Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 370/2014
PDF · 322.38 KB
No categories available
III. ÚS 370/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 4902/2014, Rvp 4903/2014 a sp. zn.
Rvp 5732/2014, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,
Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel
Blyšťan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10 Er 1020/2011 z 30. marca 2012 (Rvp 4902/2014),
sp. zn. 17 Er 1111/2009 z 11. mája 2011 (Rvp 5732/2014), Okresného súdu Revúca
sp. zn. 8 Er 71/2011 z 19. apríla 2012 (Rvp 4903/2014), Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 2 CoE 416/2012 z 30. januára 2013 (Rvp 4902/2014), sp. zn. 43 CoE 204/2012
z 19. septembra 2013 (Rvp 4903/2014), sp. zn. 17 CoE 287/2011 z 28. októbra 2011
(Rvp 5732/2014) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 214/2013
zo 4. februára 2014 (Rvp 4902/2014), sp. zn. 3 ECdo 14/2013 zo 4. februára 2014
(Rvp 4903/2014) a sp. zn. 2 Cdo 56/2013 z 30. januára 2014 (Rvp 5732/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 4902/2014, Rvp 4903/2014 a sp. zn. Rvp 5732/2014 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 370/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. apríla 2014
a 14. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,
a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10 Er 1020/2011 z 30. marca 2012 (Rvp 4902/2014),
sp. zn. 17 Er 1111/2009 z 11. mája 2011 (Rvp 5732/2014), Okresného súdu Revúca
sp. zn. 8 Er 71/2011 z 19. apríla 2012 (Rvp 4903/2014), Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 416/2012 z 30. januára 2013 (Rvp 4902/2014),
sp. zn. 43 CoE 204/2012 z 19. septembra 2013 (Rvp 4903/2014), sp. zn. 17 CoE 287/2011
z 28. októbra 2011 (Rvp 5732/2014) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 ECdo 214/2013 zo 4. februára 2014 (Rvp 4902/2014),
sp. zn. 3 ECdo 14/2013 zo 4. februára 2014 (Rvp 4903/2014) a sp. zn. 2 Cdo 56/2013
z 30. januára 2014 (Rvp 5732/2014).
Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že súdny exekútor na jej návrhy podal
na Okresnom súde Lučenec a Okresnom súde Revúca (ďalej len „okresné súdy“) žiadosti
o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučnými titulmi boli rozhodcovské rozsudky
Arbitrážneho súdu Košice, ktoré sťažovateľka identifikovala v sťažnostiach.
Okresné súdy právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odopreli,
keď „bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie)
exekučné konanie zamietol“.
Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom
a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala
možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je
podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti
poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu Českej republiky,
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou
súvisia (napr. IV. ÚS 344/2012, II. ÚS 499/2012, I. ÚS 54/2012 zo 7. novembra 2012
a I. ÚS 38/2013), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal
na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.
Okresné súdy podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“
a označeným uzneseniam najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka ich arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu,
keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.
Dovolací súd v odôvodneniach napadnutých uznesení žiadnym spôsobom
nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala
v podanom dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť
sa s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom
zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo
Európskej únie“.
Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali
riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel 122 a nasl.
O.s.p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom.
Namiesto tohto procesne správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti
účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym
úradníkom, t.j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine
na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník.“.
Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012,
a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území
Slovenskej republiky. Sťažovateľka totiž tvrdí, že recitál smernice Rady č. 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)
„stanovuje výnimku pre jednu zo spotrebiteľských zmlúv, a to poistnú zmluvu a tá je
predmetom skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie
Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“. Práve uvedená skutočnosť
determinuje podľa sťažovateľky možnosť jednotlivca dovolávať sa priameho účinku
smernice č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.
Ďalej sťažovateľka vo svojich podaniach konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) upravujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve,
ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS, čo je dôsledkom chyby pri jej
preklade do slovenského jazyka. Smernica č. 93/13/EHS totiž neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľských zmluvách podmieňuje skutočnosťou, že doložkou je založená
právomoc rozhodcovského súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.
Podľa sťažovateľky potom, „keďže je v právnom poriadku Slovenskej republiky
rozhodcovské konanie upravené v zákone – zák. č. 244/2002 Z. z. – tak nie je ani možná
aplikácia prílohy čl. I bodu q) Smernice 93/13/EHS v tom zmysle, že samotné dojednanie
rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských vzťahoch“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezmi vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami
okresných súdov, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva
zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho
súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné
súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej
odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou
ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 4902/2014, Rvp 4903/2014 a sp. zn. Rvp 5732/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, a takmer
identickú právnu argumentáciu sťažovateľky rozhodol ústavný súd o ich spojení
na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresných
súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol
teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto
potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania
sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho
súdu.
Ústavný súd preto predložené sťažnosti v častiach namietajúcich napadnuté rozsudky
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažností v častiach namietajúcich napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka vytýka
predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení
pojednávania pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom,
ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti
rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresné súdy nenariadili pojednávania
a neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd
prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania
povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)
vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak
následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj
postup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti
dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť
aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací
konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný
súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej
námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd
dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo
v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,
keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto
časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedených veciach doručil
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy
s príslušenstvom na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom okresné
súdy vyzvali súdneho exekútora na doplnenie návrhov na začatie exekúcií o poistné zmluvy.
Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.
Po doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor
tieto predložil okresným súdom, ktoré napadnutými uzneseniami žiadosti súdnych
exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietli z dôvodu, že
rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká
bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania
na krajskom súde, v ktorých okrem iného namietala, že napadnuté uznesenia sú nezákonné,
a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) d) a f) OSP.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresných súdov
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodneniach svojich uznesení (obsaho-argumentačne sú
v podstatných rysoch obdobné) zdôraznil, že „tvrdenie odvolateľa o nedostatku
kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe platnej
rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je v súlade
s... ustanoveniami Exekučného poriadku a ZRK. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je
povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne
skúmať splnenie formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie. Exekučný
súd predovšetkým musí skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41
Exekučného poriadku...“. Ďalej krajský súd podotkol, že „rozhodcovskému súdu jeho
kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd
ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto
dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe
rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej
zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon,
ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský
rozsudok trpí neúčinnosťou, pretože rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie
takéhoto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolania, podľa ktorých exekučný súd
nepostupoval v súlade so zákonom tým, že preskúmaval splnenie podmienok na exekúciu,
a to súlad predloženého exekučného titulu so zákonom, nie je právnym názorom
vychádzajúcim z platnej právnej úpravy.“.
Krajský súd zhodne s okresnými súdmi dospel k záveru, že „rozhodcovskú doložku
koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z XV. časti bod 1 VPP, ktoré sú súčasťou Poistnej
zmluvy, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska -vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dohodnutá. Čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných
poistných podmienok vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo
predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto
rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne
neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že
rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná
do Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou Poistnej zmluvy. Skutočnosť, že
rozhodcovskú doložku uvedenú v XV. Časti bod 1 VPP potvrdili oprávnený a povinná
svojím podpisom aj v bode 2 Osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 k Poistnej zmluve
nemá vplyv na posudzovanie, čí je rozhodcovská doložka uvedená v XV. časti platná alebo
nie. Rovnako z toho nevyplýva ani to, že táto rozhodcovská doložka bola individuálne
dohodnutá a že platí len v prípade, ak zmluvné strany podpíšu Osobitné zmluvné
dojednania k Poistnej zmluve. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné uzavrieť predmetnú
Zmluvu bez rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet
Zmluvy, kvôli ktorému Zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už
táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že
zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku
dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným
rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej Poistnej zmluvy, svojím
spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním
a konkrétnym spotrebiteľom.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa v prejednávanej veci jedná o dojednanie
zvyšujúce nerovnovážne postavenie účastníkov zmluvy tak, že vyvoláva hrubý nepomer
v neprospech spotrebiteľa, a preto ide o dojednanie, ktoré je svojím obsahom v rozpore
s dobrými mravmi. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov,
ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou,
bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú
podmienku, ktorá by sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy.“ .
Odôvodnenia uznesení krajského súdu nemajú v žiadnom prípade arbitrárny
charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým
Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť
tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana
spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom
a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
V súvislosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu ako súdu odvolacieho
považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnostiach doručených ústavnému súdu
sťažovateľka doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní
v podaných opravných prostriedkoch nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný
súd nemá právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
v tom bráni.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
Proti označeným rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolania
najvyššiemu súdu, ktorý o nich rozhodol tak, že ich odmietol ako neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť
signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu a ich odôvodnenia sú určité
a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní, nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje
za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatiu možnosti konať pred súdom,
čo by jedným z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred
okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe
ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu
posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd
vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov
pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil
k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne stanovisko sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je ústavný
súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.
Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť
konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá
v odvolacom konaní (PLz. ÚS 1/2014).
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna je nutné konštatovať, že napadnuté
uznesenia najvyššieho súdu sú v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých
porušenie sa namieta. V posudzovaných veciach nedošlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených
veciach nenariadil pojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po
oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutých
uzneseniach okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť
v odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie
ako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti
konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého.
Najvyšší súd v odôvodneniach napadnutých uznesení teda dospel k prijateľnému právnemu
záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným
spôsobom odôvodnil.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem
Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v poistnej zmluve, ktorá spočíva na tvrdení, že dohoda
o rozhodcovskom konaní tvorí súčasť výpočtu poistného rizika a zodpovednosti
poisťovateľa, preto nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska cieľov smernice 93/13/EHS,
je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane sťažovateľka
tvrdí, že poistné riziko je viazané, respektíve ráta s riešením sporov v rozhodcovskom
konaní, na strane druhej pred všeobecnými súdmi sťažovateľka prezentovala názor
o prijateľnosti takejto rozhodcovskej doložky s argumentáciou, že spotrebiteľ mal možnosť
nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom na použitie tejto
argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol na ňu prihliadať,
pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom
bráni.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2014