Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (71)9fd/388659.12a609.pdf
PDF · 161.24 KB
No categories available
5Cdo/112/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 112/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., IČO: 31 690 904,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Užhorodská
21, proti povinnej M. A., o vymoženie
43,68 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 12 Er 286/2011,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. augusta 2011
sp.zn. 1 CoE 418/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec uznesením z 18. mája 2011 č.k. 12 Er 286/2011-24 zamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. M. J. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod
sp.zn. EX 765/11 na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho
súdu Košice z 8. marca 2010 sp.zn. 2 C 1453/2009. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením
záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v poistnej zmluve z 15.
novembra 2007 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV). Poukázal
na ustanovenie čl. 144 ods. 1, čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež judikatúru
Európskeho súdneho dvora a konštatoval, že predmetnou rozhodcovskou doložkou reálne
dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami
v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Uviedol, že podľa judikatúry Európskeho
súdneho dvora je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé
podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti
dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu ich používania zo strany predajcov
alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcie. Na základe toho žiadosť súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku zamietol.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 8. augusta 2011
sp.zn. 1 CoE 418/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že exekučný súd správne kvalifikoval poistnú
zmluvu uzavretú medzi oprávnenou a povinnou ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože vyjadruje
vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Uviedol, že bolo povinnosťou exekučného súdu,
aby preskúmal exekučný titul aj s ohľadom na ustanovenie § 45 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že možnosť skúmať vykonateľnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vyslovil Najvyšší súd SR už v rozhodnutí zo dňa
27. januára 1997, sp.zn. 3 Cdo 164/1996, v ktorom okrem iného, uviedol, že v prípade
zistenia, že exekúcia bola nesprávne nariadená na základe titulu, ktorý nespĺňa požiadavku
vykonateľnosti po stránke formálnej a materiálnej, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou oprávnenej, že exekučný súd
nie je oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a svojim postupom v danej
veci prekročil svoje právomoci, pričom poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
III.ÚS 86/2010-19 z 18. februára 2010, v ktorom, okrem iného, konštatoval, že súd je
kedykoľvek v priebehu exekučného konania oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky
núteného vymáhania pohľadávky splnené. Oprávnenie exekučného súdu skúmať materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu vyplýva aj z ustanovenia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. K námietke oprávnenej k záveru exekučného súdu o tom, že sa jedná
o neprijateľnú zmluvnú podmienku, poukázal odvolací súd na to, že rozhodcovská doložka
začlenená do rámca osobitných zmluvných dojednaní k poistnej zmluve v danom prípade
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech
spotrebiteľa. Jedná sa o nerovný, nevyvážený vzťah, pričom nemožno pochybovať o tom, že
takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Uviedol, že na absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu, ktorá
sa vedie o vymoženie plnenia z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, zastaví. Ak
neprijateľnou zmluvnou podmienkou je samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju
použije, ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd je oprávnený a povinný zastaviť
exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Iba
tak môže súd naplniť cieľ článku 6 ods. 1 Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách – postarať sa o to, aby spotrebiteľov
nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ
exekučný súd zistí uvedené nedostatky už v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, dôsledkom toho je procesné rozhodnutie – zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Význam posudzovania kritérií
z hľadiska, či sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku u rozhodcovej doložky, je
zvýraznený tým, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu
arbitrom – rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto
právomoc. V prípade rozhodovania rozhodcom sa nejedná o výkon verejnej štátnej moci.
Preto je potrebné mať preukázanú skutočnosť, či spotrebiteľ pri uzatváraní rozhodcovskej
doložky si plne uvedomoval význam, obsah a podstatu tohto inštitútu, ktorým v podstate sa
prenáša – deleguje právomoc na rozhodnutie prípadného sporu súkromnoprávnou osobou
a nie všeobecným súdom. Spotrebiteľ sa vzdáva ústavom garantovaného práva na prejednanie
jeho veci pred nezávislým štátnym súdom. V dôsledku toho je plne oprávnená požiadavka
na to, aby rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná. Odvolací súd poukázal na to,
že v danom prípade rozhodcovská doložka nesleduje zachovanie rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, naopak vyznieva v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ s ohľadom
na vzdialenosť miesta konania v prípade podania návrhu zo strany veriteľa nemá možnosť sa
relevantným spôsobom brániť proti návrhu, ani sa bez prekážok zúčastniť rozhodcovského
konania. Nerovnováha vo vzájomnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorú toto
zmluvné dojednanie zakladá, má reálny základ a v žiadnom prípade nevyplýva len
zo skutočnosti, že povinná „len nevyužila svoje procesné oprávnenia“. Podpisom zmluvy,
ktorej obsahom bolo aj dojednanie rozhodcovskej doložky, sa spotrebiteľ dopredu reálne
vzdal práva na účinnú právnu obranu. Odvolací súd poukázal tiež na skutočnosť, že
rozhodnutie rozhodcu preberá formálne argumenty žalujúcej strany a rozhodca sa
nevysporiadal s inštitútmi zameranými na ochranu spotrebiteľa, a tým vlastne porušil
kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Dospel preto k záveru, že rozhodcovská
doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, preto bola od počiatku neplatná v zmysle
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu exekučný titul vydaný v rozhodcovskom
konaní nemôže v danej veci byť zákonným podkladom na vykonanie exekúcie. Ak
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vydal nepríslušný orgán, potom ide o právny akt
nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať. Ak súd toto zistí pred vydaním
poverenia, je namieste zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku a následne, podľa ods. 3 ustanovenia Exekučného poriadku, exekučné
konanie zastaviť. Keďže ani ostatné odvolacie dôvody oprávneného neboli opodstatnené,
odvolací súd dospel k záveru, že exekučný súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie ako nedôvodnú zamietol.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhla odložiť
vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnila
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, f/ O.s.p. Podľa názoru oprávnenej
Exekučný poriadok, ani iný právny predpis vnútroštátneho práva, či práva EÚ, neumožňuje
exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Takáto
právomoc exekučných súdov nevyplýva ani zo smernice 93/13/EHS, ani z judikatúry
Európskeho súdneho dvora. Uviedla, že ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002
Z.z. umožňuje exekučnému súdu vecne preskúmať správnosť výroku rozhodnutia iba
pre rozpor plnenia priznaného výrokom rozhodcovského rozsudku so zákonom, dobrými
mravmi alebo z hľadiska, či plnenie nie je objektívne nemožné. V takýchto prípadoch
prichádza do úvahy zastavenie exekučného konania. Mala za to, že skúmanie (ne)platnosti
rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom konaní, nemá žiadnu oporu
v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že súdy jej odňali možnosť
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru oprávnenej tým, že súd prvého stupňa
uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pričom odvolací súd toto uznesenie potvrdil bez toho, aby pre vydanie takýchto uznesení boli
splnené podmienky, došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo takýmito rozhodnutiami sa jej
v exekučnom konaní odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Ide tak o vadu
konania spočívajúcu v odňatí možnosti oprávnenej konať pred súdom. Taktiež namietala, že i
keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie.
Nenariadením pojednávania jej tak odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež
k tomu, prečo rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach
k poistnej zmluve považuje jednoznačne za individuálne dojednanú, a teda platnú zmluvnú
podmienku. Podľa názoru oprávnenej súdy dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku
a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené nevydať poverenie
na vykonanie exekúcie, resp. zastaviť exekúciu z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky. V doplnení dovolania dovolateľka ďalej namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí
súdov, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci. V dôvodoch dovolania podrobne
rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom
i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom
zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1
Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom odvolací súd toto
uznesenie potvrdil, bez toho, aby pre vydanie takýchto uznesení boli splnené podmienky.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto
fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako
pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania
odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tiež tým,
že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej
účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až 136
O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom
na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. novembra 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová