Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9ec/385928.b550a1.pdf
PDF · 123.71 KB
No categories available
3Cdo/219/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 219/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s. so sídlom
v K., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B. s.r.o., so sídlom v K., IČO:
X., proti povinnej J. J., bývajúcej vo V., o vymoženie 29,34 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 10 Er 291/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. novembra 2011 sp. zn. 15 Co 294/2011,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
29,34 € s príslušenstvom; povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2012 sp. zn. 3 C 1221/2009.
Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 15. júna 2011 č.k. 10 Er 291/2011-20 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie žiadosti
odôvodnil neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v poistnej zmluve
z 19. februára 2008 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV). Poukázal
na ustanovenie čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, čl. 144 ods. 1 a čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj § 2 písm. b/ a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a tiež judikatúru Európskeho súdneho dvora
a konštatoval, že predmetnou rozhodcovskou doložkou dochádza reálne k narušeniu
rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že oprávnená
od počiatku sledovala koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby prípadné spory
zo zmluvy boli vždy riešené na rozhodcovskom súde v mieste jej sídla, za účelom
minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uviedol, že
rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká
bola neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania
zmluvy. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných
strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným
titulom.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. novembra
2011 sp. zn. 15 CoE 294/2011 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami
súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Žiadala zrušiť
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.). Túto
procesnú vadu vyvodzovala oprávnená z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval
v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné
súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích
súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej
stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní umožňuje
v tam vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť
žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie. Podľa jej názoru „skúmanie (ne)platnosti
rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní nemá
žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch“,
2. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). I keď
sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie.
Tým oprávnenej v rámci dokazovania odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a tiež vysvetliť, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe viedli
k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy.
3. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
4. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Na bližšie odôvodnenie oprávnená v dovolaní a tiež v jeho doplnení uviedla, že
zmluvná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú, až keď spôsobí hrubý nepomer
v neprospech spotrebiteľa. Keďže obsahom práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
je aj požiadavka na riadne odôvodnenie rozhodnutia po stránke skutkovej a po stránke
právnej, musí byť aj rozhodnutie exekučného súdu presvedčivé, zrozumiteľné
a preskúmateľné, nesmie byť svojvoľné, arbitrárne. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá
dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Opätovne poukázala na nedôsledne
vykonané dokazovanie, v dôsledku čoho exekučný súd nemohol získať „informácie
o podmienkach uzatvorenia poistnej zmluvy“, ktoré je poisťovňa na základe osobitného
zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a poradenstve a o zmene niektorých
zákonov povinná evidovať od 1. januára 2007 pri každej poistnej zmluve. Poistník je vždy
oboznámený s právnymi následkami prijatia alebo odmietnutia rozhodcovskej doložky.
Napadnuté uznesenie právne kvalifikuje rozhodcovskú doložku ako nekalú bez akejkoľvek
väzby na zistený skutkový stav. Z uvedených dôvodov trvala na zrušení rozhodnutí súdov
nižších stupňov a vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania (dovolateľa) tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a že bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka teda namieta, že
rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.
Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej
o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti rozhodnutia a vecnej správnosti právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia (k tomu
viď ďalej 4.).
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
2. Podľa názoru oprávnenej jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať
prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto exekučný súd nemôže vysloviť
ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie
neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového
– hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda
na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž
tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím
sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd
preto skúmal, či nejde o tento prípad. Dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Dovolací súd sa stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2 Cdo 5/2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011,
sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp. zn. 5 Cdo 100/2012
a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu
za konštantné. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
3. K námietke oprávnenej, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci
nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej
veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.). Aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu, ktorú
dovolateľka namieta, predstavuje (iba) tzv. inú procesnú vadu konania (R 111/1998), ktorá
nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania.
4. Oprávnená napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p.
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.
3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávnenou (§ 237 písm. a/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal povinnej náhradu trov tohto konania,
lebo nepodala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. septembra 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková