Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 554/2015
PDF · 414.48 KB
No categories available
III. ÚS 554/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel
Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.
Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 Er 270/2011 z 19. júna
2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 27/2013 z 28.
februára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6
ECdo 82/2014 z 29. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
a uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 270/2011
z 19. júna 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 7 CoE 27/2013 z 28. februára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 82/2014 z 29. apríla 2015.
Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi
sťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou 24. októbra 2008 sa táto zaviazala platiť
dohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné
za riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade
s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“
obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským
rozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinná
dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, preto
sťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd uzavretú rozhodcovskú doložku „považoval
v celosti za neprijateľnú podmienku a teda neplatnú“, preto označeným uznesením žiadosť
súdneho exekútora zamietol z dôvodu, že „zistil rozpor exekučného titulu so zákonom,
v dôsledku čoho tento nie je vykonateľný“. Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd
označeným uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolanie sťažovateľky
najvyšší súd označeným uznesením odmietol, pretože „v danom prípade dovolanie podľa
§ 237 a 239 O. s. p. prípustné nie je“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, krajský súd aj najvyšší súd konali
vo veci bez toho, aby jej umožnili realizáciu procesných práv garantovaných ústavou
a dohovorom. Žiaden z týchto súdov „nevykonal vo veci pojednávanie, a teda ani jeden
z dôkazov nebol vykonaný zákonne a v priamom rozpore so záväznou judikatúrou ESD,
ani jeden zo súdov v priebehu konania neinformoval oprávneného o tom, že mieni niektorú
podmienku v zmluve posudzovať ako neprijateľnú a nevyzval ho, aby sa ku tejto skutočnosti
riadne vyjadril. Súdy svoje rozhodnutia riadne nezdôvodnili“. Podľa názoru sťažovateľky
okresný súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil svoju právomoc, keď
rozhodcovský rozsudok preskúmal z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje, „nanovo
konštruoval skutkový stav“, pričom „dospel k úplne opačným právnym záverom ako
rozhodcovský súd“. Krajský súd „nevykonal dokazovanie, a teda aj svojim ne/konaním len
potvrdil porušenia práv sťažovateľa, ku ktorým v konaní už došlo na prvom stupni“.
Najvyšší súd „sa argumentáciou sťažovateľa nezaoberal a de facto aj de iure ani jeden
zo súdov vo veci nevykonal žiadne dokazovanie, čo činí všetky rozhodnutia v tejto veci
arbitrárnymi a nepreskúmateľnými napriek tomu, že ide o rozhodnutia v exekučnom
konaní“.
Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že uvedený postup
a rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi normami
vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu
(II. ÚS 95/2010, II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C 478/99, C 40/08,
C 472/11, C 342/13), ktorého výklad smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „je záväzný pre všetkých
sudcov členských štátov“, pričom ich zaväzuje „zohľadniť to, či doložka znemožňuje
po jednoinštančnom rozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu
alebo iný opravný prostriedok na všeobecný súd“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom
a uznesením okresného súdu sp. zn. 12 Er 270/2011 z 19. júna 2012, postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 7 CoE 27/2013 z 28. februára 2013 a postupom a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 82/2014 z 29. apríla 2015.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým postupom
a uznesením okresného súdu
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavného
súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol
v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza
právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa
v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým postupom
a uznesením krajského súdu
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti
uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky
ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.
Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr.
sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára 2013,
sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013,
sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014,
sp. zn. II. ÚS 389/2014 z 23. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 816/2014 z 26. novembra 2014,
sp. zn. III. ÚS 702/2014 a iných) podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti
sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené uznesenia prvostupňových súdov
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(resp. uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie), pretože rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého mala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným
titulom z dôvodu, že rozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, preto
v okolnostiach posudzovaného prípadu nepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
okrem iného uviedol:
„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver...
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na
skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 24. 10. 2008 uzatvorili poistnú zmluvu, pričom jej
súčasť tvorili všeobecné poistné podmienky. Právna úprava poistných zmlúv je
v Občianskom zákonníku obsiahnutá v ôsmej časti...
Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky (časť XV. Všeobecných poistných
podmienok) sa všetky spory zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní
pred rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie...
Občiansky zákonník účinný od 1. 1. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení
§ 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní...
Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú
nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti...
Nedôvodným je i poukaz na potrebu nariadenia pojednávania v prejednávanej veci.
Ustanovenie § 115 ods. 1 O. s. p. ukladá súdu povinnosť nariadiť pojednávanie iba
na prejednanie veci samej, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je rozhodnutím vo veci samej...
Ohľadne tvrdení o nemožnosti skúmania platnosti rozhodcovskej doložky
v exekučnom konaní a o prekážke právoplatne rozsúdenej veci vytvorenej exekučným
titulom odvolací súd poukazuje na zásadné stanovisko vyslovené Ústavným súdom
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/11 19. V odôvodnení
tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2
pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už zákonom
hmotnoprávneho charakteru alebo zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd
mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných
ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“
Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim
spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval
relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo
a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka
svojím návrhom domáhala.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom
a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označeným postupom
a uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu
Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu odmietol ústavný súd sťažnosť
aj v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom a uznesením
najvyššieho súdu, ktorým odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné. Napadnuté
uznesenie považuje sťažovateľka za arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu
vytýka najmä to, že nenapravil pochybenia súdov nižších stupňov, o ktorých existencii je
presvedčená.
Ústavný súd s námietkami vznesenými sťažovateľkou nesúhlasí, keďže je zrejmé,
že najvyšší súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 243b ods. 7
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý mu umožňuje v prípade, že rozhoduje o dovolaní
v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím
súdom na základe skoršieho dovolania podaného tým istým dovolateľom, poukázať už len
na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením týchto
skorších rozhodnutí, skonštatovať to a ďalšie dôvody už neuvádzať. Bolo tomu tak
aj v danom prípade, kde najvyšší súd poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia
vo veciach vedených pod sp. zn. 6 ECdo 59/2013, 6 ECdo 126/2013, 1 ECdo 119/2013,
2 ECdo 202/2013, 3 Cdo 122/2011, 3 Cdo 146/2011, 4 ECdo 22/2013, 5 ECdo 271/2013
a sp. zn. 7 ECdo 33/2014. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že na použitie
citovaného procesného ustanovenia najvyšším súdom postačuje zhoda v podstatných
otázkach právneho posúdenia veci, pričom ďalšie odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý
podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho posúdenia jeho veci.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu na spochybňovanie právneho
záveru najvyššieho súdu vysloveného v jeho rozhodnutí. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných
všeobecne záväzných právnych noriem.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej
spojitosti medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.
20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v absencii
právne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015