Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 533/2016
PDF · 594.16 KB
No categories available
II. ÚS 533/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o., Palkovičova 9, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj podľa čl. 17 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 276/2013
z 24. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 223/2013 z 30. júla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o., Palkovičova 9,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou BIZOŇ &
PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Juraj Bizoň, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1
a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
podľa čl. 17 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 276/2013 z 24. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 223/2013 z 30. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke v procesnom postavení
odporkyne v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedenom
pod sp. zn. 16 C 29/2013 sa navrhovateľ (ďalej len
„navrhovateľ“), domáhal nariadenia predbežného opatrenia, ktorého podstata spočívala:
«(a) v odstránení dielov č. 1-5 audiovizuálneho diela
z internetových stránok www.lokaltv.sk, www.facebook.com/LokalTV.official
a www.youtube.com/user/LokalTV2010,
(b) v zákaze používať slová napr.
na internetových stránkach podľa písm. a) tohto bodu,
(c) v zákaze účinkovania animovanej postavy nazvanej napr.
v audiovizuálnom diele na internetových stránkach podľa písm. a) tohto
bodu,
(d) v odstránení konkrétnych diskusných príspevkov z internetovej stránky
www.lokaltv.sk,
(e) v zákaze vyrobiť a uverejniť ďalšie pokračovanie audiovizuálneho diela
na internetových stránkach podľa písm. a) tohto bodu.»
Okresný súd uznesením sp. zn. 16 C 29/2013 z 28. marca 2013 návrh navrhovateľa
na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd dospel
k záveru, že:
«(a) „dôvody uvádzané navrhovateľom sú totiž natoľko všeobecné, že bez ďalšieho
nemôžu viesť k úvahe súdu o možnej hroziacej ujme na právach navrhovateľa a skôr sú
dôvodmi na preukázanie dôvodnosti nároku navrhovateľa, ktorého sa mieni v budúcnosti
domáhať návrhom vo veci samej“;
(b) „formulácia petitu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zodpovedá
formulácii petitu návrhu vo veci samej“;
(c) „nie je prípustné, aby súd odporcovi zakazoval len všeobecné používanie
navrhovateľom uvádzaných slov, slovných spojení a obrazovej podoby animovanej postavy
bez ďalšieho, teda bez akéhokoľvek spojenia alebo spojitosti s určitými okolnosťami alebo
osobou“;
(d)„navrhovateľ ním požadovaným nariadením predbežného opatrenia
v navrhovanom znení však nedosiahne legitímny cieľ a nezabráni sa ním uvádzaným
zásahom do jeho práv, nakoľko sám navrhovateľ v návrhu uviedol, že toto konanie odporcu
už do jeho osobnostných práv zasiahlo“;
(e) „navrhovateľ má možnosť v prípade ďalších neoprávnených zásahov zo strany
odporcu do jeho osobnostných práv, ku ktorým by mohlo podľa tvrdenia navrhovateľa
v budúcnosti dôjsť, brániť sa žalobou na ochranu osobnosti“;
(f) „tvrdenie navrhovateľa, že útoky odporcu do jeho osobnostných práv, ktoré
pretrvávajú a budú pokračovať a preto konkrétna ochrana práv navrhovateľa bude sťažená,
nie je žiadnym spôsobom odôvodnené a nepostačuje na nariadenie predbežného opatrenia,
ktorého sa navrhovateľ domáha.“»
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 29/2013 z 28. marca 2013 podal
navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a nariadil predbežné opatrenie,
podľa ktorého sťažovateľka je povinná:
«- odstrániť a účinne zabezpečiť odstránenie z webovej stránky odporcu
www.lokaltv.sk, ako aj z webových stránok www.facebook.com/LokaITV.official
a www.youtube.com/user/LokalTV2010 a účinne zamedziť šírenie a prístup tretích osôb
(s výnimkou právnych zástupcov poskytujúcich účastníkom tohto konania právne služby)
k odvysielanému prvému dielu audiovizuálnej interaktívnej show s názvom ,
ktorý bol pod názvom „ “ sprístupnený verejnosti dňa 24. 01. 2013, k druhému
dielu audiovizuálnej interaktívnej show s názvom , ktorý bol pod názvom
„ “ sprístupnený verejnosti dňa 01. 02. 2013, k tretiemu dielu audiovizuálnej
interaktívnej show s názvom , ktorý bol pod názvom „ “
sprístupnený verejnosti dňa 08. 02. 2013, k štvrtému dielu audiovizuálnej interaktívnej show
s názvom , ktorý bol pod názvom “ sprístupnený
verejnosti dňa 15. 02. 2013 a k piatemu dielu audiovizuálnej interaktívnej show s názvom
, ktorý bol pod názvom „ “ sprístupnený verejnosti dňa 22. 02.
2013, a to až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
- zdržať sa zverejňovania, sprístupňovania a šírenia slovného spojenia
“; slovného spojenia „ “; slovného spojenia
„ “; slova „ “; slova “; slovného spojenia
“; slova „ “; slova „ “; slovného spojenia „
“ a slova „teplý“ vo všetkých ich gramatických tvaroch v písomnej, zvukovej
a zvukovoobrazovej forme prostredníctvom webovej stránky Odporcu www.lokaltv.sk, ako
aj prostredníctvom webových stránok www.facebook.com/LokaITV.official
a www.youtube.com/user/LokalTV2010, a to až do nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
- zdržať sa zverejňovania, sprístupňovania a šírenia obrazovej podoby animovanej
postavy vystupujúcej v audiovizuálnej interaktívnej show s názvom
vysielanej odporcom a pomenovanej alebo „ a to
prostredníctvom webovej stránky Odporcu - www.lokaltv.sk, ako aj prostredníctvom
webových stránok www.facebook.com/LokalTV.official
a www.youtube.com/user/LokalTV2010, a to až do nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
- odstrániť a účinne zabezpečiť odstránenie z webovej stránky Odporcu
www.lokaltv.sk a účinne zamedziť šírenie a prístup tretích osôb (s výnimkou právnych
zástupcov poskytujúcich účastníkom tohto konania právne služby)
ku komentáru “, ktorého autorom je a ktorý
bol pridaný dňa 05. 02. 2013 o 05:36 h ako reakcia k prvej časti audiovizuálnej
interaktívnej show s názvom , pod názvom „
ku komentáru šak teba nezmerá
žiadny teplákomer aký si teplý ... originál“, ktorého autorom je „ “ a ktorý
bol pridaný dňa 02. 02. 2013 o 3:46 h ako reakcia k druhej časti audiovizuálnej
interaktívnej show s názvom , pod názvom „ “,
ku komentáru ktorého autorom je
„ “ a ktorý bol pridaný dňa 26. 02. 2013 o 3:02 h ako reakcia k tretej
časti audiovizuálnej interaktívnej show s názvom , pod názvom „
“,
ku komentáru „ “, ktorého autorom
je „ “ a ktorý bol pridaný dňa 14. 02. 2013 o 3:26 h ako reakcia k tretej časti
audiovizuálnej interaktívnej show s názvom , pod názvom „ “,
ku komentáru „ ?!“, ktorého autorom je
„ “ a ktorý bol pridaný dňa 15. 02. 2013 o 05:03 h ako reakcia k štvrtej
časti audiovizuálnej interaktívnej show s názvom , pod názvom
, a to až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
- zdržať sa vydávania, zverejňovania, sprístupňovania a šírenia ďalších pokračovaní
audiovizuálnej interaktívnej show s názvom prostredníctvom webovej
stránky odporcu - www.lokaltv.sk, ako aj prostredníctvom webových stránok
www.facebook.com/LokalTV.official a www.youtube.com/user/LokalTV2010, a to až do
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.»
Odvolací súd súčasne uložil povinnosť navrhovateľovi podať návrh vo veci samej
v lehote 30 dní od doručenia tohto predbežného opatrenia.
Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady proti skutkovým záverom krajského
súdu, pričom v tejto súvislosti uvádza, že
«(a) „odvolací súd nemá ani predstavu, akým iným flagrantnejším spôsobom by
malo byť zasiahnuté do najzákladnejších ľudských práv“;
(b) „navrhovateľ zosmiešnil a stále zosmiešňuje osobu navrhovateľa v tých
najintímnejších osobnostných rovinách, na ochranu ktorým musí mať a má nárok každý
človek. V tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že osoba navrhovateľa je osobou verejne
známou, vystupujúcou v umeleckej oblasti, je dehonestujúci dopad uvedenej show na jeho
osobu ešte vypuklejší“;
(c) konanie Sťažovateľa považuje za „absolútne neprijateľné a tým najhrubším
spôsobom zasahujúce do osobnej cti, dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena, tým
pádom do osobnosti navrhovateľa“;
(d) „je intenzita zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti takého
rozsahu, pričom sa stále stupňuje tým, že vznikajú nové časti uvedeného diela takého
rozsahu a vykonávaná takým spôsobom, že vydanie predbežného opatrenia je plne
odôvodnené a neodporujúce zákonu.“»
Proti označenému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo nariadené predbežné
opatrenie, podala sťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) a písm. g)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením
sp. zn. 6 Cdo 223/2013 z 30. júla 2014 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.
Sťažovateľka tvrdí, že „oboma napadnutými rozhodnutiami boli porušené
nasledujúce základné práva... právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo nebyť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny, právo
na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na
prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, právo
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, ods. 4 Ústavy, čl. 17 ods. 1, ods. 4 Listiny a čl. 10
ods. 1, ods. 2 Dohovoru.“.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia
prvostupňové rozhodnutie vydal miestne nepríslušný súd. V tejto súvislosti v sťažnosti
uvádza, že «navrhovateľ zaslal dňa 25. 01. 2013 SMS správu štatutárnemu zástupcovi
Sťažovateľa, v ktorej tomuto Navrhovateľ oznámil, že cit: „v pondelok zajebem ukrutnu
zalobu s jednym dost vyznamnym pravnikom a dam do toho vsetko co som kedy zarobil aj
keby som mal zbankrotovat tak zajebem pointu“
Od tohto okamihu Sťažovateľ pravidelne zisťoval na miestne príslušnom súde,
Okresnom súde Bratislava II, či voči Sťažovateľovi nebola podaná žaloba alebo návrh na
nariadenie predbežného opatrenia, aby sa k tomuto návrhu mohol Sťažovateľ riadne a včas
vyjadriť a tým zabrániť vzniku škôd na jeho majetku. Ako ale neskôr vyplynulo, navrhovateľ
podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia na miestne nepríslušnom súde, (zrejme)
aby tým znemožnil Sťažovateľovi vyjadriť sa k návrhu.».
Podľa názoru sťažovateľky „ústavný princíp zákonného sudcu nemožno žiadnym
spôsobom obchádzať, i keby dôvody na to boli akékoľvek... Iba taký sudca určený podľa
rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je
zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy, resp. súdom zriadeným zákonom podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 510/2012, v ktorom ústavný súd podľa nej rozhodoval v obdobnej veci. Podľa
sťažovateľky z uvedeného nálezu ústavného súdu vyplýva, že „nedostatok procesnej
podmienky miestnej príslušnosti je v zásade podľa platnej právnej úpravy odstrániteľným
nedostatkom podmienok konania. Osobitnou kategóriou je však konanie o návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia v prípadoch, v ktorých nie je daná miestna príslušnosť
podľa § 88 Občianskeho súdneho poriadku, a v prípadoch, ak navrhovateľ nevystupuje
v rôznych veciach ako navrhovateľ, pričom odporca v odvolacom konaní námietku miestnej
príslušnosti uplatní. V uvedenej procesno-právnej situácii treba nedostatok procesnej
podmienky miestnej príslušnosti považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania. Tento nedostatok podmienky konania znamená zároveň úplnú negáciu základného
práva na zákonného sudcu.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že citované závery ústavného súdu prevzal aj najvyšší
súd v uznesení sp. zn. 4 MObdo 3/2013 z 22. augusta 2013, podľa ktorého „ak navrhovateľ
podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku na miestne nepríslušný súd, pričom miestna príslušnosť nevyplýva z § 88 O. s. p.
a ani navrhovateľ nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, po vznesení
námietky nedostatku miestnej príslušnosti odporcom v odvolaní podanom proti uzneseniu
o nariadení predbežného opatrenia, musí odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. g/ a ods. 3
O. s. p. toto napadnuté uznesenie zrušiť a konanie o nariadení predbežného opatrenia
podľa § 104 ods. 1 O. s. p. zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak
v dôsledku postupu navrhovateľa nie je možné poskytnúť ochranu práva odporcu na
zákonného sudcu, potom nie je možné ani poskytnúť ochranu práva navrhovateľa na
urýchlené a účinné rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
(R 106/2014).“.
V nadväznosti na už citované sťažovateľka namieta, že «iný senát Najvyššieho súdu,
ktorý vydal napadnuté uznesenie 1/, prekvapivo rozhodol v rozpore s citovanými právnymi
názormi Ústavného súdu a Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu a rozhodol, že
„v konaní o nariadenie predbežného opatrenia námietka nedostatku miestnej príslušnosti
uplatnená odporcom v odvolaní nemá právnu relevanciu.“ Naviac podľa Najvyššieho súdu
„konanie o dovolaní je samostatným konaním, ktoré za osobitných podmienok môže
nasledovnať po právoplatnom skončení základného konania. Ak by za prvý úkon, ktorým
účastník môže namietať miestnu nepríslušnosť, malo byť považované aj dovolanie, mohlo by
to viesť k absurdnému dôsledku, keď by bol v rozpore so zásadou právnej istoty a efektivity
spätne považovaný za vadný postup súdov v základnom konaní, hoci ten bol až do
právoplatného skončenia konania súladný so zákonom.“».
Sťažovateľka zastáva názor, že „dovolacie konanie je prirodzeným pokračovaním
prvostupňového a odvolacieho konania, nejedná sa o samostatné konanie... Nič teda
nebráni Sťažovateľovi, aby nedostatok miestnej príslušnosti v prvostupňovom konaní
namietol v dovolaní, ak sa jedná o jeho prvý úkon vo veci...
Keďže o návrhu Navrhovateľa rozhodol miestne nepríslušný súd, bolo tým porušené
právo Sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a na prejednanie veci súdom
zriadeným zákonom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny, resp. čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
Tým, že Najvyšší súd nedostatočne zdôvodnil, prečo sa odchýlil od ustálenej
judikatúry, tak vydaním Napadnutého rozhodnutia 1/ rozhodol v rozpore s princípom
právnej istoty, čím porušil právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru došlo aj napadnutým uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.
5 Co 276/2013 z 24. mája 2013 z dôvodu, že nebolo vydané nestranným súdom.
Sťažovateľka vo vzťahu k tejto námietke v sťažnosti konštatuje, že «Krajský súd
v Napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol, že... odvolací súd nemá ani predstavu,
akým iným flagrantnejším spôsobom by malo byť zasiahnuté do najzákladnejších ľudských
práv... výrobu a zverejnenie audiovizuálneho diela „ “ vyhodnotil ako
„absolútne neprijateľné a tým najhrubším spôsobom zasahujúce do osobnej cti, dôstojnosti,
dobrej povesti a dobrého mena, tým pádom do osobnosti navrhovateľa.».
V tejto súvislosti sťažovateľka zdôrazňuje, že „k citovanému názoru na
prejednávanú vec dospel Krajský súd už v rámci rozhodovania o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia a bez vypočutia Sťažovateľa. Na základe tohto má Sťažovateľ
pochybnosti o nestrannosti senátu Krajského súdu, ktorý vydal Napadnuté rozhodnutie... Ak
by Krajský súd nemal v úmysle vysloviť svoj právny názor na meritum veci, nepochybne by
zvolil miernejšiu a vecnejšiu formuláciu odôvodnenia Napadnutého rozhodnutia 2/.
Predmetné výroky Krajského súdu ale sú skutočne nad mieru emotívne a veľmi nezvyčajné
pre odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
napadnutým uznesením krajského súdu aj z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia
a vytýka odvolaciemu súdu, že «obmedzením sa na skonštatovanie, že „vydanie
predbežného opatrenia je plne odôvodnené a neodporujúce zákonu“ mohol Krajský súd
nanajvýš odôvodniť nariadenie nejakého (bližšie nekonkretizovaného) predbežného
opatrenia. Toto odôvodnenie je ale absolútne nepostačujúce pre odôvodnenie absolútneho
zákazu zverejniť určité audiovizuálne dielo alebo slová, resp. slovné spojenia na
internetovej stránke... Napadnuté rozhodnutie nespĺňa ani minimálne kvalitatívne
požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, preto takéto odôvodnenie ako
obsahuje Napadnuté rozhodnutie skutočne nemožno nazvať ináč ako povrchné.».
Napokon sťažovateľka tvrdí, že vydaním napadnutého uznesenia krajského súdu
došlo k neprimeranému obmedzeniu jej základného práva na slobodu prejavu zaručeného
čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 17 ods. 1 a 4 listiny a práva zaručeného čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru. V rámci odôvodňovania tejto časti sťažnosti sťažovateľka po poukaze na to, že
«Krajský súd test proporcionality nevykonal a dokonca paušalizoval každé potencionálne
pokračovanie seriálu „Zapál Rytmausa“, alebo používanie slov „teplý“, „odhŕňač a pod.
na neoprávnený zásah do osobnostných práv Navrhovateľa...“ namieta, že „by uverejnením
sporných dielov seriálu „ “ akokoľvek zasiahol do osobnostných práv
Navrhovateľa... Sťažovateľ ale považuje zákaz zverejniť ďalšie pokračovanie seriálu, ako aj
používať predmetné slovné spojenia za bezprecedentný zásah do práva Sťažovateľa na
slobodu prejavu.».
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo obchodnej spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o. na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
a čl. 38 ods. 1 Listiny, na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru, na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, ods. 4 Ústavy, čl. 17 ods. 1, ods. 4
Listiny a čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
24. 05. 2013, č. k 5 Co/276/2013-113, a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
30. 07. 2014, sp. zn. 6 Cdo/223/2013, porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 05. 2013, č. k. 5 Co/276/2013-
113, a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 07. 2014, sp. zn. 6 Cdo/223/2013, zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť obchodnej spoločnosti INOUT STUDIO, s. r. o. trovy konania na účet obchodnej
spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie je
súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho
úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a práva na
prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a nakoniec porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26
ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 276/2013 z 24. mája 2013 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 223/2013 z 30. júla 2014.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
5 Co 276/2013 z 24. mája 2013
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je jej tvrdenie, že krajský súd
nariadením predbežného opatrenia z 24. mája 2013 z dôvodu, že v konaní na prvom stupni
rozhodoval miestne nepríslušný súd okresný súd namiesto Okresného súdu Bratislava II,
porušil jej základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny. Podľa sťažovateľky rozhodnutím miestne nepríslušného
súdu o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia je konanie postihnuté
vadou podľa § 237 písm. g) OSP, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť
dovolania. Postup miestne nepríslušného (prvostupňového) súdu rozhodujúceho o návrhu
navrhovateľa znemožňujúci sťažovateľke skutkovo a právne argumentovať k podanému
návrhu sťažovateľka zároveň vníma ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237
písm. f) OSP. Podľa sťažovateľky v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia,
„pretože títo prejudikovali, že sa dopustila obzvlášť závažného neoprávneného zásahu do
osobnostných práv Navrhovateľa“, čím došlo k porušeniu jej práva na prejednanie veci
nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe tvrdenia, že napadnuté
uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné, sťažovateľka zastáva názor, že pre
nedostatok jeho odôvodnenia jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa
sťažovateľky sa odvolací súd «ani nepokúsil vysporiadať s tým, aká značná, závažná
a dokonca až neodstrániteľná ujma by mohla Navrhovateľovi vzniknúť, ak by na
internetových stránkach podľa bodu 9 písm. a) tejto sťažnosti bolo uverejnené ďalšie
pokračovanie seriálu „ “ alebo niektoré z predmetných slov a slovných
spojení bez akejkoľvek väzby na osobu Navrhovateľa».
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd pripomína
špecifický charakter sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý vzhľadom na dikciu
označeného ustanovenia ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že ju možno podať len
subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Zmysel a účel
zásady subsidiarity vyplýva z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže
byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým úlohou všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých
ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala
sťažovateľka dovolanie. Sťažovateľka argumentuje tým, že jej krajský súd odňal možnosť
konať pred súdom z dôvodu rozhodovania miestne nepríslušným súdom v konaní
o nariadenie predbežného opatrenia na prvom stupni, odvolacie rozhodnutie nebolo vydané
nestranným súdom a z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre
nedostatok jeho odôvodnenia, s čím spája aj svoje tvrdenie o neprimeranom obmedzení
svojho práva na slobodu prejavu.
Námietky procesných vád podľa § 237 písm. g) a písm. f) OSP sú vždy predmetom
skúmania dovolacieho súdu. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu najvyšší súd posudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorá ale nezakladá prípustnosť dovolania
[porovnaj napr. rozsudok sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997 (R 111/1998), uznesenia
vo veciach sp. zn. 2 Cdo 83/2010, sp. zn. 7 Cdo 52/2011, sp. zn. 7 Cdo 109/2011, sp. zn.
3 Cdo 79/2012, sp. zn. 3 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 143/2012 a sp. zn. 3 Cdo 363/2012].
Pri takomto právnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava námietku
o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak nie je
prípustné. Na druhej strane existujú rozhodnutia, v ktorých najvyšší súd považuje
nedostatok odôvodnenia za vadu, ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred
súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá prípustnosť dovolania (napr. sp. zn. 4 Cdo 171/2005,
sp. zn. 1 Obdo V 91/2007, sp. zn. 2 Cdo 80/2012, sp. zn. 4 Cdo 165/2012, sp. zn.
4 Cdo 424/2012, sp. zn. 6 Cdo 259/2012, sp. zn. 5 Cdo 107/2013 a sp. zn. 5 Cdo 369/2013).
Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší súd v zásade vždy vecne preskúma námietku
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov
(IV. ÚS 52/2014). Tak to bolo aj v posudzovanej veci, keď najvyšší súd na základe
dovolania podaného sťažovateľkou preskúmal jej dovolaciu námietku o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu s následkom odňatia možnosti sťažovateľky konať pred
súdom.
Vzhľadom na skutočnosti, ktoré sťažovateľka v sťažnosti namieta, ústavný súd
konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože ho
z uvedených hľadísk preskúmal najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky, hoci išlo
o procesné uznesenie, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.
V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce,
či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami
sťažovateľky, ktoré následne uplatnila v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, smerujúcimi
proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 223/2013 z 30. júla 2014 (obdobne napr.
m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 52/2014).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 223/2013
z 30. júla 2014
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na
posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne
udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.
Zo sťažnosti predovšetkým vyplýva tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného
práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Toto tvrdenie je založené na sťažnostnej argumentácii, podľa ktorej jej bola odopretá súdna
ochrana v konaní o nariadenie predbežného opatrenia tým, že vo veci nerozhodol zákonný
sudca, t. j. sudca vecne a miestne príslušného súdu, keďže prvostupňový súd nebol podľa jej
názoru miestne príslušný, pretože podľa miesta jej sídla bol miestne príslušným súdom
Okresný súd Bratislava II.
Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti
považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej
dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom
konaní, pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie
sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný
prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v § 237 a § 239 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že
dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP. Podľa
§ 239 ods. 3 OSP je prípustnosť dovolania vylúčená, ak ide o uznesenie o predbežnom
opatrení.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do
právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 276/2013 z 24. mája 2013 ako neprípustné podľa
§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom
uznesení ústavne neakceptovateľným spôsobom vysporiadal s jej argumentáciou
k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP založenou na tvrdení o nesprávnom
obsadení súdu prvého stupňa, ktorú sťažovateľka odôvodnila tým, že tento súd nebol
miestne príslušný na konanie o nariadenie predbežného opatrenia, pretože podľa miesta jej
sídla bol všeobecne miestne príslušným súdom Okresný súd Bratislava II, sa v napadnutom
uznesení najvyššieho súdu uvádza:
„Podľa § 105 ods. 1 O. s. p. súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však
navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu
príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd
skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na
námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.
Podľa ustanovenia § 75 ods. 8 veta druhá a tretia O. s. p. návrh na nariadenie
predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo
predbežné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia
odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho
odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho
súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.
Podľa § 221 ods. 3 O. s. p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.
V zmysle citovaného ustanovenia § 105 ods. O. s. p. súd skúma miestnu príslušnosť
podľa § 84 O. s. p. (tzv. všeobecnú miestnu príslušnosť) iba v prípade, ak navrhovateľ
vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť
namieta účastník (prevažne odporca). To znamená, že v iných prípadoch nie je oprávnený
túto príslušnosť skúmať. Ak nie sú splnené podmienky pre skúmanie miestnej príslušnosti,
teda ak ju súd neskúma, má to zároveň za následok, že jej prípadný nedostatok je zo zákona
zhojený. Pôvodne miestne nepríslušný súd sa tým zo zákona stáva (a naďalej je) miestne
príslušným pre celé konanie. Túto podmienku konania považuje zákon za splnenú a ani
v opravnom konaní nemožno robiť záver, že by vec bola na súde prvého stupňa prejednaná
pred miestne nepríslušným súdom. Pokiaľ sú splnené podmienky na skúmanie miestnej
príslušnosti, potom je jej prípadný nedostatok odstrániteľný postupom upraveným v § 105
ods. 2 O. s. p.
Účastník konania (v zásade odporca) môže nedostatok miestnej príslušnosti
relevantne namietať len pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Vzhľadom na citované
ustanovenia § 75 ods. 8 veta druhá a tretia O. s. p. a § 221 ods. 3 O. s. p., môže v konaní
o nariadenie predbežného opatrenia nastať situácia, keď odporca nebude mať k dispozícii
žiaden prvý úkon, ktorým by mohol namietať miestnu nepríslušnosť, pretože
o prebiehajúcom konaní sa dozvie až doručením uznesenia odvolacieho súdu o nariadení
predbežného opatrenia, teda v čase, keď už konanie končí. Je to dôsledok platnej právnej
úpravy inštitútu predbežného opatrenia, ktorá vytvára priestor na to, aby ten, komu sa má
predbežným opatrením uložiť nejaká povinnosť, sa o nariadenom predbežnom opatrení
dozvedel až v okamihu, keď je voči nemu účinné, a to z dôvodu, aby nemohol zmariť jeho
účel. Za tejto situácie je prípadný nedostatok všeobecnej miestnej príslušnosti zhojený už
v okamihu, keď súd zistí, že navrhovateľ nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako
navrhovateľ, resp. ak túto skutočnosť nezistí včas.
Prvým úkonom, ktorým môže odporca namietať nedostatok miestnej príslušnosti,
môže byť len úkon v rámci prebiehajúceho konania. Skončením konania účastníctvo
v konaní končí, a teda účastníkovi už nemôžu vznikať žiadne procesné práva, ktoré zákon
s týmto konaním spája. Za takýto prvý úkon preto nemožno považovať dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Konanie o dovolaní je samostatným konaním, ktoré za osobitných podmienok môže
nasledovať po právoplatnom skončení základného konania. Ak by za prvý úkon, ktorým
účastník môže namietať miestnu nepríslušnosť, malo byť považované aj dovolanie, mohlo by
to viesť k absurdnému dôsledku, keď by bol v rozpore so zásadou právnej istoty a efektivity
spätne považovaný za vadný postup súdov v základnom konaní, hoci ten bol až do
právoplatného skončenia konania súladný so zákonom. Takúto interpretáciu, považujúcu
dovolanie za prvý úkon, ktorým možno namietať miestnu nepríslušnosť, treba preto ako
neprijateľnú odmietnuť.
V prejednávanej veci išlo práve o situáciu, keď sa odporkyňa o prebiehajúcom
konaní dozvedela až doručením uznesenia o nariadení predbežného opatrenia odvolacím
súdom. Námietka miestnej príslušnosti prvostupňového súdu (ktorý inak rozhodol v jej
prospech) neprichádzala do úvahy, pretože odporkyňa žiaden prvý úkon, ktorým by mohla
takúto námietku vzniesť, nemala a ani, vzhľadom na platnú právnu úpravu, mať nemohla.
Ak nebola splnená ani podmienka pre skúmanie všeobecnej miestnej príslušnosti
spočívajúca v tom, či navrhovateľ nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ,
bol prípadný nedostatok všeobecnej miestnej príslušnosti zhojený. Súd prvého stupňa a ani
odvolací súd sa touto otázkou už nemohli zaoberať. Prvostupňový súd preto nebol
nesprávne obsadený a konanie pred ním nebolo postihnuté vadami vyplývajúcimi z § 237
písm. f/ a g/ O. s. p.
Pokiaľ dovolateľka poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 22. augusta 2013 sp. zn. 4 MObdo 3/2013 a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 5. júna 2013 sp. zn. II. ÚS 510/2012 (podľa ktorých ak navrhovateľ podal návrh na
nariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. O. s. p. na miestne nepríslušný súd,
pričom miestna príslušnosť nevyplýva z § 88 O. s. p. a ani navrhovateľ nevystupuje
v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, po vznesení námietky nedostatku miestnej
príslušnosti odporcom v odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, musí
odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. g/ a ods. 3 O. s. p. toto napadnuté rozhodnutie zrušiť
a konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa § 104 ods. 1 O. s. p. zastaviť pre
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania) dovolací súd poznamenáva, že tieto
rozhodnutia sú pre danú vec nepoužiteľné, pretože sa týkajú inej situácie, pri ktorej bola
námietka miestnej nepríslušnosti uplatnená v odvolaní proti uzneseniu súdu o nariadení
predbežného opatrenia.
Na rozdiel od záverov v uvedených rozhodnutiach však aj pre takýto prípad zastáva
dovolací súd názor, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia námietka nedostatku
miestnej príslušnosti uplatnená odporcom v odvolaní nemá právnu relevanciu. Vyžaduje to
zachovanie účelu a zmyslu inštitútu predbežného opatrenia, ktorým sa sleduje, aby prípadné
meritórne rozhodnutie vo veci malo vôbec reálny význam. Ak podľa platnej právnej úpravy
sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručuje odporcovi až spolu s uznesením
o jeho nariadení a ak dôvodová správa k novele Občianskeho súdneho poriadku vykonanej
zákonom č. 384/2008 Z. z. v súvislosti s tým k § 75 ods. 8 (pôvodne 9) výslovne uvádza, že
záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv musí mať prednosť pred právom
odporcu vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky),
potom rovnako v záujme zachovania účelu a zmyslu predbežného opatrenia možno
obmedziť právo odporcu namietať v odvolaní miestnu nepríslušnosť tým, že sa na takúto
námietku nebude prihliadať. Inak povedané, odvolanie nie je prvým úkonom, ktorým by
odporca v konaní o nariadenie predbežného opatrenia mohol namietať miestnu
nepríslušnosť. Takýmto prvým úkonom by mohol byť len úkon urobený do vydania
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia, ak by takýto úkon odporcovi patril.
Vzhľadom na platnú právnu úpravu však v konaní o nariadenie predbežného opatrenia
odporcovi žiaden prvý úkon, ktorým by mohol namietať nedostatok miestnej príslušnosti,
nepatrí (žiaden nemá). Tým, že prípadný nedostatok miestnej príslušnosti, ak nie sú splnené
podmienky pre jej skúmanie, treba zo zákona považovať za zhojený, nemôže nastať stav
rozhodovania nezákonným sudcom z dôvodu miestnej nepríslušnosti súdu. Pôvodne
nepríslušný súd sa totiž zhojením tohto nedostatku stáva súdom príslušným.
Interpretácia akceptujúca uplatnenie námietky nedostatku miestnej príslušnosti
v odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia a vedúca k záveru, že
odvolací súd musí uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zrušiť a konanie zastaviť
pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, zdanlivo dáva prednosť právu na
zákonného sudcu pred zachovaním účelu a zmyslu predbežného opatrenia. Zdanlivo preto,
lebo z dôvodov už uvedených vyššie o porušenie práva na zákonného sudcu nejde. Súčasne
nerešpektuje právo navrhovateľa na legitímne očakávanie, že prípadný nedostatok
všeobecnej miestnej príslušnosti je zo zákona zhojený (pôvodne miestne nepríslušný súd sa
zo zákona stáva príslušný), ak súd, na ktorý podal návrh, nie je oprávnený túto príslušnosť
skúmať. Navrhovateľa v podstate sankcionuje za to, že len využil právo, ktoré mu zákon
dáva. Zároveň sankcionuje aj súd, ktorý predbežné opatrenie nariadil, hoci postupoval
v súlade s ustanoveniami zákona, o ktorých platí prezumpcia ústavnosti. Okrem toho, hoci
to nie je nevyhnutné, formalisticky sa odkláňa od dlhoročných ustálených záverov právnej
teórie a súdnej praxe, ktoré považujú nedostatok podmienky miestnej príslušnosti za
odstrániteľný, resp. zhojiteľný (por. Ján Mazák, Základy občianskeho procesného práva,
tretie vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, spol. s r. o.,
rok 2007, str. 63, a tiež Vlastimil Handl - Jozef Rubeš a kol., Občanský soudní řád -
komentář, I. diel, Praha: Nakladateľstvo Panorama, rok 1985, str. 482).“
V posudzovanej veci bola kľúčovou námietka sťažovateľky, že možnosť konať pred
súdom jej bola odňatá tým, že o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia
(týkajúceho sa ochrany jeho osobnosti) rozhodol miestne nepríslušný súd. V tejto súvislosti
sťažovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu, keď
napriek skutočnosti, že námietku miestnej príslušnosti uplatnila pri prvom úkone, ktorý jej
patril a ktorým bolo dovolanie, najvyšší súd ako dovolací súd to nevzal do úvahy
a neposkytol ochranu jej označenému základnému právu.
Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu
zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto
základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude
rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní, podľa vopred známych pravidiel, ktoré
sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým
sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol
vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber sudcov a sudcov „ad hoc“ (m. m.
I. ÚS 239/04). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Pojem zákonný sudca je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,
ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,
potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch
a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo
senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje
zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne
príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny (IV. ÚS 57/2012).
Z pohľadu ústavného súdu prichodí v preskúmavanej veci predovšetkým v zhode
s najvyšším súdom konštatovať, že v dôsledku procesnej situácie, ktorú konštruuje hypotéza
právnej normy [v zmysle § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť podľa § 84 OSP
(tzv. všeobecnú miestnu príslušnosť) iba v prípade, ak navrhovateľ vystupuje v rôznych
veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca. Ak nie sú
splnené podmienky na skúmanie miestnej príslušnosti, teda ak ju súd neskúma, má to
zároveň za následok, že jej prípadný nedostatok je zo zákona zhojený. Pôvodne miestne
nepríslušný súd sa tým zo zákona stáva (a naďalej je) miestne príslušným pre celé konanie]
nemožno považovať za vadný postup súdov v základnom konaní (okresného súdu
a krajského súdu), pretože ten bol až do právoplatného skončenia konania o nariadenie
predbežného opatrenia súladný so zákonom. Za konštrukcie platnej právnej úpravy (§ 75
ods. 8 OSP zavedený zákonom č. 384/2008 Z. z. a účinný od 15. októbra 2008) sa
sťažovateľka dozvedela o priebehu konania (a teda aj o tvrdenej vade miestnej
nepríslušnosti okresného súdu) až v okamihu, kedy jej bolo doručené uznesenie odvolacieho
súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktoré týmto okamihom nadobudlo právoplatnosť aj
vykonateľnosť (4. júna 2013).
Podľa § 75 ods. 6 OSP súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez
výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 75 ods. 8 OSP o nariadení
predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na
nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením,
ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na nariadenie predbežného
opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie
o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie
odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.
V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity ustanovené
v § 75 ods. 6 a 8 OSP na vydanie predbežného opatrenia rešpektované.
Ak teda v danej veci súdy o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného
opatrenia rozhodli bez nariadenia pojednávania a pokiaľ sťažovateľke nedoručili návrh na
nariadenie predbežného opatrenia pred jeho nariadením a rozhodli o nariadení predbežného
opatrenia bez vyjadrenia ostatných účastníkov, zodpovedá ich procesný postup uvedeným
ustanoveniam zákona. Keďže súd prvého stupňa návrh na nariadenie predbežného opatrenia
odmietol, nebolo povinnosťou súdov oboznámiť sťažovateľku s návrhom. Postup súdov,
ktorý bol v súlade so zákonom, nemohol viesť k porušeniu základného práva sťažovateľky
(dovolateľky) na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, a tým
k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom.
Ústavný súd poznamenáva, že v preskúmavanej veci námietka sťažovateľky
(„v konaní na prvom stupni rozhodoval miestne nepríslušný súd... čím bolo Sťažovateľovi
odňaté právo oboznámiť sa s návrhom Navrhovateľa...“) sa dotýka ústavnoprávneho
rozmeru súčasnej právnej úpravy postupu súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia v prípade, ak predbežné opatrenie nariadi až odvolací súd. K tomu
totiž v praxi dochádza (a tak to bolo aj vo veci sťažovateľky, pozn.) bez akejkoľvek
predchádzajúcej účasti odporcu na konaní o nariadení predbežného opatrenia, ak bol návrh
na jeho nariadenie zamietnutý alebo odmietnutý súdom prvého stupňa [a teda aj bez
možnosti namietať miestnu príslušnosť pri prvom úkone, ktorý odporcovi (sťažovateľke)
patrí].
Skúmanie ústavnej konformity právnej úpravy z hľadiska zásahu do procesných práv
účastníka konania, voči ktorému predbežné opatrenie smeruje, však presahuje rámec
konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd je oprávnený o nej meritórne
rozhodnúť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy
(v obdobnej veci rozhodol Ústavný súd Českej republiky nálezom PL. ÚS 16/09
z 19. januára 2010). Ústavný súd na podporu uvedeného záveru poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že „každé konanie pred ústavným súdom možno
začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne
z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho
vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver
vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť
v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti
senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna
(čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2
ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou
atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu
mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd poznamenáva, že v rámci novej právnej
úpravy zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (týmto zákonom sa zrušuje
Občiansky súdny poriadok) s účinnosťou od 1. júla 2016 už pri úprave nariadenia
neodkladného opatrenia v § 329 ods. 1 umožňuje protistrane vyjadriť sa k odvolaniu
a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní
proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 223/2013 z 30. júla 2014
Ústavným súdom bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za
súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 222/04, m. m.
II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, I. ÚS 46/00). Ústavná konformita predbežných opatrení musí
byť posudzovaná aj cez prizmu požiadaviek kladených ústavným poriadkom na
dodržiavanie princípov spravodlivého súdneho procesu, ktorého základné kautely sú
vymedzené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (Markass Car Ltd proti Cypru, rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 15. 10. 2009, sťažnosť č. 51591/99, Micaleff proti Malte, rozsudok
z 23. 10. 2001, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok vo veci Pekárny a cukrárny Klatovy, a. s.
proti Českej republike z 12. 1. 2012, sťažnosť č. 12266/07).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení
sudcovia, pretože títo prejudikovali, že sa Sťažovateľ dopustil obzvlášť závažného
neoprávneného zásahu do osobnostných práv Navrhovateľa...“. Tým podľa jej tvrdenia
došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Z relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd
v súvislosti s touto námietkou sťažovateľky zdôraznil, že „opodstatnenou nebola ani
dovolacia námietka odporkyne o rozhodovaní vylúčenými sudcami v odvolacom konaní,
ktorú odôvodňovala tým, že odvolací súd prejudikoval jej neoprávnený zásah do
osobnostných práv navrhovateľa. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 19)
výslovne uviedol, že vydanie predbežného opatrenia v tejto veci nemožno v žiadnom prípade
chápať ako prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej, nakoľko po riadne vykonanom
dokazovaní môžu byť preukázané iné skutočnosti, na základe ktorých môže súd dospieť
k inému záveru, než pri nariadení tohto predbežného opatrenia. Okrem toho v zmysle § 14
ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nemôžu byť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe
sudcu v konaní o prejednávanej veci, teda ani jeho skutkové a právne závery, právne
uvažovanie, argumentácia a celkový spôsob odôvodnenia rozhodnutia.“.
Ústavný súd považuje citovanú časť argumentácie najvyššieho súdu obsiahnutú
v napadnutom uznesení k tejto námietke sťažovateľky za ústavne akceptovateľnú o to viac,
že je konformná s právnymi názormi vyslovenými v doterajšej judikatúre ústavného súdu
(IV. ÚS 82/09, IV. ÚS 257/2010, IV. ÚS 338/2013).
Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci
rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť
sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a dôvery občanov
a iných subjektov práva v právo a právny štát.
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti. Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde
nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Dôvodom na
vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej
veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 1 až 3 OSP).
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prerokovaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,
ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia
určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny
pohľad na vec, a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo
zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má na tomto
výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie o veci tzv.
neprocesným spôsobom, t. j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za
konania najavo v zmysle § 132 OSP. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania
(ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom
(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.
Základom vylúčenia sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného § 14 ods. 1 OSP, môžu
byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o možnej
neobjektívnosti sudcov.
Na základe uvedeného ani v súvislosti s touto námietkou sťažovateľky teda ústavný
súd nemá s prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia dôvod
spochybňovať závery najvyššieho súdu o tom, že vo veci vydania predbežného opatrenia
rozhodoval nestranný súd. Podľa tvrdenia sťažovateľky „nad mieru emotívne“ výroky
odvolacieho súdu aj podľa názoru ústavného súdu nie sú dôvodom, pre ktoré by bolo možné
konštatovať, že vo veci konali a rozhodovali vylúčení sudcovia.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu s následkom odňatia jej možnosti konať pred súdom, z odôvodnenia
napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd ju považoval za nedôvodnú, pričom
uviedol, že „v zmysle ustanovenia § 167 ods. 2 O. s. p. sa § 157 ods. 2 O. s. p.
o náležitostiach odôvodnenia rozsudku použije pre uznesenie primerane. Táto primeranosť
znamená, že pri uznesení o nariadení predbežného opatrenia, aj s prihliadnutím na
dočasnosť takéhoto rozhodnutia, je z hľadiska náležitostí jeho odôvodnenia postačujúce
stručné vysvetlenie, prečo súd rozhodol tak ako rozhodol. Tento záver podporuje aj znenie
§ 76 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého, že ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí
uvádzať.
V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu
požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa.“.
V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že skúmanie, či napadnuté súdne
rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov uvedených
v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje aj aspekt
právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu možno
hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu
[sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod. (IV. ÚS 52/2014)]. Tento
záver potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého
uznesenie odvolacieho súdu je riadne odôvodnené, ak je z neho zrejmé, „prečo odvolací
súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a akými podstatnými úvahami sa riadil, keď
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel“. Dovolací súd tiež uviedol, že „na
odôvodnenie rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia nemožno klásť rovnaké
požiadavky, aké má spĺňať meritórne rozhodnutie (napr. test proporcionality v prípade
stretu základných práv). Vylučuje to jeho povaha a účel, krátky časový limit na jeho vydanie
a najmä skutočnosť, že mu nepredchádza riadne vykonané dokazovanie.“.
Na účely preskúmania ústavnej udržateľnosti záveru najvyššieho súdu o tom, že
napadnuté uznesenie krajského súdu je riadne odôvodnené, vyjadreného v napadnutom
uznesení ústavný súd považoval za potrebné posúdiť z ústavných hľadísk aj odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 276/2013 z 24. mája 2013, ktorým
zmenil uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh
navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, a predbežné opatrenie proti
sťažovateľke nariadil.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa pred
rozhodovaním o podanom odvolaní (navrhovateľom) detailne oboznámil s obsahom spisu,
predloženými dôkazmi, ako aj priamo s obsahom internetovej stránky sťažovateľky
www.lokaltv.sk/zapal-rytmausa. Na rozdiel od právneho názoru súdu prvého stupňa
v odôvodnení uznesenia, že v danom prípade navrhovateľ nepreukázal, že v tomto štádiu
konania je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov nariadením navrhovaného
predbežného opatrenia, dospel odvolací súd (na základe oboznámenia sa so skutkovým
stavom vo veci zo spisu, ako aj z internetovej stánky, ktorú prevádzkuje odporca a obsahom
odvolania) k záveru, že v tomto prípade sú splnené všetky predpoklady na vydanie
navrhnutého predbežného opatrenia. Tento svoj záver odvolací súd odôvodnil takto:
«Pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby
dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho
rozhodnutia bol ohrozený. Aj keď pri nariadení predbežného opatrenia ide vždy o dočasnú
úpravu pomerov medzi účastníkmi, túto dočasnú úpravu musí konajúci súd vždy odvodzovať
od nároku, alebo práva, ktoré má byť uplatnené v konaní vo veci samej.
V tomto prípade súd prvého stupňa mal pri posudzovaní podaného návrhu na
predbežné opatrenie za to, že navrhovateľ nepreukázal, že v tomto štádiu konania je
potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov nariadením navrhovaného predbežného
opatrenia, keď nepreukázal a ani dostatočným spôsobom neosvedčil existenciu hrozby
bezprostredne hroziacej ujmy na jeho právach. Skutočnosti, ktorými navrhovateľ
odôvodňuje potrebu nariadenia predbežného opatrenia, a to že odporca porušuje právo
navrhovateľa na súkromie a právo na česť a dôstojnosť a na ochranu dobrého mena
navrhovateľa ešte sami o sebe neosvedčujú nebezpečenstvo ohrozenia práv navrhovateľa
ako predpokladu pre nariadenie predbežného opatrenia. Dôvody uvádzané navrhovateľom
majú byť natoľko všeobecné, že bez ďalšieho nemôžu viesť k úvahe súdu o možnej hroziacej
ujme na právach navrhovateľa a skôr sú dôvodmi na preukázanie dôvodnosti nároku
navrhovateľa, ktorého sa mieni v budúcnosti domáhať návrhom vo veci samej.
Navrhovateľa v konaní o nariadenie predbežného opatrenia zaťažuje dôkazné bremeno
osvedčenia, že jeho situácia a ním opísaný stav vyžaduje skutočne naliehavú a rýchlu
úpravu pomerov, nakoľko bez nej by došlo k nezvrátiteľnému poškodeniu jeho práv, príp.
k inej ujme; túto podmienku sa navrhovateľovi podľa mienky súdu prvého stupňa
nepodarilo osvedčiť...
Primárne, odvolací súd zisťoval, či môže animovaná postava „ “
vystupujúca v uvedenej internetovej show Zapál Rytmausa, vyvolávať u divákov dojem, že
môže ísť v prenesenom význame, pre potreby uvedenej show o osobu navrhovateľa.
Odvolací súd je presvedčený, pričom opačný názor nevyjadril ani súd prvého stupňa, že
uvedená postava má jednoznačne u divákov evokovať až jednoznačne dávať najavo, že ide
o osobu navrhovateľa. Takže zámer odporcu o zosobnenie osoby navrhovateľa s postavou
„ “ je bez ďalšieho zrejmý. Za nie nezanedbateľný fakt, považuje
odvolací súd skutočnosť, že sám navrhovateľ v neskorších dieloch uvedenej interaktívej
show premenoval postavu „ “ na „ “, čím akoby chcel
zmierniť hrubým spôsobom zvulgarizované priezvisko navrhovateľa.
Odvolací súd sa v žiadnom prípade nemôže stotožniť s názorom súdu prvého stupňa,
že navrhovateľ nepreukázal, že v tomto štádiu konania je potrebné dočasne upraviť pomery
účastníkov nariadením navrhovaného predbežného opatrenia.
Odvolací súd nemá ani predstavu, akým iným, flagrantnejším spôsobom by malo byť
zasiahnuté do najzákladnejších ľudských práv, aby boli splnené podmienky na vydanie
obdobného predbežného opatrenia. Navrhovateľ zosmiešnil a stále zosmiešňuje osobu
navrhovateľa v tých najintímnejších osobnostných rovinách, na ochranu ktorým musí mať
a má nárok každý človek. V tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že osoba navrhovateľa
je osobou verejne známou, vystupujúcou v umeleckej oblasti, je dehonestujúci dopad
uvedenej show na jeho osobu ešte vypuklejší.
Osoba „ “, neskôr „ “, ktorá ako už bolo vyššie
uvedené má znázorňovať osobu navrhovateľa je odporcom v uvedenej internetovej show
zobrazovaná ako osoba s homosexuálnou orientáciou, je opisovaná mimoriadne
ponižujúco, v jednej časti uvedenej show mala dokonca poskytnúť inej mužskej postave,
ktorá zjavne pripomína známeho pornoherca českej národnosti orálny sex, pričom tvár
postavičky „ “ neskôr „nesie jasné znaky“ poskytovania tejto sexuálnej praktiky.
Takéto vulgárne, obscénne spojenia smerujúce k osobe navrhovateľa považuje
odvolací súd pri akokoľvek chápanej miery „umeleckej nadsádzky“ za absolútne
neprijateľné a tým najhrubším spôsobom zasahujúce do osobnej cti, dôstojnosti, dobrej
povesti a dobrého mena, tým pádom do osobnosti navrhovateľa. V tomto prípade nie je
úlohou odvolacieho súdu posudzovať vkus divákov, či sa im takýto druh humoru páči, ani
neposudzuje kvalitu prípadne hodnotu daného audiovizuálneho diela. Úlohou súdu je
poskytnúť právnu ochranu účastníkovi konania v tom prípade ak má za to, že na takéto
poskytnutie právnej ochrany je dôvod a sú splnené podmienky pre jej poskytnutie.
Súd prvého stupňa zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia aj z dôvodu, že
pri inštitúte predbežného opatrenia v zásade platí, že výrok predbežného opatrenia nemá
byť totožný s výrokom rozhodnutia vo veci samej, a to najmä z dôvodu, aby predbežné
opatrenie, ktoré má len dočasný charakter, nevytvorilo nenávratný (nenapraviteľný) stav
v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania. Ak by súd vyhovel návrhu navrhovateľa na
nariadenie predbežného opatrenia v požadovanom znení rozhodol by de facto aj o tých
právach a povinnostiach, o ktorých bude rozhodovať vo veci samej a tak predbežné
opatrenie by predchádzalo rozhodnutiu súdu o veci samej, čo je v rozpore s jeho účelom.
Navrhovateľom požadované predbežné opatrenie by prejudikovalo rozhodnutie vo veci
samej, v dôsledku čoho by bol výrok meritórneho rozhodnutia nadbytočný. Navrhovateľ
predbežným opatrením tak podľa mienky súdu prvého stupňa nesledoval dočasnú, ale trvalú
úpravu pomerov účastníkov konania, ktorá okolnosť je ďalším dôvodom na zamietnutie jeho
návrhu.
K tejto úvahe súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že je potrebné
individualizovať a konkretizovať pri každom konaní o predbežnom opatrení či táto
všeobecne platná zásada konania o predbežnom opatrení musí platiť univerzálne. V tomto
prípade má odvolací súd za to, že potreba dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi
konania má prednosť pred takto formálne chápaným predpokladom na vydanie
predbežného opatrenia. Navrhovateľ za daného stavu v podstate nemá ani inú právnu
možnosť ako sa brániť právnymi prostriedkami voči znevažujúcim útokom na jeho osobu,
pričom vydanie predbežného opatrenia v danej veci nemožno v žiadnom prípade chápať ako
prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej, nakoľko po vykonanom riadnom dokazovaní,
môžu byť preukázané iné skutočnosti na základe ktorých môže súd dospieť k inému záveru,
ako pri vydaní tohto predbežného opatrenia. Odvolací súd taktiež poukazuje na fakt, že vo
veci samej sa navrhovateľ mieni domáhať aj uloženia povinnosti odporcovi zničiť hmotné
substráty, ktoré má odporca k dispozícii a na ktorých sú zachytené odvysielané časti
audiovizuálnej interaktívnej show a súčasne bude požadovať aj priznanie majetkovej
satisfakcie. Takže vo veci samej sa pravdepodobne bude navrhovateľ domáhať aj iného
práva ako si uplatnil v návrhu na vydanie predbežného opatrenia aj keď vyplývajúce
z identického právneho základu.
Podľa názoru odvolacieho súdu je intenzita zásahu do práva navrhovateľa na
ochranu osobnosti takého rozsahu, pričom sa stále stupňuje tým, že vznikajú nové časti
uvedeného diela takého rozsahu a vykonávaná takým spôsobom, že vydanie predbežného
opatrenia je plne odôvodnené a neodporujúce zákonu.»
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd po oboznámení sa so všetkými
rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré boli vo veci sťažovateľky o nariadenie
predbežného opatrenia vydané, konštatuje, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
odvolací súd neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom z dôvodu, že svoje
uznesenie náležite neodôvodnil, nie je arbitrárny. Najvyšší súd svoj právny záver
v napadnutom uznesení primerane odôvodnil, preto ho nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený a podľa názoru ústavného súdu je z ústavného hľadiska udržateľný
a akceptovateľný.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nariadenie predbežného opatrenia má
dočasný (predbežný) charakter. Pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka
rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú
všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia
o veci. Právna úprava síce výslovne neupravuje, ako má súd postupovať pri zisťovaní
skutkového základu pre vydanie predbežného opatrenia, avšak § 75 ods. 6 OSP dáva
zreteľne najavo, že nemôže ísť o dokazovanie v plnom rozsahu. Skutočnosti, z ktorých sa
vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané
dôkazmi. Zákon z tohto dôvodu ani nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o predbežnom
opatrení mal súd vykonávať dokazovanie (§ 120 a nasl. OSP). Pre nariadenie predbežného
opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť
návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou
situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 149/2010 z 5. augusta 2010). Medzi osvedčením a dokázaním nejakej skutočnosti je
rozdiel, ktorý odlišuje mieru zisťovania skutkového stavu pri vydávaní uznesenia
o predbežnom opatrení a rozsudku (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 5/2012
z 28. novembra 2012).
Ústavný súd poukazuje tiež na to, že dočasná úprava práv a povinností, ktorá je
účelom predbežného opatrenia, nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Vychádzajúc zo špecifického charakteru predbežných opatrení, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že meritórne posudzuje predbežné opatrenia
zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(IV. ÚS 82/09).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k právnemu záveru, ktorý najvyšší
súd v napadnutom uznesení vyslovil, dospel ústavne konformnou interpretáciou
a aplikáciou príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštantne uvádza, že postup
súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom alebo trestnoprávnom konaní, nemožno
považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. júla 2014. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším
súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade
neexistujú také skutočnosti, ktoré by signalizovali reálnu možnosť vysloviť porušenie
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. júla
2014 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy
a podľa čl. 17 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 223/2013 z 30. júla 2014
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 17 ods. 1 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 17 ods. 4 listiny slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu
verejného zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosť, aj zodpovednosť, môže podliehať
takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej
celistvosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany
povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci (čl. 10 ods. 2 dohovoru).
Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že podstata ňou namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 4
ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru tkvie
v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov krajského súdu obsiahnutých
v napadnutom uznesení z 24. mája 2013 vedúcich podľa jej názoru k zjavne neprimeranému
obmedzeniu jej slobody prejavu.
Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie slobody prejavu garantovanej ústavou, listinou
i dohovorom sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, ak
ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak
v posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k neprípustnému zásahu do slobody prejavu
sťažovateľky.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa
čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 223/2013 z 30. júla
2014 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom
prerokovaní odmietol aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
Ústavný súd nad rámec už uvedeného považuje za vhodné uviesť, že napadnuté
uznesenie krajského súdu z 24. mája 2013 o nariadení predbežného opatrenia na jednej
strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv navrhovateľa, ku ktorému by
mohlo dôjsť zásahom do ochrany jeho osobnosti pred prijatím meritórneho rozhodnutia, no
na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do práv sťažovateľky
tým, že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosť predbežného opatrenia do
právoplatného skončenia konania vo veci samej, pričom na tento účel krajský súd uložil
navrhovateľovi v lehote 30 dní od doručenia predbežného opatrenia podať na súde žalobu
v merite veci (čo aj navrhovateľ splnil v určenej lehote 3. júla 2013). Ústavný súd zistil, že
konanie vo veci samej na návrh navrhovateľa je vedené okresným súdom pod sp. zn.
16 C 29/2013, pričom v súčasnosti nie je ešte právoplatne skončené.
Medzičasom v exekučnej veci oprávneného proti sťažovateľke o vymoženie uloženej
povinnosti predbežným opatrením vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn.
55 Er 3754/2013 odvolací krajský súd uznesením sp. zn. 18 CoE 380/2014 z 28. novembra
2014 zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii na základe uznesenia predbežného
opatrenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 276/2013 z 24. mája 2013 (exekučného titulu) s tým,
že postup oprávneného pri nútenom vymáhaní povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej
z exekučného titulu považoval za legitímny a dôvodný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2016