Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 250/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. zo 16. mája 2012,

postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. augusta 2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 16. mája 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. augusta 2012 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. septembra 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi

sťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou 2. októbra 2007 sa táto zaviazala platiť

dohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné

za riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade

s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“

obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským

rozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinná

dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, preto

sťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd označeným uznesením žiadosť súdneho

exekútora zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd označeným

uznesením potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol,

pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady

konania v zmysle neboli dovolacím súdom zistené“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď

po preskúmaní vyžiadaných „Všeobecných poistných podmienok pre poistenie

zjednávaných Prvou česko slovenskou poisťovňou Rapid, a. s.“ dospel k záveru že tieto

obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán (t. j. neprijateľné zmluvné podmienky), a preto je rozhodcovská doložka

dojednaná v ich XV. časti neplatná. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri

preskúmavaní exekučného titulu prekročil svoju právomoc, keď rozhodcovský rozsudok

preskúmal z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje, ale „nanovo konštruoval skutkový

stav“, pričom „dospel k úplne opačným právnym záverom ako rozhodcovský súd“. Keďže

ani krajský súd a najvyšší súd neochránili sťažovateľku pred svojvoľným postupom

okresného súdu, rovnako porušili jej právo na spravodlivý súdny proces. Krajskému súdu

pritom vytýka, že vo svojom rozhodnutí nevenoval žiadnu pozornosť ňou predostretej

právnej argumentácii a že opomenul vykonať dôkazy listinou a výpoveďou

sprostredkovateľa poistenia. Na druhej strane právny záver najvyššieho súdu, ktorý

vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma,

či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie

alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

založených listín, a že v tomto štádiu exekučného konania sa nevykonáva dokazovanie ako

procesná činnosť osobitne upravená v ustanoveniach až “, považuje

sťažovateľka za arbitrárny a nepreskúmateľný.

Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že uvedený postup

a rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi normami

vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu (,

, ) a Súdneho dvora Európskej únie (C 40/08, C 472/11,

C 342/13), ktorého výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „je záväzný pre všetkých

sudcov členských štátov“, pričom ich zaväzuje „zohľadniť to, či doložka znemožňuje po

jednoinštančnom rozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu

alebo iný opravný prostriedok na všeobecný súd“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny a práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012, postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2012 a postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2012

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako

procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach

(napr. sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 28. februára

2013, sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 22. januára 2014, sp. zn.

z 29. januára 2014, sp. zn. z 23. júla 2014, sp. zn.

z 26. novembra 2014, sp. zn. a iných) podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich

základných práv podľa , a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené

uznesenia prvostupňových súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého

mala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že

rozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, resp. uznesenia

prvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadu

nepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

okrem iného uviedol:

„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver...

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať

na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 2. 10. 2007 uzatvorili poistnú zmluvu, pričom je

súčasť tvorili všeobecné poistné podmienky. Právna úprava poistných zmlúv je

v obsiahnutá v 8. časti...

Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky (časť XV. Všeobecných poistných

podmienok) sa všetky spory zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní pred

rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve

alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá

nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej

vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie...

účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré

neprijateľné podmienky a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné

podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa. s takýmito neprijateľnými podmienkami

spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti...

Nedôvodným je i poukaz na potrebu nariadenia pojednávania v prejednávanej veci.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť nariadiť pojednávanie iba

na prejednanie veci samej, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je rozhodnutím vo veci samej...

Ohľadne tvrdení o nemožnosti skúmania platnosti rozhodcovskej doložky

v exekučnom konaní a o prekážke právoplatne rozsúdenej veci vytvorenej exekučným

titulom odvolací súd poukazuje na zásadné stanovisko vyslovené Ústavným súdom

Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. 19. V odôvodnení

tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2

pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už zákonom

hmotnoprávneho charakteru alebo zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd

mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných

ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo

a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka

svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom

a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

a a listiny a práva podľa dohovoru,

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu označeným postupom

a uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1

, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014

Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu ústavný súd odmietol aj

sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv uvedeným

uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože „prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené“.

Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne

a nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybenia

súdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj preskúmaním označeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne

zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tieto

opätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutia

súdov nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súlade

so zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšak

nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,

ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri

posudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,

prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §

239 ods. 1 a 2 (ďalej len ,,OSP“). Najvyšší súd napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov

predpokladaných ustanovením , avšak s negatívnym výsledkom. Na základe

uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu,

arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí

vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty

a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

, ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany

práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým

súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutý

postup najvyššieho súdu, ako aj jeho uznesenie o odmietnutí dovolania sťažovateľky

z ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základných

práv sťažovateľky podľa a a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.

20 ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúcom v absencii

právne relevantného odôvodnenia v zmysle .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015