Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 547/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval prijatú sťažnosť H. V., zastúpenej spoločnosťou JUDr. Rudolf Manik, PhD. –

ADVOKÁT s. r. o., Jantárová 30, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Rudolf Manik,

PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa postupom a rozhodnutím Stáleho

rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod

sp. zn. II/2010-727 a takto

rozhodol:

1. Základné právo H. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej

bankovej asociácie zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie

zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. H. V. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie j e p o v i n n ý uhradiť

H. V. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri

centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Rudolfa Manika, PhD., Jantárová 30,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 5. novembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na konanie sťažnosť H. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Stáleho rozhodcovského

súdu Slovenskej bankovej asociácie zo 4. júla 2013 (ďalej len „rozhodcovský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

K prijatej sťažnosti sa rozhodcovský súd vyjadril v podaní sp. zn. II/2010-2727

zo 4. decembra 2013 doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2013, v ktorom okrem iného

uviedol:

«Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že vydaním rozhodcovského

uznesenia zo dňa 4. 7. 2013 právoplatným dňa 23. júla 2013 SRS SBA porušil jej základné

právo sťažovateľa, čo je podľa jej tvrdenia v kolízii so základnými postulátmi práva

na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutých v Ústave SR a v iných ňou vymenovaných

právnych normách.

K porušeniu ňou uvedených práv malo dôjsť postupom a rozhodnutím SRS SBA,

nakoľko podľa jej tvrdenia v úplnej animozite s § 150 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho

poriadku rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa

sťažovateľky SRS SBA mal prihliadnuť v zmysle najmä na okolnosti, či účastník

uviedol skutočnosti pri prvom úkone, čo v danom prípade za strany súdu preukázateľne

absentuje...

Ústavný súd v rozhodnutí zo dňa 21. septembra 2010 okrem iného

uvádza nasledovné:

„Z doterajšej judikatúry ústavného súdu však nevyplýva aplikovateľnosť čl. 46 ods. I

na všetky rozhodnutia vydané v rámci rozhodcovského konania. V tejto súvislosti

ústavný súd upriamil svoju pozornosť na charakter a podstatu rozhodcovského konania.

Jedným z predpokladov založenia právomoci rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ

(§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa

strany slobodne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom

zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa

strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú

prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je

súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez

ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny

rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu - rozsudku, keď

právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť

vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie vo

sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu.

Ako už bolo uvedené, podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní len

rozsudok ako meritórne rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu.

V posudzovanom prípade však sťažovateľ napáda nemeritórne rozhodnutie

rozhodcovského súdu - uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, teda nejde

o uznesenie, ktoré možno preskúmať iným rozhodcom (§ 37 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní) alebo súdom.“

Z uvedeného vyplýva, že v zmysle judikatúry ústavného súdu:

- nie je možné aplikovať SR na nemeritórne rozhodnutia vydané

v rámci rozhodcovského konania. V tomto prípade však ide o rozhodcovské uznesenie,

ktorým sa rozhodovalo o zastavení konania a náhrade trov konania a nemá meritórny

charakter.

3. K aplikácii v rámci rozhodcovského uznesenia

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na nesprávnu aplikáciu §150 ods. 1 a 2

a zastáva názor, že na základe predmetného ustanovenia jej malo byť priznané

právo na náhradu trov konania, pretože pri prvom úkone namietala právomoc SRS SBA.

uvádza: „ Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.“

V odôvodnení predmetného rozhodcovského uznesenia sa konštatuje, že vzhľadom

na to, že SRS SBA nemá právomoc rozhodnúť vo veci, nepriznal žiadnemu účastníkovi

náhradu trov konania.

Skutočnosť, že SRS SBA nemal právomoc rozhodnúť vo veci, je dôvod hodný

osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje nepriznanie trov konania celkom.

Argumentum a maiori ad mínus je skutočnosť, že ak SRS SBA nemal právomoc

rozhodnúť vo veci samej, teda rozhodnúť o plnení jedného účastníka konania druhému

z titulu porušenia zmluvných povinností, tobôž nemal právomoc uložiť povinnosť

účastníkovi konania plniť druhému účastníkovi z iného titulu, napríklad z titulu náhrady

trov konania.

Máme zato, že tieto právne relevantné a zároveň logické závery jednoznačne

vyplývajú tiež z odôvodnenia predmetného rozhodcovského uznesenia.

Na základe vyššie uvedeného máme za to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrad trov

konania má svoj základ v platnej právnej úprave, ergo ním nijako nemohol byť sťažovateľ

dotknutý na právach a tobôž nie ústavných právach.

4. K žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia

Absencia porušenia základného práva

Sťažovateľka sa domnieva, že jej na základe porušenia jej základného práva má

nárok na primerané finančné zadosťučinenie () zodpovedajúce jej právu

na náhradu trov konania pred súdom uplatnenej výške 1846,60 eur...

V zmysle § 17 ZoRK účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom

konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť

rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

V zmysle § 18 ZoRK ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, každý

účastník rozhodcovského konania môže zmeniť alebo doplniť svoju žalobu alebo žalobnú

odpoveď v priebehu rozhodcovského konania, ak rozhodcovský súd nepovažuje takúto

zmenu alebo doplnenie za neprípustné s ohľadom na ich oneskorené podanie, ktoré nebolo

dostatočne odôvodnené.

Sťažovateľka vyčíslila primerané finančné zadosťučinenie ako sumár požadovaných

trov právneho zastúpenia za šesť úkonov v rámci rozhodcovského konania (príprava

a prevzatie veci, žalobná odpoveď, stanovisko k podaniu žalobcu, vyjadrenie k listu

žalobcu, stanovisko k podaniu žalobcu, vyjadrenie k listu žalobcu) a prislúchajúci počet

režijných paušálov, celkom vo výške 1 846,60 eur.

Tieto úkony boli učinené počas obdobia od podania návrhu na začatie

rozhodcovského konania dňa 12. 3. 2010 do dňa 21. 12. 2012. Počas tohto obdobia SRS

SBA doručovalo účastníkom konania doplnenia žaloby a žalobnej odpovede. SRS SBA tak

činilo vzhľadom písomnú formu rozhodcovského konania v tomto konkrétnom spore,

vzhľadom na právo účastníkov dopĺňať žalobu a žalobnú odpoveď počas celého konania

a vzhľadom na zákonnú povinnosť SRS SBA zabezpečiť rovnakú možnosť na uplatnenie

práv všetkých účastníkov konania.

Bolo právom a nie povinnosťou sťažovateľky reagovať na všetky podania a

doplnenia druhého účastníka rozhodcovského konania. SRS SBA si doručovaním týchto

podaní druhého účastníka konania sťažovateľke plnilo svoje povinnosti vyplývajúce zo

ZoRK a Rokovacieho poriadku SRS SBA.

Je teda zrejmé, že sťažovateľka využitím svojho práva reagovať na podania druhého

účastníka rozhodcovského konania bez ohľadu na to, či tieto podania obsahovali nové

dôkazy a tvrdenia, prispela k navyšovaniu trov rozhodcovského konania.

Vzhľadom na skutočnosť, že aj samotná sťažovateľka svojím správaním prispela

k navyšovaniu trov rozhodcovského konania, ktorých výšku považuje za výšku primeraného

finančného zadosťučinenia, máme za to, že aj keby došlo ku konštatovaniu porušenia

základného práva, samotné toto konštatovanie je možné považovať za dostatočnú ochranu

jej základného práva.

Iné možnosti dovŕšenia ochrany základného práva

Ak Ústavný súd dospeje k názoru, že základné právo bolo porušené, nie je možné

priznať požadované primerané finančné zadosťučinenie aj z toho dôvodu, že existuje

možnosť inak dovŕšiť ochranu porušeného základného práva vyjadreného sťažovateľkou

sumou 1 846,60 eur, a to využitím možnosti domáhať sa nápravy prostredníctvom

všeobecných súdov...

Na základe vyššie uvedených skutočností žiadame Ústavný súd, aby vydal tento

nález:

1. Základné právo H. V. na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na

spravodlivý proces podľa ... postupom Stáleho rozhodcovského súdu

Slovenskej bankovej asociácie porušené nebolo.

2. H. V. sa nepriznáva finančné zadosťučinenie

3. H. V. sa nepriznáva náhrada trov konania.»

Právny zástupca sťažovateľky sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril

k stanovisku rozhodcovského súdu podaním doručeným ústavnému súdu 17. februára 2014,

z ktorého okrem iného vyplýva:

„Týmto sťažovateľ podáva negatívne vyjadrenie k stanovisku porušovateľa

základného práva zo 4. 12. 2013 a to z nasledovných dôvodov.

Predovšetkým je zjavné, že stanovisko je zo strany porušovateľa základného práva

iba obštrukciou v snahe čo najviac oddialiť meritórne rozhodnutie. V prvom rade

sťažovateľ podľa neho riadne odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť na porušenie práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa č. v

znení neskorších predpisov zo dňa 20. 9. 2012. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní na

základe vykonaného dokazovania domnieva, že uniesol dôkazné bremeno, ktoré malo

spočívať v preukázaní opodstatnenosti jeho nároku, predovšetkým tak sťažovateľ má za to,

že v predmetnej veci sú splnené podmienky na vyhovenie ústavnej sťažnosti. Svoje

zamietavé vyjadrenie k stanovisku porušovateľa odôvodňuje aj tým, že sťažovateľ v

uvedenom konaní preukázal oprávnenosť požadovania vyslovenia porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48, ods.

2 č. v znení neskorších predpisov postupom

Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v konaní vedenom pod sp. zn.

II/2010-2727. Nie je prípustné, aby rozhodcovský súd až po urgencii sťažovateľky zo 6. 6.

2013 vydal dňa 18. júna 2013 rozhodcovské uznesenie, podľa ktorého zastavil konanie z

dôvodu sťažovateľkou ešte v roku 2010 namietanej absencie právomoci rozhodovať vo veci.

Túto námietku vzniesla sťažovateľka už pri svojom prvom úkone v konaní a súd bol

preukázateľne viac ako 3 roky nečinný. Už voknoncom sa nestotožňujeme s námietkou súdu,

že nemeritorné rozhodcovské rozhodnutia sú na ústavnom súde nenapadnuteľné. Navyše

dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania ako napr. sociálny

status účastníka konania či neuvedenie námietok pri prvom úkone sú v danej veci

neaplikovateľné. Z dôvodu dohodobého trvania rozhodcovského konania sa sťažovateľ

domnieva, že má nárok aj na finančné zadosťučinenie vo výške 1 846,60 €. Na základe

uvedených skutočností žiadame ústavnej sťažnosti z 20. 9. 2013 vyhovieť v celom rozsahu a

sťažovateľke priznať aj náhradu trov konania vo výške 414,14 € za 3 úkony právnej pomoci

á 130,16 € a 2 x režijný paušál á 7,63 € + 1 x á 8,04 €. Zároveň sťažovateľ súhlasí

s upustením od verejného pojednávania v predmetnej veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd (, ).

Aj keď rozhodcovským konaním sa poskytuje právna ochrana ohrozeným alebo

porušeným právam pred nesúdnym orgánom, na ktorý účastníci (zmluvné strany)

dobrovoľne preniesli právomoc všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu,

a štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate

zo súkromných osôb – rozhodcov, takouto možnosťou sa nemôže zbaviť svojho pozitívneho

záväzku zabezpečiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(obdobne ).

Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly

súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami (ale i ostatnými rozhodnutiami všeobecnými

súdmi) v taxatívne vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania

pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom

všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.

Rozhodcovské konanie je upravené v o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom

samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho

významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť

konania, jeho neformálnosť a aj nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta

s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti

rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní

možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom

súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj

keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je

vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady

spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne , ).

Tieto zásady v prípade sťažovateľky však dodržané zjavne neboli, a preto tu bol

potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozhodnutia rozhodcovského

súdu.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti zistil, že právomoc

všeobecných súdov na preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia v tomto prípade bola

podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčená.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú

kladené tiež požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, aj keď sa týkajú iba trov konania. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie

musí mať zákonný podklad ( ) a nemôže byť prejavom svojvôle (

ods. 1 ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(m. m. , ).

Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je

potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok, ale

aj uznesenie o trovách konania rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad

spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred

všeobecnými súdmi. Aj tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby

výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti

a ústavnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona

o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa

aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou

normou je v znení neskorších predpisov

-ďalej len „OSP“ (obdobne , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu tiež predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania (aj rozhodcovského konania) sa táto ochrana poskytne

v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a aplikácia zákonných predpisov

zo strany všeobecných a rozhodcovských súdov musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

K rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. , na ktoré poukazuje

rozhodcovský súd vo svojom vyjadrení, ústavný súd uvádza, že ide o zásadne odlišný

prípad, pretože závery v ňom uvedené sa vzťahujú na prípady, keď nie sú pochybnosti

o právomoci rozhodcovského súdu. V predmetnej veci ide o zásadne inú situáciu.

Rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, napriek tomu účinky jeho rozhodnutia

opierajúce sa o aplikáciu a negatívne dopadli na sťažovateľku.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu

v niektorých extrémnych prípadoch tiež zasiahnuť do základných práv a slobôd fyzických

a právnických osôb. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť základné právo

na súdnu ochranu (, , , ) a obsahom

práva, ktorého porušenie sa namieta, je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách

konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. septembra 1997). Podľa názoru ústavného súdu sa teda môže mimoriadne týkať

aj rozhodnutia rozhodcovského súdu o trovách konania

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu zo 4. júla

2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727.

Porušenie svojich práv videla sťažovateľka v tom, že rozhodcovský súd nesprávne

vykladal aplikovanú právnu normu, nezákonne jej nepriznal trovy konania a rozhodnutie

riadne neodôvodnil, čím sa v konečnom dôsledku dopustil porušenia zásady zákazu

denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).

Ústavný súd zistil, že rozhodcovský súd v právnej veci navrhovateľa EOS KSI

Slovensko, s. r. o..., Bratislava, proti sťažovateľke ako odporkyni v rozhodcovskom konaní

o zaplatenie 3 071,40 € rozhodol 18. júna 2013 tak, že rozhodcovské konanie zastavil.

O náhrade trov konania následne rozhodol samostatným uznesením 4. júla 2013

v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 tak, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovský súd nemá

právomoc rozhodnúť vo veci, a tento dôvod považoval v zmysle a

za dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania sťažovateľke.

Ústavný súd ďalej zistil, že k návrhu na začatie konania podanému 12. marca 2010

podala sťažovateľka vyjadrenie 28. apríla 2010, ktoré bolo doručené rozhodcovskému súdu

10. mája 2010 a v ktorom uviedla: „namietame príslušnosť rozhodcovského súdu, keďže

žalovaná nepodpísala žiadnu rozhodcovskú doložku ani všeobecné podmienky, kde by sa

takáto doložka nachádzala. Okrem toho žalobca nebol účastníkom zmlúv o bežnom účte

(a nezdokladoval ani riadne zmluvu o cesii týkajúcu sa žalovanej), preto by sa naňho ani

rozhodcovské konanie nemalo vzťahovať; žalovaná tak namieta skutočnosť, že príslušným

na vybavenie predmetného sporu by mal byť všeobecný súd.

Žalobca okrem toho v predmetnom konaní na základe doposiaľ vykonaného

dokazovania neuniesol dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti

jeho nároku...

Zo žaloby vôbec nevyplýva, ako došiel žalobca k údajnému záväzku žalovanej v sume

3 071,40 €, keď takýto dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu nikdy nespôsobila. Je síce

pravdou, že žalovaná mala otvorený účet v spoločnosti ... s debetom, ale nikdy debet v

žalovanej sume výberom z účtu nevytvorila...

Zároveň žalovaná namieta neodôvodnenosť žaloby na základe toho, že zmluva

o zriadení účtu bola podpísaná ešte 26. 8. 2005 a debet je z roku 2006, pričom žaloba bola

podaná až 12. 3. 2010, ide teda o inveteratio. Námietka sa týka aj nesprávne vyčísleného

nároku žalobcu v časti trov konania...

Z uvedených dôvodov žiada žalovaná súd, aby žalobu o zaplatenie 3 071,40 €

zamietol a priznal jej náhradu trov konania za 2 úkony á 300,42 € a 2x režijný paušál

á 7,21 €.“

K vyjadreniu sťažovateľky podal stanovisko právny zástupca navrhovateľa

9. augusta 2010, ktoré rozhodcovský súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorý

si uplatnil za ďalšie vyjadrenie (tretí úkon) doručené rozhodcovskému súdu

30. septembra 2010 náhradu trov konania už v celkovej sume 922,89 €.

Rozhodcovský súd ďalej požiadal právneho zástupcu sťažovateľky o podanie

stanoviska k vyjadreniu navrhovateľa z 20. decembra 2010 (vyjadrenie sťažovateľky bolo

doručené rozhodcovskému súdu 7. februára 2011), a napokon doručil stanovisko

rozhodcovského súdu k veci právny zástupca sťažovateľky aj 23. mája 2011 a 21. februára

2012.

Z uvedených dôvodov právny zástupca sťažovateľky žiadal celkovú náhradu trov

konania v sume 1 846,60 €) za 6 úkonov právnej služby po 300,42 € (príprava a prevzatie

veci, žalobná odpoveď a 4 x vyjadrenie k podaniu žalobcu) a 3 x režijný paušál po 7,23 €

a 2 x po 7,41 € a 1 x 7,63 €.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd rozhodol nezákonne nielen

z podstatného dôvodu, že na prípad aplikoval a , ale tiež preto,

že od začiatku konal s účastníkmi rozhodcovského konania, a dôvodom zastavenia konania

a nepriznania trov sťažovateľke, proti ktorej bolo konanie vedené, bolo iba konštatovanie,

že nemá na rozhodnutie v tejto veci právomoc.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie rozhodcovského súdu a zistil, že jeho

rozhodnutie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania je v rozpore so zásadou

spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v . Rozhodcovský súd

v predmetnej veci o trovách konania rozhodol vo vzťahu k sťažovateľke celkom

formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ

v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie, prečo sťažovateľke neboli priznané

žiadne trovy konania, aj keď vedel, že sťažovateľka mala právneho zástupcu, ktorý si trovy

konania postupne aj uplatňoval, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie jej základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (a primerane to platí pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov) preto ústavný súd vyslovil, že postupom

a rozhodnutím rozhodcovského súdu zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-

2727 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozhodcovským rozhodnutím došlo k porušeniu označených

základných práv sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti

na to zrušil namietané rozhodnutie rozhodcovského súdu zo 4. júla 2013 v konaní vedenom

pod sp. zn. II/2010-2727 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V danom prípade rozhodcovský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov

konania (bod 2 výroku nálezu), pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia ( ).

Rozhodcovský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie,

ktoré je vykonateľné jeho doručením ( ).

V súlade s sa ústavný súd tiež zaoberal

žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala

finančné zadosťučinenie v sume 1 800 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal

z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky sa v tomto konaní

náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia rozhodcovského súdu

a vrátením veci na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka žiadala

úhradu trov konania v sume 414,14 € za tri úkony právnej služby a trikrát režijný paušál.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €, a vychádzajúc zo svojej štandardnej judikatúry (,

, ) úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,

§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba

paušálnej náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €, teda v danom prípade

odmena a režijný paušál predstavuje za 2 úkony právnej služby sumu 275,94 €.

Za tretí úkon (vyjadrenie sťažovateľky zo 17. februára 2014) ústavný súd trovy

konania nepriznal, pretože v ňom sťažovateľka neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by

prispeli k objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov konania je rozhodcovský súd povinný uhradiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a

v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014