Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b88/398655.aba0a4.pdf
PDF · 189.06 KB
No categories available
5Cdo/644/2015
Najvyšší súd 5 Cdo 644/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. Ing. J. S.,
bývajúcemu v L., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenej na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave, pod sp.zn. 11 C 27/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 13. mája 2014 sp.zn. 14 Co 322/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 21. marca 2012 č.k. 11 C 27/2011-64 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 16,60 € spolu s 9% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 16,60 € od 22. júla 2010 aţ do zaplatenia. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol
a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe postup
Okresného súdu Bratislava III pri vyznačovaní doloţky právoplatnosti a vykonateľnosti
na platobnom rozkaze (sp.zn. 42 Rob 33/04) povaţuje za nesprávny úradný postup, nakoľko
tento bol „nesprávne doručený resp. prevzatý osobou, ktorá v tom čase uţ nebola oprávnená
za ţalovaného (spoločnosť LIVAK PLAST, s.r.o.) konať ani prijímať písomnosti“.
V dôsledku toho nemala byť na danom platobnom rozkaze vyznačená právoplatnosť
a vykonateľnosť, a tento sa nemal stať exekučným titulom a podkladom pre začatie
exekučného konania. Zároveň súd dospel k záveru, ţe pre vznik nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom bola splnená podmienka príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ţalovanej škody. Uvedená podmienka bola
splnená len pri nároku zodpovedajúcom výške škody spočívajúcej v zaplatenom súdnom
poplatku za podaný návrh na vykonanie exekúcie na podklade platobného rozkazu, ktorý mal
riadne vyznačenú doloţku jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, nakoľko ho ţalobca zaplatil
v dobrej viere, ţe predmetný platobný rozkaz je riadnym právoplatným a vykonateľným
exekučným titulom. Ohľadne zvyšnej ţalovanej sumy (t.j. istiny 200.000,-Sk a príslušenstva
ako súm vyplývajúcich z platobného rozkazu) súd ţalobu zamietol s odôvodnením, ţe tu nie
je daná priama príčinná súvislosť medzi „stratou (nemoţnosťou vymoţenia)“ týchto
pohľadávok a nesprávnym úradným postupom súdu pri vyznačovaní doloţky právoplatnosti
a vykonateľnosti na platobnom rozkaze (nesprávnym úradným postupom).
Na odvolanie ţalobcu a ţalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. mája
2014 sp.zn. 14Co 322/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého v ţalobe vyhovujúcej časti
zmenil tak, ţe ţalobu o 16,60 € s príslušenstvom zamietol a vo zvyšnej ţalobe zamietajúcej
časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Pokiaľ ide
o zamietajúcu časť napadnutého rozsudku, skonštatoval, ţe odvolanie ţalobcu je nedôvodné,
nakoľko má za to, ţe súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,
ustálený skutkový stav správne právne posúdil a odôvodnenie jeho záverov je jasné
a presvedčivé. Naopak v časti napadnutej odvolaním zo strany ţalovanej dospel k záveru, ţe
odvolanie je dôvodné v dôsledku čoho výrok, ktorým súd prvého stupňa ţalobe čiastočne
vyhovel zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. Odvolací súd zo správne zisteného
skutkového stavu súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa nemal inú
moţnosť neţ vychádzať z dostupných údajov v obchodnom registri ohľadne skutočnosti kto
je oprávnenou osobou konať za spoločnosť LIVAK PLAS, s.r.o. v rozhodnom čase
doručovania platobného rozkazu. Nemal moţnosť zistiť, ţe osoba, ktorá prevzala platobný
rozkaz, takou ňou uţ nie je. Doručenie sa po formálnej stránke javilo správne a účinné.
Vzhľadom na to sa odvolací súdu nestotoţnil so závermi prvostupňového súdu ohľadne
skutočnosti, ţe došlo k nesprávnemu úradnému postupu podľa § 18 ods. 1 zák.č. 58/1969 Z.z.
Uviedol, ţe v príčinnej súvislosti so vznikom škody ţalobcovi za zaplatený súdny poplatok
za návrh na vykonanie exekúcie, nebol postup súdu, ale nečinnosť zo strany osoby, ktorá
prevzala za spoločnosť súdnu zásielku s platobným rozkazom, hoci na to uţ nebola
oprávnená, a neoznámila to súdu. Za správne povaţoval aj rozhodnutie prvostupňového súdu
o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., úspešná ţalovaná si neuplatnila náhradu trov konania
v dôsledku čoho jej náhradu trov konania odvolací súd nepriznal.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol ho spolu
s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 238 ods. 1 O.s.p.
namietajúc, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, a to
tým, ţe v dôsledku podľa jeho slov nezákonnej väzby jeho osoby (na základe príkazu
na zatknutie zo 17. marca 2014) sa nemal moţnosť dozvedieť o nariadenom termíne
odvolacieho pojednávania stanoveného na deň 15. apríla 2014, a teda osobne sa ho zúčastniť,
vyjadriť sa k veci a byť odvolacím súdom vypočutý. Za prekvapivú označil zmenu názoru
odvolacieho súdu, ţe v danej veci nie sú splnené podmienky na prejednanie veci s odkazom
na postup podľa § 214 ods. 2 v nadväznosti na § 156 ods. 3 O.s.p. Vyjadril nespokojnosť aj
s dĺţkou trvania súdneho konania. Existenciu vyššie uvedenej vady videl aj v tom, ţe nebol
upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom. Ďalej
uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie je postihnuté aj inou takou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie súdu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Podľa názoru
dovolateľa sú rozhodnutia niţších stupňov postihnuté inými vadami majúcimi za následok
nesprávne, neodôvodnené, svojvoľné, aţ tendenčné rozhodnutie vo veci samej v úmysle
vyviniť štát (Slovenskú republiku) zo zodpovednosti za vznik majetkovej škody. Namietal, ţe
súdy sa nezaoberali jeho argumentáciou a neskúmali fakt, ţe obligačný dlţník mal v čase
uplatnenia pohľadávku spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. ako aj tým, ţe podľa
ţalobcu nie je pre posúdenie vzniku škody nesprávnym úradným postupom podstatná
argumentácia súdov spočívajúca v tom, ţe platobný rozkaz prevzala neoprávnená osoba ale
to, ţe spoločnosť VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. sa obrátila na súd za účelom vydania
platobného rozkazu splniac si poplatkovú povinnosť a napriek tomu nie vlastnou vinou
nedosiahla poţadované spravodlivé rozhodnutie. Dovolateľ vyjadril názor, ţe ak by nebolo
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho vo vyznačení doloţky právoplatnosti
a vykonateľnosti na platobnom rozkaze, tak by spoločnosť VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o.
nebola uvedená do omylu súdom a v dobrej viere v spravodlivosť a zákonnosť exekučného
titulu by nemusela viesť ničotné exekučné konanie a podobne mať oslabené postavenie
v konkurznom konaní. Podľa dovolateľa nie je moţné zodpovednosť štátu za vznik škody
prenášať na tretí subjekt. V doplnení k dovolaniu zo 4. júna 2015 uviedol, ţe podľa neho je
nesporné, ţe v danom konaní existovalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť s poukazom na zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím odvolávajúc sa na judikatúru Najvyššieho súdu SR
(uznesenie sp.zn. 4MCdo 20/2009 zo dňa 30. mája 2011).
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) spĺňajúci podmienku povinného zastúpenia v zmysle § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.
O.s.p.).
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti
v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku
zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho
súdu (tieţ ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného
zo základných princípov právneho štátu – princípu právnej istoty – nezmeniteľnosti
právoplatných súdnych rozhodnutí (resp. ich výnimočnej zmeniteľnosti).
Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje
aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu,
ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok
upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie
moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné osobitne zdôrazniť, ţe
dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových
zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie
procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou
osobou) existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (ktoré je
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím dovolacím dôvodom), na rozdiel od toho
nezakladá prípustnosť dovolania. K (procesnej) prípustnosti dovolania viď niţšie bod 1.
1. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
a/ bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v ţalobe zamietajúcej časti a b/ zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa o zaplatenie 16,60€ s príslušenstvom (tak, ţe v tejto časti bola
ţaloba zamietnutá).
Pokiaľ ide o tú časť dovolania, ktorá smeruje voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v ţalobe zamietajúcej časti, nie je dovolanie
ţalobcu procesné prípustné, lebo napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
Pokiaľ ide o zvyšnú časť dovolania, ktorá smeruje voči rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa v ţalobe vyhovujúcej časti o zaplatenie
16,60€ s príslušenstvom, tak ţe sa ţaloba aj v tejto zamieta, je dovolanie zo zákona vylúčené
(neprípustné) z týchto dôvodov:
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238
ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo
sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,
dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania
neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania
návrhu na prvostupňovom súde.
Z hľadiska legislatívno-technického bol v § 238 O.s.p. zvolený taký spôsob vyjadrenia
prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé,
ţe ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším a tak i prioritne
aplikovateľnejším)] ustanovením, ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu
„lex specialis derogat legi generali“ prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. V nadväznosti na to treba konštatovať, ţe ak výška peňaţného plnenia,
o ktorom rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci násobky minimálnej mzdy
uvedené v §238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné,
i keď smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V ustanovení § 238 ods. 5 O.p., ktoré má vo vzťahu k jeho predchádzajúcim odsekom
1 aţ 3 povahu špeciálnej úpravy a obsahuje výnimku z nich, je vyjadrený zámer zákona, aby
určité rozhodnutia neboli v dovolacom konaní prejednávané. Podľa prvej vety § 238 ods. 5
O.s.p. dovolanie nie je prípustné proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom
na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Podľa poslednej vety citovaného ustanovenia
na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
V prípadoch, na ktoré dopadá § 238 ods. 5 O.s.p. je zo zákona vylúčená prípustnosť
dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
V preskúmavanej veci bola ţaloba podaná súdu 18. februára 2011; v deň jej podania
určovalo výšku minimálnej mzdy ustanovenie § 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 408/2010 Z.z.,
ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto ustanovenia minimálna mzda
na rok 2011 predstavovala suma 317 €. Trojnásobok tejto sumy je 951 €.
Odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie, tak ţe v ţalobe vyhovujúcej časti
(o zaplatenie 16,60 € s príslušenstvom) ţalobu zamietol. Dovolanie ţalobcu teda smeruje
proti rozsudku odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy (16,60 € < 951 €). Dovolanie ţalobcu je aj pre túto časť v zmysle § 238 ods. 5 O.s.p.
neprípustné.
Dovolateľ v dovolaní síce označil dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/, v dovolaní
však výslovne uplatnil aj dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c / O.s.p., keď
súdom vyčíta nesprávne právne posúdenie veci, nezohľadnenie rozhodujúcich okolností
pre vec samú, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí a ďalšie. K všetkým týmto argumentom
v dovolaní, ktoré sa spájajú s dovolacími dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
by bolo moţné prihliadať len v prípade (procesne) prípustného dovolania, čo však nie je tento
prípad (viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie,
ţe na dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.,
ktoré tvoria obsah dovolania, i keby boli prípadne opodstatnené, dovolací súd nemôţe
prihliadať.
2. Pokiaľ ide o dovolací dôvod uplatnený dovolateľom v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/
(vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.), je situácia iná. Dovolací súd vzhľadom na § 242 ods. 1
O.s.p. (ex officio) skúmal, či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p.,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď
napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto ani
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
3. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
3.1. Ţalobca odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spája
s neúčasťou na odvolacom pojednávaní nariadenom na 15. apríla 2014 v dôsledku jeho vzatia
do väzby. Poukázal na prekvapivú zmenu názoru odvolacieho súdu ohľadne toho, ţe v danej
veci moţno o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania postup podľa § 214 ods. 2,3
O.s.p. v nadväznosti na § 156 ods. 3 O.s.p. Namietal i to, ţe nebol upovedomený o mieste
a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd na deň 15. apríla 2014 o 9.15 hod. nariadil
na prejednávanie odvolania pojednávanie, na ktoré predvolal účastníkov. Zo zápisnice pred
odvolacím súdom z 15. apríla 2014 vyplýva, ţe sa odvolacie pojednávanie neuskutočnilo
pre nesplnenie poţadovaných podmienok (a to jednak v dôsledku nedoručenia predvolania
na pojednávanie ţalobcovi a tieţ pre zistenie, ţe o odvolaní moţno rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2,3 O.s.p.).
Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd neuskutočnil pojednávanie 15. apríla 2014 (vec
na ňom neprerokoval), a preto v tejto súvislosti nemohlo dôjsť k porušeniu dovolateľom
namietaných procesných práv.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení zákona, ktorý bol platný a účinný v čase
rozhodovania odvolacieho súdu), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ vyţaduje to dôleţitý verejný
záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či
v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
Pri vyhlásení rozsudku odvolacím súdom 13. mája 2014 bez nariadenia pojednávania
bol dodrţaný postup v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. (viď oznámenie miesta a času verejného
vyhlásení rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením -
č.l. 109 spisu).
V danom prípade odvolací súd pri vydávaní rozsudku nepovaţoval za potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (povaţujúc zistenie skutkového stavu veci súdom
prvého stupňa pre rozhodnutie za postačujúce), v tomto prípade súd prvého stupňa vec
prejednal na pojednávaní (29. februára 2012) a teda nebol uplatnený postup podľa § 115a
O.s.p., z hľadiska charakteru sporu – náhrady škody a ušlého zisku, nejde o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nemoţno konštatovať, ţe nariadenie
pojednávania odvolacím súdom si vyţaduje verejný záujem.
Vzhľadom na uvedené nie je moţné prisvedčiť dovolateľovi, ţe konanie je zaťaţené
vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu nenariadenia pojednávania odvolacím súdom.
3.2. Ţalobca namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené,
svojvoľné, tendenčné a nepreskúmateľné.
Otázka, či pod procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. moţno (treba)
subsumovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nemá iba procesnoprávny rozmer, dopad
a dosah, ale tieţ mimoriadne významné ústavnoprávne konzekvencie. Závery z jej riešenia
majú totiţ kľúčový význam z hľadiska charakteristiky dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku a tieţ dovolacieho konania, účelom ktorého je – ale len v úzko
vymedzenom rámci, ktorým zákon upravuje prípustnosť dovolania – preskúmať rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť (atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti).
Zodpovedanie tejto otázky je tesne späté s potrebou vylúčiť moţnosť, ţe dovolanie bude
neprípustne slúţiť ako „skryté odvolanie“ a môţe viesť iba na nápravu zásadných
nereparovateľných (nezvratných) procesných pochybení v občianskom súdnom konaní ako
celku, prípadne – avšak striktne len vo vymedzenom rámci – tieţ k náprave hmotnoprávnych
pochybení súdov. Potvrdzuje to aj náhľad ústavného súdu vyjadrený vo viacerých jeho
rozhodnutiach, v zmysle ktorého základné právo na súdnu ochranu treba vnímať „ako
výsledkové“, t.j. právo, ktorému musí zodpovedať proces ako celok, teda nie čiastkové
rozhodnutia predchádzajúce konečnému rozhodnutiu (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II.
ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Z ústavnoprávneho, procesnoprávneho, ale aj koncepčného
hľadiska je neprijateľné, aby sa dovolaniu a dovolaciemu konaniu pripisoval účel, zmysel
a význam, ktorý zodpovedá skôr odvolaniu a odvolaciemu konaniu, teda štádiu občianskeho
súdneho konania, ktoré predchádza právoplatnému skončeniu. V plnej miere je preto aj
v týchto súvislostiach opodstatnený názor, vyjadrený v publikácii „Občiansky súdny
poriadok, Komentár, Števček / Ficová a kol., C-H-BECK, 2009. str. 671, podľa ktorého
pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
znemoţnila, odňala alebo sťaţila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv, ktoré
majú slúţiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov právom chránených v tom – ktorom
konkrétnom konaní, a súdu sa nepodarí nedostatky tohto postupu zákonným spôsobom
odstrániť do okamihu, v ktorom odvolací súd vyhlási konečné rozhodnutie vo veci.
Z postavenia najvyššieho súdu ale vyplýva, ţe jeho primárnou úlohou je zjednocovať prax
všeobecných súdov.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,
vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo
právoplatnosť.
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady moţnosti
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky
z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti
dovolania a prípady, v ktorých moţno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním,
povaţuje striktne len za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu
úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno
v ţiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Interpretácia
niektorého ustanovenia zákona, nech by bola motivovaná akoukoľvek snahou dosiahnuť
nápravu procesného pochybenia všeobecného súdu, nesmie popierať samotný účel komplexu
právnej úpravy, do ktorej je toto ustanovenie zaradené.
Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náleţitosťou písomného vyhotovenia
rozhodnutia, ktorá má stručne, jasne, výstiţne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov
sa ţalobca domáhal, ako sa vyjadril ţalovaný, a vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţoval súd
za (ne)preukázané, z ktorých dôkazov (ne)vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil a ako vec právne posúdil (viď § 157 ods. 2 O.s.p.). Účastník však – ale opäť
iba v rámci limitov daných právnou úpravou prípustnosti opravných prostriedkov –
samozrejme, nie zbavený moţnosti brániť sa tomu, čo v rozhodnutí súdu povaţuje
za nesprávne, nespravodlivé, nezodpovedajúce zákonu. Ani vtedy, keď zastáva názor, ţe
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia je nedostatočné, nevýstiţné alebo neúplné,
účastník nezostáva „procesne bezbranný“. Pokiaľ sa totiţ nazdáva, ţe odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľné, má v plnom rozsahu zachované právo namietať
túto nesprávnosť v procesne prípustnom opravnom prostriedku.
V minulosti sa na najvyššom súde vyskytli odlišné názory, argumentačné
protichodnosti a nejednotné interpretačné východiská v otázke, ako má byť – z hľadiska
prípustnosti dovolania – nazerané na nepreskúmateľnosť rozhodnutia napadnutého
dovolaním, preto 3. decembra 2015 pristúpil najvyšší súd k prijatiu zjednocujúceho
stanoviska, ktorého právná veta znie: “Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď
písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.” (uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, dostupné
na http://www.supcourt.gov.sk/data/files/ 1198_zbierka_1_2016.pdf).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho zrušujúcej
časti i časti potvrdzujúcej v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa spĺňa
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a podľa názoru
dovolacieho súdu nepredstavuje prípad výnimky, na ktorú dopadá druhá veta citovaného
stanoviska najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa ţalobca
domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko ţalovanej k ţalobe, 3/ aké relevantné
dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol
súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyloţil,
9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne
závery vyplývajú vo vzťahu k podanej ţalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia,
ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti
(prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1,2 a § 220 O.s.p. V konkrétnostiach
dovolací súd poukazuje, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím obsahuje vysvetlenie dôvodov pre ktoré bola ţaloba
zmietnutá. Skutočnosť, ţe ţalobca má odlišný názor ako súdy, alebo ţe jeho predstava
o odôvodňovaní v určitých okolnostiach prípadu nekorešponduje s odôvodneniami súdov,
bez ďalšieho nezakladá porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
a právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom opísal obsah odvolaní
a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery
(v podrobnostiach viď odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Jeho skutkové a právne
závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne)
a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať
a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004).
3.3 Ţalobca existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. videl aj v nedodrţaní
poţiadavky primeranej lehoty trvania konania.
V zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi
konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu korešpondujúce procesné právo
účastníka môţe byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej
dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku je
právo účastníka obracať sa so sťaţnosťou na orgány súdnej správy a právo podať sťaţnosť
na Ústavný súd Slovenskej republiky. I keď neodôvodnená nečinnosť súdu môţe
komplikovať účastníkom výkon ich procesných práv, nápravu moţno dosiahnuť iba vyššie
uvedenými prostriedkami ochrany.
Prieťahy v súdnom konaní nie sú judikatúrou najvyššieho súdu povaţované za dôvod,
ktorý by bez ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu , ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 4/2005, III. ÚS 199/02, II. ÚS 26/95). Preto námietka ţalobcu, ţe v konaní
dochádza k prieťahom [i keby prípadne bola opodstatnená (pozn.: dovolací súd sa nezaoberal
otázkou, či sa v konaní vyskytli prieťahy)], sa v zmysle vyššie uvedeného netýka okolnosti
spôsobilej zaloţiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ ods. 1 O.s.p.
4. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie je
mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno dosiahnuť nápravu len výslovne uvedených
procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) alebo hmotnoprávnych
nesprávností posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolaním sa nemoţno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Potvrdzuje to aj ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.,
v zmysle ktorého dovolací súd nevykonáva dokazovanie.
Ţalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môţe zakladať tzv. inú vadu konania; v prípade
neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde ale o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci
procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (porovnaj viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní
dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania.
5. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), odôvodňujúc tým, ţe
podľa neho v právnom štáte nie je moţné prenášať zodpovednosť štátu za nesprávny úradný
postup súdu spočívajúceho vo vyznačení doloţky právoplatnosti na rozhodnutí, na ktorom
nemala byť vyznačená, na účastníka konania či na tretí subjekt (osobu, ktorá údajne prevzala
platobný rozkaz) a zároveň poukazujúc na nezákonnosť rozhodnutia v konaní.
Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne názory a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je
dovolanie prípustné), samo nesprávne posúdenie veci, ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia. I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), mali by za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, o taký
prípad ale v tomto dovolacom konaní nešlo.
6. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovení
§ 237 a § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky toto dovolanie podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý v dovolacom konaní procesný úspech nemal (§243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd ţalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na priznanie tejto náhrady (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júna 2016
JUDr. Marián S l u k, PhD., v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová