Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 533/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o., Palkovičova 9, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4, a Slovenskej

republiky, ako aj podľa čl. 17 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 24. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o., Palkovičova 9,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou BIZOŇ &

PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Juraj Bizoň, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1

a 4, a (ďalej len „“), ako aj

podľa čl. 17 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 24. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke v procesnom postavení

odporkyne v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedenom

pod sp. zn. sa navrhovateľ (ďalej len

„navrhovateľ“), domáhal nariadenia predbežného opatrenia, ktorého podstata spočívala:

«(a) v odstránení dielov č. 1-5 audiovizuálneho diela

z internetových stránok www.lokaltv.sk, www.facebook.com/LokalTV.official

a www.youtube.com/user/LokalTV2010,

(b) v zákaze používať slová napr.

na internetových stránkach podľa písm. a) tohto bodu,

(c) v zákaze účinkovania animovanej postavy nazvanej napr.

v audiovizuálnom diele na internetových stránkach podľa písm. a) tohto

bodu,

(d) v odstránení konkrétnych diskusných príspevkov z internetovej stránky

www.lokaltv.sk,

(e) v zákaze vyrobiť a uverejniť ďalšie pokračovanie audiovizuálneho diela

na internetových stránkach podľa písm. a) tohto bodu.»

Okresný súd uznesením sp. zn. z 28. marca 2013 návrh navrhovateľa

na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd dospel

k záveru, že:

«(a) „dôvody uvádzané navrhovateľom sú totiž natoľko všeobecné, že bez ďalšieho

nemôžu viesť k úvahe súdu o možnej hroziacej ujme na právach navrhovateľa a skôr sú

dôvodmi na preukázanie dôvodnosti nároku navrhovateľa, ktorého sa mieni v budúcnosti

domáhať návrhom vo veci samej“;

(b) „formulácia petitu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zodpovedá

formulácii petitu návrhu vo veci samej“;

(c) „nie je prípustné, aby súd odporcovi zakazoval len všeobecné používanie

navrhovateľom uvádzaných slov, slovných spojení a obrazovej podoby animovanej postavy

bez ďalšieho, teda bez akéhokoľvek spojenia alebo spojitosti s určitými okolnosťami alebo

osobou“;

(d)„navrhovateľ ním požadovaným nariadením predbežného opatrenia

v navrhovanom znení však nedosiahne legitímny cieľ a nezabráni sa ním uvádzaným

zásahom do jeho práv, nakoľko sám navrhovateľ v návrhu uviedol, že toto konanie odporcu

už do jeho osobnostných práv zasiahlo“;

(e) „navrhovateľ má možnosť v prípade ďalších neoprávnených zásahov zo strany

odporcu do jeho osobnostných práv, ku ktorým by mohlo podľa tvrdenia navrhovateľa

v budúcnosti dôjsť, brániť sa žalobou na ochranu osobnosti“;

(f) „tvrdenie navrhovateľa, že útoky odporcu do jeho osobnostných práv, ktoré

pretrvávajú a budú pokračovať a preto konkrétna ochrana práv navrhovateľa bude sťažená,

nie je žiadnym spôsobom odôvodnené a nepostačuje na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorého sa navrhovateľ domáha.“»

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 28. marca 2013 podal

navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a nariadil predbežné opatrenie,

podľa ktorého sťažovateľka je povinná:

«- odstrániť a účinne zabezpečiť odstránenie z webovej stránky odporcu

www.lokaltv.sk, ako aj z webových stránok www.facebook.com/LokaITV.official

a www.youtube.com/user/LokalTV2010 a účinne zamedziť šírenie a prístup tretích osôb

(s výnimkou právnych zástupcov poskytujúcich účastníkom tohto konania právne služby)

k odvysielanému prvému dielu audiovizuálnej interaktívnej show s názvom ,

ktorý bol pod názvom „ “ sprístupnený verejnosti dňa 24. 01. 2013, k druhému

dielu audiovizuálnej interaktívnej show s názvom , ktorý bol pod názvom

„ “ sprístupnený verejnosti dňa 01. 02. 2013, k tretiemu dielu audiovizuálnej

interaktívnej show s názvom , ktorý bol pod názvom „ “

sprístupnený verejnosti dňa 08. 02. 2013, k štvrtému dielu audiovizuálnej interaktívnej show

s názvom , ktorý bol pod názvom “ sprístupnený

verejnosti dňa 15. 02. 2013 a k piatemu dielu audiovizuálnej interaktívnej show s názvom

, ktorý bol pod názvom „ “ sprístupnený verejnosti dňa 22. 02.

2013, a to až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

- zdržať sa zverejňovania, sprístupňovania a šírenia slovného spojenia

“; slovného spojenia „ “; slovného spojenia

„ “; slova „ “; slova “; slovného spojenia

“; slova „ “; slova „ “; slovného spojenia „

“ a slova „teplý“ vo všetkých ich gramatických tvaroch v písomnej, zvukovej

a zvukovoobrazovej forme prostredníctvom webovej stránky Odporcu www.lokaltv.sk, ako

aj prostredníctvom webových stránok www.facebook.com/LokaITV.official

a www.youtube.com/user/LokalTV2010, a to až do nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

- zdržať sa zverejňovania, sprístupňovania a šírenia obrazovej podoby animovanej

postavy vystupujúcej v audiovizuálnej interaktívnej show s názvom

vysielanej odporcom a pomenovanej alebo „ a to

prostredníctvom webovej stránky Odporcu - www.lokaltv.sk, ako aj prostredníctvom

webových stránok www.facebook.com/LokalTV.official

a www.youtube.com/user/LokalTV2010, a to až do nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

- odstrániť a účinne zabezpečiť odstránenie z webovej stránky Odporcu

www.lokaltv.sk a účinne zamedziť šírenie a prístup tretích osôb (s výnimkou právnych

zástupcov poskytujúcich účastníkom tohto konania právne služby)

ku komentáru “, ktorého autorom je a ktorý

bol pridaný dňa 05. 02. 2013 o 05:36 h ako reakcia k prvej časti audiovizuálnej

interaktívnej show s názvom , pod názvom „

ku komentáru šak teba nezmerá

žiadny teplákomer aký si teplý ... originál“, ktorého autorom je „ “ a ktorý

bol pridaný dňa 02. 02. 2013 o 3:46 h ako reakcia k druhej časti audiovizuálnej

interaktívnej show s názvom , pod názvom „ “,

ku komentáru ktorého autorom je

„ “ a ktorý bol pridaný dňa 26. 02. 2013 o 3:02 h ako reakcia k tretej

časti audiovizuálnej interaktívnej show s názvom , pod názvom „

“,

ku komentáru „ “, ktorého autorom

je „ “ a ktorý bol pridaný dňa 14. 02. 2013 o 3:26 h ako reakcia k tretej časti

audiovizuálnej interaktívnej show s názvom , pod názvom „ “,

ku komentáru „ ?!“, ktorého autorom je

„ “ a ktorý bol pridaný dňa 15. 02. 2013 o 05:03 h ako reakcia k štvrtej

časti audiovizuálnej interaktívnej show s názvom , pod názvom

, a to až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

- zdržať sa vydávania, zverejňovania, sprístupňovania a šírenia ďalších pokračovaní

audiovizuálnej interaktívnej show s názvom prostredníctvom webovej

stránky odporcu - www.lokaltv.sk, ako aj prostredníctvom webových stránok

www.facebook.com/LokalTV.official a www.youtube.com/user/LokalTV2010, a to až do

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.»

Odvolací súd súčasne uložil povinnosť navrhovateľovi podať návrh vo veci samej

v lehote 30 dní od doručenia tohto predbežného opatrenia.

Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady proti skutkovým záverom krajského

súdu, pričom v tejto súvislosti uvádza, že

«(a) „odvolací súd nemá ani predstavu, akým iným flagrantnejším spôsobom by

malo byť zasiahnuté do najzákladnejších ľudských práv“;

(b) „navrhovateľ zosmiešnil a stále zosmiešňuje osobu navrhovateľa v tých

najintímnejších osobnostných rovinách, na ochranu ktorým musí mať a má nárok každý

človek. V tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že osoba navrhovateľa je osobou verejne

známou, vystupujúcou v umeleckej oblasti, je dehonestujúci dopad uvedenej show na jeho

osobu ešte vypuklejší“;

(c) konanie Sťažovateľa považuje za „absolútne neprijateľné a tým najhrubším

spôsobom zasahujúce do osobnej cti, dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena, tým

pádom do osobnosti navrhovateľa“;

(d) „je intenzita zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti takého

rozsahu, pričom sa stále stupňuje tým, že vznikajú nové časti uvedeného diela takého

rozsahu a vykonávaná takým spôsobom, že vydanie predbežného opatrenia je plne

odôvodnené a neodporujúce zákonu.“»

Proti označenému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo nariadené predbežné

opatrenie, podala sťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) a písm. g)

(ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením

sp. zn. z 30. júla 2014 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že „oboma napadnutými rozhodnutiami boli porušené

nasledujúce základné práva... právo na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a Listiny, právo

na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na

prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, právo

na slobodu prejavu podľa , ods. 4 , , ods. 4 Listiny a

ods. 1, ods. 2 Dohovoru.“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia

prvostupňové rozhodnutie vydal miestne nepríslušný súd. V tejto súvislosti v sťažnosti

uvádza, že «navrhovateľ zaslal dňa 25. 01. 2013 SMS správu štatutárnemu zástupcovi

Sťažovateľa, v ktorej tomuto Navrhovateľ oznámil, že cit: „v pondelok zajebem ukrutnu

zalobu s jednym dost vyznamnym pravnikom a dam do toho vsetko co som kedy zarobil aj

keby som mal zbankrotovat tak zajebem pointu“

Od tohto okamihu Sťažovateľ pravidelne zisťoval na miestne príslušnom súde,

Okresnom súde Bratislava II, či voči Sťažovateľovi nebola podaná žaloba alebo návrh na

nariadenie predbežného opatrenia, aby sa k tomuto návrhu mohol Sťažovateľ riadne a včas

vyjadriť a tým zabrániť vzniku škôd na jeho majetku. Ako ale neskôr vyplynulo, navrhovateľ

podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia na miestne nepríslušnom súde, (zrejme)

aby tým znemožnil Sťažovateľovi vyjadriť sa k návrhu.».

Podľa názoru sťažovateľky „ústavný princíp zákonného sudcu nemožno žiadnym

spôsobom obchádzať, i keby dôvody na to boli akékoľvek... Iba taký sudca určený podľa

rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je

zákonným sudcom v zmysle , resp. súdom zriadeným zákonom podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na nález ústavného súdu

sp. zn. , v ktorom ústavný súd podľa nej rozhodoval v obdobnej veci. Podľa

sťažovateľky z uvedeného nálezu ústavného súdu vyplýva, že „nedostatok procesnej

podmienky miestnej príslušnosti je v zásade podľa platnej právnej úpravy odstrániteľným

nedostatkom podmienok konania. Osobitnou kategóriou je však konanie o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia v prípadoch, v ktorých nie je daná miestna príslušnosť

podľa , a v prípadoch, ak navrhovateľ nevystupuje

v rôznych veciach ako navrhovateľ, pričom odporca v odvolacom konaní námietku miestnej

príslušnosti uplatní. V uvedenej procesno-právnej situácii treba nedostatok procesnej

podmienky miestnej príslušnosti považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania. Tento nedostatok podmienky konania znamená zároveň úplnú negáciu základného

práva na zákonného sudcu.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že citované závery ústavného súdu prevzal aj najvyšší

súd v uznesení sp. zn. z 22. augusta 2013, podľa ktorého „ak navrhovateľ

podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku na miestne nepríslušný súd, pričom miestna príslušnosť nevyplýva z

a ani navrhovateľ nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, po vznesení

námietky nedostatku miestnej príslušnosti odporcom v odvolaní podanom proti uzneseniu

o nariadení predbežného opatrenia, musí odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. g/ a ods. 3

toto napadnuté uznesenie zrušiť a konanie o nariadení predbežného opatrenia

podľa zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak

v dôsledku postupu navrhovateľa nie je možné poskytnúť ochranu práva odporcu na

zákonného sudcu, potom nie je možné ani poskytnúť ochranu práva navrhovateľa na

urýchlené a účinné rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

(R 106/2014).“.

V nadväznosti na už citované sťažovateľka namieta, že «iný senát Najvyššieho súdu,

ktorý vydal napadnuté uznesenie 1/, prekvapivo rozhodol v rozpore s citovanými právnymi

názormi Ústavného súdu a Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu a rozhodol, že

„v konaní o nariadenie predbežného opatrenia námietka nedostatku miestnej príslušnosti

uplatnená odporcom v odvolaní nemá právnu relevanciu.“ Naviac podľa Najvyššieho súdu

„konanie o dovolaní je samostatným konaním, ktoré za osobitných podmienok môže

nasledovnať po právoplatnom skončení základného konania. Ak by za prvý úkon, ktorým

účastník môže namietať miestnu nepríslušnosť, malo byť považované aj dovolanie, mohlo by

to viesť k absurdnému dôsledku, keď by bol v rozpore so zásadou právnej istoty a efektivity

spätne považovaný za vadný postup súdov v základnom konaní, hoci ten bol až do

právoplatného skončenia konania súladný so zákonom.“».

Sťažovateľka zastáva názor, že „dovolacie konanie je prirodzeným pokračovaním

prvostupňového a odvolacieho konania, nejedná sa o samostatné konanie... Nič teda

nebráni Sťažovateľovi, aby nedostatok miestnej príslušnosti v prvostupňovom konaní

namietol v dovolaní, ak sa jedná o jeho prvý úkon vo veci...

Keďže o návrhu Navrhovateľa rozhodol miestne nepríslušný súd, bolo tým porušené

právo Sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a na prejednanie veci súdom

zriadeným zákonom podľa a Listiny, resp.

Dohovoru...

Tým, že Najvyšší súd nedostatočne zdôvodnil, prečo sa odchýlil od ustálenej

judikatúry, tak vydaním Napadnutého rozhodnutia 1/ rozhodol v rozpore s princípom

právnej istoty, čím porušil právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý proces

podľa a Listiny, resp. Dohovoru.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva

podľa a podľa listiny, ako aj jej práva podľa

dohovoru došlo aj napadnutým uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2013 z dôvodu, že nebolo vydané nestranným súdom.

Sťažovateľka vo vzťahu k tejto námietke v sťažnosti konštatuje, že «Krajský súd

v Napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol, že... odvolací súd nemá ani predstavu,

akým iným flagrantnejším spôsobom by malo byť zasiahnuté do najzákladnejších ľudských

práv... výrobu a zverejnenie audiovizuálneho diela „ “ vyhodnotil ako

„absolútne neprijateľné a tým najhrubším spôsobom zasahujúce do osobnej cti, dôstojnosti,

dobrej povesti a dobrého mena, tým pádom do osobnosti navrhovateľa.».

V tejto súvislosti sťažovateľka zdôrazňuje, že „k citovanému názoru na

prejednávanú vec dospel Krajský súd už v rámci rozhodovania o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia a bez vypočutia Sťažovateľa. Na základe tohto má Sťažovateľ

pochybnosti o nestrannosti senátu Krajského súdu, ktorý vydal Napadnuté rozhodnutie... Ak

by Krajský súd nemal v úmysle vysloviť svoj právny názor na meritum veci, nepochybne by

zvolil miernejšiu a vecnejšiu formuláciu odôvodnenia Napadnutého rozhodnutia 2/.

Predmetné výroky Krajského súdu ale sú skutočne nad mieru emotívne a veľmi nezvyčajné

pre odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

napadnutým uznesením krajského súdu aj z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia

a vytýka odvolaciemu súdu, že «obmedzením sa na skonštatovanie, že „vydanie

predbežného opatrenia je plne odôvodnené a neodporujúce zákonu“ mohol Krajský súd

nanajvýš odôvodniť nariadenie nejakého (bližšie nekonkretizovaného) predbežného

opatrenia. Toto odôvodnenie je ale absolútne nepostačujúce pre odôvodnenie absolútneho

zákazu zverejniť určité audiovizuálne dielo alebo slová, resp. slovné spojenia na

internetovej stránke... Napadnuté rozhodnutie nespĺňa ani minimálne kvalitatívne

požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, preto takéto odôvodnenie ako

obsahuje Napadnuté rozhodnutie skutočne nemožno nazvať ináč ako povrchné.».

Napokon sťažovateľka tvrdí, že vydaním napadnutého uznesenia krajského súdu

došlo k neprimeranému obmedzeniu jej základného práva na slobodu prejavu zaručeného

a 4 , a 4 listiny a práva zaručeného a 2

dohovoru. V rámci odôvodňovania tejto časti sťažnosti sťažovateľka po poukaze na to, že

«Krajský súd test proporcionality nevykonal a dokonca paušalizoval každé potencionálne

pokračovanie seriálu „Zapál Rytmausa“, alebo používanie slov „teplý“, „odhŕňač a pod.

na neoprávnený zásah do osobnostných práv Navrhovateľa...“ namieta, že „by uverejnením

sporných dielov seriálu „ “ akokoľvek zasiahol do osobnostných práv

Navrhovateľa... Sťažovateľ ale považuje zákaz zverejniť ďalšie pokračovanie seriálu, ako aj

používať predmetné slovné spojenia za bezprecedentný zásah do práva Sťažovateľa na

slobodu prejavu.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo obchodnej spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o. na súdnu

ochranu podľa a Listiny, na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru, nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

a čl. 38 ods. 1 Listiny, na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru, na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru, na slobodu prejavu podľa , ods. 4 , , ods. 4

Listiny a čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa

24. 05. 2013, č. k -113, a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

30. 07. 2014, sp. zn. , porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 05. 2013, č. k.

113, a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 07. 2014, sp. zn. , zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť obchodnej spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o. trovy konania na účet obchodnej

spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho

úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa a podľa listiny a práva na

prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a nakoniec porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26

ods. 1 a 4 a podľa a 4 listiny a práva podľa a 2 dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2013 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. júla 2014.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1, a podľa a 4, , listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. mája 2013

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je jej tvrdenie, že krajský súd

nariadením predbežného opatrenia z 24. mája 2013 z dôvodu, že v konaní na prvom stupni

rozhodoval miestne nepríslušný súd  okresný súd namiesto Okresného súdu Bratislava II,

porušil jej základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a podľa listiny. Podľa sťažovateľky rozhodnutím miestne nepríslušného

súdu o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia je konanie postihnuté

vadou podľa , ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť

dovolania. Postup miestne nepríslušného (prvostupňového) súdu rozhodujúceho o návrhu

navrhovateľa znemožňujúci sťažovateľke skutkovo a právne argumentovať k podanému

návrhu sťažovateľka zároveň vníma ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237

písm. f) . Podľa sťažovateľky v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia,

„pretože títo prejudikovali, že sa dopustila obzvlášť závažného neoprávneného zásahu do

osobnostných práv Navrhovateľa“, čím došlo k porušeniu jej práva na prejednanie veci

nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe tvrdenia, že napadnuté

uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné, sťažovateľka zastáva názor, že pre

nedostatok jeho odôvodnenia jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa

sťažovateľky sa odvolací súd «ani nepokúsil vysporiadať s tým, aká značná, závažná

a dokonca až neodstrániteľná ujma by mohla Navrhovateľovi vzniknúť, ak by na

internetových stránkach podľa bodu 9 písm. a) tejto sťažnosti bolo uverejnené ďalšie

pokračovanie seriálu „ “ alebo niektoré z predmetných slov a slovných

spojení bez akejkoľvek väzby na osobu Navrhovateľa».

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd pripomína

špecifický charakter sťažnosti podľa , ktorý vzhľadom na dikciu

označeného ustanovenia spočíva okrem iného aj v tom, že ju možno podať len

subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Zmysel a účel

zásady subsidiarity vyplýva z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže

byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom

rámci predovšetkým úlohou všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých

ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala

sťažovateľka dovolanie. Sťažovateľka argumentuje tým, že jej krajský súd odňal možnosť

konať pred súdom z dôvodu rozhodovania miestne nepríslušným súdom v konaní

o nariadenie predbežného opatrenia na prvom stupni, odvolacie rozhodnutie nebolo vydané

nestranným súdom a z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre

nedostatok jeho odôvodnenia, s čím spája aj svoje tvrdenie o neprimeranom obmedzení

svojho práva na slobodu prejavu.

Námietky procesných vád podľa a sú vždy predmetom

skúmania dovolacieho súdu. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu najvyšší súd posudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci [ ], ktorá ale nezakladá prípustnosť dovolania

[porovnaj napr. rozsudok sp. zn. z 28. augusta 1997 (R 111/1998), uznesenia

vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ].

Pri takomto právnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava námietku

o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak nie je

prípustné. Na druhej strane existujú rozhodnutia, v ktorých najvyšší súd považuje

nedostatok odôvodnenia za vadu, ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred

súdom [ ] a zakladá prípustnosť dovolania (napr. sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší súd v zásade vždy vecne preskúma námietku

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov

(). Tak to bolo aj v posudzovanej veci, keď najvyšší súd na základe

dovolania podaného sťažovateľkou preskúmal jej dovolaciu námietku o nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu s následkom odňatia možnosti sťažovateľky konať pred

súdom.

Vzhľadom na skutočnosti, ktoré sťažovateľka v sťažnosti namieta, ústavný súd

konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože ho

z uvedených hľadísk preskúmal najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky, hoci išlo

o procesné uznesenie, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce,

či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami

sťažovateľky, ktoré následne uplatnila v sťažnosti podľa , smerujúcimi

proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2014 (obdobne napr.

m. m. , , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 38 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2014

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na

posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

Zo sťažnosti predovšetkým vyplýva tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného

práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Toto tvrdenie je založené na sťažnostnej argumentácii, podľa ktorej jej bola odopretá súdna

ochrana v konaní o nariadenie predbežného opatrenia tým, že vo veci nerozhodol zákonný

sudca, t. j. sudca vecne a miestne príslušného súdu, keďže prvostupňový súd nebol podľa jej

názoru miestne príslušný, pretože podľa miesta jej sídla bol miestne príslušným súdom

Okresný súd Bratislava II.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti

považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej

dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom

konaní, pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie

sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný

prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je

Zb. v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v a . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že

dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) . Podľa

je prípustnosť dovolania vylúčená, ak ide o uznesenie o predbežnom

opatrení.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2013 ako neprípustné podľa

v spojení s .

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom

uznesení ústavne neakceptovateľným spôsobom vysporiadal s jej argumentáciou

k dovolaciemu dôvodu podľa založenou na tvrdení o nesprávnom

obsadení súdu prvého stupňa, ktorú sťažovateľka odôvodnila tým, že tento súd nebol

miestne príslušný na konanie o nariadenie predbežného opatrenia, pretože podľa miesta jej

sídla bol všeobecne miestne príslušným súdom Okresný súd Bratislava II, sa v napadnutom

uznesení najvyššieho súdu uvádza:

„Podľa súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa . Ak však

navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu

príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd

skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na

námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa ustanovenia veta druhá a tretia návrh na nariadenie

predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo

predbežné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia

odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho

odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho

súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.

Podľa ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.

V zmysle citovaného ustanovenia ods. súd skúma miestnu príslušnosť

podľa (tzv. všeobecnú miestnu príslušnosť) iba v prípade, ak navrhovateľ

vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť

namieta účastník (prevažne odporca). To znamená, že v iných prípadoch nie je oprávnený

túto príslušnosť skúmať. Ak nie sú splnené podmienky pre skúmanie miestnej príslušnosti,

teda ak ju súd neskúma, má to zároveň za následok, že jej prípadný nedostatok je zo zákona

zhojený. Pôvodne miestne nepríslušný súd sa tým zo zákona stáva (a naďalej je) miestne

príslušným pre celé konanie. Túto podmienku konania považuje zákon za splnenú a ani

v opravnom konaní nemožno robiť záver, že by vec bola na súde prvého stupňa prejednaná

pred miestne nepríslušným súdom. Pokiaľ sú splnené podmienky na skúmanie miestnej

príslušnosti, potom je jej prípadný nedostatok odstrániteľný postupom upraveným v § 105

ods. 2

Účastník konania (v zásade odporca) môže nedostatok miestnej príslušnosti

relevantne namietať len pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Vzhľadom na citované

ustanovenia veta druhá a tretia a , môže v konaní

o nariadenie predbežného opatrenia nastať situácia, keď odporca nebude mať k dispozícii

žiaden prvý úkon, ktorým by mohol namietať miestnu nepríslušnosť, pretože

o prebiehajúcom konaní sa dozvie až doručením uznesenia odvolacieho súdu o nariadení

predbežného opatrenia, teda v čase, keď už konanie končí. Je to dôsledok platnej právnej

úpravy inštitútu predbežného opatrenia, ktorá vytvára priestor na to, aby ten, komu sa má

predbežným opatrením uložiť nejaká povinnosť, sa o nariadenom predbežnom opatrení

dozvedel až v okamihu, keď je voči nemu účinné, a to z dôvodu, aby nemohol zmariť jeho

účel. Za tejto situácie je prípadný nedostatok všeobecnej miestnej príslušnosti zhojený už

v okamihu, keď súd zistí, že navrhovateľ nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako

navrhovateľ, resp. ak túto skutočnosť nezistí včas.

Prvým úkonom, ktorým môže odporca namietať nedostatok miestnej príslušnosti,

môže byť len úkon v rámci prebiehajúceho konania. Skončením konania účastníctvo

v konaní končí, a teda účastníkovi už nemôžu vznikať žiadne procesné práva, ktoré zákon

s týmto konaním spája. Za takýto prvý úkon preto nemožno považovať dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Konanie o dovolaní je samostatným konaním, ktoré za osobitných podmienok môže

nasledovať po právoplatnom skončení základného konania. Ak by za prvý úkon, ktorým

účastník môže namietať miestnu nepríslušnosť, malo byť považované aj dovolanie, mohlo by

to viesť k absurdnému dôsledku, keď by bol v rozpore so zásadou právnej istoty a efektivity

spätne považovaný za vadný postup súdov v základnom konaní, hoci ten bol až do

právoplatného skončenia konania súladný so zákonom. Takúto interpretáciu, považujúcu

dovolanie za prvý úkon, ktorým možno namietať miestnu nepríslušnosť, treba preto ako

neprijateľnú odmietnuť.

V prejednávanej veci išlo práve o situáciu, keď sa odporkyňa o prebiehajúcom

konaní dozvedela až doručením uznesenia o nariadení predbežného opatrenia odvolacím

súdom. Námietka miestnej príslušnosti prvostupňového súdu (ktorý inak rozhodol v jej

prospech) neprichádzala do úvahy, pretože odporkyňa žiaden prvý úkon, ktorým by mohla

takúto námietku vzniesť, nemala a ani, vzhľadom na platnú právnu úpravu, mať nemohla.

Ak nebola splnená ani podmienka pre skúmanie všeobecnej miestnej príslušnosti

spočívajúca v tom, či navrhovateľ nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ,

bol prípadný nedostatok všeobecnej miestnej príslušnosti zhojený. Súd prvého stupňa a ani

odvolací súd sa touto otázkou už nemohli zaoberať. Prvostupňový súd preto nebol

nesprávne obsadený a konanie pred ním nebolo postihnuté vadami vyplývajúcimi z § 237

písm. f/ a g/

Pokiaľ dovolateľka poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 22. augusta 2013 sp. zn. a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 5. júna 2013 sp. zn. (podľa ktorých ak navrhovateľ podal návrh na

nariadenie predbežného opatrenia podľa a nasl. na miestne nepríslušný súd,

pričom miestna príslušnosť nevyplýva z a ani navrhovateľ nevystupuje

v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, po vznesení námietky nedostatku miestnej

príslušnosti odporcom v odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, musí

odvolací súd podľa a toto napadnuté rozhodnutie zrušiť

a konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa zastaviť pre

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania) dovolací súd poznamenáva, že tieto

rozhodnutia sú pre danú vec nepoužiteľné, pretože sa týkajú inej situácie, pri ktorej bola

námietka miestnej nepríslušnosti uplatnená v odvolaní proti uzneseniu súdu o nariadení

predbežného opatrenia.

Na rozdiel od záverov v uvedených rozhodnutiach však aj pre takýto prípad zastáva

dovolací súd názor, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia námietka nedostatku

miestnej príslušnosti uplatnená odporcom v odvolaní nemá právnu relevanciu. Vyžaduje to

zachovanie účelu a zmyslu inštitútu predbežného opatrenia, ktorým sa sleduje, aby prípadné

meritórne rozhodnutie vo veci malo vôbec reálny význam. Ak podľa platnej právnej úpravy

sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručuje odporcovi až spolu s uznesením

o jeho nariadení a ak dôvodová správa k novele vykonanej

v súvislosti s tým k (pôvodne 9) výslovne uvádza, že

záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv musí mať prednosť pred právom

odporcu vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam ( ),

potom rovnako v záujme zachovania účelu a zmyslu predbežného opatrenia možno

obmedziť právo odporcu namietať v odvolaní miestnu nepríslušnosť tým, že sa na takúto

námietku nebude prihliadať. Inak povedané, odvolanie nie je prvým úkonom, ktorým by

odporca v konaní o nariadenie predbežného opatrenia mohol namietať miestnu

nepríslušnosť. Takýmto prvým úkonom by mohol byť len úkon urobený do vydania

rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia, ak by takýto úkon odporcovi patril.

Vzhľadom na platnú právnu úpravu však v konaní o nariadenie predbežného opatrenia

odporcovi žiaden prvý úkon, ktorým by mohol namietať nedostatok miestnej príslušnosti,

nepatrí (žiaden nemá). Tým, že prípadný nedostatok miestnej príslušnosti, ak nie sú splnené

podmienky pre jej skúmanie, treba zo zákona považovať za zhojený, nemôže nastať stav

rozhodovania nezákonným sudcom z dôvodu miestnej nepríslušnosti súdu. Pôvodne

nepríslušný súd sa totiž zhojením tohto nedostatku stáva súdom príslušným.

Interpretácia akceptujúca uplatnenie námietky nedostatku miestnej príslušnosti

v odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia a vedúca k záveru, že

odvolací súd musí uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zrušiť a konanie zastaviť

pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, zdanlivo dáva prednosť právu na

zákonného sudcu pred zachovaním účelu a zmyslu predbežného opatrenia. Zdanlivo preto,

lebo z dôvodov už uvedených vyššie o porušenie práva na zákonného sudcu nejde. Súčasne

nerešpektuje právo navrhovateľa na legitímne očakávanie, že prípadný nedostatok

všeobecnej miestnej príslušnosti je zo zákona zhojený (pôvodne miestne nepríslušný súd sa

zo zákona stáva príslušný), ak súd, na ktorý podal návrh, nie je oprávnený túto príslušnosť

skúmať. Navrhovateľa v podstate sankcionuje za to, že len využil právo, ktoré mu zákon

dáva. Zároveň sankcionuje aj súd, ktorý predbežné opatrenie nariadil, hoci postupoval

v súlade s ustanoveniami zákona, o ktorých platí prezumpcia ústavnosti. Okrem toho, hoci

to nie je nevyhnutné, formalisticky sa odkláňa od dlhoročných ustálených záverov právnej

teórie a súdnej praxe, ktoré považujú nedostatok podmienky miestnej príslušnosti za

odstrániteľný, resp. zhojiteľný (por. Ján Mazák, Základy občianskeho procesného práva,

tretie vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, spol. s r. o.,

rok 2007, str. 63, a tiež Vlastimil Handl - Jozef Rubeš a kol., Občanský soudní řád -

komentář, I. diel, Praha: Nakladateľstvo Panorama, rok 1985, str. 482).“

V posudzovanej veci bola kľúčovou námietka sťažovateľky, že možnosť konať pred

súdom jej bola odňatá tým, že o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia

(týkajúceho sa ochrany jeho osobnosti) rozhodol miestne nepríslušný súd. V tejto súvislosti

sťažovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu, keď

napriek skutočnosti, že námietku miestnej príslušnosti uplatnila pri prvom úkone, ktorý jej

patril a ktorým bolo dovolanie, najvyšší súd ako dovolací súd to nevzal do úvahy

a neposkytol ochranu jej označenému základnému právu.

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní, podľa vopred známych pravidiel, ktoré

sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber sudcov a sudcov „ad hoc“ (m. m.

). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonný sudca je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,

potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch

a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo

senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje

zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne

príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1

a listiny ().

Z pohľadu ústavného súdu prichodí v preskúmavanej veci predovšetkým v zhode

s najvyšším súdom konštatovať, že v dôsledku procesnej situácie, ktorú konštruuje hypotéza

právnej normy [v zmysle súd skúma miestnu príslušnosť podľa

(tzv. všeobecnú miestnu príslušnosť) iba v prípade, ak navrhovateľ vystupuje v rôznych

veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca. Ak nie sú

splnené podmienky na skúmanie miestnej príslušnosti, teda ak ju súd neskúma, má to

zároveň za následok, že jej prípadný nedostatok je zo zákona zhojený. Pôvodne miestne

nepríslušný súd sa tým zo zákona stáva (a naďalej je) miestne príslušným pre celé konanie]

nemožno považovať za vadný postup súdov v základnom konaní (okresného súdu

a krajského súdu), pretože ten bol až do právoplatného skončenia konania o nariadenie

predbežného opatrenia súladný so zákonom. Za konštrukcie platnej právnej úpravy (§ 75

ods. 8 zavedený a účinný od 15. októbra 2008) sa

sťažovateľka dozvedela o priebehu konania (a teda aj o tvrdenej vade miestnej

nepríslušnosti okresného súdu) až v okamihu, kedy jej bolo doručené uznesenie odvolacieho

súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktoré týmto okamihom nadobudlo právoplatnosť aj

vykonateľnosť (4. júna 2013).

Podľa súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez

výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania. V zmysle o nariadení

predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na

nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením,

ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na nariadenie predbežného

opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie

o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie

odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.

V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity ustanovené

v a na vydanie predbežného opatrenia rešpektované.

Ak teda v danej veci súdy o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného

opatrenia rozhodli bez nariadenia pojednávania a pokiaľ sťažovateľke nedoručili návrh na

nariadenie predbežného opatrenia pred jeho nariadením a rozhodli o nariadení predbežného

opatrenia bez vyjadrenia ostatných účastníkov, zodpovedá ich procesný postup uvedeným

ustanoveniam zákona. Keďže súd prvého stupňa návrh na nariadenie predbežného opatrenia

odmietol, nebolo povinnosťou súdov oboznámiť sťažovateľku s návrhom. Postup súdov,

ktorý bol v súlade so zákonom, nemohol viesť k porušeniu základného práva sťažovateľky

(dovolateľky) na zákonného sudcu podľa a listiny, a tým

k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom.

Ústavný súd poznamenáva, že v preskúmavanej veci námietka sťažovateľky

(„v konaní na prvom stupni rozhodoval miestne nepríslušný súd... čím bolo Sťažovateľovi

odňaté právo oboznámiť sa s návrhom Navrhovateľa...“) sa dotýka ústavnoprávneho

rozmeru súčasnej právnej úpravy postupu súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia v prípade, ak predbežné opatrenie nariadi až odvolací súd. K tomu

totiž v praxi dochádza (a tak to bolo aj vo veci sťažovateľky, pozn.) bez akejkoľvek

predchádzajúcej účasti odporcu na konaní o nariadení predbežného opatrenia, ak bol návrh

na jeho nariadenie zamietnutý alebo odmietnutý súdom prvého stupňa [a teda aj bez

možnosti namietať miestnu príslušnosť pri prvom úkone, ktorý odporcovi (sťažovateľke)

patrí].

Skúmanie ústavnej konformity právnej úpravy z hľadiska zásahu do procesných práv

účastníka konania, voči ktorému predbežné opatrenie smeruje, však presahuje rámec

konania o sťažnosti podľa . Ústavný súd je oprávnený o nej meritórne

rozhodnúť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa

(v obdobnej veci rozhodol Ústavný súd Českej republiky nálezom

z 19. januára 2010). Ústavný súd na podporu uvedeného záveru poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že „každé konanie pred ústavným súdom možno

začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne

z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho

vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež

, , ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver

vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť

v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti

senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna

( ), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný

ods. 2 , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou

atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu

mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj ).

Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd poznamenáva, že v rámci novej právnej

úpravy (týmto zákonom sa zrušuje

) s účinnosťou od 1. júla 2016 už pri úprave nariadenia

neodkladného opatrenia v § 329 ods. 1 umožňuje protistrane vyjadriť sa k odvolaniu

a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní

proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júla 2014

Ústavným súdom bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za

súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa (, m. m.

, , ). Ústavná konformita predbežných opatrení musí

byť posudzovaná aj cez prizmu požiadaviek kladených ústavným poriadkom na

dodržiavanie princípov spravodlivého súdneho procesu, ktorého základné kautely sú

vymedzené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (Markass Car Ltd proti Cypru, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 15. 10. 2009, sťažnosť č. 51591/99, Micaleff proti Malte, rozsudok

z 23. 10. 2001, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok vo veci Pekárny a cukrárny Klatovy, a. s.

proti Českej republike z 12. 1. 2012, sťažnosť č. 12266/07).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení

sudcovia, pretože títo prejudikovali, že sa Sťažovateľ dopustil obzvlášť závažného

neoprávneného zásahu do osobnostných práv Navrhovateľa...“. Tým podľa jej tvrdenia

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Z relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd

v súvislosti s touto námietkou sťažovateľky zdôraznil, že „opodstatnenou nebola ani

dovolacia námietka odporkyne o rozhodovaní vylúčenými sudcami v odvolacom konaní,

ktorú odôvodňovala tým, že odvolací súd prejudikoval jej neoprávnený zásah do

osobnostných práv navrhovateľa. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 19)

výslovne uviedol, že vydanie predbežného opatrenia v tejto veci nemožno v žiadnom prípade

chápať ako prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej, nakoľko po riadne vykonanom

dokazovaní môžu byť preukázané iné skutočnosti, na základe ktorých môže súd dospieť

k inému záveru, než pri nariadení tohto predbežného opatrenia. Okrem toho v zmysle § 14

ods. 3 dôvodom na vylúčenie sudcu nemôžu byť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe

sudcu v konaní o prejednávanej veci, teda ani jeho skutkové a právne závery, právne

uvažovanie, argumentácia a celkový spôsob odôvodnenia rozhodnutia.“.

Ústavný súd považuje citovanú časť argumentácie najvyššieho súdu obsiahnutú

v napadnutom uznesení k tejto námietke sťažovateľky za ústavne akceptovateľnú o to viac,

že je konformná s právnymi názormi vyslovenými v doterajšej judikatúre ústavného súdu

(, , ).

Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci

rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť

sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a dôvery občanov

a iných subjektov práva v právo a právny štát.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti. Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde

nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Dôvodom na

vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej

veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach ( až 3 ).

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prerokovaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia

určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k

účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny

pohľad na vec, a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo

zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má na tomto

výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie o veci tzv.

neprocesným spôsobom, t. j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za

konania najavo v zmysle . O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania

(ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom

(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.

Základom vylúčenia sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného , môžu

byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o možnej

neobjektívnosti sudcov.

Na základe uvedeného ani v súvislosti s touto námietkou sťažovateľky teda ústavný

súd nemá s prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia dôvod

spochybňovať závery najvyššieho súdu o tom, že vo veci vydania predbežného opatrenia

rozhodoval nestranný súd. Podľa tvrdenia sťažovateľky „nad mieru emotívne“ výroky

odvolacieho súdu aj podľa názoru ústavného súdu nie sú dôvodom, pre ktoré by bolo možné

konštatovať, že vo veci konali a rozhodovali vylúčení sudcovia.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu s následkom odňatia jej možnosti konať pred súdom, z odôvodnenia

napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd ju považoval za nedôvodnú, pričom

uviedol, že „v zmysle ustanovenia sa

o náležitostiach odôvodnenia rozsudku použije pre uznesenie primerane. Táto primeranosť

znamená, že pri uznesení o nariadení predbežného opatrenia, aj s prihliadnutím na

dočasnosť takéhoto rozhodnutia, je z hľadiska náležitostí jeho odôvodnenia postačujúce

stručné vysvetlenie, prečo súd rozhodol tak ako rozhodol. Tento záver podporuje aj znenie

, podľa ktorého, že ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí

uvádzať.

V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu

požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že skúmanie, či napadnuté súdne

rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov uvedených

v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje aj aspekt

právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu možno

hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu

[sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod. ()]. Tento

záver potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého

uznesenie odvolacieho súdu je riadne odôvodnené, ak je z neho zrejmé, „prečo odvolací

súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a akými podstatnými úvahami sa riadil, keď

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel“. Dovolací súd tiež uviedol, že „na

odôvodnenie rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia nemožno klásť rovnaké

požiadavky, aké má spĺňať meritórne rozhodnutie (napr. test proporcionality v prípade

stretu základných práv). Vylučuje to jeho povaha a účel, krátky časový limit na jeho vydanie

a najmä skutočnosť, že mu nepredchádza riadne vykonané dokazovanie.“.

Na účely preskúmania ústavnej udržateľnosti záveru najvyššieho súdu o tom, že

napadnuté uznesenie krajského súdu je riadne odôvodnené, vyjadreného v napadnutom

uznesení ústavný súd považoval za potrebné posúdiť z ústavných hľadísk aj odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2013, ktorým

zmenil uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh

navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, a predbežné opatrenie proti

sťažovateľke nariadil.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa pred

rozhodovaním o podanom odvolaní (navrhovateľom) detailne oboznámil s obsahom spisu,

predloženými dôkazmi, ako aj priamo s obsahom internetovej stránky sťažovateľky

www.lokaltv.sk/zapal-rytmausa. Na rozdiel od právneho názoru súdu prvého stupňa

v odôvodnení uznesenia, že v danom prípade navrhovateľ nepreukázal, že v tomto štádiu

konania je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov nariadením navrhovaného

predbežného opatrenia, dospel odvolací súd (na základe oboznámenia sa so skutkovým

stavom vo veci zo spisu, ako aj z internetovej stánky, ktorú prevádzkuje odporca a obsahom

odvolania) k záveru, že v tomto prípade sú splnené všetky predpoklady na vydanie

navrhnutého predbežného opatrenia. Tento svoj záver odvolací súd odôvodnil takto:

«Pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby

dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho

rozhodnutia bol ohrozený. Aj keď pri nariadení predbežného opatrenia ide vždy o dočasnú

úpravu pomerov medzi účastníkmi, túto dočasnú úpravu musí konajúci súd vždy odvodzovať

od nároku, alebo práva, ktoré má byť uplatnené v konaní vo veci samej.

V tomto prípade súd prvého stupňa mal pri posudzovaní podaného návrhu na

predbežné opatrenie za to, že navrhovateľ nepreukázal, že v tomto štádiu konania je

potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov nariadením navrhovaného predbežného

opatrenia, keď nepreukázal a ani dostatočným spôsobom neosvedčil existenciu hrozby

bezprostredne hroziacej ujmy na jeho právach. Skutočnosti, ktorými navrhovateľ

odôvodňuje potrebu nariadenia predbežného opatrenia, a to že odporca porušuje právo

navrhovateľa na súkromie a právo na česť a dôstojnosť a na ochranu dobrého mena

navrhovateľa ešte sami o sebe neosvedčujú nebezpečenstvo ohrozenia práv navrhovateľa

ako predpokladu pre nariadenie predbežného opatrenia. Dôvody uvádzané navrhovateľom

majú byť natoľko všeobecné, že bez ďalšieho nemôžu viesť k úvahe súdu o možnej hroziacej

ujme na právach navrhovateľa a skôr sú dôvodmi na preukázanie dôvodnosti nároku

navrhovateľa, ktorého sa mieni v budúcnosti domáhať návrhom vo veci samej.

Navrhovateľa v konaní o nariadenie predbežného opatrenia zaťažuje dôkazné bremeno

osvedčenia, že jeho situácia a ním opísaný stav vyžaduje skutočne naliehavú a rýchlu

úpravu pomerov, nakoľko bez nej by došlo k nezvrátiteľnému poškodeniu jeho práv, príp.

k inej ujme; túto podmienku sa navrhovateľovi podľa mienky súdu prvého stupňa

nepodarilo osvedčiť...

Primárne, odvolací súd zisťoval, či môže animovaná postava „ “

vystupujúca v uvedenej internetovej show Zapál Rytmausa, vyvolávať u divákov dojem, že

môže ísť v prenesenom význame, pre potreby uvedenej show o osobu navrhovateľa.

Odvolací súd je presvedčený, pričom opačný názor nevyjadril ani súd prvého stupňa, že

uvedená postava má jednoznačne u divákov evokovať až jednoznačne dávať najavo, že ide

o osobu navrhovateľa. Takže zámer odporcu o zosobnenie osoby navrhovateľa s postavou

„ “ je bez ďalšieho zrejmý. Za nie nezanedbateľný fakt, považuje

odvolací súd skutočnosť, že sám navrhovateľ v neskorších dieloch uvedenej interaktívej

show premenoval postavu „ “ na „ “, čím akoby chcel

zmierniť hrubým spôsobom zvulgarizované priezvisko navrhovateľa.

Odvolací súd sa v žiadnom prípade nemôže stotožniť s názorom súdu prvého stupňa,

že navrhovateľ nepreukázal, že v tomto štádiu konania je potrebné dočasne upraviť pomery

účastníkov nariadením navrhovaného predbežného opatrenia.

Odvolací súd nemá ani predstavu, akým iným, flagrantnejším spôsobom by malo byť

zasiahnuté do najzákladnejších ľudských práv, aby boli splnené podmienky na vydanie

obdobného predbežného opatrenia. Navrhovateľ zosmiešnil a stále zosmiešňuje osobu

navrhovateľa v tých najintímnejších osobnostných rovinách, na ochranu ktorým musí mať

a má nárok každý človek. V tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že osoba navrhovateľa

je osobou verejne známou, vystupujúcou v umeleckej oblasti, je dehonestujúci dopad

uvedenej show na jeho osobu ešte vypuklejší.

Osoba „ “, neskôr „ “, ktorá ako už bolo vyššie

uvedené má znázorňovať osobu navrhovateľa je odporcom v uvedenej internetovej show

zobrazovaná ako osoba s homosexuálnou orientáciou, je opisovaná mimoriadne

ponižujúco, v jednej časti uvedenej show mala dokonca poskytnúť inej mužskej postave,

ktorá zjavne pripomína známeho pornoherca českej národnosti orálny sex, pričom tvár

postavičky „ “ neskôr „nesie jasné znaky“ poskytovania tejto sexuálnej praktiky.

Takéto vulgárne, obscénne spojenia smerujúce k osobe navrhovateľa považuje

odvolací súd pri akokoľvek chápanej miery „umeleckej nadsádzky“ za absolútne

neprijateľné a tým najhrubším spôsobom zasahujúce do osobnej cti, dôstojnosti, dobrej

povesti a dobrého mena, tým pádom do osobnosti navrhovateľa. V tomto prípade nie je

úlohou odvolacieho súdu posudzovať vkus divákov, či sa im takýto druh humoru páči, ani

neposudzuje kvalitu prípadne hodnotu daného audiovizuálneho diela. Úlohou súdu je

poskytnúť právnu ochranu účastníkovi konania v tom prípade ak má za to, že na takéto

poskytnutie právnej ochrany je dôvod a sú splnené podmienky pre jej poskytnutie.

Súd prvého stupňa zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia aj z dôvodu, že

pri inštitúte predbežného opatrenia v zásade platí, že výrok predbežného opatrenia nemá

byť totožný s výrokom rozhodnutia vo veci samej, a to najmä z dôvodu, aby predbežné

opatrenie, ktoré má len dočasný charakter, nevytvorilo nenávratný (nenapraviteľný) stav

v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania. Ak by súd vyhovel návrhu navrhovateľa na

nariadenie predbežného opatrenia v požadovanom znení rozhodol by de facto aj o tých

právach a povinnostiach, o ktorých bude rozhodovať vo veci samej a tak predbežné

opatrenie by predchádzalo rozhodnutiu súdu o veci samej, čo je v rozpore s jeho účelom.

Navrhovateľom požadované predbežné opatrenie by prejudikovalo rozhodnutie vo veci

samej, v dôsledku čoho by bol výrok meritórneho rozhodnutia nadbytočný. Navrhovateľ

predbežným opatrením tak podľa mienky súdu prvého stupňa nesledoval dočasnú, ale trvalú

úpravu pomerov účastníkov konania, ktorá okolnosť je ďalším dôvodom na zamietnutie jeho

návrhu.

K tejto úvahe súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že je potrebné

individualizovať a konkretizovať pri každom konaní o predbežnom opatrení či táto

všeobecne platná zásada konania o predbežnom opatrení musí platiť univerzálne. V tomto

prípade má odvolací súd za to, že potreba dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi

konania má prednosť pred takto formálne chápaným predpokladom na vydanie

predbežného opatrenia. Navrhovateľ za daného stavu v podstate nemá ani inú právnu

možnosť ako sa brániť právnymi prostriedkami voči znevažujúcim útokom na jeho osobu,

pričom vydanie predbežného opatrenia v danej veci nemožno v žiadnom prípade chápať ako

prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej, nakoľko po vykonanom riadnom dokazovaní,

môžu byť preukázané iné skutočnosti na základe ktorých môže súd dospieť k inému záveru,

ako pri vydaní tohto predbežného opatrenia. Odvolací súd taktiež poukazuje na fakt, že vo

veci samej sa navrhovateľ mieni domáhať aj uloženia povinnosti odporcovi zničiť hmotné

substráty, ktoré má odporca k dispozícii a na ktorých sú zachytené odvysielané časti

audiovizuálnej interaktívnej show a súčasne bude požadovať aj priznanie majetkovej

satisfakcie. Takže vo veci samej sa pravdepodobne bude navrhovateľ domáhať aj iného

práva ako si uplatnil v návrhu na vydanie predbežného opatrenia aj keď vyplývajúce

z identického právneho základu.

Podľa názoru odvolacieho súdu je intenzita zásahu do práva navrhovateľa na

ochranu osobnosti takého rozsahu, pričom sa stále stupňuje tým, že vznikajú nové časti

uvedeného diela takého rozsahu a vykonávaná takým spôsobom, že vydanie predbežného

opatrenia je plne odôvodnené a neodporujúce zákonu.»

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd po oboznámení sa so všetkými

rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré boli vo veci sťažovateľky o nariadenie

predbežného opatrenia vydané, konštatuje, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odvolací súd neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom z dôvodu, že svoje

uznesenie náležite neodôvodnil, nie je arbitrárny. Najvyšší súd svoj právny záver

v napadnutom uznesení primerane odôvodnil, preto ho nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený a podľa názoru ústavného súdu je z ústavného hľadiska udržateľný

a akceptovateľný.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nariadenie predbežného opatrenia má

dočasný (predbežný) charakter. Pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka

rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú

všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia

o veci. Právna úprava síce výslovne neupravuje, ako má súd postupovať pri zisťovaní

skutkového základu pre vydanie predbežného opatrenia, avšak dáva

zreteľne najavo, že nemôže ísť o dokazovanie v plnom rozsahu. Skutočnosti, z ktorých sa

vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané

dôkazmi. Zákon z tohto dôvodu ani nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o predbežnom

opatrení mal súd vykonávať dokazovanie ( a nasl. ). Pre nariadenie predbežného

opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť

návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou

situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. augusta 2010). Medzi osvedčením a dokázaním nejakej skutočnosti je

rozdiel, ktorý odlišuje mieru zisťovania skutkového stavu pri vydávaní uznesenia

o predbežnom opatrení a rozsudku (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012).

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že dočasná úprava práv a povinností, ktorá je

účelom predbežného opatrenia, nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh

zrušené ().

Vychádzajúc zo špecifického charakteru predbežných opatrení, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že meritórne posudzuje predbežné opatrenia

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

().

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k právnemu záveru, ktorý najvyšší

súd v napadnutom uznesení vyslovil, dospel ústavne konformnou interpretáciou

a aplikáciou príslušných ustanovení . V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštantne uvádza, že postup

súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom alebo trestnoprávnom konaní, nemožno

považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

ods. 1 dohovoru (, ).

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. júla 2014. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad príslušných ustanovení najvyšším

súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade

neexistujú také skutočnosti, ktoré by signalizovali reálnu možnosť vysloviť porušenie

základného práva sťažovateľky podľa a podľa listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. júla

2014 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 4

a podľa čl. 17 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2014

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 17 ods. 1 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 17 ods. 4 listiny slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu

verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosť, aj zodpovednosť, môže podliehať

takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon

a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej

celistvosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany

povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci (čl. 10 ods. 2 dohovoru).

Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že podstata ňou namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 4

a podľa a 4 listiny a práva podľa a 2 dohovoru tkvie

v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov krajského súdu obsiahnutých

v napadnutom uznesení z 24. mája 2013 vedúcich podľa jej názoru k zjavne neprimeranému

obmedzeniu jej slobody prejavu.

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie slobody prejavu garantovanej , listinou

i dohovorom sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, ak

ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny a ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak

v posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k neprípustnému zásahu do slobody prejavu

sťažovateľky.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a 4 a podľa a 4 listiny a práva podľa

čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla

2014 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom

prerokovaní odmietol aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

Ústavný súd nad rámec už uvedeného považuje za vhodné uviesť, že napadnuté

uznesenie krajského súdu z 24. mája 2013 o nariadení predbežného opatrenia na jednej

strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv navrhovateľa, ku ktorému by

mohlo dôjsť zásahom do ochrany jeho osobnosti pred prijatím meritórneho rozhodnutia, no

na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do práv sťažovateľky

tým, že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosť predbežného opatrenia do

právoplatného skončenia konania vo veci samej, pričom na tento účel krajský súd uložil

navrhovateľovi v lehote 30 dní od doručenia predbežného opatrenia podať na súde žalobu

v merite veci (čo aj navrhovateľ splnil v určenej lehote 3. júla 2013). Ústavný súd zistil, že

konanie vo veci samej na návrh navrhovateľa je vedené okresným súdom pod sp. zn.

, pričom v súčasnosti nie je ešte právoplatne skončené.

Medzičasom v exekučnej veci oprávneného proti sťažovateľke o vymoženie uloženej

povinnosti predbežným opatrením vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn.

odvolací krajský súd uznesením sp. zn. z 28. novembra

2014 zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii na základe uznesenia  predbežného

opatrenia krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2013 (exekučného titulu)  s tým,

že postup oprávneného pri nútenom vymáhaní povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej

z exekučného titulu považoval za legitímny a dôvodný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016