Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
73d/390646.404b4c.pdf
PDF · 124.95 KB
No categories available
7ECdo/190/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 190/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej
poisťovne, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska č. 2, IČO: 31 690 904, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Užhorodská
č. 21, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Daniel Blyšťan, proti
povinnej L. B., bývajúcej v K., o vymoženie 34,79 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 20 Er 2125/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2013, sp. zn. 11 CoE 66/2012,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Mgr. Andreja
Dembického (ďalej len „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej
na vymoženie sumy 34,79 € s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť vymáhanú sumu
preukazovala rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010, sp. zn.
3 C 1191/2009. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Košice I (ďalej len „exekučný súd“)
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd uznesením z 29. februára 2012, č. k. 20 Er 2125/2011-21 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie
odôvodnil neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej
sa v poistnej zmluve z 29. septembra 2008 (vo Všeobecných poistných podmienkach časť XV
bod 1), majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Uviedol, že rozhodcovská doložka nebola
dohodnutá individuálne, pretože bola vo Všeobecných poistných podmienkach vopred
a jednostranne naformulovaná, v dôsledku čoho povinná (majúca v právnom vzťahu
založenom poistnou zmluvou postavenie spotrebiteľa) nemohol reálne ovplyvniť jej obsah.
Zároveň spôsobovala nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej, keďže ju nútila k rozhodcovskému konaniu, ktorého samotné iniciovanie bolo
spoplatnené sumou bývalých 6 000,- Sk, pričom rozhodcovský súd mohla vybrať len
oprávnená bez možnosti povinnej podieľať sa na jeho kreovaní. Rozhodcovská doložka ako
neprijateľná podmienka bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, preto rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý na to nebol
oprávnený, nemôže nikoho zaväzovať.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 27. februára 2013,
sp. zn. 11 CoE 66/2012 napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení
exekučného súdu, na ktoré v podrobnostiach poukázal a na zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia uviedol ďalšie dôvody.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj ako
„dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie exekučného súdu zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie.
Predovšetkým namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). K odňatiu možnosti riadne konať pred súdom došlo podľa
nej tým, že súdy zamietli žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie bez toho, aby pre vydanie takýchto rozhodnutí boli splnené zákonom stanovené
podmienky, že vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a neumožnili jej tak vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a že odvolací súd sa nezaoberal jej
písomným podaním z 23. apríla 2012, ktorým len doplnila svoju právnu argumentáciu
uvedenú v odvolaní. Dovolateľka ďalej vyčítala obom súdom, že svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a založili ich na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise „Zo súdnej praxe“ pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
1. a/ Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým,
že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jej účasti
a možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinná
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie
exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinnej.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú (porovnaj tiež I. ÚS 359/2012,
I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012,
III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, I. ÚS 14/2014).
Z dovolania vyplýva tiež názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,
mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
1.b/ Oprávnená namietala aj to, že v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené
podmienky, jej bolo odopreté právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa
osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Exekučný súd je povinný
nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného
titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Otázkami procesného postupu exekučného súdu podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku pri posudzovaní materiálnych a formálnych predpokladov
pre vykonanie exekúcie v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, rovnako
tak oprávnenie exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok v zmysle § 45 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vyriešila súdna prax vo svojej judikatúre
(R 46/2011 a R 47/2011) takto:
„Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo
k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou
prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský
súd.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní“.
Napokon Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu 29. novembra 2012 prijalo
ďalšie rozhodnutia na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky v znení týchto právnych viet:
„Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn.
Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj
bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola
uzavretá platne.
Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce
z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012, sp. zn.
Z uvedeného plynie záver, že exekučnému súdu nie je možné upierať oprávnenie
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z vyššie uvedených hľadísk, a to aj pokiaľ ide
o platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) podľa hmotného práva, nevynímajúc od toho
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách, pre ktoré sa tieto zmluvy
považujú za neplatné (§ 52 a násl. Občianskeho zákonníka). Z uvedeného hľadiska dovolací
súd nezistil, že by procesným postupom súdu boli prekročené zákonné medze vychádzajúce
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu
prvého stupňa podľa názoru dovolacieho súdu nemožno považovať ani za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. arbitrárne (zjavne neudržateľné), pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov extrémne neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam. Posúdenie toho, či súdy použitý predpis aplikovali správne alebo či z neho
vyvodili správne právne závery, by prichádzalo z pohľadu dovolacieho súdu do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postupom súdov v preskúmavanej veci,
ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá, nebola oprávnenej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Obdobne závery k argumentom dovolateľky zaujal dovolací súd napr. vo veciach sp. zn.
2 Cdo 5/2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, 3 Cdo 219/2012, 3 Cdo 193/2012, 3 Cdo 191/2012,
5 Cdo 100/2012, 5 Cdo 112/2012, sp. zn. 6 Cdo 228/2011.
Pokiaľ dovolateľka sa nestotožnila s dôvodmi, pre ktoré súdy zamietli jej žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v tejto súvislosti videla porušenie jej práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces, treba uviesť, že právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami, resp. jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že
neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).
Z týchto dôvodov (1.a/ a 1.b/) dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci
nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
2. K námietke oprávnenej, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci
nejde). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely
preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
3. Dovolateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 49/2012).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková