Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 369/2016
PDF · 350.82 KB
No categories available
I. ÚS 369/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o., Galandova 3,
Bratislava, zastúpenej
, zastúpených advokátom
JUDr. Miloslavom Šimkovičom, AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Cob 91/2014-66 zo 7. mája 2014
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 75/2014 z 30. januára
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o., Galandova 3, Bratislava,
zastúpenej (ďalej len
„sťažovateľka v 1. rade“ alebo „spoločnosť“);
(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“); (ďalej len
„sťažovateľka v 3. rade“), a (ďalej len
„sťažovateľ vo 4. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 8 Cob 91/2014-66 zo 7. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obdo 75/2014 z 30. januára 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
«Navrhovatelia v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu vedenom na OS BA I
pod sp. zn. 35Cb/141/2012 podali dňa 10.02.2014 návrh na nariadenie predbežného
opatrenia. Okresný súd Bratislava I... návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celom
rozsahu zamietol ako nedôvodný uznesením zo dňa 11.03.2014, sp. zn. 35Cb 141/2012-59.
Dňa 31.03.2014 podali proti tomuto uzneseniu navrhovatelia odvolanie, na základe
ktorého Krajský súd Uznesením zo dňa 07.05.2014, sp. zn. 8Cob 91/2014-66... zmenil
zamietavé uznesenie súdu prvého stupňa a nariadil predbežné opatrenie...
Dňa 27.05.2014 podali sťažovatelia proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa...
dovolanie, ktoré bolo... odmietnuté... uznesením NS SR, č. k.: 4Obdo/75/2014 zo dňa
30.01.2015.
Účastníkmi konania o odporovateľnosť právneho úkonu vedeného na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp. zn. 35Cb/141/2012, sú iba sťažovatelia 2.-4. Predbežné opatrenie
výslovne zakazovalo a nariaďovalo zdržať sa konania aj konateľom obchodnej spoločnosti
NESTVEST, s.r.o. (sťažovateľovi 1.).
Sťažovateľ 1. je právnická osoba, ktorá nie je účastníkom súdneho konania
o odporovateľnosť právneho úkonu vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn.
35Cb/141/2012. Sťažovateľovi 3. a 4. ako konateľom spoločnosti NESTVEST s.r.o.
a sťažovateľovi 1. ako osobe odlišnej od účastníka konania bola nariadením predbežného
opatrenia uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek právnych úkonov v mene spoločnosti
smerujúcich k scudzeniu a nakladaniu s nehnuteľnosťami vo vlastníctve obchodnej
spoločnosti NESTVEST, s.r.o., najmä nehnuteľností alebo Ich časť predať, darovať alebo
iným spôsobom previesť vlastnícke právo k nim na tretiu osobu, zaťažiť v prospech tretej
osoby záložným právom, vecnými bremenami, alebo inak obmedziť vlastnícke právo
k nim. ...
Sťažovatelia ústavnú neakceptovateľnosť a neudržateľnosť rozhodnutia Krajského
súdu v BA odvodzujú od argumentácie v podanom dovolaní zo dňa 27.05.2014, keď
uvádzajú, že uznesenie o nariadení predbežného opatrenia ukladá povinnosti osobám, ktoré
nie sú v konaní vo veci samej pasívne legitimované a je v rozpore s § 76 ods. 2 OSP, podľa
ktorého predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomu inému než účastníkovi
len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. ...
Krajský súd v BA v rozpore s ustanoveniami OSP upravujúcimi predbežné opatrenie,
nekonal v súlade so zákonom a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, prekročil svoju právomoc a nariadil
predbežné opatrenie v rozpore s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, ktorý
neobsahoval zákonné náležitosti, resp. nebolo z neho zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ
domáhať vo veci samej voči spoločnosti NESTVEST. s.r.o. (§ 76 ods. 2 OSP). Nezákonne
nariadil predbežné opatrenie voči osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania vo veci samej
bez splnenia podmienky podľa § 76 ods. 2 OSP a voči osobám, ktoré nie sú v konaní
pasívne legitimované. ...
Právnym dôvodom, pre ktorý možno predbežné opatrenie nariadiť je obava, že by
výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený, čím je priamo viazaný na meritum veci a predmet
súdneho konania vo veci samej. Právne významné je, že predmetom žaloby
o odporovateľnosť pr. úkonu prevodu obchodného podielu medzi fyzickými osobami ako
majetkového práva jednej z nich, s odporovateľným právnym úkonom nie je spojená žiadna
povinnosť ani majetok spoločnosti NESTVEST, s.r.o., ktorá nie je dlžníkom navrhovateľov
ani účastníkom žiadneho právneho sporu ani konania o odporovateľnosť pr. úkonu. Súdne
konanie o odporovateľnosť právneho úkonu nie je teda konaním, v ktorom výkon
rozhodnutia by mohol byť ohrozený. Ako správne uviedol prvostupňový súd, samotná
neúčinnosť právneho úkonu nemá žiaden vplyv na vlastnícke právo nadobúdateľa veci od
dlžníka a nadobúdateľ môže s touto vecou disponovať. V danom prípade sa treba stotožniť
s názorom prvostupňového súdu, že postačujúcim nástrojom na ochranu práv
navrhovateľov je žaloba vo veci samej. ...
Z návrhu na vydanie predbežného opatrenia nevyplýva, že navrhovatelia preukázali,
aký výkon rozhodnutia a v čom by mohol byť v prípade právoplatného rozhodnutia
ohrozený alebo ovplyvnený. Krajský súd riadne neodôvodnil v čom by malo spočívať
ohrozenie výkonu rozhodnutia v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu.
Nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutí porušovateľov vo veci spočíva aj v tom, že
trpia inou vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie, a to že nariadením
predbežného opatrenia zakázal Krajský súd konať v mene spoločnosti konateľom, ktorým
konanie v mene spoločnosti, ktorá nie je účastníkom konania vo veci samej, vyplýva
zo zákona a zo spoločenskej zmluvy.
Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti je
jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti
každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Obmedziť konateľské
oprávnenie môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie, teda nie súd. ...
Krajský súd pri zmene zamietavého uznesenia postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2
Ústavy SR nekonal ústavne súladným spôsobom a v medziach ustanovení OSP, najmä § 74
a nasl. OSP. Rozhodnutie neodôvodnene zasahuje do práv a právom chránených záujmov
tretích osôb, odlišných od pasívne legitimovaných účastníkov konania a nemá priamu väzbu
na navrhovateľmi uplatnený návrh vo veci samej. Výrok rozhodnutia teda nemá oporu
v jeho odôvodnení a nie je ani riadne a dostatočne odôvodnené, čo spôsobuje jeho rozpor
so zákonom a arbitrárnosť. Rozhodnutie tak porušuje základné ústavné právo na
spravodlivosť účastníkov konania. ...
Porušovateľ - KS v BA uviedol v odôvodnení uznesenia zo dňa 07.05.2014 len
zmätočné konštatovanie, že navrhovateľom na základe konania odporcu v III. rade
(sťažovateľa 4.) „vzniká dôvodná obava, že v prípade ďalšieho prevodu obchodného
podielu sa nebudú môcť účinne domáhať určenia neúčinnosti uskutočnených právnych
úkonov, v dôsledku čoho môže byť priznaná pohľadávka celkom alebo sčasti
nevymožiteľná.“ Ide o svojvoľné a arbitrárne odôvodnenie zákazu konania voči
sťažovateľom 2. a 3. a najmä spoločnosti NESTVEST, s.r.o. a jej majetku, ktorých sa
konanie sťažovateľa 4. vôbec netýka. Odvolací súd v uznesení vôbec neodôvodnil prečo
nariaďuje predbežné opatrenie voči spoločnosti NESTVEST, s.r.o. (iná osoba ako účastník)
a jej konateľom, na jej majetok a prečo to možno od nej spravodlivo požadovať. Výrok
uznesenia teda nemá oporu v jeho odôvodnení, ktoré nie je ani riadne a dostatočne
odôvodnené, čo spôsobuje jeho rozpor so zákonom a arbitrárnosť. ...
Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave boli porušené vyššie uvedené základné
práva sťažovateľov, nakoľko boli porušené vyššie citované zákonné ustanovenia a
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 - sťažovateľom bola odňatá možnosť
konať pred súdom, uznesenie je neodôvodnené a arbitrárne
- spoločnosti NESTVEST, s.r.o. ako tretej osobe odlišnej od účastníka konania bola
uložená predbežným opatrením povinnosť, pričom súd neodôvodnil, či je možné od nej
spravodlivo požadovať a nebolo jej uznesenie o jeho nariadení ani vôbec doručované
- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä postupom odvolacieho súdu v rozpore s § 213 ods. 1 OSP, naviac
navrhovateľ nie je v konaní aktívne legitimovaný, uznesenie nevychádza zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci, odvolací súd nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav
veci, odvolací súd nesprávne zakázal konať konateľom v mene obchodnej spoločnosti
- v rozpore s princípom materiálneho právneho štátu (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR)
nekonal v súlade s ustanovením § 76 ods. 1 a ods. 2 OSP
- rozhodnutie spočíva na ústavne nesúladnom právnom posúdení veci, na základe
nesprávnej aplikácie právnych noriem OSP upravujúcich predbežné opatrenie v spojení
s právnymi normami OZ upravujúcimi odporovateľné právne úkony a Obchodného
zákonníka upravujúce konanie v mene spoločnosti, jej obchodný majetok a obchodné
podiely
Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR boli porušené základné práva sťažovateľov,
nakoľko boli porušené vyššie citované zákonné ustanovenia a tento sa nevysporiadal
s uvedenými vadami rozhodnutia odvolacieho súdu napriek tomu, že v dovolaní bolo
sťažovateľmi riadne odôvodnené odňatie možnosti konať pred súdom a tým bolo porušené
ich ústavné právo na spravodlivý súdny proces pre spoločnosť NESTVEST, s.r.o., následne
načo odmietol dovolanie ako neprípustné
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa znemožnila, odňala alebo sťažila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv,
ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov právom chránených v konaní,
a súdu sa nepodarí nedostatky tohto postupu zákonným spôsobom odstrániť do okamihu,
v ktorom odvolací súd vyhlási konečné rozhodnutie. Nie je pritom rozhodujúce, v ktorom
štádiu konania bola účastníkovi konania táto možnosť konať pred súdom odňatá. ...
Konanie o nariadenie predbežného opatrenia nie je konaním vo veci samej, v ktorom
by sa mohol sťažovateľ 1. brániť ako osoba v postavení účastníka konania (§ 79 OSP).
Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia sťažovateľovi 1. ani nebolo doručované,
a teda proti nemu nemohol využiť žiaden opravný prostriedok, ktorý prináleží iným
účastníkom konania. Nato, aby sa NESTVEST s.r.o. mohol brániť proti predbežnému
opatreniu, navrhovatelia mali podať žalobu vo veci samej aj voči nej v lehote určenej
súdom, inak predbežné opatrenie zo zákona zaniká. Predbežné opatrenie bolo vydané
v rozpore s § 76 ods. 2 OSP a proti osobe, ktorá nie je účastníkom konania. Týmto
postupom nezákonnými rozhodnutiami porušovatelia odopreli sťažovateľovi 1. súdnu
ochranu a právo na spravodlivý súdny proces a postupovali v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR. Porušovatelia sa nevysporiadali s povinnosťou odôvodniť vydanie predbežného
opatrenia proti osobe odlišnej od účastníka konania vo veci samej, ako to vyžaduje § 76
ods. 2 OSP. Krajský súd neodôvodnil, prečo vydáva predbežné opatrenie proti spoločnosti
NESTVEST, s.r.o. a Najvyšší súd SR potom neposkytol súdnu ochranu v súlade s čl. 46
Ústavy SR, keď namietaný nedostatok riadneho odôvodnenia ignoroval. Rozhodnutia
porušovateľov sú tak v rozpore s Ústavou SR (najmä čl. 2 ods. 2).
Porušovatelia porušili ústavné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a právo na
spravodlivý súdny proces aj tým, že nedostatočne odôvodnili potrebu nariadenia
predbežného opatrenia
Porušovateľ - NS SR - vo svojom uznesení zo dňa 30.01.2015 rovnako len stroho
konštatoval, že vzhľadom na rozsah odôvodnenia vo veci vydaného rozhodnutia
odvolacieho súdu a jeho zameranie sa na predpoklady nariadenia predbežného opatrenia,
má zato, že dovolaním napadnuté uznesenie nemožno považovať za svojvoľné, bez toho, aby
uviedol, prečo nie je svojvoľné. Objektívne však nezhodnotil a nezaoberal sa skutkovými
zisteniami odvolacieho súdu a tým, či je vôbec nariadenie predbežného opatrenia dôvodné.
Rovnako ako odvolací súd, ani NS SR neodôvodnil prečo je akceptovateľné
predbežné opatrenie voči spoločnosti NESTVEST, s.r.o. ako inej osobe odlišnej od
účastníka konania bez zdôvodnenia, prečo to možno od nej spravodlivo požadovať. Najvyšší
súd opomenul, že predbežné opatrenie je vydané v rozpore s ust. § 76 ods. 2 OSP.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia taktiež konštatoval, že uznesenie odvolacieho
súdu o nariadení predbežného opatrenia spoločnosti NESTVEST s.r.o. doručené nebolo
a bolo doručené len účastníkom konania. Bez dostatočného odôvodnenia však dané uzavrel
tým, že uznesenie sa „dostalo do dispozičnej sféry spoločnosti“ a tento nedostatok nemožno
hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko sťažovateľ 3. a 4. sú konateľmi
spoločnosti NESTVEST s.r.o. Opomenul, že konatelia nie sú účastníci konania vo veci
samej v postavení konateľov spoločnosti.
Najvyšší súd SR sa nevysporiadal ani s otázkou prípustnosti dovolania podľa § 237
písm. f) OSP, podľa ktorého je prípustné dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, a to bez ohľadu na
povahu rozhodnutia. Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol
účastník pred súdom uplatniť a z ktorých by bol v dôsledku nesprávneho postupu vylúčený,
je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP zakladajúcou prípustnosť dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, na ktorú musí dovolací súd vždy prihliadnuť
(IV. ÚS 106/2010 zo dňa 17.06.2010).»
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľov... podľa čl. 12. ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 8Cob 91/2014-66 zo dňa 07.05.2014 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.: 4 Obdo 75/2014 zo dňa 30.01.2015 porušené
bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesením Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn.: 8Cob 91/2014-66 zo dňa 07.05.2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č. k.: 4 Obdo 75/2014 zo dňa 30.01.2015 a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľom... priznáva spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 10.000,- €, ktoré sú spoločne a nerozdielne Najvyšší súd Slovenskej republiky a
Krajský súd v Bratislave povinní vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov...
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú spoločne
a nerozdielne povinní zaplatiť sťažovateľom... trovy právneho zastúpenia v sume 352,42 €
vrátane DPH...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov v 2., 3. a vo 4. rade
uznesením krajského súdu zo 7. mája 2014
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 35 Cb 141/2012-
59 z 11. marca 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) zamietol návrh na nariadenie
predbežného opatrenia proti sťažovateľom. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil
uznesenie okresného súdu tak, že sťažovateľovi v 2. rade zakázal scudziť obchodný podiel
v spoločnosti (sťažovateľka v 1. rade), zaťažiť ho záložným právom alebo inak obmedziť
vlastnícke práva k nemu a sťažovateľom v 1., 3. a vo 4. rade uložil povinnosť zdržať sa
akýchkoľvek úkonov v mene spoločnosti (sťažovateľka v 1. rade) smerujúcich k scudzeniu
nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľky v 1. rade, najmä nehnuteľnosti alebo ich časť
predať, darovať alebo iným spôsobom previesť vlastnícke právo k nim na tretiu osobu,
zaťažiť v prospech tretej osoby záložným právom, vecnými bremenami alebo inak
obmedziť vlastnícke práva k nim.
Sťažovatelia nesúhlasili s právnym názorom krajského súdu vysloveným
v napadnutom uznesení a tvrdili, že neboli splnené podmienky na vydanie predbežného
opatrenia.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Krajský súd v relevantnej časti svojho uznesenia zo 7. mája 2014 uviedol:
„Predbežné opatrenie možno nariadiť, ak je tu obava, že by výkon súdneho
rozhodnutia (exekúcia) bol ohrozený, aj keď rozhodnutie zatiaľ nebolo vydané. Ide však
o výnimočné opatrenie, ktoré musí byť odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami prípadu,
pričom skutočnosti odôvodňujúce túto obavu musia byť dané alebo aspoň náležité
osvedčené (napr. ZSP č. 73/2005).
Nariadenie predbežného opatrenia prichádza do úvahy aj v prípade, ak už
navrhovateľ získal exekučný titul, a do toho času, kým nie je zabezpečená reálna ochrana
v rámci výkonu rozhodnutia, resp. exekúcie, teda napr. v dobe, keď už bol podaný návrh na
exekúciu, ale exekútor ešte nemohol vydať upovedomenie o začatí exekúcie z dôvodu, že
exekučný súd ešte nevydal poverenie na jej vykonanie.
Jednou z podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia je, že z návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia musí vyplývať vecná súvislosť medzi navrhovaným
predbežným opatrením a rozhodnutím vo veci samej, to znamená, že musí byť osvedčené, že
vzťah, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, je predmetom konania vo veci samej
(napr. ZSP č. 8/2001)
Pri úvahe o nariadení predbežného opatrenia treba zohľadniť aj to, že súd je v tomto
konaní povinný poskytnúť ochranu nielen navrhovateľovi, ale aj odporcovi, ktorý môže byť
obmedzený iba do takej miery, aby predbežné opatrenie nemalo za následok reálne
znemožnenie ochrany jeho oprávnených záujmov.
Platná právna úprava predbežného opatrenia kladie dôraz na zabezpečenie rýchlej
a účinnej ochrany ohrozených práv, a to aj na úkor zisťovania skutočného stavu, a to do
takej miery, že nevyžaduje doručenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia na
vyjadrenie druhej strane, ani výsluch účastníkov, ale predpokladá, že súd rozhodne na
základe tvrdení v návrhu a obsahu listín doložených navrhovateľom; nepredpokladá ani
vykonanie žiadnych dôkazov spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam O. s. p. (napr.
R NS ČR 58/2001, aj ZSP č. 34/2002).
Pre nariadenie predbežného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých
sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené.
Konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia teda má svoje špecifiká, ktoré
ho odlišujú od zásad, na ktorých stojí základné konanie v tom, že ich použitie je limitované
dosiahnutím účelu predbežného opatrenia, a preto sa neuplatňujú v celej šírke, ale
s dôrazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa na úrovni
osvedčenia skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti
predbežného opatrenia. Pred nariadením predbežného opatrenia alebo zamietnutím návrhu
na jeho nariadenie súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu
a príloh, pričom na základe ich (osvedčenia) vyvodí záver o tom, či je osvedčená legálnosť
(potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov. Aj z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva vyplýva, že v rozhodnutiach všeobecných súdov musí existovať
rozumný proporčný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (napr.
Scollo proti Taliansku z 28. septembra 1994 a iné).
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú na základe rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV z 22. júla 2009 č.k. 4C/253/2007-331 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 27. septembra 2011 sp. zn. 8Co/315/2009 veriteľmi odporcu 3/, a to
každý v rozsahu priznanej pohľadávky v sume 165.969,59 eur s úrokom z omeškania
vo výške 11 % ročne z priznanej sumy od 25.09.2007 do zaplatenia. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť 06.12.2011 a vykonateľným sa stal 10.12.2011.
Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka
č. 21547/B je preukázané, že účasť odporcu 3/ ako jediného spoločníka obchodnej
spoločnosti NESTVEST, s.r.o. so sídlom Galandova 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 786 507,
zanikla ku dňu 03.10.2011 v dôsledku prevodu obchodného podielu vo výške 100 % na
odporcu 2/. Od 30.12.2011 je jediným spoločníkom označenej spoločnosti odporca 1/,
pričom odporcovia 2/ a 3/ sú konateľmi, ktorí v mene spoločnosti konajú spoločne.
K uvedeným zmenám v obchodnom registri došlo na základe zmlúv medzi odporcami, ktoré
sú predmetom konania vo veci samej, a to v čase bezprostredne po vyhlásení rozsudku
odvolacieho súdu (27. septembra 2011).
Na č.l. 37 spisu sa nachádza uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/117/2012
zo dňa 20. septembra 2012, ktorým najvyšší súd v konaní o dovolaní odporcu
(odporcu 3/ v tomto konaní) povolil odklad vykonateľnosti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV z 22. júla 2009 č.k. 4C/253/2007-331 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave z 27. septembra 2011 sp. zn. 8Co/315/2009, a to až do
právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní.
Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový stav odvolací súd za rozhodujúcu skutočnosť
odôvodňujúcu nariadenie predbežného opatrenia považoval existenciu právoplatne
priznaných pohľadávok navrhovateľa 1/ a 2/, i napriek tomu, že ich vykonateľnosť bola
dočasne odložená.
Navrhovatelia dôvodnosť svojho nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná
ochrana, odvodzujú od svojho nároku vo veci samej. Vychádzajúc ustanovenia § 42a
Občianskeho zákonníka odvolací súd má za to, že je možné dôvodne predpokladať, že sú
splnené podmienky, na základe ktorých sa navrhovatelia môžu úspešne domáhať vyslovenia
neúčinnosti právnych úkonov, ktorými boli uskutočnené zmeny v osobe jediného spoločníka
obchodnej spoločnosti NESTVEST, s.r.o. a tiež v osobe štatutárneho orgánu spoločnosti.
Pokiaľ ide o osvedčenie správania sa účastníka, ktoré nasvedčuje tomu, že sa
zbavuje vecí alebo majetku tak, že je ohrozené uspokojenie uplatňovanej (priznanej)
pohľadávky - za také správanie je možné v zmysle ustálenej judikatúry považovať napríklad
inzerovanie predaja nehnuteľností, podanie návrhu na prevod nehnuteľností, činnosti
smerujúce k zbaveniu sa účasti v obchodnej spoločnosti a pod..
V danej veci je preukázaná skutočnosť, že odporca 3/ bezprostredne po tom ako sa
dozvedel o výsledku základného sporového konania medzi ním ako odporcom
a navrhovateľmi 1/ a 2/, previedol svoj 100 %-ný obchodný podiel v spoločnosti
NESTVEST, s.r.o., ktorá je aj výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú.
ako
pozemok parcely registra C, o výmere 379 m2, záhrady, pozemok parcely
registra C, o výmere 396 m2, zastavané plochy a nádvoria, stavba súp. č.
, z ktorého by bolo možné aspoň čiastočné uspokojenie pohľadávok
navrhovateľov 1/ a 2/, keďže obchodný podiel v obchodnej spoločnosti je podľa Exekučného
poriadku spôsobilým predmetom exekúcie, na osoby blízke.
Navrhovateľom 1/ a 2/ preto na základe takého konania odporcu 3/ vzniká dôvodná
obava, že v prípade ďalšieho prevodu obchodného podielu sa nebudú môcť účinne domáhať
určenia neúčinnosti uskutočnených právnych úkonov, v dôsledku čoho môže byť priznaná
pohľadávka celkom alebo z časti nevymožiteľná.
Preto odvolací súd dospel k záveru, že navrhovatelia osvedčili aj dôvodnú obavu
z ohrozenia budúceho výkonu rozhodnutia, zakladajúcu potrebu dočasnej úpravy pomerov
účastníkov.
S ohľadom na začaté konanie o dovolaní na NS SR (sp. zn.: 1Cdo/117/2012)
iniciované odporcom 3/ v tomto konaní, považoval odvolací súd za potrebné limitovať
trvanie predbežného opatrenia do právoplatného skončenia uvedeného konania na
najvyššom súde.“
V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne
požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu
na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.
Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, pričom predstavujú
opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.
Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej judikatúry, podľa ktorej je integrálnou
súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Povinnosťou všeobecného súdu je preto uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej
stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Obdobne tak z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že právo na spravodlivé
konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na
konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne
ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že
právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.
Z uznesenia krajského súdu jednoznačne a zrozumiteľne vyplýva, že krajský súd
považuje za ohrozený výkon rozhodnutia, a to rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k.
4 C 253/2007-331 z 22. júla 2009 (právoplatný 6. decembra 2011 a vykonateľný
10. decembra 2011) v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 315/2009
z 27. septembra 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým bol sťažovateľ
vo 4. rade zaviazaný zaplatiť a (ďalej len „veritelia“)
každému po 165 969,59 € spolu s úrokom z omeškania 11 % ročne. Z rozsudku krajského
súdu z 27. septembra 2011 tiež jednoznačne vyplýva, že výkon rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV považuje za ohrozený tým, že sťažovateľ vo 4. rade sa zbavil svojho majetku,
z ktorého by mohla byť pohľadávka veriteľov uspokojená, keď ako jediný spoločník
previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti (sťažovateľka v 1. rade) krátko po vyhlásení
rozsudku krajského súdu z 27. septembra 2011 na svoju manželku (sťažovateľka v 3. rade),
ktorá ho následne previedla na svojho syna (sťažovateľa v 2. rade). Zároveň považuje výkon
rozhodnutia za ohrozený tým, že v prípade, ak počas konania o odporovateľnosť uvedených
právnych úkonov by došlo k ďalšiemu prevodu obchodného podielu, nebude možné
sa domáhať neúčinnosti tohto právneho úkonu, a teda pohľadávka môže byť celkom alebo
sčasti nevymožiteľná.
Podľa názoru ústavného súdu citované odôvodnenie uznesenia krajského súdu
zo 7. mája 2014 jasne a bez akýchkoľvek rozporov prostredníctvom sledu logických
argumentov objasňuje, ktoré skutočnosti považoval krajský súd za osvedčené pre záver
nevyhnutný na nariadenie predbežného opatrenia. Ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľov, že
predbežné opatrenie obmedzuje oprávnenie konateľov obchodnej spoločnosti, pričom toto
môže byť obmedzené iba zákonom alebo spoločenskou zmluvou, uvádza, že predbežným
opatrením môže súd zakázať, aby ten, proti komu predbežné opatrenie smeruje, nenakladal
s určitými vecami alebo právami alebo sa niečoho zdržal. Predbežným opatrením sa vždy
tomu, proti komu predbežné opatrenie smeruje, ukladajú také povinnosti alebo sa zakazuje
vykonávať úkony, ktoré nemá povinnosť vykonať alebo, naopak, právo ich vykonať má, čo
je aj zmyslom a účelom predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie predstavuje iba
dočasnú úpravu pomerov a v žiadnom prípade nejde o také obmedzenie konateľského
oprávnenia, aké je možné realizovať iba zákonom, resp. spoločenskou zmluvou. Uznesením
krajského súdu zo 7. mája 2014 sa neobmedzuje konateľské oprávnenie, ako to tvrdia
sťažovatelia, iba sa dočasne zakazuje konateľom spoločnosti vykonávať presne
špecifikované úkony.
Ústavný súd zdôrazňuje, že účelom a zmyslom nariadeného predbežného opatrenia
bolo predísť ohrozeniu výkonu rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, a to exekúciou na
obchodný podiel v spoločnosti (sťažovateľka v 1. rade). Sťažovatelia uvádzajú rôzne
argumenty, ktorými sa snažia spochybniť uznesenie krajského súdu zo 7. mája 2014, avšak
tieto ich tvrdenia nie sú spôsobilé spochybniť záver, že po vyhlásení rozsudku krajského
súdu z 27. septembra 2011 reálne došlo k opakovaným prevodom obchodného podielu
medzi sťažovateľmi v 2., 3. a vo 4. rade postihnuteľného núteným výkonom rozhodnutia
a tieto úkony mohli u veriteľov dôvodne vzbudiť obavu z reálneho ohrozenia úspešnosti
vymoženia svojho nároku. Sťažovatelia v 2., 3. a vo 4. rade sú účastníkmi konania
o odporovateľnosť právnych úkonov, ktoré je základným konaním, od ktorého odvádzajú
navrhovatelia svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia, pričom dosiahnuť účel
predbežného opatrenia bolo možné iba napadnutým uznesením krajského súdu zo 7. mája
2014.
Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke svojej právomoci stabilne uvádza, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09). Ústavný
súd je súčasne vo svojej judikatúre zdržanlivý v prieskume uznesení, ktorými sa rozhoduje
iba o predbežných opatreniach (II. ÚS 261/2013).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným
spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy predbežného opatrenia,
ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľov s uznesením
krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným.
Ústavný sú nezistil žiadne ústavnoprávne vady napadnutého uznesenia krajského
súdu zo 7. mája 2014, ktoré by odôvodňovali zásah ústavného súdu do sťažovateľmi
namietaného porušenia práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov v 2., 3. a vo 4. rade
uznesením najvyššieho súdu z 30. januára 2015
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 30. januára
2015 konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého
uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
dovolanie sťažovateľov odmietnuť ako procesne neprípustné, keď v relevantnej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu vydané
v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak v prípade, ak
je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu
prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na
zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa § 239
ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak Odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide o uznesenie o
návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§
239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o
príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o
odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods.
3 O. s. p.).“
Ústavný súd napokon uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky v 1. rade uznesením
krajského súdu
Sťažovateľka v 1. rade namieta porušenie svojich práv tým, že jej nebolo doručené
uznesenie krajského súdu zo 7. mája 2014, čo považuje za odňatie možnosti konať pred
súdom, a zároveň namieta, že jej bolo predbežným opatrením – uznesením krajského súdu
uložená povinnosť napriek tomu, že nie je účastníkom konania o odporovateľnosť právnych
úkonov vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 35 Cb 141/2012.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti zotrváva na stanovisku, že
ak právna úprava poskytuje tomu-ktorému základnému právu alebo slobode, porušenie
ktorého sa namieta, účinnú právnu ochranu prostredníctvom opravného prostriedku
dostupného fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ale táto ju nevyužije, také podanie
ústavný súd odmietne pre zjavnú neopodstatnenosť. Konanie pred ústavným súdom nie je
totiž konaním, v ktorom by bolo možné naprávať to, čo účastník predchádzajúceho konania
pred súdnym orgánom svojím vlastným postupom zanedbal, keď si riadne a včas nebránil
svoje práva, hoci tak urobiť mal a mohol (zásada vigilantibus iura). Pokiaľ sťažovateľka
v 1. rade tvrdí, že jej nebolo uznesenie krajského súdu zo 7. mája 2014 doručené, nič jej
nebránilo, aby o jeho doručenie krajský súd požiadala. V prípade, ak sa domnieva, že jej
týmto konaním krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je toto tvrdenie
samostatným dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP, ktorý mala sťažovateľka
v 1. rade možnosť využiť, čo však, ako už bolo uvedené, neurobila.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd už nezaoberal ani tvrdeným porušením
označených práv sťažovateľky v 1. rade, ktoré mali byť porušené uznesením krajského súdu
zo 7. mája 2014.
Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky v 1. rade uznesením
najvyššieho súdu z 30. januára 2015
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine
v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).
Napadnutým uznesením z 30. januára 2015 rozhodol najvyšší súd o dovolaní
sťažovateľov v 2., 3. a vo 4. rade proti uzneseniu krajského súdu zo 7. mája 2014.
Sťažovateľka v 1. rade dovolanie proti uzneseniu krajského súdu zo 7. mája 2014 nepodala.
Ak sťažovateľka v 1. rade nepodala dovolanie proti uzneseniu krajského súdu zo 7. mája
2014, uznesením najvyššieho súdu z 30. januára 2015, ktorým bolo rozhodnuté o tomto
dovolaní, nemôže dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd.
Keďže sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka v 1. rade, ktorá nie je aktívne
vecne legitimovaná na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť
podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júna 2016