Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 680 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (770)c33/383445.ce600b.pdf
PDF · 220.62 KB
No categories available
7Cdo/56/2011
Najvyšší sud 7 Cdo 56/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. J., bývajúcej v S.S.,
zastúpenej JUDr. J. M., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému Ľ. L., bývajúcemu
v S.S., zastúpenému JUDr. E. Š., advokátom so sídlom v B., o zrušenie vecného bremena za
náhradu, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C 175/2008, o dovolaní
ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 3. novembra 2010 sp. zn.
7 Co 27/2010, 2 Co 417/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný nahradiť ţalobkyni trovy dovolacieho konania 154,58 € do rúk
advokátky JUDr. J. M., so sídlom v B., do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok rozsudkom zo 17. septembra 2009 č.k. 4 C 175/2008-204 zrušil
vecné bremeno spočívajúce v práve ţalovaného doţivotného bývania a uţívania nehnuteľnosti
– 2- izbového bytu, číslo 12, druhé poschodie, vchod číslo 4, bytového domu súpisné číslo
X., postaveného na pozemku parcelné číslo X., č. X. a č. X. a spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a zariadeniach domu vo výške X., zapísaného na LV č. X., pre
katastrálne územie S. (ďalej len „bytu“); ţalobkyni uloţil povinnosť zabezpečiť ţalovanému
primeraný náhradný byt; ţalovanému uloţil povinnosť predmetný byt vypratať do 15 dní po
zabezpečení bytovej náhrady a ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
Vychádzal z toho, ţe v dôsledku zmeny podmienok, za ktorých vecné bremeno vzniklo,
zákon umoţňuje súdu vecné bremeno obmedziť alebo zrušiť za predpokladu, ţe zmenou
pomerov vznikol hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, nie je
rozhodujúce, či tento stav nastal zavinením niektorého z účastníkov (§ 151p ods. 3
Občianskeho zákonníka); pritom prihliadal na doterajšiu judikatúru (R 86/1958, R 65/1972).
Za platnú povaţoval dohodu o zúţení BSM medzi účastníkmi konania z 21. augusta 2002.
Vecné bremeno k bytu zaťaţujúce ţalobkyňu bolo zriadené v prospech ţalovaného vo forme
notárskej zápisnice 19. marca 2003. Vzhľadom na rozvod manţelstva (19. júna 2007) podľa
názoru súdu došlo k hrubému nepomeru medzi vecným bremenom ţalobkyne a výhodou
z neho pre ţalovaného, so zreteľom na zmenu pomerov nemoţno od ţalobkyne ako výlučnej
vlastníčky bremenom zaťaţenej nehnuteľnosti spravodlivo poţadovať na plnenie z vecného
bremena, a to bez ohľadu, ktorý z účastníkov subjektívne zavinil rozvrat manţelstva.
Na základe uvedeného ţalobe vyhovel, keď za primeranú náhradu zrušeného vecného
bremena povaţoval zabezpečenie náhradného bytu ţalovanému. Povinnosť ţalovaného byt
vypratať podmienil zabezpečením bytovej náhrady. Súd nevyhovel návrhu ţalovaného na
vykonanie dôkazu znaleckým posudkom za účelom vyšetrenia duševného stavu ţalobkyne pre
zmeny v jej správaní povaţujúc ho za nadbytočný (nehospodárny) pre rozhodnutie vo veci.
O trovách konania § 142 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 3. novembra 2010
sp. zn. 7 Co 27/2010, 7 Co 417/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p.; odvolanie ţalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok
zo 17. septembra 2009 č.k. 4 C 175/2008-199 odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.;
ţalobkyni nepriznal náhradu trov konania podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1, 5 vety druhej O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil. Na zdôraznenie dodal, ţe dohoda o zúţení BSM je platná
(spĺňa všetky formálne náleţitosti), bola uzavretá medzi účastníkmi počas trvania
ich manţelstva, ohľadne časti majetku, ktorý by mohol patriť do BSM, v tejto časti námietky
odvolateľa o jej absolútnej neplatnosti nepovaţoval za dôvodné. Stotoţnil sa so záverom súdu
prvého stupňa o vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného
z vecného bremena, zohľadňujúc stav do i po právoplatnosti rozsudku o rozvode manţelstva
účastníkov konania (najmä pre názorové nezhody, rozdielnosť pováh, vzájomné odcudzenie).
Doplnenie dokazovania navrhnuté odvolateľom na zistenie príčin rozvratu manţelstva
a ich zmeny, povaţoval odvolací súd za nadbytočné a nehospodárne vzhľadom na viazanosť
súdu právoplatným rozhodnutím o rozvode manţelstva (§ 159 ods. 2, 3 O.s.p.). Za primeranú
povaţoval i náhradu za zrušenie vecného bremena zaťaţujúcu ţalobkyňu v povinnosti
zabezpečenia náhradného bytu ţalovanému. Odmietol odvolanie ţalovaného smerujúce proti
uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu ţalovaného na doplnenie dokazovania
v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.). Odvolací súd
osobitne uviedol, ţe o vyhlásení tohto rozsudku upovedomil účastníkov konania zákonným
spôsobom (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, prípustnosť
ktorého odôvodnil poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe postupom súdu mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom, navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu
i súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru
ţalovaného súdy „nekvalifikovane“ zistili skutkový stav, dostatočne sa nevysporiadali
s predloţenými dôkazmi a tvrdeniami ţalovaného v konaní a preto vec nesprávne právne
posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Súdom vyčíta nevykonanie ním navrhnutých dôkazov
na preukázanie toho, ţe ţalobkyňa „cielene navodila stav“, ktorý vyústil k zrušeniu vecného
bremena. Nepovaţoval za správny ale ich záver o vzniku hrubého nepomeru medzi vecným
bremenom a výhodou oprávneného, pretoţe neboli vzaté do úvahy všetky skutočnosti vedúce
k rozvratu manţelstva. Za nesprávny označil i záver o neplatnosti dohody o zúţení BSM, keď
podľa jeho názoru mali súdy v tejto súvislosti riešiť zánik členstva ţalovaného v bytovom
druţstve a vyplatenie polovice jeho členského podielu ţalovanou. Napokon ţalovaný
spochybnil postup odvolacieho súdu, ktorý pri vyhlásení rozsudku nezodpovedal § 211 ods. 2
O.s.p. a § 156 ods. 2 O.s.p. I keď je v spise zaloţené oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku predsedníčky senátu odvolacieho súdu z 27. októbra 2010 (doručené súdnej
kancelárii 27. októbra 2010), na deň 3. novembra 2010 o 10 hodine, v budove Krajského súdu
v Bratislave, pojednávacia miestnosť č. dv. 41, za ktorým v spise sa nachádza aj písomné
vyhotovenie oznámenia, z ničoho sa však nedá vyvodiť, ţe súdna kancelária predmetný
pokyn predsedníčky senátu realizovala. Z obsahu spisu nemoţno nijako usúdiť, ţe miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu boli skutočne oznámené na úradnej
tabuli odvolacieho súdu a nedá sa ani posúdiť zachovanie lehoty určenej v ustanovení § 156
ods. 3 O.s.p. Ţalovaný sa preto domnieva, ţe miesto a čas verejného vyhlásenia výsledku
neboli riadne vyhlásené.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ţalovaného „zamietnuť“.
Ţalovanému nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, lebo mohol všetky dôkazy uplatniť
pred súdom prvého stupňa, opakovanie dokazovania v dovolacom konaní povaţovala
za nehospodárne. Uplatnila si náhradu trov dovolacieho konania 154,58 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal,
či dovolanie ţalovaného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie
je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalovaného by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by
konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd
sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal
sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (i keby k nim v konaní
došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ale ani samotné
nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky
pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizáciu tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie
ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.),
byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia
rozsudku (§ 156 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158
ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred
súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalovanému
realizáciu jeho procesných práv.
Dovolateľ súdom niţších stupňov vytýka, ţe nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy
a ţe vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých
navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná,
môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku
aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba
zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľ mylne domnieva, aby
bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l
O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ak súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná a toto
rozhodnutie primerané zdôvodní (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné -
čo je aj prejednávaný prípad), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi
konania moţnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke ţalovaného treba dodať, ţe súd
neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne
nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe súdy pri rozhodovaní
vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní
došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vady majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo)
by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak len
v procesne prípustnom dovolaní (čo však nie je prejednávaný prípad), sama osebe by ale
nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
K námietke dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo
(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania
neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp.
zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľa o zaloţení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky (ne)platnosti dohody o zúţení BSM,
či otázky (ne)zániku vecného bremena v zmysle ustanovenia § 151p ods. 2 O.s.p. (z dôvodu
vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného) boli prípadne
aj opodstatnené, dovolateľom vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237
Dovolací súd pristúpil k posúdeniu otázky, či v prejednávanej veci došlo
k dovolateľom namietanému odňatiu moţnosti konať pred súdom – znemoţneniu prítomnosti
ţalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v tejto právnej veci –
zdôvodňovanej dovolateľom tým, ţe z ničoho (ani z obsahu spisu) sa nedá vyvodiť, ţe súdna
kancelária realizovala pokyn predsedníčky senátu o oznámení miesta a času verejného
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu na úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť 15. októbra 2008, umoţňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje
§ 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých
odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný
oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
päť dní pred jeho vyhlásením.
Podľa ustanovenia § 183 ods. 1 a 2, časť piata Kancelárskeho poriadku, vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy,
všetky vyhotovenia rozhodnutí, ktorých rovnopisy sa musia vyhotoviť, a všetky písomné
úpravy sudcu a súdneho úradníka asistentovi príslušného súdneho oddelenia, ktoré sa musia
v určitej lehote vykonať, opatrí asistent odtlačkom kontrolnej pečiatky, v ktorom sa vyznačí
deň, kedy písomnosť došla do súdneho oddelenia a kedy sa vypravila; kontrolná pečiatka
sa umiestni pod úpravu sudcu alebo súdneho úradníka. Kontrolnú pečiatku vyplní dátumom
a podpisom asistent, ktorý písomnosť vypravil, pričom vyznačí aj spôsob vypravenia a počet
zásielok s doručenkou.
O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,
ktorý je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., môţe dovolací súd usudzovať (ako to správne uvádza
dovolateľ) len z obsahu spisu. Na č.l. 217 súdneho spisu je zaloţená písomná úprava (tieţ
pokyn) predsedníčky senátu odvolacieho súdu určený súdnej kancelárii, aby na úradnej tabuli
súdu bolo oznámené, ţe rozhodnutie v danej veci bude vyhlásené 3. novembra 2010
o 10.00 hod v budove Krajského súdu v Bratislave, č. dv. 41 (prízemie). Táto úprava bola
súdnej kancelárii doručená 27. októbra 2010, v rovnaký deň bola súdnou kanceláriou
(asistentkou) opísaná, porovnaná a vypravená – t.j. vyvesená na oznámenie. Kontrolná
(referenčná) pečiatka súdnej kancelárie s obsahom dátumu spracovania úpravy sudcu
(prijatia, opísania, porovnania a vypravenia pokynu) podpísaná konkrétnym pracovníkom
(asistentom) podľa názoru dovolacieho súdu je nepochybným (obvyklým a zauţívaným)
postupom, ktorý zodpovedá kancelárskemu poriadku súdu (§ 183 ods. 1 a 2 citovanej
vyhlášky) zároveň preukazujúcim realizáciu (vykonanie) písomného pokynu (písomnej
úpravy) sudcu - o oznámení verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu (viď
oznámenie pripojené za č.l. 217 spisu). Pochybnosti dovolateľa, ţe z „ničoho“ nemoţno
vyvodiť, ţe súdna kancelária predmetný pokyn predsedníčky senátu skutočne aj zrealizovala,
dovolací súd nepovaţoval za dôvodné. Obsah spisu v dôsledku toho umoţňoval dovolaciemu
súdu posúdiť, ţe došlo k zachovaniu lehoty vyplývajúcej z § 156 ods. 3 O.s.p. Postupom
odvolacieho súdu ani v tomto prípade nedošlo k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, ţe pokiaľ dovolateľ prípadne
vychádzal z niektorých rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010)
neznamená to, ţe v týchto prípadoch išlo o skutkové základy, ktoré sú identické skutkovému
základu, z ktorého vychádzal dovolací súd v tejto veci.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalovaného podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene
advokáta za právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovanému prípravou a prevzatím zastúpenia
a vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 19. apríla 2011 (§ 14 ods. l písm. a/ a b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb).
Sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej sluţby dovolací súd stanovil podľa § 11 ods. l
písm. a/ tejto vyhlášky vo výške 57 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
7,41 €, s 20 % DPH 12,88 €, spolu za dva úkon právnej sluţby predstavuje spolu
154,58 € (2 x 77,29 €).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková