Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)674/391975.3ea416.pdf
PDF · 126.03 KB
No categories available
6ECdo/126/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 ECdo 126/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej
poisťovne, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rastislavova
č. 68, za ktorú a na účet ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, proti povinnému V. M.,
bývajúcemu v G. P., H. 428, o vymoženie 19,85 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 10 Er 804/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2013 sp. zn. 16 CoE 295/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 19,85 Eur s príslušenstvom; povinnosť povinnému zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 21. septembra 2010 sp. zn.
3 C 415/2010. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Rožňava o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Rožňava (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvého stupňa“)
uznesením zo 17. augusta 2012 č. k. 10 Er 804/2010-45 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením záveru
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej sa v časti
XV. bod 1 a 2 všeobecných poistných podmienkach, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť poistnej
zmluvy z 11. decembra 2009. Poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53
ods. 1, ods. 4 a ods. 5 a § 54 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že rozhodcovská doložka
nebola individuálne dojednaná, lebo povinný nemal možnosť zmeniť obsah dokumentov
tvoriacich neoddeliteľnú časť poistnej zmluvy (mohol ju len akceptovať alebo neakceptovať
ako celok). Bolo výlučne na oprávnenej, koho určí za rozhodcu, resp. za rozhodcovský súd,
pričom napokon vybral pod zámienkou účelnosti, praktickosti a rýchlosti rozhodcovský súd,
v prípade ktorého priznané trovy konania niekoľkonásobne prevyšujú výšku predmetu sporu.
Povinnému sa týmto zabránilo, aby svoje práva bránil pred všeobecným súdom. Predmetnou
rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami
v neprospech spotrebiteľa (povinného – dlžníka), z ktorého dôvodu bola už v čase uzatvárania
zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť
riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný). Žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nevyhovel.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. januára 2013
sp. zn. 16 CoE 295/2012 napadnuté uznesenie exekučného súdu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil
sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení exekučného súdu, na ktoré poukázal.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je oprávnený
a zároveň povinný skúmať, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie jen v rozpore
s dobrými mravmi a so zákonom, pričom základom je zistenie, či bol exekučný titul vydaný
k tomu oprávneným subjektom. Záver exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky
považoval za správny (aj pre rozpor s dobrými mravmi, aj za dostatočne odôvodnený.
Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, čo spolu so skutočnosťou
že rozhodcovský orgán mala určiť výlučne oprávnená, považoval za konanie, v ktorom
oprávnená zneužila svoje „silnejšie“ postavenie a spotrebiteľovi ako „slabšej“ strane vnútila
pre neho nevýhodné podmienky, a teda za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,
čo spôsobilo absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky. Pokiaľ oprávnená namietala, že
sa na vykonanie dôkazov neuskutočnilo pojednávanie, uviedol, že v tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane listín do neho založených. Tieto
listiny súdu napokon doručila samotná oprávnená, z čoho vyplýva predpoklad, že sa s nimi
predtým oboznámila. Rozhodnutie exekučného súdu považoval za vecne správne a preto
ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej
aj ako „dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla,
že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa
len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie.
Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Zároveň
podrobne vysvetlil, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie je postihnuté tzv. inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/
a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená predovšetkým
tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.).
Dovolateľka namietala odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Tvrdila, že k procesnej vade uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, že súdy vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, a teda bez jej účasti. Rovnako
im vyčítala, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia,
vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom
stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie.
V tejto súvislosti odvolací súd správne vychádzal zo záverov uvedených v uznesení
Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012. Dovolací súd sa s uvedenými
závermi stotožňuje a nemal žiaden dôvod od týchto záverov sa odchýliť. Odvolací súd teda
správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma,
či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie
alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva dokazovanie
ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.
Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania
a v jej neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú.
Namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení. V tejto
súvislosti Najvyšší súd poukazuje na uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 7. mája 2014 sp. zn. PLz. 1/2014 o zjednotení odchylných právnych názorov senátov
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania
pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktorým plénum ústavného súdu prijalo stanovisko, podľa ktorého: „Pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu
primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce
sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré
sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávnenej, je povinný dať jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku
postačuje, ak je oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku vyjadrila, okrem iného, aj svoj
nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti
oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo
ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť
aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli
by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto
exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu
ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto
fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany
(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný)
mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola
právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Táto možnosť bola spotrebiteľovi výslovne
daná až po podpise (uzatvorení) poistnej zmluvy, čo vyplýva z rozhodcovskej doložky
uvedenej v XV. časti bodu 9. Všeobecných poistných podmienok a z bodu 4. Osobitných
zmluvných dojednaní. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli, že povinný nemal
možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov tvoriacich
jej neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. júna 2014
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková