Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)I. ÚS 223/2013
PDF · 199.2 KB
No categories available
I. ÚS 223/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval sťažnosť Ing. V. I. – A., G., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 12/2007 a jeho uznesením zo 4. novembra
2009, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Obo 125/2009 a jeho uznesením zo 16. decembra 2009 a v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 a jeho uznesením z 25. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. V. I. – A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Obo 125/2009 zo 16. decembra 2009 a sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 z 25.
októbra 2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 125/2009
zo 16. decembra 2009 a sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 z 25. októbra 2012 z r u š u j e a vec
v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Ing. V. I. – A. trovy
konania v sume 413,94 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho
právneho zástupcu advokáta JUDr. E. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. V. I. – A. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 223/2013-27
zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. I. – A. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cb 12/2007 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009, postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Obo 125/2009 a jeho uznesením zo 16. decembra 2009 a v
dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/V 28/2010 a jeho uznesením z 25. októbra
2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. februára 2013 a doplnenej
podaniami z 12. marca 2013 a 13. marca 2013 v podstatnom uviedol, že v konaní vedenom
na krajskom súde pod sp. zn. 4 Cb 12/2007 vystupoval v procesnom postavení žalobcu
v spore o zaplatenie 410 806,45 € s príslušenstvom. Predmetom sporu je „náhrada škody
voči Slovenskej republike... o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom...“. Krajský súd uznesením zo 4. novembra 2009
„zaviazal sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie vo výške 24,648,00 €“.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 26. novembra 2009 odvolanie. Najvyšší súd ako
súd odvolací uznesením zo 16. decembra 2009 potvrdil „podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
uznesenie súdu prvého stupňa a uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok“. Toto
uznesenie napadol sťažovateľ 2. marca 2010 dovolaním. Najvyšší súd ako súd dovolací
uznesením z 25. októbra 2012 dovolanie odmietol.
3. Sťažovateľ tvrdí, že jeho „základné ľudské práva boli porušené postupom
Krajského súdu v Bratislave v základnom konaní vedenom pod sp. zn, 4 Cb 12/2007,
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
6 Obo 125/2009 a v dovolacom konaní vedenom pod sp.zn. 10 ObdoV/28/2010, vo veci
zaplatenia súdneho poplatku vo výške 24.648,00 €“.
4. Podľa názoru sťažovateľa „Nedostatky v konaní Krajského súdu... neodstránil
v odvolacom konaní ani v dovolacom konaní Najvyšší súd... Nesprávnym úradným
postupom oboch súdov došlo k porušeniu mojich základných ľudských práv a slobôd...
právo na spravodlivé súdne konanie, keďže o zaplatení súdneho poplatku za odvolanie
nesprávne rozhodli na základe nesprávneho právneho predpisu a nesprávneho právneho
posúdenia veci, nakoľko predmet sporu posúdili ako obchodnú vec napriek tomu, že
predmetom sporu je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu
štátu“.
5. Sťažovateľ ďalej namietal, že „Ak všetky tri súdy zhodne tvrdia, že predmetom
sporu je obchodná vec... mali toto svoje tvrdenie riadne odôvodniť... Nesprávnym úradným
postupom o veci rozhodoval nepríslušný Krajský súd... navyše tento súd vec nepridelil
civilnému senátu, ale obchodnému senátu... Rozhodnutia všetkých troch súdov, a najmä
uznesenie sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 10. 2012,
sú nezákonné, keďže sťažovateľovi ukladajú poplatkovú povinnosť za procesný úkon, ktorý
nemá oporu v zákone, nakoľko súdne konania proti štátu vykonávané na základe zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom boli v čase podania žaloby oslobodené od súdnych
poplatkov...“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu Ing. V. I., podnikajúceho pod
obchodným menom Ing. V. I. – A. zaručené v článku 46 ods. 1 a základné ľudské právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom
Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... porušené.
2) Ústavný súd... zrušuje uznesenie č. k. 4 Cb 12/2007-429 Krajského súdu...
zo 04. 11. 2009, uznesenie č. k. 6 Obo 125/2009 Najvyššieho súdu SR zo 16. 12. 2009
a uznesenie č. k. 1 ObdoV/28/2010 Najvyššieho súdu SR z 25. 10. 2012 a vec vracia
na ďalšie konanie.“
Súčasne požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia „sumou 2.000,00 €“
a náhradu trov konania „sumou 822,30 €“.
7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadrili (i) 7. mája 2013 krajský
súd, ktorý sa k nosným dôvodom sťažovateľa nevedel vyjadriť, keďže nemá súdny spis
k dispozícii, a (ii) 3. mája 2013 najvyšší súd, ktorý uviedol, že odvolací súd v danej veci
v odseku 6, 7 a 8 na strane 2 svojho uznesenia dostatočne ozrejmil svoj názor, že „sa jedná
o obchodno-právny vzťah“, a tento názor prevzal aj dovolací súd; poukázal pritom na
posledný odsek na strane 6 a prvé dva odseky na strane 7 dovolacieho rozhodnutia.
8. Sťažovateľ vo svojom obsiahlom stanovisku k vyjadreniam odporcov (bod 7)
z 3. júna 2013 zotrval na nosných dôvodoch sťažnosti, t. j. na skutočnosti, že predmetom
posudzovaného súdneho konania bol spor o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), v dôsledku čoho bolo/malo byť
súdne konanie vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov. V tomto smere poukázal
tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 159/2010 z 12. októbra 2010, v rámci
ktorého v podobných súvislostiach najvyšší súd nepochyboval o tom, že ide o náhradu
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
11. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) v zmysle už citovaných článkov
(bod 10) obsahuje inter alia dve zložky, a to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j. právo
obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva, a jednak právo na určitú
kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných záruk.
Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) je tak samostatné subjektívne verejné právo
voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorý maximálne garantuje
spravodlivý výsledok.
12. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci.
13. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva.
14. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký
výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu
a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom, než zákonom ustanovenom a v právnom
myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.
15. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle
alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi spravodlivosti,
mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.
16. Právne závery k danej veci sa vzťahujúcich rozhodnutí všeobecných súdov,
na základe ktorých bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané
odvolanie – teda bola mu určená povinnosť zaplatiť súdny poplatok – ani v minimálnom
rozsahu nezodpovedajú sťažovateľom prejavenej vôli obsiahnutej v ním podanej žalobe
zo 7. februára 2005 a ani nevyplývajú zo žiadneho ďalšieho jeho úkonu vo veci vedenej
na krajskom súde pod sp. zn. 4 Cb 12/2007. Naopak, po dôslednom preštudovaní celého
na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (sp. zn. 4 Cb 12/2007) ústavným súdom je nad mieru
rozumných pochybnosti zrejmé, že sťažovateľ od času podanej žaloby zo 7. februára 2005
cez ďalšie v spise sa nachádzajúce listiny a procesné úkony (napr. postúpenie spisu
z Okresného súdu Bratislava I na krajský súd z 1. augusta 2006, oznámenie sťažovateľa
zo 17. novembra 2007, úprava a žiadosti sudkyne krajského súdu z 23. júla 2008 a 31. júla
2008, vyjadrenie sťažovateľa z 19. augusta 2009, zápisnica z pojednávania zo 17. septembra
2009, záverečná reč sťažovateľa z 5. októbra 2009, obsah rozhodnutia krajského súdu
sp. zn. 4 Cb 12/2007 z 8. októbra 2009, odvolanie sťažovateľa z 15. októbra 2009, rešerš
k odvolaniu z 27. októbra 2009, odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie z 26. novembra 2011, „meritórne“
rozhodnutie odvolacieho najvyššieho sp. zn. 6 Obo 113/2009 zo 16. decembra 2009,
napadnuté rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 125/2009
zo 16. decembra 2009, návrh sťažovateľa z 21. februára 2010, dovolania sťažovateľa
z 2. marca 2010 a zo 4. marca 2010, písomné podanie sťažovateľa z 10. júna 2010,
odvolanie sťažovateľa proti výzve krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku
z dovolania zo 14. decembra 2012, dožiadanie sťažovateľa z 2. januára 2013
a v neposlednom rade uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Cb 12/2007 z 12. marca 2013
a odvolanie sťažovateľa z 27. marca 2013) sa domáhal sporného nároku výlučne z titulu
náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.; uvedené konanie v rozhodnom čase bolo vecne
oslobodené od platenia súdneho poplatku.
17. Podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. zákona o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov [v znení účinnom do 30. septembra 2012 (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“)] od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom.
18. Právne závery uvedené v napadnutých súdnych rozhodnutiach, na základe
ktorých mala v okolnostiach danej veci sťažovateľovi vzniknúť povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej, je totiž v extrémnom
nesúlade so základným právom na súdnu ochranu a s princípom spravodlivosti, ale aj
so zaužívanou interpretáciou príslušných ustanovení tak zákona o súdnych poplatkoch, ako
aj Občianskeho súdneho poriadku.
19. Ústavný súd si je vedomý správnosti v súdnej teórii a praxi zaužívanej zásady
„iura novit curia“, podľa ktorej je to súd, ktorý je povolaný na to, aby právo interpretoval,
a preto musí pri svojom rozhodovaní vždy vec právne zhodnotiť sám. Uvedenú zásadu však
nie je možné extenzívnym spôsobom vykladať tak, že súd v jej duchu môže naoktrojovať
(vnútiť) žalobcovi aj proti jeho výslovnej vôli jeho výklad hmotnoprávnych ustanovení,
podľa ktorých samotnú vec posúdi a tomuto prístupu aj podriadi súvisiacu procesnú
situáciu, napr. že vyzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý by sa inak (podľa
toho, čoho sa domáha žalobca) platiť nemal (porov. aj rozhodnutie č. 43/2013 Zbierky
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR).
20. Rovnako je ústavný súd presvedčený, že poučovaciu povinnosť súdu nemožno vo
všeobecnosti vykladať tak, že by mal súd poučovať účastníkov o hmotnom práve, pretože
potom by už nešlo o odstraňovanie vád podania, ktoré bránia prerokovaniu a rozhodnutiu
veci, ale išlo by o radu účastníkovi, ako by mal postupovať, aby bol prípadne vo veci
úspešný. To by znamenalo inter alia tiež porušenie práva účastníka na rovnaké postavenie
v prebiehajúcom súdnom konaní.
21. Na strane druhej v okolnostiach posudzovanej veci mali všeobecné súdy (na
základe uvedeného v bode 19, pozn.), ak dospeli k záveru, že z hľadiska obsahu podanej
žaloby nejde o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., poučiť žalobcu o možnosti
zmeniť/upraviť žalobu, a ak by to žalobca urobil, až potom mal byť vyzvaný na zaplatenie
súdneho poplatku. Ak by to ale žalobca neurobil, nič všeobecnému súdu nebránilo, aby
vzhľadom na výslovný prejav vôle žalobcu jeho žalobu zamietol z dôvodu, že
v okolnostiach danej veci nejde o vec náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., a iné
hmotnoprávne ustanovenia už všeobecný súd neposudzoval práve z dôvodu, že žalobca
výslovne trval na posúdení jeho žaloby iba na ním uvádzanom právnom základe. Riziko, že
takto formulovanej žalobe nebude vyhovené, nesie v plnom rozsahu žalobca. V tomto
ohľade sa možno inšpirovať ústavne konformným postupom súdu pri posudzovaní
procesného úkonu. Pri jeho posudzovaní podľa obsahu súd nemôže určitému
a zrozumiteľnému úkonu prikladať iný ako účastníkom sledovaný zmysel; nemôže teda
„domýšľať“ obsah úkonu alebo z úkonu robiť závery, ktoré z neho v skutočnosti
nevyplývajú. Totiž každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska,
t. j. podľa toho, ako bol navonok prejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa
Občianskeho súdneho poriadku a ako taká musí byť posudzovaná. Nie je však vylúčené, že
môže mať aj následky hmotnoprávne.
V procesnej teórii totiž prevažuje názor (porov. A. Winterová kol.: Civilní právo
procesní, 6. aktualizované a doplněné vydání, Praha: Linde 2011. 174 s. n.), s ktorým sa
stotožňuje aj ústavný súd, že pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv.
teória prejavu, a nie teória vôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony).
22. Z uvedených záverov a zo zisteného skutkového stavu (bod 16) vyplýva, že
sťažovateľ ako žalobca nie je/nebol povinný zaplatiť súdny poplatok vo veci jeho žaloby
o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. (bod 17).
23. Ústavný súd uzatvára, že iným spôsobom vedený postup pri určovaní povinnosti
zaplatiť súdny poplatok krajským súdom a najvyšším súdom možno hodnotiť ako
svojvoľný, opomínajúci skutočný účel relevantnej právnej normy. Ústavne nekonformnými
rozhodnutiami potom vec posudzujúce súdy sťažovateľovi odňali právo domáhať sa
spravodlivej súdnej ochrany zaručenej v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako
to opísal sťažovateľ v podanej sťažnosti, ktorej ústavný súd v podstatnej časti vyhovel.
Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku.
24. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
25. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho
súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozhodnutia
najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
26. Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením sťažovateľom označených
práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu (uznesenie sp. zn. 4 Cb 12/2007
zo 4. novembra 2009) a dospel k záveru, že bude dostačujúce (v zmysle zásady
sebaobmedzenia a zdržanlivosti), ak zruší iba odvolacie a dovolacie rozhodnutie, keďže je
v plnej jurisdikčnej právomoci najvyššieho súdu, aby zjednal nápravu. Ústavný súd preto
sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku). Rovnako nevyhovel sťažovateľovej
žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia (bod 6 in fine); ústavný súd považoval
v danom prípade za dostatočné deklarovať porušenie práv sťažovateľa a zrušiť napadnuté
súdne rozhodnutia, a preto jeho žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
nevyhovel. Ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať
primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého
sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési
odškodnenie za existenciu materiálnej ujmy, ktorá je predmetom súdneho sporu. Takto totiž
sťažovateľ koncipoval odôvodnenie tejto náhrady.
27. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom (bod 3 výroku). Podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) si mohol sťažovateľ uplatniť úhradu trov konania v sume 413,94 €,
a to za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti
a vyjadrenia k stanoviskám odporcov) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1
písm. a) a b) vyhlášky po 130,17 € a režijný paušál 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j.
413,94 €. Priznanú úhradu trov právneho konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013