Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 634/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou

Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. , porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a , podľa

Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 13. mája 2014, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, podľa Listiny základných práv a slobôd a podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. júna 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. decembra 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,

Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 , podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. mája 2014, ako aj porušenie základného práva podľa , podľa

ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. júna 2016 v konaní

o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„V kompenzačnom konaní vedenom pod č. k. na Okresnom súde

Bratislava I na zaplatenie odškodného majetkovej ujmy v sume 117 287,31 € istiny

s prísl. má sťažovateľ postavenie navrhovateľa... Kompenzačnú žalobu podal sťažovateľ

dňa 18. 2. 2011 po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody voči Slovenskej

republike na Ministerstve spravodlivosti SR – listom zo dňa 17. 07. 2010... Sťažovateľ má za

to, že ním uplatnený nárok na náhradu škody je po práve, je v súlade s ,

pričom vnútroštátne súdy o ním uplatnenom nároku vydaním arbitrárnych, ústavne

nekonformných a nekonzistentných a nepreskúmateľných, racionálne a nepresvedčivo

odôvodnených rozhodnutí... sa dôsledne nevysporiadali s tvrdeniami sťažovateľa o vzniku

majetkovej škody jeho právnej predchodkyni – spoločnosti

a to všetko vinou nesprávneho postupu a nezákonných rozhodnutí realizovaných

Okresným súdom Bratislava III za účinnosti... .., tendenčným konaním

a porušením princípu právnej istoty (, ) dľa právneho názoru

sťažovateľa odignorovali rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR – uznesenie č. k.

z 30. mája 2011 a Ústavného súdu SR – nález sp. zn.

z 3. júla 2012, hrubo a kardinálne potlačili jeho právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie, keď Krajský súd v Bratislave... zásadným spôsobom porušil

ústavné práva sťažovateľa, keď sťažovateľa NEUPOVEDOMIL o mieste a čase konania

verejného vyhlásenia rozsudku dňa 13. 05. 2014, hoc bol k tomu povinný a to:

1. do väzby v ÚVV a ÚVTOS Bratislava, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal

od 12. 04. 2014 do 15. 01. 2016...;

2. elektronicky na mail: (príloha č. 2) – uvedená adresa

na doručovanie písomností súdom...

V rozhodnom období sťažovateľ nemal vedomosť... o tom, že by Krajský súd

v Bratislave mal dňa 13. 05. 2014 vyhlásiť verejne rozsudok vo veci č. k. ...

S vyššie uvedeným pochybením... sa dôsledne ex offo nevysporiadal ani dovolací

Najvyšší súd SR...

Sťažovateľ tvrdí, že postupom ako Okresného súdu Bratislava I, tak aj odvolacieho

Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu SR a

Dodatkového protokolu v jeho neprospech.“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na ochranu majetku podlá Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

základných slobôd, právo podľa a

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -113 z 13. 05. 2014 porušené

boli.

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd, právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedkom pred vnútroštátnym orgánom

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 06. 2016, č. k. , porušené

boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -113 zo dňa

13. 05. 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 06. 2016,

č. k. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné solidárne

uhradiť primerané finančné zadosťučinenie 10 000,- Eur a trovy

právneho zastúpenia v sume 606,16,- Euro na účet jeho advokátky JUDr. Emília Korčeková

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa SR a právo na prerokovanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. k. porušené boli.

6. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur, ktoré

je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. priznáva úhradu trov konania v sume 303,08 Eur, ktoré je

Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne – advokátky

JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je

a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej

vety rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd

musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti

rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov

vo veciach správneho súdnictva podľa a nasl. (ďalej

aj ,,OSP“).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť

aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (napr. , , , , ,

).

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne

sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto

na naplnenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony

bez ohľadu na ich počet (napr. , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry (, ) ústavný súd

poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď

k namietanému porušovaniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom

čase ešte môže trvať.

Rozsudok okresného súdu č. k. -64 z 21. marca 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -113 z 13. mája 2014 nadobudol účinnosť

25. augusta 2014. Z toho vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému

súdu 5. decembra 2016 bolo napadnuté konanie právoplatne skončené. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu v spojení s a

ods. 2 , listiny a práva podľa dohovoru,

ako aj základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -113

z 13. mája 2014

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -113 z 13. mája 2014,

ktorým krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu č. k. -64

z 21. marca 2012 v napadnutej časti odvolaním odporcu tak, že návrh navrhovateľa

(sťažovateľa) zamietol a vo zvyšnej časti tento rozsudok potvrdil.

Ústavný súd k tejto časti sťažnosti poukazuje na to, že pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,

že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť z dôvodu,

že bola podaná oneskorene (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53 a 54). Túto judikatúru ústavný súd

akceptoval a aplikoval aj na vec sťažovateľa.

Podľa Slovenská republika je demokratický a právny štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (, ).

Obsah sťažnosti sťažovateľa možno považovať za takmer identický s obsahom

odvolania sťažovateľa z 28. apríla 2012 následne okresným súdom postúpenému krajskému

súdu ako súdu odvolaciemu na rozhodnutie.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru tým,

že krajský súd v prípade meniaceho a potvrdzujúceho rozsudku „... verejne vyhláseného

porušovateľom v 2. rade dňa 13. mája 2014, č. k. zneužitím práva a bez

splnenia zákonných podmienok, keďže postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti

sťažovateľovi riadne konať pred súdom, keďže porušovateľ v 2. rade vzhľadom na okolnosti

veci neupovedomil sťažovateľa riadne a včas o mieste a čase ním nariadeného verejného

vyhlásenia rozsudku dňa 13. 05. 2014...“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. -113

z 13. mája 2014 sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu podaných odvolaní,

ktorým je viazaný..., vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa pokiaľ ide o zamietajúcu časť

rozsudku, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, ustálený skutkový stav

správne právne posúdil a odôvodnenie jeho záverov je jasné a presvedčivé. S odôvodnením

rozsudku sa v tejto časti preto stotožňuje aj odvolací súd (, ).

V časti napadnutej odvolaním zo strany odporcu, odvolací súd naopak dospel

k záveru, že je dôvodné.

Vo veci odvolací súd pôvodne nariadil pojednávanie dňa 15. 4. 2014, avšak

predvolanie sa navrhovateľovi nepodarilo doručiť, pretože si ho na pošte

neprevzal v odbernej lehote. V rámci prípravy na pojednávanie odvolací súd dospel

k záveru, že výsledky dokazovania na súde prvého stupňa umožňujú v odvolacom

konaní postupovať bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

v spojení s , a rozsudok vo veci vyhlásil na verejnom zasadnutí dňa

13. 5. 2014.

V odvolaní navrhovateľ len opakovane zopakoval svoju obranu z prvostupňového

konania, s ktorou sa už podrobne a presvedčivo vysporiadal prvostupňový súd.

K procesným námietkam odvolací súd poukazuje na to, že súd si splnil svoju poučovaciu

povinnosť voči navrhovateľovi a dňa 28. 3. 2011 mu doručil poučenie o jeho procesných

právach spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 9. 11. 2011 (č. l. 36 a 37). V priebehu

konania bol navrhovateľovi umožnený plný výkon jeho procesných práv, pričom sa dva krát

zúčastnil na nariadených pojednávaniach. Svoje tvrdenia, návrhy a vyjadrenia mal možnosť

uplatniť aj osobne aj písomnými podaniami. K zamietajúcej časti napadnutého rozsudku

odvolací súd len zdôrazňuje, že návrhy navrhovateľa na vykonanie dokazovania, ktoré boli

prvostupňovým súdom zamietnuté, by boli nadbytočné a nemali význam pre rozhodnutie

v merite veci. Na strane 7 rozsudku prvostupňový súd správne uviedol, že exekúcia

o pohľadávke navrhovateľa nemala byť vôbec vedená. Exekučný titul nenadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť, pretože platobný rozkaz nebol účinne doručený do rúk

oprávnenej osoby povinného. Nemohlo teda ani dôjsť k zmareniu exekúcie a celkom bez

významu by mali dôkazy, či povinný v tom čase mal alebo nemal dostatok majetku

na uspokojenie príslušnej pohľadávky navrhovateľa (resp. jeho právneho predchodcu) ako

oprávneného v exekučnom konaní. Práve vykonaním úspešnej exekúcie na podklade

neprávoplatného exekučného titulu by došlo k nezákonnému stavu a vzniku škody

na majetku povinného. Situácie, ktoré by mohli nastať pri správnom doručení platobného

rozkazu, resp. ak by sa platobný rozkaz nepodarilo doručiť do vlastných rúk povinnej osoby,

sú len hypotetické a nemožno z nich pri posudzovaní prejednávanej veci vychádzať. Súdne

konanie by sa mohlo skončiť správoplatnením platobného rozkazu, ak by oprávnená osoba

za odporcu včas nepodala odpor, rovnako ako podaním odporu alebo zrušením platobného

rozkazu pre nedoručenie; a následným konaním vo veci samej, ktoré by sa mohlo skončiť

úspechom ale aj neúspechom navrhovateľa. Podstatné pre posúdenie veci je práve

skutočnosť, že právoplatnosť a vykonateľnosť na platobnom rozkaze nemala byť vyznačená

a následne nemala prebehnúť sporná exekúcia.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti potvrdil

podľa , ako vecne správny...

Odvolací súd sa preto nestotožnil so závermi prvostupňového súdu v tejto časti.

Aj keď štát za škodu spôsobenú úradným postupom súdu nesie objektívnu zodpovednosť,

táto prichádza do úvahy len v prípade porušenia zákonom stanovených pravidiel pre určitý

zákonom predpokladaný postup. V príčinnej súvislosti so vznikom škody navrhovateľovi

za zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 Eur za návrh na vykonanie exekúcie, nebol

postup súdu, ale nečinnosť, zo strany osoby, ktorá prevzala za spoločnosť súdnu zásielku

s platobným rozkazom, hoci na to už nebola oprávnená, a neoznámila to súdu, resp. súdu

nevrátila súdnu zásielku ako nesprávne doručovanú na jej adresu.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok v priznávajúcej časti návrhu zmenil podľa

a návrh navrhovateľa zamietol.“

Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré

by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu.

Pokiaľ dôvodom na odňatie možnosti sťažovateľovi konať pred súdom

má byť neoznámenie mu dátumu vyhlásenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. mája 2014, ústavný súd, poukazujúc na spisovú dokumentáciu

k sťažnosti a na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júna 2015, konštatuje, že v kontexte konkrétnych okolností prípadu

(na nariadenom pojednávaní sa žiadne dokazovanie už nevykonávalo, ale sa len vyhlasoval

rozsudok a toto vyhlásenie bolo oznámené riadne a včas na úradnej tabuli súdu)

toto pochybenie krajského súdu nedosahuje takú ústavnoprávnu intenzitu, aby na jeho

základe mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne vysloviť porušenie

sťažovateľom označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu,

nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však

nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené

právo bolo dotknuté v samej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guárin c. Francúzsko, 1955).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

č. k. -113 z 13. mája 2014 a namietaným porušením (prípadne odoprením

či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

resp. jeho práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa zákona o súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd dodáva, že vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v

konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 v spojení s porušením a , ako aj s

dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd, rešpektujúc ústavno-

procesné princípy zaručujúce základné práva účastníka konania na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie, podľa jeho názoru v konaní o ochranu týchto práv

a v spojení s nimi posúdil aj namietané porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

, dodatkového protokolu, ako aj princípy vyplývajúce z a

ods. 2 . Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia tohto práva,

resp. jeho chápania v kontexte s princípmi právneho štátu, nebol postup krajského súdu ani

svojvoľný, ani arbitrárny a jeho rozsudok je aj z pohľadu poskytnutej ochrany tohto práva

ústavne udržateľný. Preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu , listiny a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júna 2016

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. júna 2016 vydaným v rámci konania o dovolaní vedeného

pod sp. zn. (uznesenie z 22. júna 2016).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní, výsledkom ktorého bolo vydanie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, procesné podmienky upravoval § 236 a nasl.

. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu

(m. m. ), nie do právomoci ústavného súdu.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplývalo, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ

ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie

je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, či najvyšší súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, či nepostupoval arbitrárne, či jeho argumentácia

nie je vnútorne rozporná, či rešpektoval zmysel a účel ustanovení, podľa ktorého

posudzoval podmienky prípustnosti dovolania.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku krajského súdu ako neprípustné podľa v spojení

s , k dovolaciemu dôvodu uplatnenému sťažovateľom podľa §

237 f) (odňatie možnosti konať pred súdom) uviedol, že dovolaním napadnuté

rozhodnutie nemá žiadnu zo sťažovateľom (dovolateľom) tvrdených vád. Konkrétne to

znamená:

«... V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

a/ bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v žalobe zamietajúcej časti a b/ zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa o zaplatenie 16,60 € s príslušenstvom (tak, že v tejto časti bola

žaloba zamietnutá).

Pokiaľ ide o tú časť dovolania, ktorá smeruje voči rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, v žalobe zamietajúcej časti,

nie je dovolanie žalobcu procesne prípustné, lebo napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu ( ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný

právny názor ( ) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v

Pokiaľ ide o zvyšnú časť dovolania, ktorá smeruje voči rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa v žalobe vyhovujúcej časti o zaplatenie

16,60 € s príslušenstvom tak, že sa žaloba aj v tejto časti zamieta, je dovolanie zo zákona

vylúčené (neprípustné) z týchto dôvodov:

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Podľa

dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom

na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho

konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci

deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Z hľadiska legislatívno-technického bol v zvolený taký spôsob

vyjadrenia prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý

je zrejmé, že ustanovenie je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším a tak

i prioritne aplikovateľnejším)] ustanovením, ktorého aplikácia má v zmysle právneho

princípu „lex specialis derogat legi generáli“ prednosť pred (všeobecnejšími)

ustanoveniami až 3 V nadväznosti na to treba konštatovať, že ak výška

peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci

násobky minimálnej mzdy uvedené v , je dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu neprípustné, keď smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

( ).

V ustanovení , ktoré má vo vzťahu k jeho predchádzajúcim

odsekom 1 až 3 povahu špeciálnej úpravy a obsahuje výnimku z nich, je vyjadrený zámer

zákona, aby určité rozhodnutia neboli v dovolacom konaní prejednávané. Podľa prvej vety

dovolanie nie je prípustné proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Podľa poslednej vety citovaného

ustanovenia na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu

na prvostupňovom súde. V prípadoch, na ktoré dopadá je zo zákona

vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1

až 3

V preskúmavanej veci bola žaloba podaná súdu 18. februára 2011; v deň jej

podania určovalo výšku minimálnej mzdy ustanovenie § 1 písm. a/ nariadenia vlády

č. , ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto ustanovenia

minimálna mzda na rok 2011 predstavovala suma 317 €. Trojnásobok tejto sumy je 951 €.»

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že najvyšší súd sa v dovolacom uznesení vracia

k tomu, že „[o]dvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že v žalobe vyhovujúcej

časti (o zaplatenie 16,60 € s príslušenstvom) žalobu zamietol. Dovolanie žalobcu teda

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu v peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy (16,60 € < 961 €). Dovolanie žalobcu je aj pre túto časť v zmysle § 238

ods. 5 neprípustné.“.

Čo sa týka zrušujúcej časti, „Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie

odvolacieho súdu v jeho zrušujúcej časti i časti potvrdzujúcej v spojení s potvrdeným

rozhodnutím súdu prvého stupňa spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle

a podľa názoru dovolacieho súdu nepredstavuje prípad výnimky,

na ktorú dopadá druhá veta citovaného stanoviska najvyššieho súdu. Odôvodnenie

rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia..., čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti),

zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

zodpovedá ustanoveniu , a V konkrétnostiach dovolací súd

poukazuje že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bola žaloba zamietnutá. Skutočnosť,

že žalobca má odlišný názor ako súdy, alebo že jeho predstava o odôvodňovaní v určitých

okolnostiach prípadu nekorešponduje s odôvodneniami súdov, bez ďalšieho nezakladá

porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia...“.

K odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom najvyšší súd uviedol:

„Žalobca odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle spája

s neúčasťou na odvolacom pojednávaní nariadenom na 15. apríla 2014 v dôsledku jeho

vzatia do väzby. Poukázal na prekvapivú zmenu názoru odvolacieho súdu ohľadne toho,

že v danej veci možno o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania postup podľa

, v nadväznosti na Namietal i to, že nebol

upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na deň 15. apríla 2014 o 9.15 nariadil

na prejednanie odvolania pojednávanie, na ktoré predvolal účastníkov. Zo zápisnice pred

odvolacím súdom z 15. apríla 2014 vyplýva, že sa odvolacie pojednávanie neuskutočnilo

pre nesplnenie požadovaných podmienok (a to jednak v dôsledku nedoručenia predvolania

na pojednávanie žalobcovi a tiež pre zistenie, že o odvolaní možno rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania v zmysle ,

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd neuskutočnil pojednávanie 15. apríla 2014

(vec na ňom neprerokoval), a preto v tejto súvislosti nemohlo dôjsť k porušeniu

dovolateľom namietaných procesných práv.

Podľa (v znení zákona, ktorý bol platný a účinný v čase

rozhodovania odvolacieho súdu), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ vyžaduje to dôležitý verejný

záujem. Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania...

Pri vyhlásení rozsudku odvolacím súdom 13. mája 2014 bez nariadenia

pojednávania bol dodržaný postup v zmysle (viď oznámenie miesta

a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní

pred jeho vyhlásením – č. l. 109 spisu).

V danom prípade odvolací súd pri vydávaní rozsudku nepovažoval za potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (považujúc zistenie skutkového stavu veci súdom

prvého stupňa pre rozhodnutie za postačujúce), v tomto prípade súd prvého stupňa vec

prejednal na pojednávaní (29. februára 2012) a teda nebol uplatnený postup podľa § 115a

z hľadiska charakteru sporu – náhrady škody a ušlého zisku, nejde o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nemožno konštatovať,

že nariadenie pojednávania odvolacím súdom si vyžaduje verejný záujem.

Vzhľadom na uvedené nie je možné prisvedčiť dovolateľovi, že konanie je zaťažené

vadou v zmysle z dôvodu nenariadenia pojednávania odvolacím

súdom...

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení

a , Najvyšší súd Slovenskej republiky toto dovolanie podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

Sťažovateľ tiež namietal nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

ako aj to, že je nielen nedostatočne odôvodnené, ale aj svojvoľné, tendenčné

a nepreskúmateľné. Najvyšší súd k požiadavkám na riadne odôvodnenie rozhodnutia

uviedol:

«Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náležitosťou písomného vyhotovenia

rozhodnutia, ktorá má stručne, jasne, výstižne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov

sa žalobca domáhal, ako sa vyjadril žalovaný, a vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd

za (ne)preukázané, z ktorých dôkazov (ne)vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil a ako vec právne posúdil (viď ). Účastník však – ale opäť

iba v rámci limitov daných právnou úpravou prípustnosti opravných prostriedkov –

samozrejme, nie zbavený možnosti brániť sa tomu, čo v rozhodnutí súdu považuje

za nesprávne, nespravodlivé, nezodpovedajúce zákonu. Ani vtedy, keď zastáva názor,

že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia je nedostatočné, nevýstižné alebo

neúplné, účastník nezostáva „procesné bezbranný“. Pokiaľ sa totiž nazdáva,

že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľné, má v plnom rozsahu

zachované právo namietať túto nesprávnosť v procesné prípustnom opravnom prostriedku.

V minulosti sa na najvyššom súde vyskytli odlišné názory, argumentačné

protichodnosti a nejednotné interpretačné východiská v otázke, ako má byť – z hľadiska

prípustnosti dovolania – nazerané na nepreskúmateľnosť rozhodnutia napadnutého

dovolaním, preto 3. decembra 2015 pristúpil najvyšší súd k prijatiu zjednocujúceho

stanoviska, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

.“ (uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky súdu pod č. 2/2016, dostupné

na http://www.supcourt.gov.sk/data/files/ 1198_zbierka_1_2016.pdf).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho zrušujúcej

časti i časti potvrdzujúcej v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa spĺňa

kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle a podľa názoru

dovolacieho súdu nepredstavuje prípad výnimky, na ktorú dopadá druhá veta citovaného

stanoviska najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým

zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa žalobca

domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko žalovanej k žalobe, 3/ aké relevantné

dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol

súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil,

9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne

závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia,

ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti

(prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu , a V konkrétnostiach

dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení

s prvostupňových rozhodnutím obsahuje vysvetlenie dôvodov pre ktoré bola žaloba

zmietnutá. Skutočnosť, že žalobca má odlišný názor ako súdy, alebo že jeho predstava

o odôvodňovaní v určitých okolnostiach prípadu nekorešponduje s odôvodneniami súdov,

bez ďalšieho nezakladá porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

a právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom opísal obsah odvolaní

a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje

závery (v podrobnostiach viď odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Jeho skutkové

a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo

arbitrárne) atak nezlučiteľné s ; odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Právo na spravodlivý súdny proces podľa

neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v

právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. , IV. ÚS

252/2004).

... Žalobca existenciu vady podľa videl aj v nedodržaní

požiadavky primeranej lehoty trvania konania. V zmysle súd postupuje v konaní

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Tomu korešpondujúce procesné právo účastníka môže byť v určitom prípade negatívne

dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom

ochrany v prípade ich vzniku je právo účastníka obracať sa so sťažnosťou na orgány súdnej

správy a právo podať sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. I keď neodôvodnená

nečinnosť súdu môže komplikovať účastníkom výkon ich procesných práv, nápravu možno

dosiahnuť iba vyššie uvedenými prostriedkami ochrany.

Prieťahy v súdnom konaní nie sú judikatúrou najvyššieho súdu považované za dôvod,

ktorý by bez ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 4/2005, , ). Preto námietka žalobcu, že v konaní

dochádza k prieťahom [i keby prípadne bola opodstatnená (pozn.: dovolací súd sa

nezaoberal otázkou, či sa v konaní vyskytli prieťahy)], sa v zmysle vyššie uvedeného netýka

okolnosti spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle

... Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno dosiahnuť nápravu len výslovne

uvedených procesných vád ( a ) alebo hmotnoprávnych

nesprávností posúdenia veci ( ). Dovolaním sa nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Potvrdzuje to aj ustanovenie 243a ods. 2, veta

druhá , v zmysle ktorého dovolací súd nevykonáva dokazovanie.

Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku

ktorým dospeli v procese dokazovania, môže zakladať tzv. inú vadu konania v prípade

neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde ale o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle (porovnaj viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

, a ). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom

konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania.

... Žalobca v dovolaní namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), odôvodňujúc tým,

že podľa neho v právnom štáte nie je možné prenášať zodpovednosť štátu za nesprávny

úradný postup súdu spočívajúceho vo vyznačení doložky právoplatnosti na rozhodnutí, na

ktorom nemala byť vyznačená, na účastníka konania či na tretí subjekt (osobu, ktorá údajne

prevzala platobný rozkaz) a zároveň poukazujúc na nezákonnosť rozhodnutia v konaní.

Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne názory a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je

dovolanie prípustné), samo nesprávne posúdenie veci, ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia. I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), mali by za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné,

o taký prípad ale v tomto dovolacom konaní nešlo.

... Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení

a , Najvyšší súd Slovenskej republiky toto dovolanie podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.»

Vychádzajúc z týchto ustanovení a podstaty

sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd v súlade so zákonom skúmal

v prvom rade prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zameraného,

ako naznačil aj sťažovateľ, v prvom rade na nápravu vád konania, ktoré by mohli vykazovať

znaky zásahu do základných práv účastníka súdneho konania. Pokiaľ však prípustnosť

dovolania nevyplýva priamo z povahy rozhodnutia ( ) a najvyšší súd nezistí vadu

podľa , nemôže sa dovolaním ďalej zaoberať a vecne ho prejednať. Ak by tak

urobil, postupoval by v rozpore s v spojení s .

Z predložených príloh nevyplýva pre ústavný súd pochybnosť, že by najvyšší súd právne

svoje zistenia o postupe krajského súdu neoprel o obsah podaní a pripojených spisov, resp.

ich interpretoval inak než na základe príslušných právnych predpisov interpretovaných

v súlade s .

K sťažovateľom namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku

krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu ().

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súd nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2016 ani z jeho

konfrontácii s tvrdeniami sťažovateľa a ďalšími ním predloženými listinami nijako

nevyplýva, že postupom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených základných práv.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľom označených práv podľa a dohovoru

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Najvyšší súd sa

podrobne zaoberal argumentmi sťažovateľa ako dovolateľa (namietané porušenie čl. 46

ods. 1 , a dohovoru: z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

jasne vyplýva, že nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 13 dohovoru, t. j. práva na účinný opravný

prostriedok pred vnútroštátnymi orgánmi). Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnených v jeho sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018