Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1CoEk-7-2024.pdf
PDF · 122.67 KB
Case nature
Subarea
1CoEk/7/2024
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Renáty Šiškovej a JUDr. Antónie Bednarčík, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: H. U., B.. XX.XX.XXXX, O. L. XXX XX L., vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ladislav Jakubec, (náhradník po odvolanom súdnom exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutom, PhD.) so sídlom Exekútorského úradu Zámocká 30, 811 01 Bratislava, o vymoženie uloženej povinnosti, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 9Er/2097/2012-26 zo dňa 24.05.2023, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave o p r a v u j e záhlavie uznesenia Okresného súdu Pezinok č. k. 9Er/2097/2012-26 zo dňa 24.05.2023 v časti označenia povinného tak, že má správne znieť :„...H. U., B.. XX.XX.XXXX, O. L. XXX XX L.,...“..
II. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 9Er/2097/2012-26 zo dňa 24.05.2023 p o t v r d z u j e .
III. Súd n e p r i z n á v a povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Pezinok ako súd prvej inštancie (exekučný súd), napadnutým uznesením zastavil exekúciu vedenú na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9Er/2097/2012 u súdneho exekútora JUDr. Ladislava Jakubca pod sp. zn. EX 8598/2012. Rozhodol tak s odkazom na ustanovenia § 39 ods. 4, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. m), § 243d ods. 1, § 243f ods. 1, ods. 6 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „EP“), § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 3, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a ustanovenia čl. 14, čl. 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“, správne malo byť čl. 17, čl. 18 VPPÚ).
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie, spísaného do zápisnice na exekútorskom úrade dňa 15.05.2012, začalo vo veci exekučné konanie na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., vydaného rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom, sp. zn. SR 05273/11 zo dňa 06.07.2011, právoplatného dňa 01.08.2011 a vykonateľného dňa 04.08.2011, na vykonanie ktorého bol tunajším súdom poverený JUDr. Rudolf Krutý, poverením č. 5107 047069, dňa 14.12.2012. Dňa 05.02.2016 doručil súdny exekútor doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s § 243f ods. 1 EP zo dňa 21.01.2016 od oprávneného, v ktorom oprávnený uviedol, že dopĺňa svoj návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 EP o skutočnosti špecifikované v § 39 ods. 4 EP. Oprávnený navrhol, aby súd bez odkladu rozhodol o pokračovaní v exekúcii.
3. Súd prvej inštancie preto opätovne posúdil návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul v zmysle § 243f ods. 6 EP. Predloženú Zmluvu o úvere č. 1681064, uzatvorenú medzi oprávneným a povinným dňa 23.02.2009 vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, v zmysle § 52 ods. 1 OZ. Oprávnený v predmetnej zmluve vystupuje ako veriteľ, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti je aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu, t.j. pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda sa považuje za dodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením mena, priezviska, rodného čísla a adresy trvalého pobytu a čísla občianskeho preukazu a preto je možné konštatovať, že povinný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ. Povinný v zmluve o úvere síce prehlásil (na predtlačenom formulári zmluvy označil „krížikom“), že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon „zamestnania“, avšak oprávnený ani v doplnenom návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 EP nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, na aký účel bol povinnému poskytnutý úver a navyše sa s touto skutočnosťou v doplnenom návrhu oprávnený vôbec nezaoberal a ani na ňu nepoukázal. Súd prvej inštancie lustráciou v Živnostenskom registri SR (podľa mena a priezviska povinného) zistil, že povinný nie je a ani nebol registrovaný ako fyzická osoba, podnikateľ. Na podporu uvedeného poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre, č.k. 26CoE/60/2019 zo dňa 07.05.2019, s ktorého právnym záverom sa v predmetnej otázke stotožnil.
4. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že v danom prípade ide o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy, najmä založenie právomoci pre určitý rozhodcovský súd, podstatným spôsobom neovplyvňujú, pričom zmluvné podmienky sú vopred pripravené, bez možnosti ich modifikácie. Z rozhodcovskej doložky, ktorá je zakomponovaná na predtlačenom formulári zmluvy o úvere, resp. je obsiahnutá v čl. 15 VPPÚ (správne má byť uvedené v čl. 18 VPPÚ) (miniatúrnym písmom) je zrejmé, že táto rozhodcovská doložka bola vopred pripravená na predtlačenom tlačive, do ktorého povinný (ako klient) len vpisoval svoje iniciály. Z vyššie citovaného článku vyplýva, že rozhodcovským súdom je Stály rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísaný v Obchodnom registri okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“) z čoho je zrejmé, že rozhodcovský súd bol vopred vybraný a stanovený oprávneným (dodávateľom). Spotrebiteľ v čase uzatvárania tejto zmluvy nemal reálnu možnosť sa so zmluvnými podmienkami oboznámiť a teda ani nemal reálnu možnosť ich žiadnym spôsobom meniť a vybrať si súd, resp. túto skutočnosť nemal súd prvej inštancie žiadnym spôsobom preukázanú. Dohodnutú rozhodcovskú doložku znemožňujúcu voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu na všeobecnom súde, preto súd prvej inštancie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom uvedený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, čo spôsobuje pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Z predloženého exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku č.k. SR 05273/11 zo dňa 06.07.2011 teda vyplýva, že rozhodcovský súd si založil svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci na základe vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky. Súd prvej inštancie však takto dojednanú rozhodcovskú doložku v zmluve o úvere, s odkazom na VPPÚ, posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ, ktorá je neplatná v zmysle § 53 ods. 5 OZ, pretože oprávnený (dodávateľ) nepreukázal, že táto rozhodcovská doložka bola so spotrebiteľom dojednaná individuálne. Súd prvej inštancie teda nemal z predložených listinných dôkazov od oprávneného preukázané, že by povinného pred podpisom zmluvy poučil o rozhodcovskej doložke, povinný (ako dlžník) sa mohol najskôr dozvedieť o rozhodcovskej doložke v deň podpisu zmluvy, avšak ani túto skutočnosť nemal preukázanú. Možnosť voľby súdu podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky považoval súd prvej inštancie len za formálnu, pretože z rozhodovacej praxe súdu, v rovnakých, resp. obdobných súdnych konaniach, je zrejmé, že žalujúcou stranou je vždy oprávnený (dodávateľ), ktorý si zvolil rozhodcovský súd (ešte pred uzavretím zmluvy o úvere), a túto svoju voľbu rozhodcovského súdu povinnému (spotrebiteľovi) vnútil. Z obsahu zmluvy o úvere a ani z obsahu VPPÚ už ale nevyplýva poučenie spotrebiteľa, zo strany oprávneného (dodávateľa), že v zmysle zákona nie je povinný prijať takýto návrh rozhodcovskej doložky. Súd prvej inštancie vyhodnotil takto dojednanú rozhodcovskú doložku za neplatnú v zmysle § 53 ods. 5 OZ, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na základe takto dohodnutej rozhodcovskej doložky, spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na všeobecnom súde, v mieste svojho bydliska. Skutočnosť, že rozhodcovská
doložka nebola individuálne dojednaná, pričom povinný ako spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré jej časti vylúčiť, spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Právomoc rozhodcovského súdu, založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, nakoľko je materiálne nevykonateľný. Predmetný rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní, bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý nemal zákonným spôsobom založenú právomoc, je preto nulitným (neúčinným) exekučným titulom.
5. Súd prvej inštancie na základe toho, že rozhodcovským rozsudkom bol žalovanému priznaný nárok z blankozmenky zistil, že v čl. 14 VPPÚ (správne malo byť v čl. 17 VPPÚ) bola upravená Dohoda o vyplnení zmenky (taktiež miniatúrnym písmom). Súd prvej inštancie však aj túto zmluvnú podmienku, akou je zabezpečenie úveru zmenkou, nepovažoval za individuálne dojednanú podmienku, nakoľko zo žiadnych listinných dôkazov predložených oprávneným, ani v doplnenom návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 1 EP, nevyplýva jej individuálne dojednanie s povinným, t.j. oprávnený nepredložil ani Dohodu o vyplnení zmenky. Predmetná Dohoda o vyplnení zmenky bola tak, ako aj rozhodcovská doložka, vopred predtlačená vo VPPÚ. Z uvedeného je zrejmé, že obsah VPPÚ a teda aj obsah zabezpečenia úveru nemohol povinný žiadnym spôsobom ovplyvniť, resp. s ním nesúhlasiť. Mohol len zmluvu ako celok podpísať.
6. S ohľadom na uvedené, preto súd prvej inštancie uzavrel, že exekučným titulom, ktorý je podkladom na vykonanie exekúcie v predmetnom exekučnom konaní, sa priznal nárok zo zmenky, pričom tento nárok oprávneného vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní neprihliadol na neprijateľné podmienky a to na neplatne uzatvorenú rozhodcovskú doložku, ale aj neplatné zabezpečenie úveru zmenkou, ktoré neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané a teda sú neplatné. Súd prvej inštancie považoval pohľadávku oprávneného priznanú vyššie uvedeným exekučným titulom, za priznanú v rozpore s dobrými mravmi ale aj so zákonom, a preto súd predmetnú exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) bod 1. a 3 EP. Súd prvej inštancie upozornil na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č.k. 17CoE/271/2017 zo dňa 27.10.2017, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/55/2011 zo dňa 24.02.2011, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/103/2017 zo dňa 29.12.2017.
7. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v ktorom namietal posudzovanie povinného ako spotrebiteľa, nakoľko s povinným uzavrel zmluvu o úvere č. 1681064, na základe ktorej bol úver povinnému poskytnutý na účel zamestnania. Oprávnený v odvolaní poukázal na § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. (správne malo byť § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, časová verzia predpisu účinná od 01.01.2009 do 30.11.2009, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dňa 23.02.2009, ďalej len „ZoSÚ“), v zmysle ktorého spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa odvolateľa je dôležité to, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel povinný poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinného, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania. Povinný toto svoje vyhlásenie potvrdil svojím osobitným podpisom v zmluve o úvere. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý oprávnený neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinný ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Oprávnený preto z titulu platnej legislatívnej úpravy nie je toho názoru, že musí vedieť, či povinný (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval v zmluve o úvere. Zákon o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval, čo je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora pod C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod
a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21 CoE/378/2016-53. Zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom, spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 2 ZoSÚ nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno citovaný právny predpis aplikovať. Z uvedeného vyplýva, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje (obdobne Najvyšší súd SR 5Cdo 415/2012). Súd prvej inštancie preto postupoval nesprávne, keď aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) EP a exekučné konanie zastavil. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň oprávnený žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania. 8. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. 9. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. 10. Podľa § 234 ods. 2 CSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. 11. Vzhľadom na to, že v písomnom vyhotovení uznesenia Okresného súdu Pezinok č. k. 9Er/2097/2012-26 zo dňa 24.05.2023 došlo v záhlaví uznesenia k zrejmej nesprávnosti, keď súd prvej inštancie nesprávne označil miesto trvalého pobytu povinného, odvolací súd túto zrejmú chybu opravil tak, ako je uvedené vo výroku I tohto uznesenia. V ostatných častiach ostáva predmetné uznesenie nezmenené. 12. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. 13. Podľa § 243d ods. 1 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2015) exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. 14. Podľa § 243d ods. 2 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2015) na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1, alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a ktoré neboli ukončené k 1.1.2015, sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014. Z hľadiska skúmania platnosti rozhodcovskej doložky v prejednávanej právnej veci sú tak rozhodné právne predpisy v znení účinnom do 31.12.2014. 15. Podľa § 243f ods. 1 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia - dátum vyhlásenia 23.12.2015) v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. 16. Podľa § 243f ods. 6 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia- dátum vyhlásenia 23.12.2015) ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/20151223.html %23paragraf-57.odsek-1.pismeno-m> písm. m), <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1995/233/20151223.html%23paragraf-57.odsek-1.pismeno-m> a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
17. Podľa § 243h ods. 1 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
18. Podľa § 39 ods. 4 EP (v znení účinnom od 23.12.2015) v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému ktorý je fyzickou osobou, oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú. 19. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) EP (v znení účinnom od 23.12.2015) exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
20. Podľa § 9a ods. 1 EP (v znení účinnom do 31.03.2017) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že prvoinštančný súd v prebiehajúcom exekučnom konaní, nachádzajúcom sa v štádiu po vydaní poverenia, posudzoval otázku prípustnosti exekúcie najmä dvomi samostatnými a vzájomne nezávislými kritériami a to cez existenciu neprípustných podmienok definovaných § 57 ods. 1 písm. m) EP a cez kritérium platnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc titulového súdu (materiálna vykonateľnosť exekučného titulu). 24. Odvolací súd uvádza, že odvolacie dôvody oprávneného spočívali v tvrdení o neexistencii spotrebiteľského vzťahu účastníkov z dôvodov poskytnutia úveru na účel zamestnania, čo vylučuje aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch. V tomto smere odvolateľ poukázal na zákon č. 129/2010 Z.z., ale vzhľadom na uzatvorenie predmetnej úverovej zmluvy dňa 23.02.2009 odvolací súd posudzoval aplikáciu zákona č. 258/2001 Z.z., rozhodného v čase uzatvorenej úverovej zmluvy. 25. Právne a skutkové závery exekučného súdu vo vzťahu k neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, ak aj k aplikácii § 57 ods. 1 písm. m) EP odvolateľ nespochybnil a neboli predmetom odvolania. Z uvedených dôvodov odvolací súd za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP a vychádzajúc z obsahového vymedzenia odvolacích dôvodov v odvolaní oprávneného, preskúmal v rámci odvolacieho konania správnosť napadnutého uznesenia len z hľadiska odvolateľom spochybňovanej správnosti právneho záveru a podstatných úvah exekučného súdu o spotrebiteľskom vzťahu účastníkov. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k otázkam majúcim podstatný význam pre dané, odvolaním oprávneného dotknuté rozhodnutie, v nadväznosti na čo odvolací súd ustálil záver o vecnej správnosti napadnutého uznesenia. Posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je exekučný súd síce povinný primárne riešiť už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, avšak ustálená súdna prax pripúšťa posudzovanie existencie podmienok prípustnosti exekúcie, vrátane preskúmavania podmienky spôsobilosti a vykonateľnosti exekučného titulu exekučným súdom počas celého exekučného konania v ktoromkoľvek jeho štádiu. 26. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii odvolateľa, že úverová zmluva pre účelovosť poskytnutého úveru nemá povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a medzi účastníkmi nejde ani o spotrebiteľský vzťah a ani o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať na potrebu dôsledného rozlišovania medzi spotrebiteľským vzťahom, ktorým sa rozumie zmluvný vzťah uzatváraný medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom a spotrebiteľským úverom (resp. zmluvou o spotrebiteľskom úvere), vymedzeným pôvodne v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1986/71/>o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov a následne v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „neskorší ZoSÚ“), ktorý je však len časťou z celkovej množiny spotrebiteľských vzťahov.
27. Podľa § 3 ods. 2 ZoSÚ ku dňu uzavretia úverovej zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. 28. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy ZoSÚ odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi dňa 23.02.2009 správne vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú všeobecné ustanovenia § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských zmluvách, dopĺňa však, že pre účelovosť úveru na jeho posúdenie nemožno aplikovať ustanovenia ZoSÚ, ani následného neskoršieho ZoSÚ. Námietka odvolateľa, že uzavretá zmluva nemá povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ (odvolateľ nesprávne uvádzal neskorší ZoSÚ), je preto dôvodná. Je nutné uviesť, že napriek poskytnutiu úverových prostriedkov v danom prípade na účel zamestnania, táto skutočnosť v žiadnom prípade nevylučuje existenciu spotrebiteľského charakteru zmluvného vzťahu založeného predmetnou zmluvou o úvere a s tým súvisiacu ochranu povinného ako spotrebiteľa, vyplývajúcu z ustanovení spotrebiteľského práva, ale táto skutočnosť zakladá len nemožnosť aplikácie ochranných mechanizmov zakotvených v ZoSÚ. Vzhľadom k postaveniu účastníkov zmluvy o úvere, kedy zmluvný vzťah bol uzatváraný medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom, niet pochýb o tom, že predmet a okolnosti uzavretia tohto zmluvného vzťahu zodpovedajú všeobecnej požiadavke spotrebiteľského vzťahu a uzavretá zmluva má povahu zmluvy spotrebiteľskej. Rozdiel je výlučne iba v úrovni zákonom poskytovanej ochrany spotrebiteľa, kedy právna úprava ZoSÚ, ako aj neskorší ZoSÚ poskytuje spotrebiteľovi (ktorému nebol poskytnutý úver na účely výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania) širšiu ochranu, napríklad aj zákonnou úpravou týkajúcou sa obmedzenia a neskôr úplného vylúčenia zabezpečenia úveru zmenkou, keďže na zmluvy o úvere, pri ktorých boli peňažné prostriedky veriteľom poskytnuté na účel zamestnania, povolania alebo podnikania, sa ustanovenia ZoSÚ a ani neskoršieho ZoSÚ (obsahujúce práve obmedzenia použitia zmenky) nevzťahujú (obdobne rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 5Cdo/415/2012). Všeobecný charakter spotrebiteľského vzťahu a ochrana vyplývajúca z ustanovení spotrebiteľského správa však spotrebiteľovi zostáva zachovaná a nedotknutá. 29. Odvolací súd konštatuje, že niet pochýb o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom (akou bol aj povinný) spĺňajú všeobecnú požiadavku spotrebiteľského vzťahu a uzavreté zmluvy majú povahu zmlúv spotrebiteľských. Rozdiel, ako odvolací súd uviedol vyššie, je len v úrovni zákonom poskytovanej ochrany spotrebiteľa. 30. Skutkový a právny záver exekučného súdu, že záväzkový vzťah zmluvných strán (oprávneného a povinného) je tak vzťahom spotrebiteľským odvolací súd považuje za správny a stotožňuje sa s ním. 31. Nad rámec odvolací súd uvádza, že je možné sa stotožniť i s právnym záverom exekučného súdu v otázke posudzovania rozhodcovskej doložky, nakoľko súčasťou skúmania predpokladov vykonateľnosti exekučného titulu je aj skúmanie legitimity titulového súdu (orgánu) na vydanie exekučného titulu. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak to má za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 z 22.4.2009, IV. ÚS 78/2011 zo 17.3.2011). Rozhodcovská doložka, na ktorú je odkaz v čl. 18 VPPÚ nemá povahu individuálne dojednanej zmluvnej podmienky. Súdna prax zaujala prevažujúci názor o oprávnení exekučného súdu preskúmavať rozhodcovský rozsudok, ako aj rozhodcovskú zmluvu/doložku, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu. Ak je rozhodcovská zmluva/doložka neplatná, alebo ak neexistuje, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. 32. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci POHOTOVOSŤ C-76/10 (bod 51), v ktorom uviedol, že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu, preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu, nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“. 33. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012, v ktorom zaujal právny názor, že oprávneniu súdov preskúmavať v exekučnom konaní právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí bdelým). Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. (Obdobne aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011 a ďalšie). 34. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta OZ (v znení účinnom k dátumu 23.02.2009, t.j. ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). 35. Podľa § 53 ods. 2 OZ v citovanom znení, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 36. Podľa § 53 ods. 3 OZ v citovanom znení, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 37. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ v citovanom znení obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok a podľa § 53 ods. 5 OZ v citovanom znení, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 38. V zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý poukazuje aj na povinnosť spotrebiteľa podrobiť sa v určitých prípadoch výlučne len rozhodcovskému konaniu, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, avšak formulácia rozhodcovskej zmluvy/doložky, jej obsah, alebo okolnosti jej dojednania sú z pohľadu právnych predpisov ochrany spotrebiteľa neprijateľné, vyvolávajúce pochybnosti o čestnom úmysle dodávateľa v čase uzavretia takejto zmluvy/doložky, ako aj o vyváženosti práv a povinností zmluvných strán. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon, rozsudok C-40/08 Asturcom). 39. Rozhodcovská zmluva je nesporne súkromnou zmluvou, ktorou sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, ako súkromnoprávneho orgánu ochrany práva, na prejednanie sporu medzi účastníkmi. 40. Odvolací súd sa s poukazom na všetky osobitosti prípadu (kauzy) stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v ňom vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie o nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v rozhodcovskej doložke, ako aj o nedostatku jej individuálneho dojednania. Rozhodcovská doložka a konanie oprávneného na jej základe nesporne sledovalo zabezpečenie vlastných záujmov dodávateľa, ktoré nie sú v rovnováhe s právami a povinnosťami spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka zapracovaná v čl. 18 VPPÚ je koncipovaná v neprospech spotrebiteľa a nemá povahu individuálne dojednanej zmluvnej podmienky. Svojou povahou výrazne obmedzuje a v praxi reálne vylučuje právo spotrebiteľa domáhať sa v sporoch z úverovej zmluvy ochrany na všeobecnom súde. 41. Odvolací súd zdôrazňuje, že cieľom, ani účelom súdneho prieskumu v exekučnom konaní nie je poskytnúť spotrebiteľovi neoprávnenú výhodu umožňujúcu mu vyhnúť sa vráteniu poskytnutých finančných prostriedkov. Cieľom súdneho prieskumu je zistiť, či právny vzťah medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby alebo plnenia predstavuje vyvážené zmluvné podmienky, zaväzuje na právom dovolené plnenie a či bolo spotrebiteľovi umožnené slobodné rozhodnutie o voľbe rozhodcovského súdu, t.j. či rozhodcovská zmluva je skutočne prejavom slobodnej, určitej, vážnej a zrozumiteľnej vôle spotrebiteľa, alebo či je len prejavom voľby veriteľa (silnejšej zmluvnej strany), bez možnosti výberu a ovplyvnenia tejto skutočnosti spotrebiteľom, ako i či rozhodcovská doložka bola vôbec uzatvorená. 42. Exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 EP a v súlade so zásadou proporcionality práv, pri rešpektovaní osobitostí každej z prejednávaných exekučných vecí (osobitosti kauzy), oprávnený a povinný vždy dôsledne skúmať, či prípadný nesúlad exekučného titulu, resp. rozhodcovskej zmluvy alebo doložky so zákonom, predstavuje takú kolíziou dvoch alebo viacerých subjektívnych práv (vymožiteľnosť práva oprávneného voči právu spotrebiteľa na ochranu pred vynúteným dosiahnutím zmluvnej dohody), aby právo tento spor riešilo spôsobom chránenia slabšieho práva s nevyhnutným obmedzením práva silnejšieho. V prejednávanej veci kolízia v neprospech spotrebiteľa podľa názoru odvolacieho súdu existuje. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil, keď rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc rozhodcovského súdu a tvoriacu súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku,
ktorá spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie má oporu v konštantnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj v rozhodnutiach ústavného súdu (IV. ÚS 55/2011, obdobne II. ÚS 413/2011-19, III. ÚS 455/2013-16). 43. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že právny záver súdu prvej inštancie o neprijateľnom zmluvnom charaktere rozhodcovskej doložky je správny. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správne. 44. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 45. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 46. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech povinný, v dôsledku čoho povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko však povinnému v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli, súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, podľa ktorého ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva). 47. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d), e) CSP).