Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 167/2017
PDF · 306.33 KB
No categories available
III. ÚS 167/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok,
pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I (správne má byť Okresný
súd Bratislava III, pozn.) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/2012, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 431/2013-129 z 24. februára 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 23/2016-166 z 25. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. januára 2017 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava I [správne má byť
Okresný súd Bratislava III, pozn.; (ďalej len „okresný súd“)] v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 69/2012, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 Co 431/2013-129 z 24. februára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 6 Cdo 23/2016-166 z 25. augusta 2016.
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 69/2012 sa sťažovateľ v postavení žalobcu domáhal
proti žalovanému – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).
3. K nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v konaní okresného súdu vo veci
sťažovateľa (vedenej pod sp. zn. 42 Rob 4/2004 a neskôr pod sp. zn. 44 Cb 35/2006),
v ktorej sa rovnako v postavení žalobcu domáhal uspokojenia svojej pohľadávky voči
svojmu dlžníkovi – spoločnosti V tomto konaní okresný súd vydal
8. januára 2004 platobný rozkaz č. k. 42 Rob 4/04-10 a 13. februára 2004 na ňom vyznačil
doložku o právoplatnosti a vykonateľnosti. Proti tomuto platobnému rozkazu podal
19. apríla 2006 žalovaný dlžník odpor dôvodiac, že ho nikdy neprevzal a o jeho existencii sa
dozvedel až z konkurzného konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 8 K 1/2004.
Okresný súd uznesením č. k. 44 Cb 35/06-70 z 26. septembra 2006 platobný rozkaz zrušil,
pričom správca konkurznej podstaty úpadcu , 14. marca 2007
oznámil súdu, že žiada v konaní pokračovať. Súd konanie prerušil uznesením
č. k. 44 Cb 35/06-83 zo 4. apríla 2007, ktoré na odvolanie správcu konkurznej podstaty
krajský súd uznesením č. k 2 Cob 121/07-93 z 11. decembra 2007 zrušil. Z uznesenia
z prieskumného pojednávania z 12. marca 2007 vo veci konkurzného konania považoval
totiž za preukázané, že navrhovateľ svoju pohľadávku proti úpadcovi prihlásil v zákonnej
lehote do konkurzu, avšak správca konkurznej podstaty túto pohľadávku, čo sa týka dôvodu
aj výšky, poprel. Žalobu o určenie pravosti pohľadávky (incidenčnú žalobu) navrhovateľ
nepodal. Krajský súd uznesením č. k. 8 K 1/2004-702 z 10. augusta 2009 konkurz
na majetok , zrušil, keď z konečnej správy o speňažení majetku
z podstaty z 15. apríla 2009 vyplývalo, že úpadca už nevlastní žiaden majetok, ktorý by bolo
možné speňažiť a uspokojiť aspoň pomerne pohľadávky proti podstate a nároky
konkurzných veriteľov v rámci tried rozvrhovým uznesením. Následne okresný súd
uznesením č. k. 44 Cb 35/2006-180 z 9. septembra 2010 konanie o návrhu sťažovateľa proti
spoločnosti , zastavil.
4. Nárok na náhradu škody teda sťažovateľ preukazoval tým, že okresný súd svojimi
nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch
v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Rob 4/2004 a neskôr pod sp. zn. 44 Cb 35/2006 spôsobil
právnu a majetkovú neistotu týkajúcu sa výsledku konania, oslabenia jeho postavenia
v konkurznom konaní, znehodnotenia jeho žalovanej pohľadávky voči spoločnosti
, a tým i k zmarenia vymožiteľnosti práva voči tejto spoločnosti.
5. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 24. apríla 2013, ktorým
žalobu zamietol ako nedôvodnú, pretože sťažovateľ nepreukázal kumulatívne splnenie
všetkých troch podmienok pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu, t. j. nesprávny úradný
postup, resp. nesprávne rozhodnutie, vznik škody a príčinnej súvislosti medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom, resp. rozhodnutím. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný
postup, ktorý sťažovateľ videl v nesprávnom prerušení konania okresným súdom
a v prieťahoch v konaní, okresný súd uviedol, že „prerušenie konania v dôsledku konkurzu
nastalo priamo zo zákona, keďže konkurz bol vyhlásený dňa 7.12.2004, a to
za účinnosti zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní... a ani súhlas SKP
na pokračovanie v konaní nemal žiaden vplyv na prerušenie konania, nakoľko išlo o účinok
vyvolaný konkurzom“. Rovnako tak nepovažoval za preukázanú ani existenciu škody, „išlo
len o domnelé tvrdenie navrhovateľa, že mu nevyplatil žalovanú sumu..,
ktorú skutočnosť však radikálne popieral“. Vo vzťahu ku škode teda uzavrel,
že vznikla „výmazom spoločnosti z obchodného registra... a konanie muselo
byť následne zastavené, a nie tým, že Okresný súd Bratislava III neskončil konanie pred
týmto výmazom“. K podmienke príčinnej súvislosti okresný súd napokon uviedol, že
„na majetok dlžníka bol vyhlásený konkurz v roku 2004 a v konkurze
nedošlo k uspokojeniu žiadnej pohľadávky veriteľov I. triedy z dôvodu nedostatku
prostriedkov. Preto nie je možné vidieť príčinnú súvislosť medzi údajným nesprávnym
úradným postupom a nárokom navrhovateľa, keďže predmetné súdne konanie nebolo
spôsobilé ovplyvniť postavenie navrhovateľa v žiadnom smere. Z Uznesenia o zrušení
konkurzu vyplýva, že v konkurznom konaní sp. zn. 8K 1/2004 nebol uspokojený žiadny
veriteľ spoločnosti , z čoho je zrejmé, že už od začiatku konania (teda
od decembra 2004) nedisponoval žiadnym majetkom, z ktorého by bolo
možné pohľadávku žalobcu uplatniť.“. Okrem toho okresný súd prihliadol i na to, že v čase,
keď na platobnom rozkaze č. k. 42 Rob 4/2004-10 z 8. januára 2004 bola vyznačená
doložka o právoplatnosti a vykonateľnosti a sťažovateľ mal k dispozícii riadny exekučný
titul, nepodal návrh na vykonanie exekúcie a predmetnú pohľadávku v období
od 14. februára 2004 do vyhlásenia konkurzu (7. decembra 2004) nevymáhal.
6. Sťažovateľ proti rozsudku prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 431/2013 z 24. februára 2015 tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podal
sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť založil na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
teda z dôvodu, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
7. Vo vzťahu k rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ spoločne
namieta, že tieto súdy sa dôsledne nevysporiadali s nesprávnym postupom okresného súdu
spočívajúcim vo vyznačení doložky o právoplatnosti a vykonateľnosti na platobnom
rozkaze, čím bol sťažovateľ „uvedený do omylu“ a následne „s odstupom viac ako 2 rokov
a 7 mesiacov“ okresný súd tento platobný rozkaz zrušil. Domnieva sa, že pokiaľ by okresný
súd konal a meritórne rozhodol o sťažovateľom uplatnenom nároku s urýchlením, došlo by
k uspokojeniu jeho pohľadávky z majetku spoločnosti , a majetková,
ako aj nemajetková škoda by mu tak nevznikla. Okresný súd, krajský a aj najvyšší súd však
nedali k tejto otázke presvedčivú odpoveď. Nimi vydané rozhodnutia nie sú podľa názoru
sťažovateľa „dostatočne presvedčivé, nie sú racionálne odôvodnené a teda sú pre
nedostatok dôvodov nepreskúmateľné“ a „z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné“.
Okrem toho sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s tým, že sťažovateľ „nebol
povinný preukazovať, žeby bol úspešný v konaní vedenom pod č.k. 44 Cb/35/2006... keďže
titulom objektívnej zodpovednosti štátu za náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom postačovalo, že konanie zahájil dňom
02.01.2004 a že v ňom riadne pokračoval“.
8. Na tomto základe sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , právo na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2Co/431/2013 z 24.02.2015 porušené boli.
2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , právo na účinný opravný
prostriedkom pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa zo dňa
25.08.2016, č.k. 6 Cdo 23/2016-166, porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co/431/2013 z 24.02.2015 a
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2016 , č.k. 6 Cdo 23/2016-
166 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné solidárne
uhradiť primerané finančné zadosťučinenie 10 000,- Eur a trovy
právneho zastúpenia v sume 606, 16 ,- Euro na účet jeho advokátky JUDr. Emília
Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní č.k. 12C/69/2012 porušené boli.
6. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur, ktoré
je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
7. priznáva úhradu trov konania v sume 303,08 Eur, ktoré je
Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne - advokátky
JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone.
13. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
14. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných podmienok
vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde.
15. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ je
zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, ktorá koncipovala predmetnú sťažnosť,
petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nie je vymedzený jasne, určito a zrozumiteľne, teda
takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre rozhodnutie ústavného
súdu o danej veci. Sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne, vytvára priestor pre mnohé dohady
a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred
ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013,
16. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 131/2012,
III. ÚS 26/2016 a iné).
17. Po preskúmaní sťažnosti možno zhrňujúco uviesť, že sťažovateľ v nej namieta
porušenie:
- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/2012,
- čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Co 431/2013-129 z 24. februára 2015 a
- čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
č. k. 6 Cdo 23/2016-166 z 25. augusta 2016.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom
okresného súdu
18. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta, že v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 12 C 69/2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, hoci z obsahu sťažnosti
vyplýva, že tieto námietky smerujú k postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 42 Rob 4/2004 a následne pod sp. zn. 44 Cb 35/2006.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
21. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
23. Na základe uvedeného ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, dospel
k záveru, že v čase doručenia sťažnosti bolo o návrhu sťažovateľa zo strany okresného súdu
právoplatne rozhodnuté, a teda k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/2012 (ale ani v konaní vedenom
pod sp. zn. 44 Cb 35/2006 z dôvodov, na ktoré správne poukázal okresný súd) nemôže
reálne dochádzať. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3
a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým postupom a uznesením krajského súdu
24. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu,
ktorým tento potvrdil rozhodnutie okresného súdu, sa v celom odôvodnení sťažnosti
(približne 22 strán opisujúcich priebeh konaní, ich hodnotenie a vecnú argumentáciu)
nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná
námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení označených práv.
25. Ústavný súd preto opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
26. Napriek uvedenému sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ktorý v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal
na argumentáciu prvostupňového súdu, ktorú doplnil takto:
„... bez zreteľa na skutočnosť, či v konaní sp. zn. 42 Rob 4/2004 a sp. zn. 44 Cb
35/06 došlo k nesprávnemu úradnému postupu; príčinou nevymožiteľnosti pohľadávky, v
dôsledku ktorej mala navrhovateľovi vzniknúť škoda, nebol postup Okresného súdu
Bratislava III, ale skutočnosť, že na spoločnosť bol uznesením č.k. 8K
1/2004 -105 zo dňa 07.12.2004 na návrh navrhovateľa vyhlásený konkurz, ktorý bol neskôr
pre nedostatok majetku úpadcu zrušený a následne bola táto spoločnosť vymazaná z
obchodného registra.
... konkurz vyhlásený na úpadcu bol zrušený z dôvodu, že uvedená
spoločnosť nemala prakticky žiaden majetok a v rámci konkurzu nebol uspokojený žiadny
z jej veriteľov. Najmä však odvolací súd poukazuje na to, že správca konkurznej podstaty
úpadcu predmetnú pohľadávku navrhovateľa poprel - čo do dôvodu
i výšky, a navrhovateľ nepodal incidenčnú žalobu, t.j. žalobu podľa § 23 ods. 2 zák.
č. 328/1991 Zb., o konkurze a vyrovnaní, a preto na predmetnú pohľadávku navrhovateľa
podľa ust. § 23 ods. 5 písm. a/ zák. č. 328/1991 Zb., nebolo možné prihliadať, teda ju ani
uspokojiť v rámci predmetného konkurzu, a to bez ohľadu na to, či úpadca mal majetok,
na ktorého existenciu v čase vyhlásenia konkurzu poukazoval navrhovateľ. Z uvedeného
teda vyplýva, že vzhľadom na nemožnosť uspokojenia pohľadávky navrhovateľa v konkurze,
zapríčinenú nepodaním žaloby o určenie popretej pohľadávky navrhovateľom, nebola
naplnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody navrhovateľa...
V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa, ktorý poukazoval na potrebu zisťovania
majetku a vymožiteľnosť predmetnej pohľadávky proti spoločnosti
v čase pred vyhlásením konkurzu na túto spoločnosť, odvolací súd uvádza, že; ako na to
správne poukázal aj súd prvého stupňa; navrhovateľ v období do 14.02.2004 do vyhlásenia
konkurzu dňa 07.12.2004, napriek tomu, že mal k dispozícii platobný rozkaz s vyznačenou
doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, nepodal návrh na vykonanie exekúcie
a pohľadávku od spoločnosti nevymáhal, a preto jeho argumentácia v tomto
smere ako účelová a neopodstatnená neobstojí.“
27. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych
predpisov [v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“), zákona
o zodpovednosti za škodu a v tom čase na vec vzťahujúceho sa zákona o konkurze
a vyrovnaní] interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský
súd zaoberal i námietkami sťažovateľa (obsahovo zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje
i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto
konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný
súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.
28. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať
jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom,
a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu
(IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
29. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani
jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani
o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010). Na základe
uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu
30. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe
mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,
ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu
na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06
III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
31. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.
32. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym
opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol uznesenie odvolacieho súdu,
jeho dovolanie riadne preskúmal, a to nielen zo zreteľom na uplatnený dovolací dôvod
podľa § 237 písm. f) OSP, ale aj prípadné ďalšie vady konania podľa § 237 OSP, ktoré však
nezistil, a keďže prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z § 239 OSP, následne
sformuloval svoj právny záver o jeho odmietnutí. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
preto (na rozdiel od názoru sťažovateľa) nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne
a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho
hľadiska udržateľné.
33. K námietke sťažovateľa, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že
krajský súd ho neupovedomil o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, ústavný súd
v prvom rade uvádza, že uvedené sťažovateľ v dovolacom konaní nenamietal, namieta to až
v konaní o ústavnej sťažnosti. Napriek tomu však možno konštatovať, že sťažovateľ mal
možnosť požiadať krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami
podľa § 214 ods. 3 OSP, ktorým by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia
rozsudku, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa § 156 ods. 3 OSP, teda oznámenie
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďže sťažovateľ
netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa § 156 ods. 3 OSP, a zároveň nepreukázal, že
požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol
v okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa § 237 písm. f) OSP.
34. Ani osobná prítomnosť sťažovateľa na verejnom vyhlásení rozsudku však
nemohla nič zmeniť, resp. ovplyvniť správnosť záveru krajského súdu. Súdna ochrana je
poskytovaná v materiálnom, a nie formálnom zmysle, čo znamená, že nie každé procesné
pochybenie súdu alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu
procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za porušenie základného práva
na súdnu ochranu. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú
jednoznačnú odpoveď na otázku, či účastník v skutočnosti bol z uplatnenia konkrétneho
procesného úkonu vylúčený a či táto okolnosť mala podstatný vplyv na ďalšie konanie.
Preto nie každé porušenie procesných predpisov súdom, a tým aj porušenie práva
na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu ústavnosti.
35. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
36. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, ako aj
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
37. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru.
38. Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13
dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení
iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti
Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013).
39. Citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva potvrdzuje zrejmú
súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje,
a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo,
nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené
čl. 13 dohovoru, a preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol. Ústavný súd uvádza,
že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný
právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva
základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je
nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05,
40. K námietke sťažovateľa o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd pre úplnosť uvádza, že
v týchto článkoch sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie však
základné práva a slobody, ktoré sú upravené v druhej hlave ústavy. Ústavný súd preto
sťažnosť aj v týchto častiach odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
41. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2017