Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 223/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť Ing. V. I. – A., G., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. novembra

2009, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 16. decembra 2009 a v dovolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. V. I. – A. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. decembra 2009 a sp. zn. z 25.

októbra 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. decembra 2009 a sp. zn. z 25. októbra 2012 z r u š u j e a vec

v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Ing. V. I. – A. trovy

konania v sume 413,94 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu advokáta JUDr. E. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. V. I. – A. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -27

zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. I. – A. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. novembra 2009, postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. decembra 2009 a v

dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. /V 28/2010 a jeho uznesením z 25. októbra

2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. februára 2013 a doplnenej

podaniami z 12. marca 2013 a 13. marca 2013 v podstatnom uviedol, že v konaní vedenom

na krajskom súde pod sp. zn. vystupoval v procesnom postavení žalobcu

v spore o zaplatenie 410 806,45 € s príslušenstvom. Predmetom sporu je „náhrada škody

voči Slovenskej republike... o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom...“. Krajský súd uznesením zo 4. novembra 2009

„zaviazal sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie vo výške 24,648,00 €“.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 26. novembra 2009 odvolanie. Najvyšší súd ako

súd odvolací uznesením zo 16. decembra 2009 potvrdil „podľa

uznesenie súdu prvého stupňa a uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok“. Toto

uznesenie napadol sťažovateľ 2. marca 2010 dovolaním. Najvyšší súd ako súd dovolací

uznesením z 25. októbra 2012 dovolanie odmietol.

3. Sťažovateľ tvrdí, že jeho „základné ľudské práva boli porušené postupom

Krajského súdu v Bratislave v základnom konaní vedenom pod sp. zn, ,

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a v dovolacom konaní vedenom pod sp.zn. , vo veci

zaplatenia súdneho poplatku vo výške 24.648,00 €“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Nedostatky v konaní Krajského súdu... neodstránil

v odvolacom konaní ani v dovolacom konaní Najvyšší súd... Nesprávnym úradným

postupom oboch súdov došlo k porušeniu mojich základných ľudských práv a slobôd...

právo na spravodlivé súdne konanie, keďže o zaplatení súdneho poplatku za odvolanie

nesprávne rozhodli na základe nesprávneho právneho predpisu a nesprávneho právneho

posúdenia veci, nakoľko predmet sporu posúdili ako obchodnú vec napriek tomu, že

predmetom sporu je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu

štátu“.

5. Sťažovateľ ďalej namietal, že „Ak všetky tri súdy zhodne tvrdia, že predmetom

sporu je obchodná vec... mali toto svoje tvrdenie riadne odôvodniť... Nesprávnym úradným

postupom o veci rozhodoval nepríslušný Krajský súd... navyše tento súd vec nepridelil

civilnému senátu, ale obchodnému senátu... Rozhodnutia všetkých troch súdov, a najmä

uznesenie sp. zn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 10. 2012,

sú nezákonné, keďže sťažovateľovi ukladajú poplatkovú povinnosť za procesný úkon, ktorý

nemá oporu v zákone, nakoľko súdne konania proti štátu vykonávané na základe zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom boli v čase podania žaloby oslobodené od súdnych

poplatkov...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu Ing. V. I., podnikajúceho pod

obchodným menom Ing. V. I. – A. zaručené v článku 46 ods. 1 a základné ľudské právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom

Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... porušené.

2) Ústavný súd... zrušuje uznesenie č. k. -429 Krajského súdu...

zo 04. 11. 2009, uznesenie č. k. Najvyššieho súdu SR zo 16. 12. 2009

a uznesenie č. k. Najvyššieho súdu SR z 25. 10. 2012 a vec vracia

na ďalšie konanie.“

Súčasne požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia „sumou 2.000,00 €“

a náhradu trov konania „sumou 822,30 €“.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadrili (i) 7. mája 2013 krajský

súd, ktorý sa k nosným dôvodom sťažovateľa nevedel vyjadriť, keďže nemá súdny spis

k dispozícii, a (ii) 3. mája 2013 najvyšší súd, ktorý uviedol, že odvolací súd v danej veci

v odseku 6, 7 a 8 na strane 2 svojho uznesenia dostatočne ozrejmil svoj názor, že „sa jedná

o obchodno-právny vzťah“, a tento názor prevzal aj dovolací súd; poukázal pritom na

posledný odsek na strane 6 a prvé dva odseky na strane 7 dovolacieho rozhodnutia.

8. Sťažovateľ vo svojom obsiahlom stanovisku k vyjadreniam odporcov (bod 7)

z 3. júna 2013 zotrval na nosných dôvodoch sťažnosti, t. j. na skutočnosti, že predmetom

posudzovaného súdneho konania bol spor o náhradu škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „“), v dôsledku čoho bolo/malo byť

súdne konanie vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov. V tomto smere poukázal

tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. októbra 2010, v rámci

ktorého v podobných súvislostiach najvyšší súd nepochyboval o tom, že ide o náhradu

škody podľa

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

11. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) v zmysle už citovaných článkov

(bod 10) obsahuje inter alia dve zložky, a to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j. právo

obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva, a jednak právo na určitú

kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných záruk.

Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) je tak samostatné subjektívne verejné právo

voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorý maximálne garantuje

spravodlivý výsledok.

12. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na

to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci.

13. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva.

14. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký

výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu

a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom, než zákonom ustanovenom a v právnom

myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

15. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle

alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi spravodlivosti,

mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.

16. Právne závery k danej veci sa vzťahujúcich rozhodnutí všeobecných súdov,

na základe ktorých bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané

odvolanie – teda bola mu určená povinnosť zaplatiť súdny poplatok – ani v minimálnom

rozsahu nezodpovedajú sťažovateľom prejavenej vôli obsiahnutej v ním podanej žalobe

zo 7. februára 2005 a ani nevyplývajú zo žiadneho ďalšieho jeho úkonu vo veci vedenej

na krajskom súde pod sp. zn. . Naopak, po dôslednom preštudovaní celého

na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (sp. zn. ) ústavným súdom je nad mieru

rozumných pochybnosti zrejmé, že sťažovateľ od času podanej žaloby zo 7. februára 2005

cez ďalšie v spise sa nachádzajúce listiny a procesné úkony (napr. postúpenie spisu

z Okresného súdu Bratislava I na krajský súd z 1. augusta 2006, oznámenie sťažovateľa

zo 17. novembra 2007, úprava a žiadosti sudkyne krajského súdu z 23. júla 2008 a 31. júla

2008, vyjadrenie sťažovateľa z 19. augusta 2009, zápisnica z pojednávania zo 17. septembra

2009, záverečná reč sťažovateľa z 5. októbra 2009, obsah rozhodnutia krajského súdu

sp. zn. z 8. októbra 2009, odvolanie sťažovateľa z 15. októbra 2009, rešerš

k odvolaniu z 27. októbra 2009, odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie z 26. novembra 2011, „meritórne“

rozhodnutie odvolacieho najvyššieho sp. zn. zo 16. decembra 2009,

napadnuté rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2009, návrh sťažovateľa z 21. februára 2010, dovolania sťažovateľa

z 2. marca 2010 a zo 4. marca 2010, písomné podanie sťažovateľa z 10. júna 2010,

odvolanie sťažovateľa proti výzve krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku

z dovolania zo 14. decembra 2012, dožiadanie sťažovateľa z 2. januára 2013

a v neposlednom rade uznesenie krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2013

a odvolanie sťažovateľa z 27. marca 2013) sa domáhal sporného nároku výlučne z titulu

náhrady škody podľa ; uvedené konanie v rozhodnom čase bolo vecne

oslobodené od platenia súdneho poplatku.

17. Podľa

a poplatku za výpis z registra trestov [v znení účinnom do 30. septembra 2012 (ďalej len

„“)] od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom.

18. Právne závery uvedené v napadnutých súdnych rozhodnutiach, na základe

ktorých mala v okolnostiach danej veci sťažovateľovi vzniknúť povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej, je totiž v extrémnom

nesúlade so základným právom na súdnu ochranu a s princípom spravodlivosti, ale aj

so zaužívanou interpretáciou príslušných ustanovení tak , ako

aj .

19. Ústavný súd si je vedomý správnosti v súdnej teórii a praxi zaužívanej zásady

„iura novit curia“, podľa ktorej je to súd, ktorý je povolaný na to, aby právo interpretoval,

a preto musí pri svojom rozhodovaní vždy vec právne zhodnotiť sám. Uvedenú zásadu však

nie je možné extenzívnym spôsobom vykladať tak, že súd v jej duchu môže naoktrojovať

(vnútiť) žalobcovi aj proti jeho výslovnej vôli jeho výklad hmotnoprávnych ustanovení,

podľa ktorých samotnú vec posúdi a tomuto prístupu aj podriadi súvisiacu procesnú

situáciu, napr. že vyzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý by sa inak (podľa

toho, čoho sa domáha žalobca) platiť nemal (porov. aj rozhodnutie č. 43/2013 Zbierky

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR).

20. Rovnako je ústavný súd presvedčený, že poučovaciu povinnosť súdu nemožno vo

všeobecnosti vykladať tak, že by mal súd poučovať účastníkov o hmotnom práve, pretože

potom by už nešlo o odstraňovanie vád podania, ktoré bránia prerokovaniu a rozhodnutiu

veci, ale išlo by o radu účastníkovi, ako by mal postupovať, aby bol prípadne vo veci

úspešný. To by znamenalo inter alia tiež porušenie práva účastníka na rovnaké postavenie

v prebiehajúcom súdnom konaní.

21. Na strane druhej v okolnostiach posudzovanej veci mali všeobecné súdy (na

základe uvedeného v bode 19, pozn.), ak dospeli k záveru, že z hľadiska obsahu podanej

žaloby nejde o náhradu škody podľa , poučiť žalobcu o možnosti

zmeniť/upraviť žalobu, a ak by to žalobca urobil, až potom mal byť vyzvaný na zaplatenie

súdneho poplatku. Ak by to ale žalobca neurobil, nič všeobecnému súdu nebránilo, aby

vzhľadom na výslovný prejav vôle žalobcu jeho žalobu zamietol z dôvodu, že

v okolnostiach danej veci nejde o vec náhrady škody podľa , a iné

hmotnoprávne ustanovenia už všeobecný súd neposudzoval práve z dôvodu, že žalobca

výslovne trval na posúdení jeho žaloby iba na ním uvádzanom právnom základe. Riziko, že

takto formulovanej žalobe nebude vyhovené, nesie v plnom rozsahu žalobca. V tomto

ohľade sa možno inšpirovať ústavne konformným postupom súdu pri posudzovaní

procesného úkonu. Pri jeho posudzovaní podľa obsahu súd nemôže určitému

a zrozumiteľnému úkonu prikladať iný ako účastníkom sledovaný zmysel; nemôže teda

„domýšľať“ obsah úkonu alebo z úkonu robiť závery, ktoré z neho v skutočnosti

nevyplývajú. Totiž každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska,

t. j. podľa toho, ako bol navonok prejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa

a ako taká musí byť posudzovaná. Nie je však vylúčené, že

môže mať aj následky hmotnoprávne.

V procesnej teórii totiž prevažuje názor (porov. A. Winterová kol.: Civilní právo

procesní, 6. aktualizované a doplněné vydání, Praha: Linde 2011. 174 s. n.), s ktorým sa

stotožňuje aj ústavný súd, že pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv.

teória prejavu, a nie teória vôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony).

22. Z uvedených záverov a zo zisteného skutkového stavu (bod 16) vyplýva, že

sťažovateľ ako žalobca nie je/nebol povinný zaplatiť súdny poplatok vo veci jeho žaloby

o náhradu škody podľa (bod 17).

23. Ústavný súd uzatvára, že iným spôsobom vedený postup pri určovaní povinnosti

zaplatiť súdny poplatok krajským súdom a najvyšším súdom možno hodnotiť ako

svojvoľný, opomínajúci skutočný účel relevantnej právnej normy. Ústavne nekonformnými

rozhodnutiami potom vec posudzujúce súdy sťažovateľovi odňali právo domáhať sa

spravodlivej súdnej ochrany zaručenej v a dohovoru, tak ako

to opísal sťažovateľ v podanej sťažnosti, ktorej ústavný súd v podstatnej časti vyhovel.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku.

24. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

25. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho

súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie podľa a dohovoru, ústavný súd zrušil rozhodnutia

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

26. Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením sťažovateľom označených

práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu (uznesenie sp. zn.

zo 4. novembra 2009) a dospel k záveru, že bude dostačujúce (v zmysle zásady

sebaobmedzenia a zdržanlivosti), ak zruší iba odvolacie a dovolacie rozhodnutie, keďže je

v plnej jurisdikčnej právomoci najvyššieho súdu, aby zjednal nápravu. Ústavný súd preto

sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku). Rovnako nevyhovel sťažovateľovej

žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia (bod 6 in fine); ústavný súd považoval

v danom prípade za dostatočné deklarovať porušenie práv sťažovateľa a zrušiť napadnuté

súdne rozhodnutia, a preto jeho žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

nevyhovel. Ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať

primerané finančné zadosťučinenie podľa sťažovateľovi, ktorého

sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési

odškodnenie za existenciu materiálnej ujmy, ktorá je predmetom súdneho sporu. Takto totiž

sťažovateľ koncipoval odôvodnenie tejto náhrady.

27. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom (bod 3 výroku). Podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) si mohol sťažovateľ uplatniť úhradu trov konania v sume 413,94 €,

a to za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti

a vyjadrenia k stanoviskám odporcov) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1

písm. a) a b) vyhlášky po 130,17 € a režijný paušál 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j.

413,94 €. Priznanú úhradu trov právneho konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

28. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013