Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 816/2014
PDF · 438.62 KB
No categories available
II. ÚS 816/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 32/2011 a jeho
uznesením z 27. septembra 2011 a postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Er 664/2010 a jeho uznesením zo 14. marca 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012,
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
20 CoE 32/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2011 a postupom Okresného súdu
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 664/2010 a jeho
uznesením zo 14. marca 2011.
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinnou sa táto zaviazala
platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestala
platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila
na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom
sp. zn. 2 C 308/2009 z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného
s príslušenstvom. Keďže povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského
rozsudku nezaplatila, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor
predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech
sťažovateľky. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením
sp. zn. 4 Er 664/2010 zo 14. marca 2011 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.)
žiadosť súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietol. O odvolaní sťažovateľky
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým
uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti uzneseniu krajského súdu
podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
z 28. júna 2012 tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal
samostatné nové dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných
dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel k opačným
právnym záverom ako arbitrážny súd v základných konaniach, čo viedlo k faktickému
zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky. Podľa
názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu – rozhodcovského
rozsudku prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovský titul z hľadísk, na ktoré
ho zákon neoprávňuje.
Sťažovateľka poukazuje na v súčasnosti už zrušený § 253 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní
nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto
ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie
pojednávania. Súčasné znenie Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku
takéto ustanovenie neobsahuje. Exekučný súd je preto povinný podľa sťažovateľky
na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade
s ustálenou judikatúrou ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že Exekučný
poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné § 115a, resp. § 214 ods. 2 OSP, ktoré
by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde prebiehalo bez nariadenia
pojednávania. V zmysle § 251 ods. 4 OSP sa na exekučné konanie podľa osobitného
predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí,
ak osobitný predpis (teda Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy
uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže podľa
sťažovateľky dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí
nariadiť pojednávanie.
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd jej neposkytol súdnu ochranu v požadovanej
kvalite, pričom porušil aj jej právo na spravodlivé súdne konanie a základné právo
na zákonného sudcu. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v odôvodnení svojich
uznesení nijako nevysvetlil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka
poukázala v podaných dovolaniach (predtým už aj v odvolaniach); sťažovateľka v tejto
súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/2004 v spojení s nálezom
sp. zn. III. ÚS 192/06, pričom zdôrazňuje, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu odlišné
stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne
vyriešená podstatne odlišným spôsobom. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu za „arbitrárne a nepreskúmateľné...“.
Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor
vo veci konajúcich všeobecných súdov týkajúci sa neplatnosti, resp. neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka zdôrazňuje, že použitie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané, a preto nie každú rozhodcovskú doložku
možno automaticky považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o nekalom
charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových
okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však exekučný súd podľa
sťažovateľky dostatočne nezistil všetky relevantné skutkové okolnosti, na ktoré poukázala.
Sťažovateľka navyše uvádza, že povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom
tlačive osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom
konaní, pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent)
je povinný pred uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať spotrebiteľa
o podstatných okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej s rozhodcovskou
doložkou mal podľa sťažovateľky povahu informovaného súhlasu. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na to, že v dôsledku nedôsledne a nesprávne vykonávaného
dokazovania sa vo veci konajúce všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva s poučením
o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.
Postupom okresného súdu, ktorý mal vykonať dokazovanie bez účasti účastníkov
konania a bez nariadenia pojednávania, došlo podľa sťažovateľky k porušeniu
jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka zároveň v doplneniach sťažnosti doručených ústavnému súdu
7. februára 2013, 19. augusta 2013, 4. septembra 2013 a 23. decembra 2013 poukazuje
na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej (v zásade) identickej veci.
Vychádzajúc z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 255/2010, sťažovateľka
poukazuje na to, že porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj „prílišný formalistický postup“ pri výklade a aplikácii
relevantných právnych predpisov. V prerokúvanom prípade došlo podľa sťažovateľky
„k jednostrannému a neproporcionálnemu prikloneniu sa k princípu zvýšenej ochrany
spotrebiteľa úplne na úkor princípu právnej istoty a na úkor princípu poskytnutia súdnej
ochrany vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu.
Prepäto formalistický prístup súdov je v tom, že často krát vo svojich rozhodnutiach
označujú poistnú zmluvu sťažovateľa nepravdivo ako napríklad úverovú zmluvu, či zmluvu
o spotrebiteľskom úvere a toto dokonca považujú iba za formálnu chybu.
Ak teda všeobecné súdy aplikovali vnútroštátne normy zamerané na ochranu
spotrebiteľa, ktorých východiskom je Smernica 93/13/EHS, boli povinné interpretovať
a aplikovať právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer smernice obsiahnutý
v jej 19 odôvodnení, ktorý sa poistných zmlúv vyslovene dotýka.“.
Sťažovateľka namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodňuje aj tým, že jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo
preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli
individuálne dojednané podľa ust. § 53 ods. 3 OZ“. Sťažovateľka namieta, že jej bolo
odňaté právo „argumentovať a dokazovať špecifikum jeho prípadu opierajúce
sa o 19. odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách..., ktoré stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“.
Táto výnimka vyplývajúca z označenej smernice nebola podľa sťažovateľky premietnutá
do Občianskeho zákonníka, avšak všeobecné súdy konajúce v jej veciach na ňu mali
prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach
prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym odôvodnením Smernice, ktoré
spod vecného rozsahu Smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vynímajú zmluvné podmienky v poistných zmluvách.
Sťažovateľ predkladá odborný výklad Národnej banky Slovenska opierajúci
sa o viacero prekladov devätnásteho odôvodnenia Smernice 93/13/EHS z 5. 4. 1993...
Podľa Smernice sú poistné zmluvy, ktoré uzatvára aj sťažovateľ, spomedzi spotrebiteľských
zmlúv výnimočné v tom, že niektoré zmluvné podmienky dohodnuté medzi poisťovňou
a spotrebiteľom ovplyvňujú kalkuláciu poistného plateného spotrebiteľom. Takéto
ustanovenia, medzi ktoré patrí aj dohoda o rozhodcovskom konaní, sú potom spod predmetu
Smernice vylúčené.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka tiež uvádza:
„Ak je predmetnom sporu občiansko-právna zmluva, civilný súd v intenciách
Smernice 93/13/EHS musí vyhodnotiť:
1 – či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu,
2 – či, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o poistnú zmluvu...
3 – či skúmaná podmienka v poistnej zmluve spadá pod výnimku stanovenú
smernicou a ak áno, potom smernicu neaplikovať alebo
4 – ak podmienka výnimke podľa smernice nevyhovuje, či nejde o individuálne
dojednanú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 O. z. a
5 – ak nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, či je touto zmluvnou
podmienkou spôsobená nerovnováha v neprospech spotrebiteľa a ak áno, či ide
o nerovnováhu značnú a v čom.
Porušenie takto vymedzeného logického postupu navyše za porušenia pravidiel
spravodlivého procesu, je ústavne neprípustné a rovnako je v rozpore s výslovným zámerom
Smernice 93/13/EHS.“
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa
§ 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka tiež uvádza, že v predmetnej veci rozhodoval na krajskom
súde ako člen senátu sudca, ktorý bol zaujatý a ktorý neoznámil skutočnosti, pre ktoré
je vylúčený, predsedovi súdu (§ 15 ods. 1 OSP). Sťažovateľka ďalej uvádza:
„Rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného súdu
Bardejov... bolo pridelené senátu Krajského súdu v Prešove 20 Co..., ktorého členmi podľa
v danom čase platného rozvrhu práce bol JUDr. P. S. a JUDr. A. K. a predsedom JUDr. M.
B.
Predbežnou právnou otázkou v predmetnom exekučnom konaní bola súdna kontrola
všeobecných poistných podmienok sťažovateľa z 21. 5. 2007 a najmä rozhodcovskej
doložky, ktorá v nich bola obsiahnutá.
Vo vzťahu k poistným podmienkam z 21. 5. 2007, ktoré boli, resp. sú právne
významné pre uvedené exekučné konanie, vyjadril JUDr. P. S. na verejnom zasadnutí
Komisie MS SR pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách dňa 20. 04. 2009
ešte ako úradník Ministerstva spravodlivosti SR svoj právny názor, že ide o neprijateľné
podmienky, ktoré sú neplatné. Konštatoval, že každé jedno ustanovenie poistných
podmienok je neprijateľné, sú neprijateľné a neplatné ako celok, teda včítane rozhodcovskej
doložky v nich obsiahnutej.
Z obsahu predloženej zápisnice zo dňa 20. 04. 2009 vyplýva, že JUDr. P. S. zaujal
k dotknutým poistným podmienkam sťažovateľa kategorický právny názor ešte predtým,
ako v roku 2011 napadol exekučný prípad sťažovateľa do senátu JUDr. S.
Ako vyplýva z priloženej kópie článku týždenníka Trend zo dňa 10. 11. 2009,
JUDr. P. S. zaujal k všeobecným poistným podmienkam verejný právny postoj nie len
na zasadaní komisie ministerstva spravodlivosti, ale aj pre médiá. Z kontextu priloženého
článku vyplýva, že niektoré časti poistných podmienok, najmä rozhodcovskú doložku,
považoval za neplatnú.
... Právny názor JUDr. P. S. ako sudcu konajúceho vo veci sa teda preukázateľne
v žiadnom prípade netvoril ako výsledok postupu pred odvolacím súdom, ale bol vytvorený
už predtým, ako k súdnemu konaniu vôbec došlo, a to na základe iných skutočností pred
súdom neprejedaných.
Napokon, najpriamejším dôkazom o tom, že JUDr. P. S. bol v prípadoch sťažovateľa
vylúčeným sudcom je Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Nc 61/2012 zo dňa
18. 12. 2012, ktoré sťažovateľ obdržal až nedávno, a teda ho nemohol predložiť skôr,
ktoré potvrdilo vylúčenie JUDr. P. S. v prípade sťažovateľa vedenom v senáte JUDr. S. pod
sp. zn. 20 CoE/114/2012, keď sa najvyšší súd stotožnil so stanoviskom predsedníčky
Krajského súdu v Prešove, ktorá Úradným záznamom zo dňa 3. 9. 2012 konštatovala,
že v súlade s § 15 ods. 1 O. s. p. súhlasí s vylúčením JUDr. P. S. zo súdneho konania
sťažovateľa, z čoho plynie, že ak bol JUDr. P. S. zaujatý v jednom z prípadov sťažovateľa,
musel byť zaujatý aj v ostatných obdobných prípadoch sťažovateľa založených na tom istom
právnom základe...
Vzhľadom na skutočnosť, že prípady 20 CoE/114/2012 a prípad 20 CoE/32/2011
sú obdobné a založené na tom istom právnom základe, JUDr. P. S. nemohol byť a ani nebol
nestranný ani v prípade sp. zn. 20 CoE/32/2011.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 32/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2011,
ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 664/2010 a jeho
uznesením zo 14. marca 2011 boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy
a listiny a právo podľa dohovoru, zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, krajského
súdu a okresného súdu a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľka
sa tiež domáha úhrady trov konania.
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky
uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. podal
na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách
formuloval proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili tieto skutočnosti
v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke
ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli
zakladať ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie
senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom
práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu
v danej veci konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný
senát ústavného súdu (v zásade do konca novembra 2013).
Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky je v súčasnosti podľa
relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví
tohto uznesenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie
(čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka sa v sťažnosti minimálne venuje výhradám proti skutkovým a právnym
záverom krajského súdu vyjadreným v jeho napadnutom uznesení, ktorým potvrdil
napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu. V zásade len vo všeobecnej rovine poukazuje na nedostatočnosť jeho odôvodnenia,
nevysporiadanie sa s jej odvolacími dôvodmi a neodstránenie pochybení okresného súdu.
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase právnym názorom
dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetnej veci podľa jej tvrdenia
vykonával dokazovanie listinami, ale napriek tomu v predmetnej veci nenariadil
pojednávanie, a tak ju ako účastníčku konania neoboznámil s vykonanými dôkazmi
a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýto postup okresného súdu
potvrdzujúcim uznesením „odobril“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36
listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti
(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka,
že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil
pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne
navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok
pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci
konania o jej dovolaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že v jej veci konajúce
všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa
jej názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky
je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup
najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy
a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnej
rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade
identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver
vyslovený ústavným súdom v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom
v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní
o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len
na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,
ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými
poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného
listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj
právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke
uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského
zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne
priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou
minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré
okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,
ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený
priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne
vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému
naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci
„v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48
ods. 2 ústavy.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší
súd porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii
efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci
konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 odmietol III. senát
ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013
a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 identické sťažnosti
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn.
I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn.
I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého «Pokiaľ
sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému
dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o vydaní poverenia
súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú
možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov
(odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali
aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny
proces v danej veci, teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu
zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa
predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom
priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky bola podľa názoru IV. senátu
ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa
spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým
zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú
dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť
súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného
súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona
o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne
názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach
o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu
na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých
sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov
prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť
reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu“).
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát
ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna
ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju
judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenému sťažovateľkou podľa
§ 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v štádiu
exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom ustanovených
procesných predpokladov na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu
sa dokazovanie nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín a príloh.
Dovolací súd tiež uviedol:
„Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia
podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho
exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.“
Najvyšší súd preskúmal existenciu vady podľa § 237 písm. f) OSP aj z toho
hľadiska, či zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo
k odopretiu práva oprávnenej (sťažovateľky) na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Poukázal na to, že v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia, preto postup krajského súdu a okresného súdu nemal
za následok odňatie možnosti oprávnenej (sťažovateľky) pred súdom konať [§ 237 písm. f)
OSP]. Najvyšší súd tiež dospel k záveru, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu boli
riadne odôvodnené.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd uvádza, že jeho obsah tvoria dve relatívne samostatné práva (súčasti),
a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka
a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje,
že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých
veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi
§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov
výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,
a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok
[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,
vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči
povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie
priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo
treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii
dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie (uskutočnenie) pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka,
aby bola vec prerokovaná v „prítomnosti“ účastníka. Podľa názoru ústavného súdu je pojem
„v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob
a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa
toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci
„v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi
možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať
za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade
s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľky, že v jej veci konajúce
všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe
postačuje pre záver o porušení jej označených práv v prvom rade zdôrazňuje, že je to
predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky
skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai
a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady
Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí
na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný
o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti
však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo
konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore
a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu
kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez
návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie už
rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania
oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim
(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými
právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo
dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli
vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc citované zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou
nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať
ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu
„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich
vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného
opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou
zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014
bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom
prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z uznesenia okresného súdu, proti
ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj keď okresný
súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť
vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu
posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďže tieto
procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu
nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za taký, ktorý by nerešpektoval
sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neodôvodnil odklon od judikatúry
ústavného súdu, na ktorý poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 60/04), pričom uviedla, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu svoje odlišné
stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne
vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na svoje vyjadrenie
obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam
riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie,
ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom
dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce
stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje
protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď.
V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku
čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.
V súvislosti s „devätnástym odôvodnením“ smernice o nekalých podmienkach
sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili špecifikum dané citovaným
odôvodnením, ktoré spod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom
podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“
je, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou,
ak je dohodnutá v poistnej zmluve.
Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej
uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný
súd dospieť len na základe komplexného posúdenia príslušnej spotrebiteľskej zmluvy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané
„devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, z ktorého „keďže na účely...
smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný
predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný
predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení
primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy
(v okolnostiach posudzovanej veci hlavným predmetom poistnej zmluvy je poistné krytie
poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby
sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí,
že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané
na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok
poistnej zmluvy, pozn.). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však
nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach
en bloc, a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Ústavný súd považuje za ústavne udržateľný právny záver najvyššieho súdu o tom,
že napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú riadne odôvodnené, nepovažuje
ho za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel
k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označenými právami podľa ústavy, listiny
a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný preto po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľka sa tiež domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu tohto
základného práva malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom súde v jej veci
rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie sudca. Podľa sťažovateľky k porušeniu tohto
základného práva došlo aj tým, že o jej odvolaní rozhodoval ako člen senátu sudca, ktorý
bol zaujatý a ktorý neoznámil skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, predsedovi krajského
súdu.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľka síce podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie
a následne proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho
obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník,
ani v jednom z týchto opravných prostriedkov neuplatnila. Rovnako tak námietku,
že členom senátu na krajskom súde, ktorý rozhodoval o jej odvolaní, bol sudca, ktorý mal
byť vylúčený, neuplatnila v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu. Formálne preto
využila účinné právne prostriedky ochrany svojich práv ustanovených zákonom, avšak
z materiálneho hľadiska uvedené námietky v nich neuplatnila. Zároveň sťažovateľka
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala),
že k nesplneniu podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo
v jej prípade z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností neprichádzal
do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48
ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2.3 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval,
že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí)
je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj
tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti
sťažnosti námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie krajského
súdu je založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch odvolacieho súdu
a zároveň je nedostatočné odôvodnené.
Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 20 CoE 32/2011 z 27. septembra 2011 stotožnil
s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu a uviedol nad jeho rámec
skutočnosti, pre ktoré ho považuje za vecne správne, pričom zároveň reagoval
aj na odvolacie dôvody sťažovateľky. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:
«Predovšetkým je potrebné konštatovať, že v zmysle § 45 ods. 1, 2 ZRK je exekučný
súd plne oprávnený vykonávať formálne, ako aj materiálne preskúmavanie exekučného
titulu a podrobiť tento titul skúmaniu, či neprichádza do úvahy zastavenie exekučného
konania z dôvodov, ktoré sú uvedené v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,
t. j. najmä či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom. Taktiež v zmysle § 45 ods. 2 ZRK, je zakotvené oprávnenie exekučného súdu
zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatku podľa ods. 1 písm. b/alebo c/.
Materiálne preskúmavanie exekučného titulu má v sebe aj oprávnenie preskúmavať
jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktorú účastníci medzi sebou uzavreli a v tomto zmysle súd
prvého stupňa správne konštatoval, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, ktorej ustanovenia
spotrebiteľ nemohol osobitne dojednať, pričom exekučným titulom je rozhodnutie
Rozhodcovský rozsudok Arbitrážny súd Košice.
Postup prvostupňového súdu bol totiž založený na existencii zákonného ustanovenia,
ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov
relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 ZRK). Je treba zdôrazniť, že Európska únia
vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje
v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ
v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora
Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve
ustanovenie § 45 ZRK, na ktoré v konečnom dôsledku súd prvého stupňa aj poukázal (vec
ASTURCOM).
V tejto súvislosti odvolací súd nevidel dôvod na odklon od stanoviska zo
spoločného rokovania občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove zo dňa 27. septembra 2010, podľa ktorého zmluvná podmienka v štandardnej
formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O
takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola
uzavretá pred 1. januárom 2008.
Správne konštatuje súd prvého stupňa, že po preskúmaní zmluvy, ktorá bola
podkladom pre predmetný exekučný titul, t. j. Rozhodcovský rozsudok Slovenského
arbitrážneho súdu je možné konštatovať, že táto zmluvu obsahuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku v podobe rozhodcovskej doložky.
Občiansky zákonník síce až od 1. 1. 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné
označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak
táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv
uzatvorených pred 31. 12. 2007. OZ účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval
niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať
i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. O takúto zmluvnú podmienku ide dokonca aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej
dodávateľom spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať
žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského
konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním
žaloby na rozhodcovskom súde. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými
podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53
OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo
o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd
prihliadať z úradnej povinnosti.
Vo vzťahu k námietke ohľadom individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky
odvolací súd poznamenáva, že táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo
spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných
podmienkach, a to v ich XV. časti − Rozhodcovské konanie. Hneď za Všeobecnými
poistnými podmienkami nasleduje Ďalšie zmluvné dojednanie týkajúce sa prejavenia vôle
zo strany účastníkov zmluvy riešiť spory v rozhodcovskom konaní.
Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená,
že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho
nejaký osobitný význam.
Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky
je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu
podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2).
Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly
neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným
označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia“.
Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje
práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd
s poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ účinného ku dňu 22. 1. 2007, považuje za neprijateľnú,
a preto neplatnú.
Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný
predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec
v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade
s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom,
že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom
právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom.
Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok
nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať
dokazovanie a nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že oprávnenému,
ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom,
lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť
na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe
listinných dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo
z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola žiadosť o udelenie
poverenia zamietnutá. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného,
že ak exekučný súd prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplne zistil skutkový stav,
lebo vykonal dokazovanie niektorými z listín relevantných pre poistný vzťah bez toho,
aby nariadil pojednávanie a umožnil oprávnenému preukázať, že povinný mal možnosť
ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke.“ Súd prvého stupňa sa totiž s istotou
a najmä presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje
napadnuté uznesenie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné,
keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové
právne závery odvolacieho súdu. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných
rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“
(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,
že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných
pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom
základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní
o iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012
a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie
mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, ktorou
poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní
o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou
doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá
je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň
poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných
prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu
ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej
právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich
všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich
rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o jej ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2014