Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (51)III. ÚS 162/2011
PDF · 190.58 KB
No categories available
III. ÚS 162/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,
s. r .o., Veľký Krtíš, sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. K. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie svojho majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej
komore, s. r. o., Veľký Krtíš, sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 p o r u š e n é
b o l i .
2. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej
komore, s. r .o., Veľký Krtíš, sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 zrušuje a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., Veľký Krtíš, j e
p o v i n n ý uhradiť Ing. M. K. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a
tridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením z 13. apríla
2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie
sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku (pokojne užívať svoj
majetok) podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom
Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r.o., Veľký Krtíš (ďalej len
„rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“).
K prijatej vecnej stránke sťažnosti sa rozhodcovský súd nevyjadril, ústavnému súdu
zaslal len predmetný spis.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie
alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a
ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).
Aj keď rozhodcovským konaním sa poskytuje právna ochrana ohrozeným alebo
porušeným právam pred nesúdnym orgánom, na ktorý účastníci (zmluvné strany)
dobrovoľne preniesli právomoc všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu,
a štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate
zo súkromných osôb – rozhodcov, takouto možnosťou sa nemôže zbaviť svojho pozitívneho
záväzku zabezpečiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly
súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami všeobecnými súdmi v taxatívne
vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred
rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných
súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.
Tu treba uviesť, že ústavný súd ešte nikdy neposudzoval zákonnosť a ústavnosť
rozhodnutia rozhodcovského súdu po prijatí sťažnosti fyzických a právnických osôb na
ďalšie konanie.
Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom
samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho
významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť
konania, jeho neformálnosť a aj nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s
minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti
rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní
možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom
súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti.
Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je
vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady
spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne III. ÚS 95/2010).
Tieto zásady v prípade sťažovateľa však dodržané zjavne neboli, a preto tu bol
potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu.
Podľa nesprávneho poučenia v rozsudku rozhodcovského súdu mal sťažovateľ právo
podať v lehote 30 dní od jeho doručenia súdu návrh na zrušenie tohto rozsudku, ústavný súd
však ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti toto poučenie nezobral do úvahy najmä
z dôvodu, že právomoc všeobecných súdov na preskúmanie rozhodcovského rozsudku v
tomto prípade bola podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčená a návrh na
zrušenie rozhodcovského rozsudku by bol všeobecnými súdmi z tohto dôvodu zrejme
zamietnutý.
Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú
kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a
nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do
jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m.
I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je
potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že
rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj tieto
rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej
právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa
ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej
právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) (obdobne
III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).
Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, ale podľa názoru ústavného
súdu sa aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho
alebo obchodného) súdu.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj niektoré iné orgány, ktoré
môžu vykonávať justičné funkcie, sa môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru (Ettl a i. c. Rakúsko z 23. apríla 1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené
kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. júla 1997 a iné).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľa je porušenie jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. VK 507/2010
z 2. novembra 2010. Porušenie svojich práv videl sťažovateľ v tom, že rozhodcovský súd
nesprávne vykladal aplikovanú právnu normu, nezákonne mu obmedzil možnosť v jeho veci
nadobudnúť vlastnícke právo a rozsudok riadne neodôvodnil, čím sa v konečnom dôsledku
dopustil porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa žalobným návrhom z 10. augusta 2010 domáhal
proti žalovanej (M. Č.) ako spoludlžníčke zaplatenia sumy 6 000 € s prísl. za dlžníka v
zmysle uzavretej zmluvy o pôžičke z 28. augusta 2009.
Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra
2010 návrh sťažovateľa zamietol v podstate iba z dôvodu, že už mal exekučný titul v tejto
veci na základe rozhodnutia rozhodcovského súdu z 26. marca 2010 v konaní vedenom pod
sp. zn. VK 195/2010, ktorým boli dlžník (J. S.) a iná spoludlžníčka (M. S.) už zaviazaní
spoločne a nerozdielne zaplatiť požadovanú sumu s prísl., pričom konštatoval, že by to
„bolo v rozpore s právnym predpisom“.
K tomu okrem iného uviedol toto:
„Zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že v konaní VK 195/2010 mali vystupovať ako
účastníci konania žalobca a J. S., M. S. a M. Č. ako žalovaní. Platilo by pre nich potom
ustanovenie § 91 Osp. V danom prípade sa jedná o nerozlučné spoločenstvo, kde v konaní
VK 195/2010 mali na strane žalovaných vystupovať dlžník a spoludlžníci a nielen dlžník a
jeden spoludlžník...
Keďže horecitované zákonné ustanovenie nebolo dodržané súd návrh žalobcu
zamietol.“
Ústavný súd zistil, že rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. decembra
2010 a vykonateľnosť 7. decembra 2010.
Podľa § 91 ods. 1 OSP ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko,
koná každý z nich sám za seba.
Podľa § 91 ods. 2 OSP ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa
rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia
úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie
alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov,
ktorí vystupujú na jednej strane.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd rozhodol nezákonne nielen
z podstatného dôvodu, že na prípad aplikoval § 91 OSP, ale tiež preto, že jeho právne
závery v odôvodnení nie sú prijateľné aj vzhľadom na ustanovenie § 511 ods. 1
Občianskeho zákonníka (ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má
tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať
plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne).
Podstatou solidárneho záväzku (dlhu) podľa citovaného ustanovenia, ktorý majú
dlžníci splniť spoločne a nerozdielne tomu istému veriteľovi, spočíva v tom, že veriteľ
nemusí podať žalobu o plnenie proti všetkým solidárne zaviazaným dlžníkom, ale čo i len
proti jednému z nich a pohľadávku proti ostatným môže uplatniť aj neskôr samostatnou
žalobou. Rozsudok na plnenie vydaný proti jednému zo solidárnych dlžníkov netvorí
prekážku právoplatne rozsúdenej veci pre konanie proti ostatným spoludlžníkom (pozri
napr. Komentár k Občianskemu zákonníku 2007, JUDr. Imrich Fekete, CSc., a tam
uvádzanú judikatúru).
Sťažovateľ v danej veci ako žalobca využil iba svoje oprávnenie, ktoré mu toto
ustanovenie Občianskeho zákonníka ako veriteľovi umožňovalo, a podal žalobný návrh na
rozhodcovský súd aj na ďalšiu spoludlžníčku, ktorá ešte nebola rozhodcovským rozsudkom
zaviazaná na zaplatenie peňažnej sumy. Tým sťažovateľ neporušil žiadny všeobecne
záväzný právny predpis (a tobôž nie § 91 OSP), keď si postupne uplatňoval svoje nároky
vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke medzi ním ako veriteľom a dlžníkmi.
Bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou rozhodcovského súdu uviesť
v rozhodnutí jasné a relevantné dôvody, o ktoré oprel svoje rozhodnutie. Dostatočnosť a
relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen skutkovej, ale i právnej stránky
rozhodnutia. Pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. VK 507/2010
z 2. novembra 2010 však nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, o ktoré
oprel svoje právne závery, postupoval nielen nelegitímne, ale zároveň tým porušil aj
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces,
súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (obdobne m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 119/03, III. ÚS 116/06).
V dôsledku uvedených skutočností ústavný súd považuje rozsudok rozhodcovského
súdu za rozporný s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. S prihliadnutím na
postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (a
primerane to platí pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
rozhodcovských súdov) preto ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím rozhodcovského súdu
sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že namietaným rozhodcovským
rozsudkom došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Článok 20 ods. 1 ústavy ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré
patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie
vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže
ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1
dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich z príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré si uplatnil sťažovateľ v tejto veci.
Ústavný súd s prihliadnutím na svoje závery týkajúce sa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru usúdil, že v danej veci vzhľadom na to, že sťažovateľovi nebola
poskytnutá náležitá iná právna ochrana a v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1
dodatkového protokolu „do dnešného dňa nedošlo ani len sčasti k vymoženiu pohľadávky,
a teda sťažovateľ zatiaľ nebol uspokojený z majetku dlžníka ani z majetku spoludlžníka“, na
ktorú pohľadávku mal nepochybne nárok z uzavretej zmluvy o pôžičke, a rozhodcovský súd
mu jeho nárok zamietol, tento stav zasiahol aj do jeho vlastníckeho práva. Preto ústavný súd
konštatoval súčasne aj porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže napadnutým rozhodcovským rozsudkom došlo k porušeniu označených
základných práv sťažovateľa (bod 1 a 2 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na
to zrušil namietaný rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra
2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom advokátom JUDr. R. K., K. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v
sume 314,18 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania za dva úkony právnej služby a režijný paušál nie je totožná so sumou vypočítanou
ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pretože bola uplatnená za úkony
vykonané v roku 2011.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1
písm. a) a b) vyhlášky, a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu sumu 254,88 €.
K tomu je potrebné pripočítať podľa § 18 ods. 3 vyhlášky aj 19 % DPH (48,42 €), teda
celková suma priznaných trov konania predstavuje sumu 303,30 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je rozhodcovský súd povinný zaplatiť na
účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011