neformálnych

stretnutiach s predsedami, podpredsedami a sudcami Najvyšších súdov v ČR, Rakúsku,

Slovinsku, Maďarsku, Poľsku, atď., a preto táto prax – ktorá u nás platí od roku 1918 - by

mala zostať zachovaná.

Vzhľadom na to, že opačná prax negatívne ovplyvní (časovo, finančne a pod.) ďalšiu

činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, žiadame, aby sme boli upovedomení

o ústnom pojednávaní, kde mienime predniesť ešte ďalšie prípadné argumenty.»

Na základe výzvy ústavného súdu predseda občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu listom doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2002 oznámil, že zotrváva na

ostatnom písomnom vyjadrení a trvá na ústnom prejednaní veci.

Ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie vo veci na 26. február 2003.

Ústavnému súdu bolo 20. februára 2003 doručené sťažovateľovo „Záverečné

vyjadrenie v konaní o ústavnej sťažnosti vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky

pod sp. zn. “. V ňom okrem iného uviedol:

«V konaní o ústavnej sťažnosti Ing. L. S. vedenom na Ústavnom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. o porušení práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s článkom 1 ods. 1

a s článkom 142 ods. 3 žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky vyhovel sťažnosti Ing. L. S. a svojim rozhodnutím

1. podľa článku 127 ods. 2 vyslovil, že postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci vedenej pod sp. zn. bolo

porušené právo Ing. L. S. na verejné vyhlásenie rozsudku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach v spojení s článkom 1 ods. 1 a s článkom 142 ods. 3

,

2. podľa článku 127 ods. 2 zrušil rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. -254 zo dňa 30. 10. 2001,

3. podľa článku 127 ods. 3 priznal Ing. L. S. ako tomu,

koho právo bolo porušené, primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk.

Za použitia ustanovenia §-u 31a o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov a podľa §-u 142 ods. 1 v znení

neskorších predpisov zároveň žiadam o priznanie práva na náhradu trov konania, ktoré

vyčíslim do troch dní.

... Jedným zo základných princípov konania na všeobecných súdoch Slovenskej

republiky je princíp verejnosti prejednania veci. Jedná sa o ústavný princíp, ktorého

vyjadrenie nachádzame v článku 48 ods. 1 ako jedno zo

základných práv občana, resp. ako jednu z obsahových zložiek práva na súdnu a inú právnu

ochranu.

Verejnosť prejednania veci možno charakterizovať ako prístupnosť prejednávania

veci na súde pre každého občana, ktorý sa chce na ňom zúčastniť, pričom v zákonom

stanovených prípadoch môže byť tento prístup zo strany súdu občanovi odopretý.

Avšak aj v prípade kedy dôjde k vylúčeniu verejnosti platí, že rozsudok musí byť

vyhlásený verejne vždy.

Čo je obsahom pojmu „verejné vyhlásenie rozsudku“?

V objektívnom zmysle tak ako to už bolo vyššie naznačené možno verejnosťou

vyhlásenia rozsudku nepochybne rozumieť prístupnosť vyhlásenia rozsudku na súde pre

každého občana, ktorý sa na tomto chce zúčastniť, t . j. jednak pre občana, ktorého práva

a povinnosti budú rozhodnutím súdu priamo dotknuté (účastník konania), ako aj pre

občana, ktorý je iným spôsobom zainteresovaný na výsledku konania alebo ho či už

výsledok konania alebo samotná procedúra vyhlásenia rozsudku jednoducho zaujíma

a chce sa tohto zúčastniť ako poslucháč.

Má však vôbec význam a zmysel hovoriť o verejnosti vyhlásenia rozsudku v prípade

keď občan, ktorý sa chce zúčastniť vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci na súde, nemá

vedomosť o tom kedy a kde sa bude predmetný rozsudok vyhlasovať?

A práve tu pri výklade pojmu „verejné vyhlásenie rozsudku“ vstupuje do hry jeho,

nazvime to, subjektívna stránka.

V tomto zmysle následne možno verejnosť vyhlásenia rozsudku charakterizovať ako

prístupnosť vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci na súde pre každého občana, ktorý sa

na vyhlásení rozsudku chce zúčastniť a má vedomosť o tom, že vyhlásenie rozsudku sa na

súde uskutoční.

Je zrejmé, že nie je prakticky uskutočniteľné, aby súd, ktorý bude rozsudok

vyhlasovať, o tejto skutočnosti osobitne upovedomoval každého občana, ktorému právo

zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku prislúcha.

Prečo potom je potrebné chápať pojem verejného vyhlásenia rozsudku aj v jeho

subjektívnom zmysle?

V každej veci prejednávanej na súde totiž existuje skupina občanov, ktorých právne

postavenie, práva a povinnosti budú rozsudkom súdu priamo dotknuté, resp. o ktorých

právach a povinnostiach sa bude rozsudkom súdu rozhodovať.

Preto podľa môjho názoru so subjektívnym obsahom, resp. rozmerom pojmu

„verejné vyhlásenie rozsudku“ je potrebné sa zaoberať práve v súvislosti s účastníkmi

konania – osobami, ktoré nepochybne majú právo a aj eminentný záujem zúčastniť sa

vyhlásenia rozsudku na súde, pričom toto svoje právo môžu nepochybne využiť len v tom

prípade, že o termíne a mieste vyhlásenia rozsudku majú vedomosť. ...

Ak súd vyhlasuje rozsudok bez toho, že by o tom boli účastníci konania upovedomení,

možno konštatovať, že takéto vyhlásenie rozsudku nie je verejné, resp. týmto spôsobom sa

stráca atribút „verejnosti“ vyhlásenia rozsudku.

Nie je pritom podstatné to, že účastník konania alebo jeho právny zástupca svojou

účasťou na vyhlásení rozsudku nemôžu ovplyvniť jeho vecnú stránku

Podstatné je to, že

1. účastníci konania a ich zástupcovia majú právo sa vyhlásenia rozsudku zúčastniť,

a to z toho dôvodu, aby mohli byť bezprostredne a už v čase vyhlásenia (nie až po doručení

písomného vyhotovenia rozsudku) oboznámení jednak s obsahom samotného rozhodnutia

štátneho orgánu vykonávajúceho štátnu moc, ktoré rozhodnutie bude mať nepochybne vplyv

na ich právne postavenie a ktoré bude určovať, zakladať, meniť alebo rušiť ich práva

a povinnosti, ako aj s odôvodnením (aj keď len stručným) tohto rozhodnutia zo strany

štátneho orgánu, ktorý rozhoduje,

2. účastníci konania a ich zástupcovia toto svoje právo môžu uplatniť len v tom

prípade ak majú vedomosť o termíne a mieste vyhlásenia rozsudku. ...

Podľa ustanovenia §-u 243c

v znení neskorších predpisov pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia §-u 92

ods. 1 a 4 a §-u 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Podľa ustanovenia §-u 156 ods. 1

v znení neskorších predpisov rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda

senátu v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením

a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.

Aj z citovaných ustanovení základného procesného predpisu pre občiansko-právne

konanie je zrejmé, že v dovolacom konaní platí zásada verejného vyhlásenia rozsudku.

Inými slovami ak v konaní na súde prvého stupňa účastníci konania musia byť

upovedomení o termíne a mieste každého pojednávania, resp. sú na každé pojednávanie

predvolávaní (t. j. aj na pojednávanie na ktorom dôjde k vyhláseniu rozsudku)

z primeraného použitia ustanovení o konaní pred súdom prvého stupňa v konaní na

dovolacom súde, a to aj v prípade ak dovolací súd rozhoduje bez nariadenia pojednávania,

nemožno vyvodiť, že dovolací súd nemusí účastníkov konania upovedomiť o termíne

a mieste vyhlásenia rozsudku. Aj v prípade rozhodovania všeobecného súdu bez nariadenia

pojednávania v dovolacom konaní zásada verejného vyhlásenia rozsudku platí.»

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení požadoval priznanie primeraného finančného

zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk, ktoré odôvodnil nasledovne:

„Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3

je odôvodnený tým, že jednak v dôsledku dlhotrvajúceho

dovolacieho konania na Najvyššom súde, v ktorom možno... hovoriť o prieťahoch v súdnom

konaní a v dôsledku postupu Najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, keď tento porušil

sťažovateľove právo na verejné vyhlásenie rozsudku, sťažovateľ dlhodobo nepožíval stav

právnej istoty ohľadne práva, ktoré bolo predmetom dovolacieho konania.

V tomto prípade preto možno primerané finančné zadosťučinenie chápať ako

zadosťučinenie, resp. satisfakciu za dlhodobo existujúci stav právnej neistoty v právnom

postavení sťažovateľa ako vlastníka určitých nehnuteľností, resp. stav dlhodobého možného

porušenia a budúceho ohrozenia vlastníckeho práva sťažovateľa“.

Predseda občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa faxom doručeným

ústavnému súdu 25. februára 2003 ospravedlnil z neúčasti „na verejnom pojednávaní dňa

26. 2. 2003 o 14. 00 hod. pre neujasnenosť existencie či neexistencie štatutárneho zástupcu

NS SR – rokovacím poriadkom, ako podzákonnou normou, zrejme nemožno založiť výkon

ústavnej funkcie – ktorý by ma mohol vyslať na služobnú cestu, súhlasíme však s tým, aby

ste konali bez našej účasti“.

Okrem toho na základe oboznámenia sa so „záverečným vyjadrením“ sťažovateľa

ďalej uviedol:

„1. Najvyšší súd opätovne odkazuje na judikatúru ESĽP (ďalej len „Súd“)

v Štrasburgu, ktorú Ústavný súd isto pozná a v zmysle ktorej právo na „verejné vyhlásenie

rozsudku“ pred dovolacím súdom (teda súdom tretej inštancie) v zmysle čl. 6 ods. 1

Dohovoru, znamená oprávnenie už len na jeho doručenie v písomnej forme. Takáto

aplikácia namietaného porušenia práva na verejné vyhlásenie rozsudku je v súlade

s kritériami vytvorenými v judikatúre Súdu i v judikatúre NS SR od r. 1991, ako aj všetkých

najvyšších súdov kontinentálnej Európy (ČR, Rakúska, Grécka, Poľska, Maďarska a pod.).

Dokonca možno povedať, že i pôvodná aplikácia ust. všeobecnými

súdmi – na ktorú poukazuje sťažovateľ a odhliadnuc od toho, že išlo o jednoinštančné súdne

konanie v prípadoch, kde skutkové okolnosti neboli sporné a právne otázky sa

nevyznačovali osobitnou zložitosťou, bola správna a neuskutočnenie ústneho pojednávania

nespôsobilo ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru, vo vzťahu k ústnosti a verejnosti

konania (viď prípad Varela Assalino v. Portugalsko z 25. 4. 2002, Fredin v. Švédsko z 23. 2.

1994, Fischer v. Rakúsko z 26. 4. 1995 a pod.).

2. Neexistuje kauzálny vzťah medzi tvrdeným porušením uvedeného práva a žiadanou

satisfakciou. Stav právnej neistoty sťažovateľa nebol vytvorený nedodržaním práva na

verejné vyhlásenie rozsudku a s prieťahmi v konaní to tiež nemá žiadnu súvislosť.

3. Naostatok nechápeme požiadavku sťažovateľa na zrušenie rozsudku NS SR po tom,

čo už bol doručený všetkým účastníkom a čo sa už podľa neho riadi aj okresný súd, kde sa

vec po zrušujúcom rozsudku NS v súčasnosti nachádza.“

Na verejnom ústnom pojednávaní 26. februára 2003, ktoré sa konalo bez účasti

najvyššieho súdu, sťažovateľ zotrval na svojej sťažnosti a na obsahu svojho „záverečného

vyjadrenia“ a uviedol, že si nárok na trovy konania uplatní do troch dní.

V podaní doručenom ústavnému súdu 10. marca 2003 sťažovateľ zhrnul svoje

stanovisko nasledovne:

„Pridržiavam sa doterajších písomných podaní ako aj ústneho prednesu, pričom

poukazujem aj na tú skutočnosť, že ani zo zápisnice o vyhlásení rozsudku pred dovolacím

súdom zo dňa 30. 10. 2001 nie je zrejmé, že sa jednalo o verejné vyhlásenie

rozsudku.“

II.

Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovateľ namietal

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3

postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. v súvislosti s jeho právom

na verejné vyhlásenie rozsudku z 30. novembra 2001.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z 30. novembra

2001 vo veci sp. zn. vyplynulo:

„Dovolací súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas (už písomným

podaním z 23. 8. 1999 ako tzv. blanketové dovolanie), osobami na to oprávnenými (§ 240

ods. 1 ), riadne zastúpenými advokátom ( ), v podstate spĺňa

náležitosti uvedené v a opiera sa o možný dovolací dôvod podľa

ods. 2 písm. d) , sa ďalej zaoberal otázkou jeho opodstatnenosti a dospel k záveru, že

dovolanie je dôvodné. ... odvolací súd pri svojom rozhodovaní ohľadne posudzovania

oprávnenosti držby pred 1. 1. 1992, vychádzal z iného a teda nesprávneho právneho

názoru.

Preto Najvyšší súd bez nariadenia pojednávania ( ) dovolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu podľa ust. a zrušil a vec vrátil

tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Z vyjadrení najvyššieho súdu k tejto veci ďalej vyplynulo:

„...Najvyšší súd SR v tomto smere vychádza z charakteru mimoriadneho

prieskumného konania, ktorým je v našom právnom poriadku dovolanie (§ 236 a nasl. O. s.

p.), v ktorom sa preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu deje bez nariadeného verejného

pojednávania, ale jeho výsledok sa bezprostredne po ňom vyhlási v pojednávacej

miestnosti, prístupnej verejnosti a písomné vyhotovenie rozhodnutia sa v každom prípade

doručí účastníkovi konania do vlastných rúk.“

O uvedených skutočnostiach «bola spísaná „zápisnica o vyhlásení rozsudku pred

dovolacím súdom ...“ Sťažovateľ sa pri záujme o svoju vec mohol o tom dozvedieť

u vedúcej kancelárie alebo u predsedu senátu, keď vedel, že sa nachádza na Najvyššom

súde Slovenskej republiky».

V zmysle „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát“.

Z vyplýva, že „Rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej

republiky a vždy verejne“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne...“

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu „Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo

a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené

z celého konania alebo jeho časti, ... avšak každý rozsudok vynesený v trestnej alebo

občianskoprávnej veci sa zverejní, s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb

vyžaduje iný prístup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva

detí“.

má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným

prameňom práva. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú

prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd, ale nie pred .

Ustanovenie , ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia

rozsudku, má povahu ústavného príkazu (povinnosti) pre všeobecné súdy – pokiaľ

rozhodujú vo forme rozsudku – vyhlasovať tieto rozsudky vždy verejne. Pre nositeľov

základných práv a slobôd má tento princíp povahu záruky, že všeobecné súdy ako štátne

orgány nemôžu obmedziť ich právne postavenie v konaní pred nimi vyplývajúce z ich

možnosti verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na

aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Pokiaľ

ide o túto povinnosť, nie sú nijaké pochybnosti o tom, že je uložená všeobecným súdom na

ochranu účastníkov pred tajným výrokom spravodlivosti, ktorý sa vymyká kontrole

verejnosti, to znamená, že ide aj o takú povinnosť, ktorá je v zmysle

súčasťou princípu právnej istoty (transparentnosti) v rámci všeobecného princípu právneho

štátu.

Ústavný príkaz na vyhlásenie rozsudku ako formy rozhodnutia vo veci samej, ktorá

sa používa v mene Slovenskej republiky, sa v praxi uskutočňuje viacerými možnými

procesnými úkonmi všeobecných súdov. V konaní pred prvostupňovými súdmi sa rozsudky

vyhlasujú vždy verejne. Takéto rozhodnutie a jeho vyhlásenie vždy predpokladá

pojednávanie. Na každé pojednávanie (aj na také, kde sa len vyhlási rozsudok podľa § 156

ods. 2 ) sa však vždy musia predvolať účastníci, pričom

o konaní pojednávaní je verejnosť informovaná vyvesením zoznamu prejednávaných vecí

na dverách pojednávacej miestnosti.

Rovnaký postup sa uplatňuje aj v praxi odvolacích súdov (§ 211 Občianskeho

súdneho poriadku).

Z uvedených postupov prvostupňových a odvolacích všeobecných súdov vyplýva, že

tieto súdy realizujú ústavný príkaz verejného vyhlásenia rozsudku tak, že predvolávajú

účastníkov a používajú všeobecne dostupný informačný zdroj pre verejnosť – zoznam

prejednávaných vecí vyvesený na dverách tej pojednávacej miestnosti, v ktorej dôjde

k vyhláseniu rozsudku.

Ústavný súd nevidí žiadny ústavný ani zákonný dôvod na to, aby dovolací súd konal

inak ako spôsobom, ktorý je reálnym naplnením obsahu pojmu verejné vyhlásenie rozsudku

v takom rozsahu, v akom sa to deje v rámci celej sústavy všeobecného súdnictva Slovenskej

republiky. Niet rozumného dôvodu netrvať na tom, aby sa účastníci aj v konaní pred

dovolacím súdom dozvedeli o termíne, v ktorom dôjde k vyhláseniu rozsudku, a aby takéto

vyhlásenie rozsudku bolo uvedené v zozname prejednávaných vecí, aj keď pôjde len

o vyhlásenie rozsudku. V tejto súvislosti teda nie je podstatné, akú má povahu prejednanie

a rozhodnutie o dovolaní, aké otázky dovolací súd rieši, a ani to, že podľa Občianskeho

súdneho poriadku nie je povinný konať a rozhodovať na ústnom pojednávaní. Absencia

výslovnej podrobnej zákonnej úpravy nezbavuje dovolací súd povinnosti riadiť sa

objektívnym a ústavne nespochybniteľným postupom pri vyhlasovaní rozsudku, naopak,

dokonca túto povinnosť umocňuje.

Ústavný súd zdôrazňuje, že verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom

právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá, aby súd dal

verejnosti najavo, že rozsudok vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia

predpokladá osobitný postup súdu (aj najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu), ktorý

smeruje k verejnosti (informovanie o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom

v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke

súdu), bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na

prítomnosť využije alebo nie.

Ústavná požiadavka verejnosti vyhlásenia rozsudku teda nie je splnená už tým, že

samotné vyhlásenie rozsudku prebieha v pojednávacej miestnosti, ktorá je prístupná

verejnosti, ak súd pred týmto vyhlásením neurobil úkon navonok smerujúci k oboznámeniu

(informácii) verejnosti s takýmto vyhlásením.

Podľa právneho názoru ústavného súdu za takéto oznámenie nemožno považovať

vyhotovenie zápisnice o vyhlásení rozsudku v dovolacom konaní, ktorú predložil najvyšší

súd. Tento formálny úkon najvyššieho súdu neumožňuje kontrolu zo strany verejnosti

a účastníkov (napokon, ani im nie je prvotne určený) a neumožňuje jeho kontrolu ani

v konaní pred ústavným súdom. Pri otázke skúmania ústavnosti pri verejnom vyhlasovaní

rozsudku vo veci sťažovateľa táto zápisnica nemá praktický (ani ústavný) význam.

Keďže aj výklad a používanie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu predpokladá

aktívny postup súdov pri vyhlasovaní ich rozhodnutí a dovolací súd takto nekonal, ústavný

súd rozhodol, že právo sťažovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142

ods. 3 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

Keďže k porušeniu označeného práva sťažovateľa došlo postupom dovolacieho súdu

pri vyhlasovaní rozsudku, nebolo dôvodné zrušovať aj rozsudok tohto súdu, tak ako to

požadoval sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd výrok o porušení označeného práva sťažovateľa považoval za

dostatočnú satisfakciu, preto rozhodol o tom, že sťažovateľovi nepriznáva finančné

zadosťučinenie (sťažovateľ naviac uplatňoval finančné zadosťučinenie v súvislosti

s porušením jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ktoré nebolo predmetom tohto konania).

Úhradu trov konania ústavný súd účastníkom nepriznal, pretože si ju neuplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003