Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 554/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel

Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.

Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl.

20 ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. z 19. júna

2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 28.

februára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6

ECdo 82/2014 z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

a uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 19. júna 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. februára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2015.

Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi

sťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou 24. októbra 2008 sa táto zaviazala platiť

dohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné

za riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade

s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“

obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským

rozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinná

dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, preto

sťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd uzavretú rozhodcovskú doložku „považoval

v celosti za neprijateľnú podmienku a teda neplatnú“, preto označeným uznesením žiadosť

súdneho exekútora zamietol z dôvodu, že „zistil rozpor exekučného titulu so zákonom,

v dôsledku čoho tento nie je vykonateľný“. Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd

označeným uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolanie sťažovateľky

najvyšší súd označeným uznesením odmietol, pretože „v danom prípade dovolanie podľa

a 239 prípustné nie je“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, krajský súd aj najvyšší súd konali

vo veci bez toho, aby jej umožnili realizáciu procesných práv garantovaných

a dohovorom. Žiaden z týchto súdov „nevykonal vo veci pojednávanie, a teda ani jeden

z dôkazov nebol vykonaný zákonne a v priamom rozpore so záväznou judikatúrou ESD,

ani jeden zo súdov v priebehu konania neinformoval oprávneného o tom, že mieni niektorú

podmienku v zmluve posudzovať ako neprijateľnú a nevyzval ho, aby sa ku tejto skutočnosti

riadne vyjadril. Súdy svoje rozhodnutia riadne nezdôvodnili“. Podľa názoru sťažovateľky

okresný súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil svoju právomoc, keď

rozhodcovský rozsudok preskúmal z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje, „nanovo

konštruoval skutkový stav“, pričom „dospel k úplne opačným právnym záverom ako

rozhodcovský súd“. Krajský súd „nevykonal dokazovanie, a teda aj svojim ne/konaním len

potvrdil porušenia práv sťažovateľa, ku ktorým v konaní už došlo na prvom stupni“.

Najvyšší súd „sa argumentáciou sťažovateľa nezaoberal a de facto aj de iure ani jeden

zo súdov vo veci nevykonal žiadne dokazovanie, čo činí všetky rozhodnutia v tejto veci

arbitrárnymi a nepreskúmateľnými napriek tomu, že ide o rozhodnutia v exekučnom

konaní“.

Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že uvedený postup

a rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi normami

vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu

(, ) a Súdneho dvora Európskej únie (C 478/99, C 40/08,

C 472/11, C 342/13), ktorého výklad smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „je záväzný pre všetkých

sudcov členských štátov“, pričom ich zaväzuje „zohľadniť to, či doložka znemožňuje

po jednoinštančnom rozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu

alebo iný opravný prostriedok na všeobecný súd“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny a práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 19. júna 2012, postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2013 a postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2015.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým postupom

a uznesením okresného súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky

ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53

ods. 3 považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr.

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 28. februára 2013,

sp. zn. z 10. septembra 2013, z 26. septembra 2013,

sp. zn. z 22. januára 2014, sp. zn. z 29. januára 2014,

sp. zn. z 23. júla 2014, sp. zn. z 26. novembra 2014,

sp. zn. a iných) podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti

sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 , a listiny a práva podľa dohovoru

uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené uznesenia prvostupňových súdov

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(resp. uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie), pretože rozhodcovský

rozsudok, na podklade ktorého mala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným

titulom z dôvodu, že rozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, preto

v okolnostiach posudzovaného prípadu nepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

okrem iného uviedol:

„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver...

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na

skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 24. 10. 2008 uzatvorili poistnú zmluvu, pričom jej

súčasť tvorili všeobecné poistné podmienky. Právna úprava poistných zmlúv je

v obsiahnutá v ôsmej časti...

Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky (časť XV. Všeobecných poistných

podmienok) sa všetky spory zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní

pred rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve

alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá

nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej

vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie...

účinný od 1. 1. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení

§ 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej

doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní...

s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú

nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti...

Nedôvodným je i poukaz na potrebu nariadenia pojednávania v prejednávanej veci.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť nariadiť pojednávanie iba

na prejednanie veci samej, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je rozhodnutím vo veci samej...

Ohľadne tvrdení o nemožnosti skúmania platnosti rozhodcovskej doložky

v exekučnom konaní a o prekážke právoplatne rozsúdenej veci vytvorenej exekučným

titulom odvolací súd poukazuje na zásadné stanovisko vyslovené Ústavným súdom

Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. 19. V odôvodnení

tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2

pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už zákonom

hmotnoprávneho charakteru alebo zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd

mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných

ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo

a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka

svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom

a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

a a listiny a práva podľa dohovoru,

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu označeným postupom

a uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1

, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu

Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu odmietol ústavný súd sťažnosť

aj v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu, ktorým odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné. Napadnuté

uznesenie považuje sťažovateľka za arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu

vytýka najmä to, že nenapravil pochybenia súdov nižších stupňov, o ktorých existencii je

presvedčená.

Ústavný súd s námietkami vznesenými sťažovateľkou nesúhlasí, keďže je zrejmé,

že najvyšší súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 243b ods. 7

, ktorý mu umožňuje v prípade, že rozhoduje o dovolaní

v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím

súdom na základe skoršieho dovolania podaného tým istým dovolateľom, poukázať už len

na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením týchto

skorších rozhodnutí, skonštatovať to a ďalšie dôvody už neuvádzať. Bolo tomu tak

aj v danom prípade, kde najvyšší súd poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia

vo veciach vedených pod sp. zn. , , ,

, , , ,

a sp. zn. . V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že na použitie

citovaného procesného ustanovenia najvyšším súdom postačuje zhoda v podstatných

otázkach právneho posúdenia veci, pričom ďalšie odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý

podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho posúdenia jeho veci.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu na spochybňovanie právneho

záveru najvyššieho súdu vysloveného v jeho rozhodnutí. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných

všeobecne záväzných právnych noriem.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej

spojitosti medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľky podľa a a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §

25 ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.

20 ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v absencii

právne relevantného odôvodnenia v zmysle .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015