Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 410/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v , základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v a 4 , základného

práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj porušenie ústavného , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.

-58 zo 4. januára 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 31. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv zaručených v a a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie § 1

ods. 1 ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

(ďalej len „ústavný zákon“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -58 zo 4. januára 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. marca 2010.

2. Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že krajský súd uznesením

sp. zn. z 31. marca 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-58 zo 4. januára 2010, ktorým okresný súd zastavil exekúciu proti

povinnému o vymoženie dlžného zákonného poistného s príslušenstvom a dlžnej časti

zákonného poplatku z omeškania a zároveň rozhodol o povinnosti sťažovateľky (ako

oprávnenej) zaplatiť povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 122,09 €.

Krajský súd zároveň zaviazal sťažovateľku zaplatiť povinnému náhradu trov odvolacieho

konania. Sťažovateľka zastáva názor, že uznesením okresného súdu č. k. -58

zo 4. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 boli porušené ňou označené práva.

3. V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné ustanovenia (§ 37 ods. 1,

a a )

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok), ako aj

ustanovenia [ďalej aj „OSP“ (, ,

§ 157 ods. 2, § 224 ods. 1 a § 251 ods. 4)] poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci

bolo konanie proti povinnému zastavené.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že po „zastavení exekučného konania OS ZV

Uznesením 1 priznal Povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní na

základe ust. Exekučného poriadku a v zmysle ustanovenia .

KS BB napádanú časť Uznesenia 1 potvrdil, pričom v odôvodnení Uznesenia 2 uviedol, že

ustanovenia sa použijú, ak osobitný predpis Exekučný poriadok neustanoví niečo iné.

Exekučný poriadok údajne nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania, a teda

na náhradu trov konania sa primerané použijú ustanovenia . Rovnako tak v zmysle

ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku údajne došlo k zavineniu zastavenia exekúcie

oprávneným – Sťažovateľom.

Uznesením 2 súd potvrdil Uznesenie 1, pričom rozhodol opätovne o náhrade trov

právneho zastúpenia Povinného v odvolacom exekučnom konaní.“.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla:

„Proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje

zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa ,

resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy o trovách exekučného konania

zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok upravuje náhradu trov

exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.

Vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie , ktoré

ustanovuje, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Exekučný poriadok, ako osobitný predpis k , upravuje trovy exekučného konania vo

svojej šiestej a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami

exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri

vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na

účelné vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu

exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov

exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá priznanie náhrady

trov právneho zastúpenia Povinného v exekučnom konaní oporu v ustanoveniach právneho

poriadku.“

5. V spojitosti s uvedenými skutočnosťami sa sťažovateľka odvoláva na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), konkrétne na jeho

rozsudok sp. zn. z 30. júna 2005, v ktorom je okrem iného vyslovený

názor, že „Exekučný poriadok pritom vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré

pri výkone exekúcie vznikli povinnému (podľa § 200 ods. 1 druhej vety Exekučného

poriadku a contrario), a teda ani s možnosťou uloženia povinnosti na náhradu takýchto trov

ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného konania (ktorými sú podľa § 37 ods. 1

Exekučného poriadku oprávnený a súdny exekútor).“. Podľa nej v zmysle uvedenej

judikatúry rozhodujú aj viaceré všeobecné súdy v obdobných konaniach, keď poukazuje na

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 21. augusta 2008, v ktorom odvolací

súd rozhodol o priznaní trov právneho zastúpenia povinného okresným súdom tak, že

predmetný výrok rozhodnutia okresného súdu zrušil.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd preto rozhodli v danej veci

v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami a ustálenou judikatúrou a vzhľadom na to

sú ich rozhodnutia arbitrárne. Tým došlo podľa jej tvrdenia aj k porušeniu jedného z jej

najvýznamnejších základných práv, a to základného práva na súdnu ochranu

implementujúceho aj jej právo na spravodlivé súdne konanie. Zároveň tým tieto súdy podľa

názoru sťažovateľky zasiahli aj do jej základného práva na ochranu majetku zaručeného

v , keďže majetok podľa nej predstavujú aj pohľadávky.

6. Sťažovateľka v závere zhrňuje svoje výhrady proti označeným rozhodnutiam

všeobecných súdov okrem iného tvrdiac, že „súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými

zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre

právne posúdenie veci... a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú

navyše nedostatočne odôvodnili“.

7. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

31. 03. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. -58 zo dňa

04. 01. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k

porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4

SR, ust. , ust. Listiny základných práv a slobôd a ust.

ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

31. 03. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. -58 zo

dňa 04. 01. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho

zastúpenia Sťažovateľa v zmysle . Krajský súd v Banskej

Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho

zastúpeniam Sťažovateľa.“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa je teda úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

10. Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

11. Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej úprave

ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie

právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s listinou.

12. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru, k čomu malo podľa nej dôjsť tým, že okresný súd uznesením č. k.

-58 zo 4. januára 2010 (po zastavení exekúcie v dôsledku vyhovenia

námietkam povinného) jej ako oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov právneho

zastúpenia právnemu zástupcovi povinného, ako aj tým, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. marca 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti

(t. j. v časti proti výroku o náhrade trov konania z titulu právneho zastúpenia povinného).

Krajský súd zároveň uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť povinnému na účet jeho

právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania.

13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -58 zo 4. januára 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako

to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila,

a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd

v odvolacom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky

zaručených v a listiny v podobe odvolania smerujúceho

proti uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci

tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal

a svoj právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. z 31. marca 2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

14. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného

hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 31. marca 2010 (obdobne napr. m. m. ,

, ).

Podľa názoru sťažovateľky je namietané rozhodnutie krajského súdu arbitrárne,

pretože priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinnému nemá oporu v Exekučnom

poriadku, je nedostatočne odôvodnené a nereflektuje argumentáciu uvedenú v jej odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu.

15. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka ako oprávnená v zákonnej

lehote odvolanie v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a navrhla, aby odvolací

súd zmenil druhý výrok napadnutého uznesenia. Svoje odvolanie odôvodnila tým, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Vo svojom

odvolaní uviedla, že proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku

vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa Občianskeho

súdneho poriadku. Okrem uvedených skutočností v odvolaní namietala aplikáciu

ustanovenia § 203 Exekučného poriadku na rozhodnutie o trovách exekúcie aj z toho

dôvodu, že uvedené ustanovenie možno aplikovať len v tom prípade, ak k zastaveniu

exekúcie dôjde zavinením oprávneného, čo nie je tento prípad, pretože v danom prípade

došlo k zastaveniu exekúcie na základe predchádzajúcich uznesení okresného súdu

a krajského súdu, ktorými tieto súdy vo svojom odôvodnení vyhlásili exekučný titul za

nulitný akt. Sťažovateľka ako oprávnená zdôraznila, že ak došlo k zastaveniu exekúcie,

pretože súd vyhlásil exekučný titul za nulitný akt a nedošlo k nemu zavinením oprávneného,

nemožno zaviazať oprávneného (t. j. sťažovateľku) na náhradu trov súdneho exekútora a už

vôbec nie na náhradu trov povinného. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka ako

oprávnená navrhla, aby okresný súd zrušil druhý výrok odvolaním napadnutého uznesenia.

V prípade, že okresný súd odvolaniu v celom rozsahu nevyhovie, navrhla, aby druhý výrok

odvolaním napadnutého uznesenia zrušil odvolací súd.

Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľky uviedol, že s argumentmi,

ktoré uviedla sťažovateľka, sa nemôže stotožniť a že sudca súdu prvého stupňa rozhodol

správne. Poukázal na to, že vzhľadom na to, že v Exekučnom poriadku chýba detailná

úprava náhrady trov, ktoré vznikli povinnému v exekučnom konaní, je podľa neho potrebné

v danej veci aplikovať príslušné ustanovenia upravujúce

trovy konania. Uviedol, že s trovami právneho zastúpenia v exekučnom konaní počíta aj

v § 14 ods. 2 písm. f) vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Zároveň uviedol, že nesprávne a nepresné označenie

povinného je nepochybne skutočnosť, pri ktorej musí oprávnený za dodržanie náležitej

opatrnosti predvídať, že ním navrhovaná exekúcia môže byť z dôvodu nedostatku

materiálnej vykonateľnosti zastavená. Nesprávne označenie povinného ako prekážku

vykonania rozhodnutia mohol oprávnený objektívne predvídať už pri podaní návrhu na

vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že predmetné exekučné konanie bolo zastavené z dôvodu

zavinenia oprávnenej (t. j. sťažovateľky), pretože z odôvodnenia uznesenia okresného

súdu, ako aj uznesenia krajského súdu je zrejmé, že platobné výmery č. 1103/2001

a č. 1104/2001 z 22. októbra 2001 nemôžu byť z dôvodu nesprávneho označenia povinného

vykonateľnými rozhodnutiami, na základe ktorých by bolo možné exekúciu vykonať.

Navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a zároveň

si uplatnil trovy odvolacieho konania v sume 62,65 €.

16. Krajský súd ako súd odvolací odvolanie prerokoval a odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu podľa ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 31. marca 2010

najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia, a potom uviedol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu daným

odvolaním podľa ust. , bez nariadenia pojednávania podľa ust.

ods. 2 a uznesenie okresného súdu podľa ust. ako vecne

správne potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne, keď

na náhradu trov, ktoré vznikli v priebehu exekúcie povinnému, zaviazal oprávneného, ktorý

zavinil zastavenie exekúcie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom oprávneného v tom, že v

ust. § 200 Exekučného poriadku sú vymedzené trovy exekúcie tak, že trovami exekúcie je

odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní

exekúcie (§ 196). Z uvedeného však bez ďalšieho nevyplýva, že by súd len pre absenciu

právnej úpravy v Exekučnom poriadku nemal rozhodnúť o náhrade trov exekučného

konania medzi účastníkmi konania navzájom. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu

oprávneného správne poukázal na ust. , podľa znenia ktorého je možné

na rozhodnutie o trovách medzi účastníkmi exekučného konania navzájom aplikovať

príslušné ustanovenia , upravujúce náhradu trov konania.

Proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné

odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa Občianskeho súdneho

poriadku. V základnom konaní rozhoduje súd o trovách konania na návrh, spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, alebo po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej

( a ). V konaní o výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho

poriadku a tiež v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa povinnému ukladá

všeobecná povinnosť nahradiť trovy exekúcie vyjadrená v poverení súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie tak, že sa súdny exekútor poveruje vymôcť pohľadávku oprávneného

spolu s príslušenstvom, trovami predchádzajúceho konania a trovami exekúcie. Exekučné

konanie sa spravidla začína z toho dôvodu, že povinný si dobrovoľne nesplnil vykonateľným

rozhodnutím uloženú povinnosť. Exekučný poriadok preto v § 197 ods. 1 stanovuje len to, že

náklady za výkon exekučnej činnosti, ktoré sú vymedzené v § 196 Exekučného poriadku

uhrádza povinný. Medzi trovy exekúcie radí Exekučný poriadok aj trovy oprávneného a v

§ 200 ods. 1 ustanovuje, že oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných

na účelné vymáhanie nároku. Trovy exekúcie vymáha súdny exekútor na základe súdom

vydaného poverenia súčasne s vymáhaním pohľadávky oprávneného. Exekučný poriadok

nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému.

Právo na náhradu trov exekúcie podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nemôže vzniknúť

povinnému; takéto právo nemožno vyvodiť ani z § 200 ods. 3 Exekučného poriadku, lebo

toto ustanovenie rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 06. 2005 sp. zn. ). Kým

exekúcia prebieha, nemá súd možnosť zasiahnuť do jej výkonu a uskutočňovať ju iným

spôsobom ako predpokladá Exekučný poriadok. Oprávnenie súdu rozhodovať o trovách

účastníkov exekučného konania nastupuje len v prípade jej zastavenia. Výslovne to

upravuje Exekučný poriadok v § 200 ods. 2. O trovách exekútora rozhoduje súd pri

zastavení exekúcie podľa Exekučného poriadku, pretože len Exekučný poriadok uvažuje s

exekútorom ako účastníkom konania, aj to len v obmedzenom rozsahu v časti, v ktorej

rozhoduje o trovách exekúcie. Na druhej strane Exekučný poriadok pre účely rozhodovania

o trovách exekúcie vôbec nerieši vzťah medzi oprávneným a povinným, preto je potrebné na

tento vzťah aplikovať, tak ako bolo vyššie konštatované, príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku upravujúce rozhodovanie o trovách konania a to podľa ust. § 251 ods. 4

, to znemená, že pri nedostatku osobitnej právnej úpravy pre rozhodnutie o trovách

exekúcie medzi oprávneným a povinným je nutné aplikovať všeobecnú úpravu obsiahnutú v

. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že táto situácia

môže nastať len v prípade, ak bude exekúcia zastavená. Zastavenie exekúcie sa účinkami

rovná zastaveniu konania, preto v prípade zastavenia exekúcie alebo zastavenia exekučného

konania podľa § 36 ods. 3 Exekučného poriadku bude súd o trovách exekučného konania

medzi oprávneným a povinným rozhodovať podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku podľa toho, ktorý z účastníkov procesné zavinil zastavenie exekúcie (exekučného

konania); trovy priznané povinnému voči oprávnenému si musí povinný (v prípade, že mu

ich oprávnený neuhradí dobrovoľne) vymáhať v samostatnom exekučnom konaní.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu v druhej výrokovej vete uznesenia ako vecne správne potvrdil (aj keď

z iných dôvodov vo vzťahu k aplikácii ustanovenia upravujúceho rozhodovanie o trovách

konania) podľa ust. , ktoré umožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť

rozhodnutie okresného súdu aj v prípade, že je správne len vo výroku a nie aj v dôvodoch.

Zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie spočíva v tom, že proti povinnému (v zmysle

návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, označeného identifikačným číslom) podal

návrh na vykonanie exekúcie, hoci ním označený povinný nebol hmotnoprávne

legitimovaným účastníkom (nositeľom povinnosti z exekučného titulu), preto bola exekúcia

po právoplatnosti uznesenia o jej vyhlásení za neprípustnú zastavená.“

17. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia

krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny (resp. práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a

obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

18. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem

bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych

súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej

moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej

právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie

práva na spravodlivý proces.

V zmysle štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej

doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, čo

v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu

normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný

dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú

povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s “ (). Zásadu prednosti

ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických

osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (,

m. m. napr. ). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne

konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku

všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnosť tak, aby bolo

rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak

z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

19. Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu

napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na

argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými

okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým

dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí

s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa ktorého v danom prípade

boli splnené podmienky na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinného.

20. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom

poriadku nerieši explicitne možnosť náhrady trov exekučného konania vzniknutých

povinnému. V okolnostiach daného prípadu bolo v konaní pred súdom prvého stupňa

preukázané, že sťažovateľka pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie uviedla nesprávne

a nepresné označenie povinného, na základe čoho bolo exekučné konanie zastavené

z dôvodu zavinenia oprávneného (sťažovateľky). Aj podľa názoru najvyššieho súdu

vysloveného v rozsudku sp. zn. názov (obchodné meno) právnickej osoby je jej

nevyhnutným pojmovým znakom a slúži predovšetkým na jej identifikáciu, a tým aj na

odlíšenie od ostatných subjektov. Okresný súd uznesením č. k. -58

zo 4. januára 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania, tak ako už bolo uvedené.

Na základe týchto skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že k zastaveniu

exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej, ktorá podala

návrh na vykonanie exekúcie napriek tomu, že nebol splnený základný materiálny

predpoklad exekúcie, ktorým je presné a správne označenie povinného. Sťažovateľka mala

k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri

náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore

s princípmi elementárnych požiadaviek spravodlivosti ( ), keby mal byť trovami

právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že

okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.

21. Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto

otázku v osobitných prípadoch (ako to je aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru

ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych okolnostiach prípadu aj

výklad pripúšťajúci aplikáciu , pretože táto prichádza do

úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu (Exekučný poriadok, ako už

bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom,

nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení

, ktorú umožňuje , odkazuje na použitie

predchádzajúcich časti (prvá až piata časť), pričom

krajským súdom v napadnutom rozhodnutí uvádzané ustanovenia (§ 142 ods. 1, § 146

ods. 2 a ) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho

občianske súdne konanie.

22. Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd

rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, ako i na rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. z 21. augusta 2008, ktorým tento rozhodnutie okresného súdu

o priznaní trov právneho zastúpenia povinnému zrušil, a pritom v ňou označenej veci

rozhodli všeobecné súdy odlišne, ústavný súd považuje poukazovanie na označené

rozhodnutia za nie celkom náležité, pretože ním nebol riešený prípad s úplne rovnakým

skutkovým a procesným základom.

V spojitosti s tým ústavný súd navyše dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej

praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (,

). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich

ústavnej udržateľnosti.

23. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako aj pred ním okresný súd)

vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný

a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie je

primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo

štandardov spravodlivého procesu. Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci nezohľadniť

ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého

rozhodnutia, ktorým krajský potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení

povinnosti sťažovateľke zaplatiť právnemu zástupcovi povinného náhradu trov právneho

zastúpenia, resp. výroku, ktorým ju zaviazal zaplatiť povinnému náhradu trov odvolacieho

konania. Tieto sumy možno totiž označiť za celkom bagateľné a aj táto skutočnosť prispela

k podpore záveru ústavného súdu o neodôvodnenosti sťažnosti.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa

sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (). Táto okolnosť

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označeného základného práva

už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov (, ).

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na síce pomerne stručnú, ale dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

25. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namietala porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa , ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy

„zasiahli do ústavného vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle SR,

keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku

síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,

avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že majetok zahrňuje

hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú napr. vecné

bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.“.

26. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského

súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto

podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré

skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného

práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa

, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc.

27. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj

dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili

o porušení ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani základného

práva sťažovateľky podľa . Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

28. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia

§ 1 ods. 1 ústavného zákona. V okolnostiach danej veci sťažovateľka spojila porušenie § 1

ods. 1 ústavného zákona s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci

nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (

a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona. Aj

v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4

, ústavný súd uvádza, že obsahom tohto ustanovenia nie je základné právo, ale

len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010