Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)IV. ÚS 135/2013
PDF · 379.22 KB
No categories available
IV. ÚS 135/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. V., K., J. V., K., M. V., K., Z. V., K., Mgr. J. H.,
K., a J. V., S., zastúpených advokátom JUDr. R. S., D., ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007, za účasti Okresného
súdu Bardejov, takto
rozhodol:
1. Základné právo V. V., J. V., M. V., Z. V., Mgr. J. H. a J. V. na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 C 9/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
1 C 9/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. V. V., J. V., M. V. a J. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume
po 3 000 € (slovom tritisíc eur) a Z. V. a Mgr. J. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
každej v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bardejov
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť V. V., J. V., M. V., Z. V., Mgr. J.
H. a J. V. trovy konania v sume 960,50 € (slovom deväťstošesťdesiat eur a päťdesiat
centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. R. S., D., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2012 doručená sťažnosť V. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), J. V. (ďalej aj „sťažovateľ
v 2. rade“), M. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 3. rade“), Z. V. (ďalej aj „sťažovateľka
vo 4. rade“), Mgr. J. H. (ďalej aj „sťažovateľka v 5. rade“) a J. V. (ďalej aj „sťažovateľ
v 6. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 476/2002
a postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 C 9/2007. Dňa 5. marca 2013 bolo ústavnému súdu doručené písomné
doplnenie sťažnosti.
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia sú právnymi
nástupcami odporcov v konaní o návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva, ktorý
bol doručený Okresnému súdu Svidník 12. decembra 2002; konanie bolo vedené
pod sp. zn. 2 C 476/2002. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) uznesením
z 5. júna 2007 prikázal vec okresnému súdu, ktorý ju vedie pod sp. zn. 1 C 9/2007.
Sťažovatelia v sťažnosti najmä uvádzajú, že „OS Bardejov v nadväznosti na priebeh
konania vedenom na OS Svidník, koná s dlhodobými časovými odstupmi, pričom
do dnešného dňa nerozhodol o merite veci, a to či nehnuteľnosť – pozemok zapísaný
2
na LV č. 2229, parcela reg. E, p. č. 216/1 orná pôda o výmere 121 724 mpatrí
do dedičstva po J. S. H., nar... vo V. podľa znenia petitu žalobcu alebo či je vo vlastníctve
sťažovateľa ako doterajšieho zapísaného vlastníka na LV č. 2229, parcela reg. E, p. č.
2
216/1 orná pôda o výmere 121 724 m, čím vznikla sťažovateľovi značná ujma, vyplývajúca
z dlhodobo trvajúcej právnej neistoty. Sťažovateľovi trvá neustále stav, v ktorom nemôže
vykonávať základné oprávnenia vyjadrujúce podstatu subjektívneho vlastníckeho práva,
ktoré sú vymedzené v § 123 OZ... vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z dĺžky trvania
súdneho sporu a vzhľadom na nečinnosť OS Bardejov je 10 rokov veľmi dlhým obdobím
pričom, dĺžka trvania súdneho sporu na OS Svidník je 5. rokov odo dňa podania návrhu a
ďalších 5 rokov prebiehajúcich na OS Bardejov, ktoré sťažovatelia veľmi ťažko znášajú.
Porušovateľ OS Svidník a OS Bardejov, neprispel k odstraňovaniu právnej neistoty
sťažovateľov spôsobom, ktorý od neho ako štátneho orgánu bolo možné očakávať,
to znamená že porušovateľ neprispel k ustáleniu skutkového a právneho stavu spôsobom,
ktorý by umožnil buď pokračovať v súdnom konaní, alebo ak by rozhodol, že sú na to
splnené podmienky, ukončil toto konanie určením, že vyššie uvedená nehnuteľnosť, o ktorú
sa vedie predmetný spor patrí alebo nepatrí do dedičstva žalobcu, nakoľko na tomto určení
je právny záujem, pretože o určení vlastníckeho práva môže rozhodnúť jedine súd, a tak
odstrániť právnu neistotu. Vzhľadom na charakter a postup konania súdu sťažovatelia
považujú jeho dĺžku za neprimeranú a za nepochybné, že v ňom dochádza k prieťahom.
Uvedené obdobie nečinnosti porušovateľa medzi jednotlivými konajúcimi
sa pojednávaniami, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné
prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľné
a netolerovateľné... k týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku mimoriadnej
zložitosti veci ani správania sa účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu
čo dosvedčuje aj opatrenie vydané predsedom Okresného súdu Bardejov, v ktorom vyzýva
sudkyňu, ktorá predmetnú vec prejedáva, aby konala bez prieťahov a efektívne.“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd
po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľov V. V., J. V., M. V., J. V., Z. V., J. H. rod. V.
na prerokovanie a rozhodnutie vecí bez zbytočných prieťahov upravené v Čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené
v Čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv — postupom OS Svidník a OS Bardejov
vo veci 1 C/7/2009 bolo porušené.
2. Príslušnému Okresnému súdu Bardejov v konaní vedenom pod spis. zn. 1 C/9/2007
sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Každému zo sťažovateľov sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-
€, ktoré je povinné sťažovateľom vyplatiť OS Bardejov a OS Svidník a to v nasledujúcom
pomere:
- OS Svidník je povinný vyplatiť sumu 30 000,- €,
- OS Bardejov je povinný vyplatiť sumu 30 000,- €,
To všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho
zástupcu JUDr. R. S.
Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je povinný
vyplatiť Okresný súd Bardejov, a to na účet JUDr. R. S. č..., vedený vo V., a. s. pobočka D.
a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 135/2013-48 z 8. marca 2013 prijal sťažnosť,
ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007, na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný
súd predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti
zo 6. decembra 2012 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 1891/2012 doručenom ústavnému
súdu 25. apríla 2013 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie
a súhlasí s jeho upustením. Ďalej oznámil, že zotrváva na obsahu svojho vyjadrenia
zo 6. decembra 2012 a poukazuje na skutočnosť, že „zákonná sudkyňa... bola uznesením
Súdnej rady SR..., s účinnosťou od 1. 4. 2013 preložená na výkon funkcie sudcu na Okresný
súd Prešov. V dôsledku toho bol sťažnostný spis, Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Okresného
súdu Bardejov na rok 2013, pridelený dňa 1. 4. 2013 na konanie a rozhodnutie sudcovi...
Ten úpravou zo dňa 16. 4. 2013 vytýčil termín pojednávania na deň 2. 7. 2013. Z obsahu
spisu vyplýva, že termín pojednávania zo dňa 5. 2. 2013, na ktorý poukazujem vo svojom
vyjadrení zo dňa 6. 12. 2012, Spr. 1891/2012, bol zrušený na žiadosť zástupcu sťažovateľov,
pre potreby zabezpečenia úmrtného listu po nebohom J. S., ktorý do dnešného dňa súdu
predložený nebol. Zástupca sťažovateľov súdu dňa 5. 3. 2013 oznámil, že J. S. zomrel v K.
a jeho úmrtný list je zabezpečovaný cestou príslušných orgánov, čo je spojené s ťažkosťami
pre potrebu zabezpečenia tlmočníka a vzdialenosť. Sudkyňa... ešte dňa 11. 2. 2013 žiadala
MV SR — osobitnú matriku o oznámenie, či eviduje úmrtie J. S. Odpoveď doteraz zo strany
MV SR — osobitná matrika učinená nebola.“.
Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1891/2012 zo 6. decembra 2012 predseda
okresného súdu uviedol prehľad úkonov súdu v napadnutom konaní po tom, ako mu bola
vec prikázaná uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 NcC 17/07-67 zo 6. júna 2007
a predložená 9. júla 2007: „Podľa Rozvrhu práce pre rok 2007 bola vec aplikáciou
pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni... Tá úpravou zo dňa 22. 8. 2007 vyzvala
splnomocneného zástupcu žalobcu na predloženie dokladov preukazujúcich aktívnu
legitimáciu žalobcu (právne nástupníctvo po ním označených osobách), ktorý na ňu
reagoval podaním doručeným súdu dňa 12. 10. 2007, a opätovne dňa 2. 7. 2008. Podaním
doručeným súdu dňa 12. 10. 2007 súčasne žalobca upravil petit žaloby. Následne podaním
doručeným súdu dňa 19. 8. 2008 žalobca navrhol zámenu účastníkov, o ktorej súd rozhodol
uznesením č. k. 1 C 9/2007-102 zo dňa 13. 2. 2009. Po ustálení okruhu účastníkov na strane
žalovaných súd rozhodol o zmene petitu žaloby, uznesením č. k. 1 C 9/2007-107 zo dňa
16. 3. 2009 a dňa 17. 7. 2009 nariadil pojednávanie na deň 23. 9. 2009, ktorého termín bol
preložený na deň 21. 10. 2009 na žiadosť jedného zo sťažovateľov. Predmetné pojednávanie
prebehlo a bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania. Zákonná
sudkyňa... odišla na rodičovskú dovolenku a spis bol na základe Dodatku č. 10 k Rozvrhu
práce na rok 2009 pridelený na konanie a rozhodnutie sudcovi... dňa 11. 11. 2009.
Následne po príchode novej sudkyne... boli veci pôvodne patriace sudkyni..., Dodatkom č. 5
k Rozvrhu práce na rok 2010 pridelené na konanie a rozhodnutie novej sudkyni dňa
8. 7. 2010. Tá dňa 19. 7. 2011 vo veci nariadila pojednávanie na deň 27. 10. 2011, ktoré
bolo odročené na deň 11. 1. 2012 z dôvodu práceneschopnosti jedného zo sťažovateľov.
ktoré bolo z rovnakého dôvodu odročené na deň 5. 3. 2012. Pôvodná zákonná sudkyňa
nastúpila späť do výkonu dňa 1. 1. 2012 a Dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce na rok 2012 boli
jej veci, v ktorých bola pred svojim odchodom na rodičovskú dovolenku zákonnou
sudkyňou, ku dňu 26. 1. 2012 opätovne pridelené na konanie a rozhodnutie. Na jej pokyn
bolo pojednávanie zo dňa 5. 3. 2012 preložené na deň 29. 3. 2012, ktoré prebehlo a bolo
za účelom doplnenia dokazovania odročené na deň 3. 5. 2012. Pojednávanie dňa 3. 5. 2012
bolo odročené, opätovne na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov. Ďalšie pojednávanie
dňa 11. 5. 2012 prebehlo a to bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania. Dňa
5. 12. 2012 sa vo veci konalo pojednávanie. Zástupca žalobcu požiadal súd o poskytnutie
lehoty na predloženie dôkazu, smrti — pôvodného vlastníka nehnuteľnosti, ktorý súdu
doposiaľ predložený nebol a je potrebný pre posúdenie nároku žalobcu, ktorý
sa domáha určenia, že pozemok, ktorý je predmetom žaloby patrí do dedičského konania
po pôvodnom vlastníkovi. Súd vyhovel návrhu žalobcu a pojednávanie odročil na 5. 2. 2013
o 10.00 hodine.“
Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedu okresného
súdu v zásade zodpovedá obsahu spisu sp. zn. 1 C 9/2007, a preto ho považoval
za relevantný podklad na svoje rozhodovanie.
Dňa 30. apríla 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľov,
aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal
vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 1891/2012 zo 6. decembra 2012
a sp. zn. Spr. 1891/2012 z 22. apríla 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 13. mája 2013
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a zároveň využil možnosť zaujať
stanovisko k vyjadreniam predsedu okresného súdu. Okrem iného právny zástupca
sťažovateľov uvádza: «Predseda OS Bardejov nesprávne uvádza, keď vo svojom vyjadrení
zo dňa 22. 4. 2013 udáva že „Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania zo dňa
5. 2. 2013, na ktorý poukazujem vo svojom vyjadrení zo dňa 6. 12. 2012, Spr. 1891/2012,
bol zrušený na žiadosť zástupcu sťažovateľov, pre potreby zabezpečenia úmrtného listu
po nebohom J. S., ktorý do dnešného dňa súdu) predložený nebol.“. Z obsahu uznesenia
vydaného na poslednom konajúcom sa pojednávaní zo dňa 5. 12. 2012 je práve súdom
uložená povinnosť, citujem: „Súd ukladá zástupcovi navrhovateľa, aby v lehote
do 1. 2. 2013 súdu predložil úmrtný list pôvodného vlastníka J. H. S.“. Z toho vyplýva,
že súd z vlastnej iniciatívy uložil zástupcovi žalobcu preukázať danú skutočnosť.»
Právny zástupca sťažovateľov na záver uviedol: „Sťažovatelia síce niekoľkokrát
žiadali OS Bardejov o odročenie pojednávania, ale vždy s minimálnym odstupom
a z relevantných dôvodov, ako sú pracovné povinnosti, alebo práceneschopnosť.
OS Bardejov na základe týchto žiadostí odročil pojednávanie na pomerne krátku dobu,
najčastejšie na dobu jedného mesiaca. Takéto správanie sťažovateľov mohlo len
v zanedbateľnej miere ovplyvňovať dĺžku konania a samotnú možnosť OS Bardejov
v predmetnej veci právoplatne rozhodnúť. Sú oveľa relevantnejšie skutočnosti, ktorých
dôsledkom je vzniknutá závažná ujma sťažovateľov a pretrvávajúci stav právnej neistoty...
Aj naďalej trváme na tvrdeniach a obsahu ústavnej sťažnosti podanej US SR...“
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové
pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná
právna vec je tak z právneho hľadiska, ako aj skutkového hľadiska zložitá. Právna
i skutková zložitosť preskúmavanej veci spočíva v tom, že navrhovateľ je štátnym občanom
Kanady a sťažovatelia ako odporcovia v napadnutom konaní sú právnymi nástupcami
pôvodných odporcov, ktorí počas konania zomreli a ich majetok (vrátane spoluvlastníckeho
podielu na nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto sporu) bol postupne prejednávaný
v dedičských konaniach. Napadnuté konanie je zo skutkového hľadiska zložité navyše
aj preto, že navrhovateľ nevie preukázať niektoré identifikačné osobné údaje svojho
právneho predchodcu, pretože tento žil a zomrel v zahraničí. Keďže právny predchodca
navrhovateľa nadobudol vlastníctvo k predmetu sporu ešte v 30. rokoch minulého storočia,
obstaranie niektorých listinných dôkazov, či už účastníkmi konania, alebo dožiadaním
na príslušné orgány štátnej správy, resp. územnej samosprávy, je náročné a zdĺhavé. Tieto
skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj
závery v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012).
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov ako účastníkov
napadnutého konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť
osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Krajský súd v Prešove prikázal vec sťažovateľov okresnému súdu uznesením
sp. zn. 3 NcC 17/07 z 5. júna 2007, ktorý ju vedie pod sp. zn. 1 C 9/2007. Zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že po pridelení veci zákonnej sudkyni 9. júla 2007 došlo
v napadnutom konaní k viacerým obdobiam aj dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti
okresného súdu (najmä obdobie od 22. augusta 2007 do 13. februára 2009 a obdobie
od 21. októbra 2009 do 19. júla 2011), ako aj k neefektívnej a nesústredenej činnosti
(napr. opakované vyžiadavanie listinných dôkazov).
Zohľadňujúc doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania (takmer šesť
rokov), v ktorom okresný súd dosiaľ meritórne nerozhodol, v spojení s obdobiami
neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel
k záveru, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným okresným súdom. Na tomto
základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo
porušené základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne
príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru
(pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.
Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania
a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne
a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia požadovali „... finančné zadosťučinenie vo výške 10 000.- €
pre každého..., ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Túto sumu
sťažovatelia požadujú tiež z toho dôvodu, že im vznikla nielen nemajetková ujma, ale okrem
toho bolo zasiahnuté aj do ich práv a oprávnených záujmov bez ich vedomia a proti
ich vôli.“.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Z hľadiska určenia sumy finančného zadosťučinenia pre jednotlivých sťažovateľov
bolo potrebné určiť časové obdobie doterajšieho priebehu napadnutého konania, v rámci
ktorého boli oprávnení namietať porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Keďže všetci sťažovatelia sú právnymi nástupcami pôvodných
odporcov, stávali sa účastníkmi napadnutého konania postupne. Pôvodný odporca v 1. rade
zomrel 26. januára 2006, pričom jeho dedičom sa (na základe dohody o vyporiadaní
dedičstva) stal J. V. (sťažovateľ v 2. rade), ktorý sa teda zároveň stal účastníkom konania
na základe univerzálnej sukcesie. Keďže univerzálna sukcesia automaticky vyvoláva
procesnoprávne nástupníctvo, okresný súd nemusel uznesením túto zmenu pripustiť (aj keď
tak urobil). Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej
sukcesie vychádza zo svojej stabilizovanej judikatúry (napr. I. ÚS 197/05 alebo
IV. ÚS 251/08), podľa ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie
bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo. Ústavný
súd pritom vychádza zo skutočnosti, že v takýchto prípadoch v dôsledku zmeny účastníka
konania nedochádza ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu (ako to je pri zámene
účastníkov), ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho
vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01). S prihliadnutím na tento záver ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ v 2. rade si (mohol) môže uplatňovať svoje právo na konanie bez zbytočných
prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo. I keď v zmysle
judikatúry ústavného súdu (pozri II. ÚS 199/2011, I. ÚS 197/05), t. j. pre určenie sumy
finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v 2. rade, je relevantné celé obdobie, v ktorom
vo veci konal okresný súd, teda obdobie od 5. júna 2007, keď bola vec okresnému súdu
prikázaná krajským súdom.
Pôvodný odporca v 2. rade zomrel... pričom jeho dedičia M. V. (sťažovateľ
v 3. rade), Z. V. (sťažovateľka vo 4. rade) a Mgr. J. H., rod. V. (sťažovateľka v 5. rade),
uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej okrem iného i spoluvlastnícky
podiel na spornej nehnuteľnosti nadobudol M. V., ktorý sa teda na základe univerzálnej
sukcesie stal účastníkom napadnutého konania. Aj v prípade M. V. (sťažovateľa v 3. rade)
platí, že domáhať sa vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru mohol už od 5. júna 2007, keď bola vec
okresnému súdu prikázaná krajským súdom. Z. V. a Mgr. J. H. priznal postavenie
účastníkov napadnutého konania okresný súd uznesením č. k. 1 C 9/2007-102 z 13. februára
2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. apríla 2009, preto sa sťažovateľka vo 4. rade
a sťažovateľka v 5. rade môžu domáhať vyslovenia porušenia označených práv a slobôd
až od tohto dňa.
Pôvodný odporca v 3. rade previedol svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti,
ktorá je predmetom sporu, na V. V. (sťažovateľ v 1. rade) a J. V. (sťažovateľ v 6. rade) ešte
pred svojou smrťou, t. j. v prípade sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 6. rade došlo
k procesnoprávnemu nástupníctvu na základe singulárnej sukcesie. Keďže singulárna
sukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie) nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne
nástupníctvo (sukcesiu), musel konajúci súd uplatňovanú zmenu svojím uznesením
pripustiť. Okresný súd uznesením č. k. 1 C 9/2007-102 z 13. februára 2009 rozhodol
o pripustení zmeny účastníkov konania na strane odporcov, ktoré nadobudlo právoplatnosť
4. apríla 2009, pričom práve týmto dňom vstúpili sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade
do napadnutého konania, a to v tom jeho štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou
účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam
pre vymedzenie obdobia, v ktorom môžu sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 6. rade
namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pretože vo vzťahu k nim
v dôsledku súdom povolenej zmeny účastníkov konania takisto nedošlo ku vzniku nového
procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho
procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01, III. ÚS 484/2012). Aj s prihliadnutím
na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 6. rade
môžu uplatňovať svoje právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania,
ktoré predchádzalo tejto zmene, t. j. odo dňa, keď bola vec prikázaná okresnému súdu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, období, v ktorých došlo
k neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu, a zohľadňujúc
právnu a faktickú zložitosť veci, ako aj skutočnosť, že sťažovatelia sa stali účastníkmi
napadnutého konania postupne, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného
zadosťučinenia bude potrebné u jednotlivých sťažovateľov diferencovať, a preto rozhodol
tak, že sťažovateľom v 1. rade, 2. rade, 3. rade a 6. rade priznal finančné zadosťučinenie
v sume po 3 000 € a sťažovateľkám vo 4. rade a v 5. rade, ktoré sa stali účastníčkami
napadnutého konania len od 4. apríla 2009, priznal finančné zadosťučinenie v sume
po 2 000 €, ktoré je podľa názoru ústavného súdu primerané konkrétnym okolnostiam
posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle citovaného znenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním JUDr. R. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3
a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu po 127,16 €, čo po zvýšení
o režijný paušál (7,63 €) predstavuje za dva úkony právnej služby sumu 269,58 €
pre jedného sťažovateľa. Po znížení tejto sumy o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky
predstavuje úhrada trov konania pre jedného sťažovateľa sumu 134,79 € a pre šiestich
sťažovateľov sumu 808,74 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH. Celková suma trov
konania, ktorej úhradu ústavný súd priznal za poskytnuté právne služby všetkým
sťažovateľom, predstavuje 960,50 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2013