Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 485/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 2B, Pezinok, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu Bratislava I

vedenom pod sp. zn. , základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 19. júna 2018 a základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1

ods. 1 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) konaním Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

vedeným pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“), základných práv

podľa a 3 a a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru a a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. júna 2018

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a základných práv podľa a 3 a

ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva

na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. mája 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. septembra 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

napadnutého konania na strane navrhovateľa vedeného pred okresným súdom na základe

návrhu podaného 6. júna 2012 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „postupový súd“),

ktorým sa sťažovateľ domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy proti žalovanej

Slovenskej republike, ktorá mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného

postupu sudcov postupového súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. PK a sp. zn. PK . O sťažovateľovom návrhu rozhodol

okresný súd rozsudkom zo 7. marca 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“),

ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej strane nepriznal náhradu trov konania.

Odvolaniu sťažovateľa podanému proti rozsudku okresného súdu nebolo vyhovené

a krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom žalovanej

strane nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dovolanie sťažovateľa podané

proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté podľa § 447 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako procesne neprípustné.

3. V súvislosti s namietaným porušením označených práv krajským súdom

a najvyšším súdom sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje takmer identicky

ako v podanom dovolaní, keď namieta, že mu prvoinštančný súd, ako aj odvolací súd

nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby v namietanom konaní plnohodnotne

uskutočňoval a realizoval jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

jeho práva na spravodlivý proces, keďže s ním nebolo riadne konané. Podľa sťažovateľa

krajský súd nesprávne posúdil jeho odvolanie, keď o ňom rozhodoval podľa Civilného

sporového poriadku účinného od 1. júla 2016, pričom odvolanie podal sťažovateľ ešte

za účinnosti . Namietal, že krajský súd sa dôsledne

nevysporiadal s diskriminačným konaním okresného súdu majúcim za následok porušenie

práva rovnosti a porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku zanedbania

poučovacej povinnosti, keďže sťažovateľa nepoučil o možnosti namietať postúpenie veci

z dôvodu miestnej príslušnosti, na základe čoho nie je možné okresný súd „považovať

za miestne a vecne príslušný súd – ergo jedná sa o nezákonný súd.“. Podľa sťažovateľa

nebol okresným súdom poučený ani o jeho právach a povinnostiach v súvislosti s podaním

odvolania proti rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostiera aj námietku, že mu postupom krajského

súdu v odvolacom konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže podľa jeho

vyjadrenia napriek tomu, že v konaní pred okresným súdom používal na účely komunikácie

s konajúcim súdom svoju emailovú adresu a súčasne okresný súd požiadal,

aby mu písomnosti doručoval na jeho elektronickú adresu, krajský súd ho o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku v jeho právnej veci elektronickými prostriedkami

neupovedomil. Na podporu svojej námietky poukázal na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. mája 2018.

K porušeniu označených práv najvyšším súdom sťažovateľ argumentuje,

že všetky uvedené procesné pochybenia namietal aj v rámci podaného dovolania,

kde ich subsumoval pod dovolací dôvod podľa , najvyšší súd ako súd

dovolací sa však s ním riadne nevysporiadal, a preto odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu považuje za zmätočné a arbitrárne.

4. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiada ústavný súd rozhodnúť o vyslovení

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a listiny a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní. V odôvodnení ústavnej sťažnosti k namietanému porušeniu týchto práv okresným

súdom sťažovateľ uviedol:

„... dĺžka kompenzačného konania č. k. od 06.06.2012 (pôvodne

vedeného na Okresnom súde Bratislava 3 pod č. k. ) o odškodnení nemajetkovej

ujmy... pri jeho posúdení ako CELKU nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo nie je prípustným

a ústavne právne konformným.

Sťažovateľ vzhľadom na skutkový stav veci a okolnosti prípadu k neefektívnemu

a nesúrodému , nekoncentrovanému konaniu porušovateľov 1-3 neprispel.

Sťažovateľ k porušeniu primeranej lehoty v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru neprispel,

na prieťahoch a extrémne dĺžke odvolacieho konania , sa nepodieľal, keďže od počiatku mal

záujem na urýchlenom a spravodlivom prejednaní a rozhodnutí kompenzačnej veci

v primeranej lehote .

Stav právnej neistoty, bezmocnosti , beznádeje a psychického strádania sťažovateľa

o výsledok tohto odvolacieho konania stále trvá, pri posúdení dĺžky konania v trestnej veci

č. k. PK vedeného na Okresnom súde Bratislava 3 od 05.06.2003 {doposiaľ

nerozhodnuté zákonným spôsobom ani len na 1. stupni, keďže prokuratúra doposiaľ za viac

ako 17 rokov nedoručila súdu dôkaz pravdy...“

Sťažovateľ, odkazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“), zastáva názor, že v napadnutom konaní „je naďalej obeťou porušenia

čl. 6 ods. 1 Dohovoru... majúc zato, že za daného skutkového stavu veci nebol povinný

podať sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy neprimeranú dĺžku kompenzačného

konania, prebieha konanie o trovách dovolacieho konania .“.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, porušenie základných

práv podľa a 3 a podľa a 3 listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru a a napadnutým rozsudkom krajského súdu,

porušenie základných práv podľa a 3 a podľa a 3 listiny

a práv podľa a dohovoru a a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu

zrušil a vrátil vec sťažovateľa krajskému súdu a najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia,

ako aj primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 17 000 €.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom.

14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávny úradný postup.

15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

16. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa môžu štátne orgány konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré bolo podľa jeho názoru poznačené

zbytočnými prieťahmi. Taktiež namieta porušenie svojich označených základných práv

zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. V rámci predostretej

argumentácie prezentuje výhrady proti procesnému postupu okresného súdu

pri prejednávaní jeho právnej veci a tiež proti procesnému postupu krajského súdu

v odvolacom konaní, keď podľa mienky sťažovateľa je postup konajúcich súdov poznačený

vadami majúcimi intenzitu porušenia v ústavnej sťažnosti označených práv, ktoré neboli

najvyšším súdom ako súdom dovolacím korigované.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým konaním okresného súdu

18. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný,

sťažovateľ namieta postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd konštatuje rozpor medzi odôvodnením ústavnej sťažnosti a jej petitom.

Argumentácia sťažovateľa v ústavnej sťažnosti, hoci bola koncipovaná kvalifikovaným

právnym zástupcom, obsahuje iba všeobecné konštatovanie sťažovateľa, že dĺžka

napadnutého konania nesplnila požiadavku primeranej lehoty, avšak bez ďalšej opory

v konkrétnej, logicky zrozumiteľnej a zároveň právne zmysluplnej argumentácii. Sťažovateľ

v súvislosti s namietanými prieťahmi v odôvodnení ústavnej sťažnosti poukazuje na konanie

vedené postupovým súdom pod sp. zn. PK , ktoré doteraz nebolo právoplatne

rozhodnuté.

19. Za takejto situácie, keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje zmysluplné

odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo základný východiskový rámec pre rozhodovanie

ústavného súdu o namietanom porušení uvedených práv sťažovateľa, mohla by zakladať

dôvod odmietnutia podľa ako nemajúca

náležitosti ustanovené zákonom.

20. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je však zrejmé, že časť ústavnej sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v napadnutom konaní okresného súdu

je zjavne neopodstatnená.

21. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup

orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(napr. , , , ).

22. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu (, , ). Ochrana základnému právu

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , ako i právu na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v konaní pred ústavným

súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv

ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (napr. ,

, , ). Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená, už nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej

sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(napr. , , , ). Tento právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (Obluk proti Slovenskej

republike, rozsudok z ESĽP z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62 a 63).

23. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba

konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť

zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa

(, ), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase podania

sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie (, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. , , ,

).

24. Okresný súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom zo 7. marca 2014,

ktorý v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť

12. septembra 2018. Dovolanie podané sťažovateľom proti napadnutému rozsudku

krajského súdu bolo najvyšším súdom odmietnuté napadnutým uznesením z 27. mája 2020

(sťažovateľovi doručené 3. júla 2020, pozn.), teda ešte pred podaním ústavnej sťažnosti.

Ústavný súd pri posudzovaní postupu okresného súdu zohľadnil skutočnosť, že napadnuté

konanie na súde prvej inštancie vo veci sťažovateľa bolo v čase doručenia ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu (4. septembra 2020, pozn.) právoplatne skončené.

25. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v napadnutom konaní „prebieha

konanie o trovách dovolacieho konania“, ústavný súd poukazuje na druhý výrok

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorého žalovanej strane nebola priznaná

náhrada trov dovolacieho konania.

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa a

ods. 2 listiny a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 napadnutým rozsudkom krajského súdu

27. Vzhľadom na poslednú vetu , podľa ktorého

ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,

ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

28. Na úvod ústavný súd poznamenáva, že ústavná sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia označených práv rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

má napriek právnemu zastúpeniu v konaní pred ústavným súdom laický, nezrozumiteľný

a z odborného hľadiska neprínosný charakter. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

opakovane vznáša námietky, pre ktoré považuje rozhodnutia všeobecných súdov

za nesprávne, bez ďalšej právne zmysluplnej argumentácie.

29. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152

ods. 4 ; napr. , ). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , , , z novších napr. ,

).

30. Ústavný súd môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , , , ).

31. Pri posúdení napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení s odôvodnením

rozsudku okresného súdu) nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych

záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo

alebo nemalo byť odvolaniu sťažovateľa vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom

prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená

interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.

32. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 29 až 31 odôvodnenia tohto

uznesenia, posúdil ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom sa oboznámil

s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré bolo podkladom

pre právny záver o nevyhovení odvolaniu sťažovateľa, tiež s odôvodnením prvoinštančného

rozsudku okresného súdu, s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ako aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci sťažovateľa aplikovaná.

33. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

(v spojení s odôvodnením prvoinštančného rozsudku) bez toho, aby bolo potrebné dôvody

rozhodnutia všeobecných súdov ďalej analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu

dostatočne výpovedné, možno vyvodiť, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu. Napadnutý rozsudok krajského súdu je zdôvodnený

riadne a presvedčivo, nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

citovaného rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

34. Závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu nemožno kvalifikovať

ako arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu

k sťažovateľom označeným právam podľa a 3 , a 3 listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi napadnutým porušením označených práv a rozhodnutím krajského súdu.

35. K námietke sťažovateľa o porušení a napadnutým

rozsudkom krajského súdu ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v týchto článkoch

sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, majú teda charakter

všeobecného ústavného princípu a primárne neformulujú základné práva ani slobody

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré sú upravené v druhej hlave . Vzhľadom

na to, že sťažovateľ dáva ich porušenie do priamej súvislosti s a 3 ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, pričom ústavný súd nezistil porušenie

označených práv, je ústavná sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1

ods. 1 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

36. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou spochybňuje správnosť záveru

najvyššieho súdu o (ne)prípustnosti dovolania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je v zásade otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľa (napr. , ).

37. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998). Otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených

práv sťažovateľa v prípade, ak bolo toto posúdenie vykonané v súlade so zákonom

(m. m. ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom

na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa (m. m. ,

, , ).

38. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 27. mája 2020, i keď v konečnom

dôsledku dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné,

zaujal stanovisko k podstate námietok sťažovateľa, ktoré uvádza aj v ústavnej sťažnosti.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto (na rozdiel od názoru sťažovateľa) nemožno

považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo

zmysel práva na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

v napadnutom uznesení zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery,

ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.

39. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že odvolanie podal ešte v čase platnosti

a účinnosti , pričom krajský súd nesprávne jeho odvolanie

posúdil podľa , ústavný súd konštatuje, že táto námietka

neobstojí vzhľadom na prechodné ustanovenie ,

podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

40. K námietke sťažovateľa o nesplnení všeobecnej poučovacej povinnosti krajského

súdu ústavný súd poukazuje na bod 18 odôvodnenia napadnutého uznesenia, kde najvyšší

súd uviedol, že v „zmysle , (účinného v čase postúpenia tejto veci

miestne príslušnému súdu, t. j. k 28. júnu 2012), ak súd podľa odseku 1 zistí,

že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia

alebo ju za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky; o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov. Ak súd, ktorému bola vec

postúpená, s postúpením nesúhlasí alebo účastník postúpenie namieta do 15 dní

od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému

súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia

nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30 dní od predloženia veci.

V tejto časti dovolania žalobca namieta údajné nesplnenie poučovacej povinnosti

súdu prvej inštancie podľa ods. 2, 3 o možnosti namietať postúpenie veci.

Z citovaného ustanovenia ale nevyplýva poučovacia povinnosť súdu ohľadom možnosti

namietať postúpenie veci. Vyplýva z neho však pre súd povinnosť účastníka upovedomiť

o takomto postúpení veci príslušnému súdu, čo súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobcovi

splnil oznámením z 28. júna 2012, doručeným mu 18. júla 2012 (viď č. 1. 22 a 26 spisu).

Dovolací súd poznamenáva, že bezodkladné postúpenie veci z dôvodu miestnej príslušnosti

( ) z Okresného súdu Bratislava III Okresnému súdu Bratislava I bolo správne,

preto ani prípadne vyslovený nesúhlas žalobcu s postúpením by nebol spôsobilý zmeniť

takto ustálenú príslušnosť Okresného súdu Bratislava 1. Vzhľadom na uvedené považuje

dovolací súd námietku žalobcu o nesplnení poučovacej povinnosti súdom prvej inštancie

za neopodstatnenú.“.

41. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa o nesprávnom, resp. nedostatočnom

splnení poučovacej povinnosti okresným súdom v súvislosti s podaním odvolania

proti meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie ústavný súd konštatuje, že z hľadiska

svojho rozsahu v zmysle (rovnaká právna úprava platila

aj za účinnosti , pozn.) poučovacia povinnosť musí

obsahovať poučenie o lehote na podanie odvolania (dĺžke a začiatku jej plynutia), o súde

príslušnom na podanie odvolania a náležitostiach odvolania. Uvedený rozsah poučovacej

povinnosti, resp. jej nenaplnenie okresným súdom sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

nespochybňuje. Z poučenia v rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd si túto

povinnosť splnil. Na základe uvedeného sa ústavnému súdu javí argumentácia sťažovateľa

o procesnom pochybení všeobecných súdov v súvislosti s manudukačnou povinnosťou,

ktoré malo mať intenzitu porušenia jeho označených práv podľa , listiny a dohovoru,

ako zjavne neopodstatnená.

42. Podľa všeobecný súd manudukačnú povinnosť nemá,

ak je strana fyzickou osobou, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V takomto prípade z dôvodu splnenia kvalifikačného predpokladu o vedomosti znalosti

procesných práv a povinností je právo na princíp rovnosti zbraní zachované.

Z predchádzajúcich konaní pred ústavným súdom vo veciach ústavných sťažností

sťažovateľa je ústavnému súdu známe, že sťažovateľ je osobou, ktorá má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa (napr. ), čo napokon sám dokladoval

priložením kópie diplomu o získaní vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v študijnom

programe práva (vystavený 6. septembra 2011, pozn.) k tejto ústavnej sťažnosti.

43. Vo vzťahu k formulovanej námietke sťažovateľa o odňatí možnosti riadne konať,

pretože krajský súd ho neupovedomil o verejnom vyhlásení rozsudku zaslaním

upovedomenia elektronicky na jeho mailovú adresu, hoci o to požiadal, ústavný súd

poukazuje na bod 22 odôvodnenia napadnutého uznesenia, kde najvyšší súd v podstatnom

uviedol:

„Podľa najvyššieho súdu dovolateľ nenáležité vytýka odvolaciemu súdu, že miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku mu neoznámil aj elektronickými prostriedkami

na mailovú adresu...

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní

pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

Z gramatického a sémantického výkladu ustanovenia , druhá veta

nepochybne vyplýva, že súd oznámi strane miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

aj elektronickými prostriedkami, (len) ak o to strana požiada. Zo spisu súdu prvej inštancie

nevyplýva, že by dovolateľ (žalobca) výslovne požiadal o oznámenie času a miesta

verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami; to netvrdí ani sám dovolateľ

v dovolaní. K tomu, aby súd bol povinný splniť povinnosť podľa § 219 ods. 3, druhá veta

nepostačuje, ak strana v komunikácii so súdom (len) uvádza okrem svojej adresy

bydliska aj svoju elektronickú adresu [obdobne , ,

, , a iné.]“

44. Ústavný súd v tomto smere už v minulosti konštatoval (,

, ), že pokiaľ strana sporu bola o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku oboznámená zverejnením oznámenia na oznamovacej/úradnej tabuli

súdu či internetovej stránke súdu (prípadne písomne), avšak nie aj prostredníctvom

elektronických prostriedkov, a to napriek tomu, že strana sporu o to požiadala, ide o zjavne

nezákonný postup súdu a dochádza (slovami svojho času platného Občianskeho súdneho

poriadku) k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom a naplneniu prípustnosti

dovolania z tohto dôvodu. Takýto nezákonný postup súdu (síce zakladajúci prípustnosť

dovolania) však nemusí dosahovať intenzitu porušenia ústavných práv tejto strany sporu.

Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie ústavnosti takéhoto (zjavne nezákonného)

postupu súdu pri oboznamovaní s miestom a časom verejného vyhlásenia rozsudku

teda je, či sa do dispozičnej sféry a vedomia strany sporu dostalo v dostatočnom časovom

predstihu (v lehote najmenej päť dní) riadne upovedomenie o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku.

Inak povedané, rozhodujúce je, či strane sporu vôbec bolo oznámené miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku, aj keď nie elektronickými prostriedkami. Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade potvrdenia pravdivosti námietky

sťažovateľa (že mu krajský súd informácie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

nedoručil elektronicky napriek jeho výslovnej žiadosti o túto formu komunikácie) by takáto

situácia ešte nemusela znamenať porušenie ústavných práv sťažovateľa, a to vzhľadom

na intenzitu zásahu do ústavných práv sťažovateľa oslabenú tým, že krajský súd oznámil

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku sťažovateľovi a verejnosti zverejnením

predmetných informácií na úradnej tabuli súdu (túto skutočnosť sťažovateľ nijakým

spôsobom nespochybnil). Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že sťažovateľ

napokon ani nepreukázal, že by v zmysle dikcie relevantného zákonného ustanovenia

výslovne krajský súd o doručovanie písomností, resp. o oznámenie miesta

a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami požiadal.

45. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné,

pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia,

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu

podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa použitých procesno-právnych noriem

(upravujúcich prípustnosť dovolania v civilných sporoch).

46. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a podľa a 3 listiny, práva podľa dohovoru a

ods. 1 a neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť

k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

47. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (Silver a ostatní

proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie ESĽP z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru

sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131,

rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ).

48. Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,

že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť

ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru,

a preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter,

ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym

orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento

účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa

(podobne , , ).

49. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu