Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 134 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (139)ac1/391664.c220e7.pdf
PDF · 143.02 KB
No categories available
7Cdo/116/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 116/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. D. P., správcu
konkurznej podstaty úpadkyne TAZ, a.s., v likvidácii, so sídlom v Trnave, Coburgova č.
84, IČO: 36 227 803, zastúpeného JUDr. Soňou Pohovejovou, advokátkou,
so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 37, proti žalovanému V. F., bývajúcemu v T., za účasti
vedľajšieho účastníka na žalovaného strane Mgr. Ing. P. K., správcu konkurznej podstaty
úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, IČO: 00 009 199, so
sídlom v Trnave, zastúpeného Mgr. Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., advokátom, so sídlom v
Dubnici nad Váhom, Námestie Matice Slovenskej č. 1713/8, o zaplatenie 257,18 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37 C 46/2011, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 9. januára 2013, sp.
zn. 11 Co 374/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobca je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na žalovaného strane trovy
dovolacieho konania v sume 35,27 € na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Mgr. Pavla Sojku,
PhD. do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 15. augusta 2011, č. k. 37 C 46/2011-158 zamietol
žalobu voči žalovanému, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 257,18 € s poplatkom
z omeškania vo výške 1 promile denne zo sumy 257,18 € od 21. februára 2011 do zaplatenia
spolu s náhradou trov konania, ako nájomného za byt obývaný žalovaným (ďalej tiež len
„byt“), ktorý žalobca zaradil do súpisu majetku podstaty ním spravovanej úpadkyne (TAZ,
a.s., v likvidácii); žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z ustanovení
§ 123, § 451, § 488, § 489, § 494, § 671 ods. 1, § 696 ods. 2 a § 697 Občianskeho
zákonníka, § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 O.s.p., § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní. Dospel k záveru, že žalobe nebolo možné vyhovieť, ak žalobca
nepreukázal svoju vecnú (tzv. aktívnu) legitimáciu na vymáhanie žalovanej sumy
(predstavujúcej dlžné úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie
od 1. januára 2008 do 31. decembra 2008), keďže účtovať a následne vymáhať nezaplatené
platby nájomného má právo iba vlastník bytu (prípadne jeho správca alebo osoba, na ktorú
takéto oprávnenie prešlo z iného dôvodu), žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že bol
v predmetnom období vlastníkom bytu, resp. inou oprávnenou osobou, a že tak mohol
vykonávať práva týkajúce sa bytu, medzi ktoré patrí aj právo na nájomné. Uviedol, že
predmetný byt bol spísaný do súpisu majetku podstaty úpadkyne, ktorej správcom je žalobca,
zároveň bol spísaný i do súpisu majetku úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny
podnik v likvidácii (ďalej tiež len „TAZ, š.p. v likvidácii“), ktorého správcom konkurznej
podstaty je Mgr. Ing. P. K.. Za základ svojho rozhodnutia mal predovšetkým zistenie, že
Okresný súd Trnava rozsudkom z 26. marca 2008, č. k. 44 Cbi 6/2007-653, potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 23. septembra 2008, sp. zn. 21
CoKr 4/2008, zamietol návrh žalobcu na vylúčenie predmetného bytu z konkurznej podstaty
úpadcu TAZ, š.p. v likvidácii (ďalej tiež „excindačná žaloba“); žalobcove dovolanie a jeho
ústavná sťažnosť boli odmietnuté. V uvedenom konaní sa súd zaoberal ako predbežnou
otázkou vlastníctva k predmetnému bytu, dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. Konštatoval, že
žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že bol v rozhodnom období vlastníkom predmetného bytu,
resp. inou osobou oprávnenou nakladať (disponovať) s týmto bytom a vykonávať práva
týkajúce sa takéhoto bytu, medzi ktoré nepochybne patrí aj právo na nájomné. Podľa názoru
súdu prvého stupňa, po preskúmaní predložených dôkazov, žalobca nebol aktívne
legitimovaný ani na podanie návrhu (žaloby) na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, ktoré malo vzniknúť zaplatením úhrad a služieb spojených s nájmom bytu
na účet Mgr. Ing. P. K. (správcu úpadcu spoločnosti Trnavské automobilové závody, štátny
podnik v konkurze), ktorý inkasované platby za mesiac november 2008 (zaplatené 5.
decembra 2008 vo výške 3 615,- Sk) a za mesiac december 2008 (zaplatené 5.
januára 2009 vo výške 120,00 €) zaslal dňa 27. februára 2009 v balíku platieb viacerých
nájomníkov v sume 104 000,- €. Žalovaný sa nemohol obohatiť, ak platby riadne zaplatil.
Žalobca sa prípadného obohatenia mohol domáhať voči inému subjektu. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 151 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom z 9. januára 2013, sp. zn.
11 Co 374/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p.; žalovanému nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na žalovaného strane náhradu trov odvolacieho konania
57,98 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho advokáta. V odôvodnení
skonštatoval, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie
rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa uviedol, že súhlasí s právnym názorom odvolateľa ohľadne aplikovania zásady
priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát tak,
ako to uvádza aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 249/2008,
nakoľko v čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991
Zb. resp. zák. č. 7/2005 Z. z. tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené
v súčasnosti v zmysle ustanovení § 78 ods. 9 zák. č. 7/2005 Z. z. Odvolateľ uvedený právny
názor nesprávne aplikuje, pretože v súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava,
č. k. 44 Cbi 6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
21 CoKr 4/2008 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu
k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci
speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať
určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho
zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému
vlastníkovi (II. ÚS 263/2009). Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že predmetný byt je
predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové
závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199 a iba správca uvedeného úpadcu
(nie žalobca) je oprávnený disponovať s uvedenou nehnuteľnosťou. Na základe uvedeného
domnienka o vlastníctve svedčiaca osobe zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase
považuje v zmysle § 70 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. za vyvrátenú uvádzanými
rozsudkami o zamietnutí vylúčenia nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu.
Žalobca nebol (a ani nie je) vlastníkom predmetného bytu, z tohto dôvodu nemôže byť
aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Ak za tejto situácie súd prvého stupňa žalobu
zamietol, rozhodol vecne správne. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Navrhol rozsudok
prvostupňového a odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že a/ v konaní došlo k vade v zmysle § 237 f/ O.s.p.
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie možnosti konať
pred súdom mal zapríčiniť odvolací súd rozhodovaním o odvolaní žalobcu na neverejnom
zasadnutí, čím žalobcovi znemožnil predniesť návrhy a predložiť dôkazy, ktoré mu neboli
známe v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, a to najmä rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. septembra 2012, sp. zn. 3 Obo 36/2011 a z 31. augusta 2012,
sp. zn. 3 Obo 17/2012. Právny názor vyjadrený v uvedených rozhodnutiach má význam aj
v tejto veci. Súdom oboch stupňov vyčítal, že vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ založili
svoje rozhodnutia na spochybnení jeho aktívnej vecnej legitimácie. Poukázal na skutočnosť,
že iné všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o obdobných žalobách (cca 800 žalobách
o zaplatenie nájomného alebo služieb a energií) nepopreli jeho aktívnu legitimáciu a vyhoveli
jeho žalobám. Ďalej namietal, že súdy nevykonali navrhnuté dôkazy na pojednávaní, t. j.
neúplne zistili skutkový stav veci ohľadom rozhodujúcich skutočností. Dovolateľ, opierajúci
sa o svoju právnu argumentáciu, uviedol, že bol vlastníkom predmetných nehnuteľností
do 29. marca 2009, po tomto období došlo bez právneho titulu k zmene vlastníctva
na neznámu spoločnosť.
Žalovaný k dovolaniu žalobcu poznamenal, že platby nájomného, ktoré poukázal boli
v poriadku, súdy žalobu zamietli. Vedľajší účastník na strane žalovaného sa stotožnil
s rozsudkami oboch stupňov súdov, rozviedol dôvody neprípustnosti dovolania žalobcu
a navrhol, aby toto dovolací súd odmietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania,
ktoré vyčíslil v sume 70,54 € za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci
a písomné vyjadrenie k dovolaniu, 1 úkon 21,58 € + 7,81 € režijný paušál + 20 % DPH).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z aspektu opodstatnenosti
v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň
procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť,
aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil (opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu) správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu
a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.
Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje
aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu,
ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok
upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie
možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p.,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Žalobcom napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z vyššie uvedených
rozsudkov, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Prípustnosť
podaného dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa prvej vety § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné proti rozsudkom
vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok
minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Podľa poslednej vety
citovaného ustanovenia na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu
na prvostupňovom súde. V prípadoch, na ktoré dopadá § 238 ods. 5 O.s.p. je zo zákona
vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1
až 3 O.s.p.
Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy (257,18 € < 3 x 317,- € v zmysle § 1 písm. a/
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 408/2010 Z. z.). Na danú vec sa preto vzťahuje aj
ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p., ktoré prípustnosť dovolania vylučuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu dospel k záveru, že v prejednávanej
veci je dovolanie žalobcu procesne neprípustné.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie
procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou
osobou) existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť
dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia
vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania
tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vždy zreteľ – či už
bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade
nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím
dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho
výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako už bolo uvedené vyššie) je
viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený
dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., osobitný význam práve úplné, vecne
správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiž
dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci nižšími súdmi len z aspektov
uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní; nad rámec toho, čo dovolateľ uplatnil
v dovolaní ako nesprávnosť právneho posúdenia, nie je dovolací súd oprávnený ani povinný
skúmať.
Dovolateľ zastúpený kvalifikovaným zástupcom v dovolaní výslovne uplatnil
dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (súdom vyčíta, že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení). K argumentom, ktoré uvádza
dovolateľ na podporu vyššie uvedených dovolacích dôvodov, dovolací súd odkazuje na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O.s.p. by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však
nie je tento prípad (viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 a iné). Z uvedeného plynie, že
na dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
(i keby boli prípadne opodstatnené) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.
Inak je tomu, pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. ďalej (ex officio)
skúmal, či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p., v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., sa
dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi
odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva.
Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že
odvolací súd konal a rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania, čím mu znemožnil
realizáciu jeho procesných práv, najmä práva zúčastniť sa na pojednávaní, označiť a predložiť
dôkazy (najmä rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2012,
sp. zn. 3 Obo 36/2011 a z 31. augusta 2012, sp. zn. 3 Obo 17/2012), vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení zákona, ktorý bol platný a účinný v čase
rozhodovania odvolacieho súdu), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa
§214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je
odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj
bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje
ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací
súd.
V danom prípade odvolací súd pri vydávaní potvrdzujúceho rozsudku nepovažoval
za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (považujúc zistenie skutkového stavu veci
súdom prvého stupňa pre rozhodnutie za postačujúce), v tomto prípade súd prvého stupňa vec
prejednal na pojednávaní 15. augusta 2011, v danom prípade nejde ani o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, z hľadiska charakteru sporu - zaplatenia
nájomného za užívanie bytu, nemožno konštatovať, že nariadenie pojednávania odvolacím
súdom si vyžaduje verejný záujem. Len existencia väčšieho počtu obdobných sporov (podľa
dovolateľa cca 400) s cieľom ich jednotného právneho riešenia v ničom nezdôvodňuje
požiadavku verejného záujmu, ide skôr o otázkou hospodárnosti konania– prejednania vecí
v spoločnom konaní v zmysle § 112 O.s.p., ktorú mohol ovplyvniť už sám žalobca
pri podávaní žalôb, alebo o nej mohol rozhodnúť niektorý z konajúcich prvostupňových
súdov. Vzhľadom na uvedené nie je možné prisvedčiť dovolateľovi, že konanie je zaťažené
vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu nenariadenia pojednávania odvolacím súdom.
Za dôvodné nemožno považovať ani ďalšie námietky dovolateľa (týkajúce sa
nevyhovenia jeho návrhu na vykonanie dokazovania, nesprávneho alebo neúplného zistenia
skutkového stavu veci). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru uverejnenú R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Treba zdôrazniť, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd
neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nevykoná navrhnuté
dokazovanie (§ 120 O.s.p.) alebo nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov
(§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte
samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 42/1993). Najvyšší súd to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom
vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť
skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu
konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Je totiž
vecou právnej úvahy súd, nie však účastníka konania, či a prípadne aký dôkaz súd vykoná
(§ 120 ods. 1 O.s.p.). Nevykonanie dôkazov súdom nie je samostatným dovolacím dôvodom
ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Pokiaľ
dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení
a prípadne nevykonali relevantné na vec sa vzťahujúce dôkazy, ide po stránke obsahovej
o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby
k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi napríklad, pokiaľ ide o otázky aktívnej vecnej legitimácie
v spore, vlastnícke právo a ďalšie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však
nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011,
sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene
namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu smerujúce voči výrokom rozsudku
odvolacieho súdu o trovách konania, touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má
povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje
ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani vo vzťahu k týmto výrokom nevyšla najavo procesná
vada vedúca k zmätočnosti v zmysle § 237 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane
vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky žalovanému žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Vedľajší účastník na strane žalovaného
podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania a tieto aj vyčíslil.
Dovolací súd mu priznal náhradu trov dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene advokáta
za jeden úkon právnej služby, ktorý mu poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu
z 3. apríla 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky
vo výške 21,58 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné (režijný paušál) vo výške jednej stotiny výpočtového základu, t. j. 7,81 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky) a 20 % DPH vo výške 5,88 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu
35,27 €. Súd v súlade s ustálenou judikatúrou z hľadiska účelnosti nepriznal vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene advokáta za úkon
právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia v dovolacom konaní, nakoľko advokát
zastupoval vedľajšieho účastníka už pred súdmi nižších stupňov v predmetnej veci a bol
náležite oboznámený so sporom.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. mája 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková