Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 162/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,

s. r .o., Veľký Krtíš, sp. zn. z 2. novembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. K. na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie svojho majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej

komore, s. r. o., Veľký Krtíš, sp. zn. z 2. novembra 2010 p o r u š e n é

b o l i .

2. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej

komore, s. r .o., Veľký Krtíš, sp. zn. z 2. novembra 2010 zrušuje a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., Veľký Krtíš, j e

p o v i n n ý uhradiť Ing. M. K. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a

tridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením z 13. apríla

2011 prijal podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na konanie

sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku (pokojne užívať svoj

majetok) podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom

Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r.o., Veľký Krtíš (ďalej len

„rozhodcovský súd“), sp. zn. z 2. novembra 2010 (ďalej len „rozhodcovský

rozsudok“).

K prijatej vecnej stránke sťažnosti sa rozhodcovský súd nevyjadril, ústavnému súdu

zaslal len predmetný spis.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a

ochrany základných práv a slobôd (, ).

Aj keď rozhodcovským konaním sa poskytuje právna ochrana ohrozeným alebo

porušeným právam pred nesúdnym orgánom, na ktorý účastníci (zmluvné strany)

dobrovoľne preniesli právomoc všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu,

a štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate

zo súkromných osôb – rozhodcov, takouto možnosťou sa nemôže zbaviť svojho pozitívneho

záväzku zabezpečiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly

súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami všeobecnými súdmi v taxatívne

vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred

rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných

súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.

Tu treba uviesť, že ústavný súd ešte nikdy neposudzoval zákonnosť a ústavnosť

rozhodnutia rozhodcovského súdu po prijatí sťažnosti fyzických a právnických osôb na

ďalšie konanie.

Rozhodcovské konanie je upravené v o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom

samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho

významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť

konania, jeho neformálnosť a aj nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s

minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti

rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní

možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom

súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti.

Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je

vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady

spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne ).

Tieto zásady v prípade sťažovateľa však dodržané zjavne neboli, a preto tu bol

potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu.

Podľa nesprávneho poučenia v rozsudku rozhodcovského súdu mal sťažovateľ právo

podať v lehote 30 dní od jeho doručenia súdu návrh na zrušenie tohto rozsudku, ústavný súd

však ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti toto poučenie nezobral do úvahy najmä

z dôvodu, že právomoc všeobecných súdov na preskúmanie rozhodcovského rozsudku v

tomto prípade bola podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčená a návrh na

zrušenie rozhodcovského rozsudku by bol všeobecnými súdmi z tohto dôvodu zrejme

zamietnutý.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú

kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad ( ) a

nemôže byť prejavom svojvôle ( ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do

jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m.

). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je

potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok

rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že

rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj tieto

rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej

právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti. V tejto

súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa

ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej

právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) (obdobne

, ).

Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, ale podľa názoru ústavného

súdu sa aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho

alebo obchodného) súdu.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj niektoré iné orgány, ktoré

môžu vykonávať justičné funkcie, sa môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru (Ettl a i. c. Rakúsko z 23. apríla 1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené

kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. júla 1997 a iné).

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľa je porušenie jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn.

z 2. novembra 2010. Porušenie svojich práv videl sťažovateľ v tom, že rozhodcovský súd

nesprávne vykladal aplikovanú právnu normu, nezákonne mu obmedzil možnosť v jeho veci

nadobudnúť vlastnícke právo a rozsudok riadne neodôvodnil, čím sa v konečnom dôsledku

dopustil porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa žalobným návrhom z 10. augusta 2010 domáhal

proti žalovanej (M. Č.) ako spoludlžníčke zaplatenia sumy 6 000 € s prísl. za dlžníka v

zmysle uzavretej zmluvy o pôžičke z 28. augusta 2009.

Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom sp. zn. z 2. novembra

2010 návrh sťažovateľa zamietol v podstate iba z dôvodu, že už mal exekučný titul v tejto

veci na základe rozhodnutia rozhodcovského súdu z 26. marca 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorým boli dlžník (J. S.) a iná spoludlžníčka (M. S.) už zaviazaní

spoločne a nerozdielne zaplatiť požadovanú sumu s prísl., pričom konštatoval, že by to

„bolo v rozpore s právnym predpisom“.

K tomu okrem iného uviedol toto:

„Zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že v konaní mali vystupovať ako

účastníci konania žalobca a J. S., M. S. a M. Č. ako žalovaní. Platilo by pre nich potom

ustanovenie . V danom prípade sa jedná o nerozlučné spoločenstvo, kde v konaní

VK 195/2010 mali na strane žalovaných vystupovať dlžník a spoludlžníci a nielen dlžník a

jeden spoludlžník...

Keďže horecitované zákonné ustanovenie nebolo dodržané súd návrh žalobcu

zamietol.“

Ústavný súd zistil, že rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. decembra

2010 a vykonateľnosť 7. decembra 2010.

Podľa ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko,

koná každý z nich sám za seba.

Podľa ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa

rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia

úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie

alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov,

ktorí vystupujú na jednej strane.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd rozhodol nezákonne nielen

z podstatného dôvodu, že na prípad aplikoval , ale tiež preto, že jeho právne

závery v odôvodnení nie sú prijateľné aj vzhľadom na ustanovenie § 511 ods. 1

(ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené

alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má

tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať

plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne).

Podstatou solidárneho záväzku (dlhu) podľa citovaného ustanovenia, ktorý majú

dlžníci splniť spoločne a nerozdielne tomu istému veriteľovi, spočíva v tom, že veriteľ

nemusí podať žalobu o plnenie proti všetkým solidárne zaviazaným dlžníkom, ale čo i len

proti jednému z nich a pohľadávku proti ostatným môže uplatniť aj neskôr samostatnou

žalobou. Rozsudok na plnenie vydaný proti jednému zo solidárnych dlžníkov netvorí

prekážku právoplatne rozsúdenej veci pre konanie proti ostatným spoludlžníkom (pozri

napr. Komentár k 2007, JUDr. Imrich Fekete, CSc., a tam

uvádzanú judikatúru).

Sťažovateľ v danej veci ako žalobca využil iba svoje oprávnenie, ktoré mu toto

ustanovenie ako veriteľovi umožňovalo, a podal žalobný návrh na

rozhodcovský súd aj na ďalšiu spoludlžníčku, ktorá ešte nebola rozhodcovským rozsudkom

zaviazaná na zaplatenie peňažnej sumy. Tým sťažovateľ neporušil žiadny všeobecne

záväzný právny predpis (a tobôž nie ), keď si postupne uplatňoval svoje nároky

vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke medzi ním ako veriteľom a dlžníkmi.

Bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou rozhodcovského súdu uviesť

v rozhodnutí jasné a relevantné dôvody, o ktoré oprel svoje rozhodnutie. Dostatočnosť a

relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen skutkovej, ale i právnej stránky

rozhodnutia. Pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.

z 2. novembra 2010 však nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, o ktoré

oprel svoje právne závery, postupoval nielen nelegitímne, ale zároveň tým porušil aj

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces,

súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (obdobne m. m. ,

, ).

V dôsledku uvedených skutočností ústavný súd považuje rozsudok rozhodcovského

súdu za rozporný s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. S prihliadnutím na

postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (a

primerane to platí pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

rozhodcovských súdov) preto ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím rozhodcovského súdu

sp. zn. z 2. novembra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na inú právnu ochranu podľa a práva spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že namietaným rozhodcovským

rozsudkom došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Článok 20 ods. 1 ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré

patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie

vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný teda nielenže

ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1

dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich z príslušných

ustanovení , ktoré si uplatnil sťažovateľ v tejto veci.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoje závery týkajúce sa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru usúdil, že v danej veci vzhľadom na to, že sťažovateľovi nebola

poskytnutá náležitá iná právna ochrana a v zmysle a podľa

dodatkového protokolu „do dnešného dňa nedošlo ani len sčasti k vymoženiu pohľadávky,

a teda sťažovateľ zatiaľ nebol uspokojený z majetku dlžníka ani z majetku spoludlžníka“, na

ktorú pohľadávku mal nepochybne nárok z uzavretej zmluvy o pôžičke, a rozhodcovský súd

mu jeho nárok zamietol, tento stav zasiahol aj do jeho vlastníckeho práva. Preto ústavný súd

konštatoval súčasne aj porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozhodcovským rozsudkom došlo k porušeniu označených

základných práv sťažovateľa (bod 1 a 2 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na

to zrušil namietaný rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. z 2. novembra

2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom advokátom JUDr. R. K., K. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v

sume 314,18 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania za dva úkony právnej služby a režijný paušál nie je totožná so sumou vypočítanou

ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v

znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pretože bola uplatnená za úkony

vykonané v roku 2011.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 (prevzatie

a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1

písm. a) a b) vyhlášky, a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu

s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu sumu 254,88 €.

K tomu je potrebné pripočítať podľa § 18 ods. 3 vyhlášky aj 19 % DPH (48,42 €), teda

celková suma priznaných trov konania predstavuje sumu 303,30 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je rozhodcovský súd povinný zaplatiť na

účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011