Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 382/2020
PDF · 561.58 KB
No categories available
IV. ÚS 382/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Ladislavom Ščurym, Mierová 1725, Čadca, a maloletého
, zastúpeného zákonným zástupcom
, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4
ods. 3, čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 3, 4, 5,
12 a 18 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Em 4/2019, uznesením Okresného súdu Čadca č. k. 5 Em 4/2019-180
z 9. januára 2020, uznesením Okresného súdu Čadca č. k. 5 Em 4/2019-183 z 9. januára
2020 a uznesením Okresného súdu Čadca č. k. 5 Em 4/2019-185 z 9. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a maloletého o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), a maloletého
(ďalej len „maloletý“), pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základných práv podľa
čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3, čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 3, 4, 5, 12 a 18 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Em 4/2019 (ďalej aj „napadnuté konanie“), uznesením okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-
180 z 9. januára 2020, uznesením okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-183 z 9. januára 2020
a uznesením okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-185 z 9. januára 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že na okresnom súde
bolo vedené napadnuté konanie o výkon rozhodnutia na podklade rozsudku okresného súdu
sp. zn. 9 P 6/2019 z 9. mája 2019 (ďalej len „exekučný titul“), ktorým bol maloletý zverený
do osobnej starostlivosti matky za účasti sťažovateľa ako povinného a matky maloletého
ako oprávnenej na základe uznesenia č. k. 5 Em 4/2019-27 zo 4. novembra 2019.
3. Proti uzneseniu č. k. 5 Em 4/2019-27 zo 4. novembra 2019, ktorým bol nariadený
výkon rozhodnutia, podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom žiadal, aby okresný súd odložil
výkon rozhodnutia, a navrhol, aby okresný súd zastavil výkon rozhodnutia podľa § 390
zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CMP“), lebo sa vyskytli vážne okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného
titulu.
4. V rámci napadnutého konania o výkon rozhodnutia okresný súd nariadil
na 9. január 2020 pojednávanie. Na pojednávaní okresný súd rozhodol uznesením č. k.
5 Em 4/2019-180 o zamietnutí návrhu na odklad výkonu rozhodnutia a o zamietnutí návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia podľa § 390 písm. c) CMP. Ďalej uznesením č. k.
5 Em 4/2019-183 uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu vo výške 1 000 eur za nesplnenie
povinnosti, ktorá mu bola uložená uznesením č. k. 5 Em 4/2019-27, a za nesplnenie
povinnosti zabezpečiť účasť maloletého na nariadenom pojednávaní na účely jeho
dobrovoľného odovzdania matke podľa § 382 CMP.
5. Ďalej súd na pojednávaní uznesením č. k. 5 Em 4/2019-185 uložil sťažovateľovi
pokutu vo výške 1 000 eur za to, že výzva súdu na splnenie exekučného titulu podľa § 379
ods. 2 CMP z 5. decembra 2019 zostala bezvýsledná.
6. Sťažovateľ namieta všetky tri rozhodnutia okresného súdu vydané na pojednávaní
9. januára 2020, pričom uvádza, že podal proti nim odvolanie napriek tomu, že nie je
prípustné. Vo vzťahu k uzneseniu č. k. 5 Em 4/2019-180 uvádza, že okresný súd
nedostatočne preskúmal, či naozaj nenastali po vydaní exekučného titulu okolnosti,
pre ktoré by súd mohol odložiť výkon rozhodnutia. Uvádza, že matka nie je schopná sa
riadne o maloletého postarať, nemá zabezpečené bývanie, matka je údajne psychicky chorá
a je spôsobilá ohroziť život a zdravie maloletého dieťaťa.
7. K uzneseniam okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-183 a č. k. 5 Em 4/2019-185
vydaným 9. januára 2020, ktorými boli sťažovateľovi uložené poriadkové pokuty, uvádza,
že súd nie je oprávnený uložiť dve pokuty naraz pri jednom úkone a v maximálnej výške,
ale ak po porušení povinnosti súd uloží pokutu, ďalšiu pokutu možno uložiť až po tom,
čo nedošlo k splneniu povinnosti po uložení prvej pokuty.
8. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť aj za maloletého ako jeho zákonný zástupca
a žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv aj vo vzťahu k maloletému.
Namieta porušenie práv dieťaťa z dôvodu, že okresný súd nariadil sťažovateľovi,
aby maloletého odovzdal matke na pojednávaní nariadenom na 9. január 2020, pretože
vzhľadom na vek dieťaťa (v čase pojednávania 1 rok a 6 mesiacov) považuje za absolútne
nevhodné vystavovať ho neznámemu prostrediu pojednávacej miestnosti. Ďalej namieta,
že okresný súd neprihliadal na záujem maloletého dieťaťa, ktorého starostlivosť má
zabezpečiť matka, ktorá sa o dieťa nezaujíma, nemá vytvorené podmienky pre jeho výchovu
a sama nie je schopná sa o dieťa postarať.
9. Dňa 22. januára 2020 sa uskutočnil výkon rozhodnutia, z ktorého bola vyhotovená
zápisnica v zmysle § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 207/2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach
maloletých (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľ namieta, že súd odňal dieťa z miesta jeho
obvyklého pobytu a vydal ho matke, ktorá si zabezpečuje bývanie v krízovom centre, čo nie
je v záujme dieťaťa.
10. K spôsobu odňatia maloletého uvádza, že výkonu rozhodnutia sa zúčastnili
osoby, ktoré nemali pri tomto úkone právo byť prítomné, čím sa sledovalo vyvíjanie
psychického nátlaku na sťažovateľa, ako aj na maloletého.
11. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:
„Základné právo sťažovateľov
pre
porušenie ochrany pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, čl. 2 ods. 2, čl. 3
ods. 1, čl. 4 ods. 3, čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny a podľa čl. 3, 4, 5, 12 a 18 Dohovoru
o právach detí postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 5Em/4/2019
porušené bolo.
Ústavný súd SR ako protiústavné zrušuje uznesenia Okresného súdu Čadca
č. 5Em/4/2019-180 zo dňa 9.1.2020, 5Em/4/2019-183 zo dňa 9.1.2020 a 5Em/4/2019-185
zo dňa 9.1.2020 ako i rozhodnutie podľa zápisnice o odňatí dieťaťa podľa § 16 Vyhlášky
č. 207/2016 Z.z.. ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach
maloletých zo dňa 22.1.2020 a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi
, finančné zadosťučinenie
vo výške 2.000.- € ako náhradu nemajetkovej ujmy. ktorú je povinný zaplatiť porušovateľ do
2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi maloletému
, finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000.- € ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú je povinný zaplatiť
porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“
Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
19. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
21. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
22. Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch
a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.
23. Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým
bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného
zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej
menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.
24. Podľa čl. 4 ods. 3 listiny zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
25. Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe
zákona.
26. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
27. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť
prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej
verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
Podľa čl. 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť
a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä
v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj
kompetentného dozoru.
28. Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie
práv uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva,
štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom
rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce.
29. Podľa čl. 5 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať zodpovednosť, práva a povinnosti rodičov alebo,
v zodpovedajúcich prípadoch a v súlade s miestnou obyčajou, členov širšej rodiny alebo
obce, zákonných zástupcov alebo iných osôb právne zodpovedných za dieťa, ktoré smerujú
k zabezpečeniu jeho orientácie a usmerňovaniu pri výkone práv podľa Dohovoru v súlade
s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami.
30. Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom
sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje
najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho
dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom
spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho
zákonodarstva.
31. Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú
spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich
prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.
Podľa čl. 18 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za účelom zaručenia a podpory práv
ustanovených týmto Dohovorom poskytujú štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
rodičom a zákonným zástupcom potrebnú pomoc pri plnení ich úlohy výchovy detí
a zabezpečujú rozvoj inštitúcií, zariadení a služieb starostlivosti o deti.
Podľa čl. 18 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, robia všetky potrebné opatrenia na to, aby sa zabezpečilo právo detí pracujúcich
rodičov využívať služby a zariadenia starostlivosti o deti, ktoré sú pre ne určené.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
32. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa, ako aj maloletého na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru, základných práv zaručených v čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3, čl. 32
ods. 4 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 3, 4, 5, 12 a 18 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Em 4/2019 a uzneseniami
okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-180 z 9. januára 2020, č. k. 5 Em 4/2019-183 z 9. januára
2020 a č. k. 5 Em 4/2019-185 z 9. januára 2020 z dôvodu vo vzťahu k napadnutým
rozhodnutiam pre ich nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť popierajúcu účel a význam
právneho predpisu, na základe ktorého boli vydané. Vo vzťahu k napadnutému konaniu
sťažovateľ uvádza, že došlo k popretiu zásady prihliadať primárne na záujem dieťaťa.
33. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti napadol aj „rozhodnutie podľa zápisnice
o odňatí dieťaťa podľa § 16 vyhlášky z 22. januára 2020“. Podľa § 16 vyhlášky o každom
úkone v rámci výkonu rozhodnutia sa spisuje záznam a ak je to vhodné a účelné, spisuje sa
zápisnica. Ďalej toto ustanovenie obsahuje požiadavky na obsah týchto dokumentov
a podmienky ich vyhotovovania. V zmysle tohto ustanovenia sa nevyhotovuje žiadne
rozhodnutie, či už zakladajúce práva a povinnosti účastníkov konania, alebo deklarujúce
existenciu práv a povinností vo vzťahu k účastníkom konania. Z tohto dôvodu zápisnica
o odňatí dieťaťa z 22. januára 2020 nemá povahu rozhodnutia, ako to popisuje sťažovateľ.
Vzhľadom na to ústavný súd preskúmal namietanú zápisnicu, resp. priebeh výkonu
rozhodnutia v nej zachytený v rámci napadnutého konania o výkon rozhodnutia ako celku
a z tohto dôvodu ustálil predmet ústavnoprávneho prieskumu podanej ústavnej sťažnosti
tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
34. Ústavný súd na základe dopytu na okresnom súde z dôvodu podania odvolania
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-27 zo 4. novembra 2019, ako aj proti
napadnutým uzneseniam zistil, že Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 3 CoE 16/2020-235,
3 CoE 17/2020, 3 CoE 18/2020, 3 CoE 19/2020 zo 16. apríla 2020 rozhodol tak, že zrušil
uznesenie okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-27 zo 4. novembra 2019, zrušil napadnuté
uznesenie okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-183 z 9. januára 2020, odmietol odvolanie
sťažovateľa proti uzneseniam č. k. 5 Em 4/2019-180 a č. k. 5 Em 4/2019-185 z 9. januára
2020 a zastavil výkon rozhodnutia vedený pod sp. zn. 5 Em 4/2019, pretože došlo
k uskutočneniu výkonu rozhodnutia.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa a maloletého
rozhodnutím okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-183 z 9. januára 2020
35. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-183 z 9. januára
2020 ústavný súd konštatuje, že z dôvodu jeho zrušenia odvolacím súdom nie je napadnuté
rozhodnutie spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľa ani maloletého
a vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1
listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom
a rozhodnutiami okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-180 a č. k. 5 Em 4/2019-185
z 9. januára 2020
36. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07,
II. ÚS 7/97). Rovnaký záver možno konštatovať aj vo vzťahu k označenému čl. 36 ods. 1
listiny vzhľadom na jeho obsahovú totožnosť s čl. 46 ods. 1 ústavy.
37. Na účely posúdenia relevantnosti podanej ústavnej sťažnosti sa ústavný súd
oboznámil s uznesením okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-180 z 9. januára 2020, ktorým
súd návrh na odklad výkonu rozhodnutia, ako aj návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia
zamietol. Napadnuté rozhodnutie uvádza v odôvodnení dôležitú okolnosť, a to, že existuje
dôvodné podozrenie z týrania matky (fyzického, ako aj psychického) realizovaného
zo strany jej bývalého partnera a jeho rodiny. Z tohto dôvodu je klientkou
. V tomto zariadení má matka zabezpečené bývanie, pomoc a poradenstvo
týkajúce sa jednak starostlivosti o dieťa, ako aj jej zhoršeného psychického stavu
spôsobeného týraním a odopieraním starostlivosti o maloletého. Kolízny opatrovník zhodne
s vedúcou oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a kurately a so zástupkyňou
, ktoré s matkou maloletého vykonávalo opatrenia
sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately, odporučili, aby sa výkon rozhodnutia
uskutočnil a dieťa bolo odovzdané matke.
38. Okresný súd k návrhu na odklad výkonu rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 CMP
uviedol, že návrh je nedôvodný. Konkrétne k tvrdenej nekompetentnosti matky zabezpečiť
osobnú starostlivosť o dieťa uviedol, že na základe exekučného titulu, rodičovskej dohody
o výkone rodičovských práv a povinností bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti
matky so súhlasom jeho otca, pričom v tom čase nikto nenamietal neschopnosť matky
vykonávať jej rodičovské práva a povinnosti. Rovnako prihliadol na odporúčania kolízneho
opatrovníka. K otázke bývania matky súd skonštatoval, že ho má zabezpečené v
. K tvrdeniam o opustení maloletého dobrovoľným odchodom
zo spoločnej domácnosti s otcom maloletého uviedol, že sa nezakladajú na pravde, keďže sa
tak dialo za prítomnosti polície. Okresný súd uzavrel, že u matky nebolo preukázané, že sa
o dieťa nedokáže postarať, resp. že oň nejaví záujem. Odchod matky zo spoločnej
domácnosti bol zapríčinený konfliktmi, resp. jej týraním a ponižovaním a následne
dochádzalo k odopieraniu styku maloletého s matkou.
39. Ústavný súd hodnotí, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, ktorým súd
návrh na odklad výkonu rozhodnutia, ako aj návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia
zamietol, spĺňa požiadavku na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí zaručenú čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z hľadiska existencie dôvodov,
pre ktoré by výkon rozhodnutia mal byť odložený, resp. zastavený, okresný súd
neidentifikoval žiadne ohrozenie života a zdravia dieťaťa, pre ktoré by nebolo možné dieťa
odovzdať matke.
40. Napadnutým rozhodnutím č. k. 5 Em 4/2019-185 z 9. januára 2020 súd uložil
sťažovateľovi pokutu za nesplnenie výzvy súdu vydanej podľa § 379 ods. 2 CMP
z 5. decembra 2019. Podľa § 379 ods. 2 CMP ak sa javí, že účel pojednávania možno
dosiahnuť aj písomnou výzvou, súd vyzve povinného na dobrovoľné plnenie a upozorní ho
na následky neplnenia. Podľa § 382 CMP ak výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti
zostane bezvýsledná, súd môže uložiť povinnému pokutu do 1 000 eur. Pokutu možno
uložiť aj opakovane za každé porušenie povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia.
41. Výzva súdu z 5. decembra 2019 bola sťažovateľovi doručená 12. decembra 2019.
Jej obsahom bola výzva sťažovateľovi na rešpektovanie exekučného titulu a poučenie
o následkoch jeho neplnenia. Keďže sťažovateľ exekučný titul nerešpektoval, súd mu uložil
42. Proces uloženia pokuty zodpovedal príslušným ustanoveniam Civilného
mimosporového poriadku a ústavný súd neidentifikoval žiadne vybočenie zo zákonného
rámca pri ukladaní tejto pokuty. Tvrdenia sťažovateľa o nemožnosti uloženia pokuty
dvakrát za porušenie rovnakej povinnosti boli bez právneho významu s ohľadom
na zrušenie v poradí prvého rozhodnutia, ktorým bola sťažovateľovi uložená pokuta
(uznesenie okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-183 z 9. januára 2020).
43. Napadnuté konanie na okresnom súde viedlo k výkonu exekučného titulu,
na základe ktorého bol maloletý odovzdaný matke. K odňatiu maloletého došlo 22. januára
2020, priebeh tohto úkonu je zachytený v zápisnici o odňatí dieťaťa podľa § 16 vyhlášky.
Z obsahu tejto zápisnice vyplýva, že úkon sa realizoval v mieste bydliska sťažovateľa, ako
aj maloletého. Právny zástupca sťažovateľa vyslovil súhlas s dobrovoľným odovzdaním
maloletého. Ďalej sa uvádza, že keď maloletý zbadal matku, natiahol k nej ruky, ona sa mu
prihovorila. Dieťaťu začali brániť dostať sa k matke príbuzní sťažovateľa. Z tohto dôvodu
sudkyňa vydala príkaz podľa § 388 ods. 3 CMP, aby sa ostatní príbuzní vzdialili. Matka
maloletého prezliekla, maloletý sa rozlúčil s príbuznými a matka s dieťaťom opustili byt
sťažovateľa. Odovzdanie prebehlo pokojne, dieťaťu bola zabezpečená autosedačka na jeho
prevoz.
44. Ústavný súd konštatuje, že účelom výkonu rozhodnutia je dosiahnuť splnenie
povinnosti uloženej exekučným titulom. V konaní o výkon rozhodnutí týkajúcich sa
starostlivosti o maloletých poskytuje právny poriadok priestor aj na riešenie prípadných
situácií, keď výkon rozhodnutia uskutočniť nemožno. Tieto prípady sú upravené v § 389
45. V zmysle § 389 ods. 1 CMP súd môže odložiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu,
ak je život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletého výkonom rozhodnutia vážne
ohrozený.
46. Podľa § 390 CMP súd aj bez návrhu uznesením konanie o výkon rozhodnutia
zastaví, ak
a) sa exekučný titul dovtedy nestal vykonateľným,
b) exekučný titul bol po nariadení výkonu rozhodnutia zrušený; ak bol exekučný titul
zmenený, súd môže pokračovať vo výkone rozhodnutia podľa zmeneného exekučného
titulu,
c) výkon rozhodnutia bol súdom vyhlásený za neprípustný, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý rozhodnutie nemožno vykonať,
d) okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, spôsobili zánik uloženej
povinnosti,
e) došlo k splneniu povinnosti,
f) došlo k uskutočneniu výkonu rozhodnutia.
47. Z tohto pohľadu sťažovateľ využil svoje právo navrhnúť odklad, resp. zastavenie
výkonu rozhodnutia. Okresný súd adekvátne preskúmal sťažovateľov návrh a ustálil, že nie
je dôvod na odklad, resp. zastavenie výkonu rozhodnutia. Následne okresný súd správne
pristúpil k samotnému výkonu rozhodnutia v mieste bydliska maloletého. Účelom
exekučného titulu bolo, aby bol maloletý odovzdaný do starostlivosti matky, a tento účel bol
zavŕšený samotným výkonom rozhodnutia.
48. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňajúcich právo na spravodlivé súdne konanie, resp. základné
právo na súdnu ochranu, ktoré garantuje jeho adresátom, že konajúci súd bude konať
v súlade s platnou právnou úpravou a svoje rozhodnutia založí na preskúmateľných
argumentoch, nemožno okresnému súdu vytknúť nedostatky namietané sťažovateľom.
49. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(z novších rozhodnutí napr. I. ÚS 418/2019, ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia
I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
50. Ústavný súd na základe uvedeného ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom
a rozhodnutiami okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-180 a č. k. 5 Em 4/2019-185
z 9. januára 2020
51. Primárnym účelom čl. 8 dohovoru je ochrana proti arbitrárnym zásahom
do súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie zo strany orgánu verejnej
moci (Libert proti Francúzsku, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 22. 2. 2018,
sťažnosť č. 588/13, ods. 43). Členské štáty však majú aj pozitívny záväzok zabezpečiť,
že práva chránené čl. 8 dohovoru budú rešpektované aj medzi súkromnými osobami
(Burbulescu proti Rumunsku, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 5. 9. 2017,
sťažnosť č. 61496/08, ods. 108). Tieto záväzky môžu zahŕňať prijatie opatrení určených
na zabezpečenie rešpektovania súkromného života aj vo sfére vzťahov medzi jednotlivcami
navzájom (Evans proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 10. 4. 2007, sťažnosť č. 6339/05).
52. Z hľadiska posudzovania porušenia základného práva na ochranu súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, resp. práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, je potrebné poukázať na skutočnosť,
že maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti matky na základe dohody rodičov. Je
pravdou, že odňatím dieťaťa sťažovateľovi došlo k zásahu do jeho rodičovských práv, tento
zásah však bol vykonaný na základe právoplatného rozhodnutia súdu, preto nemožno
uvažovať o jeho neoprávnenosti aj s ohľadom na už uvedené závery. Z tohto dôvodu možno
konštatovať, že aj v tejto časti je ústavná sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
III.4 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2
a 3 ústavy napadnutým postupom a rozhodnutiami okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-
180 a č. k. 5 Em 4/2019-185 z 9. januára 2020
53. Sťažovateľ namieta, že okresný súd neprimeraným spôsobom zvýhodnil matku
maloletého a poskytol jej bezplatnú právnu pomoc, na ktorú podľa jeho názoru nemala
nárok z dôvodu, že disponovala väčšou našetrenou finančnou hotovosťou, a sám sťažovateľ
musel hradiť výdavky súvisiace s vedenými súdnymi konaniami, čím došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného
práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
54. Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že sťažovateľ netvrdil, že sám žiadal
o bezplatnú právnu pomoc. Okolnosti poskytnutia prípadnej bezplatnej právnej pomoci
matke maloletého nie sú predmetom tohto konania a ani ním nemôžu byť, pretože
posúdenie, či konkrétna fyzická osoba spĺňa podmienky na jej poskytnutie, patrí do výlučnej
rozhodovacej právomoci Centra právnej pomoci. Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou
nenapadol žiadne takéto rozhodnutie.
55. Z hľadiska posúdenia základného práva na rovnosť účastníkov konania ústavný
súd uvádza, že okolnosti uvádzané sťažovateľom zhrnuté v bode 53 tohto rozhodnutia nie sú
spôsobilé zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania, keďže
rovnosť účastníkov konania sa týka predovšetkým možnosti predkladať dôkazy, resp.
tvrdenia a oboznamovať sa s dôkazmi a tvrdeniami poskytnutými zo strany ostatných
účastníkov konania.
56. Z uvedených záverov vyplýva, že aj v tejto časti ústavný súd podanú ústavnú
sťažnosť odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť.
III.5 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2,
čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3 a čl. 32 ods. 4 listiny napadnutým postupom a rozhodnutiami
okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-180 a č. k. 5 Em 4/2019-185 z 9. januára 2020
57. Ústavný súd konštatuje, že čl. 2 ods. 2 listiny neobsahuje žiadne základné práva
alebo slobody (II. ÚS 328/2016). Čl. 3 ods. 1 listiny zakotvuje tzv. antidiskriminačný
princíp uplatniteľnosti základných práv a slobôd. Čl. 4 ods. 3 listiny obsahuje požiadavku,
že obmedzovanie základných práv a slobôd má platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré
spĺňajú ustanovené podmienky. Čl. 32 ods. 4 listiny definuje rodičovské práva na výchovu
svojich detí a práva detí byť vychovávané svojimi rodičmi, pričom podmienky
obmedzovania týchto práv stanovuje zákon a k obmedzeniu možno pristúpiť len na základe
rozhodnutia súdu. Ústavný súd posúdil prípadné porušenie čl. 32 ods. 4 listiny v kontexte
čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 listiny.
58. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa listiny ústavný súd
odkazuje na bod 52 tohto uznesenia a z rovnakých dôvodov konštatuje zjavnú
neopodstatnenosť aj vo vzťahu k týmto označeným článkom listiny.
III.6 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 3, 4, 5,
12 a 18 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým postupom a rozhodnutiami
okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-180 a č. k. 5 Em 4/2019-185 z 9. januára 2020
59. Z hľadiska sťažovateľa ako adresáta základných práv na základe Dohovoru
o právach dieťaťa možno uvažovať o aplikácii čl. 5 v spojení s čl. 18 Dohovoru o právach
dieťaťa, ktoré zakotvujú povinnosť zmluvného štátu rešpektovať výkon rodičovských práv
a povinností a zároveň rešpektovať zásadu, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť
za výchovu a rozvoj dieťaťa v súlade s ostatnými článkami tohto dohovoru a s prihliadnutím
na najlepší záujem dieťaťa.
60. Z tohto pohľadu ústavný súd aj s ohľadom na predchádzajúcu argumentáciu
týkajúcu sa tvrdeného zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru nezistil žiaden rozpor v postupe okresného súdu ani
v napadnutých rozhodnutiach s označenými článkami Dohovoru o právach dieťaťa.
61. Ostatné označené články Dohovoru o právach dieťaťa nie sú relevantné
pre sťažovateľa z hľadiska porušenia jeho základných práv, a to z dôvodu, že nie je ich
adresátom (čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj z dôvodu, že samy osebe
v sebe neobsahujú základné právo uplatniteľné sťažovateľom, ale len záväzok štátu
implementovať do svojho právneho poriadku práva detí v súlade s Dohovorom o právach
dieťaťa (čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa).
62. Z uvedených dôvodov je ústavná sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.
III.7 K namietanému porušeniu označených práv maloletého napadnutým
postupom a rozhodnutiami okresného súdu č. k. 5 Em 4/2019-180 a č. k. 5 Em 4/2019-
185 z 9. januára 2020
63. Z hľadiska posudzovania porušenia označených práv maloletého napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu ústavný súd uvádza, že rozhodnutie č. k. 5 Em 4/2019-185
z 9. januára 2020, ktorým bola sťažovateľovi uložená pokuta za nesplnenie výzvy súdu,
nezasahuje do práv maloletého, keďže zaplatenie pokuty zaťažuje sťažovateľa, preto je
vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu ústavná sťažnosť maloletého zjavne neopodstatnená.
64. K postupu okresného súdu a jeho rozhodnutiu č. k. 5 Em 4/2019-180 z 9. januára
2020 ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k maloletému je potrebné prihliadať v prvom rade
na jeho najlepší záujem, čo je požiadavka vyplývajúca aj z označeného čl. 3 Dohovoru
o právach dieťaťa.
65. Sťažovateľ v podstate dôvodil, že výkon rozhodnutia sa nemal vôbec uskutočniť,
pretože nie je v záujme dieťaťa, aby bolo v osobnej starostlivosti matky, keďže ona sama
nie je spôsobilá sa o dieťa postarať, a tým môže dôjsť k ohrozeniu jeho zdravia, života
a riadneho vývinu. Rovnako namieta, že matka maloletému nie je schopná vytvoriť stabilné
prostredie, pretože sama nemá trvalé bývanie a bytovú otázku si zabezpečuje bývaním
v krízovom centre.
66. Ústavný súd po zhodnotení predchádzajúcich záverov vo vzťahu k sťažovateľovi
v rámci napadnutého konania na okresnom súde, ako aj v rámci napadnutého rozhodnutia
č. k. 5 Em 4/2019-180 z 9. januára 2020, ktorým bol zamietnutý návrh na odklad výkonu
rozhodnutia, ako aj návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia, konštatuje, že okresný súd
v prejednávanej veci zisťoval, či je v najlepšom záujme dieťaťa uskutočniť výkon
rozhodnutia, a po vyhodnotení tejto otázky samotný výkon rozhodnutia uskutočnil. Ústavný
súd poukazuje na vyjadrenia kolízneho opatrovníka, vedúcej oddelenia sociálnoprávnej
ochrany detí a kurately, ako aj zástupkyne krízového centra, ktorí zhodne odporučili, aby sa
výkon rozhodnutia uskutočnil, keďže na strane matky neexistovali také okolnosti, ktoré by
bránili výkonu riadnej osobnej starostlivosti o dieťa.
67. Vzhľadom na nízky vek dieťaťa nebolo možné uvažovať o porušení čl. 12
Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje práva dieťaťa vyjadriť svoj názor. V čase
výkonu rozhodnutia maloletý nedovŕšil ani dva roky veku.
68. Uvedené závery ústavný súd viedli k odmietnutiu ústavnej sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej aj vo vzťahu k označeným právam maloletého.
69. Ústavný súd sa v tejto súvislosti zaoberal aj otázkou možnej kolízie záujmov
medzi sťažovateľom ako zákonným zástupcom a maloletým. V napadnutom konaní
na okresnom súde bol maloletému ustanovený kolízny opatrovník, a to z dôvodu existencie
možnej kolízie záujmov medzi jeho rodičmi ako zákonnými zástupcami a samotným
maloletým. S prihliadnutím na závery uvedené v náleze ústavného súdu č. k.
II. ÚS 376/2019-61 z 15. apríla 2020 aj v konaní pred ústavným súdom možno v prípade
kolízie záujmov medzi zákonným zástupcom a maloletým ustanoviť maloletému kolízneho
opatrovníka.
70. Z dôvodu, že ústavný súd v konkrétnom prípade v rámci kvázi meritórneho
prieskumu podanej ústavnej sťažnosti zistil, že podaná ústavná sťažnosť je ako celok
vo vzťahu k právam sťažovateľa, ako aj vo vzťahu k právam maloletého zjavne
neopodstatnená, nepristúpil k ustanoveniu kolízneho opatrovníka, pretože nezistil
ústavnoprávnu relevanciu predkladaných argumentov.
71. V závere ústavný súd dáva sťažovateľovi ako zákonnému zástupcovi maloletého
do pozornosti, že narodením dieťaťa má dieťa právo na starostlivosť oboch rodičov, ktorí sú
povinní dbať na jeho riadnu výchovu, výživu a starostlivosť (každý podľa svojich
schopností a možností). Je v najlepšom záujme dieťaťa, aby si rodičia svoje rodičovské
práva a povinnosti uvedomili a spoločne sa pokúsili aj napriek tomu, že nežijú v spoločnom
partnerskom zväzku, o kooperáciu vo výchove dieťaťa. Prípadné spory, ktoré rodičia už
od nízkeho veku dieťaťa riešia súdnou cestou, poškodzujú v prvom rade maloletého.
72. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu