Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 250/2015
PDF · 420.44 KB
No categories available
III. ÚS 250/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,
Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012,
postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE/118/2012
z 30. augusta 2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE/118/2012 z 30. augusta 2012 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014.
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi
sťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou 2. októbra 2007 sa táto zaviazala platiť
dohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné
za riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade
s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“
obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským
rozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinná
dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, preto
sťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd označeným uznesením žiadosť súdneho
exekútora zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd označeným
uznesením potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol,
pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady
konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď
po preskúmaní vyžiadaných „Všeobecných poistných podmienok pre poistenie
zjednávaných Prvou česko slovenskou poisťovňou Rapid, a. s.“ dospel k záveru že tieto
obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán (t. j. neprijateľné zmluvné podmienky), a preto je rozhodcovská doložka
dojednaná v ich XV. časti neplatná. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri
preskúmavaní exekučného titulu prekročil svoju právomoc, keď rozhodcovský rozsudok
preskúmal z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje, ale „nanovo konštruoval skutkový
stav“, pričom „dospel k úplne opačným právnym záverom ako rozhodcovský súd“. Keďže
ani krajský súd a najvyšší súd neochránili sťažovateľku pred svojvoľným postupom
okresného súdu, rovnako porušili jej právo na spravodlivý súdny proces. Krajskému súdu
pritom vytýka, že vo svojom rozhodnutí nevenoval žiadnu pozornosť ňou predostretej
právnej argumentácii a že opomenul vykonať dôkazy listinou a výpoveďou
sprostredkovateľa poistenia. Na druhej strane právny záver najvyššieho súdu, ktorý
vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma,
či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie
alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín, a že v tomto štádiu exekučného konania sa nevykonáva dokazovanie ako
procesná činnosť osobitne upravená v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP“, považuje
sťažovateľka za arbitrárny a nepreskúmateľný.
Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že uvedený postup
a rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi normami
vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 95/2010,
III. ÚS 162/2011, IV. ÚS 394/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C 40/08, C 472/11,
C 342/13), ktorého výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „je záväzný pre všetkých
sudcov členských štátov“, pričom ich zaväzuje „zohľadniť to, či doložka znemožňuje po
jednoinštančnom rozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu
alebo iný opravný prostriedok na všeobecný súd“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom
a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012, postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE/118/2012 z 30. augusta 2012 a postupom
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavného
súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol
v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza
právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa
v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 7 CoE/118/2012 z 30. augusta 2012
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti
uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako
procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.
Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach
(napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára
2013, sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013
z 26. septembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014
z 29. januára 2014, sp. zn. II. ÚS 389/2014 z 23. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 816/2014
z 26. novembra 2014, sp. zn. III. ÚS 702/2014 a iných) podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené
uznesenia prvostupňových súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého
mala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že
rozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, resp. uznesenia
prvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadu
nepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.
V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
okrem iného uviedol:
„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver...
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať
na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 2. 10. 2007 uzatvorili poistnú zmluvu, pričom je
súčasť tvorili všeobecné poistné podmienky. Právna úprava poistných zmlúv je
v Občianskom zákonníku obsiahnutá v 8. časti...
Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky (časť XV. Všeobecných poistných
podmienok) sa všetky spory zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní pred
rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie...
Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré
neprijateľné podmienky a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné
podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami
spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti...
Nedôvodným je i poukaz na potrebu nariadenia pojednávania v prejednávanej veci.
Ustanovenie § 115 ods. 1 O. s. p. ukladá súdu povinnosť nariadiť pojednávanie iba
na prejednanie veci samej, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je rozhodnutím vo veci samej...
Ohľadne tvrdení o nemožnosti skúmania platnosti rozhodcovskej doložky
v exekučnom konaní a o prekážke právoplatne rozsúdenej veci vytvorenej exekučným
titulom odvolací súd poukazuje na zásadné stanovisko vyslovené Ústavným súdom
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/11 19. V odôvodnení
tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2
pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už zákonom
hmotnoprávneho charakteru alebo zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd
mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných
ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“
Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre
posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim
spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval
relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo
a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka
svojím návrhom domáhala.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom
a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označeným postupom
a uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014
Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu ústavný súd odmietol aj
sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv uvedeným
uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože „prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237
O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené“.
Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne
a nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybenia
súdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.
Aj preskúmaním označeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne
zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tieto
opätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutia
súdov nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súlade
so zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšak
nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,
ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri
posudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,
prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §
239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“). Najvyšší súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov
predpokladaných ustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom. Na základe
uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu,
arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí
vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty
a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych
predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným
právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05,
III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany
práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým
súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutý
postup najvyššieho súdu, ako aj jeho uznesenie o odmietnutí dovolania sťažovateľky
z ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základných
práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.
20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúcom v absencii
právne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015