Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 291/07
PDF · 453.2 KB
No categories available
IV. ÚS 291/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Taliansko, zastúpeného advokátkou JUDr. D.
H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2007 doručená sťažnosť M. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. D. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4,
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa
čl. 6, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je talianskym štátnym občanom.
Po dvojročnom spolužití s Ing. B. O. vo Z. sa im (...) narodil syn M., ktorý má taliansku
a slovenskú štátnu príslušnosť. Zhoršujúce sa vzájomné vzťahy sťažovateľa s matkou
maloletého viedli v roku 2001 k ich rozchodu, a to aj napriek snahe sťažovateľa zachovať
spoločnú rodinu. Z uvedeného dôvodu obidvaja rodičia uzavreli ústnu dohodu, že maloletý
syn bude naďalej bývať s matkou a že sťažovateľ bude mať právo syna pravidelne a často
navštevovať. Za tým účelom sťažovateľ ostal žiť na Slovensku, kde si našiel bývanie
v blízkosti bydliska syna a jeho matky.
Sťažovateľ uviedol, že počas dovolenky v Taliansku v lete roku 2006 strávenej spolu
so synom, mu syn oznámil, že chce ostať žiť s ním v Taliansku a že sa nechce vrátiť
na Slovensko k matke. Dôvodom jeho odmietania vrátiť sa k matke na Slovensko bola
skutočnosť, že matka sa mala v auguste 2006 vydať a následne spolu so svojím novým
manželom a synom odsťahovať zo Z. do malej obce H., pár kilometrov od (...) hranice.
Podľa sťažovateľa maloletý so životnými plánmi svojej matky nesúhlasil, tá však odmietala
jeho želania a názory vypočuť. Po ukončení dovolenky v Taliansku maloletý svojej matke
oznámil, že chce ostať žiť v Taliansku s otcom, a požiadal ju, aby za ním prišla.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ podal v Taliansku návrh na vydanie
predbežného opatrenia, na základe ktorého by bol maloletý zverený do jeho starostlivosti.
Matka maloletého však podala Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)
o dva dni skôr, a to 2. augusta 2006 (sťažovateľ v sťažnosti uvádza dátum „02. 08. 2007“,
ale vzhľadom na uvádzanú časovú postupnosť v skutkovom stave zrejme má na mysli
2. augusta 2006, pozn.), návrh na zverenie maloletého M. do svojej starostlivosti. Predmetné
konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 P 427/06. Sťažovateľ následne v rámci
začatého konania podal vzájomný návrh, ktorým žiadal zveriť maloletého syna do svojej
starostlivosti.
V predmetnom konaní sa do času podania sťažnosti ústavnému súdu uskutočnili
dve pojednávania, a to 22. novembra 2006 a 22. augusta 2007. Podľa tvrdenia sťažovateľa
matka maloletého mu bezprostredne po prvom pojednávaní začala brániť v prirodzenom
stretávaní sa s jeho synom a vôbec mu nechcela umožniť stráviť s ním čas v súkromí
bez jej prítomnosti. Sťažovateľ zdôraznil, že „môjho syna mi bolo umožnené vidieť
zo strany jeho matky spočiatku cca jeden víkend v mesiaci, neskôr dva víkendy v mesiaci,
a to dve hodiny v sobotu a dve hodiny v nedeľu, pričom som tak mohol učiniť len v mieste
jeho trvalého bydliska v uzavretej miestnosti detskej izby, v ktorej sa po celý čas mojej
návštevy nachádzala matka maloletého a v niektorých prípadoch aj jej už terajší manžel,
prípadne rodičia matky maloletého. Za takejto situácie bolo veľmi ťažké komunikovať
so synom uvoľnene a prirodzene. Môj syn bol v prítomnosti svojej matky veľmi napätý,
vystresovaný, odmietal akúkoľvek rozsiahlejšiu komunikáciu a podľa môjho názoru mal
obavu povedať pred matkou niečo, kvôli čomu by mu ona neskôr robila výčitky. Atmosféra
a podmienky vytvorené matkou maloletého, za ktorých sme sa mohli so synom vidieť boli
neľudské, diskriminujúce a ponižujúce“.
Vzhľadom na danú situáciu sťažovateľ 21. marca 2007 podal okresnému súdu návrh
na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal úpravy styku s maloletým synom
až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Okresný súd jeho návrh na vydanie
predbežného opatrenia uznesením sp. zn. 5 P 427/06 z 19. apríla 2007 zamietol. Odvolaním
z 9. mája 2007 sa sťažovateľ domáhal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
zmenil a jeho návrhu vyhovel. Krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoP 26/07 z 18. júna 2007
rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že otec maloletého je oprávnený predbežne
sa stretávať s maloletým synom kdekoľvek na území Slovenskej republiky, a to každý párny
týždeň v roku v sobotu v čase od 9.00 h do 20.00 h. Odvolací súd taktiež rozhodol,
že sťažovateľ má aj dočasné právo byť s maloletým synom počas letných školských
prázdnin v roku 2007 v čase od 16. júla 2007 od 9.00 h do 29. júla 2007 vrátane do 15.00 h,
a to kdekoľvek na území Slovenskej republiky. Vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že 7. augusta 2007 po prílete z dovolenky strávenej
so svojou matkou a jej manželom maloletý M. na letisku v B. «využil chvíľu nepozornosti
svojej matky a „ušiel“ na Talianske veľvyslanectvo v B., kde plačúci žiadal o poskytnutie
ochrany». V tom čase sa sťažovateľ nachádzal v P. v Taliansku a o tejto skutočnosti
ho Talianske veľvyslanectvo v B. (ďalej len „veľvyslanectvo“) informovalo telefonicky.
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v tom čase bol maloletý v starostlivosti svojej
matky len na základe ústnej dohody, nebol jej zverený do starostlivosti žiadnym súdnym
rozhodnutím. Vzhľadom na vzniknutú situáciu bol 7. augusta 2007 faxom a následne poštou
podaný okresnému súdu podnet advokátky JUDr. D. S. na začatie konania aj bez návrhu
podľa § 75a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vo veci zverenia maloletého
M. do dočasnej starostlivosti inej fyzickej osoby. K tomu bola pripojená verbálna nóta
veľvyslanectva zo 7. augusta 2007 potvrdzujúca okolnosti uvádzané v podnete na začatie
súdneho konania, že „maloletý M. M. sa 07. 08. 2007 bez sprievodu rodičov alebo inej
dospelej osoby dostavil na konzulárne oddelenie tohto veľvyslanectva a požiadal o pomoc
pracovníkov tohto oddelenia vo veci jeho zverenia do výchovy otca v Taliansku“.
Následne okresný súd 9. augusta 2007 vydal uznesenie sp. zn. 5 P 386/07, ktorým
začalo konanie o vydanie predbežného opatrenia vo veci starostlivosti o maloletého M.
podľa § 81 ods. 1 OSP.
Okresnému súdu bol 9. augusta 2007 faxom doručený návrh matky maloletého
na vydanie predbežného opatrenia, ktorému bola pridelená spisová značka 8 P 96/07.
Okresný súd 10. augusta 2007 vydal uznesenie, vo výroku ktorého predbežným opatrením
zveril maloletého M. do starostlivosti matky. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôraznil,
že tak v tomto konaní, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P 386/07, ktoré súd začal
bez návrhu, rozhodoval ten istý sudca.
Podľa tvrdenia sťažovateľa v čase podania návrhu matky, ktorému bola pridelená
sp. zn. 8 P 96/07, už bolo v tej istej veci okresným súdom vedené konanie pod sp. zn.
5 P 386/07, ktoré bolo začaté bez návrhu. Preto vychádzajúc zo znenia § 83 OSP už skôr
začaté konanie v tej istej veci malo mať za následok zastavenie konania neskôr začatého,
t. j. konania sp. zn. 8 P 96/07 pre prekážku litispendencie. Táto skutočnosť musela byť
okresnému súdu známa, pretože obidve konania boli pridelené tomu istému sudcovi. Podľa
názoru sťažovateľa v konaní sp. zn. 8 P 96/07 nebolo možné pokračovať a rozhodnúť,
pretože v tom bránila prekážka už začatej veci v zmysle § 83 OSP. Okresný súd napriek
tomu 10. augusta 2007 vydal uznesenie č. k. 8 P 96/07-12, a to bez toho, aby bol maloletý
syn sťažovateľa vypočutý k dôvodom úteku od matky a predbežným opatrením ho zveril
do starostlivosti matky.
Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský
súd uznesením sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007 uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľ namieta, že označeným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
práv podľa čl. 6, 8, 14 a 17 dohovoru, ako aj podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa.
K porušeniu zásad spravodlivého procesu došlo podľa sťažovateľa najmä tým, že:
- krajský súd neakceptoval ním namietanú prekážku litispendencie,
- uznesenie krajského súdu je diskriminujúce vo vzťahu k sťažovateľovi
ako jedincovi mužského pohlavia s inou štátnou príslušnosťou,
- krajský súd rozhodol o odvolaní v neprimeranej lehote (26. deň).
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1) Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 16 CoP 39/07 zo dňa 10. 09. 2007
porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľa zakotvené v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41
ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 6, čl. 8, čl. 14, čl. 17 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a v čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa.
2) Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
16 CoP 39/07 zo dňa 10. 09. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3) Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk
(slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný
mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
Banská Bystrica povinný mu vyplatiť na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (napr. I. ÚS 124/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje aj, a najmä, na návrh
výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľa krajským súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 CoP 39/07, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom
na rozhodnutie vo veci samej (petitom).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07
z 10. septembra 2007
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom
prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je možné
domáhať sa práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
malo podľa neho dôjsť v súvislosti s návrhom matky ich maloletého syna M., ktorým
sa na okresnom súde domáhala (9. augusta 2007) vydania predbežného opatrenia o zverenie
maloletého do jej starostlivosti do rozhodnutia okresného súdu vo veci samej vedenej
pod sp. zn. 8 P 96/07. Okresný súd rozhodujúc o návrhu matky na vydanie predbežného
opatrenia uznesením č. k. 8 P 96/07-12 z 10. augusta 2007 zveril maloletého M.
do jej starostlivosti. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že tak postupoval napriek tomu,
že mal vedomosť o podnete (ktorý mu bol doručený 7. augusta 2007) advokátky JUDr. D.
S. na začatie konania súdu aj bez návrhu podľa § 75a OSP vo veci zverenia maloletého
do dočasnej starostlivosti inej osoby. Podnet bol zaevidovaný pod sp. zn. 5 P 386/07. Podľa
názoru sťažovateľa okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, pretože nemal v konaní
sp. zn. 8 P 96/07 pokračovať a rozhodnúť, lebo mu v tom bránila prekážka už začatej veci
v zmysle § 83 OSP. Táto skutočnosť podľa sťažovateľa mala za následok, že mu bolo
„upreté moje právo domáhať sa svojich práv zákonom ustanoveným postupom“, keď jeho
odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 P 96/07-12 z 10. augusta 2007 krajský súd
nevyhovel, keďže uznesením sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007 napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Neakceptovaním prekážky litispendencie odvolacím
súdom podľa sťažovateľa došlo rovnako k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd výrok svojho uznesenia sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007,
potvrdzujúceho uznesenie okresného súdu č. k. 8 P 96/07-12 z 10. augusta 2007, ktorým
tento súd na návrh matky maloletého predbežným opatrením zveril maloletého
do jej starostlivosti, založil na týchto dôvodoch:
«(...) V danej veci súd prvého stupňa rozhodol o návrhu matky na vydanie
predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 a 2 a podľa § 76 ods. 1 písm. b) O. s. p. o
zverení jej maloletého M. do výchovy a starostlivosti, pretože o návrhu na úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému M., vedenom na Okresnom súde vo Zvolene
pod sp. zn. 5 P 427/06 dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Matka dieťaťa v čase
podania návrhu poukázala na skutočnosť, že výchovu a výživu dieťaťa doposiaľ riadne
zabezpečovala. Starostlivosť dieťaťu poskytovali na základe dohody s otcom dieťaťa M. M.,
štátnym občanom Talianskej republiky. V čase podania návrhu maloletý sa nachádzal
v priestoroch Talianskej ambasády Slovenskej republiky na (...) ul. v B., kde nemala
možnosť sa s dieťaťom kontaktovať. Zdôraznila, že prostredie nie je vhodné pre pobyt
dieťaťa.
Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že maloletý M. je občanom Slovenskej
republiky a zároveň má aj štátne občianstvo Talianskej republiky. Maloletý M. má svoj
obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, kde s matkou žije. Preto právomoc súdu
Slovenskej republiky na konanie v predmetnej veci je daná a nie je ani spochybňovaná
(§ 2 zák. č. 97/1963 Zb. v spojení s nariadením Rady ES 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej
právomoci o uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností. Podľa čl. 8, má súd Slovenskej republiky právomoc
rozhodovať o veciach rodičovských práv a povinností k maloletému, ktorý má na území
Slovenskej republiky obvyklý pobyt).
Krajský súd z obsahu spisového materiálu Okresného súdu vo Zvolene
č. k. 5 P 427/06 zistil, že na tomto súde sa vedie konanie o úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému M., ktoré dosiaľ nie je ukončené. Z hľadiska tejto
skutočnosti správne súd prvého stupňa posudzoval nárok podľa § 102 ods. 1 a 2 O. s. p.,
podľa ktorého
1) Ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť
dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými
ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.
2) V konaní, ktoré môže súd začať aj bez návrhu, úkony podľa odseku 1 vykoná
aj bez návrhu.
Keďže súd prvého stupňa konal o návrhu matky na nariadenie predbežného
opatrenia vo veci úpravy pomerov k maloletému dieťaťu, správne vec posudzoval podľa
§ 76 ods. 1 písm. b) O. s. p., podľa ktorého predbežným opatrením môže súd uložiť
účastníkovi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov, alebo do starostlivosti
toho, koho označí súd.
Prvou námietkou otca v odvolacom návrhu bola skutočnosť, že konaniu
a rozhodnutiu vo veci bráni prekážka litispendencie podľa ust. § 83 O. s. p., podľa ktorého
začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Otec tvrdil,
že konaniu bráni začatie konania vo veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn.
5 P 386/07, ktoré napadlo na okresný súd dňa 8. 8. 2007. Súd prvého stupňa v dôvodoch
svojho rozhodnutia podrobne uviedol, na základe akých skutočností vo veci konal
a rozhodol. Zaoberal sa aj procesnoprávnymi podmienkami konania. S dôvodmi
prvostupňového rozsudku sa krajský súd stotožňuje, na ne v podrobnostiach odkazuje
a dodáva:
Súd prvého stupňa o podnete JUDr. D. S. vo veci nariadenia predbežného opatrenia
na dočasné zverenie maloletého M. do starostlivosti inej fyzickej osoby zo dňa 8. 8. 2007
konal a rozhodol pod sp. zn. 5 P 386/07-22 dňa 9. 8. 2007 tak, že konanie o vydanie
predbežného opatrenia zastavil. Toto rozhodnutie zatiaľ nie je právoplatne skončené.
Nepredstavuje však z hľadiska konania prekážku litispendencie v zmysle ust. § 83 O. s. p.,
pretože je irelevantné v ktorom štádiu a ktoré konanie vo veci súd zastaví. Podstatné je,
že ak nastane situácia, za ktorej by prebiehalo dvojaké konanie o tej istej veci, je nutné
pre prekážku litispendencie zastaviť jedno z konaní. Nemusí pritom dôjsť k zastaveniu
konania vo veci prv začatej. Preto pokiaľ v danom prípade súd prvého stupňa konal
a rozhodol o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia na zverenie maloletého
M. do jej výchovy a starostlivosti a konanie vo veci 5 P 386/07 (ale aj konanie 8 P 97/07)
zastavil, v danej veci nebráni konaniu a rozhodnutiu prekážka litispendencie.
Podľa § 75 ods. 7 a 8 O. s. p. na rozhodnutie súdu o predbežnom opatrení
je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov.
Podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 (platnosť na území SR
od 01. 03. 2005), v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom
členského štátu prijať predbežné opatrenie, vrátane ochranných opatrení, ohľadne osôb
alebo majetku v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto členského
štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného
členského štátu.
Z citovaného ustanovenia preto vyplýva, že právomoc súdu Slovenskej republiky
na konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia je daná. Príslušnosť Okresného
súdu vo Zvolene na konanie a rozhodnutie, vyplýva z ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c)
O. s. p., pretože v obvode tohto súdu mal maloletý na základe dohody rodičov svoje
bydlisko.
Predbežné opatrenie a zaistenie dôkazov môže súd nariadiť ako pred začatím
konania, tak aj po jeho začatí. Ustanovenie § 102 O. s. p. upravuje prípad, keď súd
nariaďuje predbežné opatrenie alebo zaistenie dôkazov v rámci už začatého konania.
Pridŕža sa pritom podrobných ustanovení o predbežných opatreniach, ktoré sú obsiahnuté
v ustanovení § 74 až § 77 O. s. p. za predpokladu, že po začatí konania je potrebné dočasne
upraviť pomery účastníkov konania. Podmienkou pre vydanie predbežného opatrenia
je osvedčenie, že bez okamžitej i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo účastníka
ohrozené. Z charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí
zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia
a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie.
Je však nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver
o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Predbežné
opatrenie je predbežným v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania
ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami konečnými, ich účelom je iba dočasná úprava
pomerov účastníkov, pretože nimi nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté
až rozhodnutím vo veci samej. Kedy takáto potreba vzniká ponechal zákon na úvahu súdu.
V danej veci bolo už v minulosti rozhodované o návrhu matky na vydanie
predbežného opatrenia o zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti. Návrh matky bol
súdom prvého stupňa uznesením č. k. 5 P 427/06 dňa 1. 12. 2006 zamietnutý. Toto
uznesenie okresného súdu Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní č. k. 17 CoP 60/06
uznesením zo dňa 30. 12. 2006 potvrdil. Krajský súd vtedy konštatoval, že matka maloletého
nepreukázala naliehavosť vydania predbežného opatrenia, keďže maloletý M. na základe
rozhodnutia Súdu pre mladistvých v B. pod sp. zn. 1068/2006-RR-CZ zo dňa 5. 10. 2006 bol
vrátený na územie Slovenskej republiky. Krajský súd zároveň poukázal aj na ustanovenie
§ 37f ods. 2 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,
z ktorého vyplýva, že predbežné opatrenie má účinky len na území Slovenskej republiky.
Od rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa vo vyššie uvedenej veci došlo
k podstatnej zmene pomerov v tom, že maloletý, ktorý má naďalej obvyklý pobyt na území
Slovenskej republiky, v čase od 07. 08. 2007 sa zdržiaval bez súhlasu svojej matky
na Talianskom veľvyslanectve v B. Až na základe napadnutého uznesenia, a nariadení
predbežného opatrenia o zverení maloletého M. do starostlivosti matke, bolo dieťa matke
na Talianskom veľvyslanectve vydané.
Z uvedeného vyplýva, že pre rozhodovanie súdu prvého stupňa boli splnené základné
podmienky o naliehavosti dočasnej úpravy právnych pomerov k maloletému M. Okresný súd
vo veci správne rozhodol, keď návrhu matky dieťaťa vyhovel. Pri svojom rozhodovaní
správne zohľadnil doterajšiu starostlivosť matky, ktorú poskytuje maloletému, citový vzťah
maloletého k matke ako aj vzájomný vzťah oboch rodičov k dieťaťu. Maloletý nemohol
zostať na Talianskom veľvyslanectve, pretože takéto prostredie nie je vhodným výchovným
prostredím pre maloletého. Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia správne
okresný súd zohľadnil aj skutočnosť, že základné konanie o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností nie je ešte ukončené a vzhľadom k nezhodám rodičov dieťaťa je potrebné
urýchlene dočasne upraviť pomery k maloletému. Matka osvedčila naliehavosť potreby
dočasnej úpravy pomerov k maloletému dieťaťu, preto pre nariadenie predbežného
opatrenia boli splnené zákonné podmienky.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, keď v zmysle ust. § 75 ods. 7 O. s. p. bol
krajský súd viazaný pri svojom rozhodovaní skutkovým stavom, zisteným súdom prvého
stupňa v čase vydania jeho rozhodnutia, neuznal krajský súd odvolanie otca dôvodným
a napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Záverom krajský súd ešte dodáva, že v zmysle ust. § 100 ods. 3 O. s. p. je možné
názor maloletého dieťaťa zistiť aj prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu
sociálno-právnej ochrany detí. Takéto stanovisko však nie je nevyhnutné zisťovať v konaní
o nariadení predbežného opatrenia, ktoré tak, ako je vyššie uvedené, nemá prejudiciálny
charakter. V súlade s ust. § 100 ods. 3 O. s. p. ako aj ust. § 43 ods. 1 Zákona o rodine je len
samozrejmé, že maloletý, ktorý v krátkej budúcnosti dovŕši vek 12 rokov v samotnom
základnom konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k nemu bude musieť byť
v tomto konaní vypočutý, pretože vzhľadom k svojmu veku a rozumovej vyspelosti
je schopný vyjadriť samostatne svoj názor a preto má právo vyjadriť sa slobodne
aj k veciam, ktoré sa ho týkajú. Okresný súd v ďalšom konaní bude preto musieť náležite
venovať pozornosť dôvodom „úteku maloletého od matky“ a jeho jednoznačnej
proklamácie túžby žiť so svojím otcom.
Výchova a výživa maloletého dieťaťa t. č. je nariadeným predbežným opatrením
zabezpečená. Zabezpečené je jeho výchovné prostredie u matky, na ktoré je dosiaľ maloletý
zvyknutý. Dieťa má k matke citový vzťah. Dočasne je však potrebné zabezpečiť stabilitu
výchovného prostredia dieťaťa až dovtedy, dokiaľ nebude rozhodnuté o úprave pomerov
k dieťaťu v základnom konaní. V týchto skutočnostiach krajský súd videl dôvod
pre aplikáciu ust. § 26 Zákona o rodine, a za takto zmenených pomerov od rozhodovania
krajského súdu vo veci 17 CoP 60/06, napadnuté uznesenie, ktorým súd nariadil predbežné
opatrenie o zverení maloletého dieťaťa do výchovy matke, potvrdil.»
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv
účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi by znamenalo súčasne aj porušenie
základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).
Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy
zameriava na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych
predpisov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a slobodách.
Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov
[najmä relevantné ustanovenia OSP a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)] aplikované spôsobom, ktorý by
znamenal porušenie označených ústavných práv sťažovateľa a zistil, že to tak nie je.
Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu
sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007 vyplýva, že odvolací súd si osvojil skutkové
i právne závery prvostupňového súdu, pričom podstatne doplnil a rozšíril jeho právnu
argumentáciu (k sťažovateľom namietanej prekážke litispendencie a naliehavosti potreby
vydania predbežného opatrenia). Z odôvodnenia je zrejmé, že krajský súd na každý
sťažovateľom uplatnený odvolací dôvod uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho viedli
k potvrdeniu napadnutého prvostupňového uznesenia. Tieto závery netrpia žiadnymi
vnútornými rozpormi a dávajú stanovisko k podstatným dôvodom odvolania v rozsahu,
ktorý je porovnateľný s obsahom odvolania.
Aplikujúc východiská svojej stabilizovanej judikatúry na napadnuté rozhodnutie
krajského súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnené, pričom právne
závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech
v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04).
Navyše, pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ide o poskytnutie dočasnej ochrany,
pretože až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4
ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07
z 10. septembra 2007
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe
zákona.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa tvrdenia sťažovateľa jeho maloletý syn M. bol od neho odlúčený proti jeho
vôli a vôli maloletého syna spôsobom, ktorý nie je v súlade so zákonom. Sťažovateľ
namieta, že označeným uznesením krajského súdu boli jeho práva rodiča garantované
čl. 41 ods. 4 ústavy z uvedeného dôvodu porušené.
Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa považoval
pre rozhodnutie za kľúčové nasledovné skutočnosti.
Rodičovské práva a povinnosti patria, tak ako to uvádza aj sťažovateľ, obidvom
rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade
na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne,
čo čl. 41 ods. 4 ústavy nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje
predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2,
§ 25 ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone
rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem
maloletého dieťaťa.
Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného
právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve
naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže
byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.
Možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na ochranu jeho rodičovských
práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy treba posudzovať vo vzťahu k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ani princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to
nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.
Sťažovateľ navyše namieta, že odlúčením od jeho maloletého syna proti svojej vôli
a vôli maloletého syna spôsobom, ktorý nie je podľa jeho názoru v súlade so zákonom,
došlo k porušeniu aj jeho práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.
Keďže namietaným porušením základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva
na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru sťažovateľ sleduje ten istý účel,
ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto
časťou sťažnosti (čl. 8 dohovoru), pretože závery prijaté v časti sťažnosti namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú
aj na záver vo vzťahu k ďalšiemu označenému právu, ktoré už preto nie je potrebné
podrobnejšie zdôvodňovať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného
práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru označeným uznesením
krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoP 39/07 tvrdiac, že „o mojom odvolaní
malo byť rozhodnuté v zákonnej lehote 7 dní, krajský súd rozhodol o mojom odvolaní
až na 26. deň, čo v žiadnom prípade nemôžem označiť za rozhodnutie bez zbytočných
prieťahov... a za rozhodnutie v primeranej lehote“.
Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil,
že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007
nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2007.
Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje
ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva ešte môže dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte malo trvať
(mutatis mutandis I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Sťažovateľ
namietal prieťahy v konaní krajského súdu, ktorý vo veci rozhodovania o odvolaní
sťažovateľa v čase podania sťažnosti už nekonal.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
(22. októbra 2007) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené
práva.
Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť je aj v tejto
časti zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
po jej predbežnom prerokovaní odmietol (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06).
4. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu
sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „bolo porušené moje právo účastníka konania zakotvené
v tomto článku ústavy. Napadnutým uznesením bola porušená rovnosť práv účastníkov
súdneho konania“.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy označeným uznesením krajského súdu
ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia
v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného
práva alebo slobody sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva
alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom článku ústavy vyjadrujú podstatu základných
práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným
direktívam adresovaným predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti
všetkých stupňov (II. ÚS 123/02, IV. Ú 150/03). Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa
je v rozsahu namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.
5. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 14 a čl. 17
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007
Sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy označeným uznesením krajského
súdu z dôvodu, že „postup súdu, ktorý je v rozpore so zákonom a ktorého výsledkom bolo
napadnuté uznesenie, je prejavom diskriminácie mojej osoby ako muža a tiež osoby, ktorá
je cudzím štátnym príslušníkom. Z obsahu predmetného súdneho spisu muselo byť
krajskému súdu známe, že v tej istej veci prebieha na Okresnom súde vo Zvolene iné
konanie, ktoré bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo ďalšie konanie. Dôvod
nerešpektovania prekážky listispendencie krajským súdom si neviem vysvetliť inak ako
prejav diskriminácie mňa ako jedinca mužského pohlavia, ktorý je zároveň cudzím štátnym
príslušníkom“.
Z rovnakého dôvodu sťažovateľ v okolnostiach prípadu namieta aj porušenie svojho
práva podľa čl. 14 dohovoru.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podstatou sťažnosti v časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru je pritom nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý potvrdil
prvostupňové rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia o zverení maloletého syna
sťažovateľa do výchovy matke. Sťažovateľ napadnuté uznesenie krajského súdu považoval
za diskriminačné, pretože podľa jeho názoru krajský súd nerešpektoval pri rozhodovaní
prekážku litispendencie.
Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok podmienok konania (v okolnostiach
prípadu konania o predbežnom opatrení) prináleží súdu, ktorý rozhoduje o merite veci,
čo sa stalo aj v danom prípade. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Tvrdenie sťažovateľa, že namietaný postup krajského súdu
je ako taký porušením čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru preto neobstojí jednak
z dôvodu, že medzi aktívnym konaním krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia o zverení
maloletého syna do výchovy matky, v rámci ktorého krajský súd preskúmal aj to, či začatiu
konania okresného súdu nebráni prekážka litispendencie, a právom na nediskriminujúce
súdne konanie nie je priama súvislosť, a keďže namietaný postup krajského súdu
nie je odopretím práva na súdnu ochranu, z povahy veci nemôže byť ani odopretím tohto
práva z dôvodu diskriminácie založenej na pohlaví a príslušnosti. Vzhľadom na všetky tieto
skutočnosti je námietka porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru zjavne
neopodstatnená.
Sťažovateľ navyše namieta porušenie čl. 17 dohovoru tým, že „Dohovorom mne
priznané právo na spravodlivé súdne konanie, právo na rešpektovanie súkromného
a rodinného života a zákaz diskriminácie boli napadnutým rozhodnutím krajského súdu
obmedzené a porušené v rozpore s týmto Dohovorom“.
Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov
zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo
na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ namieta porušenie tohto článku dohovoru
na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach o porušení
označených článkov ústavy a už uvedených článkov dohovoru.
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti, v ktorej
namietal porušenie čl. 17 dohovoru označeným uznesením krajského súdu.
6. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07
z 10. septembra 2007
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
Sťažovateľ namieta porušenie označeného článku Dohovoru o právach dieťaťa
z dôvodu, že „Napadnuté uznesenie nezohľadňuje moje právo a povinnosť rodiča, ktoré mi
je priznané ústavou a medzinárodným dohovorom, ktorý má prednosť pred zákonmi SR“.
Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
urobia všetky potrebné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom.
Podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa uvedeného článku
Dohovoru o právach dieťaťa došlo tým, že napadnutým uznesením mu neboli poskytnuté
ochrana a výkon práva rodiča, ktoré mu Dohovor o právach dieťaťa priznáva.
Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú
spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
Sťažovateľ namieta porušenie označeného článku Dohovoru o právach dieťaťa
z dôvodu, že „Napadnutým rozhodnutím táto zásada zakotvená v tomto článku Dohovoru
rešpektovaná nebola“.
V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu
vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv,
ktoré v ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť
dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02).
Ústavný súd už taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu
ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad
a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01).
Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľovi v uvedenom súdnom konaní nemohol
dospieť k záveru, že krajský súd mu napadnutým uznesením neposkytol tú „ochranu“, ktorú
podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie pozitívneho záväzku štátu mu mal
ako otcovi maloletého M. v rámci konania o predbežnom opatrení o dočasnom zverení
maloletého do výchovy na návrh matky dieťaťa poskytnúť. Vychádzajúc z podstaty inštitútu
predbežného opatrenia ústavný súd konštatuje, že účel predbežného opatrenia sa dosahuje
bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci
samej. Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru ústavného súdu nevylučuje,
aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých
sťažovateľ namieta (II. ÚS 81/07). Nakoniec zo samotného odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu vyplýva, že „Predbežné opatrenie je predbežným v tom zmysle,
že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami
konečnými, ich účelom je iba dočasná úprava pomerov účastníkov, pretože nimi
nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej“.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
v tejto časti z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a porušením označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa. Z toho dôvodu aj túto
časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde, nezaoberal sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2007