Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)II. ÚS 510/2012
PDF · 223.27 KB
No categories available
II. ÚS 510/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., pre namietané
porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 M Obdo 4/2012 p o r u š i l základné právo spoločnosti R., s. r. o., na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Obdo 4/2012
z 31. júla 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti R., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 510/2012-23 z 13. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 M Obdo 4/2012.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním právneho
zástupcu z 22. apríla 2013 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení zo 16. apríla 2013 vyslovili
súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných
dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 21 Cb 101/2011-86 zo 14. septembra 2011 v právnej veci žalobkyne e., s. r. o.
(ďalej len „žalobkyňa“), proti sťažovateľke ako žalovanej bolo vydané predbežné opatrenie,
ktorým sa sťažovateľke ako jedinej spoločníčke spoločnosti s., spol. s r. o., t. j.
stopercentnej vlastníčke obchodného podielu, zakazuje tento obchodný podiel predať,
darovať, zameniť, založiť, zaťažiť vecným bremenom, predkupným právom, uzavrieť, čo sa
týka tohto obchodného podielu, zmluvu o budúcej zmluve, vložiť ako vklad na podnikanie,
ručiť, vyhotoviť notársku zápisnicu – exekučný titul týkajúci sa tohto obchodného podielu,
alebo akokoľvek inak nakladať s uvedeným obchodným podielom, a to až do právoplatného
skončenia súdneho konania o podanej odporovacej žalobe o neúčinnosť právneho úkonu –
zmluvy o prevode obchodného podielu uzavretej medzi spoločnosťou C., a. s., ako
prevodkyňou a sťažovateľkou ako nadobúdateľkou. Zároveň bolo žalobkyni uložené podať
návrh vo veci samej do 30 dní od doručenia predbežného opatrenia.
Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Cob 26/2011-
273 zo 14. septembra 2011 bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že v časti, ktorou
bolo sťažovateľke ako jedinej spoločníčke spoločnosti s., spol. s r. o., t. j. stopercentnej
vlastníčke obchodného podielu, zakázané s obchodným podielom akokoľvek nakladať, bol
návrh zamietnutý. V prevyšujúcej časti bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 z 31. júla 2012 bolo
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolateľ“)
proti uzneseniu krajského súdu zamietnuté. Mimoriadne dovolanie z 1. júna 2012 bolo
najvyššiemu súdu doručené 6. júna 2012 a bolo podané na základe podnetu sťažovateľky
z 24. októbra 2011.
Žalobkyňa podala voči sťažovateľke 19. mája 2011 štyri návrhy na vydanie
predbežného opatrenia, a to totožného znenia. Išlo o návrhy podané Okresnému súdu
Bratislava I (sp. zn. 28 Cb 206/2011), Okresnému súdu Košice-okolie (sp. zn.
13 C 39/2011), Okresnému súdu Košice II (sp. zn. 35 Cb 51/2011) a napokon okresnému
súdu (sp. zn. 21 Cb 101/2011). Okresný súd Bratislava I vec s poukazom na ustanovenie
§ 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku postúpil Okresnému súdu Bratislava II, ktorý je
všeobecným súdom sťažovateľky, a to z dôvodu, že žalobkyňa vystupovala v postavení
navrhovateľky na Okresnom súde Bratislava I v rôznych veciach opakovane. Okresný súd
Košice-okolie vec v zmysle ustanovenia § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
postúpil Okresnému súdu Bratislava II, ktorý je všeobecným súdom sťažovateľky, a to
z dôvodu, že žalobkyňa ako navrhovateľka vystupovala na Okresnom súde Košice-okolie
v rôznych veciach opakovane. Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 35 Cb 51/2011
z 8. júna 2011 vydal predbežné opatrenie, ktorým návrhu vyhovel a súčasne uložil
žalobkyni podať návrh na začatie konania vo veci samej v lehote 60 dní od právoplatnosti
uznesenia. Na základe odvolania sťažovateľky, ktorá okrem iného namietala miestnu
nepríslušnosť Okresného súdu Košice II (keďže miestne príslušným súdom, ktorý bol
oprávnený o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodnúť, bol všeobecný súd
sťažovateľky ako odporkyne v konaní, teda Okresný súd Bratislava II), uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 159/2011-125 z 20. júla 2011 bolo uznesenie
Okresného súdu Košice II zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd
v Košiciach konštatoval, že odvolanie, ktoré sťažovateľka podala, bolo jej prvým úkonom,
ktorý jej v konaní patril, pričom v ňom uplatnila aj námietku miestnej nepríslušnosti.
V danej veci by vo veci samej boli žalované dve spoločnosti, a to jedna so sídlom v R.
a druhá (sťažovateľka) so sídlom v B. Preto miestne príslušným súdom vo veci samej by
mohol byť Okresný súd Rožňava alebo Okresný súd Bratislava II a jeden z týchto súdov by
bol miestne príslušný aj na nariadenie predbežného opatrenia. Ďalej podľa Krajského súdu
v Košiciach právna úprava uvedená v § 105 ods. 1 štvrtej vete Občianskeho súdneho
poriadku dáva účastníkovi konania právo namietať miestnu príslušnosť súdu pri prvom
úkone, ktorý mu patril. V danej veci týmto úkonom je odvolanie sťažovateľky proti
uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia. Aby zákonné právo sťažovateľky namietať
miestnu príslušnosť súdu pri prvom úkone, ktorý jej patrí, bolo naplnené a zrealizované,
muselo sa napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Na základe právneho
názoru Krajského súdu v Košiciach Okresný súd Košice II 26. júla 2011 vec postúpil
Okresnému súdu Bratislava II. Napokon vo veci vedenej okresným súdom bolo rozhodnuté
tak, ako to už sťažovateľka uviedla.
Krajský súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení sp. zn. 5 Cob 26/2011
zo 14. septembra 2011 poukázal na ustanovenie § 105 ods. 1 prvej vety Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Návrh
na nariadenie predbežného opatrenia môže byť uplatnený na ktoromkoľvek súde. Keďže
v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia sa podaný návrh doručuje žalovanému až
spolu s rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, nebol dôvod, aby okresný súd
skúmal miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87 Občianskeho súdneho poriadku
v súvislosti s námietkou miestnej príslušnosti zo strany sťažovateľky. Námietku miestnej
príslušnosti v takomto prípade nie je dôvodné skúmať ani vtedy, ak ju namieta žalovaný
v odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia. Ak okresný súd nariadil
predbežné opatrenie, je povinnosťou žalobkyne uplatniť na okresnom súde aj návrh vo veci
samej (odporovaciu žalobu o neúčinnosť právneho úkonu).
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 z 31. júla 2012 vyplýva, že
ak okresný súd pred rozhodnutím o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia skúmal len
miestnu príslušnosť podľa § 88 Občianskeho súdneho poriadku a zistil, že výlučná miestna
príslušnosť iného okresného súdu nie je daná a žalobkyňa nevystupuje v rôznych veciach
opätovne ako navrhovateľka, nemožno sa námietkou miestnej príslušnosti uplatnenou
sťažovateľkou v odvolacom konaní zaoberať, aj keď odvolanie je prvým úkonom, ktorý
sťažovateľke patrí.
Podľa názoru sťažovateľky uzneseniami všeobecných súdov došlo k porušeniu
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Okresný súd, ktorý vo veci konal
v prvom stupni, vzhľadom na platnú právnu úpravu nebol v skutočnosti miestne príslušný,
keďže v jeho obvode sťažovateľka ako potenciálna žalovaná vo veci samej nemá sídlo.
Miestne príslušným mal byť Okresný súd Bratislava II. Súd z úradnej povinnosti skúma, či
je daná jeho miestna príslušnosť, avšak zásadne skúma iba osobitnú výlučnú miestnu
príslušnosť podľa § 88 Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne súd skúma miestnu
príslušnosť aj podľa ustanovení § 84 až § 87 Občianskeho súdneho poriadku, a to vtedy, ak
navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu
príslušnosť namieta odporca. Keďže (ako to potvrdzujú listy Okresného súdu Bratislava I
a Okresného súdu Košice-okolie) žalobkyňa vystupuje v rôznych veciach opätovne ako
navrhovateľka, bola splnená podmienka na to, aby okresný súd preskúmal miestnu
príslušnosť z úradnej povinnosti aj v predmetnej veci. Navyše, sťažovateľka v odvolaní
podanom proti uzneseniu okresného súdu (čo bolo prvým úkonom, ktorý jej vo veci patril,
keďže návrh na nariadenie predbežného opatrenia jej bol doručený až spolu s uznesením
okresného súdu) namietala miestnu príslušnosť okresného súdu. Ak súd v konaní zistí, že
nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu, o čom účastníkov
konania upovedomí. Práve takýto postup mal okresný súd zvoliť. Mal teda postupovať
obdobne ako Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Košice-okolie a Okresný súd Košice II.
Krajský súd neprihliadol na to, že sťažovateľka v odvolaní namietla miestnu príslušnosť
okresného súdu. Hoci je pravdou jeho konštatovanie, podľa ktorého návrh na nariadenie
predbežného opatrenia môže byť uplatnený na ktoromkoľvek súde, neznamená to ešte, že sa
miestne nepríslušný súd stane miestne príslušným na základe rozhodnutia navrhovateľa.
Právny názor krajského súdu absolútne popiera zákonný inštitút miestnej príslušnosti.
Napokon, pokiaľ najvyšší súd tvrdí, že záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane
práv má prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa k návrhu a namietať miestnu príslušnosť
pred nariadením predbežného opatrenia, tak treba uviesť, že uprednostňuje subjektívne
právo žalobkyne pred ústavným právom sťažovateľky na zákonného sudcu.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod
sp. zn. 21 Cb 101/2011, krajským súdom pod sp. zn. 5 Cob 26/2011 a najvyšším súdom pod
sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 12. júla 2011,
krajského súdu zo 14. septembra 2011 a najvyššieho súdu z 31. júla 2012 zrušené a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
V doplňujúcom podaní právneho zástupcu sťažovateľky z 22. apríla 2013 doručenom
ústavnému súdu 24. apríla 2013 sťažovateľka uplatnila právo na náhradu trov právneho
zastúpenia advokátom v celkovej sume 323,49 €.
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2012-72 (Nobs 176/2012)
zo 16. apríla 2013 doručeného ústavnému súdu 10. mája 2013 vyplýva, že sťažnosť
považuje za zjavne neopodstatnenú. Zotrváva na právnom posúdení veci uvedenom
v odôvodnení napadnutého uznesenia. Nad jeho rámec ozrejmuje, že ak okresný súd pred
rozhodnutím o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 Občianskeho
súdneho poriadku skúmal len miestnu príslušnosť podľa § 88 Občianskeho súdneho
poriadku, a zistil, že výlučná miestna príslušnosť iného okresného súdu nie je daná
a žalobkyňa nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, nemôže sa
námietkou miestnej príslušnosti uplatnenou sťažovateľkou v odvolacom konaní zaoberať, aj
keď odvolanie je prvým úkonom, ktorý sťažovateľke patrí. Uvedeným postupom preto
nebolo sťažovateľke odňaté právo na zákonného sudcu. V nadväznosti na uvedené zastáva
názor, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
základných práv zaručených ústavou a dohovorom neexistuje taká spojitosť, ktorá by
umožňovala vysloviť záver o ich porušení. Postupom najvyššieho súdu k porušeniu
označených práv nedošlo.
Ústavný súd doručil sťažnosť a uznesenie č. k. II. ÚS 510/2012-23 z 13. novembra
2012 aj právnej nástupkyni žalobkyne (keďže žalobkyňa bola 24. augusta 2011 vymazaná
z obchodného registra a od 25. augusta 2011 bola ako jej právna nástupkyňa zapísaná
spoločnosť L., s. r. o.) s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže
rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach. Prípis ústavného súdu
bol vrátený s tým, že adresát nie je na uvedenej adrese známy, hoci uvedená adresa bola
totožná s adresou, resp. sídlom zapísaným v obchodnom registri.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 z 31. júla 2012 vyplýva, že
ním bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie dovolateľa proti uzneseniam okresného súdu
č. k. 21 Cb 101/2011-86 z 12. júla 2011 a krajského súdu č. k. 5 Cob 26/2011-273
zo 14. septembra 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu súd v prípade návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia pred začatím konania skúma miestnu príslušnosť podľa § 105 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku rovnako ako v konaní vo veci samej. Keďže v danej veci nie
je daná výlučná miestna príslušnosť iného súdu podľa § 88 Občianskeho súdneho poriadku,
žalobkyňa nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľka a sťažovateľka
nenamietala miestnu príslušnosť (aj keď jej do rozhodnutia nepatril žiadny úkon), okresný
súd nemal možnosť v zmysle § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pred
rozhodnutím o tomto návrhu skúmať miestnu príslušnosť podľa § 84 až § 87 Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa § 75 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku o nariadení
predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh
na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením,
ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na nariadenie predbežného
opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie
o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie navrhovateľa. Uznesenie
odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie. Z citovaného
ustanovenia je zrejmé, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia nie je potrebné
doručovať ostatným účastníkom, pokiaľ mu súd vyhovie a odporcovi ho doručuje až spolu
s rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia. Právna úprava uvedená v ustanovení § 75
ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku vytvára priestor na to, aby sa odporca dozvedel
o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Z tohto dôvodu nemožno
doručovať návrh žalovanému pred nariadením predbežného opatrenia. Námietku miestnej
príslušnosti uplatnila sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného
opatrenia. Ak okresný súd pred rozhodnutím o návrhu skúmal len miestnu príslušnosť podľa
§ 88 Občianskeho súdneho poriadku a zistil, že výlučná miestna príslušnosť iného
okresného súdu nie je daná, pričom žalobkyňa nevystupuje v rôznych veciach opätovne ako
navrhovateľka, nemožno sa námietkou miestnej príslušnosti uplatnenou sťažovateľkou
v odvolacom konaní zaoberať, aj keď je odvolanie prvým úkonom, ktorý sťažovateľke patrí.
Účelu sledovanému nariadením predbežného opatrenia nemôže zodpovedať postup
odvolacieho súdu, ktorý by akceptoval námietku miestnej príslušnosti uplatnenú
sťažovateľkou v odvolaní. Záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv má prednosť
pred právom sťažovateľky vyjadriť sa k návrhu a namietať miestnu príslušnosť pred
nariadením predbežného opatrenia. Okresný súd zároveň nemá právo skúmať miestnu
príslušnosť širšie, ako mu ukladá citované ustanovenie § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť
súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa § 74 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku príslušný na nariadenie
predbežného opatrenia je súd, ktorý je príslušný na konanie o veci.
Podľa § 75 ods. 8 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku návrh na nariadenie
predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo
predbežné opatrenie nariadené.
Podľa § 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku všeobecným súdom právnickej
osoby je súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo.
Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá
do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po
právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené
s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľa § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak ide o nedostatok podmienky
konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže
pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa
nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Podľa § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd skúma miestnu príslušnosť
iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako
navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť
aj podľa § 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej.
Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý
účastníkovi patrí.
Podľa § 221 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ak odvolací súd rozhoduje
o odvolaní proti uzneseniu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší
rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.
Sťažovateľka je presvedčená, že došlo k porušeniu jej základného práva na
zákonného sudcu, keď napriek skutočnosti, že námietku miestnej príslušnosti uplatnila včas,
teda pri prvom úkone, ktorý jej patril a ktorým bolo odvolanie, krajský súd to nevzal
do úvahy a ani najvyšší súd neposkytol ochranu tomuto jej základnému právu.
Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu nemožno sa námietkou miestnej príslušnosti
uplatnenou v odvolacom konaní zaoberať, aj keď je odvolanie prvým úkonom, ktorý
odporcovi patrí, a preto sťažovateľke ako žalovanej nebolo odňaté základné právo
na zákonného sudcu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým vo všeobecnej rovine konštatovať,
že základné právo na zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú
podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú
nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie
jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola
zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –
pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04).
Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.
súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48
ods. 1 ústavy a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne
akceptovateľné (III. ÚS 116/06).
Samotná skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom súde boli
ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu práce, nepostačuje na
záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou podmienkou správneho
ustálenia osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej, resp. miestnej
príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom
vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle
čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
dohovoru (II. ÚS 283/09).
Súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho
súdneho poriadku aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia (mutatis
mutandis II. ÚS 136/08).
Ďalej považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nemožno súhlasiť s názorom
sťažovateľky, podľa ktorej mohol okresný súd v danej veci z vlastnej iniciatívy skúmať
otázku svojej miestnej príslušnosti s poukazom na to, že žalobkyňa vystupovala v rôznych
veciach opätovne ako navrhovateľka. Nie je totiž preukázané, že by okresný súd mal
o takejto skutočnosti vedomosť, keďže zrejme na okresnom súde žalobkyňa opätovne
v rôznych veciach ako navrhovateľka nevystupovala, pričom vo veci nešlo o niektorý
z prípadov miestnej príslušnosti podľa § 88 Občianskeho súdneho poriadku. Rovnako
neprichádzalo ani do úvahy, aby okresný súd skúmal miestnu príslušnosť podľa § 84 až § 87
Občianskeho súdneho poriadku, pretože v konaní vedenom okresným súdom sťažovateľka
miestnu príslušnosť okresného súdu nenamietala, pričom tak urobiť ani nemohla vzhľadom
na to, že o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa dozvedela až z doručeného
uznesenia okresného súdu a k nemu pripojeného návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia (§ 75 ods. 8 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku).
Treba prisvedčiť právnemu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého nebolo možné
zaoberať sa meritórne v odvolacom konaní námietkou miestnej príslušnosti uplatnenou
sťažovateľkou v odvolaní, aj keď odvolanie bolo prvým úkonom, ktorý vo veci
sťažovateľke patril.
Podľa názoru najvyššieho súdu účelu sledovanému nariadením predbežného
opatrenia nemôže zodpovedať postup odvolacieho súdu, ktorý by akceptoval námietku
miestnej príslušnosti uplatnenú v odvolaní, keďže záujem žalobkyne na účinnej a rýchlej
dočasnej ochrane práv má prednosť pred právom sťažovateľky vyjadriť sa k návrhu
a namietať miestnu príslušnosť pred nariadením predbežného opatrenia.
Podľa názoru ústavného súdu možnosti meritórne sa zaoberať v odvolacom konaní
námietkou miestnej príslušnosti uplatnenou sťažovateľkou v odvolaní bránilo ustanovenie
§ 221 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje
o odvolaní proti uzneseniu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší
rozhodnutie, len ak zastavuje konanie. Toto ustanovenie teda vylučuje možnosť, aby
odvolací súd zrušil uznesenie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu, aby
vec mohla byť postúpená miestne príslušnému súdu prvého stupňa.
Vzhľadom na dosiaľ uvedené treba konštatovať, že o návrhu žalobkyne na nariadenie
predbežného opatrenia rozhodoval miestne nepríslušný okresný súd, pričom vychádzajúc
z existujúcej právnej úpravy sťažovateľka nemala nijakú možnosť domôcť sa toho, aby
vo veci konal a rozhodol súd miestne príslušný, teda v konečnom dôsledku, aby vo veci
konal a rozhodol zákonný sudca.
Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno však dovodiť, že procesnými
podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré jedine umožňujú
dosiahnuť cieľ občianskeho súdneho konania. K podmienkam konania potom nevyhnutne
patrí tiež neexistencia vecných prekážok v konaní. Na strane súdu patria k podmienkam
konania také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práva a povinnosti vykonávať ako orgán
štátu občianske súdne konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. K týmto
vlastnostiam patrí jednak právomoc súdu, ale tiež jeho príslušnosť, a to tak vecná, ako aj
funkčná a miestna. K podmienkam konania na strane účastníkov patria také ich vlastnosti,
ktoré im umožňujú vystupovať v konaní v postavení účastníkov a ktoré im zároveň
umožňujú mať subjektívne procesné práva a povinnosti a svojimi úkonmi ich nadobúdať.
Ide o spôsobilosť byť účastníkom konania a o spôsobilosť procesnú. U zástupcov
účastníkov konania prichádza do úvahy spôsobilosť byť zástupcom a nutnosť preukázať
oprávnenie na zastupovanie. K vecným procesným podmienkam patrí návrh na začatie
konania, pokiaľ je podľa zákona podanie tohto návrhu podmienkou začatia konania. Ak súd
v prípadoch, kde to zákon dovoľuje, začína konanie bez návrhu, stáva sa procesnou
podmienkou tiež vydanie uznesenia o začatí konania. K takzvaným negatívnym procesným
podmienkam, či k prekážkam, patrí prekážka začatého konania (litispendencie) a prekážka
veci rozsúdenej (rei iudicatae).
Nedostatok procesných podmienok môže byť jednak neodstrániteľný, jednak
odstrániteľný. V ustanovení § 104 Občianskeho súdneho poriadku je ustanovené, ako má
súd postupovať v prípade, keď zistí neodstrániteľný nedostatok niektorej procesnej
podmienky, a v prípade, keď zistí odstrániteľný nedostatok. Neodstrániteľný je nedostatok
procesnej podmienky, odstránenie ktorého za danej právnej úpravy nie je možné.
Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého môže súd
prispieť za eventuálnej súčinnosti s niektorým účastníkom konania.
Zvláštnym prípadom je nedostatok procesnej podmienky miestnej príslušnosti, ktorý
nastane za situácie, keď začne konať vo veci miestne nepríslušný súd bez toho, aby k svojej
nepríslušnosti prihliadol, pričom účastníci konania námietku miestnej nepríslušnosti pri
svojom prvom procesnom úkone neuplatnili. V takomto prípade sa podmienka miestnej
príslušnosti považuje pre ďalšie konanie za splnenú.
Vychádzajúc z uvedeného možno ustáliť, že nedostatok procesnej podmienky
miestnej príslušnosti je v zásade podľa platnej právnej úpravy odstrániteľným nedostatkom
podmienok konania. Osobitnou kategóriou je však konanie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia v prípadoch, v ktorých nie je daná miestna príslušnosť podľa § 88
Občianskeho súdneho poriadku, a v prípadoch, ak navrhovateľ nevystupuje v rôznych
veciach ako navrhovateľ, pričom odporca v odvolacom konaní námietku miestnej
príslušnosti uplatní. V uvedenej procesno-právnej situácii treba nedostatok procesnej
podmienky miestnej príslušnosti považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania. Tento nedostatok podmienky konania znamená zároveň úplnú negáciu základného
práva na zákonného sudcu.
Pri kolízii medzi právom navrhovateľa na účinnú a rýchlu dočasnú ochranu práv
a právom odporcu na zákonného sudcu je povinnosťou všeobecných súdov postupovať tak,
aby sa poskytla ochrana obom týmto právam. Z ústavnoprávneho hľadiska je totiž
neakceptovateľné, aby právo navrhovateľa na účinnú a rýchlu dočasnú ochranu práv bolo
uprednostnené do tej miery, že tým dôjde k úplnému popretiu práva odporcu na zákonného
sudcu (mutatis mutandis II. ÚS 76/2011).
Inými slovami, ak navrhovateľ podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia na
miestne nepríslušný súd, hoci miestna príslušnosť nevyplývala z § 88 Občianskeho súdneho
poriadku a navrhovateľ ani nevystupoval v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ,
pričom odporca v odvolacom konaní námietku miestnej príslušnosti uplatnil, potom muselo
byť konanie bez ďalšieho zastavené pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Ak totiž v dôsledku postupu navrhovateľa nebolo možné poskytnúť vôbec ochranu právu
odporcu na zákonného sudcu, potom nebolo možné ani poskytnúť ochranu právu
navrhovateľa na urýchlené a účinné rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia. Navrhovateľ teda v uvedenej situácii nesie procesno-právnu zodpovednosť za
výsledok konania v prípade, ak sa obráti na miestne nepríslušný súd.
Možno dospieť k záveru, že na základe odvolania sťažovateľky mal krajský súd
zvažovať postup podľa § 221 ods. 3 v spojení s § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, čo sa však nestalo. Najvyšší súd toto pochybenie krajského súdu nenapravil.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jej
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 M Obdo 4/2012 z 31. júla 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný už uvedeným právnym názorom
ústavného súdu.
Sťažovateľka požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom
vo výške 323,49 €.
Ústavný súd jej priznal požadovanú sumu, a to za dva úkony právnych služieb v roku
2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €. Priznal tiež režijný paušál
dvakrát po 7,63 €. Napokon priznal na dani z pridanej hodnoty čiastku 53,91 € (bod 3
výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013