Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 816/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a 2

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012,

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. septembra 2011 a postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a 2 (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012,

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. septembra 2011 a postupom Okresného súdu

Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. marca 2011.

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinnou sa táto zaviazala

platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestala

platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila

na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom

sp. zn. z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného

s príslušenstvom. Keďže povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského

rozsudku nezaplatila, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor

predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech

sťažovateľky. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením

sp. zn. zo 14. marca 2011 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.)

žiadosť súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietol. O odvolaní sťažovateľky

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti uzneseniu krajského súdu

podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

z 28. júna 2012 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal

samostatné nové dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných

dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel k opačným

právnym záverom ako arbitrážny súd v základných konaniach, čo viedlo k faktickému

zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky. Podľa

názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu – rozhodcovského

rozsudku prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovský titul z hľadísk, na ktoré

ho zákon neoprávňuje.

Sťažovateľka poukazuje na v súčasnosti už zrušený § 253 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní

nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto

ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie

pojednávania. Súčasné znenie a Exekučného poriadku

takéto ustanovenie neobsahuje. Exekučný súd je preto povinný podľa sťažovateľky

na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade

s ustálenou judikatúrou ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že Exekučný

poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné , resp. , ktoré

by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde prebiehalo bez nariadenia

pojednávania. V zmysle sa na exekučné konanie podľa osobitného

predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí,

ak osobitný predpis (teda Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy

uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže podľa

sťažovateľky dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí

nariadiť pojednávanie.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd jej neposkytol súdnu ochranu v požadovanej

kvalite, pričom porušil aj jej právo na spravodlivé súdne konanie a základné právo

na zákonného sudcu. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v odôvodnení svojich

uznesení nijako nevysvetlil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka

poukázala v podaných dovolaniach (predtým už aj v odvolaniach); sťažovateľka v tejto

súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. v spojení s nálezom

sp. zn. , pričom zdôrazňuje, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu odlišné

stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu za „arbitrárne a nepreskúmateľné...“.

Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor

vo veci konajúcich všeobecných súdov týkajúci sa neplatnosti, resp. neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka zdôrazňuje, že použitie rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané, a preto nie každú rozhodcovskú doložku

možno automaticky považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o nekalom

charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových

okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však exekučný súd podľa

sťažovateľky dostatočne nezistil všetky relevantné skutkové okolnosti, na ktoré poukázala.

Sťažovateľka navyše uvádza, že povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom

tlačive osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom

konaní, pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent)

je povinný pred uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať spotrebiteľa

o podstatných okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej s rozhodcovskou

doložkou mal podľa sťažovateľky povahu informovaného súhlasu. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na to, že v dôsledku nedôsledne a nesprávne vykonávaného

dokazovania sa vo veci konajúce všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva s poučením

o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.

Postupom okresného súdu, ktorý mal vykonať dokazovanie bez účasti účastníkov

konania a bez nariadenia pojednávania, došlo podľa sťažovateľky k porušeniu

jej základného práva na zákonného sudcu podľa .

Sťažovateľka zároveň v doplneniach sťažnosti doručených ústavnému súdu

7. februára 2013, 19. augusta 2013, 4. septembra 2013 a 23. decembra 2013 poukazuje

na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn.

z 10. júla 2013 vydaný v jej (v zásade) identickej veci.

Vychádzajúc z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , sťažovateľka

poukazuje na to, že porušením základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj „prílišný formalistický postup“ pri výklade a aplikácii

relevantných právnych predpisov. V prerokúvanom prípade došlo podľa sťažovateľky

„k jednostrannému a neproporcionálnemu prikloneniu sa k princípu zvýšenej ochrany

spotrebiteľa úplne na úkor princípu právnej istoty a na úkor princípu poskytnutia súdnej

ochrany vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu.

Prepäto formalistický prístup súdov je v tom, že často krát vo svojich rozhodnutiach

označujú poistnú zmluvu sťažovateľa nepravdivo ako napríklad úverovú zmluvu, či zmluvu

o spotrebiteľskom úvere a toto dokonca považujú iba za formálnu chybu.

Ak teda všeobecné súdy aplikovali vnútroštátne normy zamerané na ochranu

spotrebiteľa, ktorých východiskom je Smernica 93/13/EHS, boli povinné interpretovať

a aplikovať právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer smernice obsiahnutý

v jej 19 odôvodnení, ktorý sa poistných zmlúv vyslovene dotýka.“.

Sťažovateľka namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

odôvodňuje aj tým, že jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo

preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli

individuálne dojednané podľa ust. “. Sťažovateľka namieta, že jej bolo

odňaté právo „argumentovať a dokazovať špecifikum jeho prípadu opierajúce

sa o 19. odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách..., ktoré stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“.

Táto výnimka vyplývajúca z označenej smernice nebola podľa sťažovateľky premietnutá

do , avšak všeobecné súdy konajúce v jej veciach na ňu mali

prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať eurokonformný výklad vnútroštátneho

práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach

prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym odôvodnením Smernice, ktoré

spod vecného rozsahu Smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vynímajú zmluvné podmienky v poistných zmluvách.

Sťažovateľ predkladá odborný výklad Národnej banky Slovenska opierajúci

sa o viacero prekladov devätnásteho odôvodnenia Smernice 93/13/EHS z 5. 4. 1993...

Podľa Smernice sú poistné zmluvy, ktoré uzatvára aj sťažovateľ, spomedzi spotrebiteľských

zmlúv výnimočné v tom, že niektoré zmluvné podmienky dohodnuté medzi poisťovňou

a spotrebiteľom ovplyvňujú kalkuláciu poistného plateného spotrebiteľom. Takéto

ustanovenia, medzi ktoré patrí aj dohoda o rozhodcovskom konaní, sú potom spod predmetu

Smernice vylúčené.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tiež uvádza:

„Ak je predmetnom sporu občiansko-právna zmluva, civilný súd v intenciách

Smernice 93/13/EHS musí vyhodnotiť:

1 – či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu,

2 – či, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o poistnú zmluvu...

3 – či skúmaná podmienka v poistnej zmluve spadá pod výnimku stanovenú

smernicou a ak áno, potom smernicu neaplikovať alebo

4 – ak podmienka výnimke podľa smernice nevyhovuje, či nejde o individuálne

dojednanú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 O. z. a

5 – ak nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, či je touto zmluvnou

podmienkou spôsobená nerovnováha v neprospech spotrebiteľa a ak áno, či ide

o nerovnováhu značnú a v čom.

Porušenie takto vymedzeného logického postupu navyše za porušenia pravidiel

spravodlivého procesu, je ústavne neprípustné a rovnako je v rozpore s výslovným zámerom

Smernice 93/13/EHS.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa

sťažovateľka tiež uvádza, že v predmetnej veci rozhodoval na krajskom

súde ako člen senátu sudca, ktorý bol zaujatý a ktorý neoznámil skutočnosti, pre ktoré

je vylúčený, predsedovi súdu ( ). Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného súdu

Bardejov... bolo pridelené senátu Krajského súdu v Prešove 20 Co..., ktorého členmi podľa

v danom čase platného rozvrhu práce bol JUDr. P. S. a JUDr. A. K. a predsedom JUDr. M.

B.

Predbežnou právnou otázkou v predmetnom exekučnom konaní bola súdna kontrola

všeobecných poistných podmienok sťažovateľa z 21. 5. 2007 a najmä rozhodcovskej

doložky, ktorá v nich bola obsiahnutá.

Vo vzťahu k poistným podmienkam z 21. 5. 2007, ktoré boli, resp. sú právne

významné pre uvedené exekučné konanie, vyjadril JUDr. P. S. na verejnom zasadnutí

Komisie MS SR pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách dňa 20. 04. 2009

ešte ako úradník Ministerstva spravodlivosti SR svoj právny názor, že ide o neprijateľné

podmienky, ktoré sú neplatné. Konštatoval, že každé jedno ustanovenie poistných

podmienok je neprijateľné, sú neprijateľné a neplatné ako celok, teda včítane rozhodcovskej

doložky v nich obsiahnutej.

Z obsahu predloženej zápisnice zo dňa 20. 04. 2009 vyplýva, že JUDr. P. S. zaujal

k dotknutým poistným podmienkam sťažovateľa kategorický právny názor ešte predtým,

ako v roku 2011 napadol exekučný prípad sťažovateľa do senátu JUDr. S.

Ako vyplýva z priloženej kópie článku týždenníka Trend zo dňa 10. 11. 2009,

JUDr. P. S. zaujal k všeobecným poistným podmienkam verejný právny postoj nie len

na zasadaní komisie ministerstva spravodlivosti, ale aj pre médiá. Z kontextu priloženého

článku vyplýva, že niektoré časti poistných podmienok, najmä rozhodcovskú doložku,

považoval za neplatnú.

... Právny názor JUDr. P. S. ako sudcu konajúceho vo veci sa teda preukázateľne

v žiadnom prípade netvoril ako výsledok postupu pred odvolacím súdom, ale bol vytvorený

už predtým, ako k súdnemu konaniu vôbec došlo, a to na základe iných skutočností pred

súdom neprejedaných.

Napokon, najpriamejším dôkazom o tom, že JUDr. P. S. bol v prípadoch sťažovateľa

vylúčeným sudcom je Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

18. 12. 2012, ktoré sťažovateľ obdržal až nedávno, a teda ho nemohol predložiť skôr,

ktoré potvrdilo vylúčenie JUDr. P. S. v prípade sťažovateľa vedenom v senáte JUDr. S. pod

sp. zn. , keď sa najvyšší súd stotožnil so stanoviskom predsedníčky

Krajského súdu v Prešove, ktorá Úradným záznamom zo dňa 3. 9. 2012 konštatovala,

že v súlade s súhlasí s vylúčením JUDr. P. S. zo súdneho konania

sťažovateľa, z čoho plynie, že ak bol JUDr. P. S. zaujatý v jednom z prípadov sťažovateľa,

musel byť zaujatý aj v ostatných obdobných prípadoch sťažovateľa založených na tom istom

právnom základe...

Vzhľadom na skutočnosť, že prípady a prípad

sú obdobné a založené na tom istom právnom základe, JUDr. P. S. nemohol byť a ani nebol

nestranný ani v prípade sp. zn. .“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012, postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. septembra 2011,

ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. marca 2011 boli porušené ňou označené základné práva podľa

a listiny a právo podľa dohovoru, zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, krajského

súdu a okresného súdu a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľka

sa tiež domáha úhrady trov konania.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. podal

na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách

formuloval proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili tieto skutočnosti

v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) predsedníčke

ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli

zakladať ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie

senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom

práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu

v danej veci konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný

senát ústavného súdu (v zásade do konca novembra 2013).

Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky je v súčasnosti podľa

relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví

tohto uznesenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka sa v sťažnosti minimálne venuje výhradám proti skutkovým a právnym

záverom krajského súdu vyjadreným v jeho napadnutom uznesení, ktorým potvrdil

napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného

titulu. V zásade len vo všeobecnej rovine poukazuje na nedostatočnosť jeho odôvodnenia,

nevysporiadanie sa s jej odvolacími dôvodmi a neodstránenie pochybení okresného súdu.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase právnym názorom

dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti

dovolania podľa , hoci okresný súd v predmetnej veci podľa jej tvrdenia

vykonával dokazovanie listinami, ale napriek tomu v predmetnej veci nenariadil

pojednávanie, a tak ju ako účastníčku konania neoboznámil s vykonanými dôkazmi

a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýto postup okresného súdu

potvrdzujúcim uznesením „odobril“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti

(m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka,

že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil

pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok

pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci

konania o jej dovolaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že v jej veci konajúce

všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa

jej názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky

je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup

najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom

a dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade

identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález sp. zn.

z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver

vyslovený ústavným súdom v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk

kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom

v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní

o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len

na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,

ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými

poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného

listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj

právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke

uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského

zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne

priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou

minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré

okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,

ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený

priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne

vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému

naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci

„v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48

ods. 2 .». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší

súd porušil základné práva sťažovateľky podľa a a

ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii

efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci

konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu sp. zn. z 10. júla 2013 odmietol III. senát

ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra 2013

a I. senát v uznesení sp. zn. z 30. októbra 2013 identické sťažnosti

sťažovateľky podľa , pričom v uzneseniach sp. zn.

z 13. novembra 2013, sp. zn. z 23. januára 2014 a sp. zn.

z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého «Pokiaľ

sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému

dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o vydaní poverenia

súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú

možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov

(odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali

aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny

proces v danej veci, teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu

zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa

predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom

priebehu.» (pozri , bod 38, ).

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky bola podľa názoru IV. senátu

ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných

práv podľa a listiny, ako aj a práva podľa

ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa

spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým

zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú

dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť

súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),

konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného

súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne

názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach

o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu

na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých

sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov

prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu“).

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát

ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju

judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení

s , k dovolaciemu dôvodu uplatnenému sťažovateľkou podľa

uviedol, že dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v štádiu

exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom ustanovených

procesných predpokladov na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

sa dokazovanie nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín a príloh.

Dovolací súd tiež uviedol:

„Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia

podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho

exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.“

Najvyšší súd preskúmal existenciu vady podľa aj z toho

hľadiska, či zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo

k odopretiu práva oprávnenej (sťažovateľky) na výkon vykonateľného rozhodnutia.

Poukázal na to, že v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky na zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia, preto postup krajského súdu a okresného súdu nemal

za následok odňatie možnosti oprávnenej (sťažovateľky) pred súdom konať [§ 237 písm. f)

]. Najvyšší súd tiež dospel k záveru, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu boli

riadne odôvodnené.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd uvádza, že jeho obsah tvoria dve relatívne samostatné práva (súčasti),

a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka

a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje,

že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi

§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov

výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,

a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok

[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,

vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči

povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie

priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo

treba povinného predvolať (pozri ), by však bolo, že by sa o exekúcii

dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie (uskutočnenie) pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka,

aby bola vec prerokovaná v „prítomnosti“ účastníka. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

„v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa

toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

„v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať

za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou (m. m. ).

Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľky, že v jej veci konajúce

všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe

postačuje pre záver o porušení jej označených práv v prvom rade zdôrazňuje, že je to

predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky

skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai

a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady

Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle,

že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí

na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný

o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti

však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo

konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore

a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel

stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu

kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez

návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie už

rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania

oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim

(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými

právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo

dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli

vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc citované zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou

nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať

ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu

„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich

vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného

opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou

zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z uznesenia okresného súdu, proti

ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj keď okresný

súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť

vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu

posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďže tieto

procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu

nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý

predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za taký, ktorý by nerešpektoval

sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neodôvodnil odklon od judikatúry

ústavného súdu, na ktorý poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn.

), pričom uviedla, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu svoje odlišné

stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na svoje vyjadrenie

obsiahnuté v náleze sp. zn. z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam

riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie,

ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom

dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce

stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje

protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď.

V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku

čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

V súvislosti s „devätnástym odôvodnením“ smernice o nekalých podmienkach

sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili špecifikum dané citovaným

odôvodnením, ktoré spod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom

podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“

je, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou,

ak je dohodnutá v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej

uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný

súd dospieť len na základe komplexného posúdenia príslušnej spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané

„devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, z ktorého „keďže na účely...

smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný

predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný

predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení

primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci hlavným predmetom poistnej zmluvy je poistné krytie

poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby

sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí,

že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané

na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok

poistnej zmluvy, pozn.). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však

nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach

en bloc, a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Ústavný súd považuje za ústavne udržateľný právny záver najvyššieho súdu o tom,

že napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú riadne odôvodnené, nepovažuje

ho za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označenými právami podľa , listiny

a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný preto po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka sa tiež domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na zákonného sudcu podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu tohto

základného práva malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom súde v jej veci

rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie sudca. Podľa sťažovateľky k porušeniu tohto

základného práva došlo aj tým, že o jej odvolaní rozhodoval ako člen senátu sudca, ktorý

bol zaujatý a ktorý neoznámil skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, predsedovi krajského

súdu.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka síce podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie

a následne proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho

obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník,

ani v jednom z týchto opravných prostriedkov neuplatnila. Rovnako tak námietku,

že členom senátu na krajskom súde, ktorý rozhodoval o jej odvolaní, bol sudca, ktorý mal

byť vylúčený, neuplatnila v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu. Formálne preto

využila účinné právne prostriedky ochrany svojich práv ustanovených zákonom, avšak

z materiálneho hľadiska uvedené námietky v nich neuplatnila. Zároveň sťažovateľka

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala),

že k nesplneniu podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo

v jej prípade z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností neprichádzal

do úvahy postup ústavného súdu v zmysle .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48

ods. 1 sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2.3 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a nasl. , už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval,

že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí)

je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj

tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti

sťažnosti námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie krajského

súdu je založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch odvolacieho súdu

a zároveň je nedostatočné odôvodnené.

Krajský súd sa v uznesení sp. zn. z 27. septembra 2011 stotožnil

s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu a uviedol nad jeho rámec

skutočnosti, pre ktoré ho považuje za vecne správne, pričom zároveň reagoval

aj na odvolacie dôvody sťažovateľky. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«Predovšetkým je potrebné konštatovať, že v zmysle § 45 ods. 1, 2 ZRK je exekučný

súd plne oprávnený vykonávať formálne, ako aj materiálne preskúmavanie exekučného

titulu a podrobiť tento titul skúmaniu, či neprichádza do úvahy zastavenie exekučného

konania z dôvodov, ktoré sú uvedené v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,

t. j. najmä či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom. Taktiež v zmysle § 45 ods. 2 ZRK, je zakotvené oprávnenie exekučného súdu

zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí

v rozhodcovskom konaní nedostatku podľa ods. 1 písm. b/alebo c/.

Materiálne preskúmavanie exekučného titulu má v sebe aj oprávnenie preskúmavať

jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktorú účastníci medzi sebou uzavreli a v tomto zmysle súd

prvého stupňa správne konštatoval, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, ktorej ustanovenia

spotrebiteľ nemohol osobitne dojednať, pričom exekučným titulom je rozhodnutie

Rozhodcovský rozsudok Arbitrážny súd Košice.

Postup prvostupňového súdu bol totiž založený na existencii zákonného ustanovenia,

ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov

relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 ZRK). Je treba zdôrazniť, že Európska únia

vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje

v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia

ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ

v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora

Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve

ustanovenie § 45 ZRK, na ktoré v konečnom dôsledku súd prvého stupňa aj poukázal (vec

ASTURCOM).

V tejto súvislosti odvolací súd nevidel dôvod na odklon od stanoviska zo

spoločného rokovania občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v

Prešove zo dňa 27. septembra 2010, podľa ktorého zmluvná podmienka v štandardnej

formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných

podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne

dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na

návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O

takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si

medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo

rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť

rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola

uzavretá pred 1. januárom 2008.

Správne konštatuje súd prvého stupňa, že po preskúmaní zmluvy, ktorá bola

podkladom pre predmetný exekučný titul, t. j. Rozhodcovský rozsudok Slovenského

arbitrážneho súdu je možné konštatovať, že táto zmluvu obsahuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku v podobe rozhodcovskej doložky.

síce až od 1. 1. 2008 v ust. za neprijateľné

označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak

táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv

uzatvorených pred 31. 12. 2007. účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval

niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať

i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. O takúto zmluvnú podmienku ide dokonca aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,

ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej

dodávateľom spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať

žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu

spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského

konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním

žaloby na rozhodcovskom súde. s takýmito neprijateľnými

podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53

nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti ( ), išlo

o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd

prihliadať z úradnej povinnosti.

Vo vzťahu k námietke ohľadom individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky

odvolací súd poznamenáva, že táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo

spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných

podmienkach, a to v ich XV. časti − Rozhodcovské konanie. Hneď za Všeobecnými

poistnými podmienkami nasleduje Ďalšie zmluvné dojednanie týkajúce sa prejavenia vôle

zo strany účastníkov zmluvy riešiť spory v rozhodcovskom konaní.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená,

že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho

nejaký osobitný význam.

Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky

je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne

dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu

podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2).

Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly

neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným

označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia“.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje

práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd

s poukazom na ust. účinného ku dňu 22. 1. 2007, považuje za neprijateľnú,

a preto neplatnú.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný

predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec

v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade

s ust. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom,

že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom

právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom.

Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej

doložky k zmluve ( ), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok

nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať

dokazovanie a nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že oprávnenému,

ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom,

lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť

na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe

listinných dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo

z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola žiadosť o udelenie

poverenia zamietnutá. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného,

že ak exekučný súd prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplne zistil skutkový stav,

lebo vykonal dokazovanie niektorými z listín relevantných pre poistný vzťah bez toho,

aby nariadil pojednávanie a umožnil oprávnenému preukázať, že povinný mal možnosť

ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke.“ Súd prvého stupňa sa totiž s istotou

a najmä presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky

ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje

napadnuté uznesenie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné,

keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové

právne závery odvolacieho súdu. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných

rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,

že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných

pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní

o iných porovnateľných sťažnostiach (, ,

a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, ktorou

poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou

doterajšou judikatúrou (m. m. ) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá

je podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň

poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných

prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu

ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej

právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich

všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich

rozhodnutí ( ).

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o jej ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014