Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/126/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej

poisťovne, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rastislavova

č. 68, za ktorú a na účet ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, proti povinnému V. M.,

bývajúcemu v G. P., H. 428, o vymoženie 19,85 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2013 sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 19,85 Eur s príslušenstvom; povinnosť povinnému zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 21. septembra 2010 sp. zn.

. Súdny exekútor následne v zmysle o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Rožňava o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Rožňava (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvého stupňa“)

uznesením zo 17. augusta 2012 č. k. -45 zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením záveru

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej sa v časti

XV. bod 1 a 2 všeobecných poistných podmienkach, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť poistnej

zmluvy z 11. decembra 2009. Poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1

a ods. 2 o rozhodcovskom konaní, , , ,

ods. 1, ods. 4 a ods. 5 a . Mal za to, že rozhodcovská doložka

nebola individuálne dojednaná, lebo povinný nemal možnosť zmeniť obsah dokumentov

tvoriacich neoddeliteľnú časť poistnej zmluvy (mohol ju len akceptovať alebo neakceptovať

ako celok). Bolo výlučne na oprávnenej, koho určí za rozhodcu, resp. za rozhodcovský súd,

pričom napokon vybral pod zámienkou účelnosti, praktickosti a rýchlosti rozhodcovský súd,

v prípade ktorého priznané trovy konania niekoľkonásobne prevyšujú výšku predmetu sporu.

Povinnému sa týmto zabránilo, aby svoje práva bránil pred všeobecným súdom. Predmetnou

rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami

v neprospech spotrebiteľa (povinného – dlžníka), z ktorého dôvodu bola už v čase uzatvárania

zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4

. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť

riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný). Žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nevyhovel.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. januára 2013

sp. zn. napadnuté uznesenie exekučného súdu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) ako vecne správne potvrdil ( ). Stotožnil

sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení exekučného súdu, na ktoré poukázal.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je oprávnený

a zároveň povinný skúmať, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie jen v rozpore

s dobrými mravmi a so zákonom, pričom základom je zistenie, či bol exekučný titul vydaný

k tomu oprávneným subjektom. Záver exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky

považoval za správny (aj pre rozpor s dobrými mravmi, aj za dostatočne odôvodnený.

Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, čo spolu so skutočnosťou

že rozhodcovský orgán mala určiť výlučne oprávnená, považoval za konanie, v ktorom

oprávnená zneužila svoje „silnejšie“ postavenie a spotrebiteľovi ako „slabšej“ strane vnútila

pre neho nevýhodné podmienky, a teda za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,

čo spôsobilo absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky. Pokiaľ oprávnená namietala, že

sa na vykonanie dôkazov neuskutočnilo pojednávanie, uviedol, že v tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane listín do neho založených. Tieto

listiny súdu napokon doručila samotná oprávnená, z čoho vyplýva predpoklad, že sa s nimi

predtým oboznámila. Rozhodnutie exekučného súdu považoval za vecne správne a preto

ho podľa potvrdil.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej

aj ako „dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené

rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla,

že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať ( ).

I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa

len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie.

Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Zároveň

podrobne vysvetlil, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie je postihnuté tzv. inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ) súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv

prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a 239

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/

a g/ netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená predovšetkým

tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ).

Dovolateľka namietala odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

Tvrdila, že k procesnej vade uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, že súdy vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, a teda bez jej účasti. Rovnako

im vyčítala, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia,

vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom

stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie.

V tejto súvislosti odvolací súd správne vychádzal zo záverov uvedených v uznesení

Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012 sp. zn. . Dovolací súd sa s uvedenými

závermi stotožňuje a nemal žiaden dôvod od týchto záverov sa odchýliť. Odvolací súd teda

správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma,

či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie

alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

založených listín a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva dokazovanie

ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až

Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania

a v jej neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú.

Namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení. V tejto

súvislosti Najvyšší súd poukazuje na uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo 7. mája 2014 sp. zn. PLz. 1/2014 o zjednotení odchylných právnych názorov senátov

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania

pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

ktorým plénum ústavného súdu prijalo stanovisko, podľa ktorého: „Pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu

primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce

sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré

sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávnenej, je povinný dať jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku

postačuje, ak je oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku vyjadrila, okrem iného, aj svoj

nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti

oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo

ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť

aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli

by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní,

je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto

exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu

ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto

fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany

(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné

dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný)

mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola

právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Táto možnosť bola spotrebiteľovi výslovne

daná až po podpise (uzatvorení) poistnej zmluvy, čo vyplýva z rozhodcovskej doložky

uvedenej v XV. časti bodu 9. Všeobecných poistných podmienok a z bodu 4. Osobitných

zmluvných dojednaní. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli, že povinný nemal

možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov tvoriacich

jej neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa

v spojení s odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

s použitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. júna 2014

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková