Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 16/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2010 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,

Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici. zastúpeného predsedníčkou senátu

JUDr. D. M., podľa a

na vyslovenie nesúladu a o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s

Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania

a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

rozhodol:

Návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. októbra

2007 doručený návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo

„krajský súd“) na začatie konania podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorým sa domáhal, aby ústavný súd po prijatí

jeho návrhu na ďalšie konanie a po konkrétnej kontrole ústavnosti nálezom vyslovil, že

a o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

v znení účinnom od 1. januára 2005“ alebo „zákon o sudcoch“) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1

.

Napadnuté ustanovenia zavedením príplatku za výkon funkcie sudcu spôsobilo

skupine bývalých sudcov – starobných dôchodcov – zníženie poberanej sumy príplatku

v porovnaní s pôvodnou výškou príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu, čím mal byť

porušený princíp právnej istoty vyplývajúci z .

Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2009

a uznesením sp. zn. ho prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ svojím návrhom napadol a

v znení účinnom od 1. januára 2005 (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“).

Z návrhu vyplynulo, že navrhovateľ ho podal ako správny súd v súvislosti

s konaniami ním vedenými pod sp. zn. a sp. zn. v právnych

veciach žalobcu JUDr. J. B... (ďalej len „žalobca“) proti odporcovi Slovenskej republike –

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“ alebo „ministerstvo

spravodlivosti“).

Žalobca (od 1. januára 2004 starobný dôchodca) sa proti žalovanému domáha

správnymi žalobami podanými na krajskom súde preskúmania rozhodnutia žalovaného

č. 10053/2004-41 z 28. novembra 2005, ktorým potvrdil svoje prvostupňové rozhodnutie

č. 10053/2004-43-122 z 13. septembra 2005, na základe ktorého bol žalobcovi s účinnosťou

od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 priznaný mesačný príplatok za výkon funkcie sudcu

vo výške 19 000 Sk. Vec je vedená krajským súdom pod sp. zn. . Obdobne

žalobca napadol žalobou ďalšie rozhodnutie žalovaného č. 10053/2004-41 z 28. novembra

2005, ktorým potvrdil svoje prvostupňové rozhodnutie č. -43 z 13. septembra

2005, na základe ktorého bol žalobcovi s účinnosťou od 1. septembra 2005 priznaný

mesačný príplatok za výkon funkcie sudcu v sume 19 000 Sk. Vec je vedená krajským

súdom pod sp. zn. .

Ako uviedol navrhovateľ, žalobca v žalobách namietal nesprávny postup žalovaného

tvrdiac, že mu nemal byť priznávaný príplatok k dôchodku za výkon funkcie sudcu podľa

, ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnenie niektorých zákonov (ďalej len „“), ale mu

mal byť naďalej ponechaný príplatok k dôchodku podľa pôvodného znenia zákona

o sudcoch po zohľadnení odpracovaných rokov započítateľného výkonu funkcie sudcu.

Ďalej žalobca tvrdil, že príplatky za výkon funkcie sudcu podľa ,

ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2005, možno priznať len tým sudcom, ktorým bol

priznaný dôchodok po účinnosti tohto zákona. Rozhodnutie o priznaní príplatkov

k dôchodku, ktoré sa stali právoplatnými, už nemožno meniť, lebo

takúto úpravu neobsahuje a takýto postup by bol v rozpore s uznávanou zásadou zákazu

retroaktivity účinnosti zákona. V aplikácii uvedených „retroaktívnych, a tým

aj protiústavných zákonov“ vidí žalobca nezákonnosť jeho žalobami napadnutých

rozhodnutí, zrušenia ktorých sa v konaní pred správnym súdom domáha a zároveň požaduje,

aby bola vec vrátená žalovanému orgánu štátnej správy na ďalšie konanie podľa § 250j

ods. 2 (ďalej len „OSP“).

Krajský súd vo svojom návrhu ešte popisuje vývoj súvisiacej právnej úpravy

poukazujúc na to, že podľa zákona o sudcoch v znení účinnom do 31. decembra 2004 mal

sudca právo na príplatok k dôchodku, ak skončil výkon funkcie sudcu, a mal nárok

na výplatu starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku alebo invalidného

dôchodku [§ 95 ods. 1 písm. a) a b) zákona o sudcoch]. Výška mesačného príplatku

k dôchodku sudcu bola stanovená za každý rok výkonu funkcie sudcu 3,75 % zo základu;

najviac však za 40 rokov výkonu funkcie. Ak výkon funkcie netrval celý rok, patril sudcovi

príplatok v zodpovedajúcej výške za každý mesiac výkonu funkcie. Základom na výpočet

príplatku k dôchodku bola suma priznaného dôchodku (§ 95 ods. 3 zákona o sudcoch).

Podľa čl. I bol okrem iného zmenený aj a

, keď príplatok k dôchodku sa zmenil na príplatok za výkon funkcie

sudcu. Paragraf 151 zákona o sudcoch a prísediacich bol doplnený o § 151f a 151g,

prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2005. Podľa § 151f ods. 1 a 2

zákona o sudcoch, výška príplatku za výkon funkcie sudcu je v roku 2005

1 % z priemerného platu sudcu a v roku 2006 0,9 % z priemerného platu sudcu. Podľa

§ 151g ods. 1 zákona o sudcoch právo na príplatok k dôchodku, ktoré vzniklo sudcovi

do 1. januára 2005 a ktoré k tomuto dňu trvá, sa mení dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona na právo na príplatok za výkon funkcie sudcu. Podľa § 151g ods. 3 zákona

o sudcoch sudca, ktorý splnil podmienky nároku na výplatu príplatku k dôchodku za výkon

funkcie sudcu do 1. januára 2005 a jeho nárok ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona

trvá, má od účinnosti tohto zákona nárok na výplatu príplatku za výkon funkcie sudcu

vo výške určenej podľa tohto zákona; na účely určenia výšky príplatku sa do času výkonu

funkcie sudcu započíta celá prax, ktorá bola započítaná na účely príplatku k dôchodku

podľa doterajších predpisov.

V súvislosti so žalobcom namietanou retroaktivitou v znení

účinnom od 1. januára 2005 navrhovateľ poukazuje na to, že zásada zákazu retroaktivity je

zásadou, „podľa ktorej právne normy pôsobia do budúcnosti a nie do minulosti, platí aj pre

oblasť verejného práva, a to znamená aj pre odvetvie správneho práva. Subjekt, ktorý konal

v dobrej viere v určitý zákon a podľa neho sa ja správal, nemal by byť vo svojej dôvere

sklamaný. Použitie retroaktivity sa musí v príslušnom zákone výslovne stanoviť, v opačnom

prípade retroaktivitu novšieho právneho predpisu nemožno vôbec použiť a nemožno ju

nahradiť ani výkladom, pretože to by bolo nielen v rozpore so zákonom, ale aj s

SR. V Ústavnom poriadku SR platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych

predpisov alebo ich ustanovení, čo možno vyvodiť z SR.“.

Po citácii , a 3 a , a sa krajský súd

odvoláva na ústavný poriadok Slovenskej republiky, „v ktorom platí všeobecný zákaz

spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení, čo možno odvodiť z článku 1

SR. K imanentným znakom právneho štátu patrí aj požiadavka právnej istoty

a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je zákaz spätného

(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov. V ústavnom poriadku SR platí zásada,

podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny

predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho

predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia.“.

Ako už bolo uvedené, krajský súd rovnako ako žalobca považuje zmenu koncepcie

pôvodného príplatku k dôchodku úmerného výške priznaného starobného dôchodku

na príplatok za výkon funkcie sudcu úmerný výške priemerného platu sudcu za retroaktívnu

v tom zmysle, že pre žalobcu znamená zníženie sumy príplatku v porovnaní s pôvodnou

právnou úpravou.

Na tomto mieste možno uviesť, že v období od 1. januára 2004 do 21. januára 2004

bola suma starobného dôchodku žalobcu 21 960 Sk mesačne a suma príplatku k dôchodku

za výkon funkcie sudcu bola 32 940 Sk. V období od 1. februára 2004 do 30. novembra

2004 bola suma starobného dôchodku žalobcu 22 839 Sk mesačne a suma príplatku

k dôchodku za výkon funkcie sudcu bola 34 260 Sk mesačne. V období od 1. decembra

2004 do 31. decembra 2004 bola suma starobného dôchodku žalobcu 23 616 Sk mesačne

a suma príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu bola 35 430 Sk. Ako bolo uvedené,

od 1. januára 2005 bol žalobcovi priznaný príplatok za výkon funkcie sudcu v sume 19 000

Sk mesačne.

Pre upresnenie možno dodať, že žalobca priamo vo svojich žalobách uvádza, že

zmenou pojmového označenia príplatku z „príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu“

podľa pôvodného znenia zákona o sudcoch len na „príplatok za výkon funkcie sudcu“, teda

len vynechaním slov „k dôchodku“ podľa sa nič nezmenilo

na podstate príplatku, teda na tom, že sa vypláca len tomu sudcovi, ktorý je poberateľom

dôchodku a slúži ako príplatok k dôchodku, ktorého výška je závislá od dĺžky výkonu

funkcie sudcu. Podstatnou je však zmena úpravy výpočtu výšky príplatku, ktorej účelom je

zníženie výšky príplatku spočívajúca v tom, že príplatok sa neodvodzuje od priznaného

dôchodku, ale z priemerného platu sudcu.

Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) zastúpená ministerstvom

spravodlivosti sa vo svojom stanovisku z 27. januára 2010 k návrhu krajského súdu najskôr

venovala vývoju právnej úpravy predmetných príspevkov s tým, že «

Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2001, zvýšil základné hmotné zabezpečenie

sudcov v starobe, resp. invalidite prostredníctvom príplatku k dôchodku za výkon funkcie

sudcu. Nárok na príplatok mali len tí sudcovia, ktorí skončili výkon funkcie sudcu

po 1. januári 2001 a mali nárok na výplatu dôchodkovej dávky. Vyplácanie príplatku

nebolo viazané na žiadne ďalšie odvodové zaťaženie sudcov. garantuje občanom

právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ktoré je zabezpečované

prostredníctvom systému sociálneho poistenia. Zákonodarca sa legitímne rozhodol, že

konkrétna kategória osôb – sudcovia – má mať nárok, vzhľadom na svoj spoločenský status,

na nadštandardnejšie zabezpečenie. Sudcom tak bol vyplácaný príplatok k dôchodku

za výkon funkcie sudcu, pričom jeho výška bola viazaná na sumu priznaného dôchodku,

a v prípade zvýšenia dôchodku bol valorizovaný aj príplatok, ktorý vyplácalo ako

„bonusovú“ dávku Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Keďže výška príplatku

bola percentuálne viazaná na sumu priznaného dôchodku, je možné tvrdiť, že výška

príplatku nebola odvodená od konkrétnej veličiny, ale bola viazaná na nastavený systém

sociálneho poistenia.».

Vláda vo svojom stanovisku ďalej uviedla, že «, ktorým sa

menil a dopĺňal , sa od 1. januára 2005 výrazne zmenila povaha

sociálneho zabezpečenia sudcov. Citovaným zákonom boli dotknuté práva nadobudnuté

pred účinnosťou zákona, avšak tieto práva neboli popreté, zmenil sa len ich obsah. Zákon

č. nezakladal právne následky do minulosti, ale do budúcnosti modifikoval

právne následky založené podľa skorších zákonov a teda zjavne išlo o tzv. nepriamu

retroaktivitu. Podľa novej právnej úpravy výška príplatku nebola od 1. januára 2005

viazaná na sumu priznaného dôchodku, ale na priemernú nominálnu mesačnú mzdu

zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky t. j. na konkrétnu veličinu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sa obdobnou problematikou precedentne zaoberal

v konaní č. , možno ústavnosť napadnutých ustanovení

Z. z. odvodiť z niektorých záverov predmetného nálezu ústavného súdu, a to najmä

- široký priestor zákonodarcu k nearbitrárnej modifikácii nadobudnutých práv

v prípade práv, ktoré „štát ľubovoľne ustanovuje“ (bod 10),

- príplatok k dôchodku prokurátora nemožno považovať za sociálne právo (bod 11),

- široký priestor zákonodarcu pri rozpočtovo hradených dávkach sociálneho

zabezpečenia tak, aby si počínal plne legitímne a nearbitrárne (bod 13),

- napadnutou novelou zákonodarca nastavil nové pravidlá prispôsobené

aktuálnemu konceptu sociálneho poistenia, ktoré odôvodnene predpokladajú

jeho trvácnosť (bod 14).

V prejednávanom prípade sú skutočnosti tak podobné, že odlišný postoj ústavného

súdu sa nezdá byť odôvodneným, a preto toto stanovisko sa prikláňa k tomu, aby sa podnetu

navrhovateľa nevyhovelo.».

V nadväznosti na uvedené vláda navrhla, aby ústavný súd návrhu krajského súdu

v konaní vo veci samej nevyhovel.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), zastúpená jej

predsedom, podobne ako vláda poukázala vo svojom stanovisku k návrhu zo 4. februára

2010 na niektoré aspekty genézy inštitútu príplatku k dôchodku sudcu. Uviedla, že príplatok

bol koncipovaný ako určité vyjadrenie osobitostí výkonu funkcie sudcu za činnosť, ktorá

predstavuje najmä rozhodovanie konfliktov. Výška tohto príplatku bola determinovaná

výškou priznaného dôchodku (3,75 % z priznaného dôchodku sudcu za každý rok výkonu

funkcie, najviac však za 40 rokov). Prijatím o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) sa výrazne zvýšil

základ pre výpočet dôchodku, čím došlo k nárastu príplatku k dôchodku. Predkladateľ

v dôvodovej správe uvádza, že percentuálny podiel (3,75 % z priznaného dôchodku) určený

pôvodne prijatým zákonom o súdoch sa po prijatí zákona o sociálnom poistení dostal

do zjavného rozporu s charakterom príplatku k dôchodku. Takáto úprava znamenala nárast

neprimerane vysokých starobných dôchodkov a nezodpovedá aktuálnemu trendu

dôchodkového zabezpečenia vo všeobecnosti, pretože výška dôchodku sudcu spolu

s príplatkom sa rovnala platu sudcu. Vzhľadom na závažné zmeny v právnej úprave

sociálneho poistenia bolo teda potrebné na ne reagovať aj v oblasti príplatku k dôchodku

sudcu.

V stanovisku národnej rady sa ďalej pripomína, že predkladateľ pri prerokovaní

návrhu novely zákona o sudcoch uviedol, „že transformácia pôvodného príplatku

k dôchodku na príplatok za výkon funkcie sudcu zabezpečí vyplácanie príplatku za výkon

funkcie tak, aby príplatok vyjadroval rovnomerne a spravodlivo jeho cieľ zabezpečiť

sudcom poskytovanie systémovej dávky vyjadrujúcej zabezpečenie primeraného postavenia

aj po skončení výkonu funkcie. Príplatok sa neviaže na dôchodok, ktorý priznáva Sociálna

poisťovňa, ale jeho výška závisí od výpočtového základu, ktorým je príslušné percento

z priemerného platu sudcu.

S účinnosťou od 1. januára 2005 sa právo na príplatok k dôchodku, ktoré vzniklo

do 1. januára 2005, a ktoré k tomuto dňu trvá, mení na právo na príplatok za výkon funkcie

sudcu (§ 151g ods. 1). Podľa § 151g ods. 3 sudca, ktorý splnil podmienky nároku na výplatu

príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu do 1. januára 2005 a jeho nárok ku dňu

nadobudnutia účinnosti tohto zákona (č. ) trvá, má od 1. januára 2005 nárok

na výplatu príplatku za výkon funkcie sudcu vo výške určenej podľa tohto zákona (§ 151g

ods. 3). Zároveň sa ustanovuje, že na účely určenia výšky príplatku sa do času výkonu

funkcie sudcu započíta celá prax, ktorá bola započítaná na účely príplatku k dôchodku

podľa doterajších predpisov. To znamená, že pre tieto prípady neplatí obmedzenie

ustanovené v Na základe tejto úpravy je u žalobcu

príplatok za výkon funkcie (od 1. januára 2005) nižší ako pôvodný príplatok k dôchodku

priznaný podľa úpravy platnej do 31. 12. 2004.“.

V danom prípade podľa názoru národnej rady nejde o retroaktívne ustanovenie.

V súlade s názorom ústavného súdu () národná rada vychádza z toho, že

prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich

funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu

právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa má

nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá

aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy.

Malo by však ísť o také riešenie, ktoré by sa napriek „stretnutiu s časom“ vyhlo priamemu

retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných ustanovení ako

intertemporálnych noriem vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno celkom

vylúčiť. Predseda národnej rady zároveň konštatuje, že prechodné ustanovenie § 151g ods. 1

a 3 zákona o sudcoch zodpovedá uvedeným zásadám, a preto nie je v rozpore s princípmi

právneho štátu, teda ani s . Pokiaľ ide o nároky upravené v

a 3 zákona o sudcoch, tieto podľa názoru národnej rady nezakladajú právne účinky

do minulosti, ale iba do budúcnosti. V danom prípade ide o inštitút nepravej retroaktivity,

ktorý slúži na zabezpečenie kontinuity a stability právnych vzťahov vzniknutých

a existujúcich v pôsobnosti dvoch časovo a vecne odlišných právnych úprav.

Národná rada napokon súhlasí s názorom, že nepravá retroaktivita sa nepovažuje

za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov, ale pri posudzovaní spôsobu

legislatívneho riešenia intertemporality zohráva svoju úlohu nielen miera odlišnosti novej

a starej úpravy, ale i spoločenská naliehavosť zavedenia novej právnej úpravy. V danom

kontexte možno uviesť, že zákonodarca uznal dôvody predkladateľa na zmenu právnej

úpravy za závažné a predmetný zákon schválil.

Ústavný súd považuje za vhodné upriamiť pozornosť aj na niektoré časti

parlamentnej rozpravy z tretieho dňa rokovania 31. schôdze národnej rady (3. volebné

obdobie) z 9. septembra 2004 o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení o prokurátoroch

a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokurátoroch). V druhom čítaní o návrhu zákona podpredseda vlády a minister

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) uviedol, že

predmetný príplatok nie je zahrnutý medzi dávky sociálneho poistenia podľa zákona

o sociálnom poistení, a preto nemá opodstatnenie ho viazať na starobný alebo invalidný

dôchodok. Ďalej uviedol, že transformácia pôvodného príplatku k dôchodku na príplatok

za výkon funkcie sudcu alebo prokurátora od účinnosti navrhovanej právnej úpravy

zabezpečí vyplácanie príplatku za výkon funkcie tak, aby príplatok vyjadroval rovnomerne

a spravodlivo jeho cieľ – zabezpečiť sudcom a prokurátorom vyplácanie systémovej dávky

vyjadrujúcej zabezpečenie primeraného postavenia tejto kategórie právnických povolaní

aj po skončení výkonu funkcie. V návrhu zákona je navrhnuté degresívne určovanie

percenta príplatku od 1,30 % v roku 2005 cez 1,25 % v roku 2006 až po 1 % v roku 2007

a v rokoch nasledujúcich. Návrh podľa ministra spravodlivosti rešpektuje všetky

odporúčania medzinárodných orgánov a inštitúcií týkajúcich sa sudcov a prokurátorov a ich

ústavného postavenia a svojou úpravou im dáva možnosť voľby, či za vopred jasne

určených pravidiel budú vykonávať funkciu sudcu alebo prokurátora ďalej, alebo požiadajú

o jej skončenie a odchod do dôchodku. Navrhovaná právna úprava okrem iného zohľadňuje

aj tento aspekt a má zabrániť hromadnému odchodu vysokého počtu sudcov a prokurátorov

do dôchodku, čo by mohlo mať výrazne destabilizujúci účinok na fungovanie justície.

Funkcia sudcu a prokurátora je funkciou doživotnou a prináša so sebou celý rad obmedzení.

Medzi ne patrí aj obmedzenie nemať žiadny iný príjem okrem príjmu sudcu a prokurátora.

Služba sudcu a prokurátora je odlišná od iných právnických povolaní. Zabezpečuje

fungovanie štátu tým, že vymáha zákon. Je preto dôležité, aby sa odlíšenie prejavilo

minimálne v tom, že sudca alebo prokurátor bude za výkon funkcie dostávať primeraný

príplatok v čase, keď výkon svojej funkcie po dlhom celoživotnom pôsobení skončí.

Poslankyňa Ľ. N. uviedla, že už počas prerokovania zákona o sociálnom poistení boli

zo strany poslancov námietky, že bez novely zákona o sudcoch a zákona o prokurátoroch

dôjde k neadekvátnemu nárastu dôchodkových príjmov sudcov a prokurátorov. Ďalej

uviedla, že v roku 2004 priemerné dôchodkové príjmy sudcov a prokurátorov boli

22 270 Sk a v roku 2007 by dosiahli úroveň 27 270 Sk. Aj po prijatí novely teda pôjde

o podstatné zvýšenie dôchodkových príjmov sudcov a prokurátorov, čo je v súlade

s konštrukciou zákona o sociálnom poistení. Úlohou Výboru pre sociálne veci (ďalej len

„výbor“) je strážiť, aby existovala istá solidarita medzi všetkými skupinami obyvateľstva.

Podľa poslankyne Ľ. N. návrh vychádza práve z toho, že upravuje dôchodkové príjmy

sudcov a prokurátorov v kontexte s ostatnými dôchodkovými príjmami ostatného

obyvateľstva. Menovaná poslankyňa tak navrhla zmeniť degresívne určovanie percenta

príplatku od 1 % v roku 2005 cez 0,9 % v roku 2006 až po 0,8 % v roku 2007 a v rokoch

nasledujúcich. Tento pozmeňovací návrh bol prijatý výborom a neskôr schválený. Napokon

poslanec J. B. prezentoval vývoj právnej úpravy dôchodkov vo vzťahu k sudcom

a prokurátorom až po prijatie zákona o sociálnom poistení. Uviedol, že kým dôchodková

reforma nebola, bolo nutné podporiť sudcov a prokurátorov príplatkom k dôchodku.

To znamená, že ak sudcovi vyrátali dôchodok 6 300 Sk, tak on si ho počas svojej

profesionálnej kariéry mohol zvýšiť takmer o 150 %. Takto mohol mať 150 % k 6 000 Sk,

čo je 15 000 Sk. Situácia sa zmenila prijatím zákona o sociálnom poistení, v ktorom bol

odstránený maximálny dôchodok a zároveň sa umožnilo pracovať a poberať dôchodok.

Druhá uvedená skutočnosť sa však netýka sudcov a prokurátorov. Poslanec J. B. podporil

korekciu koeficientov, pričom vyslovil domnienku, že systém bude aj po prijatí vládneho

návrhu a pozmeňovacích návrhov stále vo vzťahu k sudcom a prokurátorom veľmi

výhodný.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie krajský súd prípisom zo 17. decembra 2009

na výzvu ústavného súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci. Predseda

národnej rady na výzvu ústavného súdu odpovedal listom zo 4. februára 2010, v ktorom

rovnako ako krajský súd uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci. Napokon

s upustením od ústneho pojednávania súhlasil aj vedľajší účastník vo svojom stanovisku

z 27. januára 2010. Vzhľadom na uvedené ústavný súd so súhlasom účastníkov konania

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa alebo

zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny

názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Na návrh krajského súdu je predmetom posudzovania v tomto konaní súlad § 151g

ods. 1 a 3 v znení účinnom od 1. januára 2005 s .

Pretože okolnosti tejto veci sú obdobné ústavnoprávnym problémom, ktoré ústavný

súd už riešil v náleze sp. zn. z 24. júna 2009 v spojitosti s § 263a ods. 5

zákona o prokurátoroch, ako aj so zreteľom na rovnaký účel napadnutých ustanovení

zákona o sudcoch, aplikovateľnosť záverov obsiahnutých v náleze sp. zn.

obstojí podľa názoru ústavného súdu aj v tomto konaní, a preto z nich možno vychádzať

a, pokiaľ ide o hlavné argumenty v podrobnostiach, na ne odkázať.

Napadnuté ustanovenia

Podľa v znení účinnom od 1. januára 2005

„Právo na príplatok k dôchodku, ktoré vzniklo sudcovi do 1. januára 2005 a ktoré k tomuto

dňu trvá, sa mení dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na právo na príplatok

za výkon funkcie sudcu.“.

Podľa v znení účinnom od 1. januára 2005

„Sudca, ktorý splnil podmienky nároku na výplatu príplatku k dôchodku za výkon funkcie

sudcu do 1. januára 2005 a jeho nárok ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona trvá, má

od účinnosti tohto zákona nárok na výplatu príplatku za výkon funkcie sudcu vo výške

určenej podľa tohto zákona; na účely určenia výšky príplatku sa do času výkonu funkcie

sudcu započíta celá prax, ktorá bola započítaná na účely príplatku k dôchodku podľa

doterajších predpisov.“.

Napadnuté ustanovenia bezprostredne súvisia s ustanoveniami § 95 ods. 4 a 5

a a v znení účinnom od 1. januára 2005.

Podľa ustanovenia a v znení účinnom

od 1. januára 2005:

„(4) Výška mesačného príplatku za výkon funkcie sudcu je za každý celý rok výkonu

funkcie sudcu 0,8 % z priemerného platu sudcu. Ak výkon funkcie sudcu netrval celý rok,

patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý aj začatý mesiac

výkonu funkcie sudcu.

(5) Príplatok za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi najviac za 35 rokov výkonu

funkcie.“

Podľa ustanovenia § 151f ods. 1 zákona o sudcoch „Výška príplatku za výkon

funkcie sudcu je v roku 2005 1 % z priemerného platu sudcu. Ak výkon funkcie sudcu

netrval celý rok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý

aj začatý mesiac výkonu funkcie. Príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi najviac

za 35 rokov výkonu funkcie.“.

Podľa ustanovenia § 151f ods. 2 zákona o sudcoch „Výška príplatku za výkon

funkcie sudcu je v roku 2006 0,9 % z priemerného platu sudcu. Ak výkon funkcie sudcu

netrval celý rok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý

aj začatý mesiac výkonu funkcie. Príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi najviac

za 35 rokov výkonu funkcie.“ .

Podstatou predmetnej veci je preskúmanie skutočnosti, či napadnuté ustanovenia

zavedením nového príplatku za výkon funkcie sudcu aj pre skupinu bývalých sudcov –

starobných dôchodcov, ktorí odišli do starobného dôchodku v roku 2004, prípadne skôr,

a pred 1. januárom 2005 poberali pôvodný, vyšší príplatok k dôchodku za výkon funkcie

sudcu – a teda nezachovaním pôvodnej výšky príplatku sú v nesúlade s ,

t. j. s princípom právnej istoty, resp. či možno z hľadiska uvedeného princípu priznať

zavedený príplatok za výkon funkcie sudcu aj tým bývalým

sudcom, ktorým bol priznaný dôchodok pred účinnosťou tohto zákona, teda pred

1. januárom 2005. Navrhovateľ stotožňujúc sa s názorom žalobcu tvrdí, že rozhodnutia

o priznaní príplatkov k dôchodku za výkon funkcie sudcu, ktoré sa stali právoplatnými pred

uvedeným dátumom, už nemožno meniť.

Ústavný súd sa musel najprv vysporiadať s námietkou, či napadnuté ustanovenia

napĺňajú znaky retroaktivity, keďže ide o ťažiskovú a takmer výhradnú námietku

navrhovateľa a žalobcu.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že významná časť jeho aktuálnej

rozhodovacej činnosti súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem (porov. napríklad

PLz. , , , , , ).

Náhle zmeny pravidiel vyžadujú nezriedka z ústavnoprávneho hľadiska zvýšenú pozornosť,

ktorú im preto ústavný súd aj v potrebnom rozsahu venuje. Každý prípad je však osobitý

a vyžaduje si dôkladné zhodnotenie všetkých okolností. Náhle zmeny pravidiel súvisia

s kategóriami retroaktivity, ochrany nadobudnutých práv a legitímnym očakávaním

vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky (porov. tiež Hendrych, D.:

Správní právo, obecná část. 7. vydání. Praha: C. H. Beck 2009, s. 813). Takéto legitímne

očakávanie, účelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci, je

potrebné metodicky odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd

pre ľudské práva definuje predmet ochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Predmetná vec je špecifická tým, že sa týka právnej situácie, kde štát zákonom

zaviazal sám seba na poskytovanie opakujúceho sa plnenia najprv príplatku k dôchodku

a potom príplatku za výkon funkcie sudcu. Navrhovateľ vychádza z predstavy, že ak sa štát

v minulosti zaviazal pravidelne vyplácať dávky podľa zákonom ustanoveného vzorca, tak

zmena pravidiel znamenajúca zníženie dávky je „pravo-retroaktívna“, pretože mení pravidlo

ustanovené v minulosti. Navrhovateľ sa v podstate domnieva, že uzákonenie ustanoveného

vzorca v kombinácii s opakujúcim sa charakterom dávok znamená, že tieto dávky sa nesmú

znížiť, pretože v opačnom prípade zákonodarca vlastne prikazuje strpenie zníženia

priznaných dávok, hoci sa v (skutkových) parametroch príjemcu dávky nič nezmenilo.

Právna norma môže byť charakterizovaná ako „pravo-retroaktívna“, ak dnes ustanoví

právne následky pre skutkové podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto

normy tak, akoby tieto právne následky platili už včera (porov. zmienku v náleze

). Preto, ak v minulosti niekto mal nejaké právo (alebo povinnosť) a zákon

k tomuto minulému obdobiu toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú

retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom období niekto

mal nejaké právo, zákon predstiera, že uvedený subjekt dané právo nemal alebo že išlo o iné

právo. V okolnostiach danej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré

pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti. V predmetnej veci bolo zmenené

pravidlo pochádzajúce z minulosti, ale splatné dávky, na ktoré mal žalobca do účinnosti

napadnutej novely nárok, neboli zmenené či odobraté, čiže nové pravidlá neboli aplikované

na minulosť. Ilustratívne povedané, (I) predtým platilo, že ak je osoba bývalý sudca

a starobný dôchodca, tak mala predtým dôchodok vypočítaný (a aj vyplácaný) podľa

platného vzorca. Teraz sa pravidlo zmenilo a od terajška platí, že bývalý sudca a starobný

dôchodca bude mať príplatok (odo dneška do budúcna) vypočítaný podľa dnešného vzorca,

s ktorým sa dnes môže oboznámiť z právneho predpisu. Situácia uvedená v bode I je

retroaktivitou nepravou. (II) – V súčasnosti platí, že ak je osoba bývalý sudca a starobný

dôchodca s nárokom na príplatok vypočítaný podľa dosiaľ uplatňovaného vzorca – tak teraz

sú jej aj tieto minulé príplatky (tie, na ktoré jej vznikol nárok pred zmenou pravidiel)

vypočítané a vyplatené v terajšej – zníženej výške. V súčasnosti sa žiada povinnosť strpieť

zníženie minulého príspevku, pričom dosiaľ sa s tým nedalo oboznámiť z právneho

predpisu. Situácia uvedený v bode II je pravou retroaktivitou (porov.: Krejčí, J.: ětná

působnost zákonů z hlediska práva ústavního. Praha 1933, s. 71 a nasl.). Ústavný súd

konštatuje, že napadnuté ustanovenia jednoznačne nevykazujú znaky pravej retroaktivity.

V tomto bode možno súhlasiť s argumentáciou národnej rady a vlády. K námietke žalobcu,

resp. navrhovateľa, že nové ustanovenia zákona sú retroaktívne, pretože menia práva

a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti v čase

predtým platného (predchádzajúceho) znenia zákona, možno uviesť, že minulá aj súčasná

úprava vychádzajú zo skutočností, ktoré už nastali (odchod sudcu do starobného dôchodku

s určitým počtom odpracovaných rokov atď.), ale nová úprava len smerom do budúcnosti

priradila týmto skutočnostiam iné právo, konkrétne právo na výpočet inak nazvaného

príplatku novým spôsobom.

Ústavný súd konštatuje, že namietaná novela tým, že výlučne do budúcnosti mení

vzorec na výpočet príspevku, zjavne napĺňa znaky tzv. nepravej retroaktivity, prípadne tzv.

okamžitého účinku zákona (porov.: Petrlík, D.: Retroaktivita právních předpisů

v komunitárním právu. Praha: Linde 2005, s. 37).

K možnému zásahu objektívnym právom (napadnutá novela) do subjektívnych –

nadobudnutých práv do budúcnosti je nutné uviesť, že vymedzenie konkrétneho

subjektívneho nadobudnutého práva je interpretačnou otázkou. Nepochybne je

nadobudnutým právom nárok na konkrétnu dávku, ktorá bola splatná podľa

predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takého nároku však nedošlo a taký zásah nebol ani

namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok vo výške nie nižšej,

ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by nebol

zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach

danej veci však nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany,

čo vyplýva hlavne z charakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie.

Teória rozlišuje medzi právami, ktoré štát zákonom uznáva (typicky napr. práva

vyplývajúce zo zmluvnej autonómie súkromného práva), a právami, ktoré štát ustanovuje.

V druhom prípade, pod ktorý spadá aj prerokúvaná vec, má zákonodarca značný priestor

na nearbitránu modifikáciu, dokonca aj na zrušenie takto priznaného práva. Ústavný súd

konštatuje, že v danom prípade nedošlo k porušeniu nadobudnutého práva v intenzite

znamenajúcej porušenie .

Ústavný súd dospel k názoru, že napadnutá norma vykazuje znaky nepravej

retroaktivity. Ani takáto zmena smerujúca do budúcna však nemusí byť bez ústavného

kontextu, pretože ak výrazne zhoršuje doterajšiu právnu pozíciu jednotlivca, potom môže

byť v kolízii s princípom ochrany legitímneho očakávania. Pravá retroaktivita je

v porovnaní s nepravou retroaktivitou extrémnym zásahom do princípu právnej istoty. Ako

bolo naznačené, nepravá retroaktivita môže tiež ústavne relevantne zasiahnuť do právnej

istoty, do legitímneho očakávania. Princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu

znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárne, bez adekvátneho verejného

záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca (porov. rozhodnutie Ústavného

súdu Slovinska U-I-86/96, časť B.-I., bod 6). V predmetnej veci sa tak podľa názoru

ústavného súdu nestalo.

Pre posúdenie ústavnosti napadnutých ustanovení je dôležité objasniť, či príplatok

k dôchodku sudcu je sociálnym právom chráneným . Najprv je dôležité uviesť, že

príplatok je špecifické plnenie, ktoré síce nesie niektoré spoločné znaky so starobným

dôchodkom (zabezpečenie príjmu v starobe, vyplácanie až do smrti poberateľa, komponent

zásluhovosti v počte odpracovaných rokov), ale nemožno ho s ním stotožňovať. Sudcovia

nie sú vyňatí zo sociálneho poistenia ako príslušníci niektorých tzv. silových rezortov

(§ 1 ods. 3 zákona o sociálnom poistení), z čoho vyplýva, že ich zabezpečenie v starobe je

realizované hlavne sociálnym poistením. Účelom poberania príspevku nie je iba finančné

zabezpečenie bývalých sudcov po ukončení výkonu funkcie, ale hlavne kompenzácia

obmedzení, ktoré mali jeho poberatelia počas výkonu funkcie sudcu. Príplatok nie je

vyplácaný z odvodov do Sociálnej poisťovne, ale priamo zo štátneho rozpočtu,

z rozpočtovej kapitoly ministerstva spravodlivosti. Z hľadiska teórie práva sociálneho

zabezpečenia by išlo skôr o tzv. nesystémovú dávku, dávku vyplácanú z rozpočtu bez

reflexie v pôvodných príspevkoch poberateľa. Tiež je vhodné poznamenať, že pôvodný

príspevok bol zavedený v roku 2001 spolu s obdobným príspevkom prokurátorom v rámci

reforiem smerujúcich aj k finančnej stabilizácii justičných inštitúcií, pričom príspevku

predtým nepredchádzalo žiadne obdobné plnenie od štátu. Z uvedeného podľa názoru

ústavného súdu vyplýva, že príplatok k dôchodku sudcu nemožno považovať za sociálne

právo, aj keď sa v dôvodovej správe dáva do súvisu s . V tomto bode

možno tiež súhlasiť s argumentáciou vlády.

Sociálne práva uvedené v ústavnom texte sú veľmi ekonomicky a politicky

podmienené. Prostredníctvom všeobecných súdov sa ich možno domáhať len na základe

zákonov, nie priamo na základe (porov. ). Z ich povahy a v zmysle

tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor pre zákonodarcu na úpravu hlavne

plnení uhrádzaných zo štátneho rozpočtu, pričom však ultimatívnym limitom uváženia

zákonodarcu je ľudská dôstojnosť v jej sociálnom kontexte. Možno však pripomenúť, že

ústavný súd už izolovane aplikujúc – princíp právnej istoty nálezom

sp. zn. zasiahol do reformy invalidných dôchodkov a taktiež nálezom sp. zn.

zrušil dočasnú suspendáciu valorizačného mechanizmu starobných

dôchodkov (porov. Sadurski, W: Rights Before Courts, A Study of Constitutional Courts

in Postcommunist States of Central and Eastern Europe. 2nd edition. Springer 2008, s. 181

a nasl.).

Ústavný súd už v predmetnej veci fakticky konštatoval, že príplatok k dôchodku

sudcu nepovažuje za sociálnu dávku. Ak má zákonodarca pri rozpočtovo hradených

dávkach sociálneho zabezpečenia široký priestor na uváženie, tak pri predmetnom príplatku

je tento priestor ešte širší. V rámci tohto priestoru si zákonodarca počínal plne legitímne

a nearbitrárne.

Z hľadiska kontextu zníženia príplatku je veľmi dôležité upozorniť na to, že

k pôvodnému radikálnemu zvýšeniu príplatku nedošlo novelou zákona o sudcoch,

ale skutočnosťou, že od 1. januára 2004 vstúpil do účinnosti nový zákon o sociálnom

poistení. Ide teda o tzv. nepriamu novelu. Súčasťou novej koncepcie starobných dôchodkov

je aj zvýšenie zásluhovosti a odstránenie horného limitu výšky starobných dôchodkov.

Ako už bolo uvedené, vzorec výpočtu výšky pôvodného príplatku bol násobkom výšky

starobného dôchodku. Spojením nového veľkorysejšieho výpočtu starobného dôchodku

so vzorcom príplatku, ktorý bol zosúladený so o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), sa výška

príplatku podstatne zvýšila. Priamym úmyslom zákonodarcu bolo teda zmeniť koncepciu

starobného dôchodku, nie zvýšiť príplatok k dôchodku sudcu. Zákonodarca napadnutou

novelou reagoval na novú koncepciu, koncepciu dôchodkového poistenia, a to nie

„prvoplánovo“ jednoduchým znížením násobku starobného dôchodku, ale celkovou zmenou

koncepcie príplatku. Nepochybne možno pripustiť, že účel novely spočíval aj v znížení

nárokov na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Zákonodarca novelou legitímne

odstránil neadekvátny motív k odchodu do dôchodku spočívajúci v extrémne vysokom

príspevku. Taktiež racionálne zaviedol koncept „zásluhovosti,“ pretože príplatok je

násobkom praxe a priemerného platu sudcu, a nie násobkom praxe a starobného dôchodku,

ktorého výška mohla byť ovplyvnená aj iným spôsobom, ako len výkonom funkcie sudcu,

napr. v súkromnej sfére. Dôvodová správa v tejto súvislosti uvádza, že výmera dôchodku

nemusí súvisieť iba s výkonom funkcie sudcu. Možno konštatovať, že zákonodarca neznížil

arbitrárne príspevok, ktorý by predtým vedome novelou zákona o sudcoch zvýšil,

ale nastavil napadnutou novelou nové pravidlá prispôsobené aktuálnej koncepcii sociálneho

poistenia. Vychádzajúc zo súčasného právneho stavu možno dôvodne predpokladať jeho

dlhodobejšiu stabilitu.

Žalobca sa v prerušených konaniach pred krajským súdom domáha proti žalovanému

preskúmania jeho dvoch rozhodnutí, ktoré boli vydané v jeden deň pod jedným číslom:

1. Rozhodnutie č. 10053/2004-41 z 28. novembra 2005, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, na základe ktorého bol žalobcovi priznaný

príplatok za výkon funkcie sudcu od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 v sume 19 000 Sk.

Možno uviesť, že výška starobného dôchodku priznaného žalovanému od 1. januára 2004

činila 21 960 Sk a následne bola táto suma valorizovaná až na 23 616 Sk s účinnosťou

od 1. decembra 2004.

2. Rozhodnutie č. 10053/2004-41 z 28. novembra 2005, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, na základe ktorého bol žalobcovi

s účinnosťou od 1. septembra 2005 priznaný mesačný príplatok za výkon funkcie sudcu

v sume 19 000 Sk mesačne so započítaním doby výkonu funkcie sudcu 40 rokov

[1 % zo sumy 47 500 Sk (priemerný plat sudcu) x 40 (doba výkonu funkcie sudcu),

t. j. 40 x 475 = 19 000 Sk].

Možno nadviazať a upresniť, že pôvodná výška príplatku bola násobkom počtu

odpracovaných rokov vyjadrených v decimálnej sústave; maximálny počet rokov obmedzil

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2004 na 40 rokov výkonu

funkcie a bezrozmerného faktora 3,75 % (základu, t. j. sumy priznaného dôchodku). Nový

príplatok za rok 2005 je násobkom počtu odpracovaných rokov vyjadrených v decimálnej

sústave, priemerného platu sudcu a bezrozmerného faktora 1 % (§ 95 ods. 4 zákona

o sudcoch).

Absolútne hodnoty samotnej výšky dočasne vyplácaného príplatku, ako aj ich pomer

k starobnému dôchodku indikujú, že išlo o zhodu špecifických okolností, nie o dlhodobý

zámer zákonodarcu. Výška príplatku aj po úprave nielen spolu so starobným dôchodkom

(maximálny starobný dôchodok podľa ostatného znenia

neprevyšoval 10 000 Sk), ale aj sama osebe garantuje životnú úroveň, ktorá nemôže

znamenať riziko ohrozenia ľudskej dôstojnosti.

Uvedenú argumentáciu možno vyjadriť a verifikovať aj prostredníctvom princípu

proporcionality tým spôsobom, že zavedenie nového, nižšieho príplatku možno vnímať ako

zásah do majetkovej sféry dotknutých osôb (k proporcionalite porov. ,

, , bod 38, , ,

bod 20; Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace. Praha: Linde

nakladatelství, s. r. o. 2003, s. 22; Havelková, B.: Rovnost v odměňování žen a mužů.

Praha: Auditorium 2007, s. 97; Hogg, P.W.: Constitutional Law of Canada, Carswell.

Toronto: Student Edition 2001, s. 727; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře

Ústavního soudu ČR. Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl; Hufen, F: Staatsrecht II.

Grundrechte. München: Verlag C. H. Beck, 2007, s. 119 a nasl., Melzer, F.: Metodologie

nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 60

a nasl.). Najprv je nutné zistiť, či obmedzenie základného práva sa deje zákonom. Táto

podmienka je v predmetnej veci abstraktnej kontroly ustanovenia zákona splnená. V ďalšom

je princíp proporcionality klasicky založený na týchto troch krokoch. Prvým krokom je

hľadisko vhodnosti, resp. dostatočne dôležitého cieľa a racionálnej väzby medzi právnou

normou a cieľom (účelom) právnej úpravy. Druhým krokom je zisťovanie kritéria

nevyhnutnosti, potrebnosti, použitia čo najviac ohľaduplnejších – šetrnejších prostriedkov.

Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom slova zmysle.

Obsahom prvého kroku je posudzovanie právnej normy z hľadiska možného

naplnenia sledovaného účelu ( druhá veta ). Samoúčelné, zbytočné

obmedzenie základného práva je ústavne neprípustné. Zákonná norma musí smerovať

k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil obmedzenie základného

práva alebo slobody. Ak uvedená norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide

zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu. Pretože

účel preskúmavanej normy nebýva obvykle explicitne stanovený, jeho identifikácia nie je

jednoznačná. V predmetnej veci prichádzajú ako ciele do úvahy jednak rozumné rozpočtové

hospodárenie štátu pri zachovaní podstaty príplatku a taktiež personálna stabilita justície.

Uvedené ciele ústavný súd považuje za legitímne. Obsahom druhej zložky prvého kroku je

zisťovanie, či preskúmavaná norma je racionálne previazaná s cieľom (rational connection

test). Ústavný súd zisťuje, či bola právna norma vytvorená takým spôsobom a tak dôkladne,

aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ. Nie je sporné, že nová koncepcia

príplatku je šetrnejšia k verejným zdrojom, a možno vysloviť názor, že zreálnením výšky

príplatku umožňuje realistické a uvážlivé rozhodovanie služobne starších sudcov o odchode

do starobného dôchodku. Možno teda konštatovať, že právna norma umožňuje dosiahnuť

legitímny cieľ.

Test nevyhnutnosti má preveriť, či zákonné obmedzenie preskúmavanej úrovne je

naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej

obmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu spočíva v tom, že právna norma

nemá obmedzovať základné právo alebo slobodu viac než je nevyhnutné na dosiahnutie

cieľa, alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ najmenej ľudskoprávne radikálnym

spôsobom. Prípady, keď sú navzájom vyvažované majetková sféra jednotlivcov voči

verejným rozpočtom, sú špecifické aj tým, že poľahky možno nájsť menej invazívny

prostriedok spočívajúci v úhrade verejným rozpočtom. Takto však nemožno test

nevyhnutnosti zjednodušovať a je nutné ho vykonať buď kontextuálne (),

alebo prejsť na ďalší krok testu proporcionality (Porov. Grimm, D.: Proportionality in

Canadian and German Constitutional Jurisprudence. Volume 57, Number 2, Spring 2007,

s. 390). Ústavný súd v okolnostiach danej veci z dôvodu lepšej argumentačnej

presvedčivosti druhého prístupu zvolil v predmetnej veci prechod k ďalšiemu kroku testu.

Pretože sa právna norma ukázala ako vhodná a zároveň nevyhnutná na dosiahnutie

legitímnych cieľov, ústavný súd napokon musí ešte raz vyvažovať, či má v danom prípade

predsa len prevážiť ochrana majetkovej sféry alebo naopak verejný statok rozumného

hospodárenia štátu, teda vykonať test proporcionality v užšom slova zmysle, resp. test

váženia – porovnávania („pomerovania“). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že daný

zásah – narušenie právnej istoty previazanej s majetkovou sférou dotknutých sudcov – je

v predmetnej veci plne ústavnoprávne akceptovateľný. Ústavný súd dospel k tomuto názoru

na základe systematického, empirického, kontextového a hodnotového argumentu. Uvedené

argumenty umožňujú prehľadne racionalizovať tretí krok testu proporcionality. Systémový

argument znamená zvažovanie zmyslu a zaradenie dotknutého základného práva v systéme

základných práv a slobôd. Empirický argument má na mysli faktickú závažnosť javu, ktorý

je spojený s ochranou určitého základného práva. Kontextový argument zahŕňa ďalšie

negatívne dopady obmedzenia jedného základného práva v dôsledku uprednostnenia iného.

Napokon hodnotový argument predstavuje zvažovanie pozitív v kolízii sa nachádzajúcich

základných práv vzhľadom na akceptovanú hierarchiu hodnôt.

Zo systémového hľadiska treba konštatovať, že majetková sféra sudcov – dôchodcov,

ak je vnímaná z hľadiska zmyslu a funkcie príplatku, je v zásade nezasiahnutá. Možno

pripustiť, že pokles príplatku v izolovanom pohľade by mohol byť vnímaný ako nie

zanedbateľný zásah do majetkovej sféry. Berúc však do úvahy funkciu príplatku vrátane

zachovania dôstojného štandardu počas starobného dôchodku, a to zvlášť v porovnaní

s inými starobnými dôchodcami, a taktiež berúc do úvahy rozpočtové možnosti štátu je daný

zásah minimálny. Nominálne boli síce jednotlivci finančne dotknutí, ale vzhľadom na ročné

oneskorenie zákonodarcu pri prispôsobení koncepcie príplatku novému dôchodkovému

systému materiálne o narušenie majetkovej sféry nešlo, skôr išlo o akýsi „dočasný bonus pre

poberateľov“.

Z empirického hľadiska možno konštatovať, že aj po úprave je výška príplatku plne

akceptovateľná, a preto faktická závažnosť zásahu v danom prípade nie je relevantná.

Ústavný súd z pohľadu kontextového nenachádza ďalšie negatívne dopady

obmedzenia jedného základného práva v dôsledku uprednostnenia iného.

Napokon nasleduje hodnotový argument, ktorý predstavuje vyvažovanie pozitív

v kolízii stojaceho základného práva a verejného záujmu (statku) a vzhľadom

na akceptovanú hierarchiu hodnôt vyznieva v prospech verejného záujmu. Parlament sa

v danej veci nezachoval arbitrárne, ale rozumným spôsobom prispôsobil koncepciu

príplatku novému dôchodkovému systému. Verejný rozpočet by bol zbytočne zaťažovaný

bez ohľadu na skutočnosť, že by takýto výdaj plnil rozumnú funkciu. Aj demokratický

parlament musí mať možnosť reagovať na zmenu situácie, ktorú v danom prípade

predstavovalo náročné zavedenie nového dôchodkového systému.

Ústavný súd konštatuje, že právna norma vyjadrená v napadnutých ustanoveniach

obstála v teste proporcionality, čo znamená, že je v súlade s právnou istotou previazanou

s majetkovou sférou dotknutých osôb.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedenej argumentácie v závere konštatuje, že napadnuté

ustanovenia nemajú znaky pravej retroaktivity, nenarúšajú nadobudnuté práva ani legitímne

očakávanie, pretože predchádzajúca právna úprava nemohla takéto legitímne očakávanie

vyvolať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Podľa sa k nálezu pripája odlišné stanovisko

sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010