Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 110 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (197)PL. ÚS 16/09
PDF · 450.38 KB
No categories available
PL. ÚS 16/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 16/09-51
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2010 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,
Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici. zastúpeného predsedníčkou senátu
JUDr. D. M., podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
na vyslovenie nesúladu § 151g ods. 1 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania
a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto
rozhodol:
Návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. októbra
2007 doručený návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo
„krajský súd“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorým sa domáhal, aby ústavný súd po prijatí
jeho návrhu na ďalšie konanie a po konkrétnej kontrole ústavnosti nálezom vyslovil, že
§ 151g ods. 1 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.
v znení účinnom od 1. januára 2005“ alebo „zákon o sudcoch“) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1
Napadnuté ustanovenia zavedením príplatku za výkon funkcie sudcu spôsobilo
skupine bývalých sudcov – starobných dôchodcov – zníženie poberanej sumy príplatku
v porovnaní s pôvodnou výškou príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu, čím mal byť
porušený princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2009
a uznesením sp. zn. PL. ÚS 16/09 ho prijal na ďalšie konanie.
Navrhovateľ svojím návrhom napadol § 151g ods. 1 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z.
v znení účinnom od 1. januára 2005 (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“).
Z návrhu vyplynulo, že navrhovateľ ho podal ako správny súd v súvislosti
s konaniami ním vedenými pod sp. zn. 23 S 283/2005 a sp. zn. 23 S 284/2005 v právnych
veciach žalobcu JUDr. J. B... (ďalej len „žalobca“) proti odporcovi Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“ alebo „ministerstvo
spravodlivosti“).
Žalobca (od 1. januára 2004 starobný dôchodca) sa proti žalovanému domáha
správnymi žalobami podanými na krajskom súde preskúmania rozhodnutia žalovaného
č. 10053/2004-41 z 28. novembra 2005, ktorým potvrdil svoje prvostupňové rozhodnutie
č. 10053/2004-43-122 z 13. septembra 2005, na základe ktorého bol žalobcovi s účinnosťou
od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 priznaný mesačný príplatok za výkon funkcie sudcu
vo výške 19 000 Sk. Vec je vedená krajským súdom pod sp. zn. 23 S 283/2005. Obdobne
žalobca napadol žalobou ďalšie rozhodnutie žalovaného č. 10053/2004-41 z 28. novembra
2005, ktorým potvrdil svoje prvostupňové rozhodnutie č. 10053/2005-43 z 13. septembra
2005, na základe ktorého bol žalobcovi s účinnosťou od 1. septembra 2005 priznaný
mesačný príplatok za výkon funkcie sudcu v sume 19 000 Sk. Vec je vedená krajským
súdom pod sp. zn. 23 S 284/2005.
Ako uviedol navrhovateľ, žalobca v žalobách namietal nesprávny postup žalovaného
tvrdiac, že mu nemal byť priznávaný príplatok k dôchodku za výkon funkcie sudcu podľa
zákona č. 586/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnenie niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 586/2004 Z. z.“), ale mu
mal byť naďalej ponechaný príplatok k dôchodku podľa pôvodného znenia zákona
o sudcoch po zohľadnení odpracovaných rokov započítateľného výkonu funkcie sudcu.
Ďalej žalobca tvrdil, že príplatky za výkon funkcie sudcu podľa zákona č. 586/2004 Z. z.,
ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2005, možno priznať len tým sudcom, ktorým bol
priznaný dôchodok po účinnosti tohto zákona. Rozhodnutie o priznaní príplatkov
k dôchodku, ktoré sa stali právoplatnými, už nemožno meniť, lebo zákon č. 586/2004 Z. z.
takúto úpravu neobsahuje a takýto postup by bol v rozpore s uznávanou zásadou zákazu
retroaktivity účinnosti zákona. V aplikácii uvedených „retroaktívnych, a tým
aj protiústavných zákonov“ vidí žalobca nezákonnosť jeho žalobami napadnutých
rozhodnutí, zrušenia ktorých sa v konaní pred správnym súdom domáha a zároveň požaduje,
aby bola vec vrátená žalovanému orgánu štátnej správy na ďalšie konanie podľa § 250j
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Krajský súd vo svojom návrhu ešte popisuje vývoj súvisiacej právnej úpravy
poukazujúc na to, že podľa zákona o sudcoch v znení účinnom do 31. decembra 2004 mal
sudca právo na príplatok k dôchodku, ak skončil výkon funkcie sudcu, a mal nárok
na výplatu starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku alebo invalidného
dôchodku [§ 95 ods. 1 písm. a) a b) zákona o sudcoch]. Výška mesačného príplatku
k dôchodku sudcu bola stanovená za každý rok výkonu funkcie sudcu 3,75 % zo základu;
najviac však za 40 rokov výkonu funkcie. Ak výkon funkcie netrval celý rok, patril sudcovi
príplatok v zodpovedajúcej výške za každý mesiac výkonu funkcie. Základom na výpočet
príplatku k dôchodku bola suma priznaného dôchodku (§ 95 ods. 3 zákona o sudcoch).
Podľa čl. I zákona č. 586/2004 Z. z. bol okrem iného zmenený aj § 95 ods. 1 písm. a) a b)
zákona č. 385/2000 Z. z., keď príplatok k dôchodku sa zmenil na príplatok za výkon funkcie
sudcu. Paragraf 151 zákona o sudcoch a prísediacich bol doplnený o § 151f a 151g,
prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2005. Podľa § 151f ods. 1 a 2
zákona o sudcoch, výška príplatku za výkon funkcie sudcu je v roku 2005
1 % z priemerného platu sudcu a v roku 2006 0,9 % z priemerného platu sudcu. Podľa
§ 151g ods. 1 zákona o sudcoch právo na príplatok k dôchodku, ktoré vzniklo sudcovi
do 1. januára 2005 a ktoré k tomuto dňu trvá, sa mení dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona na právo na príplatok za výkon funkcie sudcu. Podľa § 151g ods. 3 zákona
o sudcoch sudca, ktorý splnil podmienky nároku na výplatu príplatku k dôchodku za výkon
funkcie sudcu do 1. januára 2005 a jeho nárok ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona
trvá, má od účinnosti tohto zákona nárok na výplatu príplatku za výkon funkcie sudcu
vo výške určenej podľa tohto zákona; na účely určenia výšky príplatku sa do času výkonu
funkcie sudcu započíta celá prax, ktorá bola započítaná na účely príplatku k dôchodku
podľa doterajších predpisov.
V súvislosti so žalobcom namietanou retroaktivitou zákona č. 385/2000 Z. z. v znení
účinnom od 1. januára 2005 navrhovateľ poukazuje na to, že zásada zákazu retroaktivity je
zásadou, „podľa ktorej právne normy pôsobia do budúcnosti a nie do minulosti, platí aj pre
oblasť verejného práva, a to znamená aj pre odvetvie správneho práva. Subjekt, ktorý konal
v dobrej viere v určitý zákon a podľa neho sa ja správal, nemal by byť vo svojej dôvere
sklamaný. Použitie retroaktivity sa musí v príslušnom zákone výslovne stanoviť, v opačnom
prípade retroaktivitu novšieho právneho predpisu nemožno vôbec použiť a nemožno ju
nahradiť ani výkladom, pretože to by bolo nielen v rozpore so zákonom, ale aj s Ústavou
SR. V Ústavnom poriadku SR platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych
predpisov alebo ich ustanovení, čo možno vyvodiť z čl. 1 Ústavy SR.“.
Po citácii čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a), b) a c) ústavy sa krajský súd
odvoláva na ústavný poriadok Slovenskej republiky, „v ktorom platí všeobecný zákaz
spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení, čo možno odvodiť z článku 1
Ústavy SR. K imanentným znakom právneho štátu patrí aj požiadavka právnej istoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je zákaz spätného
(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov. V ústavnom poriadku SR platí zásada,
podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho
predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia.“.
Ako už bolo uvedené, krajský súd rovnako ako žalobca považuje zmenu koncepcie
pôvodného príplatku k dôchodku úmerného výške priznaného starobného dôchodku
na príplatok za výkon funkcie sudcu úmerný výške priemerného platu sudcu za retroaktívnu
v tom zmysle, že pre žalobcu znamená zníženie sumy príplatku v porovnaní s pôvodnou
právnou úpravou.
Na tomto mieste možno uviesť, že v období od 1. januára 2004 do 21. januára 2004
bola suma starobného dôchodku žalobcu 21 960 Sk mesačne a suma príplatku k dôchodku
za výkon funkcie sudcu bola 32 940 Sk. V období od 1. februára 2004 do 30. novembra
2004 bola suma starobného dôchodku žalobcu 22 839 Sk mesačne a suma príplatku
k dôchodku za výkon funkcie sudcu bola 34 260 Sk mesačne. V období od 1. decembra
2004 do 31. decembra 2004 bola suma starobného dôchodku žalobcu 23 616 Sk mesačne
a suma príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu bola 35 430 Sk. Ako bolo uvedené,
od 1. januára 2005 bol žalobcovi priznaný príplatok za výkon funkcie sudcu v sume 19 000
Sk mesačne.
Pre upresnenie možno dodať, že žalobca priamo vo svojich žalobách uvádza, že
zmenou pojmového označenia príplatku z „príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu“
podľa pôvodného znenia zákona o sudcoch len na „príplatok za výkon funkcie sudcu“, teda
len vynechaním slov „k dôchodku“ podľa zákona č. 586/2004 Z. z. sa nič nezmenilo
na podstate príplatku, teda na tom, že sa vypláca len tomu sudcovi, ktorý je poberateľom
dôchodku a slúži ako príplatok k dôchodku, ktorého výška je závislá od dĺžky výkonu
funkcie sudcu. Podstatnou je však zmena úpravy výpočtu výšky príplatku, ktorej účelom je
zníženie výšky príplatku spočívajúca v tom, že príplatok sa neodvodzuje od priznaného
dôchodku, ale z priemerného platu sudcu.
Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) zastúpená ministerstvom
spravodlivosti sa vo svojom stanovisku z 27. januára 2010 k návrhu krajského súdu najskôr
venovala vývoju právnej úpravy predmetných príspevkov s tým, že «zákon č. 385/2000
Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2001, zvýšil základné hmotné zabezpečenie
sudcov v starobe, resp. invalidite prostredníctvom príplatku k dôchodku za výkon funkcie
sudcu. Nárok na príplatok mali len tí sudcovia, ktorí skončili výkon funkcie sudcu
po 1. januári 2001 a mali nárok na výplatu dôchodkovej dávky. Vyplácanie príplatku
nebolo viazané na žiadne ďalšie odvodové zaťaženie sudcov. Ústava garantuje občanom
právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ktoré je zabezpečované
prostredníctvom systému sociálneho poistenia. Zákonodarca sa legitímne rozhodol, že
konkrétna kategória osôb – sudcovia – má mať nárok, vzhľadom na svoj spoločenský status,
na nadštandardnejšie zabezpečenie. Sudcom tak bol vyplácaný príplatok k dôchodku
za výkon funkcie sudcu, pričom jeho výška bola viazaná na sumu priznaného dôchodku,
a v prípade zvýšenia dôchodku bol valorizovaný aj príplatok, ktorý vyplácalo ako
„bonusovú“ dávku Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Keďže výška príplatku
bola percentuálne viazaná na sumu priznaného dôchodku, je možné tvrdiť, že výška
príplatku nebola odvodená od konkrétnej veličiny, ale bola viazaná na nastavený systém
sociálneho poistenia.».
Vláda vo svojom stanovisku ďalej uviedla, že «zákonom č. 586/2004 Z. z., ktorým sa
menil a dopĺňal zákon č. 385/2000 Z. z., sa od 1. januára 2005 výrazne zmenila povaha
sociálneho zabezpečenia sudcov. Citovaným zákonom boli dotknuté práva nadobudnuté
pred účinnosťou zákona, avšak tieto práva neboli popreté, zmenil sa len ich obsah. Zákon
č. 586/2004 Z. z. nezakladal právne následky do minulosti, ale do budúcnosti modifikoval
právne následky založené podľa skorších zákonov a teda zjavne išlo o tzv. nepriamu
retroaktivitu. Podľa novej právnej úpravy výška príplatku nebola od 1. januára 2005
viazaná na sumu priznaného dôchodku, ale na priemernú nominálnu mesačnú mzdu
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky t. j. na konkrétnu veličinu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sa obdobnou problematikou precedentne zaoberal
v konaní č. PL. ÚS 10/06, možno ústavnosť napadnutých ustanovení zákona č. 385/2000
Z. z. odvodiť z niektorých záverov predmetného nálezu ústavného súdu, a to najmä
- široký priestor zákonodarcu k nearbitrárnej modifikácii nadobudnutých práv
v prípade práv, ktoré „štát ľubovoľne ustanovuje“ (bod 10),
- príplatok k dôchodku prokurátora nemožno považovať za sociálne právo (bod 11),
- široký priestor zákonodarcu pri rozpočtovo hradených dávkach sociálneho
zabezpečenia tak, aby si počínal plne legitímne a nearbitrárne (bod 13),
- napadnutou novelou zákonodarca nastavil nové pravidlá prispôsobené
aktuálnemu konceptu sociálneho poistenia, ktoré odôvodnene predpokladajú
jeho trvácnosť (bod 14).
V prejednávanom prípade sú skutočnosti tak podobné, že odlišný postoj ústavného
súdu sa nezdá byť odôvodneným, a preto toto stanovisko sa prikláňa k tomu, aby sa podnetu
navrhovateľa nevyhovelo.».
V nadväznosti na uvedené vláda navrhla, aby ústavný súd návrhu krajského súdu
v konaní vo veci samej nevyhovel.
Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), zastúpená jej
predsedom, podobne ako vláda poukázala vo svojom stanovisku k návrhu zo 4. februára
2010 na niektoré aspekty genézy inštitútu príplatku k dôchodku sudcu. Uviedla, že príplatok
bol koncipovaný ako určité vyjadrenie osobitostí výkonu funkcie sudcu za činnosť, ktorá
predstavuje najmä rozhodovanie konfliktov. Výška tohto príplatku bola determinovaná
výškou priznaného dôchodku (3,75 % z priznaného dôchodku sudcu za každý rok výkonu
funkcie, najviac však za 40 rokov). Prijatím zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) sa výrazne zvýšil
základ pre výpočet dôchodku, čím došlo k nárastu príplatku k dôchodku. Predkladateľ
v dôvodovej správe uvádza, že percentuálny podiel (3,75 % z priznaného dôchodku) určený
pôvodne prijatým zákonom o súdoch sa po prijatí zákona o sociálnom poistení dostal
do zjavného rozporu s charakterom príplatku k dôchodku. Takáto úprava znamenala nárast
neprimerane vysokých starobných dôchodkov a nezodpovedá aktuálnemu trendu
dôchodkového zabezpečenia vo všeobecnosti, pretože výška dôchodku sudcu spolu
s príplatkom sa rovnala platu sudcu. Vzhľadom na závažné zmeny v právnej úprave
sociálneho poistenia bolo teda potrebné na ne reagovať aj v oblasti príplatku k dôchodku
sudcu.
V stanovisku národnej rady sa ďalej pripomína, že predkladateľ pri prerokovaní
návrhu novely zákona o sudcoch uviedol, „že transformácia pôvodného príplatku
k dôchodku na príplatok za výkon funkcie sudcu zabezpečí vyplácanie príplatku za výkon
funkcie tak, aby príplatok vyjadroval rovnomerne a spravodlivo jeho cieľ zabezpečiť
sudcom poskytovanie systémovej dávky vyjadrujúcej zabezpečenie primeraného postavenia
aj po skončení výkonu funkcie. Príplatok sa neviaže na dôchodok, ktorý priznáva Sociálna
poisťovňa, ale jeho výška závisí od výpočtového základu, ktorým je príslušné percento
z priemerného platu sudcu.
S účinnosťou od 1. januára 2005 sa právo na príplatok k dôchodku, ktoré vzniklo
do 1. januára 2005, a ktoré k tomuto dňu trvá, mení na právo na príplatok za výkon funkcie
sudcu (§ 151g ods. 1). Podľa § 151g ods. 3 sudca, ktorý splnil podmienky nároku na výplatu
príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu do 1. januára 2005 a jeho nárok ku dňu
nadobudnutia účinnosti tohto zákona (č. 586/2004 Z. z.) trvá, má od 1. januára 2005 nárok
na výplatu príplatku za výkon funkcie sudcu vo výške určenej podľa tohto zákona (§ 151g
ods. 3). Zároveň sa ustanovuje, že na účely určenia výšky príplatku sa do času výkonu
funkcie sudcu započíta celá prax, ktorá bola započítaná na účely príplatku k dôchodku
podľa doterajších predpisov. To znamená, že pre tieto prípady neplatí obmedzenie
ustanovené v § 95 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. Na základe tejto úpravy je u žalobcu
príplatok za výkon funkcie (od 1. januára 2005) nižší ako pôvodný príplatok k dôchodku
priznaný podľa úpravy platnej do 31. 12. 2004.“.
V danom prípade podľa názoru národnej rady nejde o retroaktívne ustanovenie.
V súlade s názorom ústavného súdu (PL. ÚS 25/05) národná rada vychádza z toho, že
prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich
funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu
právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa má
nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá
aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy.
Malo by však ísť o také riešenie, ktoré by sa napriek „stretnutiu s časom“ vyhlo priamemu
retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných ustanovení ako
intertemporálnych noriem vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno celkom
vylúčiť. Predseda národnej rady zároveň konštatuje, že prechodné ustanovenie § 151g ods. 1
a 3 zákona o sudcoch zodpovedá uvedeným zásadám, a preto nie je v rozpore s princípmi
právneho štátu, teda ani s čl. 1 ods. 1 ústavy. Pokiaľ ide o nároky upravené v § 151g ods. 1
a 3 zákona o sudcoch, tieto podľa názoru národnej rady nezakladajú právne účinky
do minulosti, ale iba do budúcnosti. V danom prípade ide o inštitút nepravej retroaktivity,
ktorý slúži na zabezpečenie kontinuity a stability právnych vzťahov vzniknutých
a existujúcich v pôsobnosti dvoch časovo a vecne odlišných právnych úprav.
Národná rada napokon súhlasí s názorom, že nepravá retroaktivita sa nepovažuje
za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov, ale pri posudzovaní spôsobu
legislatívneho riešenia intertemporality zohráva svoju úlohu nielen miera odlišnosti novej
a starej úpravy, ale i spoločenská naliehavosť zavedenia novej právnej úpravy. V danom
kontexte možno uviesť, že zákonodarca uznal dôvody predkladateľa na zmenu právnej
úpravy za závažné a predmetný zákon schválil.
Ústavný súd považuje za vhodné upriamiť pozornosť aj na niektoré časti
parlamentnej rozpravy z tretieho dňa rokovania 31. schôdze národnej rady (3. volebné
obdobie) z 9. septembra 2004 o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch
a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokurátoroch). V druhom čítaní o návrhu zákona podpredseda vlády a minister
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) uviedol, že
predmetný príplatok nie je zahrnutý medzi dávky sociálneho poistenia podľa zákona
o sociálnom poistení, a preto nemá opodstatnenie ho viazať na starobný alebo invalidný
dôchodok. Ďalej uviedol, že transformácia pôvodného príplatku k dôchodku na príplatok
za výkon funkcie sudcu alebo prokurátora od účinnosti navrhovanej právnej úpravy
zabezpečí vyplácanie príplatku za výkon funkcie tak, aby príplatok vyjadroval rovnomerne
a spravodlivo jeho cieľ – zabezpečiť sudcom a prokurátorom vyplácanie systémovej dávky
vyjadrujúcej zabezpečenie primeraného postavenia tejto kategórie právnických povolaní
aj po skončení výkonu funkcie. V návrhu zákona je navrhnuté degresívne určovanie
percenta príplatku od 1,30 % v roku 2005 cez 1,25 % v roku 2006 až po 1 % v roku 2007
a v rokoch nasledujúcich. Návrh podľa ministra spravodlivosti rešpektuje všetky
odporúčania medzinárodných orgánov a inštitúcií týkajúcich sa sudcov a prokurátorov a ich
ústavného postavenia a svojou úpravou im dáva možnosť voľby, či za vopred jasne
určených pravidiel budú vykonávať funkciu sudcu alebo prokurátora ďalej, alebo požiadajú
o jej skončenie a odchod do dôchodku. Navrhovaná právna úprava okrem iného zohľadňuje
aj tento aspekt a má zabrániť hromadnému odchodu vysokého počtu sudcov a prokurátorov
do dôchodku, čo by mohlo mať výrazne destabilizujúci účinok na fungovanie justície.
Funkcia sudcu a prokurátora je funkciou doživotnou a prináša so sebou celý rad obmedzení.
Medzi ne patrí aj obmedzenie nemať žiadny iný príjem okrem príjmu sudcu a prokurátora.
Služba sudcu a prokurátora je odlišná od iných právnických povolaní. Zabezpečuje
fungovanie štátu tým, že vymáha zákon. Je preto dôležité, aby sa odlíšenie prejavilo
minimálne v tom, že sudca alebo prokurátor bude za výkon funkcie dostávať primeraný
príplatok v čase, keď výkon svojej funkcie po dlhom celoživotnom pôsobení skončí.
Poslankyňa Ľ. N. uviedla, že už počas prerokovania zákona o sociálnom poistení boli
zo strany poslancov námietky, že bez novely zákona o sudcoch a zákona o prokurátoroch
dôjde k neadekvátnemu nárastu dôchodkových príjmov sudcov a prokurátorov. Ďalej
uviedla, že v roku 2004 priemerné dôchodkové príjmy sudcov a prokurátorov boli
22 270 Sk a v roku 2007 by dosiahli úroveň 27 270 Sk. Aj po prijatí novely teda pôjde
o podstatné zvýšenie dôchodkových príjmov sudcov a prokurátorov, čo je v súlade
s konštrukciou zákona o sociálnom poistení. Úlohou Výboru pre sociálne veci (ďalej len
„výbor“) je strážiť, aby existovala istá solidarita medzi všetkými skupinami obyvateľstva.
Podľa poslankyne Ľ. N. návrh vychádza práve z toho, že upravuje dôchodkové príjmy
sudcov a prokurátorov v kontexte s ostatnými dôchodkovými príjmami ostatného
obyvateľstva. Menovaná poslankyňa tak navrhla zmeniť degresívne určovanie percenta
príplatku od 1 % v roku 2005 cez 0,9 % v roku 2006 až po 0,8 % v roku 2007 a v rokoch
nasledujúcich. Tento pozmeňovací návrh bol prijatý výborom a neskôr schválený. Napokon
poslanec J. B. prezentoval vývoj právnej úpravy dôchodkov vo vzťahu k sudcom
a prokurátorom až po prijatie zákona o sociálnom poistení. Uviedol, že kým dôchodková
reforma nebola, bolo nutné podporiť sudcov a prokurátorov príplatkom k dôchodku.
To znamená, že ak sudcovi vyrátali dôchodok 6 300 Sk, tak on si ho počas svojej
profesionálnej kariéry mohol zvýšiť takmer o 150 %. Takto mohol mať 150 % k 6 000 Sk,
čo je 15 000 Sk. Situácia sa zmenila prijatím zákona o sociálnom poistení, v ktorom bol
odstránený maximálny dôchodok a zároveň sa umožnilo pracovať a poberať dôchodok.
Druhá uvedená skutočnosť sa však netýka sudcov a prokurátorov. Poslanec J. B. podporil
korekciu koeficientov, pričom vyslovil domnienku, že systém bude aj po prijatí vládneho
návrhu a pozmeňovacích návrhov stále vo vzťahu k sudcom a prokurátorom veľmi
výhodný.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie krajský súd prípisom zo 17. decembra 2009
na výzvu ústavného súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci. Predseda
národnej rady na výzvu ústavného súdu odpovedal listom zo 4. februára 2010, v ktorom
rovnako ako krajský súd uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci. Napokon
s upustením od ústneho pojednávania súhlasil aj vedľajší účastník vo svojom stanovisku
z 27. januára 2010. Vzhľadom na uvedené ústavný súd so súhlasom účastníkov konania
podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo
zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny
názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Na návrh krajského súdu je predmetom posudzovania v tomto konaní súlad § 151g
ods. 1 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005 s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Pretože okolnosti tejto veci sú obdobné ústavnoprávnym problémom, ktoré ústavný
súd už riešil v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. júna 2009 v spojitosti s § 263a ods. 5
zákona o prokurátoroch, ako aj so zreteľom na rovnaký účel napadnutých ustanovení
zákona o sudcoch, aplikovateľnosť záverov obsiahnutých v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/06
obstojí podľa názoru ústavného súdu aj v tomto konaní, a preto z nich možno vychádzať
a, pokiaľ ide o hlavné argumenty v podrobnostiach, na ne odkázať.
Napadnuté ustanovenia
Podľa § 151g ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005
„Právo na príplatok k dôchodku, ktoré vzniklo sudcovi do 1. januára 2005 a ktoré k tomuto
dňu trvá, sa mení dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na právo na príplatok
za výkon funkcie sudcu.“.
Podľa § 151g ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005
„Sudca, ktorý splnil podmienky nároku na výplatu príplatku k dôchodku za výkon funkcie
sudcu do 1. januára 2005 a jeho nárok ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona trvá, má
od účinnosti tohto zákona nárok na výplatu príplatku za výkon funkcie sudcu vo výške
určenej podľa tohto zákona; na účely určenia výšky príplatku sa do času výkonu funkcie
sudcu započíta celá prax, ktorá bola započítaná na účely príplatku k dôchodku podľa
doterajších predpisov.“.
Napadnuté ustanovenia bezprostredne súvisia s ustanoveniami § 95 ods. 4 a 5
a § 151f ods. 1 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005.
Podľa ustanovenia § 95 ods. 4 a 5 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom
od 1. januára 2005:
„(4) Výška mesačného príplatku za výkon funkcie sudcu je za každý celý rok výkonu
funkcie sudcu 0,8 % z priemerného platu sudcu. Ak výkon funkcie sudcu netrval celý rok,
patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý aj začatý mesiac
výkonu funkcie sudcu.
(5) Príplatok za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi najviac za 35 rokov výkonu
funkcie.“
Podľa ustanovenia § 151f ods. 1 zákona o sudcoch „Výška príplatku za výkon
funkcie sudcu je v roku 2005 1 % z priemerného platu sudcu. Ak výkon funkcie sudcu
netrval celý rok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý
aj začatý mesiac výkonu funkcie. Príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi najviac
za 35 rokov výkonu funkcie.“.
Podľa ustanovenia § 151f ods. 2 zákona o sudcoch „Výška príplatku za výkon
funkcie sudcu je v roku 2006 0,9 % z priemerného platu sudcu. Ak výkon funkcie sudcu
netrval celý rok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý
aj začatý mesiac výkonu funkcie. Príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi najviac
za 35 rokov výkonu funkcie.“ .
Podstatou predmetnej veci je preskúmanie skutočnosti, či napadnuté ustanovenia
zavedením nového príplatku za výkon funkcie sudcu aj pre skupinu bývalých sudcov –
starobných dôchodcov, ktorí odišli do starobného dôchodku v roku 2004, prípadne skôr,
a pred 1. januárom 2005 poberali pôvodný, vyšší príplatok k dôchodku za výkon funkcie
sudcu – a teda nezachovaním pôvodnej výšky príplatku sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy,
t. j. s princípom právnej istoty, resp. či možno z hľadiska uvedeného princípu priznať
zákonom č. 586/2004 Z. z. zavedený príplatok za výkon funkcie sudcu aj tým bývalým
sudcom, ktorým bol priznaný dôchodok pred účinnosťou tohto zákona, teda pred
1. januárom 2005. Navrhovateľ stotožňujúc sa s názorom žalobcu tvrdí, že rozhodnutia
o priznaní príplatkov k dôchodku za výkon funkcie sudcu, ktoré sa stali právoplatnými pred
uvedeným dátumom, už nemožno meniť.
Ústavný súd sa musel najprv vysporiadať s námietkou, či napadnuté ustanovenia
napĺňajú znaky retroaktivity, keďže ide o ťažiskovú a takmer výhradnú námietku
navrhovateľa a žalobcu.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že významná časť jeho aktuálnej
rozhodovacej činnosti súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem (porov. napríklad
PLz. ÚS 1/06, I. ÚS 212/06, PL. ÚS 25/05, PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 11/08, PL. ÚS 19/08).
Náhle zmeny pravidiel vyžadujú nezriedka z ústavnoprávneho hľadiska zvýšenú pozornosť,
ktorú im preto ústavný súd aj v potrebnom rozsahu venuje. Každý prípad je však osobitý
a vyžaduje si dôkladné zhodnotenie všetkých okolností. Náhle zmeny pravidiel súvisia
s kategóriami retroaktivity, ochrany nadobudnutých práv a legitímnym očakávaním
vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky (porov. tiež Hendrych, D.:
Správní právo, obecná část. 7. vydání. Praha: C. H. Beck 2009, s. 813). Takéto legitímne
očakávanie, účelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci, je
potrebné metodicky odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd
pre ľudské práva definuje predmet ochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Predmetná vec je špecifická tým, že sa týka právnej situácie, kde štát zákonom
zaviazal sám seba na poskytovanie opakujúceho sa plnenia najprv príplatku k dôchodku
a potom príplatku za výkon funkcie sudcu. Navrhovateľ vychádza z predstavy, že ak sa štát
v minulosti zaviazal pravidelne vyplácať dávky podľa zákonom ustanoveného vzorca, tak
zmena pravidiel znamenajúca zníženie dávky je „pravo-retroaktívna“, pretože mení pravidlo
ustanovené v minulosti. Navrhovateľ sa v podstate domnieva, že uzákonenie ustanoveného
vzorca v kombinácii s opakujúcim sa charakterom dávok znamená, že tieto dávky sa nesmú
znížiť, pretože v opačnom prípade zákonodarca vlastne prikazuje strpenie zníženia
priznaných dávok, hoci sa v (skutkových) parametroch príjemcu dávky nič nezmenilo.
Právna norma môže byť charakterizovaná ako „pravo-retroaktívna“, ak dnes ustanoví
právne následky pre skutkové podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto
normy tak, akoby tieto právne následky platili už včera (porov. zmienku v náleze
PL. ÚS 10/04). Preto, ak v minulosti niekto mal nejaké právo (alebo povinnosť) a zákon
k tomuto minulému obdobiu toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú
retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom období niekto
mal nejaké právo, zákon predstiera, že uvedený subjekt dané právo nemal alebo že išlo o iné
právo. V okolnostiach danej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré
pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti. V predmetnej veci bolo zmenené
pravidlo pochádzajúce z minulosti, ale splatné dávky, na ktoré mal žalobca do účinnosti
napadnutej novely nárok, neboli zmenené či odobraté, čiže nové pravidlá neboli aplikované
na minulosť. Ilustratívne povedané, (I) predtým platilo, že ak je osoba bývalý sudca
a starobný dôchodca, tak mala predtým dôchodok vypočítaný (a aj vyplácaný) podľa
platného vzorca. Teraz sa pravidlo zmenilo a od terajška platí, že bývalý sudca a starobný
dôchodca bude mať príplatok (odo dneška do budúcna) vypočítaný podľa dnešného vzorca,
s ktorým sa dnes môže oboznámiť z právneho predpisu. Situácia uvedená v bode I je
retroaktivitou nepravou. (II) – V súčasnosti platí, že ak je osoba bývalý sudca a starobný
dôchodca s nárokom na príplatok vypočítaný podľa dosiaľ uplatňovaného vzorca – tak teraz
sú jej aj tieto minulé príplatky (tie, na ktoré jej vznikol nárok pred zmenou pravidiel)
vypočítané a vyplatené v terajšej – zníženej výške. V súčasnosti sa žiada povinnosť strpieť
zníženie minulého príspevku, pričom dosiaľ sa s tým nedalo oboznámiť z právneho
predpisu. Situácia uvedený v bode II je pravou retroaktivitou (porov.: Krejčí, J.: Zpětná
působnost zákonů z hlediska práva ústavního. Praha 1933, s. 71 a nasl.). Ústavný súd
konštatuje, že napadnuté ustanovenia jednoznačne nevykazujú znaky pravej retroaktivity.
V tomto bode možno súhlasiť s argumentáciou národnej rady a vlády. K námietke žalobcu,
resp. navrhovateľa, že nové ustanovenia zákona sú retroaktívne, pretože menia práva
a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti v čase
predtým platného (predchádzajúceho) znenia zákona, možno uviesť, že minulá aj súčasná
úprava vychádzajú zo skutočností, ktoré už nastali (odchod sudcu do starobného dôchodku
s určitým počtom odpracovaných rokov atď.), ale nová úprava len smerom do budúcnosti
priradila týmto skutočnostiam iné právo, konkrétne právo na výpočet inak nazvaného
príplatku novým spôsobom.
Ústavný súd konštatuje, že namietaná novela tým, že výlučne do budúcnosti mení
vzorec na výpočet príspevku, zjavne napĺňa znaky tzv. nepravej retroaktivity, prípadne tzv.
okamžitého účinku zákona (porov.: Petrlík, D.: Retroaktivita právních předpisů
v komunitárním právu. Praha: Linde 2005, s. 37).
K možnému zásahu objektívnym právom (napadnutá novela) do subjektívnych –
nadobudnutých práv do budúcnosti je nutné uviesť, že vymedzenie konkrétneho
subjektívneho nadobudnutého práva je interpretačnou otázkou. Nepochybne je
nadobudnutým právom nárok na konkrétnu dávku, ktorá bola splatná podľa
predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takého nároku však nedošlo a taký zásah nebol ani
namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok vo výške nie nižšej,
ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by nebol
zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach
danej veci však nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany,
čo vyplýva hlavne z charakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie.
Teória rozlišuje medzi právami, ktoré štát zákonom uznáva (typicky napr. práva
vyplývajúce zo zmluvnej autonómie súkromného práva), a právami, ktoré štát ustanovuje.
V druhom prípade, pod ktorý spadá aj prerokúvaná vec, má zákonodarca značný priestor
na nearbitránu modifikáciu, dokonca aj na zrušenie takto priznaného práva. Ústavný súd
konštatuje, že v danom prípade nedošlo k porušeniu nadobudnutého práva v intenzite
znamenajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd dospel k názoru, že napadnutá norma vykazuje znaky nepravej
retroaktivity. Ani takáto zmena smerujúca do budúcna však nemusí byť bez ústavného
kontextu, pretože ak výrazne zhoršuje doterajšiu právnu pozíciu jednotlivca, potom môže
byť v kolízii s princípom ochrany legitímneho očakávania. Pravá retroaktivita je
v porovnaní s nepravou retroaktivitou extrémnym zásahom do princípu právnej istoty. Ako
bolo naznačené, nepravá retroaktivita môže tiež ústavne relevantne zasiahnuť do právnej
istoty, do legitímneho očakávania. Princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu
znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárne, bez adekvátneho verejného
záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca (porov. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovinska U-I-86/96, časť B.-I., bod 6). V predmetnej veci sa tak podľa názoru
ústavného súdu nestalo.
Pre posúdenie ústavnosti napadnutých ustanovení je dôležité objasniť, či príplatok
k dôchodku sudcu je sociálnym právom chráneným ústavou. Najprv je dôležité uviesť, že
príplatok je špecifické plnenie, ktoré síce nesie niektoré spoločné znaky so starobným
dôchodkom (zabezpečenie príjmu v starobe, vyplácanie až do smrti poberateľa, komponent
zásluhovosti v počte odpracovaných rokov), ale nemožno ho s ním stotožňovať. Sudcovia
nie sú vyňatí zo sociálneho poistenia ako príslušníci niektorých tzv. silových rezortov
(§ 1 ods. 3 zákona o sociálnom poistení), z čoho vyplýva, že ich zabezpečenie v starobe je
realizované hlavne sociálnym poistením. Účelom poberania príspevku nie je iba finančné
zabezpečenie bývalých sudcov po ukončení výkonu funkcie, ale hlavne kompenzácia
obmedzení, ktoré mali jeho poberatelia počas výkonu funkcie sudcu. Príplatok nie je
vyplácaný z odvodov do Sociálnej poisťovne, ale priamo zo štátneho rozpočtu,
z rozpočtovej kapitoly ministerstva spravodlivosti. Z hľadiska teórie práva sociálneho
zabezpečenia by išlo skôr o tzv. nesystémovú dávku, dávku vyplácanú z rozpočtu bez
reflexie v pôvodných príspevkoch poberateľa. Tiež je vhodné poznamenať, že pôvodný
príspevok bol zavedený v roku 2001 spolu s obdobným príspevkom prokurátorom v rámci
reforiem smerujúcich aj k finančnej stabilizácii justičných inštitúcií, pričom príspevku
predtým nepredchádzalo žiadne obdobné plnenie od štátu. Z uvedeného podľa názoru
ústavného súdu vyplýva, že príplatok k dôchodku sudcu nemožno považovať za sociálne
právo, aj keď sa v dôvodovej správe dáva do súvisu s čl. 39 ods. 1 ústavy. V tomto bode
možno tiež súhlasiť s argumentáciou vlády.
Sociálne práva uvedené v ústavnom texte sú veľmi ekonomicky a politicky
podmienené. Prostredníctvom všeobecných súdov sa ich možno domáhať len na základe
zákonov, nie priamo na základe ústavy (porov. PL. ÚS 12/01). Z ich povahy a v zmysle
tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor pre zákonodarcu na úpravu hlavne
plnení uhrádzaných zo štátneho rozpočtu, pričom však ultimatívnym limitom uváženia
zákonodarcu je ľudská dôstojnosť v jej sociálnom kontexte. Možno však pripomenúť, že
ústavný súd už izolovane aplikujúc čl. 1 ods. 1 ústavy – princíp právnej istoty nálezom
sp. zn. PL. ÚS 25/05 zasiahol do reformy invalidných dôchodkov a taktiež nálezom sp. zn.
PL. ÚS 16/06 zrušil dočasnú suspendáciu valorizačného mechanizmu starobných
dôchodkov (porov. Sadurski, W: Rights Before Courts, A Study of Constitutional Courts
in Postcommunist States of Central and Eastern Europe. 2nd edition. Springer 2008, s. 181
a nasl.).
Ústavný súd už v predmetnej veci fakticky konštatoval, že príplatok k dôchodku
sudcu nepovažuje za sociálnu dávku. Ak má zákonodarca pri rozpočtovo hradených
dávkach sociálneho zabezpečenia široký priestor na uváženie, tak pri predmetnom príplatku
je tento priestor ešte širší. V rámci tohto priestoru si zákonodarca počínal plne legitímne
a nearbitrárne.
Z hľadiska kontextu zníženia príplatku je veľmi dôležité upozorniť na to, že
k pôvodnému radikálnemu zvýšeniu príplatku nedošlo novelou zákona o sudcoch,
ale skutočnosťou, že od 1. januára 2004 vstúpil do účinnosti nový zákon o sociálnom
poistení. Ide teda o tzv. nepriamu novelu. Súčasťou novej koncepcie starobných dôchodkov
je aj zvýšenie zásluhovosti a odstránenie horného limitu výšky starobných dôchodkov.
Ako už bolo uvedené, vzorec výpočtu výšky pôvodného príplatku bol násobkom výšky
starobného dôchodku. Spojením nového veľkorysejšieho výpočtu starobného dôchodku
so vzorcom príplatku, ktorý bol zosúladený so zákonom č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), sa výška
príplatku podstatne zvýšila. Priamym úmyslom zákonodarcu bolo teda zmeniť koncepciu
starobného dôchodku, nie zvýšiť príplatok k dôchodku sudcu. Zákonodarca napadnutou
novelou reagoval na novú koncepciu, koncepciu dôchodkového poistenia, a to nie
„prvoplánovo“ jednoduchým znížením násobku starobného dôchodku, ale celkovou zmenou
koncepcie príplatku. Nepochybne možno pripustiť, že účel novely spočíval aj v znížení
nárokov na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Zákonodarca novelou legitímne
odstránil neadekvátny motív k odchodu do dôchodku spočívajúci v extrémne vysokom
príspevku. Taktiež racionálne zaviedol koncept „zásluhovosti,“ pretože príplatok je
násobkom praxe a priemerného platu sudcu, a nie násobkom praxe a starobného dôchodku,
ktorého výška mohla byť ovplyvnená aj iným spôsobom, ako len výkonom funkcie sudcu,
napr. v súkromnej sfére. Dôvodová správa v tejto súvislosti uvádza, že výmera dôchodku
nemusí súvisieť iba s výkonom funkcie sudcu. Možno konštatovať, že zákonodarca neznížil
arbitrárne príspevok, ktorý by predtým vedome novelou zákona o sudcoch zvýšil,
ale nastavil napadnutou novelou nové pravidlá prispôsobené aktuálnej koncepcii sociálneho
poistenia. Vychádzajúc zo súčasného právneho stavu možno dôvodne predpokladať jeho
dlhodobejšiu stabilitu.
Žalobca sa v prerušených konaniach pred krajským súdom domáha proti žalovanému
preskúmania jeho dvoch rozhodnutí, ktoré boli vydané v jeden deň pod jedným číslom:
1. Rozhodnutie č. 10053/2004-41 z 28. novembra 2005, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, na základe ktorého bol žalobcovi priznaný
príplatok za výkon funkcie sudcu od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 v sume 19 000 Sk.
Možno uviesť, že výška starobného dôchodku priznaného žalovanému od 1. januára 2004
činila 21 960 Sk a následne bola táto suma valorizovaná až na 23 616 Sk s účinnosťou
od 1. decembra 2004.
2. Rozhodnutie č. 10053/2004-41 z 28. novembra 2005, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, na základe ktorého bol žalobcovi
s účinnosťou od 1. septembra 2005 priznaný mesačný príplatok za výkon funkcie sudcu
v sume 19 000 Sk mesačne so započítaním doby výkonu funkcie sudcu 40 rokov
[1 % zo sumy 47 500 Sk (priemerný plat sudcu) x 40 (doba výkonu funkcie sudcu),
t. j. 40 x 475 = 19 000 Sk].
Možno nadviazať a upresniť, že pôvodná výška príplatku bola násobkom počtu
odpracovaných rokov vyjadrených v decimálnej sústave; maximálny počet rokov obmedzil
zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2004 na 40 rokov výkonu
funkcie a bezrozmerného faktora 3,75 % (základu, t. j. sumy priznaného dôchodku). Nový
príplatok za rok 2005 je násobkom počtu odpracovaných rokov vyjadrených v decimálnej
sústave, priemerného platu sudcu a bezrozmerného faktora 1 % (§ 95 ods. 4 zákona
o sudcoch).
Absolútne hodnoty samotnej výšky dočasne vyplácaného príplatku, ako aj ich pomer
k starobnému dôchodku indikujú, že išlo o zhodu špecifických okolností, nie o dlhodobý
zámer zákonodarcu. Výška príplatku aj po úprave nielen spolu so starobným dôchodkom
(maximálny starobný dôchodok podľa ostatného znenia zákona č. 100/1988 Zb.
neprevyšoval 10 000 Sk), ale aj sama osebe garantuje životnú úroveň, ktorá nemôže
znamenať riziko ohrozenia ľudskej dôstojnosti.
Uvedenú argumentáciu možno vyjadriť a verifikovať aj prostredníctvom princípu
proporcionality tým spôsobom, že zavedenie nového, nižšieho príplatku možno vnímať ako
zásah do majetkovej sféry dotknutých osôb (k proporcionalite porov. PL. ÚS 3/00,
PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 67/07, II. ÚS 152/08 bod 38, PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 1/06,
II. ÚS 326/09 bod 20; Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace. Praha: Linde
nakladatelství, s. r. o. 2003, s. 22; Havelková, B.: Rovnost v odměňování žen a mužů.
Praha: Auditorium 2007, s. 97; Hogg, P.W.: Constitutional Law of Canada, Carswell.
Toronto: Student Edition 2001, s. 727; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře
Ústavního soudu ČR. Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl; Hufen, F: Staatsrecht II.
Grundrechte. München: Verlag C. H. Beck, 2007, s. 119 a nasl., Melzer, F.: Metodologie
nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 60
a nasl.). Najprv je nutné zistiť, či obmedzenie základného práva sa deje zákonom. Táto
podmienka je v predmetnej veci abstraktnej kontroly ustanovenia zákona splnená. V ďalšom
je princíp proporcionality klasicky založený na týchto troch krokoch. Prvým krokom je
hľadisko vhodnosti, resp. dostatočne dôležitého cieľa a racionálnej väzby medzi právnou
normou a cieľom (účelom) právnej úpravy. Druhým krokom je zisťovanie kritéria
nevyhnutnosti, potrebnosti, použitia čo najviac ohľaduplnejších – šetrnejších prostriedkov.
Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom slova zmysle.
Obsahom prvého kroku je posudzovanie právnej normy z hľadiska možného
naplnenia sledovaného účelu (čl. 13 ods. 4 druhá veta ústavy). Samoúčelné, zbytočné
obmedzenie základného práva je ústavne neprípustné. Zákonná norma musí smerovať
k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil obmedzenie základného
práva alebo slobody. Ak uvedená norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide
zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu. Pretože
účel preskúmavanej normy nebýva obvykle explicitne stanovený, jeho identifikácia nie je
jednoznačná. V predmetnej veci prichádzajú ako ciele do úvahy jednak rozumné rozpočtové
hospodárenie štátu pri zachovaní podstaty príplatku a taktiež personálna stabilita justície.
Uvedené ciele ústavný súd považuje za legitímne. Obsahom druhej zložky prvého kroku je
zisťovanie, či preskúmavaná norma je racionálne previazaná s cieľom (rational connection
test). Ústavný súd zisťuje, či bola právna norma vytvorená takým spôsobom a tak dôkladne,
aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ. Nie je sporné, že nová koncepcia
príplatku je šetrnejšia k verejným zdrojom, a možno vysloviť názor, že zreálnením výšky
príplatku umožňuje realistické a uvážlivé rozhodovanie služobne starších sudcov o odchode
do starobného dôchodku. Možno teda konštatovať, že právna norma umožňuje dosiahnuť
legitímny cieľ.
Test nevyhnutnosti má preveriť, či zákonné obmedzenie preskúmavanej úrovne je
naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej
obmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu spočíva v tom, že právna norma
nemá obmedzovať základné právo alebo slobodu viac než je nevyhnutné na dosiahnutie
cieľa, alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ najmenej ľudskoprávne radikálnym
spôsobom. Prípady, keď sú navzájom vyvažované majetková sféra jednotlivcov voči
verejným rozpočtom, sú špecifické aj tým, že poľahky možno nájsť menej invazívny
prostriedok spočívajúci v úhrade verejným rozpočtom. Takto však nemožno test
nevyhnutnosti zjednodušovať a je nutné ho vykonať buď kontextuálne (PL. ÚS 23/06),
alebo prejsť na ďalší krok testu proporcionality (Porov. Grimm, D.: Proportionality in
Canadian and German Constitutional Jurisprudence. Volume 57, Number 2, Spring 2007,
s. 390). Ústavný súd v okolnostiach danej veci z dôvodu lepšej argumentačnej
presvedčivosti druhého prístupu zvolil v predmetnej veci prechod k ďalšiemu kroku testu.
Pretože sa právna norma ukázala ako vhodná a zároveň nevyhnutná na dosiahnutie
legitímnych cieľov, ústavný súd napokon musí ešte raz vyvažovať, či má v danom prípade
predsa len prevážiť ochrana majetkovej sféry alebo naopak verejný statok rozumného
hospodárenia štátu, teda vykonať test proporcionality v užšom slova zmysle, resp. test
váženia – porovnávania („pomerovania“). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že daný
zásah – narušenie právnej istoty previazanej s majetkovou sférou dotknutých sudcov – je
v predmetnej veci plne ústavnoprávne akceptovateľný. Ústavný súd dospel k tomuto názoru
na základe systematického, empirického, kontextového a hodnotového argumentu. Uvedené
argumenty umožňujú prehľadne racionalizovať tretí krok testu proporcionality. Systémový
argument znamená zvažovanie zmyslu a zaradenie dotknutého základného práva v systéme
základných práv a slobôd. Empirický argument má na mysli faktickú závažnosť javu, ktorý
je spojený s ochranou určitého základného práva. Kontextový argument zahŕňa ďalšie
negatívne dopady obmedzenia jedného základného práva v dôsledku uprednostnenia iného.
Napokon hodnotový argument predstavuje zvažovanie pozitív v kolízii sa nachádzajúcich
základných práv vzhľadom na akceptovanú hierarchiu hodnôt.
Zo systémového hľadiska treba konštatovať, že majetková sféra sudcov – dôchodcov,
ak je vnímaná z hľadiska zmyslu a funkcie príplatku, je v zásade nezasiahnutá. Možno
pripustiť, že pokles príplatku v izolovanom pohľade by mohol byť vnímaný ako nie
zanedbateľný zásah do majetkovej sféry. Berúc však do úvahy funkciu príplatku vrátane
zachovania dôstojného štandardu počas starobného dôchodku, a to zvlášť v porovnaní
s inými starobnými dôchodcami, a taktiež berúc do úvahy rozpočtové možnosti štátu je daný
zásah minimálny. Nominálne boli síce jednotlivci finančne dotknutí, ale vzhľadom na ročné
oneskorenie zákonodarcu pri prispôsobení koncepcie príplatku novému dôchodkovému
systému materiálne o narušenie majetkovej sféry nešlo, skôr išlo o akýsi „dočasný bonus pre
poberateľov“.
Z empirického hľadiska možno konštatovať, že aj po úprave je výška príplatku plne
akceptovateľná, a preto faktická závažnosť zásahu v danom prípade nie je relevantná.
Ústavný súd z pohľadu kontextového nenachádza ďalšie negatívne dopady
obmedzenia jedného základného práva v dôsledku uprednostnenia iného.
Napokon nasleduje hodnotový argument, ktorý predstavuje vyvažovanie pozitív
v kolízii stojaceho základného práva a verejného záujmu (statku) a vzhľadom
na akceptovanú hierarchiu hodnôt vyznieva v prospech verejného záujmu. Parlament sa
v danej veci nezachoval arbitrárne, ale rozumným spôsobom prispôsobil koncepciu
príplatku novému dôchodkovému systému. Verejný rozpočet by bol zbytočne zaťažovaný
bez ohľadu na skutočnosť, že by takýto výdaj plnil rozumnú funkciu. Aj demokratický
parlament musí mať možnosť reagovať na zmenu situácie, ktorú v danom prípade
predstavovalo náročné zavedenie nového dôchodkového systému.
Ústavný súd konštatuje, že právna norma vyjadrená v napadnutých ustanoveniach
obstála v teste proporcionality, čo znamená, že je v súlade s právnou istotou previazanou
s majetkovou sférou dotknutých osôb.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedenej argumentácie v závere konštatuje, že napadnuté
ustanovenia nemajú znaky pravej retroaktivity, nenarúšajú nadobudnuté práva ani legitímne
očakávanie, pretože predchádzajúca právna úprava nemohla takéto legitímne očakávanie
vyvolať.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k nálezu pripája odlišné stanovisko
sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010