Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 94 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (101)II. ÚS 410/2010
PDF · 284.47 KB
No categories available
II. ÚS 410/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.
23 Er 653/2008-58 zo 4. januára 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie § 1
ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd
ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
(ďalej len „ústavný zákon“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 23 Er 653/2008-58 zo 4. januára 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010.
2. Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že krajský súd uznesením
sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
23 Er 653/2008-58 zo 4. januára 2010, ktorým okresný súd zastavil exekúciu proti
povinnému o vymoženie dlžného zákonného poistného s príslušenstvom a dlžnej časti
zákonného poplatku z omeškania a zároveň rozhodol o povinnosti sťažovateľky (ako
oprávnenej) zaplatiť povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 122,09 €.
Krajský súd zároveň zaviazal sťažovateľku zaplatiť povinnému náhradu trov odvolacieho
konania. Sťažovateľka zastáva názor, že uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 653/2008-58
zo 4. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE 42/2010
z 31. marca 2010 boli porušené ňou označené práva.
3. V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné ustanovenia (§ 37 ods. 1,
§ 200 a § 203 ods. 1 a 2) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok), ako aj
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“ (§ 142 ods. 1, § 146 ods. 2,
§ 157 ods. 2, § 224 ods. 1 a § 251 ods. 4)] poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci
bolo konanie proti povinnému zastavené.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že po „zastavení exekučného konania OS ZV
Uznesením 1 priznal Povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní na
základe ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 OSP.
KS BB napádanú časť Uznesenia 1 potvrdil, pričom v odôvodnení Uznesenia 2 uviedol, že
ustanovenia OSP sa použijú, ak osobitný predpis Exekučný poriadok neustanoví niečo iné.
Exekučný poriadok údajne nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania, a teda
na náhradu trov konania sa primerané použijú ustanovenia OSP. Rovnako tak v zmysle
ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku údajne došlo k zavineniu zastavenia exekúcie
oprávneným – Sťažovateľom.
Uznesením 2 súd potvrdil Uznesenie 1, pričom rozhodol opätovne o náhrade trov
právneho zastúpenia Povinného v odvolacom exekučnom konaní.“.
4. Sťažovateľka ďalej uviedla:
„Proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje
zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa OSP,
resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy OSP o trovách exekučného konania
zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok upravuje náhradu trov
exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.
Vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie § 251 ods. 4 OSP, ktoré
ustanovuje, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Exekučný poriadok, ako osobitný predpis k OSP, upravuje trovy exekučného konania vo
svojej šiestej a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami
exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri
vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na
účelné vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu
exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov
exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá priznanie náhrady
trov právneho zastúpenia Povinného v exekučnom konaní oporu v ustanoveniach právneho
poriadku.“
5. V spojitosti s uvedenými skutočnosťami sa sťažovateľka odvoláva na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), konkrétne na jeho
rozsudok sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005, v ktorom je okrem iného vyslovený
názor, že „Exekučný poriadok pritom vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré
pri výkone exekúcie vznikli povinnému (podľa § 200 ods. 1 druhej vety Exekučného
poriadku a contrario), a teda ani s možnosťou uloženia povinnosti na náhradu takýchto trov
ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného konania (ktorými sú podľa § 37 ods. 1
Exekučného poriadku oprávnený a súdny exekútor).“. Podľa nej v zmysle uvedenej
judikatúry rozhodujú aj viaceré všeobecné súdy v obdobných konaniach, keď poukazuje na
uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 65/2008 z 21. augusta 2008, v ktorom odvolací
súd rozhodol o priznaní trov právneho zastúpenia povinného okresným súdom tak, že
predmetný výrok rozhodnutia okresného súdu zrušil.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd preto rozhodli v danej veci
v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami a ustálenou judikatúrou a vzhľadom na to
sú ich rozhodnutia arbitrárne. Tým došlo podľa jej tvrdenia aj k porušeniu jedného z jej
najvýznamnejších základných práv, a to základného práva na súdnu ochranu
implementujúceho aj jej právo na spravodlivé súdne konanie. Zároveň tým tieto súdy podľa
názoru sťažovateľky zasiahli aj do jej základného práva na ochranu majetku zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže majetok podľa nej predstavujú aj pohľadávky.
6. Sťažovateľka v závere zhrňuje svoje výhrady proti označeným rozhodnutiam
všeobecných súdov okrem iného tvrdiac, že „súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými
zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre
právne posúdenie veci... a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú
navyše nedostatočne odôvodnili“.
7. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/42/2010 zo dňa
31. 03. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4 Er/444/2008-58 zo dňa
04. 01. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k
porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4
Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/42/2010 zo dňa
31. 03. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er/653/2008-58 zo
dňa 04. 01. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho
zastúpenia Sťažovateľa v zmysle § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Banskej
Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho
zastúpeniam Sťažovateľa.“
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je teda úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
10. Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti
rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému
rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej úprave
ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie
právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s listinou.
12. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, k čomu malo podľa nej dôjsť tým, že okresný súd uznesením č. k.
23 Er 653 2008-58 zo 4. januára 2010 (po zastavení exekúcie v dôsledku vyhovenia
námietkam povinného) jej ako oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov právneho
zastúpenia právnemu zástupcovi povinného, ako aj tým, že krajský súd uznesením sp. zn.
17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti
(t. j. v časti proti výroku o náhrade trov konania z titulu právneho zastúpenia povinného).
Krajský súd zároveň uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť povinnému na účet jeho
právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania.
13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 23 Er 653/2008-58 zo 4. januára 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako
to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila,
a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd
v odvolacom konaní.
Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky
zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v podobe odvolania smerujúceho
proti uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci
tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal
a svoj právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
14. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného
hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského
súdu sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04,
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Podľa názoru sťažovateľky je namietané rozhodnutie krajského súdu arbitrárne,
pretože priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinnému nemá oporu v Exekučnom
poriadku, je nedostatočne odôvodnené a nereflektuje argumentáciu uvedenú v jej odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu.
15. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka ako oprávnená v zákonnej
lehote odvolanie v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a navrhla, aby odvolací
súd zmenil druhý výrok napadnutého uznesenia. Svoje odvolanie odôvodnila tým, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Vo svojom
odvolaní uviedla, že proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku
vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Okrem uvedených skutočností v odvolaní namietala aplikáciu
ustanovenia § 203 Exekučného poriadku na rozhodnutie o trovách exekúcie aj z toho
dôvodu, že uvedené ustanovenie možno aplikovať len v tom prípade, ak k zastaveniu
exekúcie dôjde zavinením oprávneného, čo nie je tento prípad, pretože v danom prípade
došlo k zastaveniu exekúcie na základe predchádzajúcich uznesení okresného súdu
a krajského súdu, ktorými tieto súdy vo svojom odôvodnení vyhlásili exekučný titul za
nulitný akt. Sťažovateľka ako oprávnená zdôraznila, že ak došlo k zastaveniu exekúcie,
pretože súd vyhlásil exekučný titul za nulitný akt a nedošlo k nemu zavinením oprávneného,
nemožno zaviazať oprávneného (t. j. sťažovateľku) na náhradu trov súdneho exekútora a už
vôbec nie na náhradu trov povinného. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka ako
oprávnená navrhla, aby okresný súd zrušil druhý výrok odvolaním napadnutého uznesenia.
V prípade, že okresný súd odvolaniu v celom rozsahu nevyhovie, navrhla, aby druhý výrok
odvolaním napadnutého uznesenia zrušil odvolací súd.
Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľky uviedol, že s argumentmi,
ktoré uviedla sťažovateľka, sa nemôže stotožniť a že sudca súdu prvého stupňa rozhodol
správne. Poukázal na to, že vzhľadom na to, že v Exekučnom poriadku chýba detailná
úprava náhrady trov, ktoré vznikli povinnému v exekučnom konaní, je podľa neho potrebné
v danej veci aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce
trovy konania. Uviedol, že s trovami právneho zastúpenia v exekučnom konaní počíta aj
v § 14 ods. 2 písm. f) vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Zároveň uviedol, že nesprávne a nepresné označenie
povinného je nepochybne skutočnosť, pri ktorej musí oprávnený za dodržanie náležitej
opatrnosti predvídať, že ním navrhovaná exekúcia môže byť z dôvodu nedostatku
materiálnej vykonateľnosti zastavená. Nesprávne označenie povinného ako prekážku
vykonania rozhodnutia mohol oprávnený objektívne predvídať už pri podaní návrhu na
vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že predmetné exekučné konanie bolo zastavené z dôvodu
zavinenia oprávnenej (t. j. sťažovateľky), pretože z odôvodnenia uznesenia okresného
súdu, ako aj uznesenia krajského súdu je zrejmé, že platobné výmery č. 1103/2001
a č. 1104/2001 z 22. októbra 2001 nemôžu byť z dôvodu nesprávneho označenia povinného
vykonateľnými rozhodnutiami, na základe ktorých by bolo možné exekúciu vykonať.
Navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a zároveň
si uplatnil trovy odvolacieho konania v sume 62,65 €.
16. Krajský súd ako súd odvolací odvolanie prerokoval a odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010
najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia, a potom uviedol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu daným
odvolaním podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214
ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne, keď
na náhradu trov, ktoré vznikli v priebehu exekúcie povinnému, zaviazal oprávneného, ktorý
zavinil zastavenie exekúcie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom oprávneného v tom, že v
ust. § 200 Exekučného poriadku sú vymedzené trovy exekúcie tak, že trovami exekúcie je
odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní
exekúcie (§ 196). Z uvedeného však bez ďalšieho nevyplýva, že by súd len pre absenciu
právnej úpravy v Exekučnom poriadku nemal rozhodnúť o náhrade trov exekučného
konania medzi účastníkmi konania navzájom. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu
oprávneného správne poukázal na ust. § 251 ods. 4 O. s. p., podľa znenia ktorého je možné
na rozhodnutie o trovách medzi účastníkmi exekučného konania navzájom aplikovať
príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, upravujúce náhradu trov konania.
Proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné
odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa Občianskeho súdneho
poriadku. V základnom konaní rozhoduje súd o trovách konania na návrh, spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, alebo po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
(§ 151 ods. 1 a 3 O. s. p.). V konaní o výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho
poriadku a tiež v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa povinnému ukladá
všeobecná povinnosť nahradiť trovy exekúcie vyjadrená v poverení súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie tak, že sa súdny exekútor poveruje vymôcť pohľadávku oprávneného
spolu s príslušenstvom, trovami predchádzajúceho konania a trovami exekúcie. Exekučné
konanie sa spravidla začína z toho dôvodu, že povinný si dobrovoľne nesplnil vykonateľným
rozhodnutím uloženú povinnosť. Exekučný poriadok preto v § 197 ods. 1 stanovuje len to, že
náklady za výkon exekučnej činnosti, ktoré sú vymedzené v § 196 Exekučného poriadku
uhrádza povinný. Medzi trovy exekúcie radí Exekučný poriadok aj trovy oprávneného a v
§ 200 ods. 1 ustanovuje, že oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných
na účelné vymáhanie nároku. Trovy exekúcie vymáha súdny exekútor na základe súdom
vydaného poverenia súčasne s vymáhaním pohľadávky oprávneného. Exekučný poriadok
nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému.
Právo na náhradu trov exekúcie podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nemôže vzniknúť
povinnému; takéto právo nemožno vyvodiť ani z § 200 ods. 3 Exekučného poriadku, lebo
toto ustanovenie rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 06. 2005 sp. zn. 5 M Cdo 12/2004). Kým
exekúcia prebieha, nemá súd možnosť zasiahnuť do jej výkonu a uskutočňovať ju iným
spôsobom ako predpokladá Exekučný poriadok. Oprávnenie súdu rozhodovať o trovách
účastníkov exekučného konania nastupuje len v prípade jej zastavenia. Výslovne to
upravuje Exekučný poriadok v § 200 ods. 2. O trovách exekútora rozhoduje súd pri
zastavení exekúcie podľa Exekučného poriadku, pretože len Exekučný poriadok uvažuje s
exekútorom ako účastníkom konania, aj to len v obmedzenom rozsahu v časti, v ktorej
rozhoduje o trovách exekúcie. Na druhej strane Exekučný poriadok pre účely rozhodovania
o trovách exekúcie vôbec nerieši vzťah medzi oprávneným a povinným, preto je potrebné na
tento vzťah aplikovať, tak ako bolo vyššie konštatované, príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku upravujúce rozhodovanie o trovách konania a to podľa ust. § 251 ods. 4
O. s. p., to znemená, že pri nedostatku osobitnej právnej úpravy pre rozhodnutie o trovách
exekúcie medzi oprávneným a povinným je nutné aplikovať všeobecnú úpravu obsiahnutú v
Občianskom súdnom poriadku. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že táto situácia
môže nastať len v prípade, ak bude exekúcia zastavená. Zastavenie exekúcie sa účinkami
rovná zastaveniu konania, preto v prípade zastavenia exekúcie alebo zastavenia exekučného
konania podľa § 36 ods. 3 Exekučného poriadku bude súd o trovách exekučného konania
medzi oprávneným a povinným rozhodovať podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku podľa toho, ktorý z účastníkov procesné zavinil zastavenie exekúcie (exekučného
konania); trovy priznané povinnému voči oprávnenému si musí povinný (v prípade, že mu
ich oprávnený neuhradí dobrovoľne) vymáhať v samostatnom exekučnom konaní.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie
okresného súdu v druhej výrokovej vete uznesenia ako vecne správne potvrdil (aj keď
z iných dôvodov vo vzťahu k aplikácii ustanovenia upravujúceho rozhodovanie o trovách
konania) podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p., ktoré umožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť
rozhodnutie okresného súdu aj v prípade, že je správne len vo výroku a nie aj v dôvodoch.
Zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie spočíva v tom, že proti povinnému (v zmysle
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, označeného identifikačným číslom) podal
návrh na vykonanie exekúcie, hoci ním označený povinný nebol hmotnoprávne
legitimovaným účastníkom (nositeľom povinnosti z exekučného titulu), preto bola exekúcia
po právoplatnosti uznesenia o jej vyhlásení za neprípustnú zastavená.“
17. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia
krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
18. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem
bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych
súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej
moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej
právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie
práva na spravodlivý proces.
V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej
doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, čo
v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu
normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou
a medzinárodnými dohovormi a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný
dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú
povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti
ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických
osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež
požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv
fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú
povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06,
m. m. napr. IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne
konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku
všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnosť tak, aby bolo
rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak
z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
19. Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu
napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na
argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými
okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým
dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí
s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa ktorého v danom prípade
boli splnené podmienky na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinného.
20. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom
poriadku nerieši explicitne možnosť náhrady trov exekučného konania vzniknutých
povinnému. V okolnostiach daného prípadu bolo v konaní pred súdom prvého stupňa
preukázané, že sťažovateľka pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie uviedla nesprávne
a nepresné označenie povinného, na základe čoho bolo exekučné konanie zastavené
z dôvodu zavinenia oprávneného (sťažovateľky). Aj podľa názoru najvyššieho súdu
vysloveného v rozsudku sp. zn. 6 Sž 99/00 názov (obchodné meno) právnickej osoby je jej
nevyhnutným pojmovým znakom a slúži predovšetkým na jej identifikáciu, a tým aj na
odlíšenie od ostatných subjektov. Okresný súd uznesením č. k. 23 Er 653/2008-58
zo 4. januára 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania, tak ako už bolo uvedené.
Na základe týchto skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že k zastaveniu
exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej, ktorá podala
návrh na vykonanie exekúcie napriek tomu, že nebol splnený základný materiálny
predpoklad exekúcie, ktorým je presné a správne označenie povinného. Sťažovateľka mala
k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri
náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore
s princípmi elementárnych požiadaviek spravodlivosti (§ 1 OSP), keby mal byť trovami
právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že
okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.
21. Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto
otázku v osobitných prípadoch (ako to je aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru
ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych okolnostiach prípadu aj
výklad pripúšťajúci aplikáciu Občianskeho súdneho poriadku, pretože táto prichádza do
úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu (Exekučný poriadok, ako už
bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom,
nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP, odkazuje na použitie
predchádzajúcich časti Občianskeho súdneho poriadku (prvá až piata časť), pričom
krajským súdom v napadnutom rozhodnutí uvádzané ustanovenia (§ 142 ods. 1, § 146
ods. 2 a § 137 OSP) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho
občianske súdne konanie.
22. Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd
rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, ako i na rozhodnutie krajského
súdu sp. zn. 12 CoE 65/2008 z 21. augusta 2008, ktorým tento rozhodnutie okresného súdu
o priznaní trov právneho zastúpenia povinnému zrušil, a pritom v ňou označenej veci
rozhodli všeobecné súdy odlišne, ústavný súd považuje poukazovanie na označené
rozhodnutia za nie celkom náležité, pretože ním nebol riešený prípad s úplne rovnakým
skutkovým a procesným základom.
V spojitosti s tým ústavný súd navyše dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07,
I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich
ústavnej udržateľnosti.
23. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako aj pred ním okresný súd)
vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný
a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie je
primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo
štandardov spravodlivého procesu. Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci nezohľadniť
ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého
rozhodnutia, ktorým krajský potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení
povinnosti sťažovateľke zaplatiť právnemu zástupcovi povinného náhradu trov právneho
zastúpenia, resp. výroku, ktorým ju zaviazal zaplatiť povinnému náhradu trov odvolacieho
konania. Tieto sumy možno totiž označiť za celkom bagateľné a aj táto skutočnosť prispela
k podpore záveru ústavného súdu o neodôvodnenosti sťažnosti.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa
sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označeného základného práva
už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).
24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na síce pomerne stručnú, ale dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
25. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namietala porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy
„zasiahli do ústavného vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku
síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,
avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že majetok zahrňuje
hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú napr. vecné
bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.“.
26. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského
súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto
podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré
skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného
práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc.
27. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj
dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili
o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného
práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery
ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 ústavného zákona. V okolnostiach danej veci sťažovateľka spojila porušenie § 1
ods. 1 ústavného zákona s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci
nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona. Aj
v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4
ústavy, ústavný súd uvádza, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale
len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010