Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 291/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Taliansko, zastúpeného advokátkou JUDr. D.

H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1,

, práv podľa , , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie a 2

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. septembra 2007,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2007 doručená sťažnosť M. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. D. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4,

, (ďalej len „“), práv podľa

čl. 6, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

ako aj porušenie a 2 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je talianskym štátnym občanom.

Po dvojročnom spolužití s Ing. B. O. vo Z. sa im (...) narodil syn M., ktorý má taliansku

a slovenskú štátnu príslušnosť. Zhoršujúce sa vzájomné vzťahy sťažovateľa s matkou

maloletého viedli v roku 2001 k ich rozchodu, a to aj napriek snahe sťažovateľa zachovať

spoločnú rodinu. Z uvedeného dôvodu obidvaja rodičia uzavreli ústnu dohodu, že maloletý

syn bude naďalej bývať s matkou a že sťažovateľ bude mať právo syna pravidelne a často

navštevovať. Za tým účelom sťažovateľ ostal žiť na Slovensku, kde si našiel bývanie

v blízkosti bydliska syna a jeho matky.

Sťažovateľ uviedol, že počas dovolenky v Taliansku v lete roku 2006 strávenej spolu

so synom, mu syn oznámil, že chce ostať žiť s ním v Taliansku a že sa nechce vrátiť

na Slovensko k matke. Dôvodom jeho odmietania vrátiť sa k matke na Slovensko bola

skutočnosť, že matka sa mala v auguste 2006 vydať a následne spolu so svojím novým

manželom a synom odsťahovať zo Z. do malej obce H., pár kilometrov od (...) hranice.

Podľa sťažovateľa maloletý so životnými plánmi svojej matky nesúhlasil, tá však odmietala

jeho želania a názory vypočuť. Po ukončení dovolenky v Taliansku maloletý svojej matke

oznámil, že chce ostať žiť v Taliansku s otcom, a požiadal ju, aby za ním prišla.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ podal v Taliansku návrh na vydanie

predbežného opatrenia, na základe ktorého by bol maloletý zverený do jeho starostlivosti.

Matka maloletého však podala Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

o dva dni skôr, a to 2. augusta 2006 (sťažovateľ v sťažnosti uvádza dátum „02. 08. 2007“,

ale vzhľadom na uvádzanú časovú postupnosť v skutkovom stave zrejme má na mysli

2. augusta 2006, pozn.), návrh na zverenie maloletého M. do svojej starostlivosti. Predmetné

konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ následne v rámci

začatého konania podal vzájomný návrh, ktorým žiadal zveriť maloletého syna do svojej

starostlivosti.

V predmetnom konaní sa do času podania sťažnosti ústavnému súdu uskutočnili

dve pojednávania, a to 22. novembra 2006 a 22. augusta 2007. Podľa tvrdenia sťažovateľa

matka maloletého mu bezprostredne po prvom pojednávaní začala brániť v prirodzenom

stretávaní sa s jeho synom a vôbec mu nechcela umožniť stráviť s ním čas v súkromí

bez jej prítomnosti. Sťažovateľ zdôraznil, že „môjho syna mi bolo umožnené vidieť

zo strany jeho matky spočiatku cca jeden víkend v mesiaci, neskôr dva víkendy v mesiaci,

a to dve hodiny v sobotu a dve hodiny v nedeľu, pričom som tak mohol učiniť len v mieste

jeho trvalého bydliska v uzavretej miestnosti detskej izby, v ktorej sa po celý čas mojej

návštevy nachádzala matka maloletého a v niektorých prípadoch aj jej už terajší manžel,

prípadne rodičia matky maloletého. Za takejto situácie bolo veľmi ťažké komunikovať

so synom uvoľnene a prirodzene. Môj syn bol v prítomnosti svojej matky veľmi napätý,

vystresovaný, odmietal akúkoľvek rozsiahlejšiu komunikáciu a podľa môjho názoru mal

obavu povedať pred matkou niečo, kvôli čomu by mu ona neskôr robila výčitky. Atmosféra

a podmienky vytvorené matkou maloletého, za ktorých sme sa mohli so synom vidieť boli

neľudské, diskriminujúce a ponižujúce“.

Vzhľadom na danú situáciu sťažovateľ 21. marca 2007 podal okresnému súdu návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal úpravy styku s maloletým synom

až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Okresný súd jeho návrh na vydanie

predbežného opatrenia uznesením sp. zn. z 19. apríla 2007 zamietol. Odvolaním

z 9. mája 2007 sa sťažovateľ domáhal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa

zmenil a jeho návrhu vyhovel. Krajský súd uznesením sp. zn. z 18. júna 2007

rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že otec maloletého je oprávnený predbežne

sa stretávať s maloletým synom kdekoľvek na území Slovenskej republiky, a to každý párny

týždeň v roku v sobotu v čase od 9.00 h do 20.00 h. Odvolací súd taktiež rozhodol,

že sťažovateľ má aj dočasné právo byť s maloletým synom počas letných školských

prázdnin v roku 2007 v čase od 16. júla 2007 od 9.00 h do 29. júla 2007 vrátane do 15.00 h,

a to kdekoľvek na území Slovenskej republiky. Vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 7. augusta 2007 po prílete z dovolenky strávenej

so svojou matkou a jej manželom maloletý M. na letisku v B. «využil chvíľu nepozornosti

svojej matky a „ušiel“ na Talianske veľvyslanectvo v B., kde plačúci žiadal o poskytnutie

ochrany». V tom čase sa sťažovateľ nachádzal v P. v Taliansku a o tejto skutočnosti

ho Talianske veľvyslanectvo v B. (ďalej len „veľvyslanectvo“) informovalo telefonicky.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v tom čase bol maloletý v starostlivosti svojej

matky len na základe ústnej dohody, nebol jej zverený do starostlivosti žiadnym súdnym

rozhodnutím. Vzhľadom na vzniknutú situáciu bol 7. augusta 2007 faxom a následne poštou

podaný okresnému súdu podnet advokátky JUDr. D. S. na začatie konania aj bez návrhu

podľa (ďalej len „OSP“) vo veci zverenia maloletého

M. do dočasnej starostlivosti inej fyzickej osoby. K tomu bola pripojená verbálna nóta

veľvyslanectva zo 7. augusta 2007 potvrdzujúca okolnosti uvádzané v podnete na začatie

súdneho konania, že „maloletý M. M. sa 07. 08. 2007 bez sprievodu rodičov alebo inej

dospelej osoby dostavil na konzulárne oddelenie tohto veľvyslanectva a požiadal o pomoc

pracovníkov tohto oddelenia vo veci jeho zverenia do výchovy otca v Taliansku“.

Následne okresný súd 9. augusta 2007 vydal uznesenie sp. zn. , ktorým

začalo konanie o vydanie predbežného opatrenia vo veci starostlivosti o maloletého M.

podľa .

Okresnému súdu bol 9. augusta 2007 faxom doručený návrh matky maloletého

na vydanie predbežného opatrenia, ktorému bola pridelená spisová značka .

Okresný súd 10. augusta 2007 vydal uznesenie, vo výroku ktorého predbežným opatrením

zveril maloletého M. do starostlivosti matky. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôraznil,

že tak v tomto konaní, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré súd začal

bez návrhu, rozhodoval ten istý sudca.

Podľa tvrdenia sťažovateľa v čase podania návrhu matky, ktorému bola pridelená

sp. zn. , už bolo v tej istej veci okresným súdom vedené konanie pod sp. zn.

, ktoré bolo začaté bez návrhu. Preto vychádzajúc zo znenia už skôr

začaté konanie v tej istej veci malo mať za následok zastavenie konania neskôr začatého,

t. j. konania sp. zn. pre prekážku litispendencie. Táto skutočnosť musela byť

okresnému súdu známa, pretože obidve konania boli pridelené tomu istému sudcovi. Podľa

názoru sťažovateľa v konaní sp. zn. nebolo možné pokračovať a rozhodnúť,

pretože v tom bránila prekážka už začatej veci v zmysle . Okresný súd napriek

tomu 10. augusta 2007 vydal uznesenie č. k. -12, a to bez toho, aby bol maloletý

syn sťažovateľa vypočutý k dôvodom úteku od matky a predbežným opatrením ho zveril

do starostlivosti matky.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský

súd uznesením sp. zn. z 10. septembra 2007 uznesenie okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že označeným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a 2, , a ,

práv podľa čl. 6, 8, 14 a 17 dohovoru, ako aj podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa.

K porušeniu zásad spravodlivého procesu došlo podľa sťažovateľa najmä tým, že:

- krajský súd neakceptoval ním namietanú prekážku litispendencie,

- uznesenie krajského súdu je diskriminujúce vo vzťahu k sťažovateľovi

ako jedincovi mužského pohlavia s inou štátnou príslušnosťou,

- krajský súd rozhodol o odvolaní v neprimeranej lehote (26. deň).

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1) Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 10. 09. 2007

porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľa zakotvené v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41

ods. 4, , SR, v , , , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa.

2) Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 10. 09. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk

(slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný

mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

Banská Bystrica povinný mu vyplatiť na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (napr. , , ,

, ).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje aj, a najmä, na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ).

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľa krajským súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. , t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom

na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 10. septembra 2007

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom

prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého je možné

domáhať sa práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

malo podľa neho dôjsť v súvislosti s návrhom matky ich maloletého syna M., ktorým

sa na okresnom súde domáhala (9. augusta 2007) vydania predbežného opatrenia o zverenie

maloletého do jej starostlivosti do rozhodnutia okresného súdu vo veci samej vedenej

pod sp. zn. . Okresný súd rozhodujúc o návrhu matky na vydanie predbežného

opatrenia uznesením č. k. -12 z 10. augusta 2007 zveril maloletého M.

do jej starostlivosti. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že tak postupoval napriek tomu,

že mal vedomosť o podnete (ktorý mu bol doručený 7. augusta 2007) advokátky JUDr. D.

S. na začatie konania súdu aj bez návrhu podľa vo veci zverenia maloletého

do dočasnej starostlivosti inej osoby. Podnet bol zaevidovaný pod sp. zn. . Podľa

názoru sťažovateľa okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, pretože nemal v konaní

sp. zn. pokračovať a rozhodnúť, lebo mu v tom bránila prekážka už začatej veci

v zmysle . Táto skutočnosť podľa sťažovateľa mala za následok, že mu bolo

„upreté moje právo domáhať sa svojich práv zákonom ustanoveným postupom“, keď jeho

odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu č. k. -12 z 10. augusta 2007 krajský súd

nevyhovel, keďže uznesením sp. zn. z 10. septembra 2007 napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Neakceptovaním prekážky litispendencie odvolacím

súdom podľa sťažovateľa došlo rovnako k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd výrok svojho uznesenia sp. zn. z 10. septembra 2007,

potvrdzujúceho uznesenie okresného súdu č. k. -12 z 10. augusta 2007, ktorým

tento súd na návrh matky maloletého predbežným opatrením zveril maloletého

do jej starostlivosti, založil na týchto dôvodoch:

«(...) V danej veci súd prvého stupňa rozhodol o návrhu matky na vydanie

predbežného opatrenia podľa a a podľa o

zverení jej maloletého M. do výchovy a starostlivosti, pretože o návrhu na úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletému M., vedenom na Okresnom súde vo Zvolene

pod sp. zn. dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Matka dieťaťa v čase

podania návrhu poukázala na skutočnosť, že výchovu a výživu dieťaťa doposiaľ riadne

zabezpečovala. Starostlivosť dieťaťu poskytovali na základe dohody s otcom dieťaťa M. M.,

štátnym občanom Talianskej republiky. V čase podania návrhu maloletý sa nachádzal

v priestoroch Talianskej ambasády Slovenskej republiky na (...) ul. v B., kde nemala

možnosť sa s dieťaťom kontaktovať. Zdôraznila, že prostredie nie je vhodné pre pobyt

dieťaťa.

Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že maloletý M. je občanom Slovenskej

republiky a zároveň má aj štátne občianstvo Talianskej republiky. Maloletý M. má svoj

obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, kde s matkou žije. Preto právomoc súdu

Slovenskej republiky na konanie v predmetnej veci je daná a nie je ani spochybňovaná

( v spojení s nariadením Rady ES 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej

právomoci o uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach

rodičovských práv a povinností. Podľa čl. 8, má súd Slovenskej republiky právomoc

rozhodovať o veciach rodičovských práv a povinností k maloletému, ktorý má na území

Slovenskej republiky obvyklý pobyt).

Krajský súd z obsahu spisového materiálu Okresného súdu vo Zvolene

č. k. zistil, že na tomto súde sa vedie konanie o úpravu výkonu rodičovských

práv a povinností k maloletému M., ktoré dosiaľ nie je ukončené. Z hľadiska tejto

skutočnosti správne súd prvého stupňa posudzoval nárok podľa a ,

podľa ktorého

1) Ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť

dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými

ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

2) V konaní, ktoré môže súd začať aj bez návrhu, úkony podľa odseku 1 vykoná

aj bez návrhu.

Keďže súd prvého stupňa konal o návrhu matky na nariadenie predbežného

opatrenia vo veci úpravy pomerov k maloletému dieťaťu, správne vec posudzoval podľa

, podľa ktorého predbežným opatrením môže súd uložiť

účastníkovi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov, alebo do starostlivosti

toho, koho označí súd.

Prvou námietkou otca v odvolacom návrhu bola skutočnosť, že konaniu

a rozhodnutiu vo veci bráni prekážka litispendencie podľa ust. , podľa ktorého

začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Otec tvrdil,

že konaniu bráni začatie konania vo veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn.

, ktoré napadlo na okresný súd dňa 8. 8. 2007. Súd prvého stupňa v dôvodoch

svojho rozhodnutia podrobne uviedol, na základe akých skutočností vo veci konal

a rozhodol. Zaoberal sa aj procesnoprávnymi podmienkami konania. S dôvodmi

prvostupňového rozsudku sa krajský súd stotožňuje, na ne v podrobnostiach odkazuje

a dodáva:

Súd prvého stupňa o podnete JUDr. D. S. vo veci nariadenia predbežného opatrenia

na dočasné zverenie maloletého M. do starostlivosti inej fyzickej osoby zo dňa 8. 8. 2007

konal a rozhodol pod sp. zn. -22 dňa 9. 8. 2007 tak, že konanie o vydanie

predbežného opatrenia zastavil. Toto rozhodnutie zatiaľ nie je právoplatne skončené.

Nepredstavuje však z hľadiska konania prekážku litispendencie v zmysle ust. ,

pretože je irelevantné v ktorom štádiu a ktoré konanie vo veci súd zastaví. Podstatné je,

že ak nastane situácia, za ktorej by prebiehalo dvojaké konanie o tej istej veci, je nutné

pre prekážku litispendencie zastaviť jedno z konaní. Nemusí pritom dôjsť k zastaveniu

konania vo veci prv začatej. Preto pokiaľ v danom prípade súd prvého stupňa konal

a rozhodol o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia na zverenie maloletého

M. do jej výchovy a starostlivosti a konanie vo veci (ale aj konanie )

zastavil, v danej veci nebráni konaniu a rozhodnutiu prekážka litispendencie.

Podľa a na rozhodnutie súdu o predbežnom opatrení

je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov.

Podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 (platnosť na území SR

od 01. 03. 2005), v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom

členského štátu prijať predbežné opatrenie, vrátane ochranných opatrení, ohľadne osôb

alebo majetku v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto členského

štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného

členského štátu.

Z citovaného ustanovenia preto vyplýva, že právomoc súdu Slovenskej republiky

na konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia je daná. Príslušnosť Okresného

súdu vo Zvolene na konanie a rozhodnutie, vyplýva z ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c)

, pretože v obvode tohto súdu mal maloletý na základe dohody rodičov svoje

bydlisko.

Predbežné opatrenie a zaistenie dôkazov môže súd nariadiť ako pred začatím

konania, tak aj po jeho začatí. Ustanovenie upravuje prípad, keď súd

nariaďuje predbežné opatrenie alebo zaistenie dôkazov v rámci už začatého konania.

Pridŕža sa pritom podrobných ustanovení o predbežných opatreniach, ktoré sú obsiahnuté

v ustanovení až za predpokladu, že po začatí konania je potrebné dočasne

upraviť pomery účastníkov konania. Podmienkou pre vydanie predbežného opatrenia

je osvedčenie, že bez okamžitej i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo účastníka

ohrozené. Z charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí

zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia

a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie.

Je však nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver

o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Predbežné

opatrenie je predbežným v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania

ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami konečnými, ich účelom je iba dočasná úprava

pomerov účastníkov, pretože nimi nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté

až rozhodnutím vo veci samej. Kedy takáto potreba vzniká ponechal zákon na úvahu súdu.

V danej veci bolo už v minulosti rozhodované o návrhu matky na vydanie

predbežného opatrenia o zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti. Návrh matky bol

súdom prvého stupňa uznesením č. k. dňa 1. 12. 2006 zamietnutý. Toto

uznesenie okresného súdu Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní č. k.

uznesením zo dňa 30. 12. 2006 potvrdil. Krajský súd vtedy konštatoval, že matka maloletého

nepreukázala naliehavosť vydania predbežného opatrenia, keďže maloletý M. na základe

rozhodnutia Súdu pre mladistvých v B. pod sp. zn. 1068/2006-RR-CZ zo dňa 5. 10. 2006 bol

vrátený na územie Slovenskej republiky. Krajský súd zároveň poukázal aj na ustanovenie

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,

z ktorého vyplýva, že predbežné opatrenie má účinky len na území Slovenskej republiky.

Od rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa vo vyššie uvedenej veci došlo

k podstatnej zmene pomerov v tom, že maloletý, ktorý má naďalej obvyklý pobyt na území

Slovenskej republiky, v čase od 07. 08. 2007 sa zdržiaval bez súhlasu svojej matky

na Talianskom veľvyslanectve v B. Až na základe napadnutého uznesenia, a nariadení

predbežného opatrenia o zverení maloletého M. do starostlivosti matke, bolo dieťa matke

na Talianskom veľvyslanectve vydané.

Z uvedeného vyplýva, že pre rozhodovanie súdu prvého stupňa boli splnené základné

podmienky o naliehavosti dočasnej úpravy právnych pomerov k maloletému M. Okresný súd

vo veci správne rozhodol, keď návrhu matky dieťaťa vyhovel. Pri svojom rozhodovaní

správne zohľadnil doterajšiu starostlivosť matky, ktorú poskytuje maloletému, citový vzťah

maloletého k matke ako aj vzájomný vzťah oboch rodičov k dieťaťu. Maloletý nemohol

zostať na Talianskom veľvyslanectve, pretože takéto prostredie nie je vhodným výchovným

prostredím pre maloletého. Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia správne

okresný súd zohľadnil aj skutočnosť, že základné konanie o úprave výkonu rodičovských

práv a povinností nie je ešte ukončené a vzhľadom k nezhodám rodičov dieťaťa je potrebné

urýchlene dočasne upraviť pomery k maloletému. Matka osvedčila naliehavosť potreby

dočasnej úpravy pomerov k maloletému dieťaťu, preto pre nariadenie predbežného

opatrenia boli splnené zákonné podmienky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, keď v zmysle ust. bol

krajský súd viazaný pri svojom rozhodovaní skutkovým stavom, zisteným súdom prvého

stupňa v čase vydania jeho rozhodnutia, neuznal krajský súd odvolanie otca dôvodným

a napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Záverom krajský súd ešte dodáva, že v zmysle ust. je možné

názor maloletého dieťaťa zistiť aj prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu

sociálno-právnej ochrany detí. Takéto stanovisko však nie je nevyhnutné zisťovať v konaní

o nariadení predbežného opatrenia, ktoré tak, ako je vyššie uvedené, nemá prejudiciálny

charakter. V súlade s ust. ako aj ust. Zákona o rodine je len

samozrejmé, že maloletý, ktorý v krátkej budúcnosti dovŕši vek 12 rokov v samotnom

základnom konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k nemu bude musieť byť

v tomto konaní vypočutý, pretože vzhľadom k svojmu veku a rozumovej vyspelosti

je schopný vyjadriť samostatne svoj názor a preto má právo vyjadriť sa slobodne

aj k veciam, ktoré sa ho týkajú. Okresný súd v ďalšom konaní bude preto musieť náležite

venovať pozornosť dôvodom „úteku maloletého od matky“ a jeho jednoznačnej

proklamácie túžby žiť so svojím otcom.

Výchova a výživa maloletého dieťaťa t. č. je nariadeným predbežným opatrením

zabezpečená. Zabezpečené je jeho výchovné prostredie u matky, na ktoré je dosiaľ maloletý

zvyknutý. Dieťa má k matke citový vzťah. Dočasne je však potrebné zabezpečiť stabilitu

výchovného prostredia dieťaťa až dovtedy, dokiaľ nebude rozhodnuté o úprave pomerov

k dieťaťu v základnom konaní. V týchto skutočnostiach krajský súd videl dôvod

pre aplikáciu ust. § 26 Zákona o rodine, a za takto zmenených pomerov od rozhodovania

krajského súdu vo veci , napadnuté uznesenie, ktorým súd nariadil predbežné

opatrenie o zverení maloletého dieťaťa do výchovy matke, potvrdil.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv

účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi by znamenalo súčasne aj porušenie

základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná (, ).

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie ochrany ústavnosti v zmysle

zameriava na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych

predpisov všeobecnými súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a slobodách.

Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov

[najmä relevantné ustanovenia a o rodine a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)] aplikované spôsobom, ktorý by

znamenal porušenie označených ústavných práv sťažovateľa a zistil, že to tak nie je.

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 10. septembra 2007 vyplýva, že odvolací súd si osvojil skutkové

i právne závery prvostupňového súdu, pričom podstatne doplnil a rozšíril jeho právnu

argumentáciu (k sťažovateľom namietanej prekážke litispendencie a naliehavosti potreby

vydania predbežného opatrenia). Z odôvodnenia je zrejmé, že krajský súd na každý

sťažovateľom uplatnený odvolací dôvod uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho viedli

k potvrdeniu napadnutého prvostupňového uznesenia. Tieto závery netrpia žiadnymi

vnútornými rozpormi a dávajú stanovisko k podstatným dôvodom odvolania v rozsahu,

ktorý je porovnateľný s obsahom odvolania.

Aplikujúc východiská svojej stabilizovanej judikatúry na napadnuté rozhodnutie

krajského súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnené, pričom právne

závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru označeným

uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech

v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, ).

Navyše, pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ide o poskytnutie dočasnej ochrany,

pretože až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 10. septembra 2007

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe

zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa tvrdenia sťažovateľa jeho maloletý syn M. bol od neho odlúčený proti jeho

vôli a vôli maloletého syna spôsobom, ktorý nie je v súlade so zákonom. Sťažovateľ

namieta, že označeným uznesením krajského súdu boli jeho práva rodiča garantované

z uvedeného dôvodu porušené.

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa považoval

pre rozhodnutie za kľúčové nasledovné skutočnosti.

Rodičovské práva a povinnosti patria, tak ako to uvádza aj sťažovateľ, obidvom

rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade

na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu

výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne,

čo nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje

predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2,

§ 25 ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone

rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem

maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného

právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv rodičov, ale práve

naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže

byť v nesúlade s .

Možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na ochranu jeho rodičovských

práv podľa treba posudzovať vo vzťahu k porušeniu jeho základného

práva podľa . Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ani princípy spravodlivého procesu podľa dohovoru, v nadväznosti na to

nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa .

Sťažovateľ navyše namieta, že odlúčením od jeho maloletého syna proti svojej vôli

a vôli maloletého syna spôsobom, ktorý nie je podľa jeho názoru v súlade so zákonom,

došlo k porušeniu aj jeho práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

Keďže namietaným porušením základného práva podľa a práva

na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru sťažovateľ sleduje ten istý účel,

ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto

časťou sťažnosti (čl. 8 dohovoru), pretože závery prijaté v časti sťažnosti namietajúcej

porušenie základného práva podľa sa v celom rozsahu vzťahujú

aj na záver vo vzťahu k ďalšiemu označenému právu, ktoré už preto nie je potrebné

podrobnejšie zdôvodňovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru označeným uznesením

krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 10. septembra 2007

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. tvrdiac, že „o mojom odvolaní

malo byť rozhodnuté v zákonnej lehote 7 dní, krajský súd rozhodol o mojom odvolaní

až na 26. deň, čo v žiadnom prípade nemôžem označiť za rozhodnutie bez zbytočných

prieťahov... a za rozhodnutie v primeranej lehote“.

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil,

že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. z 10. septembra 2007

nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2007.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje

ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva ešte môže dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte malo trvať

(mutatis mutandis , , , ). Sťažovateľ

namietal prieťahy v konaní krajského súdu, ktorý vo veci rozhodovania o odvolaní

sťažovateľa v čase podania sťažnosti už nekonal.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu

(22. októbra 2007) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh

konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené

práva.

Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť je aj v tejto

časti zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa

po jej predbežnom prerokovaní odmietol (podobne napr. , ).

4. K namietanému porušeniu uznesením krajského súdu

sp. zn. z 10. septembra 2007

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „bolo porušené moje právo účastníka konania zakotvené

v tomto článku . Napadnutým uznesením bola porušená rovnosť práv účastníkov

súdneho konania“.

K namietanému porušeniu označeným uznesením krajského súdu

ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia

v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného

práva alebo slobody sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva

alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom článku vyjadrujú podstatu základných

práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným

direktívam adresovaným predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti

všetkých stupňov (, ). Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa

je v rozsahu namietaného porušenia zjavne neopodstatnená.

5. K namietanému porušeniu a práv podľa a

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. septembra 2007

Sťažovateľ namieta porušenie označeným uznesením krajského

súdu z dôvodu, že „postup súdu, ktorý je v rozpore so zákonom a ktorého výsledkom bolo

napadnuté uznesenie, je prejavom diskriminácie mojej osoby ako muža a tiež osoby, ktorá

je cudzím štátnym príslušníkom. Z obsahu predmetného súdneho spisu muselo byť

krajskému súdu známe, že v tej istej veci prebieha na Okresnom súde vo Zvolene iné

konanie, ktoré bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo ďalšie konanie. Dôvod

nerešpektovania prekážky listispendencie krajským súdom si neviem vysvetliť inak ako

prejav diskriminácie mňa ako jedinca mužského pohlavia, ktorý je zároveň cudzím štátnym

príslušníkom“.

Z rovnakého dôvodu sťažovateľ v okolnostiach prípadu namieta aj porušenie svojho

práva podľa čl. 14 dohovoru.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podstatou sťažnosti v časti namietajúcej porušenie a

dohovoru je pritom nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý potvrdil

prvostupňové rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia o zverení maloletého syna

sťažovateľa do výchovy matke. Sťažovateľ napadnuté uznesenie krajského súdu považoval

za diskriminačné, pretože podľa jeho názoru krajský súd nerešpektoval pri rozhodovaní

prekážku litispendencie.

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok podmienok konania (v okolnostiach

prípadu konania o predbežnom opatrení) prináleží súdu, ktorý rozhoduje o merite veci,

čo sa stalo aj v danom prípade. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Tvrdenie sťažovateľa, že namietaný postup krajského súdu

je ako taký porušením a dohovoru preto neobstojí jednak

z dôvodu, že medzi aktívnym konaním krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia o zverení

maloletého syna do výchovy matky, v rámci ktorého krajský súd preskúmal aj to, či začatiu

konania okresného súdu nebráni prekážka litispendencie, a právom na nediskriminujúce

súdne konanie nie je priama súvislosť, a keďže namietaný postup krajského súdu

nie je odopretím práva na súdnu ochranu, z povahy veci nemôže byť ani odopretím tohto

práva z dôvodu diskriminácie založenej na pohlaví a príslušnosti. Vzhľadom na všetky tieto

skutočnosti je námietka porušenia a dohovoru zjavne

neopodstatnená.

Sťažovateľ navyše namieta porušenie čl. 17 dohovoru tým, že „Dohovorom mne

priznané právo na spravodlivé súdne konanie, právo na rešpektovanie súkromného

a rodinného života a zákaz diskriminácie boli napadnutým rozhodnutím krajského súdu

obmedzené a porušené v rozpore s týmto Dohovorom“.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ namieta porušenie tohto článku dohovoru

na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach o porušení

označených článkov a už uvedených článkov dohovoru.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti, v ktorej

namietal porušenie čl. 17 dohovoru označeným uznesením krajského súdu.

6. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 10. septembra 2007

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Sťažovateľ namieta porušenie označeného článku Dohovoru o právach dieťaťa

z dôvodu, že „Napadnuté uznesenie nezohľadňuje moje právo a povinnosť rodiča, ktoré mi

je priznané a medzinárodným dohovorom, ktorý má prednosť pred zákonmi SR“.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

urobia všetky potrebné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom.

Podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa uvedeného článku

Dohovoru o právach dieťaťa došlo tým, že napadnutým uznesením mu neboli poskytnuté

ochrana a výkon práva rodiča, ktoré mu Dohovor o právach dieťaťa priznáva.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú

spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Sťažovateľ namieta porušenie označeného článku Dohovoru o právach dieťaťa

z dôvodu, že „Napadnutým rozhodnutím táto zásada zakotvená v tomto článku Dohovoru

rešpektovaná nebola“.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu

vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv,

ktoré v ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť

dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (, ).

Ústavný súd už taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu

ochranu práv garantovaných a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad

a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov ().

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľovi v uvedenom súdnom konaní nemohol

dospieť k záveru, že krajský súd mu napadnutým uznesením neposkytol tú „ochranu“, ktorú

podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie pozitívneho záväzku štátu mu mal

ako otcovi maloletého M. v rámci konania o predbežnom opatrení o dočasnom zverení

maloletého do výchovy na návrh matky dieťaťa poskytnúť. Vychádzajúc z podstaty inštitútu

predbežného opatrenia ústavný súd konštatuje, že účel predbežného opatrenia sa dosahuje

bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci

samej. Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru ústavného súdu nevylučuje,

aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých

sťažovateľ namieta (). Nakoniec zo samotného odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu vyplýva, že „Predbežné opatrenie je predbežným v tom zmysle,

že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami

konečnými, ich účelom je iba dočasná úprava pomerov účastníkov, pretože nimi

nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej“.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

v tejto časti z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a porušením označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa. Z toho dôvodu aj túto

časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok už na predbežnom

prerokovaní podľa , nezaoberal sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007