Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 188/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Meszárosa prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej

spoločnosti STAVOZEMIX, s. r. o., Mäsiarska 60, Košice, zastúpenej advokátom

Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. augusta 2015, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti STAVOZEMIX, s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. augusta 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. augusta 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti

STAVOZEMIX, s. r. o., Mäsiarska 60, Košice, uhradiť trovy konania v sume 296,44 €

(slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jej právneho zástupcu

Mgr. Zdenka Nováčeka, Brančská 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOZEMIX, s. r. o.,

Mäsiarska 60, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. augusta 2015 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému

súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu pri IUDEX (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. i2877.3891

z 22. decembra 2011 (ďalej aj „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bol zaviazaný zaplatiť

obchodnej spoločnosti , sumu 189 660,53 € s príslušenstvom.

Okresný súd vo veci rozhodol uznesením č. k. -216 z 29. apríla 2013

tak, že konanie zastavil vzhľadom na záver, že sťažovateľ podal žalobu len proti

rozhodcovskému súdu, a nie aj proti , pričom rozhodcovský súd

nemá právnu subjektivitu, preto žalobu nebolo možné opraviť a ani prerokovať.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 28. novembra 2013 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd pripustil

dovolanie proti svojmu uzneseniu podľa

(ďalej aj „OSP“).

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ namieta, že konajúce súdy

- pri posudzovaní náležitostí žaloby povýšili procesnú obyčaj nad ustanovenia zákona

( ),

- v rozpore s judikatúrou ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky

nepriznali právnu subjektivitu rozhodcovskému súdu,

- ho neoboznámili s „podaniami odporcov“.

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľ poukazuje na to, že žalobu podával

25. januára 2012, t. j. v čase, keď o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)

nedefinoval, voči komu sa má žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podávať.

V uvedenom čase túto otázku riešila len súdna prax. K zmene uvedeného ustanovenia došlo

, ktorým sa mení a dopĺňa

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona

č. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného

dôvodu «sťažovateľ svojou žalobou napadol len rozhodcovský rozsudok ako taký bez toho,

aby v zmysle vo svojej žalobe žalovaného vôbec zadefinoval... t. j. nikde v záhlaví,

alebo aj následne v texte žaloby, sťažovateľ neoznačil pojmami „žalovaný“/„odporca“

toho, voči komu by mala smerovať jeho žaloba. Označenie Stáleho rozhodcovského súdu

pri IUDEX s miestom rozhodcovského konania Martin tam uviedol výhradne len preto,

že podľa tohto miesta sa podľa určovala miestna príslušnosť súdu...

Napriek vyššie uvedenej absencii označenia žalovaného však podateľňa Okresného

súdu Martin prijala svojvoľne nesprávny úzus, že sťažovateľ vo svojej žalobe určil

za žalovaného „Stály rozhodcovský súd pri IUDEX“, v duchu čoho sa následne viedlo celé

súdne konanie...

... právny poriadok SR nepozná niečo také, ako „miesto označenia žalovaného“,

ktorým Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí argumentuje, keďže zákon žiadnu takúto

skutočnosť neupravuje, titulom čoho sa jej ani súdy nemôžu domáhať. Táto skutočnosť preto

môže byť maximálne len výsledkom „formalistickej procesnej obyčaje“, ktorú však podľa

sťažovateľa nemožno nikdy uplatňovať tak, aby sa tým poprelo/obmedzilo ústavné právo

na poskytnutie súdnej ochrany, čo je podľa sťažovateľa presne jeho prípad, keďže

sťažovateľ vo svojej žalobe Stály rozhodcovský súd pri IUDEX nikdy za jediného

žalovaného neoznačil...

... konajúce súdy (sa) dopustili ústavne nekonformného výkladu jeho žaloby tým,

že procesnú obyčaj uvádzania žalovaného subjektu v druhom slede svojvoľne povýšili

na neexistujúce zákonné ustanovenie, v dôsledku ktorého následne odmietli poskytnúť

sťažovateľovi jeho právo na súdnu ochranu v podobe vecného prejednania jeho žaloby.

... povinnosťou súdov bolo podľa vyzvať ho na opravu jeho žaloby,

a to na doplnenie žalovaného (žalovaných) podľa tak, aby sa tým nevyvolávali

žiadne pochybnosti o ich určení...».

Sťažovateľ poukazuje na to, že v prípade „formálne totožnej“ žaloby Okresný súd

Banská Bystrica vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov žaloby podľa

a následne pokračoval v konaní.

Podľa sťažovateľa okresný súd ho mal tiež vyzvať na odstránenie vád žaloby

postupom podľa . Sťažovateľ uvádza, že vo svojich ďalších podaniach označil

ako žalovaného , a následne v podaní z 18. júna 2015

označenom ako „Upresnenie žalobného návrhu (označenie žalovaných)“ uviedol

ako žalovaných , a rozhodcovský súd, okresný súd napriek tomu

konanie zastavil.

Pokiaľ ide o druhú námietku týkajúcu sa nepriznania právnej subjektivity

rozhodcovskému súdu, sťažovateľ poukazuje na nálezy ústavného súdu

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

ústavný súd uviedol, že rozhodcovský súd ako taký je „súkromnoprávnou osobou, pretože

ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej

moci“. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom o absencii

právnej subjektivity rozhodcovského súdu. Podľa sťažovateľa to, že rozhodcovský súd nie

je nezávislý vo svojej ekonomickej činnosti, že nie je samostatnou účtovnou jednotkou a ani

daňovým subjektom, je prejavom obmedzenej právnej subjektivity v rozsahu daňových

povinností voči štátu, nejde však o znaky absencie právnej subjektivity ako takej. Najmä

ak „z pohľadu a nasl. (právnické osoby) a tiež judikátu R 86/2002 (definícia

právnických osôb) všetky tieto skutočnosti ani žiadnymi determinantmi právnej subjektivity

nie sú. Všetko bez ohľadu na to, ako dokazujú dôkazy nižšie, že Stály rozhodcovský súd

pri IUDEX je v skutočnosti z titulu čl. 2 ods. 3 Pravidiel trov rozhodcovského konania

vo svojej ekonomickej činnosti nezávislý.

Sťažovateľ určite nespochybňuje ten fakt, že právny poriadok neobsahuje

ustanovenie, ktoré by Stálemu rozhodcovskému súdu pri IUDEX priznávalo subjektivitu,

dôsledkom čoho sa touto otázkou zaoberala až nižšie uvedená súdna prax, a to s výsledkom,

že rozhodcovské súdy sú nositeľom právnej subjektivity.“.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. , v ktorom uviedol, že rozhodcovský súd

je právnickou osobou a má spôsobilosť byť účastníkom konania. Rovnako tak Ústavný súd

Českej republiky v náleze sp. zn. uviedol, že rozhodcovský súd je súkromnou

osobou a rozhodcovský rozsudok je právnym úkonom podľa .

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Tu len z opatrnosti sťažovateľ dopĺňa, že aj Rozhodčí soud při Hospodářské komoře

České republiky a Agrární komoře České republiky, rovnako ako Stály rozhodcovský súd

pri IUDEX, nebol zriadený zákonom, ale na základe zákona rozhodnutím tretej osoby...“

Právny záver konajúcich súdov v prerokúvanej veci o absencii právnej subjektivity

rozhodcovského súdu vytvára takto podľa sťažovateľa odklon od citovanej judikatúry

bez toho, aby tento rozpor bol náležite odôvodnený. Sťažovateľ argumentuje, že všetky

vlastnosti právnickej osoby podľa preukázal. Záver o právnej

subjektivite rozhodcovského súdu preukazujú aj procesné úkony, ktoré rozhodcovský súd

vykonal, napr. odvolanie zo 7. mája 2012, návrh na náhradu trov konania a splnomocnenie

a tiež iné právne úkony, ktoré rozhodcovský súd robí, napr. uzatvára poštové zmluvy.

Sťažovateľ ďalej na podporu svojej argumentácie poukazuje na štatút

rozhodcovského súdu – podľa čl. 6 ods. 4 písm. a) štatútu rozhodcovský súd zastupuje

navonok predseda. Podľa čl. 2 ods. 3 „Pravidiel trov rozhodcovského konania“ účastníci

rozhodcovského konania platia poplatok na účet rozhodcovského súdu a podľa čl. 7 ods. 1

a čl. 8 ods. 1 týchto pravidiel má rozhodcovský súd nárok na odmenu a nárok na náhradu

hotových výdavkov. Táto skutočnosť «podľa sťažovateľa tiež nesporne osvedčuje,

že Stálemu rozhodcovskému súdu pri IUDEX plynú ako vlastné príjmy, tak mu vznikajú

aj vlastné náklady (nie príjmy a náklady tretej osoby, to v pravidlách nestojí), čo všetko

sú základné atribúty majetkovej spôsobilosti. V tomto kontexte sa podľa sťažovateľa ukazuje

žiaľ ako zjavne nepravdivý záver dovolacieho súdu prevzatý len z vyjadrenie Stáleho

rozhodcovského súdu pri IUDEX z 24. 4. 2014 (včas nedoručený sťažovateľovi), že Stály

rozhodcovský súd pri IUDEX údajne sám svoje hospodárenie nevykonáva, keďže tento jeho

záver je okrem vyššie uvedeného aj v priamom rozpore s čl. 6 bod 6 písm. d) a e) štatútu,

kde dokonca sám predseda rozhodcovského súdu „vypracováva rozpočet Rozhodcovského

súdu“, rovnako ako aj „vypracováva správu o hospodárení za predchádzajúci kalendárny

rok“.

Na základe vyššie uvedeného sa preto sťažovateľ objektívne nemôže stotožniť so žiaľ

arbitrárnym tvrdením dovolacieho súdu, že údajne „nepreukázal žiadnym hodnoverným

dôkazom a ani to zo žiadneho dôkazu a právneho predpisu nie je zrejmé“, že by Stály

rozhodcovský súd pri IUDEX nemal mať právnu subjektivitu, keďže opak je pravdou −

sťažovateľ všetky vlastnosti právnických osôb u Stáleho rozhodcovského súdu pri IUDEX

osvedčil, to sa len dovolací súd s nimi vôbec argumentačne nevyporiadal tým,

že si bez akejkoľvek právnej kritiky vyplývajúcej z vyššie uvedených ustanovení bezvýhradne

osvojil len tendenčné vyjadrenie Stáleho rozhodcovského súdu pri IUDEX z 24. 4. 2013,

ktoré prvostupňový súd sťažovateľovi na vyjadrenie ani len nedoručil.».

Záver o právnej subjektivite rozhodcovského súdu podporuje aj právny názor

Ústavného súdu Českej republiky v náleze sp. zn. , podľa ktorého

je rozhodcovský rozsudok urovnaním podľa .

Podľa sťažovateľa rozhodcovský rozsudok je právnym úkonom podľa § 34 Občianskeho

zákonníka, čo vyplýva „aj z jeho nasledovných znakov:

a) v zmysle § 12 ods. 5 a § 33 ods. 1 ZoRK predstavuje prejav vôle rozhodcovského

súdu,

b) rozhodcovský súd je subjektom súkromného, nie verejného práva, a tak musia byť

posudzované aj jeho úkony (platné či neplatné),

c) v zmysle § 34 ZoRK má rozhodcovský rozsudok zákonom stanovenú formu,

d) v zmysle ZoRK ide pri rozhodcovskom rozsudku o zákonom uznaný prejav vôle,

e) v zmysle § 34 ods. 2 písm. f) ZoRK je obsahom rozhodcovského rozsudku záväzné

narovnanie vzťahov medzi jednotlivým účastníkom konania,

f) v zmysle § 44 ods. 2 ZoRK je jeho hlavným následkom v prípade nedobrovoľného

splnenia súdna vymáhateľnosť...

Preto ak rozhodcovský rozsudok predstavuje právny úkon podľa § 34, tak je

nevyhnutné, aby aj stály rozhodcovský súd disponoval k tomu potrebnou právnou

subjektivitou podľa ...

... ak je rozhodcovský rozsudok, ako akt súkromného práva, zo zákona záväzný,

tak je podľa zase nevyhnutné aj to, aby rozhodcovský súd, ktorý tento

rozsudok ako akt súkromného práva vydal, disponoval tiež k tomu potrebnou právnou

subjektivitou... Rovnaké platí aj vo vzťahu k poplatkovým povinnostiam voči rozhodcovským

súdom, kde ak by tieto súdy nemali právnu subjektivitu, tak by si ich ani nemohli vymáhať

či uplatňovať...“.

Napokon sťažovateľ poukazuje na to, že konajúce súdy porušili aj princíp rovnosti

zbraní a zásadu kontradiktórnosti konania, keďže mu okresný súd nedoručil vyjadrenie

rozhodcovského súdu z 24. apríla 2013. Toto vyjadrenie si okresný súd sám vyžiadal a bolo

aj „argumentačným základom pre zastavenie konania“. Toto vyjadrenie teda malo

podstatný charakter, preto ho okresný súd mal doručiť sťažovateľovi, aby mal možnosť

sa s ním oboznámiť a zaujať k nemu stanovisko.

Podľa sťažovateľa uvedené vyjadrenie rozhodcovského súdu je dôkazným

prostriedkom, ktoré sa tak malo zákonom predpísaným spôsobom vykonať na pojednávaní

tak, aby mal sťažovateľ možnosť sa k nemu vyjadriť. Keďže okresný súd a krajský súd

takto nepostupovali, porušili základné právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa . Sťažovateľ tiež tvrdí, že na «uvedenom

nemôže nič zmeniť ani ten fakt, že z titulu sťažovateľovho odvolania mu predmetné

„Vyjadrenie z 24. 4. 2013“ bolo doručené až zo strany odvolacieho súdu dňa 4. 11. 2013,

čím odvolací súd podstatný charakter tohto vyjadrenia uznal. Táto skutočnosť nemení totiž

nič na tom, že v rámci prvostupňového konania bola sťažovateľovi upretá možnosť

rozhodnutie prvostupňového súdu vo svoj prospech ovplyvniť (t. j. uplatniť sťažovateľovu

argumentáciu a dôkazy vyššie), kde keby sa mu to podarilo, tak sa nedá vylúčiť, že by

aj odvolacie konanie mohol nabrať úplne iný smer.».

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa SR

a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., na rovnosť účastníkov podľa

SR a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3

z 27. 8. 2015 porušené boli.

... Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3

z 27. 8. 2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

(Sťažovateľovi, pozn.)... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume

296,44 €, ktorú je Najvyšší súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho

zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 15. marca 2017 prijal sťažnosť

podľa a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval,

aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka najvyššieho súdu a právny zástupca sťažovateľa

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise č. k. -46

Nobs 41/2017 z 22. júna 2017, v ktorom uviedla:

«Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietla v dovolacom konaní na základe

prípustného dovolania odvolacím súdom, že bolo porušené jej právo na spravodlivé

konanie tým, že došlo k povýšeniu procesnej obyčaje ustanovenia § 43 Občianskeho

súdneho poriadku (). Podľa sťažovateľky mal okresný súd ho vyzvať na odstránenie

vád žaloby podľa Podľa dovolacieho súdu je zrejmé, že konajúci súd sa

s uvedenými otázkami, namietanými v sťažnosti, náležite vysporiadal. Dôvod povýšenia

procesnej obyčaje ust. nepovažuje za adekvátny a konajúci súd sa s danou

otázkou odstránenia vád podania vysporiadal v súlade so zákonom ( ) a dospel

k názoru, že nie sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Pokiaľ ide o druhú námietku, týkajúcu sa nepriznania právnej subjektivity „Stálemu

rozhodcovskému súdu pri IUDEX“, v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,

ako aj Ústavného súdu ČR, dovolací súd poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu,

ktorý sa adekvátne vysporiadal s namietanými otázkami ohľadne právnej subjektivity a

vyplýva to aj z poučenia odvolacieho súdu, že konajúci súd s cieľom zabezpečiť účastníkom

právo na spravodlivé rozhodnutie pripustil dovolanie, práve za účelom vyriešenia

namietanej právnej otázky – nepriznanie právnej subjektivity „Stálemu rozhodcovského

súdu pri IUDEX“.

Taktiež sa dovolací súd nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že sa jedná

o arbitrárne rozhodnutie. Senát najvyššieho súdu, ktorý vo veci sťažovateľky rozhodol

zamietnutím jej dovolania, svoje závery náležite odôvodnil, rozhodnutie spĺňa kritériá

pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle (v tom čase platnom a účinnom)

Na svojom vyslovenom právnom názore zotrváva. Skutočnosť, že účastník konania nebol

v konaní úspešný, nie je dôkazom, že ide o arbitrárne, nesprávne rozhodnutie súdov.»

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu v podaní zo 7. augusta 2017, v ktorom poukazuje na to,

že toto vyjadrenie sa „namiesto akejkoľvek vecnej protiargumentácie obmedzilo len

na všeobecné (nekonkrétne) odmietnutie našej ústavnej sťažnosti ako takej“. Následne

právny zástupca zopakoval v podstatnom kľúčovú argumentáciu uvedenú v sťažnosti

samotnej.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posudzovanie skutkových otázok.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Podľa judikatúry ústavného súdu ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva

sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli

zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (,

, , , , podobne aj Ústavný súd

Českej republiky napr. ). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich

inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text

môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona

(, , m. m. ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje tým, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 27. augusta 2015 malo dôjsť k porušeniu jeho základných

práv podľa , a a práva podľa

dohovoru, v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovateľnou na posudzovanú vec.

V prvom rade sťažovateľ argumentuje tým, že okresný súd posúdil obsah jeho žaloby

formalisticky a dospel k záveru, že žaloba smeruje proti rozhodcovskému súdu, keďže tento

subjekt bol uvedený na „mieste označenia žalovaného“. Sťažovateľ namieta, že tento

výklad je formalistický a ústavne nesúladný. Poukazuje na konkrétnu úpravu žaloby

a taktiež na v tom čase platný a účinný § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý

výslovne neuvádzal, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku má byť podaná proti

protistrane v rozhodcovskom konaní. Namieta, že okresný súd ho nevyzval na odstránenie

vád žaloby a ani nezohľadnil jeho podanie z 18. júna 2015, ktorým upresnil žalovaných.

Uvedené pochybenie okresného súdu nenapravil ani krajský súd a ani najvyšší súd.

Sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy – vrátane najvyššieho súdu ‒nesprávne

posúdili otázku právnej subjektivity rozhodcovského súdu. Právnu subjektivitu

rozhodcovských súdov možno podľa sťažovateľa odvodiť z judikatúry ústavného súdu,

Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky. Právna subjektivita

rozhodcovského súdu vyplýva aj z toho, že tento disponuje vlastnosťami právnických osôb,

a aj z toho, že rozhodcovský rozsudok je potrebné považovať za právny úkon, t. j. prejav

vôle subjektu s právnou subjektivitou.

Sťažovateľ napokon namieta porušenie princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti

konania tým, že mu okresný súd nedoručil vyjadrenie rozhodcovského súdu

z 24. apríla 2013, v ktorom sa tento vyjadril k otázke svojej právnej subjektivity, pričom

okresný súd si osvojil viaceré závery z uvedeného podania. Toto podanie malo byť

vykonané na pojednávaní ako dôkaz tak, aby mal možnosť sa k nemu vyjadriť. Pochybenie

okresného súdu nebolo podľa sťažovateľa napravené tým, že predmetné vyjadrenie mu

doručil krajský súd v odvolacom konaní. Sťažovateľ namieta, že toto procesné pochybenie

nezohľadnil pri svojom rozhodovaní ani najvyšší súd.

Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom

do 31. decembra 2014) účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou

na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku...

Ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom

do 31. decembra 2014 upravuje dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku na základe

žaloby podanej príslušnému súdu. Uvedené ustanovenie výslovne neuvádzalo, kto je

pasívne vecne legitimovaný v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, t. j. kto má byť

žalovaným v uvedenom konaní. Súdna prax výkladom uvedeného ustanovenia a napr.

aj § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní dospela k právnemu záveru, že žaloba

o zrušenie rozhodcovského rozsudku má byť podaná proti druhému účastníkovi

rozhodcovského konania, a nie proti rozhodcovskému súdu.

Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že na č. l. 1 až 7 spisu je žaloba sťažovateľa o zrušenie rozhodcovského rozsudku

z 24. januára 2012 doručená okresnému súdu 25. januára 2012. Záhlavie tejto žaloby

je upravené takto:

„Žalobca: STAVOZEMIX, s. r. o.

.... (identifikačné údaje sťažovateľa, pozn.)

(žalovaný v rozhodcovskom konaní)

Rozhodcovský súd: Stály rozhodcovský Súd pri IUDEX

Pavla Mudroňa 43

P. O. BOX 175

036 01 Martin

Miesto rozhodcovského konania: Martin

Rozsudok: Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri IUDEX sp. zn. i2877.3891

z 22. 12. 2011

(vo veci rozhodcovskej žaloby podanej spoločnosťou

, IČO: , sídlo: , zap. v OR OS

Bratislava I, odd. Sro, vl. č. 25422/B, o zaplatenie 189 660,53 € s príslušenstvom).“

Okresný súd v uznesení z 29. apríla 2013, riadiac sa právnym názorom krajského

súdu, mal za úlohu posúdiť „spôsobilosť označeného žalovaného byť účastníkom konania“.

Okresný súd následne skúmal procesnú spôsobilosť rozhodcovského súdu – ktorý

považoval za žalovaného – a dospel k záveru, že rozhodcovský súd nemá

procesnú spôsobilosť. Vychádzajúc z uvedeného nemohol rozhodovať o návrhu sťažovateľa

na pristúpenie ďalšieho žalovaného ( , pozn.) vzhľadom na to,

že „v žalobe označený subjekt nemá právnu subjektivitu, nemôže na jeho miesto, prípadne

na jeho stranu, ani pristúpiť subjekt, ktorý má právnu subjektivitu“.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom okrem iného

namietal, že právna subjektivita rozhodcovského súdu je pre zastavenie konania irelevantná,

keďže rozhodcovský súd „nikdy nebol v tomto konaní jediným žalovaným, to len

prvostupňový súd ho na začiatku konania chybne označil ako jediného žalovaného, na čo

okresný súd viackrát márne upozorňoval, keďže spolu s RS od počiatku žalovali aj ďalšieho

(hlavného) účastníka konania – ..“. Sťažovateľ tiež namieta,

že okresný súd opomenul postup podľa , «keď za žalovaného arbitrárne považoval

len RS, ktorého „sme však za jediného žalovaného nikdy a nikde neoznačili (nikde v našej

žalobe nie je uvedené, že RS je jediným žalovaným subjektom, a ani to, že je vôbec

žalovaným)“».

Krajský súd uznesením z 28. novembra 2013 uznesenie okresného súdu potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia krajský súd podrobne opísal záhlavie žaloby a uviedol,

že subjekt «voči komu sa žalobca domáhal rozhodnutia, žalobca konkrétne neoznačil

označením „žalovaný“... Z uvedeného (opisu záhlavia žaloby, pozn.) je teda zrejmé,

že žalobca svoj nárok uplatnil voči subjektu, ktorý označil ako „Stály rozhodcovský súd

pri IUDEX, Pavla Mudroňa 43, P. O. BOX 175, 036 01 Martin.“». Okresný súd zároveň

pripustil dovolanie proti svojmu uzneseniu na otázku týkajúcu sa právnej subjektivity

rozhodcovského súdu.

Vychádzajúc z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sťažovateľ v dovolaní proti

uzneseniu krajského súdu argumentoval tým, že žaloba „od počiatku konania“ smerovala

aj proti , s čím sa konajúce súdy nevysporiadali a odňali mu tým

možnosť konať pred súdom. Správnym postupom konajúcich súdov mala byť „výzva

v zmysle ustanovenia a to konkrétne výzva na opravu, čo do konkrétneho

vymedzenia nezrozumiteľného okruhu žalovaných patrí... žalobca žiadneho žalovaného

v svojej žalobe neoznačil.“.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal s otázkou zásadného právneho

významu podľa týkajúcou sa právnej subjektivity

rozhodcovského súdu. K námietke sťažovateľa, že mu postupom konajúcich súdov bola

odňatá možnosť konať pred súdom, uviedol:

„S poukazom na odôvodnenie dovolania žalobcu, ako prvou otázkou sa zaoberal,

či žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom nesprávnym právnym postupom

z dôvodu, že konajúci súd nevyzval žalobcu v zmysle ustanovenia

na opravu žaloby v označení účastníkov konania.

Zo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že žalobca STAVOZEMIX,

s. r. o. v žalobe, na mieste označenia žalovaného, označil Stály rozhodcovský súd

pri IUDEX a nie ako tvrdí, že išlo o nezrozumiteľného účastníka konania, dokonca

žalovaného v 1. a 2. rade. Žalobca podal žalobu voči jednému žalovanému a v dôvodoch

žaloby žiadal určiť neplatnosť rozhodcovského rozhodnutia Stáleho rozhodcovského

súdu pri IUDEX, ktorým bol zaviazaný zaplatiť spoločnosti

sumu 189 660,53 eur. Nie je pravdou, že žalobca za účastníka označoval spoločnosť

a ani, že by išlo o nezrozumiteľné označenie účastníkov konania

v žalobe. Skutočnosť, že žalobca v odôvodnení žaloby uviedol, že rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu pri IUDEX bol zaviazaný zaplatiť spoločnosti

sumu 189 660 eur neznamená, že žalobca označil v žalobe za žalovaného spoločnosť

. Žalobca v žalobe označil žalovaného, ktorý nemá právnu subjektivitu,

ktorý neodstrániteľný nedostatok podania sa v dovolaní snaží zahmlievať a označovať

za porušenie postupu súdu daného

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) na základe uvedeného

dospel k záveru, že konajúci súd postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcu nevyzýval

s poukazom na ustanovenie na odstránenie vady podania, keďže žalobca

žalobu uplatnil voči subjektu bez právnej subjektivity. Dospel k záveru, že na strane žalobcu

nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, porušením postupu súdu, ako tvrdí

dovolateľ.“

Podľa (účinného v rozhodnom čase,

pozn.) každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

V súvislosti s právnym záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľovi postupom

konajúcich súdov nebola odňatá možnosť konať pred súdom – v kontexte posúdenia okruhu

žalovaných v žalobe sťažovateľa o zrušenie rozhodcovského rozsudku – ústavný súd

poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. , v ktorom ústavný súd

poukázal na potrebu posudzovať procesné úkony účastníkov podľa ich obsahu.

V predmetnom náleze ústavný súd ďalej uviedol:

«Pri jeho posudzovaní podľa obsahu súd nemôže určitému a zrozumiteľnému úkonu

prikladať iný ako účastníkom sledovaný zmysel; nemôže teda „domýšľať“ obsah úkonu

alebo z úkonu robiť závery, ktoré z neho v skutočnosti nevyplývajú. Totiž každý procesný

úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, t. j. podľa toho, ako bol navonok

prejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa a ako taká

musí byť posudzovaná...

V procesnej teórii totiž prevažuje názor (porov. A. Winterová kol. Civilní právo

procesní, 6. aktualizované a doplněné vydání, Praha : Linde 2011. 174 s. n.), s ktorým

sa stotožňuje aj ústavný súd, že pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí

tzv. teória prejavu, a nie teória vôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony).»

V prejednávanom prípade najvyšší súd dospel k záveru, že zo žaloby sťažovateľa

bolo zrejmé, že za žalovaného označil rozhodcovský súd, keďže „v žalobe, na mieste

označenia žalovaného, označil Stály rozhodcovský súd pri IUDEX“. Na druhej strane dospel

k záveru, že to, že „žalobca v odôvodnení žaloby uviedol, že rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu pri IUDEX bol zaviazaný zaplatiť spoločnosti

sumu 189 660 eur neznamená, že žalobca označil v žalobe za žalovaného spoločnosť

“. Z uvedených skutočností je tiež podľa najvyššieho súdu zrejmé,

že v žalobe sťažovateľa nešlo „o nezrozumiteľného účastníka konania, dokonca žalovaného

v 1. a 2. rade“.

Ústavný súd sa nestotožňuje s predmetným právnym názorom najvyššieho súdu.

Zo záhlavia žaloby je jednoznačné, že sťažovateľ – popri sebe samom – označil

dva subjekty – rozhodcovský súd a pri vymedzení veci samej obchodnú spoločnosť

– ktorú označuje ako tú, ktorá podala rozhodcovskú žalobu.

Žiaden z týchto subjektov sťažovateľ neoznačuje výslovne ako žalovaného v konaní

o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ústavný súd sa domnieva, že pri aplikácii

objektívneho testu – z uvedenej úpravy záhlavia žaloby – nemožno urobiť jednoznačný

záver, že sťažovateľ uvedenou žalobou prejavil vôľu podať túto žalobu

proti rozhodcovskému súdu ako žalovanému. V takejto procesnej situácii nemožno

akceptovať postup konajúcich súdov, ktoré zvolili výklad pre sťažovateľa ako účastníka

konania najmenej priaznivý. Takýto nejednoznačný prejav vôle sťažovateľa ako účastníka

konania v jeho podaní zakladal podľa ústavného súdu bez ďalšieho potrebu odstránenia tejto

nejednoznačnosti postupom podľa , t. j. okresný súd mal vyzvať

sťažovateľa na odstránenie vád žaloby tak, aby jednoznačne označil žalovaného. Svojvoľný

(arbitrárny) je takto právny záver, podľa ktorého žaloba smeruje proti tomu subjektu, ktorý

je uvedený na mieste, na ktorom sa spravidla uvádza žalovaný – vychádzajúc z grafickej

úpravy žaloby a úpravy jej textu – pri absencii výslovného označenia „žalovaný“

a pri súčasnom uvedení iného subjektu v záhlaví žaloby, ktorý je identifikovaný ako

protistrana v rozhodcovskom konaní. Neobstojí ani argumentácia najvyššieho súdu, že tento

záver – t. j. že žalovaným je len rozhodcovský súd – podporuje aj znenie petitu v žalobe.

Sťažovateľ v petite žaloby žiadal, aby okresný súd „napadnutý rozsudok RS zrušil“.

Takýto petit zodpovedá zneniu § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní účinného

v čase podania žaloby a podľa názoru ústavného súdu nijako neodstraňuje nejednoznačnosť

označenia žalovaného v žalobe sťažovateľa. Pri výklade prejavu vôle sťažovateľa v žalobe

bolo potrebné prihliadnuť aj na nejednoznačnú právnu úpravu účinnú v čase podávania

žaloby. Ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní jednoznačne neuvádzalo,

proti komu má byť podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Až súdna prax

ustálila, že táto žaloba má byť podaná proti protistrane v rozhodcovskom konaní.

Uvedeným postupom predovšetkým okresný súd konal formalisticky a porušil § 41 ods. 2

a – pričom toto porušenie zákona malo za následok zamedzenie prístupu

sťažovateľa k súdnej ochrane a súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku, a tým

aj porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto pochybenie

okresného súdu nenapravil ani krajský súd ako odvolací súd a ani najvyšší súd ako dovolací

súd.

Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením

z 27. augusta 2015 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na uvedené bolo bez právneho významu skúmať ústavnú udržateľnosť

právneho záveru najvyššieho súdu o absencii právnej subjektivity rozhodcovského súdu.

Rovnako tak bolo bezpredmetné skúmať námietku sťažovateľa o nedoručení podania

rozhodcovského súdu, resp. jeho doručenia až v odvolacom konaní, ktorou odôvodňoval

porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. V uvedenom rozsahu preto ústavný súd

sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd však tieto otázky

považuje z ústavnoprávneho hľadiska za relevantné a najvyšší súd, resp. všeobecné súdy

by sa mali v nadväznosti na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu s nimi

vysporiadať.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 27. augusta

2015 porušil označené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru,

ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym

názorom ústavného súdu a zvoliť príslušný procesný postup.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania v sume 296,44 € za dva úkony právnej

služby.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania

v uplatnenej výške, t. j. v sume 296,44 €, v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony

právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný súd

vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2015

v sume 139,83 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady

hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,39 €

(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje uplatnenú

sumu.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s zákona

č. v znení neskorších predpisov).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2017