Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 547/2013
PDF · 269.64 KB
No categories available
III. ÚS 547/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval prijatú sťažnosť H. V., zastúpenej spoločnosťou JUDr. Rudolf Manik, PhD. –
ADVOKÁT s. r. o., Jantárová 30, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Rudolf Manik,
PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod
sp. zn. II/2010-727 a takto
rozhodol:
1. Základné právo H. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727
p o r u š e n é b o l o .
2. Rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie
zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
3. H. V. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie j e p o v i n n ý uhradiť
H. V. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri
centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Rudolfa Manika, PhD., Jantárová 30,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 5. novembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na konanie sťažnosť H. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Stáleho rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie zo 4. júla 2013 (ďalej len „rozhodcovský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
K prijatej sťažnosti sa rozhodcovský súd vyjadril v podaní sp. zn. II/2010-2727
zo 4. decembra 2013 doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2013, v ktorom okrem iného
uviedol:
«Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že vydaním rozhodcovského
uznesenia zo dňa 4. 7. 2013 právoplatným dňa 23. júla 2013 SRS SBA porušil jej základné
právo sťažovateľa, čo je podľa jej tvrdenia v kolízii so základnými postulátmi práva
na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutých v Ústave SR a v iných ňou vymenovaných
právnych normách.
K porušeniu ňou uvedených práv malo dôjsť postupom a rozhodnutím SRS SBA,
nakoľko podľa jej tvrdenia v úplnej animozite s § 150 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho
poriadku rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa
sťažovateľky SRS SBA mal prihliadnuť v zmysle OSP najmä na okolnosti, či účastník
uviedol skutočnosti pri prvom úkone, čo v danom prípade za strany súdu preukázateľne
absentuje...
Ústavný súd v rozhodnutí III. ÚS 335/2010 zo dňa 21. septembra 2010 okrem iného
uvádza nasledovné:
„Z doterajšej judikatúry ústavného súdu však nevyplýva aplikovateľnosť čl. 46 ods. I
ústavy na všetky rozhodnutia vydané v rámci rozhodcovského konania. V tejto súvislosti
ústavný súd upriamil svoju pozornosť na charakter a podstatu rozhodcovského konania.
Jedným z predpokladov založenia právomoci rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ
(§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa
strany slobodne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa
strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú
prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je
súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez
ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny
rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu - rozsudku, keď
právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť
vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie vo
sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu.
Ako už bolo uvedené, podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní len
rozsudok ako meritórne rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu.
V posudzovanom prípade však sťažovateľ napáda nemeritórne rozhodnutie
rozhodcovského súdu - uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, teda nejde
o uznesenie, ktoré možno preskúmať iným rozhodcom (§ 37 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní) alebo súdom.“
Z uvedeného vyplýva, že v zmysle judikatúry ústavného súdu:
- nie je možné aplikovať čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na nemeritórne rozhodnutia vydané
v rámci rozhodcovského konania. V tomto prípade však ide o rozhodcovské uznesenie,
ktorým sa rozhodovalo o zastavení konania a náhrade trov konania a nemá meritórny
charakter.
3. K aplikácii § 150 ods. 1 OSP v rámci rozhodcovského uznesenia
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na nesprávnu aplikáciu §150 ods. 1 a 2
OSP a zastáva názor, že na základe predmetného ustanovenia OSP jej malo byť priznané
právo na náhradu trov konania, pretože pri prvom úkone namietala právomoc SRS SBA.
§ 150 ods. 1 OSP uvádza: „ Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.“
V odôvodnení predmetného rozhodcovského uznesenia sa konštatuje, že vzhľadom
na to, že SRS SBA nemá právomoc rozhodnúť vo veci, nepriznal žiadnemu účastníkovi
náhradu trov konania.
Skutočnosť, že SRS SBA nemal právomoc rozhodnúť vo veci, je dôvod hodný
osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje nepriznanie trov konania celkom.
Argumentum a maiori ad mínus je skutočnosť, že ak SRS SBA nemal právomoc
rozhodnúť vo veci samej, teda rozhodnúť o plnení jedného účastníka konania druhému
z titulu porušenia zmluvných povinností, tobôž nemal právomoc uložiť povinnosť
účastníkovi konania plniť druhému účastníkovi z iného titulu, napríklad z titulu náhrady
trov konania.
Máme zato, že tieto právne relevantné a zároveň logické závery jednoznačne
vyplývajú tiež z odôvodnenia predmetného rozhodcovského uznesenia.
Na základe vyššie uvedeného máme za to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrad trov
konania má svoj základ v platnej právnej úprave, ergo ním nijako nemohol byť sťažovateľ
dotknutý na právach a tobôž nie ústavných právach.
4. K žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia
Absencia porušenia základného práva
Sťažovateľka sa domnieva, že jej na základe porušenia jej základného práva má
nárok na primerané finančné zadosťučinenie (IV. ÚS 210/04) zodpovedajúce jej právu
na náhradu trov konania pred súdom uplatnenej výške 1846,60 eur...
V zmysle § 17 ZoRK účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom
konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť
rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
V zmysle § 18 ZoRK ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, každý
účastník rozhodcovského konania môže zmeniť alebo doplniť svoju žalobu alebo žalobnú
odpoveď v priebehu rozhodcovského konania, ak rozhodcovský súd nepovažuje takúto
zmenu alebo doplnenie za neprípustné s ohľadom na ich oneskorené podanie, ktoré nebolo
dostatočne odôvodnené.
Sťažovateľka vyčíslila primerané finančné zadosťučinenie ako sumár požadovaných
trov právneho zastúpenia za šesť úkonov v rámci rozhodcovského konania (príprava
a prevzatie veci, žalobná odpoveď, stanovisko k podaniu žalobcu, vyjadrenie k listu
žalobcu, stanovisko k podaniu žalobcu, vyjadrenie k listu žalobcu) a prislúchajúci počet
režijných paušálov, celkom vo výške 1 846,60 eur.
Tieto úkony boli učinené počas obdobia od podania návrhu na začatie
rozhodcovského konania dňa 12. 3. 2010 do dňa 21. 12. 2012. Počas tohto obdobia SRS
SBA doručovalo účastníkom konania doplnenia žaloby a žalobnej odpovede. SRS SBA tak
činilo vzhľadom písomnú formu rozhodcovského konania v tomto konkrétnom spore,
vzhľadom na právo účastníkov dopĺňať žalobu a žalobnú odpoveď počas celého konania
a vzhľadom na zákonnú povinnosť SRS SBA zabezpečiť rovnakú možnosť na uplatnenie
práv všetkých účastníkov konania.
Bolo právom a nie povinnosťou sťažovateľky reagovať na všetky podania a
doplnenia druhého účastníka rozhodcovského konania. SRS SBA si doručovaním týchto
podaní druhého účastníka konania sťažovateľke plnilo svoje povinnosti vyplývajúce zo
ZoRK a Rokovacieho poriadku SRS SBA.
Je teda zrejmé, že sťažovateľka využitím svojho práva reagovať na podania druhého
účastníka rozhodcovského konania bez ohľadu na to, či tieto podania obsahovali nové
dôkazy a tvrdenia, prispela k navyšovaniu trov rozhodcovského konania.
Vzhľadom na skutočnosť, že aj samotná sťažovateľka svojím správaním prispela
k navyšovaniu trov rozhodcovského konania, ktorých výšku považuje za výšku primeraného
finančného zadosťučinenia, máme za to, že aj keby došlo ku konštatovaniu porušenia
základného práva, samotné toto konštatovanie je možné považovať za dostatočnú ochranu
jej základného práva.
Iné možnosti dovŕšenia ochrany základného práva
Ak Ústavný súd dospeje k názoru, že základné právo bolo porušené, nie je možné
priznať požadované primerané finančné zadosťučinenie aj z toho dôvodu, že existuje
možnosť inak dovŕšiť ochranu porušeného základného práva vyjadreného sťažovateľkou
sumou 1 846,60 eur, a to využitím možnosti domáhať sa nápravy prostredníctvom
všeobecných súdov...
Na základe vyššie uvedených skutočností žiadame Ústavný súd, aby vydal tento
nález:
1. Základné právo H. V. na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... postupom Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenskej bankovej asociácie porušené nebolo.
2. H. V. sa nepriznáva finančné zadosťučinenie
3. H. V. sa nepriznáva náhrada trov konania.»
Právny zástupca sťažovateľky sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril
k stanovisku rozhodcovského súdu podaním doručeným ústavnému súdu 17. februára 2014,
z ktorého okrem iného vyplýva:
„Týmto sťažovateľ podáva negatívne vyjadrenie k stanovisku porušovateľa
základného práva zo 4. 12. 2013 a to z nasledovných dôvodov.
Predovšetkým je zjavné, že stanovisko je zo strany porušovateľa základného práva
iba obštrukciou v snahe čo najviac oddialiť meritórne rozhodnutie. V prvom rade
sťažovateľ podľa neho riadne odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť na porušenie práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov zo dňa 20. 9. 2012. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní na
základe vykonaného dokazovania domnieva, že uniesol dôkazné bremeno, ktoré malo
spočívať v preukázaní opodstatnenosti jeho nároku, predovšetkým tak sťažovateľ má za to,
že v predmetnej veci sú splnené podmienky na vyhovenie ústavnej sťažnosti. Svoje
zamietavé vyjadrenie k stanovisku porušovateľa odôvodňuje aj tým, že sťažovateľ v
uvedenom konaní preukázal oprávnenosť požadovania vyslovenia porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48, ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov postupom
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v konaní vedenom pod sp. zn.
II/2010-2727. Nie je prípustné, aby rozhodcovský súd až po urgencii sťažovateľky zo 6. 6.
2013 vydal dňa 18. júna 2013 rozhodcovské uznesenie, podľa ktorého zastavil konanie z
dôvodu sťažovateľkou ešte v roku 2010 namietanej absencie právomoci rozhodovať vo veci.
Túto námietku vzniesla sťažovateľka už pri svojom prvom úkone v konaní a súd bol
preukázateľne viac ako 3 roky nečinný. Už voknoncom sa nestotožňujeme s námietkou súdu,
že nemeritorné rozhodcovské rozhodnutia sú na ústavnom súde nenapadnuteľné. Navyše
dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania ako napr. sociálny
status účastníka konania či neuvedenie námietok pri prvom úkone sú v danej veci
neaplikovateľné. Z dôvodu dohodobého trvania rozhodcovského konania sa sťažovateľ
domnieva, že má nárok aj na finančné zadosťučinenie vo výške 1 846,60 €. Na základe
uvedených skutočností žiadame ústavnej sťažnosti z 20. 9. 2013 vyhovieť v celom rozsahu a
sťažovateľke priznať aj náhradu trov konania vo výške 414,14 € za 3 úkony právnej pomoci
á 130,16 € a 2 x režijný paušál á 7,63 € + 1 x á 8,04 €. Zároveň sťažovateľ súhlasí
s upustením od verejného pojednávania v predmetnej veci.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie
alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).
Aj keď rozhodcovským konaním sa poskytuje právna ochrana ohrozeným alebo
porušeným právam pred nesúdnym orgánom, na ktorý účastníci (zmluvné strany)
dobrovoľne preniesli právomoc všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu,
a štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate
zo súkromných osôb – rozhodcov, takouto možnosťou sa nemôže zbaviť svojho pozitívneho
záväzku zabezpečiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (obdobne III. ÚS 162/2011).
Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly
súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami (ale i ostatnými rozhodnutiami všeobecnými
súdmi) v taxatívne vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania
pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom
všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.
Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom
samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho
významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť
konania, jeho neformálnosť a aj nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta
s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti
rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní
možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom
súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj
keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je
vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady
spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne III. ÚS 95/2010, III. ÚS 162/2011).
Tieto zásady v prípade sťažovateľky však dodržané zjavne neboli, a preto tu bol
potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozhodnutia rozhodcovského
súdu.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti zistil, že právomoc
všeobecných súdov na preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia v tomto prípade bola
podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčená.
Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú
kladené tiež požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď sa týkajú iba trov konania. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie
musí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1
ods. 1 ústavy).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (m. m. III. ÚS 515/2013, I. ÚS 685/2013).
Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je
potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok, ale
aj uznesenie o trovách konania rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad
spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred
všeobecnými súdmi. Aj tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby
výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti
a ústavnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona
o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa
aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou
normou je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
-ďalej len „OSP“ (obdobne III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu tiež predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania (aj rozhodcovského konania) sa táto ochrana poskytne
v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných a rozhodcovských súdov musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
K rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 335/2010, na ktoré poukazuje
rozhodcovský súd vo svojom vyjadrení, ústavný súd uvádza, že ide o zásadne odlišný
prípad, pretože závery v ňom uvedené sa vzťahujú na prípady, keď nie sú pochybnosti
o právomoci rozhodcovského súdu. V predmetnej veci ide o zásadne inú situáciu.
Rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, napriek tomu účinky jeho rozhodnutia
opierajúce sa o aplikáciu § 150 ods. 1 a 2 OSP negatívne dopadli na sťažovateľku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu
v niektorých extrémnych prípadoch tiež zasiahnuť do základných práv a slobôd fyzických
a právnických osôb. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť základné právo
na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09) a obsahom
práva, ktorého porušenie sa namieta, je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách
konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo
z 23. septembra 1997). Podľa názoru ústavného súdu sa teda môže mimoriadne týkať
aj rozhodnutia rozhodcovského súdu o trovách konania
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu zo 4. júla
2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727.
Porušenie svojich práv videla sťažovateľka v tom, že rozhodcovský súd nesprávne
vykladal aplikovanú právnu normu, nezákonne jej nepriznal trovy konania a rozhodnutie
riadne neodôvodnil, čím sa v konečnom dôsledku dopustil porušenia zásady zákazu
denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).
Ústavný súd zistil, že rozhodcovský súd v právnej veci navrhovateľa EOS KSI
Slovensko, s. r. o..., Bratislava, proti sťažovateľke ako odporkyni v rozhodcovskom konaní
o zaplatenie 3 071,40 € rozhodol 18. júna 2013 tak, že rozhodcovské konanie zastavil.
O náhrade trov konania následne rozhodol samostatným uznesením 4. júla 2013
v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovský súd nemá
právomoc rozhodnúť vo veci, a tento dôvod považoval v zmysle § 150 ods. 1 a 2 OSP
za dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania sťažovateľke.
Ústavný súd ďalej zistil, že k návrhu na začatie konania podanému 12. marca 2010
podala sťažovateľka vyjadrenie 28. apríla 2010, ktoré bolo doručené rozhodcovskému súdu
10. mája 2010 a v ktorom uviedla: „namietame príslušnosť rozhodcovského súdu, keďže
žalovaná nepodpísala žiadnu rozhodcovskú doložku ani všeobecné podmienky, kde by sa
takáto doložka nachádzala. Okrem toho žalobca nebol účastníkom zmlúv o bežnom účte
(a nezdokladoval ani riadne zmluvu o cesii týkajúcu sa žalovanej), preto by sa naňho ani
rozhodcovské konanie nemalo vzťahovať; žalovaná tak namieta skutočnosť, že príslušným
na vybavenie predmetného sporu by mal byť všeobecný súd.
Žalobca okrem toho v predmetnom konaní na základe doposiaľ vykonaného
dokazovania neuniesol dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti
jeho nároku...
Zo žaloby vôbec nevyplýva, ako došiel žalobca k údajnému záväzku žalovanej v sume
3 071,40 €, keď takýto dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu nikdy nespôsobila. Je síce
pravdou, že žalovaná mala otvorený účet v spoločnosti ... s debetom, ale nikdy debet v
žalovanej sume výberom z účtu nevytvorila...
Zároveň žalovaná namieta neodôvodnenosť žaloby na základe toho, že zmluva
o zriadení účtu bola podpísaná ešte 26. 8. 2005 a debet je z roku 2006, pričom žaloba bola
podaná až 12. 3. 2010, ide teda o inveteratio. Námietka sa týka aj nesprávne vyčísleného
nároku žalobcu v časti trov konania...
Z uvedených dôvodov žiada žalovaná súd, aby žalobu o zaplatenie 3 071,40 €
zamietol a priznal jej náhradu trov konania za 2 úkony á 300,42 € a 2x režijný paušál
á 7,21 €.“
K vyjadreniu sťažovateľky podal stanovisko právny zástupca navrhovateľa
9. augusta 2010, ktoré rozhodcovský súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorý
si uplatnil za ďalšie vyjadrenie (tretí úkon) doručené rozhodcovskému súdu
30. septembra 2010 náhradu trov konania už v celkovej sume 922,89 €.
Rozhodcovský súd ďalej požiadal právneho zástupcu sťažovateľky o podanie
stanoviska k vyjadreniu navrhovateľa z 20. decembra 2010 (vyjadrenie sťažovateľky bolo
doručené rozhodcovskému súdu 7. februára 2011), a napokon doručil stanovisko
rozhodcovského súdu k veci právny zástupca sťažovateľky aj 23. mája 2011 a 21. februára
2012.
Z uvedených dôvodov právny zástupca sťažovateľky žiadal celkovú náhradu trov
konania v sume 1 846,60 €) za 6 úkonov právnej služby po 300,42 € (príprava a prevzatie
veci, žalobná odpoveď a 4 x vyjadrenie k podaniu žalobcu) a 3 x režijný paušál po 7,23 €
a 2 x po 7,41 € a 1 x 7,63 €.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd rozhodol nezákonne nielen
z podstatného dôvodu, že na prípad aplikoval § 150 ods. 1 a 2 OSP, ale tiež preto,
že od začiatku konal s účastníkmi rozhodcovského konania, a dôvodom zastavenia konania
a nepriznania trov sťažovateľke, proti ktorej bolo konanie vedené, bolo iba konštatovanie,
že nemá na rozhodnutie v tejto veci právomoc.
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie rozhodcovského súdu a zistil, že jeho
rozhodnutie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania je v rozpore so zásadou
spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodcovský súd
v predmetnej veci o trovách konania rozhodol vo vzťahu k sťažovateľke celkom
formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ
v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie, prečo sťažovateľke neboli priznané
žiadne trovy konania, aj keď vedel, že sťažovateľka mala právneho zástupcu, ktorý si trovy
konania postupne aj uplatňoval, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie jej základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov (a primerane to platí pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov) preto ústavný súd vyslovil, že postupom
a rozhodnutím rozhodcovského súdu zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-
2727 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže napadnutým rozhodcovským rozhodnutím došlo k porušeniu označených
základných práv sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti
na to zrušil namietané rozhodnutie rozhodcovského súdu zo 4. júla 2013 v konaní vedenom
pod sp. zn. II/2010-2727 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
V danom prípade rozhodcovský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov
konania (bod 2 výroku nálezu), pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Rozhodcovský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie,
ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd tiež zaoberal
žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala
finančné zadosťučinenie v sume 1 800 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal
z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky sa v tomto konaní
náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia rozhodcovského súdu
a vrátením veci na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka žiadala
úhradu trov konania v sume 414,14 € za tri úkony právnej služby a trikrát režijný paušál.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €, a vychádzajúc zo svojej štandardnej judikatúry (III. ÚS 71/2012,
III. ÚS 215/2013, IV. ÚS 135/2013) úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,
§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba
paušálnej náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €, teda v danom prípade
odmena a režijný paušál predstavuje za 2 úkony právnej služby sumu 275,94 €.
Za tretí úkon (vyjadrenie sťažovateľky zo 17. februára 2014) ústavný súd trovy
konania nepriznal, pretože v ňom sťažovateľka neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by
prispeli k objasneniu veci.
Priznanú úhradu trov konania je rozhodcovský súd povinný uhradiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014