Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 87 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (99)II. ÚS 261/2013
PDF · 183.73 KB
No categories available
II. ÚS 261/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C. s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. F. S., vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti C. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2013 doručená sťažnosť spoločnosti C. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj listín vyžiadaných ústavným súdom v rámci
prípravy predbežného prerokovania sťažnosti od Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
(ďalej len „okresný súd“) vyplynul tento skutkový stav:
2.1 Medzi spoločnosťou V., a. s. (teraz už S., a. s.; ďalej len „banka“), ako veriteľom
a S. A. (ďalej len „žalobkyňa“) a jej manželom ako dlžníkmi bola 18. júna 2003 (podľa
údajov banky však až 2. júla 2003) uzatvorená zmluva o hypotekárnom úvere, ktorý banka
poskytla žalobkyni a jej manželovi, ktorí sa ho zaviazali splatiť spoločne a nerozdielne.
Na zabezpečenie pohľadávok banky z uvedenej zmluvy bola súčasne uzavretá zmluva
o zriadení záložného práva na bližšie označené nehnuteľnosti v k. ú. L. (okres N.), medzi
nimi aj na rozostavaný rodinný dom súp. č. 73.
V dôsledku nesplácania záväzkov dlžníkov voči banke z uvedenej zmluvy
o hypotekárnom úvere banka listom z 19. marca 2012 požiadala o predčasné splatenie
hypotekárneho úveru. Následne v bližšie nezistenom čase banka oznámila žalobkyni a jej
manželovi začatie výkonu záložného práva a navrhla vykonanie dobrovoľnej dražby
na založené nehnuteľnosti. Bankou poverený dražobník (spoločnosť D., s. r. o.) v júli 2012
uverejnil oznámenie, že dobrovoľná dražba sa bude konať 15. augusta 2012 v N. Deň pred
konaním dobrovoľnej dražby, t. j. 14. augusta 2012, banka oznámila žalobkyni, že svoje
pohľadávky zo zmluvy o hypotekárnom úvere postúpila sťažovateľke, na ktorú v dôsledku
toho prešlo i záložné právo, ktoré pohľadávku zabezpečuje. Následne ten istý dražobník
4. septembra 2012 uverejnil nové oznámenie, že dobrovoľná dražba sa bude konať
4. októbra 2012 v K.
2.2 Žalobkyňa preto podala 20. (resp. elektronicky 19.) septembra 2012 okresnému
súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by sa sťažovateľke zakázal výkon
záložného práva na uvedených nehnuteľnostiach. Svoj návrh na nariadenie predbežného
opatrenia žalobkyňa odôvodnila v podstate tým, že
a) zmluva o hypotekárnom úvere a zmluva o zriadení záložného práva obsahujú
„početné neprijateľné zmluvné podmienky“, neuviedla však príklady, ktoré to sú,
b) manžel žalobkyne stratil zamestnanie a postupne prerušil kontakt s rodinou,
v dôsledku čoho žalobkyňa zostala na platenie splátok hypotekárneho úveru a výživu rodiny
sama, pričom banka nejavila ochotu ich nepriaznivú sociálnu situáciu riešiť, ale požiadala
o splatenie celého úveru a vystavila žalobkyňu neprimeranému výkonu záložného práva,
c) určené miesto dražby je niekoľko stovák kilometrov od miesta nehnuteľností,
d) výška dlhu (11 430,82 €) je v hrubom nepomere k znalecky určenej hodnote
založených nehnuteľností (49 500 €),
e) taký výkon záložného práva sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), navyše by ním došlo k neprimeranému zásahu do práva žalobkyne na majetok,
obydlie a súkromný a rodinný život (čl. 20 a čl. 21 ústavy a čl. 8 dohovoru).
Vo veci samej sa žalobkyňa domáhala „ochrany pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, zákazu výkonu záložného práva podľa záložnej zmluvy, alternatívne pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami a žiadať, aby súd naplnil čl. 6 ods. 1 Smernice
93/13/EHS“.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 251/2012-53 z 24. septembra 2012 návrhu v celom
rozsahu vyhovel, stotožniac sa s jeho skutkovými a právnymi dôvodmi a s nutnosťou
a naliehavosťou poskytnutia právnej ochrany žalobkyni, ktorej zákonné práva sú ohrozené.
Zároveň jej uložil podať žalobu vo veci samej do 60 dní od právoplatnosti uznesenia.
2.3 Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom navrhla
uznesenie okresného súdu zmeniť tak, že sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietne. Odvolanie odôvodnila tým, že
a) žalobkyňa v návrhu nijako neosvedčila dôvodnosť nároku vo veci samej, najmä
neuviedla, ktoré zmluvné podmienky považuje za neprijateľné, a údajnú neprijateľnosť
nijako neodôvodnila,
b) neboli vôbec osvedčené základné skutočnosti umožňujúce prijať záver
o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť dočasná ochrana, a o bezprostredne
hroziacej ujme, ale naopak, súd prvého stupňa nekriticky prevzal skutkovú a právnu
argumentáciu; v skutočnosti žiadna ujma neexistuje,
c) predmet dražby je neobývateľný, čo vyplývalo z dokumentácie priloženej
k odvolaniu, preto je účelové poukazovanie žalobkyne na ochranu jej obydlia,
d) „principiálne neprijateľným argumentom... je výkon záložného práva v údajnom
rozpore s dobrými mravmi, spočívajúcimi v hrubom nepomere výšky pohľadávky z úverovej
zmluvy... a hodnoty zálohu určenej znalcom...“, pretože podľa § 556 Občianskeho
zákonníka nie je nikto povinný prijať vec alebo právo ako zábezpeku do sumy vyššej, než
sú dve tretiny odhadnej ceny. Tento postup banky je v súlade s pravidlami obozretného
podnikania, pretože záložné právo má aj uhradzovaciu funkciu. Navyše, porušenie
povinnosti dlžníkov splatiť úver nemožno ospravedlniť ich ťaživou sociálnou situáciou
a sankcionovať tak sťažovateľku.
2.4 Krajský súd svojím uznesením č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012
odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a napadnuté uznesenie potvrdil, pričom v odôvodnení
po zopakovaní priebehu konania uviedol:
„V prejednávanej veci mieni odporca v 1. rade (t. j. sťažovateľka, pozn.) uspokojiť
svoje pohľadávky z úverovej zmluvy zo dňa 18. 06. 2003 uzavretej s navrhovateľkou (t. j.
žalobkyňou, pozn.) a odporcom v 2. rade (t. j. jej manželom, pozn.). Záväzok dlžníkov bol
zabezpečený zmluvou o záložnom práve k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníkov
(navrhovateľky a odporcu v 2. rade). Zostatok nesplateného úveru je 11.430,82 eur.
Odporca ako veriteľ nevzal do úvahy aktuálnu sociálnu a rodinnú situáciu navrhovateľky,
ktorá sa sama stará a živí maloleté dieťa, keďže otec dieťaťa je v zahraničí a prerušil
kontakty s rodinou a neplatil výživné, ani splátky úveru. V dôsledku tohto stavu sa dlžníci
dostali do omeškania so splátkami úveru. Peňažný ústav dňa 19. 03. 2012 vyhlásil
predčasnú splatnosť zostatku úveru – 11.430,82 eur a žiadal zaplatenie uvedenej sumy do
10. 04. 2012, inak ho bude vymáhať. Následne peňažný ústav 14. 08. 2012 oznámil
postúpenie svojej pohľadávky odporcovi v 1. rade. Už na deň 15. 08. 2012 bol určený
dátum dražby nehnuteľnosti navrhovateľky v N. a odporcu v 2. rade, resp. na deň 04. 10.
2012 v K. v sídle odporcu v 1. rade.
Podľa znaleckého posudku Ing. E. S. je cena nehnuteľností 49.4758,40 (správne má
byť zrejme 49 458,40, pozn.) eur. Vzhľadom na nesplatený zostatok úveru 11.430,82 eur,
možno vysloviť záver, že ide o hrubý nepomer pohľadávky a hodnoty zálohu. Podľa názoru
odvolacieho súdu, za aktuálnej situácie nie je prípustné poskytnúť súdnu ochranu veriteľovi,
ktorý mieni neprimeraným spôsobom uspokojiť svoju pohľadávku. Realizáciou záložného
práva chce pripraviť dlžníkov o ich vlastníctvo k nehnuteľnostiam, aj k domu, a to jednak
v ich nepriaznivej situácii a jednak spôsobom, ktorý je k výške pohľadávky a k hodnote
nehnuteľností neprimeraný.“
2.5 Uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu nadobudli
právoplatnosť 8. januára 2013, žalobkyňa podala 7. (resp. elektronicky 6.) marca 2013
žalobu, ktorou sa domáha určenia neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere z 18. júna 2003
a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ako aj zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.
3. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012
smeruje včas podaná sťažnosť sťažovateľky.
3.1 Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti opakuje svoju argumentáciu
z odvolania proti uzneseniu okresného súdu. Z ústavnoprávneho hľadiska považuje
uznesenie krajského súdu za extrémne nesprávne a arbitrárne, pretože právnu a logickú
argumentáciu nahradil svojou „subjektívnou úvahou o vyfabulovanej nepriaznivej životnej
situácii“ žalobkyne, pričom nezohľadnil extrémne nespravodlivé dôsledky vo vzťahu
k sťažovateľke. Krajský súd vykonal „krajne nesprávnu a excesnú argumentáciu
a aplikáciu príslušných ustanovení, resp. niektoré ustanovenia ani nezohľadnil, a rovnako
nevzal do úvahy ani zistený skutkový stav, pričom dospel k záveru, ktorý zjavne odporuje
pravidlám formálnej a právnej logiky“, čím „flagrantne... porušil princíp legality v zmysle
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, princíp právnej istoty účastníka konania, pričom sťažovateľa vystavil
nespravodlivosti sprevádzanej procesným neúspechom v konaní... Ak by odvolací súd
aplikoval citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným významom, nemohlo by
dôjsť k procesnému neúspechu sťažovateľa v konaní.“.
3.2 Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a vydal tento nález:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
5. 12. 2012, č. k. 6 Co/245/2012-112, ktorým uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 24. 9. 2012 č. k. 7 C/251/2012-53 vo veci samej potvrdil, porušené bolo.
II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5. 12. 2012, č. k. 6 Co/245/2012-112
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania...“
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. Napadnutým uznesením krajského súdu nebolo rozhodnuté vo veci samej, ale bolo
ním len potvrdené uznesenie o nariadení predbežného opatrenia.
5.1 Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zaujíma mimoriadne zdržanlivý
postoj voči uzneseniam (rozhodnutiam), ktorými sa len rozhoduje o predbežných
opatreniach, hoci dôvody tejto zdržanlivosti nie sú v judikatúre ustálené. Na jednej strane
ústavný súd zdôrazňuje dostupnosť iných prostriedkov nápravy, konkrétne návrhu na
zrušenie predbežného opatrenia v konaní podľa § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(II. ÚS 81/07, č. 60/2007 Zbierky nálezov a uznesení; ďalej len „Zb. ÚS“), na druhej strane
však prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom opatrení
s tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnému
právu vo veci samej (porov. II. ÚS 222/04, č. 138/2004 Zb. ÚS, ako aj II. ÚS 349/08,
č. 99/2008 Zb. ÚS). Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov
na dostatočnosť zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej argumentácie pri
rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou
rýchleho rozhodnutia o nich na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov (porov.
I. ÚS 102/05, č. 52/2005 Zb. ÚS, a v ňom citovaná prejudikatúra). Ústavný súd tak v zásade
pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí o predbežných opatreniach len z hľadiska ich
zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov. už citované II. ÚS 222/04, č. 138/2004
Zb. ÚS).
5.2 S podobným prístupom sa možno stretnúť v judikatúre Európskeho súdu pre
ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa postupne ustálila v tom smere, že
predmetom ochrany tohto ustanovenia môžu byť aj konania o predbežných opatreniach,
avšak nemusia sa v nich uplatňovať všetky požiadavky citovaného ustanovenia
na spravodlivé súdne konanie (porov. Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok
veľkého senátu z 15. októbra 2009, najmä ods. 86).
5.3 Podľa ustanovenia § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
je predpokladom nariadenia predbežného opatrenia buď potreba dočasnej úpravy pomerov
účastníkov, alebo ohrozenie výkonu súdneho rozhodnutia. Je pravdou, že v prerokúvanej
veci nie je odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov príliš jasné v otázke, ktorý z uvedených
predpokladov tu považujú za splnený, podľa názoru ústavného súdu tu však možno
uvažovať o dočasnej úprave pomerov týkajúcich sa záložného práva sťažovateľky na
nehnuteľnostiach žalobkyne a jej manžela, ako aj výkonu tohto práva. Je nesporné, že
výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou môže dôjsť v dôsledku ustanovenia § 27
ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o zmene o doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov k prechodu založených nehnuteľností na tretiu
osobu (vydražiteľa), pričom rozsah prostriedkov nápravy je obmedzený v podstate len
na žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 citovaného zákona). Tým by sa ale
prípadná obrana žalobkyne proti ňou tvrdeným neprijateľným podmienkam v zmluve
o úvere a záložnej zmluve a proti podľa nej neprípustnému výkonu záložného práva, ktorej
sa domáha práve v prerokúvanej veci, podstatne sťažila.
Ústavný súd sa ďalej po preskúmaní návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného
opatrenia, ktorý v podstate predstavuje i odôvodnenie uznesenia okresného súdu,
nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že by tento návrh nespĺňal náležitosti ustanovené
v § 75 ods. 2 OSP. Je pravdou, že tento návrh je jednoduchý a stručný, je však z neho
zrejmé, že žalobkyňa poukazuje na svoju zlú sociálnu situáciu, výkon záložného práva
v rozpore s dobrými mravmi kvôli nepomeru pohľadávky a hodnoty založených
nehnuteľností, ako aj na riziko zásahu do jej obydlia v prípade okamžitého výkonu
záložného práva.
Z odôvodnenia rozhodujúcej časti uznesenia krajského súdu (pozri bod 2.4) je
konečne zrejmé, že krajský súd sa stotožnil s prvými dvoma dôvodmi a za rozhodujúce pre
nariadenie predbežného opatrenia považoval na jednej strane zlú sociálnu situáciu
žalobkyne, na druhej strane hodnotu zálohu štvornásobne prevyšujúceho zostatok úverovej
pohľadávky sťažovateľky. Tým sa v podstate krajský súd dovolával súladu výkonu
záložného práva s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), medzi ktoré tak
zaradil i aspekt určitej sociálnej zodpovednosti voči dlžníkom nachádzajúcim sa
v nepriaznivej životnej situácii, ak následky, ktoré by výkon práva mohol mať pre tieto
osoby, je vo výraznom nepomere k následkom, ktoré odloženie, resp. odopretie výkonu
môže mať pre veriteľa. Tieto dôvody, ale aj zvolené odôvodnenie nepovažuje ústavný súd
za ústavne neakceptovateľné. Pritom sama okolnosť, že sa sťažovateľka s týmito názormi
nestotožňuje, nemá za následok zásah do jej základného práva na súdnu ochranu ani práva
na spravodlivé súdne konanie, pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka
na úspech vo veci (napr. II. ÚS 4/94, č. 30/1994 Zb. ÚS).
Osobitne je potrebné pripomenúť, že zohľadnenie sociálnej situácie dlžníka
(povinného) je možné a prípustné aj v exekučnom konaní vykonávanom súdnym
exekútorom, a to v podobe tzv. odkladu exekúcie, počas ktorého možno vykonávať len
úkony, ktorými sa zabezpečuje majetok povinného, nie však úkony na jeho speňažovanie.
Ústavný súd nevidí dôvod, prečo by sa v procese dobrovoľnej dražby, ktorá ako celok
navyše neprebieha pod preventívnou súdnou kontrolou, mali uplatňovať prísnejšie
podmienky ingerencie súdu. Navyše, v prerokúvanej veci podľa názoru ústavného súdu sú
následky, ktoré hrozia sťažovateľke dočasným odložením výkonu záložného práva
na nehnuteľnostiach, nepomerne miernejšie v porovnaní s následkami, ktoré by hrozili
žalobkyni okamžitým vydražením týchto nehnuteľností. Sťažovateľke totiž napriek
predbežnému opatreniu zostáva záložné právo zachované (samozrejme, s výhradou
prípadného vyhovenia žalobe žalobkyne vo veci samej, pozri bod 2.5), pričom hodnota
založených nehnuteľností poskytuje podľa názoru ústavného súdu dostatočnú rezervu aj
na uspokojenie prirastajúceho príslušenstva (úrokov, úrokov z omeškania a prípadného
ďalšieho príslušenstva v súlade so zmluvou o hypotekárnom úvere), pokiaľ je tiež
zabezpečené záložným právom.
6. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä
taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
označeného sťažovateľkou, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie
krajského súdu č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012 už na prvý pohľad (prima
facie) netrpí nedostatkami tvrdenými sťažovateľkou. Ústavný súd preto dospel pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že ju treba odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2013