Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 338/2013
PDF · 241.92 KB
No categories available
IV. ÚS 338/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., K., zastúpenej advokátkou
JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 137/2012
zo 14. augusta 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 137/2012
zo 14. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná
účastníčkou konania o nariadenie predbežného opatrenia vedeného Okresným súdom
Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 29 Cb 51/2012, ktoré bolo začaté na základe
návrhu obchodnej spoločnosti M. s. r. o., H. (ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách
aj „žalobca“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 29 Cb 51/2012 z 9. mája 2012 nariadil predbežné
opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke dodávať pitnú vodu z verejného vodovodu žalobkyni
a odvádzať jej odpadové vody do verejnej kanalizácie v odberných miestach nachádzajúcich
sa v jej výrobnom závode, najmä č. 2000000600 a č. 2000000651, v zmysle uzavretej
zmluvy č. 20-000018603PO2009 z 19. januára 2009. Taktiež zaviazal sťažovateľku zdržať
sa všetkých konaní, ktoré by smerovali k prerušeniu, obmedzeniu alebo ukončeniu dodávok
pitnej vody žalobkyni z verejného vodovodu a odvádzaniu jej odpadových vôd do verejnej
kanalizácie v uvedených odberných miestach. V prípade, ak už sťažovateľka dodávku pitnej
vody z verejného vodovodu a odvádzanie odpadových vôd prerušila, okresný súd jej uložil
povinnosť bezodkladne dodávku pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzanie
odpadových vôd do verejnej kanalizácie pre žalobkyňu obnoviť. Okresný súd označeným
uznesením súčasne uložil žalobkyni v lehote 30 dní od doručenia uznesenia podať na súde
žalobu vo veci samej.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „žalobca sa domáhal vydania
predbežného opatrenia tohto znenia s tvrdením, že hoci pri odvádzaní odpadových vôd
používa podľa jeho názoru správne meradlo, sťažovateľ mu napriek tomu fakturuje odplatu
za stočné nie podľa nameraných hodnôt množstva odvedených odpadových vôd podľa
meradla, ale spôsobom, aký sa používa v prípade, ak odberateľ meradlo nepoužíva.
Žalobca preto neuhrádzal sťažovateľovi jeho faktúry, uhrádzal mu iba sumy zistené podľa
meradla. Preto sťažovateľ upozornil žalobcu, že pre tvrdený nedoplatok pristúpi k
odpojeniu žalobcu od dodávok vody. Žalobca však nie je ochotný uhrádzať sťažovateľovi
ním fakturované sumy. Meradlo považuje za správne, pretože po iniciovaní jeho kontroly
sťažovateľom síce najprv konštatoval Slovenský metrologický inšpektorát, pracovisko K.
pod č. 225/604/2011 z 20. decembra 2011, že žalobca nepoužíva určené meradlo
a tým porušuje zák. č. 142/2000 Z. z. o metrológii, avšak následne Slovenský metrologický
inšpektorát B. konanie o uloženie sankcie zastavil rozhodnutím č. 4297/600/2011/R
z 16. februára 2012, pretože dospel k záveru, že nebolo jednoznačne preukázané
protiprávne konanie žalobcom. Okresný súd sa (zrejme) stotožnil s názorom žalobcu, podľa
ktorého používa správne meradlo a keďže odpojením žalobcu (potravinársky závod)
od dodávky vody by mu vznikli značné škody, vydal predbežné opatrenie v navrhovanom
znení.“.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 Cb 51/2012 z 9. mája
2012 odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd jej odňal možnosť konať pred súdom
z dôvodu, že
- jej doručil iba napadnuté rozhodnutie bez toho, aby jej súčasne doručil návrh
na jeho vydanie a dôkazy, ktoré k návrhu pripojila žalobkyňa,
- z rozhodnutia o vydaní predbežného opatrenia nie je zrejmé, ako dospel okresný
súd k záveru o osvedčení nároku žalobkyne, z ktorých dôkazov a akým postupom k tomu
okresný súd dospel (sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala aj na to, že proti
nepreskúmateľnému rozhodnutiu nemožno argumentovať),
- z výroku jeho rozhodnutia (a ani z odôvodnenia) nemožno zistiť, akú žalobu má
žalobkyňa proti sťažovateľke podať vo veci samej, čím jej bolo znemožnené argumentovať
k otázke vecnej súvislosti medzi predbežným opatrením a budúcim návrhom vo veci samej,
ktorá je podmienkou vydania predbežného opatrenia.
Podľa sťažovateľky «rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ak bolo sťažovateľovi uložené predbežným opatrením do budúcnosti
žalovanému plniť žalobcovi bez toho, aby vzal do úvahy, že povinnosť žalovaného dodávať
pitnú vodu a odvádzať jeho odpadové vody bola založená synallagmatickým záväzkom,
t. j. oproti povinnosti žalobcu uhrádzať žalovanému za plnenie tejto povinnosti odplatu.
Pokiaľ je formulovaný akýkoľvek petit v občianskom súdnom konaní na plnenie
zo synallagmatického záväzku, musí zohľadňovať skutočnosť, že plneniu zodpovedá
protiplnenie...
Prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, tým, že nesprávne vyhodnotil obsah listinných dôkazov predložených žalobcom.
Z rozhodnutia SMI č. k. 4297/600/2011/R zo 16. februára 2012 vyplýva iba to, že bolo
zastavené konanie voči kontrolovanej osobe – žalobcovi – pre porušenie § 19 ods. 2
písm. a) zák. č. 142/2000 Z. z., nakoľko „nebolo jednoznačne preukázané protiprávne
konanie kontrolovanou osobou“; nevyplýva z neho záver o tom, že použité meradlo
je zákonným meradlom. Navyše sťažovateľ podal proti nemu ako účastník konania
odvolanie, o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté. Naopak z písomnosti SMI
č. j. 225/604/2011 z 20. decembra 2011 je jednoznačne zrejmé, že pri fyzickej kontrole
sporného meradla bolo zistené, že použité meradlo nie je určeným meradlom v zmysle § 19
ods. 2 zák. č. 142/2000 Z. z.
... takto formulovaný výrok predbežného opatrenia núti žalovaného kategoricky
a bez výnimky plniť v budúcnosti aj v prípadoch, v ktorých mu zákon umožňuje prerušiť
alebo obmedziť dodávky vody z verejného vodovodu v kvalitatívne rôznorodých prípadoch
(§ 32 ods. 1 zák. č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch), napr. aj pri ohrození života
a zdravia ľudí alebo majetku, či pri vyhlásených regulačných stupňoch odberu vôd
a pod. Naopak žalobca po vydaní predbežného opatrenia je v postavení, že mu bude
dodávka vody a odkanalizovanie realizované bez ohľadu na plnenie jemu zákonom
uložených povinností a dokonca bez ohľadu na akékoľvek udalosti.».
O odvolaní sťažovateľky krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cob 137/2012
zo 14. augusta 2012 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti
predovšetkým uvádza:
„A. Krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 137/2012-96 z 14. augusta 2012 potvrdil
uznesenie o nariadení predbežného opatrenia napriek tomu, že okresný súd odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že mu nedoručil návrh na vydanie
predbežného opatrenia; svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý znemožnil
sťažovateľovi vyjadriť sa k jeho dôvodom; z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, akú žalobu
vo veci samej je povinný žalobca podať.
Nedoručením návrhu na vydanie predbežného opatrenia (napriek jednoznačnému
príkazu procesného kódexu) sťažovateľovi okresný súd porušil jednak princíp rovnosti
zbraní a jednak znemožnil sťažovateľovi riadne odôvodniť podávané odvolanie. Sťažovateľ
nemal tak k dispozícii ani dôkazy, na základe ktorých mal okresný súd za osvedčené právo
žalobcu a nemohol sa k nim vyjadriť. Sťažovateľ nemohol argumentovať nedostatkom
vecnej súvislosti medzi požadovaným predbežným opatrením a návrhom vo veci samej ako
jednej z významných otázok rozhodovania o vydaní predbežného opatrenia. Sťažovateľ
nemohol vedieť, či žalobca hodlá vo veci samej podať žalobu na plnenie, alebo určovaciu
žalobu. Ako sa neskôr ukázalo, žalobca hodlal, alebo dodatočne sa rozhodol, podať
určovaciu žalobu, po podaní ktorej sa ukázalo, že predbežné opatrenie k nej a najmä k
odôvodneniu naliehavého právneho záujmu je bez potrebného vnútorného vzťahu.
Na veci nič nemení ani to, že návrh na vydanie predbežného opatrenia s prílohami
doručil sťažovateľovi krajský súd, Urobil tak totiž až po uplynutí lehoty na podanie
odvolania. Inak povedané, čokoľvek by sťažovateľ z návrhu alebo pripojených dôkazov
zistil, už by to nemohlo byť spôsobilým odvolacím dôvodom (§ 205 ods. 3 O. s. p.).
Krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu napriek tomu, že bolo vecne
nepreskúmateľné. Nemožno totiž neho zistiť akými úvahami sa okresný súd riadil a z akého
dôvodu považoval za splnené jednotlivé podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia
B. Krajský súd sa nevysporiadal dostatočne s odvolacími argumentami
sťažovateľa...“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 3 Cob 137/2012-96 zo 14. augusta 2012 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 137/2012-96 zo 14. augusta 2012
zrušuj a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €, ktorú
je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho zástupcu do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podstatou sťažnosti sú výhrady sťažovateľky voči uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 137/2012 zo 14. augusta 2012, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie
okresného súdu sp. zn. 29 Cb 51/2012 z 9. mája 2012 o nariadení predbežného opatrenia
týkajúceho sa dodávky pitnej vody žalobkyni a odvádzania jej odpadových vôd do verejnej
kanalizácie.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
IV. ÚS 16/09 atď.).
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn.
3 Cob 137/2012 zo 14. augusta 2012 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení
ňou označených práv je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom uznesení
nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich
ignoroval. Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom,
že:
- krajský súd nevzal do úvahy nedostatky procesného postupu okresného súdu, ktorý
sťažovateľke svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,
- rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, pretože ako odvolací súd
sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky,
- rozhodnutie krajského súdu je svojvoľné, pretože ním bolo potvrdené nariadenie
predbežného opatrenia bez toho, aby sa dostatočne skúmalo osvedčenie tvrdeného práva
žalobkyne a najmä samotná naliehavosť potreby dočasne upraviť pomery účastníkov.
Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý
súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného
zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia,
a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov,
ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov
konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje predbežné
opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje
len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému
právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí
mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,
kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,
proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu
spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia
o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného
súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP, a zistil, že odvolanie sťažovateľky
nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného uviedol,
že „napadnutým uznesením bolo o. i. uložené žalobcovi, aby v lehote 30 dní od doručenia
uznesenia podal na súde žalobu a uvedené uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu
doručené dňa 15. 5. 2012, to znamená, že žalobu vo veci samej mal žalobca podať v lehote
do 14. 6. 2012.
Na výzvu odvolacieho súdu žalobca predložil súdu fotokópiu žaloby zo dňa 11. 6.
2012 doručenú súdu prvého stupňa dňa 14. 6. 2012, v ktorej navrhuje určiť, že žalovaný
nie je od 30. 7. 2011 oprávnený žalobkyni v zmysle Zmluvy č. 20-000018603PO2009...
zo dňa 19. 1. 2009 fakturovať stočné spôsobom podľa bodu 14 prílohy tak, ako by šlo
o poruchu merného zariadenia... a určiť, že merač žalobkyne, a to... je určené meradlo,
vyhovuje požiadavkám na meranie súvisiace s platbami...
Z uvedeného vyplýva, že žalobca v súdom stanovenej lehote podal žalobu vo veci
samej, ktorá má vecnú súvislosť s nariadeným predbežným opatrením.“.
K tvrdeniu sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu,
že jej nebola doručená žaloba a že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočné
odôvodnenie, odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
«Je pravdou, že pred vydaním napadnutého uznesenia súd prvého stupňa nezaslal
žalovanému návrh na začatie konania, avšak taký postup je v súlade s § 75 ods. 8) O. s. p.,
podľa ktorého „O nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia
ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným
účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.“ Preto
nezaslaním návrhu a nevyžiadaním stanoviska žalovaného pred rozhodnutím o nariadení
predbežného opatrenia, súd prvého stupňa neporušil zákonnú úpravu. Je pravdou, že spolu
s uznesením o nariadení predbežného opatrenia súd prvého stupňa nezaslal žalovanému
návrh na jeho nariadenie, avšak uvedené procesné pochybenie súdu prvého stupňa napravil
odvolací súd, keď návrh spolu s prílohami zaslal žalovanému v prílohe podania zo dňa
31. 7. 2012. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí popísal
skutočnosti, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal a svoje rozhodnutie aj dostatočne
odôvodnil.
Podľa § 76 O. s. p. sa spravidla nezisťuje dokazovaním danosť obsahových
podmienok predbežného opatrenia, ale súd sa obmedzuje len na osvedčenie tých
najzákladnejších skutočností, aby mohol posúdiť, či tu prípadný nárok, ktorého predbežnú
úpravu okolnosti vyžadujú, môže byť a či ohrozenie záujmov žalobcu je také, že bez vydania
predbežného opatrenia mu hrozí značná ujma.
Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, účelom predbežného
opatrenia je rýchla, aj keď dočasná úprava právnych pomerov účastníkov konania alebo
zabezpečenie výkonu očakávaného rozhodnutia. Súd môže v rámci predbežného opatrenia
zakázať nakladať s vecami alebo právami, ale len v takom rozsahu, aby to bolo primerané
právu, ktoré žalobca uplatňuje.»
Vo vzťahu k osvedčeniu uplatneného nároku odvolací súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol, že «v konaní o nariadenie predbežného opatrenia súd nevykonáva
dokazovanie, ale postačuje osvedčenie nároku, ktorého predbežnú úpravu okolnosti
vyžadujú.
Medzi účastníkmi konania je sporné, či meradlo, ktoré žalobca používa na meranie
množstva odpadových vôd je vyhovujúcim meradlom. Záver o spôsobilosti meradla však
vyžaduje dokazovanie, na ktoré sú potrebné odborné znalosti. Pritom pred začatím tohto
konania už bolo na základe podnetu žalovaného vedené správne konanie na posúdenie
spôsobilosti meradla používaného žalobcom, ktoré však bolo rozhodnutím Slovenského
metrologického inšpektorátu zo dňa 16. 2. 2012 (č. l. 37) zastavené z dôvodu, že odpadli
dôvody začatia konania a že nebolo jednoznačne preukázané protiprávne konanie žalobcu.
I keď v priebehu konania bolo konštatované, že žalobcom používané meradlo nespĺňa
požadované parametre, tento záver nebol prijatý oprávneným orgánom v závere konania,
a preto odvolací súd má za to, že je potrebné vychádzať zo záveru konania, v ktorom nebolo
konštatované, že meradlo používané žalobcom nespĺňa stanovené požiadavky. Preto
pre účely predbežného opatrenia mal súd prvého stupňa správne za osvedčené, že žalobcom
používané meradlo spĺňa podmienky podľa § 29 ods. 7 zák. č. 244/2002 Z. z. Uvedené
neznamená, že v priebehu konania môže byť preukázaný opak, avšak iba na základe
dokazovania, ktoré sa však v konaní o nariadení predbežného opatrenia nevykonáva.
Žalovaný v odvolaní nespochybnil tvrdenie žalobcu, že dodávku pitnej vody uhrádza
vo výške požadovanej žalovaným a na týchto úhradách nemá žiadne nedoplatky. Nedoplatky
žalovaný vykazuje voči žalobcovi pokiaľ ide o úhradu za odvádzanie odpadových vôd a vôd
z povrchového odtoku – stočné. Žalobca uhrádza stočné za množstvo odpadových vôd
namerané meradlom žalobcu a keďže žalovaný neuznáva správnosť uvedeného meradla,
vyúčtoval mu úhradu stočného tak, ako by sa jednalo o zariadenie, ktoré je v rozpore
s dohodnutými technickými podmienkami. Pokiaľ ide o typ meradla, toto v zmluve nebolo
konkrétne dohodnuté.
Ak teda pre účely predbežného opatrenia majú súdy osvedčené, že žalobcom
používané meradlo vyhovuje stanoveným požiadavkám, potom, pre účely predbežného
opatrenia, je potrebné prijať aj záver, že žalobca uhrádza stočné v správnej výške a nie je
omeškaní s jeho úhradou.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný prípismi zo dňa 10. 2. 2012 (č. l. 33) a 30. 3.
2012 (č. l. 49) oznámil žalobcovi, že dňom 4. 3. 2012, resp. 22. 4. 2012 pristúpi k
prerušeniu alebo obmedzeniu dodávky pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzania
odpadových vôd do verejnej kanalizácie v súlade s § 32 ods. 1 písm. h) zák. č. 442/2002 Z.
z...
V odvolaní žalovaný dôvodnosť prerušenia alebo obmedzenia dodávok odôvodňuje
aj ustanovením § 32 ods. 1 písm. m) zák. č. 442/2002 Z. z., podľa ktorého „Prevádzkovateľ
môže prerušiť alebo obmedziť dodávku vody z verejného vodovodu alebo odvádzanie
odpadových vôd do verejnej kanalizácie v prípade nezaplatenia vodného alebo stočného
po dobu dlhšiu ako 30 dní po dobe splatnosti.“
Ak teda pre účely nariadenia predbežného opatrenia prvostupňový ako aj odvolací
súd mali osvedčené, že žalobca uhrádza za dodávku pitnej vody žalovaným požadované
sumy, tak žalovaný nemal dôvod oznamovať žalobcovi, že preruší alebo obmedzí
odvádzanie odpadových vôd.
Keďže v konaní nebolo osvedčené, že by žalobca neplnil povinnosti zo zmluvy,
ale práve naopak, tak nebol dôvod mu ich plnenie v napadnutom uznesení uložiť.».
K námietke označenia odberných miest vo výroku napadnutého uznesenia odvolací
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „žalobca sa domáha plnenia
povinnosti žalovaného, ktoré vyplývajú zo zmluvy č. 20-000018603PO2009 zo dňa 19. 1.
2009, čo je uvedené aj vo výroku napadnutého uznesenia, a teda sa toto uznesenie nemôže
vzťahovať na iné odberné miesta, než tie, ktoré sú uvedené v zmluve a poukazuje aj na to,
že žalovaný v prípisoch, v ktorých oznamoval žalobcovi, že pristúpi k prerušeniu alebo
obmedzeniu dodávok pitnej vody a odvádzania odpadových vôd taktiež nešpecifikoval,
ktorých odberných miest sa toto oznámenie týka.“.
K námietke sťažovateľky, že napadnuté uznesenie ju núti plniť bez výnimky
aj v prípadoch, keď jej zákon umožňuje prerušiť alebo obmedziť jej plnenie, odvolací súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „plnenie povinnosti je možné vzťahovať
iba k dôvodom, pre ktoré bolo nariadené, t. j. vo vzťahu k ust. § 32 ods. 1 písm. h), m),
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,
t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového
stavu, ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavnoprávneho
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Dôvody, na ktorých je založené napadnuté uznesenie krajského súdu, podľa názoru
ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého
pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne
boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia
bol ohrozený.
Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje,
aby navrhovateľka splnila podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom
(§ 74 a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity
ustanovené v § 74 a nasl. OSP na vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Napadnuté
uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv
žalobkyne, ku ktorému by mohlo dôjsť prerušením, prípadne obmedzením dodávok pitnej
vody a odvádzania odpadových vôd, pred prijatím meritórneho rozhodnutia, no na druhej
strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do práv sťažovateľky tým,
že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosť predbežného opatrenia
do právoplatného skončenia konania vo veci samej, pričom na tento účel uložil žalobkyni
v lehote 30 dní od doručenia prvostupňového rozhodnutia podať na súde žalobu v merite
veci (čo aj žalobkyňa splnila v určenej lehote). Ústavný súd zistil, že konanie vo veci samej
na návrh žalobkyne je vedené okresným súdom pod sp. zn. 32 Cb 50/2012 a v súčasnosti
nie je právoplatne skončené (pojednávanie bolo nariadené na 25. jún 2013).
Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý vychádzal
z odôvodnenej obavy vzniku škody značného rozsahu žalobkyni a ohrozenia jej záujmov
(žalobkyňa je potravinárskym podnikom a bez uvedeného plnenia sťažovateľky by nemohla
plniť svoje povinnosti voči svojim objednávateľom), nesignalizuje sama osebe možnosť
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd si bol pritom vedomý,
čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia, že ide o dočasnú úpravu pomerov
účastníkov, čo mu umožňuje menej formalizovaný postup určený na dokazovanie
a zisťovanie všetkých skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia vo veci samej.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom priatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol
reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2013