Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 138/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť K. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. U., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4,

a , práv podľa a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 29. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2013 faxom doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 30. januára 2013 písomne

doplnená sťažnosť K. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. U.,

B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4,

a (ďalej len „“), práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“); sťažovateľ nesprávne uviedol

namiesto rozsudku krajského súdu uznesenie krajského súdu, pozn.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. júla 2012 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) bol maloletý S. G. (syn sťažovateľa) zverený do osobnej starostlivosti

matky, sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého sumou 100 € mesačne

a bol upravený styk sťažovateľa s maloletým. Dopĺňacím rozsudkom č. k. -422

zo 17. júla 2012 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na zverenie maloletého do jeho

osobnej starostlivosti.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie

o zamietnutí môjho návrhu tak, že vychádzal zo záverov znaleckých posudkov

ako aj výpovede znalkyne mal za to, že striedavá osobná starostlivosť na túto dobu

nie je vhodná pre maloleté dieťa, pričom mylne a tendenčné vychádzal z toho, že dieťa

má silnejšie citové väzby k matke (nepreukázané). Súd mal za to, že bude v záujme dieťaťa,

ak na túto dobu bude zverené do osobnej starostlivosti matky. Táto ale NEMÁ v súčasnosti

predpoklady k tomu, aby mohla zabezpečiť riadnu výchovu a výživu maloletému, keďže

ako súd konštatuje musí v budúcnosti prehodnotiť svoje pracovné záležitosti tak,

aby sa v dostatočnej miere mohla venovať maloletému dieťaťu, na čo opätovne poukázala

znalkyňa.

Súd teda konštatuje resp. poukazuje na to, že matka nemá vytvorené podmienky

na to, aby sa mohla venovať dieťaťu, ale napriek tomu zveruje dieťa do osobnej

starostlivosti matke, čo je v príkrom rozpore s logikou a najlepším záujmom dieťaťa...

Matka riadnu starostlivosť o dieťa nezvláda časovo ani inak...

Podľa záverov znaleckého posudku, tie sa zakladajú len na odborných domnienkach,

keďže znalec nepoužil psychologicko-diagnostické metódy čo sám konštatuje v , ktorý

má hodnotu vyjadrenia sa psychológa bez odborných vyšetrovacích metodík. Teda tento

je nedostačujúci a pre závery súdu a hájenie najlepšieho záujmu dieťaťa priam nevhodný...

Dokazovaním bolo preukázané, že otec je schopný sa o dieťa postarať lepšie, má viac

času aj úprimný záujem, matke nikdy v styku s dieťaťom nebránil a má lepšie predpoklady

na výchovu dieťaťa a to nie len z časového hľadiska.

V rozpore s najlepším záujmom dieťaťa napriek hore uvedenému súdu vo Zvolene

jeho návrh zamietol a maloletého zveril do osobnej starostlivosti matky.

S uvedeným odôvodnením súdu prvého stupňa a teda aj so samotným rozhodnutím

nemôžem v žiadnom prípade súhlasiť pretože je v rozpore so najlepšími záujmami mal,

dieťaťa...

Napriek tomu, že na pojednávaní dňa 17. 11. 2010 matka vyhlásila že zmení svoju

prácu neurobila tak ku dnešnému dňu a z toho dôvodu mám za to, že od r. 2010 úmyselne

zavádza ÚPSVaR a Súd vo Zvolene...

Uvádzanú adaptačnú poruchu dieťaťa v r. 2010, určil znalec na pojednávaní 11. 07.

2012 práve v tom, že otcovi bolo bránené v r. 2010 v styku s dieťaťom a matka nemala

záujem 18 r. prispôsobiť svoj pracovný čas podľa potrieb svojich detí, čo potvrdil aj znalec

citujem: adaptačná porucha dieťaťa bola pravdepodobne zapríčinené absenciou matky,

čo priamoúmerne korešponduje so závermi lekárskej správy prvého dieťaťa matky.“

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu takto: «Podľa SR starostlivosť o deti a ich výchova

je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov

možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov

len rozhodnutím súdu na základe zákona. Takýmto zákonom je Zákon o rodine... podľa

§ 38, ods. 2 ZR ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd rodičom obmedzí výkon

ich rodičovských práv, ak žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, alebo svoje

povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností nevykonávajú vôbec, alebo

nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa.

Podľa ods. 1 citovaného paragrafu súd môže pozastaviť výkon rodičovských práv

a povinností, ak niektorému z rodičov bráni vo výkone jeho rodičovských práv a povinností

závažná prekážka a ak je to v záujme maloletého dieťaťa; a podľa ods. 4 toho istého

paragrafu súd pozbaví rodiča výkonu rodičovských práv, ak rodič zneužíva svoje

rodičovské práva a povinnosti najmä týraním, zneužívaním, zanedbávaním maloletého

dieťaťa alebo iným zlým zaobchádzaním s maloletým dieťaťom, alebo výkon rodičovských

práv a povinností napriek predchádzajúcim upozorneniam závažným spôsobom zanedbáva.

Pokiaľ teda neprišlo k obmedzeniu, pozastaveniu alebo pozbavenia výkonu

rodičovských práv a povinností, rozhodovanie všeobecných súdov je vymedzené § 28, ods. 2

ZR podľa ktorého rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia, pričom pri ich výkone

sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Podľa § 24, ods. 4 ZR súd pri rozhodovaní

o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov, ktorí

sa rozvádzajú či nežijú spolu rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho

vzťahu k obidvom rodičom, a dbá na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu

a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa

na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma

rodičmi. V tejto zákonnej úprave je konkretizované ústavné právo rodiča na starostlivosť

a výchovu dieťaťa, ako i ochrana rodičovstva, rovnako ako i článok 3 a článok 18

Dohovoru o právach dieťaťa. Byť spolu je pre rodiča a jeho dieťa podľa ustálenej

judikatúry ESĽP základným prvkom rodinného života a vnútroštátne opatrenia, ktoré im

vtom zabraňujú, sú zásahom do práva chráneného článkom 8 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

SR či ZR v tejto súvislosti nehovorí o matke, či otcovi, naopak SR

v článku 12, ods. 2 zakazuje poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať kohokoľvek

na základe pohlavia. Princíp proporcionality je základným východiskom pri aplikácii

akéhokoľvek práva v právnom štáte (ÚS SR sp. zn. ). Úprava výkonu

zaručených základných práv rodičov a ich maloletého dieťaťa v súlade s je taká

úprava, ktorá pre dotknuté práva predstavuje faktické obmedzenie, ku ktorému prichádza

z dôvodu plurality subjektov nositeľov rovnakých práv v čo najmenšej miere a taká, ktorá

priznáva každému z dotknutých subjektov čo najširší rozsah výkonu zaručených

základných práv. Akýkoľvek odklon od tohto princípu (konkrétne upravený v § 38 ZR) musí

byť riadne preukázaný, odôvodnený a v záujme dieťaťa.

V prípade úpravy striedavej osobnej starostlivosti o maloletého S. G. v rovnakom

rozsahu času, medzi oboch rodičov (tak ako to žiadal sťažovateľ) by bola plnohodnotne

zabezpečená zásada proporcionality, ktorá je kľúčovým konceptom aplikácie základných

práv. Pri takejto predbežnej úprave by žiaden z účastníkov konania nebol zvýhodnený.

V predmetnom prípade sa sťažovateľ nedopustil žiadneho konania, ktoré by práva

obidvoch rodičov na rodičovskú starostlivosť narušili. Po aroganciách matky,

nezabezpečovaniu starostlivosti o dieťa pre pracovné a iné dôvody a najmä nerešpektovanie

akýchkoľvek verbálnych dohôd od narodenia dieťaťa (r. 2008, 2009), písomných dohôd

(2009, 2010), mediačnej dohody (r. 2010), rovnako nerešpektovaniu samotných uznesení

súdov (2010 až 2012), bolo u sťažovateľa dôvodné svoje rodičovské práva naďalej chrániť

cestou súdu, aby bola zabezpečená ochrana práv sťažovateľa ako aj ochrana práv jeho mal.

syna, ktorý má taktiež právo na rodičovskú výchovu oboch rodičov. V prípade zverenia

dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti navrhol sťažovateľ týždňové intervaly

striedania.

i zákonom je garantované rovnoprávne rodičovstvo i právo dieťaťa

na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom. Sťažovateľovi bolo rozhodnutím Krajského súdu

v Banskej Bystrici a rozhodnutím Okresného súdu vo Zvolene porušené právo na napĺňanie

rodičovskej starostlivosti, ktorá je upravená v Ústave SR pod čl. 41, ods. 4, čím bol fakticky

uprený výkon rodičovských práv a povinností, ktoré okrem iného tvoria najmä sústavná

a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa

(§ 28 ZR), za podmienok, že obidvaja rodičia mali a majú pre výchovu dieťaťa vytvorené

rovnaké podmienky, obidvaja mali o výchovu syna od jeho narodenia záujem, a zo súdneho

spisu (r. 2010, 2011, 2012) dôkazné vyplynulo, že matka otcovi bráni v kontakte

s maloletým. Takéto súdne rozhodnutie, ktorým všeobecné súdy nedôvodné odmietli rozšíriť

styk otca s mal. S. G., či zveriť ho do striedavej osobnej starostlivosti, je navyše v rozpore

so záujmom dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

Je vecou všeobecných súdov, aby pri zohľadnení všetkých konkrétnych okolností

daného prípadu a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa rozhodli výrokom súdneho

rozhodnutia o konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahu medzi rodičmi

a deťmi, avšak takéto rozhodovanie nemôže byť v rozpore s čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa, podľa ktorého obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu

a rozvoj dieťaťa, a štáty, ktoré pristúpili k dohovoru, musia vynaložiť maximálne úsilie,

aby táto zásada bola uznaná. Je ďalej úlohou Ústavného súdu zaoberať sa otázkou,

či všeobecné súdy pri rozhodovaní o predbežnej úprave práv a povinností k mal. S. G.,

rešpektovali obsah a zmysel príslušných zákonných ustanovení, ktoré konkretizujú

namietané porušené základné práva vyplývajúce buď z alebo Dohovorov, ku ktorým

Slovenská republika pristúpila. Je zjavné, že sťažovateľ maloletého má v byte, kde býva

vytvorené pre syna prinajmenšom rovnako dobré podmienky ako matka. Zo znaleckého

posudku vyplynulo, že dieťa má jednoznačne pozitívny vzťah k obidvom rodičom, avšak

Okresný súd vo Zvolene a Krajský súd v Banskej Bystrici na skutočnosti vyplývajúce

zo spisového materiálu nijako neprihliadali, pričom je zjavné že i predbežná úprava

rodičovských práv a povinností je veľmi dôležitá práve kvôli význame času a nezvratným

dôsledkom jeho plynutia. Ústavný súd opakovane judikoval, že veciam starostlivosti

o maloletých je potrebné venovať mimoriadnu pozornosť, pretože akékoľvek omeškanie

v tejto veci môže mať za následok rozhodnutie o predmetnej otázke.

Pre harmonický psychický rozvoj dieťaťa je otcovský prvok nevyhnutný

a je v najlepšom záujme dieťaťa nestratiť kontakt s otcom v akomkoľvek veku, naopak

k rozvoju dieťaťa je potrebné tento kontakt prehlbovať a utužovať. Práve množstvo času,

v ktorom sa realizuje či už verbálne alebo neverbálne pôsobenie rodiča na dieťa,

je primárnym elementom napĺňania rodičovskej zodpovednosti za výchovu. V tomto zmysle

je potrebné poukázať na nález US ČR ( zo dňa 07. 11. 2006), ktorý vo veciach

starostlivosti o maloletých poukazuje na nutnosť použitia takej interpretácie účelu

predbežného opatrenia v súlade s čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 18

Dohovoru o právach dieťaťa, výsledkom ktorého určite nemôže byť minimálna ochrana

základných práv ako určitého štandardu. Styk otca s maloletým tak, ako ho upravil Okresný

súd vo Zvolene a Krajský súd v Banskej Bystrici každý druhý víkend (čas a náklady pre otca

1 víkend 850 km a 9 hodín v aute), nenapĺňa právo sťažovateľa podieľať sa na výchove

svojho dieťaťa a je porušením zákona.

Je v rozpore s princípom právnej istoty, aby v prípade, že pre zverenie do striedavej

osobnej starostlivosti neexistujú žiadne prekážky, nebolo mal. dieťa do striedavej osobnej

starostlivosti zverené. Upravený styk, tak ako ho síce predbežne, ale ako je zjavné na dlhé

časové obdobie, upravil Okresný súd vo Zvolene a Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil,

a to v bežnom roku každú párny víkend počnúc piatkom od 15.00 do nedele do 18.00

je porušením zákona. Je nemysliteľné, aby rodič s rovnakými rodičovskými právami,

garantovanými SR i medzinárodnými dohovormi nemohol byť so svojím dieťaťom

ani jeden jediný školský deň (!), na tom nič nemení skutočnosť, že mal. S. G. navštevuje

zatiaľ predškolské zariadenie. Sťažovateľovi bolo uprené právo plnohodnotne sa podieľať

na výchove a predškolskom vzdelávaní svojho syna, nakoľko ho môže podľa súdneho

rozhodnutia vídať len v dňoch pracovného pokoja. V tomto smere sťažovateľ jednoznačne

poukazuje na diskrimináciu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako aj Okresný súd vo Zvolene teda svojimi

rozhodnutiami výrazne zasiahli do práva sťažovateľa na výkon jeho rodičovských práv,

bez relevantného dôvodu zamietol stretávanie sa otca s dieťaťom v striedavej starostlivosti

ktorá sa dôkazné a úspešne na prospech dieťaťa aplikovala posledné 2 roky (presne

od 16. 12. 2010 do 14. 12. 2012). Právo styku rodiča s dieťaťom vychádza z

Slovenskej republiky, keď v zmysle SR „starostlivosť o deti

a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

Zásadne treba pri úprave styku vychádzať z toho, že rodič má právo na to, aby s dieťaťom

strávil polovicu jeho voľného času. Tým sa myslí nielen tzv. bežný voľný čas počas

pracovných dní školského roka, ale všetok voľný čas dieťaťa, vrátane víkendov, sviatkov

a prázdnin. Pri úprave, a to aj pri predbežnej úprave, by mala byť zachovaná

proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov. Úprava

stretávania pod tento rozsah v prípade, ak rodič má záujem o stretávania v normálnom

rozsahu polovice voľného času dieťaťa, by bolo obmedzením stretávania a súd by musel

v rozhodnutí odôvodniť, aký záujem dieťaťa ho viedol k obmedzujúcemu rozhodnutiu.

Krajský súd teda tým, že sťažovateľovi upravil styk s dieťaťom v trvaní 9,6 % jeho

času a matke v trvaní 91,4 % rozhodol proti záujmu dieťaťa a zároveň pripustil nerovnaké

zaobchádzanie s účastníkmi konania, ktoré je v rozpore s SR, pričom

dôvod na takéto rozhodnutie nebol. Takto upravený styk jednoznačne zvýhodňuje matku

a porušuje ústavné práva sťažovateľa. Je úlohou všeobecných súdov poskytnúť ochranu

účastníkom konania v takom rozsahu, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb ( ). Vychádzajúc z

však Krajský súd v Banskej Bystrici ani Okresný súd vo Zvolene výchovne (oznámením

aby matka dodržiavala uznesenie súdu) na matku od r. 2009 (ani na návrh otca na výkon

rozhodnutia zo dňa 14. 02. 2011) nepôsobili a to napriek skutočnosti že mali včas dostatok

dôkazov o bránení matky v styku otca s dieťaťom a nerešpektovania akejkoľvek dohody

vo veci prevzatia v súvislosti s marením výkonu úradného rozhodnutia. Viď hore uvedené

zoznamy styku otca s dieťaťom.

V zmysle verbálnych, písomných a mediačných dohôd (celý rok 2010) je to celkovo

15 neprevzatí dieťaťa a v rámci marenia výkonu úradného rozhodnutia celkovo 6 neprevzatí

dieťaťa, kde opäť každé jedno neprevzatie (okrem neopísateľného stresu pre otca) znamená

450 km strávených dopravou na diaľnici za svojim jedným dieťaťom. Krajský súd v Banskej

Bystrici a Okresný súd vo Zvolene mal od r. 2010 písomnú vedomosť a všetky dôkazy

o skutočnosti že matka nerešpektuje žiadne dohody ani samotné uznesenie súdu, napriek

tomu matku v r. 2010, ani v r. 2011 písomne NEVYZVAL, aby sa podrobila uzneseniu súdu

a to napriek skutočnosti, že otec dieťaťa v tejto súvislosti dňa 14. 02. 2011 písomne žiadal

o – výkon rozhodnutia.

Iba počas platných uznesení súdu (mimo mediačnej, verbálnej a písomnej dohody)

matka porušila uznesenie súdu nasledovnom rozsahu:

- Neodovzdanie dieťaťa (trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia) celkovo

6 x

- Odovzdanie – prevzatie dieťaťa INOU osobou ako je matka 28 x

- Odovzdanie – prevzatie dieťaťa maloletou psychicky chorou P. 16 x

Odhliadnuc od všetkého, navyše v prípade môjho návrhu na výkon rozhodnutia

zo dňa 14. 02. 2011 nebolo (ani po 2,5 r bránenia v styku a týrania dieťaťa), počas

12 mesiacov vytýčené ani len pojednávanie – šokujúce!! (navyše preverovaním bolo zistené,

že pracovníci Okresného súdu vo Zvolene konali v identickom prípade pod

č. k. do 6 kalendárnych dní, po obdržaní „návrhu otca dieťaťa na výkon

rozhodnutia“. Otec tohto dieťaťa podal návrh na výkon rozhodnutia dňa 02. 06. 2011

a OS vo Zvolene poslal matke výzvu na plnenie uznesenia presne dňa 08. 06. 2011.

Následne už vyšetrovateľka vo Zvolene riadne stíhala matku dieťaťa za marenie výkonu

úradného rozhodnutia – teda šokujúci rozdiel v úradnom postupe!!) Ministerstvo

spravodlivosti SR a rovnako Predsedníčku OS vo Zvolene JUDr. A. S., som písomne žiadal

aby sa vyjadrila k prieťahom v konaní, najmä k spisu . Písomne sa vyjadrila

k spisom a , že nezistila vznik prieťahov a k spisu

sa ani jedinou vetou – nevyjadrila. Na môj telefonát zo dňa 21. 10. 2012 o 10.21 hod,

sa vyjadrila že jej volali z MS SR, kde jej oznámili že sa nemá vyjadrovať k spisu

. V predmetnom prešetrení sťažnosti predsedníčkou OS vo Zvolene rovnako

absentuje poučenie.

Krajský súd aj Okresný súd svojím rozhodnutím zasiahli do práv sťažovateľa

a sťažovateľ je oproti matke mal. S. G. diskriminovaný, aj keď dôvody na to neboli a nie sú.

Prvostupňový súd, a následne i odvolací súd vôbec nezohľadnili skutočnosť,

explicitne vyplývajúcu zo znaleckého posudku, že citový vzťah dieťaťa k otcovi je rovnako

pozitívny ako k matke, a tak niet najmenšieho dôvodu, aby dieťa s otcom netrávilo taký istý

čas svojho života ako s matkou. Nie len dieťa má právo, ale zároveň aj otec

má nespochybniteľné právo tráviť s dieťaťom rovnaký čas ako matka. Záujem dieťaťa

v tomto smere súdy ignorovali a nie je vôbec zrejmé, ako sa súdy vysporiadali s touto

otázkou; resp. mali za preukázané, že zamietnutie predbežného opatrenia je v záujme

mal. S. G. Akékoľvek umelé odďaľovanie časovo alikvotného striedania sa rodičov

na výchove syna v tejto konkrétnej situácií pedagogicky diskriminuje otca a navyše ohrozuje

optimálne vytváranie si obrazu otca vo vnútornom prežívaní syna. Nariadenie striedavej

osobnej starostlivosti s okamžitou platnosťou by bolo jediným riešením, kedy nebude

naďalej ohrozovaný a zámerne spomaľovaný proces rovnocennej výchovnej participácie

oboch rodičov na duševnom a sociálnom vývine mal. dieťaťa. Možnosť striedavej osobnej

starostlivosti umožňuje deťom, aby zažili rôznosť prostredí a vzťahov, čerpali z nich výhody

a sociálne sa pri tom rozvíjali v prirodzených podmienkach. Navyše, rodič ktorý trvá len

na svojej osobnej starostlivosti o dieťa, nikdy nemôže vedieť, kedy bude vážne chorý, kedy

bude mať závažný úraz a samozrejme ani kedy zomrie. Je v záujme dieťaťa, aby v takomto

prípade zastával rodičovské povinnosti druhý rodič, ktorý ale musí mať s dieťaťom

obojstranný plnohodnotný vzťah. Štát aj prostredníctvom súdnej moci musí pri rozhodovaní

na takéto riziká prihliadať a v záujme dieťaťa musí pre dieťa vytvoriť taký model

starostlivosti, ktorý eliminuje aj tieto riziká.

Podľa aj bez návrhu môže konať vo veci

starostlivosti o maloletých, a preto v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa Okresný súd

vo Zvolene sám mal potvrdiť svoje vlastné predbežné opatrenie sťažovateľa s jeho mal,

synom, a reflektovať tak na akútnu potrebu dieťaťa. Okresný súd vo Zvolene tak nielenže

nekonal, ale príslušný návrh otca zamietol a Krajský súd v Banskej Bystrici jeho

rozhodnutie potvrdil. K tomuto uvádzame, že hoci možnosť nariadenia striedavej osobnej

starostlivosti predbežným opatrením v slovenskom právnom poriadku existuje, práve

na takéto situácie reagoval aj zákonodarca, ktorý od 1. 1. 2012 zaviedol predbežné

opatrenie o striedavej osobnej starostlivosti expressis verbis do Občianskeho súdneho

poriadku.

Nariadenie predbežného opatrenia do meritórneho rozhodnutia vo veci samej

by malo smerovať k najširšiemu kontaktu oboch rodičov s dieťaťom (Nález Ústavného súdu

Českej republiky ), bez akéhokoľvek zvýhodnenia/diskriminácie jedného

z rodičov, ktorému zodpovedá právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného

a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi (§ 24, ods. 4 ZR). Rovnoprávny

a rovnocenný styk je jednoznačne potrebné posudzovať v množstve času, ktorý

je rozhodnutím všeobecného súdu účastníkovi konania zabezpečený. V prípade úpravy styku

v rovnakom rozsahu času medzi oboch rodičov je do meritórneho rozhodnutia

plnohodnotne zabezpečená zásada proporcionality, ktorá je kľúčovým konceptom aplikácie

základných práv. Do meritórneho rozhodnutia vo veci samej tak žiaden z účastníkov

konania nie je zvýhodnený. Znaky prejudiciality meritórneho rozhodnutia ohľadom zverenia

dieťaťa do starostlivosti jednému z rodičov, alebo do striedavej osobnej starostlivosti

nie sú na mieste, keďže pre dieťa sa zabezpečí rovnaký kontakt s oboma rodičmi

bez akéhokoľvek rizika odlúčenia a pre rozhodnutie súdu nie je nariadené predbežné

opatrenie záväzné.

Naopak nerovnomerná úprava styku, ktorá nezodpovedá požiadavkám

rovnoprávneho a rovnocenného styku vytvára riziko odcudzenia dieťaťa, poskytuje

postupne pre jedného rodiča určitú výhodu pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej

starostlivosti. Keďže takéto rozhodnutie súdu musí byť riadne preukázané a odôvodnené,

tak práve v tomto prípade je možné hovoriť o prejudikovaní meritórneho rozhodnutia.

Prejudicialita nepriamo vychádza z dôkazného stavu v čase nariadenia predbežného

opatrenia. Dôkazy, o ktoré sa opiera predbežné opatrenie, t. j. dôkazy, ktoré požiadavku

na rovnoprávny a rovnocenný styk s oboma rodičmi kvôli záujmu dieťaťa potláčajú

sú spravidla aj dôkazmi pre meritórne rozhodnutie.

V uvedenom náleze Ústavného súdu Českej republiky Ústavný súd

vo veciach starostlivosti súdu o maloletých poukazuje na nutnosť použitia takej

interpretácie účelu predbežného opatrenia v súlade s čl. 32, ods. 4 Listiny základných práv

a slobôd (, ods. 4 SR) a Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých výsledkom

rozhodne nemôže byť minimálna miera ochrany základných práv ako určitého štandardu.

Čo znamená, že predbežné opatrenie upravujúce styk rodiča s dieťaťom musí byť použité

s ohľadom na charakter a význam ním chráneného záujmu, ktorým je umožniť aj rodičovi,

ktorý s dieťaťom trvalé nežije, pravidelný a čo najširší kontakt (!), pretože je to práve

množstvo času, v ktorom je možné realizovať i neverbálne výchovné pôsobenie rodiča,

tzv. výchova prítomnosťou či príkladom, ktorá je, ako je všeobecne známe, tou

najúčinnejšou výchovnou metódou. Je nutné mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu

rodič – dieťa je v dôsledku odcudzenia v neskoršej dobe len ťažko napraviteľná, ak vôbec.

K tomu, aby nedošlo k zásahu do výkonu rodičovských práv a práva na spravodlivý

proces zaručených SR a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a

slobôd, musí byť rozhodnutie súdu založené na skutočnostiach majúcich oporu v skutkovom

stave a dôkazoch, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a musí byť riadne a presvedčivo

odôvodnené.

Právo otca starať sa o maloletého syna je vo svojej kvalite i rozsahu rovnaké

ako právo matky, a nie je preto dôvodu obmedzovať tieto práva, teda obmedzovať

spôsobom, ktorý je porušením § 24 ods. 4 ZR.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na zákaz akejkoľvek diskriminácie vyplývajúce

z a ods. 2 SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. zo dňa 29. 11. 2012, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu

vo Zvolene č. k. -408, 422 zo dňa 17. 07. 2012 – porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu rodičovstva vyplývajúcu z čl. 41 ods. 1

SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa

29. 11. 2012 – porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na starostlivosť o deti a ich výchovu

vyplývajúce z SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

4. Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania pred súdom

vyplývajúcu z SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

5. Základné právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života

vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 29. 11. 2012 –

porušené bolo.

6. Základné právo sťažovateľa na rodičovské práva a starostlivosť o dieťa, ktoré

je rovnaké ako rodičovské práva druhého rodiča vyplývajúce z čl. 18 ods. 1 Dohovoru

opravách dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

7. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46

ods. 1 SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

8. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce

z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 29. 11. 2012 – porušené bolo.

9. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 29. 11.

2012 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vracia na ďalšia konanie.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi vo výške 5.555,- eur (slovom päťtisícpäťstopäťdesiatpäť eur) na účet

sťažovateľa.

11. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1

a 2, a , práv podľa a a 2 dohovoru

a práva podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). Z týchto

hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa a právom

podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich porušenie

skúma spoločne.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd sa stotožnil

s odôvodnením rozsudku okresného súdu.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudku krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto

potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale aj

napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako už bolo uvedené, sa

krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania ().

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorou

sa stotožnil aj krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku, okresný súd okrem iného

poukázal na výsluch znalkyne PhDr. M. B.: „Z výsluchu znalkyne PhDr. M. B. na otázku

právnej zástupkyni otca, aby vysvetlila rozdiel medzi vzťahom a citovou väzbou uviedla,

že vzťahová väzba zahŕňa citovú väzbu, keď vzťah môže byť na rôznej úrovni a zahŕňa

rôzne emocionálne úrovne, city súvisia so vzťahom a je to podkategória. Na ďalšiu otázku

uviedla, že pri vyšetrení boli použité diagnostické techniky ako aj pozorovanie a rozhovor,

kedy dieťa niekoľkokrát preferovalo matku pri rozhovore, pri pozorovaní a pri

diagnostických technikách. Jej sa ten vzťah javil ako intenzívnejší k matke. Na ďalšiu

otázku, či vie usúdiť na základe čoho bol ten vzťah intenzívnejší a čo spôsobilo tento vzťah

uviedla, že to len usudzuje, nebola pri výchovných postupoch a zaobchádzaní s dieťaťom.

Na ďalší dotaz, či matka pomáhala dieťaťu pri kreslení, či dieťa matku o toto požiadalo

uviedla, že to nemôže povedať s určitosťou, nepamätá si to. S určitosťou vie, že sa následne

na to pýta dieťaťa, dieťa rozpráva a vysvetľuje. Dieťa odpovedalo spontánne. Ďalej právna

zástupkyňa žiadala vysvetliť skutočnosť, že správanie u dieťaťa je oslabená spontánnosť

emocionálneho prejavu, znalkyňa uviedla, že musí zopakovať, že vyšetrenie je z rozhovoru,

pozorovania, konkrétne si pamätá, že pri týždennom stretnutí kedy dieťa nevidelo matku

bolo menej spontánne, z anamnézy vyplývalo, že dieťa vyhľadáva emocionálny kontakt

alebo dotykový kontakt s blízkymi osobami. Na ďalšiu otázku, či podľa jej názoru mu matka

dotykový kontakt prejavovala uviedla, že práve preto písala, že dieťa má aj skúsenosť

s absenciou. Na ďalšiu otázku z čoho vychádzala, že významné vzťahové väzby s autoritami

nie sú pre neho stabilné uviedla, že si myslela, že vo výchove sa strieda príliš veľa autorít

a tie väzby nie sú stabilné. Pod striedaním príliš veľa autorít myslela to, že dieťa

je v starostlivosti niekoľkých osôb a nie je to pre toto dieťa vhodné. Príčinu poruchy vidí

v neprítomnosti matky, myslí si, že kontakt by mal byť s ňou intenzívnejší a matka by mala

byť k dispozícii dieťaťu, keď si to vyžaduje, ktoré takúto potrebu vo svojom správaní

vyjadruje. Myslí si, že keby vzťah v tomto veku bol dostatočne intenzívny, potom by nehralo

až takú rolu, či tam otec bol viac alebo menej. Na ďalšiu otázku v prípade, ak by matka bola

do 3 rokov intenzívnejšie s dieťaťom, či by nevznikla adaptačná porucha uviedla,

že je to pravdepodobné. Na otázku, aká je pozícia otca v tomto prípade uviedla,

že ak zlyháva tá väzba smerom k tej najvýznamnejšej osobnosti, môže tam nastúpiť niekto

iný, kto prevezme tú rolu, nie je to optimálne. Pokiaľ tá matka je, je prvoradý vzťah s ňou,

ktorý musí docieliť a splniť si danú povinnosť k dieťaťu. Na ďalší dotaz, či by mohol

povinnosť nahradiť otec uviedla, že teoreticky by mohol, ale bol by to pokus. Vzhľadom

na to, že dieťa prejavilo pozitívny vzťah k matke, že ju potrebuje a chce ju je intenzívnejší

kontakt s matkou. Otec ako tretia osoba vo vzťahu vstupuje postupne. Právny zástupkyňa

uviedla, že v znaleckom posudku bolo konštatované, že adaptačnú poruchu zapríčinila

matka, takže či si myslí, že matkou je spôsobilá zabezpečiť kontakt znalkyňa uviedla,

že vzájomný vzťah matky s dieťaťom hodnotí ako prevažne pozitívny a písala to v odpovedi,

že ak by bola matka schopná prispôsobiť svoje pracovné vyťaženie a povinnosti dieťaťu,

nemyslí si, že nemá na to potenciál. Striedavú osobnú starostlivosť vidí problematickú

z hľadiska veľkej vzdialenosti bydlísk rodičov, kedy dieťa mení nie len domácnosť,

ale aj materskú školu a celé prostredie. Myslí si, že je to pre dieťa s adaptačnými

ťažkosťami navyše náročné. Na dotaz aké znaky má adaptačná porucha maloletého uviedla,

že písala, že tak ako je posun z materskej školy, ťažko vstupuje do kontaktov. Málo dokázal

vstúpiť aj do kontaktu s ňou, vyžiadala si aj správu z materskej Školy, kde tiež málo vstupuje

do kontaktu s rovesníkmi, pričom dieťa na tejto úrovni by to malo dokázať. Koncentrácia

je veľmi slabá, je ľahko rozrušiteľný, ťažšie usmeriteľný, prejavuje sa ako emocionálne

labilný, čo sa zhoduje so správou materskej školy. Menia sa u neho nálady a v prípade

negatívnych emócií, tieto ťažko zvláda čo sa prejavilo sebapoškodzovaním, búchal si hlavu,

snažil sa si ublížiť, keď bol preťažený. Na ďalší dotaz či si myslí, že posun k lepšiemu podľa

jednotlivých správ z materskej školy by mohol byť zapríčinený kontaktom s otcom uviedla,

že je to ťažko vyhodnotiť, ktorá správa je objektívna. Znova zopakovala, že možno to bude

otec, ale je to risk alebo zisk, možno to bude, treba sledovať. Ak sa dokáže odpútať

od matky, keďže dieťa má k matke pozitívny vzťah a možno tam stačí len častosť

ich kontaktu a intenzita, to sú všetko úvahy a myslí si to takto. Na ďalší dotaz, či si myslí,

že dieťa potrebuje upevniť vzťah s otcom tak, že by bol víkendovým otcom uviedla, že dieťa

bude si ho upevniť, ak bude v poriadku a bude mať zvnútornený istý vzťah s matkou. Bude

schopný vytvárať aj ostatné vzťahy. Na ďalší dotaz, keby bola striedavá osobná

starostlivosť, či by mal pozitívny vzťah k otcovi uviedla, že pozitívny vzťah k otcovi má,

ale intenzívnejší sa javí s matkou. Na ďalší dotaz, že striedavá osobná starostlivosť by bola

v záujme dieťaťa nanajvýš v dočasnom období, aký čas mala na mysli uviedla,

že je to individuálne, musí sa to odsledovať. Ak by matka nebola ochotná sa prispôsobiť

potrebám dieťaťa išlo by o tom, aby si vytvorilo novú väzbu na osobu tak sa to musí

objektívne sledovať. Na ďalší dotaz, či by videla riešenie v tom, že striedavá osobná

starostlivosť by bola do tej doby, kým by si matka nezabezpečila zmenu práce uviedla,

že nevie, preto toto dieťa by bolo najlepšie, keby to bolo hneď. Nemyslí si, že by si zvyklo.

Pre neho je riešenie byť s niekým. Aj to by sa dalo, pre dieťa to nie je optimálne. Musí

rátať, že sa vyskytnú ťažkosti. Je to riešenie, optimálne je, keby matka začala hneď

fungovať. Na ďalší dotaz keď nebude ochotná a schopná, či potom je lepšie hľadať inú

vzťahovú osobu. Zároveň upozornila, že matka neumrela, chýbala by mu, má k nej vzťah.

Keby by to bolo tak, že matka je psychicky chorá, tak áno. Keď je vzťah vybudovaný, je

potrebné, aby nastal progres. Ak by to bolo tak, že teda ide si budovať vzťah s otcom a otec

bude zastupovať rolu matky, tak áno, či to zafunguje, či je schopné v tom fungovať, to

povedať nevie. Na dotaz právnej zástupkyni matky, že dieťa pociťuje absenciu matky, môže

byť spôsobené tým, že bola striedavá osobná starostlivosť od roku 2010 a dieťa bolo

u matky a u otca po týždni uviedla, že v každom prípade potrebuje jej stabilnú väzbu. Matku

intenzívne potrebuje, nedá sa vylúčiť, že je dieťa emocionálne labilné. Na ďalší dotaz,

že v posudku uviedla absenciu dotykových kontaktov v prípade striedavej osobnej

starostlivosti uviedla, keby otec mal nahradiť pozíciu matky ako pozíciu rodiča, či si myslí,

že to bol krátky čas od roku 2010, aby to otec dieťaťu vynahradil. Znalkyňa uviedla,

že možno, že nebola na to šanca, nikde nebol dostatočne dlho, aby sa nasýtil. Keby bol len

tam a dlhšiu dobu, možno by to otec vedel zastúpiť. Dieťa je objektívne menej spontánne,

skôr zamerané na seba, uniká do fantázie, málo vstupuje do kontaktu s deťmi a učiteľkami.

Je tam ten deficit. Ale aj vzťah otca bol krátkodobý ako aj s matkou. Striedavá osobná

starostlivosť nebola Šťastným riešením, nebolo to optimálne u neho, bol malý na to, nebol

na to pripravený.

Na ďalšiu otázku v prípade, že by bolo dieťa zverené matke a otec by mal kontakt

s dieťaťom v 2-týždnových intervaloch, či si myslí, že by sa vzťah k dieťaťu stabilizoval

a prichádzala by do úvahy striedavá osobná starostlivosť uviedla, že ak bude fungovať

ako ostatné deti a bude normálne sa zdravo vyvíjať nie je dôvod, prečo by to nezvládol.

Teraz nie je na to pripravený.“

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 10. s. p. ),

odvolanie prejednal v rozsahu určenom ustanovením ,

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , a rozsudok

okresného súdu podľa , v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne

správny potvrdil.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia; prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom okresný

súd stručne, jasne a zrozumiteľné vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,

na základe akých skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri vyhodnotení skutkového

stavu riadil a teda spĺňa podmienky ustanovenia Na dôvody v ňom

uvedené odvolací súd v podrobnostiach odkazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia, aj vzhľadom na podané odvolanie otca maloletého dodáva nasledovné.

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna časť skutočností, ktoré vyšli

v konaní najavo, naopak, súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite

vyhodnotil. Odvolací súd tak poukazuje na námietku otca maloletého, že odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu nie je v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, konkrétne ust. , Naopak, okresný súd sa s každou jednou námietkou

otca maloletého, na ktorú poukazoval počas konania a následne i v samotnom odvolaní

vysporiadal. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty

podporujú príslušný záver o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matke.

Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako

aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú,

ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah predmetného

odvolania je takmer zhodný s námietkami otca maloletého počas konania, ako i písomnými

a ústnymi podaniami pred prvostupňovým súdom, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo

vzťahu k týmto námietkam je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Otec maloletého v

odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré

by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Okresný súd jednoznačne poukázal na závery znaleckým posudkov, ako aj výpovede

znalkyne, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov nie je pre maloletého v súčasne

dobe vhodná. Pokiaľ ide o striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov, bola síce naplnená

jej hmotnoprávna podmienka, že obaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať, avšak

striedavá osobná starostlivosť by nebola v záujme dieťaťa. Uvedená skutočnosť je závažným

dôvodom, pre ktorý k striedavej osobnej starostlivosti nedošlo. V tomto prípade okresný súd

prihliadal na záujem dieťaťa a to najmä na jeho citové väzby, jeho vývinové potreby,

stabilitu budúceho výchovného prostredia. Vzhľadom na postoj oboch rodičov v priebehu

konania ako aj v rámci realizácie striedavej osobnej starostlivosti, ktorá bola nariadená

predbežným opatrením, je zrejmé, že týmto spôsobom by neboli lepšie zaistené potreby

dieťaťa. Striedavá osobná starostlivosť nespĺňa svoj účel, ak rodičia trvale vytvárajú

vzájomné nepriateľské prostredie. Pri takýchto rodičoch nie je predpoklad, že budú

spolupracovať aspoň v nevyhnutnej miere na zaistení potrieb dieťaťa. Práve naopak, dieťa

sa stáva trvalým rukojemníkom ich vzájomnej nenávisti. Preto v takýchto prípadoch

naplnenie pozitívneho záväzku štátu vyžaduje, aby súd najprv zistil motív každého z rodičov

a pokúsil sa o nápravu vzťahov. V súčasnej dobe k náprave vzťahov medzi rodičmi z tohto

hľadiska nedošlo a ani nariadená striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov predbežným

opatrením k tejto náprave neviedla. Naopak, i samotná znalkyňa poukázala na to,

že striedavú osobnú starostlivosť vidí problematickú aj z hľadiska veľkej vzdialenosti

bydlísk rodičov, kedy dieťa mení nielen domácnosť, ale aj materskú školu ale aj celé

prostredie.

Odvolací súd poukazuje i na skutočnosť, že podľa záverov znaleckého posudku

maloletý trpí adaptačnou poruchou, na ktorú okolnosť poukazoval i otec maloletého

v odvolaní, avšak práve táto okolnosť je tiež jednou z tých, pre ktoré nie je vhodná striedavá

osobná starostlivosť. Ide o dieťa, ktoré vyžaduje stabilitu výchovného prostredia.

Prvoradým predpokladom pre ustanovenie striedavej osobnej starostlivosti je, že dieťa

nebude vytrhávané opakovane z prostredia školy, alebo predškolského zariadenia a cyklicky

umiestňované do iného prostredia. Ani z tohto pohľadu preto nariadenie striedavej osobnej

starostlivosti nie je vhodné, pretože rodičia maloletého nežijú aspoň približne v mieste,

ktoré umožňuje dieťaťu dennú dochádzku do zariadenia, ktoré už navštevuje. Podobne

by sa malo dieťaťu zachovať aj jeho sociálne prostredie, priatelia, susedia, záujmové

aktivity a pod. V danej veci odvolací súd poukazuje i na nízky vek maloletého, pretože

pri striedavej osobnej starostlivosti je nevyhnutné posúdiť jeho vhodnosť s ohľadom na vek

i rozumovú vyspelosť dieťaťa.

Rozhodne by mal súd k tejto otázke vypočuť aj maloleté dieťa, avšak len v prípade,

ak je schopné s ohľadom na svoj vek formulovať svoje názory. Uvedené odvolací súd

poznamenáva k námietke otca maloletého uvedenej v odvolaní, že v tejto veci mal

byť maloletý S. vypočutý. Z obsahu spisu je však zrejmé, že v danej veci bolo vykonané

znalecké a následne i kontrolné znalecké dokazovanie, v rámci ktorého bol pohovor

s maloletým vykonaný, a to i s prihliadnutím na jeho vek a s odborným prístupom zo strany

znalkýň.

Odvolací súd zdôrazňuje, že tak, ako to konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia

okresný súd, je nevyhnutné, aby matka maloletého, ktorá má v súčasnej dobe vzhľadom

na vykonané dokazovanie pred okresným súdom vytvorené vhodnejšie predpoklady

a podmienky pre výchovu maloletého vo svojej osobnej starostlivosti, prehodnotila svoje

pracovné záležitosti tak aby sa v dostatočnej miere mohla venovať maloletému, na ktorú

okolnosť poukázala i znalkyňa. Nevyhnutnosť dostatočnej osobnej starostlivosti matky

maloletého však nevyplýva len z ustálenia pravidelného pracovného času matky tak,

ako na to poukazuje otec maloletého v odvolaní, ale táto je daná najmä snahou matky

intenzívne zabezpečovať osobnú starostlivosť o dieťa v čase jej pracovného voľna.

Je vylúčené, aby matka dieťaťa len z dôvodu, že nemá pravidelnú pracovnú dobu nemala

vytvorené podmienky pre osobnú starostlivosť o dieťa. Zo správy od zamestnávateľa matky,

ktorá bola predložená ešte prvostupňovému súdu bolo preukázané, že matka maloletého

pracuje ako servírka na školiacom a rekreačnom stredisku Donovaly, kde väčšinou dva

dni pracuje a dva dni má voľno, ale mení sa to podľa prevádzkových podmienok strediska.

Ak matka maloletého pracuje do 15:00 h, vtedy odchádza domov a na stredisku prespáva

iba v čase, keď jej pracovná zmena končí o 22.00 h a začína ráno 06.30 h, Z uvedeného

vyplýva, že v čase pracovného voľna matky maloletého, je táto povinná venovať osobnú

starostlivosť maloletému a podriadiť nielen svoje povinnosti, ale i záujmy potrebám

maloletého dieťaťa v intenzívnom dennom kontakte zameranom na emocionálnu podporu

a rozvoj potenciálu maloletého dieťaťa, nakoľko v opačnom prípade by bolo možné

zváženie zmeny výchovného prostredia maloletého dieťaťa.

K námietke otca maloletého, že dieťa má vytvorený pozitívny vzťah, ako aj citovú

väzbu k otcovi a zverenie dieťaťa do jeho výlučnej osobnej starostlivosti by bolo v záujme

dieťaťa odvolací súd uvádza, že práve vzhľadom na dobrý citový vzťah medzi otcom

a maloletým bol následne upravený jeho styk s dieťaťom, ktorého účelom je rešpektovanie

práva dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov, tak aby bolo

rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného rovnocenného a rovnoprávneho

osobného styku s obidvomi rodičmi. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi rodičmi maloletého

v minulosti došlo k uzavretiu dohody o úprave styku, a preto aj v prípade, že maloleté dieťa

bolo zverené do osobnej starostlivosti matky je nevyhnutné, aby sa na jeho výchove naďalej

podieľal i jeho otec, ktorý o starostlivosť oň prejavuje záujem a je na syna citovo naviazaný.

Ak teda otec maloletého poukazuje na to, že na poslednom pojednávaní pred okresným

súdom bol predpoklad rodičov uzavrieť dohodu týkajúcu sa rozsahu styku otca s maloletým,

ktorá okolnosť však zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, nie je vylúčená možnosť dohody

i do budúcna, najmä ak v minulosti k uvedenej dohode medzi rodičmi došlo (viď dohoda

zo dňa 02. 10. 2009). Aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ

by sa rodičia mimosúdne dohodli na širšej úprave styku otca s dieťaťom, nič tomu nebráni

pokiaľ do budúcna bude dieťa uvedený styk s otcom dobre znášať a nebude mať problémy,

ako v minulosti.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd náležíte zistil skutkový stav

a na základe neho rozhodol vecne správne v súlade s platnou správnou úpravou, ak zveril

maloletého S. do osobnej starostlivosti matke a zároveň v dostatočnom rozsahu upravil styk

otca s maloletým tak, že striktná a vykonateľná úprava stretávania eliminuje ďalšie

potencionálne dohodovanie medzi rodičmi, ktoré by zbytočne zaťažovalo dieťa. Poskytuje

minimálny právny rámec pre zachovanie kontaktu medzi rodičom, ktorému nie je dieťa

zverené a dieťaťom. Najideálnejším riešením otázky styku rodiča s dieťaťom je jej úprava

dohodou rodičov. Pokiaľ sa ale rodičia nie sú schopní na stretávaní dohodnúť, rozhodne

autoritatívne súd s tým, že presne vymedzí čas a miesto odovzdania a prevzatia dieťaťa

oprávneným rodičom a povinnosť druhého rodiča dieťa na stretávanie riadne pripraviť.“

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne

ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd (ako aj pred ním okresný súd)

sa dostatočne vyrovnali so základnými námietkami sťažovateľa, teda s námietkou vo vzťahu

k úprave styku s maloletým. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k názoru,

že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny ani vo vzťahu k jednej, ani vo vzťahu k druhej námietke.

Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné zákonné ustanovenia

spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru,

že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný

v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu niektorého zo sťažovateľom

označených práv. Krajský súd sa postupne a presvedčivo vyrovnal s návrhom sťažovateľa

vo všetkých jeho bodoch, ako aj so všetkými jeho námietkami, ktoré sú z veľkej časti

totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde; toto posúdenie je ústavne akceptovateľné

a nemá znaky svojvôle či arbitrárnosti.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či rozhodnutie o odvolaní spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce

požadovanú kvalitu v zmysle a dohovoru), rešpektujúc

pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade

s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania

v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv

(napr. , , ).

Ústavný súd pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania

ako celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom

aj na rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway

z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná

rovnováha, pričom pri hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný

najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

Je v prvom rade v záujme maloletého, aby sa vzťahy rodičov stabilizovali tak,

aby boli schopní dohody o širšom rozsahu styku sťažovateľa s maloletým, prípadne

aj dohody o striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. Tiež je v záujme maloletého

dieťaťa, aby bolo zverené do osobnej starostlivosti matky, a to napriek tomu, že adaptačná

porucha, ktorou maloletý trpí, je podľa znaleckých posudkov zapríčinená sčasti

aj správaním matky, keďže odstránenie adaptačnej poruchy je možné podľa vyjadrenia

znalcov okrem iného intenzívnejším stykom maloletého s matkou.

V tom treba vidieť „výchovný“ vplyv napadnutého rozhodnutia krajského súdu

na účastníkov konania a osobitne na matku, ktorého naplnenie je nepochybne v záujme

maloletého.

Na psychiku dieťaťa veľmi pôsobí nekomunikatívnosť rodičov. Ide o výrazne

nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého dieťaťa. Preto treba

v záujme dieťaťa tento negatívny stav zmeniť. Pokiaľ zlyhanie v podobe nedostatku

vzájomnej kvalifikovanej komunikácie nie sú rodičia schopní napraviť sami, je potrebný

v záujme dieťaťa autoritatívny zásah štátnej moci (nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 2. novembra 2010).

Aby bolo určité riešenie vo všetkých aspektoch v záujme dieťaťa, je požadovaný stav

takmer ideálny. To je však iluzórne. Úlohou rodičov by však malo byť, aby sa svojím

správaním k takémuto stavu približovali, teda, aby rodičia opustili svoje egoistické,

mnohokrát dokonca „nízke záujmy“ (napr. v podobe trýznenia druhého rodiča

prostredníctvom dieťaťa). Každý rodič by si mal byť vedomý toho, že priorita záujmu

dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére

(v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne,

ako v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť

a nie je schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy

po celý život (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 18. augusta

2010).

Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyjadrené v napadnutom

rozsudku zodpovedajú príslušným ustanoveniam a zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a možno vysloviť, že sledujú predovšetkým záujem

maloletého, preto ich nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne.

Je právom všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny

názor krajského súdu a jeho závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne.

Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd neposkytol primeranú

ochranu jeho základným právam a slobodám.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa

podľa a a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

V závere ústavný súd pripomína, že podľa § 26 zákona o rodine ak sa zmenia

pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv

a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Napokon

zo samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že „v čase

pracovného voľná matky maloletého, je táto povinná venovať osobnú starostlivosť

maloletému a podriadiť nielen svoje povinnosti, ale i záujmy potrebám maloletého dieťaťa

v intenzívnom dennom kontakte zameranom na emocionálnu podporu a rozvoj potenciálu

maloletého dieťaťa, nakoľko v opačnom prípade by bolo možné zváženie zmeny výchovného

prostredia maloletého dieťaťa.“. To znamená, že sťažovateľ môže pri zmene pomerov,

resp. pri nezáujme matky podriadiť svoj život záujmom maloletého, opätovne požiadať súd

o zverenie maloletého do svojej starostlivosti, resp. do striedavej starostlivosti, a teda môže

ďalej uplatňovať svoje rodičovské práva.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe

zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Zákonná úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi preferujúca dohodu rodičov

a až následné uplatňovanie rozhodovacej právomoci súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej

ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaným

v .

Relatívna voľnosť pri formulovaní ustanovení o úprave styku rodičov

s ich maloletými deťmi poskytuje dostatočný priestor rodičom, aby sa na styku so svojimi

maloletými deťmi mohli dohodnúť podľa ich špecifických podmienok a záujmu.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto podľa názoru

ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto

úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s

().

Ústavný súd opätovne pripomína, že príslušné ustanovenia zákona o rodine

upravujúce výkon rodičovských práv a povinností nemožno vnímať izolovane,

ale v kontexte celej právnej úpravy styku rodičov s ich maloletými deťmi umožňujúcej

pri zmene pomerov zmeniť či už dohodu, alebo rozhodnutie súdu o výkone rodičovských

práv a povinností.

Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú

v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody

a v záujme maloletého dieťaťa. Iná situácia vzniká v prípade rodičovstva detí, ktoré

sa narodia mimo manželstva a medzi rodičmi nedôjde k dohode o výchove dieťaťa. Zákon

o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši aj v týchto prípadoch,

čo nielen umožňuje , ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine

preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35,

§ 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o

výkone rodičovských práv a povinností, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s

prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

V rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva sa dosiaľ neustálila

jednotná a všeobecná definícia pojmu rodinný život, ktorý je obsahovou súčasťou čl. 8

ods. 1 dohovoru. Jedným z prvoradých cieľov rodinného života je však výchova detí, ktorá

patrí do výkonu rodičovských práv. Do tohto výkonu je treba zaradiť aj problematiku

zverenia dieťaťa do výchovy jedného z rodičov a úpravy výkonu styku s ním.

Keďže namietaným porušením základného práva podľa a práva

na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru sťažovateľ sleduje ten istý účel,

ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto

časťou sťažnosti (čl. 8 dohovoru), pretože závery prijaté v časti sťažnosti namietajúcej

porušenie základného práva podľa sa v celom rozsahu vzťahujú

aj na záver vo vzťahu k ďalšiemu označenému právu, ktoré už preto nie je potrebné

podrobnejšie zdôvodňovať.

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označených základných

práv a slobôd by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa ani právo podľa

dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv

a slobôd, a z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

( ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú

spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich

prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom pozitívneho záväzku štátu

vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv,

ktoré v ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť

dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (, , ).

Podstatou sťažovateľovho problému vo vzťahu k označeným právam Dohovoru

o právach dieťaťa bolo jeho tvrdenie, že krajský súd namietaným rozsudkom v podstate

nerešpektoval a nebral ohľad na výkon jeho rodičovských práv. Ústavný súd sa však

nestotožnil s daným názorom sťažovateľa s poukazom na zistenie, že uvedeným

rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu,

a tým logicky ani k porušeniu týchto práv.

Zároveň je potrebné poukázať na to, že Dohovor o právach dieťaťa chráni základné

práva a slobody zaručené maloletým deťom, pričom sťažovateľ v konaní pred ústavným

súdom nevystupuje ako zástupca svojho syna.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

rozsudkom krajského súdu

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ústavný súd konštatuje, že a 2 neobsahuje garanciu základných

práv alebo slobôd, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení zakotvených v prvom

oddiele druhej hlavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne

základné právo alebo slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa namietať

samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo

slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými

zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených

právnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj opakovane prezentovaný

právny názor, že ústavné direktívy obsiahnuté v nemôžu byť zásadne priamo

samostatne aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd. Zásady

vyjadrené v uvedenom článku majú univerzálny charakter, preto ich aplikácia

neprichádza do úvahy bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu orgánu

verejnej moci na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(obdobne napr. , ). Preto, pokiaľ ústavný súd nevysloví zároveň

porušenie niektorého základného práva alebo slobody, nemôže vysloviť porušenie ani čl. 12

ods. 1 a 2 .

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013