Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 370/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, vedené pod sp. zn. , a sp. zn.

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel

Blyšťan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami

Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 30. marca 2012 (),

sp. zn. z 11. mája 2011 (), Okresného súdu Revúca

sp. zn. z 19. apríla 2012 (), Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 30. januára 2013 (), sp. zn.

z 19. septembra 2013 (), sp. zn. z 28. októbra 2011

() a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. februára 2014 (), sp. zn. zo 4. februára 2014

() a sp. zn. z 30. januára 2014 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod

sp. zn. , a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. apríla 2014

a 14. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami

Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 30. marca 2012 (),

sp. zn. z 11. mája 2011 (), Okresného súdu Revúca

sp. zn. z 19. apríla 2012 (), Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2013 (),

sp. zn. z 19. septembra 2013 (), sp. zn.

z 28. októbra 2011 () a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. februára 2014 (),

sp. zn. zo 4. februára 2014 () a sp. zn.

z 30. januára 2014 ().

Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že súdny exekútor na jej návrhy podal

na Okresnom súde Lučenec a Okresnom súde Revúca (ďalej len „okresné súdy“) žiadosti

o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučnými titulmi boli rozhodcovské rozsudky

Arbitrážneho súdu Košice, ktoré sťažovateľka identifikovala v sťažnostiach.

Okresné súdy právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odopreli,

keď „bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie)

exekučné konanie zamietol“.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom

a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala

možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je

podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti

poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu Českej republiky,

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou

súvisia (napr. , , zo 7. novembra 2012

a ), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal

na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Okresné súdy podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“

a označeným uzneseniam najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka ich arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu,

keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodneniach napadnutých uznesení žiadnym spôsobom

nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala

v podanom dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť

sa s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom

zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo

Európskej únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali

riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel 122 a nasl.

), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom.

Namiesto tohto procesne správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti

účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym

úradníkom, t.j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine

na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník.“.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. ,

a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území

Slovenskej republiky. Sťažovateľka totiž tvrdí, že recitál smernice Rady č. 93/13/EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)

„stanovuje výnimku pre jednu zo spotrebiteľských zmlúv, a to poistnú zmluvu a tá je

predmetom skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie

Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“. Práve uvedená skutočnosť

determinuje podľa sťažovateľky možnosť jednotlivca dovolávať sa priameho účinku

smernice č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.

Ďalej sťažovateľka vo svojich podaniach konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) upravujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve,

ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS, čo je dôsledkom chyby pri jej

preklade do slovenského jazyka. Smernica č. 93/13/EHS totiž neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky v spotrebiteľských zmluvách podmieňuje skutočnosťou, že doložkou je založená

právomoc rozhodcovského súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.

Podľa sťažovateľky potom, „keďže je v právnom poriadku Slovenskej republiky

rozhodcovské konanie upravené v zákone – – tak nie je ani možná

aplikácia prílohy čl. I bodu q) Smernice 93/13/EHS v tom zmysle, že samotné dojednanie

rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských vzťahoch“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezmi vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami

okresných súdov, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva

zaručené v a a listiny a právo zaručené v

ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho

súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné

súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44

ods. 2 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej

odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, a takmer

identickú právnu argumentáciu sťažovateľky rozhodol ústavný súd o ich spojení

na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresných

súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol

teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto

potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania

sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu.

Ústavný súd preto predložené sťažnosti v častiach namietajúcich napadnuté rozsudky

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažností v častiach namietajúcich napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka vytýka

predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení

pojednávania pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom,

ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti

rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresné súdy nenariadili pojednávania

a neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd

prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania

povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)

vadou podľa , teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak

následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj

postup vadou podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti

dovolania i samotným dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť

aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný

súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej

námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd

dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo

v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,

keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto

časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedených veciach doručil

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy

s príslušenstvom na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom okresné

súdy vyzvali súdneho exekútora na doplnenie návrhov na začatie exekúcií o poistné zmluvy.

Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor

tieto predložil okresným súdom, ktoré napadnutými uzneseniami žiadosti súdnych

exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietli z dôvodu, že

rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká

bola už od počiatku neplatná v zmysle účinného v čase

uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda

uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok

vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania

na krajskom súde, v ktorých okrem iného namietala, že napadnuté uznesenia sú nezákonné,

a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia , d) a .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresných súdov

bez nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodneniach svojich uznesení (obsaho-argumentačne sú

v podstatných rysoch obdobné) zdôraznil, že „tvrdenie odvolateľa o nedostatku

kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe platnej

rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je v súlade

s... ustanoveniami Exekučného poriadku a ZRK. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je

povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne

skúmať splnenie formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie. Exekučný

súd predovšetkým musí skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41

Exekučného poriadku...“. Ďalej krajský súd podotkol, že „rozhodcovskému súdu jeho

kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd

ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto

dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou

súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe

rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej

zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon,

ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský

rozsudok trpí neúčinnosťou, pretože rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie

takéhoto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolania, podľa ktorých exekučný súd

nepostupoval v súlade so zákonom tým, že preskúmaval splnenie podmienok na exekúciu,

a to súlad predloženého exekučného titulu so zákonom, nie je právnym názorom

vychádzajúcim z platnej právnej úpravy.“.

Krajský súd zhodne s okresnými súdmi dospel k záveru, že „rozhodcovskú doložku

koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z XV. časti bod 1 VPP, ktoré sú súčasťou Poistnej

zmluvy, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku

obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska -vyslovenia

absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola

so spotrebiteľom individuálne dohodnutá. Čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných

poistných podmienok vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ

reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré

zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo

predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je

neprijateľnou podmienkou v zmysle , na základe ktorého je potrebné túto

rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne

neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že

rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná

do Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou Poistnej zmluvy. Skutočnosť, že

rozhodcovskú doložku uvedenú v XV. Časti bod 1 VPP potvrdili oprávnený a povinná

svojím podpisom aj v bode 2 Osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 k Poistnej zmluve

nemá vplyv na posudzovanie, čí je rozhodcovská doložka uvedená v XV. časti platná alebo

nie. Rovnako z toho nevyplýva ani to, že táto rozhodcovská doložka bola individuálne

dohodnutá a že platí len v prípade, ak zmluvné strany podpíšu Osobitné zmluvné

dojednania k Poistnej zmluve. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné uzavrieť predmetnú

Zmluvu bez rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet

Zmluvy, kvôli ktorému Zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už

táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom

v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že

zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku

dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným

rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej Poistnej zmluvy, svojím

spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním

a konkrétnym spotrebiteľom.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa v prejednávanej veci jedná o dojednanie

zvyšujúce nerovnovážne postavenie účastníkov zmluvy tak, že vyvoláva hrubý nepomer

v neprospech spotrebiteľa, a preto ide o dojednanie, ktoré je svojím obsahom v rozpore

s dobrými mravmi. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov,

ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou,

bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú

podmienku, ktorá by sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy.“ .

Odôvodnenia uznesení krajského súdu nemajú v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým

Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

V súvislosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu ako súdu odvolacieho

považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnostiach doručených ústavnému súdu

sťažovateľka doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní

v podaných opravných prostriedkoch nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný

súd nemá právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa mu

v tom bráni.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Proti označeným rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolania

najvyššiemu súdu, ktorý o nich rozhodol tak, že ich odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť

signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu a ich odôvodnenia sú určité

a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní, nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje

za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatiu možnosti konať pred súdom,

čo by jedným z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred

okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe

ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu

posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd

vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov

pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil

k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne stanovisko sp. zn.

PLz. , ktorým v zmysle poslednej vety je ústavný

súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť

konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá

v odvolacom konaní (PLz. ).

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna je nutné konštatovať, že napadnuté

uznesenia najvyššieho súdu sú v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých

porušenie sa namieta. V posudzovaných veciach nedošlo k odňatiu možnosti konať pred

súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených

veciach nenariadil pojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po

oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutých

uzneseniach okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť

v odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie

ako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti

konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého.

Najvyšší súd v odôvodneniach napadnutých uznesení teda dospel k prijateľnému právnemu

záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným

spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem

Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej

doložky obsiahnutej v poistnej zmluve, ktorá spočíva na tvrdení, že dohoda

o rozhodcovskom konaní tvorí súčasť výpočtu poistného rizika a zodpovednosti

poisťovateľa, preto nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska cieľov smernice 93/13/EHS,

je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane sťažovateľka

tvrdí, že poistné riziko je viazané, respektíve ráta s riešením sporov v rozhodcovskom

konaní, na strane druhej pred všeobecnými súdmi sťažovateľka prezentovala názor

o prijateľnosti takejto rozhodcovskej doložky s argumentáciou, že spotrebiteľ mal možnosť

nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom na použitie tejto

argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol na ňu prihliadať,

pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa mu v tom

bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014