Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 167/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok,

pre namietané porušenie a , základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , 3 a 4 a podľa

ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I (správne má byť Okresný

súd Bratislava III, pozn.) v konaní vedenom pod sp. zn. , rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -129 z 24. februára 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -166 z 25. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. januára 2017 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa , 3 a 4 a podľa

ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava I [správne má byť

Okresný súd Bratislava III, pozn.; (ďalej len „okresný súd“)] v konaní vedenom

pod sp. zn. , rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -129 z 24. februára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -166 z 25. augusta 2016.

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. sa sťažovateľ v postavení žalobcu domáhal

proti žalovanému – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

3. K nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v konaní okresného súdu vo veci

sťažovateľa (vedenej pod sp. zn. a neskôr pod sp. zn. ),

v ktorej sa rovnako v postavení žalobcu domáhal uspokojenia svojej pohľadávky voči

svojmu dlžníkovi – spoločnosti V tomto konaní okresný súd vydal

8. januára 2004 platobný rozkaz č. k. -10 a 13. februára 2004 na ňom vyznačil

doložku o právoplatnosti a vykonateľnosti. Proti tomuto platobnému rozkazu podal

19. apríla 2006 žalovaný dlžník odpor dôvodiac, že ho nikdy neprevzal a o jeho existencii sa

dozvedel až z konkurzného konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením č. k. -70 z 26. septembra 2006 platobný rozkaz zrušil,

pričom správca konkurznej podstaty úpadcu , 14. marca 2007

oznámil súdu, že žiada v konaní pokračovať. Súd konanie prerušil uznesením

č. k. -83 zo 4. apríla 2007, ktoré na odvolanie správcu konkurznej podstaty

krajský súd uznesením č. k -93 z 11. decembra 2007 zrušil. Z uznesenia

z prieskumného pojednávania z 12. marca 2007 vo veci konkurzného konania považoval

totiž za preukázané, že navrhovateľ svoju pohľadávku proti úpadcovi prihlásil v zákonnej

lehote do konkurzu, avšak správca konkurznej podstaty túto pohľadávku, čo sa týka dôvodu

aj výšky, poprel. Žalobu o určenie pravosti pohľadávky (incidenčnú žalobu) navrhovateľ

nepodal. Krajský súd uznesením č. k. -702 z 10. augusta 2009 konkurz

na majetok , zrušil, keď z konečnej správy o speňažení majetku

z podstaty z 15. apríla 2009 vyplývalo, že úpadca už nevlastní žiaden majetok, ktorý by bolo

možné speňažiť a uspokojiť aspoň pomerne pohľadávky proti podstate a nároky

konkurzných veriteľov v rámci tried rozvrhovým uznesením. Následne okresný súd

uznesením č. k. -180 z 9. septembra 2010 konanie o návrhu sťažovateľa proti

spoločnosti , zastavil.

4. Nárok na náhradu škody teda sťažovateľ preukazoval tým, že okresný súd svojimi

nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch

v konaní vedenom pod sp. zn. a neskôr pod sp. zn. spôsobil

právnu a majetkovú neistotu týkajúcu sa výsledku konania, oslabenia jeho postavenia

v konkurznom konaní, znehodnotenia jeho žalovanej pohľadávky voči spoločnosti

, a tým i k zmarenia vymožiteľnosti práva voči tejto spoločnosti.

5. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 24. apríla 2013, ktorým

žalobu zamietol ako nedôvodnú, pretože sťažovateľ nepreukázal kumulatívne splnenie

všetkých troch podmienok pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu, t. j. nesprávny úradný

postup, resp. nesprávne rozhodnutie, vznik škody a príčinnej súvislosti medzi škodou

a nesprávnym úradným postupom, resp. rozhodnutím. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný

postup, ktorý sťažovateľ videl v nesprávnom prerušení konania okresným súdom

a v prieťahoch v konaní, okresný súd uviedol, že „prerušenie konania v dôsledku konkurzu

nastalo priamo zo zákona, keďže konkurz bol vyhlásený dňa 7.12.2004, a to

za účinnosti o konkurze a vyrovnaní... a ani súhlas SKP

na pokračovanie v konaní nemal žiaden vplyv na prerušenie konania, nakoľko išlo o účinok

vyvolaný konkurzom“. Rovnako tak nepovažoval za preukázanú ani existenciu škody, „išlo

len o domnelé tvrdenie navrhovateľa, že mu nevyplatil žalovanú sumu..,

ktorú skutočnosť však radikálne popieral“. Vo vzťahu ku škode teda uzavrel,

že vznikla „výmazom spoločnosti z obchodného registra... a konanie muselo

byť následne zastavené, a nie tým, že Okresný súd Bratislava III neskončil konanie pred

týmto výmazom“. K podmienke príčinnej súvislosti okresný súd napokon uviedol, že

„na majetok dlžníka bol vyhlásený konkurz v roku 2004 a v konkurze

nedošlo k uspokojeniu žiadnej pohľadávky veriteľov I. triedy z dôvodu nedostatku

prostriedkov. Preto nie je možné vidieť príčinnú súvislosť medzi údajným nesprávnym

úradným postupom a nárokom navrhovateľa, keďže predmetné súdne konanie nebolo

spôsobilé ovplyvniť postavenie navrhovateľa v žiadnom smere. Z Uznesenia o zrušení

konkurzu vyplýva, že v konkurznom konaní sp. zn. nebol uspokojený žiadny

veriteľ spoločnosti , z čoho je zrejmé, že už od začiatku konania (teda

od decembra 2004) nedisponoval žiadnym majetkom, z ktorého by bolo

možné pohľadávku žalobcu uplatniť.“. Okrem toho okresný súd prihliadol i na to, že v čase,

keď na platobnom rozkaze č. k. -10 z 8. januára 2004 bola vyznačená

doložka o právoplatnosti a vykonateľnosti a sťažovateľ mal k dispozícii riadny exekučný

titul, nepodal návrh na vykonanie exekúcie a predmetnú pohľadávku v období

od 14. februára 2004 do vyhlásenia konkurzu (7. decembra 2004) nevymáhal.

6. Sťažovateľ proti rozsudku prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2015 tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť založil na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

teda z dôvodu, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

7. Vo vzťahu k rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ spoločne

namieta, že tieto súdy sa dôsledne nevysporiadali s nesprávnym postupom okresného súdu

spočívajúcim vo vyznačení doložky o právoplatnosti a vykonateľnosti na platobnom

rozkaze, čím bol sťažovateľ „uvedený do omylu“ a následne „s odstupom viac ako 2 rokov

a 7 mesiacov“ okresný súd tento platobný rozkaz zrušil. Domnieva sa, že pokiaľ by okresný

súd konal a meritórne rozhodol o sťažovateľom uplatnenom nároku s urýchlením, došlo by

k uspokojeniu jeho pohľadávky z majetku spoločnosti , a majetková,

ako aj nemajetková škoda by mu tak nevznikla. Okresný súd, krajský a aj najvyšší súd však

nedali k tejto otázke presvedčivú odpoveď. Nimi vydané rozhodnutia nie sú podľa názoru

sťažovateľa „dostatočne presvedčivé, nie sú racionálne odôvodnené a teda sú pre

nedostatok dôvodov nepreskúmateľné“ a „z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné“.

Okrem toho sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s tým, že sťažovateľ „nebol

povinný preukazovať, žeby bol úspešný v konaní vedenom pod č.k. ... keďže

titulom objektívnej zodpovednosti štátu za náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom postačovalo, že konanie zahájil dňom

02.01.2004 a že v ňom riadne pokračoval“.

8. Na tomto základe sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4

, podľa a podľa

ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , právo na ochranu

majetku podľa a právo podľa Protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č.k. z 24.02.2015 porušené boli.

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4

, podľa a podľa

ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , právo na účinný opravný

prostriedkom pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa zo dňa

25.08.2016, č.k. -166, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. z 24.02.2015 a

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2016 , č.k. 6 Cdo 23/2016-

166 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné solidárne

uhradiť primerané finančné zadosťučinenie 10 000,- Eur a trovy

právneho zastúpenia v sume 606, 16 ,- Euro na účet jeho advokátky JUDr. Emília

Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa SR a právo na prerokovanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní č.k. porušené boli.

6. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur, ktoré

je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. priznáva úhradu trov konania v sume 303,08 Eur, ktoré je

Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne - advokátky

JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone.

13. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

14. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv

a slobôd v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí

vyplývajúcich z a , ako aj ďalších procesných podmienok

vyplývajúcich z .

15. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ je

zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, ktorá koncipovala predmetnú sťažnosť,

petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nie je vymedzený jasne, určito a zrozumiteľne, teda

takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre rozhodnutie ústavného

súdu o danej veci. Sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne, vytvára priestor pre mnohé dohady

a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred

ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. , ,

).

16. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , , ,

a iné).

17. Po preskúmaní sťažnosti možno zhrňujúco uviesť, že sťažovateľ v nej namieta

porušenie:

- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

- a , základného práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , 3 a 4 a podľa

čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

č. k. -129 z 24. februára 2015 a

- a , základného práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , 3 a 4 a podľa

čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

č. k. -166 z 25. augusta 2016.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom

okresného súdu

18. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta, že v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, hoci z obsahu sťažnosti

vyplýva, že tieto námietky smerujú k postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a následne pod sp. zn. .

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

21. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto

sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (m. m. a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

23. Na základe uvedeného ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, dospel

k záveru, že v čase doručenia sťažnosti bolo o návrhu sťažovateľa zo strany okresného súdu

právoplatne rozhodnuté, a teda k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (ale ani v konaní vedenom

pod sp. zn. z dôvodov, na ktoré správne poukázal okresný súd) nemôže

reálne dochádzať. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa , 3

a 4 a podľa a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

24. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu,

ktorým tento potvrdil rozhodnutie okresného súdu, sa v celom odôvodnení sťažnosti

(približne 22 strán opisujúcich priebeh konaní, ich hodnotenie a vecnú argumentáciu)

nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná

námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení označených práv.

25. Ústavný súd preto opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

26. Napriek uvedenému sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ktorý v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal

na argumentáciu prvostupňového súdu, ktorú doplnil takto:

„... bez zreteľa na skutočnosť, či v konaní sp. zn. a sp. zn. 44 Cb

35/06 došlo k nesprávnemu úradnému postupu; príčinou nevymožiteľnosti pohľadávky, v

dôsledku ktorej mala navrhovateľovi vzniknúť škoda, nebol postup Okresného súdu

Bratislava III, ale skutočnosť, že na spoločnosť bol uznesením č.k. 8K

1/2004 -105 zo dňa 07.12.2004 na návrh navrhovateľa vyhlásený konkurz, ktorý bol neskôr

pre nedostatok majetku úpadcu zrušený a následne bola táto spoločnosť vymazaná z

obchodného registra.

... konkurz vyhlásený na úpadcu bol zrušený z dôvodu, že uvedená

spoločnosť nemala prakticky žiaden majetok a v rámci konkurzu nebol uspokojený žiadny

z jej veriteľov. Najmä však odvolací súd poukazuje na to, že správca konkurznej podstaty

úpadcu predmetnú pohľadávku navrhovateľa poprel - čo do dôvodu

i výšky, a navrhovateľ nepodal incidenčnú žalobu, t.j. žalobu podľa § 23 ods. 2 zák.

č. , o konkurze a vyrovnaní, a preto na predmetnú pohľadávku navrhovateľa

podľa ust. , nebolo možné prihliadať, teda ju ani

uspokojiť v rámci predmetného konkurzu, a to bez ohľadu na to, či úpadca mal majetok,

na ktorého existenciu v čase vyhlásenia konkurzu poukazoval navrhovateľ. Z uvedeného

teda vyplýva, že vzhľadom na nemožnosť uspokojenia pohľadávky navrhovateľa v konkurze,

zapríčinenú nepodaním žaloby o určenie popretej pohľadávky navrhovateľom, nebola

naplnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody navrhovateľa...

V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa, ktorý poukazoval na potrebu zisťovania

majetku a vymožiteľnosť predmetnej pohľadávky proti spoločnosti

v čase pred vyhlásením konkurzu na túto spoločnosť, odvolací súd uvádza, že; ako na to

správne poukázal aj súd prvého stupňa; navrhovateľ v období do 14.02.2004 do vyhlásenia

konkurzu dňa 07.12.2004, napriek tomu, že mal k dispozícii platobný rozkaz s vyznačenou

doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, nepodal návrh na vykonanie exekúcie

a pohľadávku od spoločnosti nevymáhal, a preto jeho argumentácia v tomto

smere ako účelová a neopodstatnená neobstojí.“

27. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych

predpisov [v tom čase účinného (ďalej len ,,OSP“), zákona

o zodpovednosti za škodu a v tom čase na vec vzťahujúceho sa zákona o konkurze

a vyrovnaní] interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský

súd zaoberal i námietkami sťažovateľa (obsahovo zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje

i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia.

28. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať

jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.

Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom,

a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu

(, , , , ).

29. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a ani

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani

o porušení jeho základného práva podľa a dodatkového protokolu.

O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až a tiež v

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (, ). Na základe

uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , 3 a 4 a podľa a 3 listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu

30. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe

mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,

ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný

súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu

na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (,

, ).

31. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.

32. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym

opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol uznesenie odvolacieho súdu,

jeho dovolanie riadne preskúmal, a to nielen zo zreteľom na uplatnený dovolací dôvod

podľa , ale aj prípadné ďalšie vady konania podľa , ktoré však

nezistil, a keďže prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z , následne

sformuloval svoj právny záver o jeho odmietnutí. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

preto (na rozdiel od názoru sťažovateľa) nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne

a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho

hľadiska udržateľné.

33. K námietke sťažovateľa, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že

krajský súd ho neupovedomil o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, ústavný súd

v prvom rade uvádza, že uvedené sťažovateľ v dovolacom konaní nenamietal, namieta to až

v konaní o ústavnej sťažnosti. Napriek tomu však možno konštatovať, že sťažovateľ mal

možnosť požiadať krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami

podľa , ktorým by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia

rozsudku, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa , teda oznámenie

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďže sťažovateľ

netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa , a zároveň nepreukázal, že

požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol

v okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa .

34. Ani osobná prítomnosť sťažovateľa na verejnom vyhlásení rozsudku však

nemohla nič zmeniť, resp. ovplyvniť správnosť záveru krajského súdu. Súdna ochrana je

poskytovaná v materiálnom, a nie formálnom zmysle, čo znamená, že nie každé procesné

pochybenie súdu alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu

procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za porušenie základného práva

na súdnu ochranu. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú

jednoznačnú odpoveď na otázku, či účastník v skutočnosti bol z uplatnenia konkrétneho

procesného úkonu vylúčený a či táto okolnosť mala podstatný vplyv na ďalšie konanie.

Preto nie každé porušenie procesných predpisov súdom, a tým aj porušenie práva

na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu ústavnosti.

35. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

36. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

resp. ), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva podľa , 3 a 4 a podľa a 3 listiny, ako aj

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

37. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru.

38. Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13

dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení

iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti

Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

39. Citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva potvrdzuje zrejmú

súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje,

a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo,

nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené

čl. 13 dohovoru, a preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol. Ústavný súd uvádza,

že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný

právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva

základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je

nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne ,

).

40. K námietke sťažovateľa o porušení a

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd pre úplnosť uvádza, že

v týchto článkoch sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie však

základné práva a slobody, ktoré sú upravené v druhej hlave . Ústavný súd preto

sťažnosť aj v týchto častiach odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

41. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2017