Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 52/2014
PDF · 420.57 KB
No categories available
IV. ÚS 52/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Debt Collector, s. r. o., Mostná 72, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Lukáčová & partners, s. r. o., Mostná 72, Nitra, konajúcou prostredníctvom
konateľky a advokátky JUDr. Petry Lukáčovej, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Nitra sp. zn. 9 C 133/2011 zo 14. júla 2011, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
7 Co 111/2011 z 5. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 36/2012 z 15. mája 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Debt collector, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Debt Collector, s. r. o., Mostná 72, Nitra (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 133/2011 zo 14. júla 2011, uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 111/2011 z 5. októbra 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 36/2012
z 15. mája 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že nadobudol pohľadávku „na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 22. 6. 2010 medzi postupcom GENARO INVESTMENTS
LIMITED... a postupníkom [sťažovateľom]..., ktorú postupca GENARO INVESTMENTS
LIMITED... nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 12. 2004,
ktorá bola uzatvorená vo forme notárskej zápisnice číslo... od postupníka Slovenská
konsolidačná, a. s... vyplývajúca z Úverovej zmluvy č... zo dňa 24. 9. 1992
uzatvorenej medzi Slovenská sporiteľňa, a. s. pobočka v Nitre a spoločnosťou DONAU
BAU, spol. s r. o..., ktorá bola zabezpečená:
Záložnou zmluvou č... − dodatok č. 1 k Úverovej zmluve č... zo dňa 24. 9. 1992
uzatvorenej s vlastníkmi − záložcami Ľ. T. a B. T..., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
na LV...“.
Následne sťažovateľ ako záložný veriteľ, na účely výkonu záložného práva podal
návrh na výkon dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 527/2002 Z. z.“) dražobníkovi auctio, s. r. o. (ďalej len „dražobník“). Dražobník označil
termín dražby na 19. júl 2011.
„Predmet dražby bol dňa 19. 7. 2011 úspešne vydražený. Vydražiteľka uhradila dňa
28. 7. 2011 cenu dosiahnutú vydražením a tak prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti
vedenej na LV... ku dňu udelenia príklepu t. j. k 19. 7. 2011. Osvedčenie o dobrovoľnej
dražbe bolo vykonané na podklade notárskej zápisnice č...“
Okresný súd uznesením č. k. 9 C 133/2011-100 zo 14. júla 2011 nariadil
predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľovi, aby nenakladal so špecifikovanými
nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v katastrálnom území..., zapísanými na LV...,
a to formou výkonu záložného práva, to znamená, aby ich nepredal spôsobom určeným
v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 24. septembra 1992 a aby ich
nepredal na dražbe, a to až do právoplatnosti skončenia konania vedeného na okresnom
súde pod sp. zn. 9 C 133/2011.
Sťažovateľ uvádza, že predmetné uznesenie okresného súdu mu bolo doručené
„25. 7. 2011, t. j. 6 dní po konaní dobrovoľnej dražby... prostredníctvom súdneho
doručovateľa...
... 21. 7. 2011, t. j. 2 dni po konaní dobrovoľnej dražby, bolo doručené Správe
katastra...
... auctio, s. r. o. doručila dňa 22. 7. 2011 Správe katastra... odpis notárskej
zápisnice..., ktorým bol osvedčený priebeh dražby...“.
V súvislosti s nariadeným predbežným opatrením sťažovateľ uvádza:
„... predbežné opatrenie bolo už v čase doručenia... nevykonateľné. Okresný súd
Nitra prikazoval [sťažovateľovi]..., aby nenakladal s nehnuteľnosťami vedenými na LV ...
formou výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby a to v čase,
keď predmetné záložné právo bolo už 6 dní vykonané a v zmysle ustanovenia § 151 md
ods. 1 písm. i) Občianskeho zákonníka zaniklo.
[Sťažovateľ]... má k dispozícii LV... zo dňa 18. 7. 2011 t. j. jeden deň pred konaním
dobrovoľnej dražby ako i zo dňa 20. 7. 2011 t. j. jeden deň po konaní dobrovoľnej dražby
pričom na uvedenom liste vlastníctva nebola vyznačená žiadna poznámka o existencii
predbežného opatrenia.“
Proti uzneseniu okresného súdu zo 14. júla 2011 podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Co 111/2011-171 z 5. októbra 2011 tak,
že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podľa sťažovateľa krajský súd nevzal do úvahy, že v čase doručenia predbežného
opatrenia bolo záložné právo vykonané a zaniklo podľa § 151md ods. 1 písm. i)
Občianskeho zákonníka, a tiež to, že podľa § 27 zákona č. 527/2002 Z. z. sa vlastnícke
právo nadobúda udelením príklepu a následne „príslušná správa katastra
má povinnosť zapísať toto vlastnícke právo záznamom podľa ustanovenia § 34 ods. 1
zák. č. 162/1995 Z. z... Záznam... má však iba deklaratórny charakter a teda správa katastra
týmto záznamom iba deklaruje prechod vlastníckeho práva, ktoré však nastalo v minulosti.
V tejto súvislosti teda neobstojí konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že navrhovatelia
predbežného opatrenia boli v čase rozhodovania o odvolaní zapísaní ako vlastníci
nehnuteľnosti a tak je dôvodné ponechať toto predbežné opatrenie v platnosti a to aj z toho
dôvodu, že platí prezumpcia údajov zapísaných v katastri nehnuteľností.
... sťažovateľ... nie je tvrdeným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti to znamená,
že sťažovateľ nie je od 19. 7. 2011 záložným veriteľom na LV... a teda súčasne ani nie je
oprávnený vykonať záložné právo, ktoré dňa 19. 7. 2012 zaniklo ex lege.
Dočasnosť... vylučuje pôsobenie predbežného opatrenia pred jeho nariadením
do minulosti, jednak upravuje právne vzťahy účastníkov len do času definitívnej súdnej
ochrany a nakoniec vychádza vždy len zo stavu, ktorý je tu v čase rozhodovania o návrhu.
Odvolací súd, pokiaľ ide o samotný obsah predbežného opatrenia neodôvodnil, ktorú
z možných skutočností určujúcich potrebnosť nariadenia predbežného opatrenia, mal
za preukázanú. Potrebnosť nariadenia predbežného opatrenia taktiež zanikla z dôvodu
samotného zániku záložného práva formou dobrovoľnej dražby.
Vykonateľné predbežné opatrenie, ktoré smeruje voči sťažovateľovi, považuje
sťažovateľ z hľadiska zásahu do jeho práv za vysoko neprimeraný a nad obvyklú mieru
obťažujúci.
Krajský súd v Nitre porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva a jeho
konanie možno označiť ako diskriminačné, keď nezohľadnil tvrdenie sťažovateľa...,
že Krajský súd v Nitre už v takmer zhodnom prípade (26 Cob/155/2005)... rozhodol,
že návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.
V konaní, kde vystupuje sťažovateľ ako odporca, nastala vykonateľnosť predbežného
opatrenia podľa ustanovenia § 171 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku doručením
sťažovateľovi t. j. 6 dní po konaní dobrovoľnej dražby a zániku záložného práva ex lege.
Z uvedeného teda vyplýva, že Krajský súd v Nitre uložil sťažovateľovi povinnosť
do minulosti.“.
Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že neobstojí právny názor krajského súdu, ktorý
spochybnil samotné vykonanie dobrovoľnej dražby, z dôvodu, že platnosť dobrovoľnej
dražby nemožno riešiť v tomto konaní ani ako prejudiciálnu otázku. Poukazuje tiež
na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, podľa ktorého tento prihliadol
aj na to, že príslušná správa katastra odmietla vykonať záznam vlastníckeho práva
vydražiteľky z dôvodu, že v tom čase bolo v katastri nehnuteľností zapísané predbežné
opatrenie. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že Správa katastra Nitra bola povinná
v zákonnej 60-dňovej lehote preskúmať predmetnú notársku zápisnicu a na jej podklade
vykonať záznam. Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Správa katastra... až po viacerých oznámeniach, žiadostiach a urgenciách vykonala
na podklade kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Sr č. LO-1380/2012 zo dňa
2. 3. 2012 záznam na LV... dňa 14. 3. 2012 t. j. po 236 dňoch odo dňa doručenia notárskej
zápisnice č...“
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 36/2012 z 15. mája 2012 tak, že ho odmietol
ako neprípustné.
„Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že v čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR
bolo vlastnícke právo vydražiteľky S., po 236 dňoch odo dňa konania dobrovoľnej dražby,
zapísané v liste vlastníctva už viac ako 2 mesiace. Jediný dôvod, pre ktorý Krajský súd
v Nitre ponechal nariadené predbežné opatrenie v platnosti − skutočnosť že navrhovateľia
a pôvodní vlastníci nehnuteľnosti vedenej na LV... boli zapísaní na liste vlastníctva a teda
údaje z katastra sú hodnoverné, pominul.
Sťažovateľ má za to, že je v rozpore s právnym poriadkom, keď na príslušnom liste
vlastníctva je zapísaný nový vydražiteľ, záložné právo, ktoré zaniklo ex lege, je vymazané
a i napriek všetkým týmto skutočnostiam je v platnosti predbežné opatrenie, ktorým
sa zakazuje sťažovateľovi vykonať záložné právo formou dobrovoľnej dražby
na nehnuteľnosti, ktorá je už takmer rok vo vlastníctve novej vydražiteľky.“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza:
„Úlohou ústavného súdu bude v tejto situácii posúdiť, či zodpovedá ústavne
konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor Krajského súdu
v Nitre, podľa ktorého je dôvodné, aby sťažovateľ naďalej nenakladal s nehnuteľnosťami
na LV... formou výkonu záložného práva i napriek tej skutočnosti, že záložné právo
je už viac ako 11 mesiacov vykonané, zaniklo ex lege v zmysle ustanovenia § 151 md ods. 1
písm. i) Občianskeho zákonníka, na príslušnom liste vlastníctva je už viac ako 3 mesiace
zapísaný vydražiteľ a vykonateľné predbežné opatrenie pôsobí do minulosti, čo je v zmysle
Občianskeho súdneho poriadku neprípustné. Taktiež nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy, ako zákonom požadovaná náležitosť predbežného opatrenia, v tomto
prípade neexistuje a zanikla zánikom záložného práva a prechodom vlastníctva
na vydražiteľa. Konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že predbežné opatrenie je dôvodné
preto, lebo po skončení sporu o neplatnosť dobrovoľnej dražby by mohol sťažovateľ
opätovne vykonať novú dražbu, neobstojí. Za ústavne konformný výklad nie je možné
považovať taktiež konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že pôvodní vlastníci boli i v čase
rozhodnutia o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia zapísaní na príslušnom
liste vlastníctva a z toho dôvodu považoval krajský sud údaje z katastra za hodnoverné
a túto skutočnosť považoval za hlavný dôvod na ponechanie predbežného opatrenia
v platnosti.
Sťažovateľ nepožaduje v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
odpovede na všetky nastolené otázky, ale iba na tú najpodstatnejšiu a to či je nutné
a vhodné, vzhľadom na právny stav, aký tu existuje, aby bolo v platnosti predbežné
opatrenie, ktoré núti a prikazuje sťažovateľovi nevykonať záložné právo i napriek tomu,
že záložné právo už skoro jeden rok neexistuje.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... Základné právo [sťažovateľa]... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
Ústavy... porušené bolo.
... zrušuje uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 9 C 133/2011 zo dňa 14. 7. 2011,
uznesenie Krajského súdu v Nitre č. 7 Co/111/2011 zo dňa 5. 10. 2011 a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky sp. zn. 5 Cdo 36/2012 zo dňa 15. 5. 2012 a vec sa
im vracia na ďalšie konanie.
... priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 3 000 €.“
Sťažovateľ návrh na primerané finančné zadosťučinenie v sťažnosti osobitne
neodôvodňuje.
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa
uviesť nasledovné:
Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu
ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách
televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu
osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď
sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len
„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila
postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie
obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania
a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom
príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného
súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi
Oroszovi doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu
v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať
a rozhodovať.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom
z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného
súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia
spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach
predpojatí pri výkone funkcie sudcu a že obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom
neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne,
vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti
ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013
prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval
na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované
vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu
ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, predložili vec
predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu
Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána
Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci
konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo
petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09,
I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011,
IV. ÚS 481/2011), môže však v určitých prípadoch slúžiť ako interpretačná pomôcka
na zistenie obsahu inak úplného petitu, ktorý nejednoznačným slovným vyjadrením
pripúšťa viac významov.
Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné
právo „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“ bolo
porušené. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta, že konajúce súdy „v tomto prípade
negarantovali právo... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...“.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh zjavne vyplýva, že v tomto prípade nešlo o súdny
prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a tiež o uplatnenie práva
na náhradu škody nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným
postupom. Takto je zrejmé, že nie je daná akákoľvek vecná súvislosť so základným právom
podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označenými
uzneseniami konajúcich súdov.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 133/2011 zo 14. júla 2011 a uznesením krajského
súdu sp. zn. 7 Co 111/2011 z 5. októbra 2011
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 133/2011 zo 14. júla 2011 a uznesením krajského
súdu sp. zn. 7 Co 111/2011 z 5. októbra 2011, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde),
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie
okresného súdu zo 14. júla 2011, pretože ho na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal krajský súd.
Proti namietanému uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ
dovolanie. Sťažovateľ argumentuje tým, že mu krajský súd odňal možnosť konať
pred súdom z dôvodu, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a vec nesprávne právne
posúdil.
Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd
posudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
[§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorá nezakladá prípustnosť dovolania [porovnaj
napr. rozsudok sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997 (R 111/1998), uznesenia vo veciach
sp. zn. 2 Cdo 83/2010, sp. zn. 7 Cdo 52/2011, sp. zn. 7 Cdo 109/2011, sp. zn.
3 Cdo 79/2012, sp. zn. 3 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 143/2012 a sp. zn. 3 Cdo 363/2012].
Pri takomto právnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava námietku
o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak nie je
prípustné. Na druhej strane najvyšší súd považuje nedostatok odôvodnenia za vadu,
ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá
prípustnosť dovolania (napr. sp. zn. 4 Cdo 171/2005, sp. zn. 1 Obdo V 91/2007, sp. zn.
2 Cdo 80/2012, sp. zn. 4 Cdo 165/2012, sp. zn. 4 Cdo 424/2012, sp. zn. 6 Cdo 259/2012,
sp. zn. 5 Cdo 107/2013 a sp. zn. 5 Cdo 369/2013). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší
súd v zásade vždy vecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu pre nedostatok dôvodov.
V prerokúvanom prípade najvyšší súd, vychádzajúc z právneho názoru,
že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu môže zakladať vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f) OSP, preskúmal odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu
v spojení s odôvodnením namietaného uznesenia okresného súdu.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd nedostatočne
odôvodnil svoje uznesenie, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
namietané uznesenie krajského súdu, pretože ho z uvedených hľadísk preskúmal najvyšší
súd na základe dovolania sťažovateľa, hoci išlo o procesné uznesenie, ktorým najvyšší súd
dovolanie odmietol.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce, či sa najvyšší
súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa smerujúcimi
proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 36/2012 z 15. mája 2012 (obdobne
napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 36/2012 z 15. mája 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého
ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 15. mája 2012 v prvom rade
konštatoval, že v prerokúvanom prípade dovolanie nie je prípustné, pretože smeruje proti
uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení (§ 239 ods. 3 OSP). Následne,
vzhľadom na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, skúmal, či nie je daný dovolací dôvod
podľa § 237 písm. f) OSP, a uviedol:
„Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f) O. s. p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolacím súdom. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237
písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti
a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože
právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu
zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
žalovaného o nedostatočnej odôvodnenosti uznesenia odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 167 ods. 2 O. s. p. sa § 157 ods. 2 O. s. p. o náležitostiach odôvodnenia
rozsudku použije pre uznesenie primerane. Táto primeranosť znamená, že pri uznesení
o nariadení predbežného opatrenia, aj s prihliadnutím na dočasnosť takéhoto rozhodnutia,
je z hľadiska náležitostí jeho odôvodnenia postačujúce stručné vysvetlenie, prečo súd
rozhodol tak, ako rozhodol. Tento záver podporuje aj znenie § 76 ods. 4 O. s. p., podľa
ktorého, že ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie
a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.
V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu
požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa. Je z neho zrejmé, prečo odvolací
súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom
rozhodovaní riadil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že prvostupňový súd uznesenie o nariadení
predbežného opatrenia nedoručoval v zmysle ustanovenia § 75 ods. 9 O. s. p. v 3 dňovej
lehote, ale až 11 dní po jeho nariadení, dovolací súd uvádza, že táto námietka bola už
obsahom odvolania, pričom odvolací súd sa s ňou vo svojom rozhodnutí dostatočne
vysporiadal a dovolací súd sa s právnym názorom odvolacieho súdu v plnom rozsahu
stotožňuje.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením
dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.“
Najvyšší súd takto uzavrel, že nezistil ani vady podľa § 237 OSP, preto dovolanie
sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné
odmietol. Zároveň uviedol, že vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho konania
„sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti“.
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu predovšetkým o tom, že konajúce súdy mu neodňali
možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, pretože namietané uznesenia
považoval za riadne odôvodnené. Vychádzajúc z právneho názoru, že nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia súdu môže predstavovať vadu podľa § 237 písm. f) OSP, najvyšší
súd skúmal opodstatnenosť tejto námietky sťažovateľa.
Sťažovateľ nenamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
z dôvodu rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu. Ústavný súd poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov vrátane rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu, a suplovať
tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu
súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia je inou
vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, alebo predstavuje dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. f) OSP. Takéto posúdenie by efektívne viedlo k zjednocovaniu judikatúry
najvyššieho súdu. Na tomto základe ústavný súd výlučne konštatuje, že posúdenie
nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako vady podľa § 237
písm. f) OSP predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia takejto námietky
účastníka konania.
Najvyšší súd v namietanom uznesení uviedol, že neskúmal, či „rozhodnutie prípadne
aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci...“, a tiež, že sa „nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“.
Skúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov
uvedených v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje
aj aspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia
súdu možno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam
prípadu (sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod.). Tento záver
potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v namietanom uznesení, podľa ktorého
uznesenie odvolacieho súdu je riadne odôvodnené, ak je z neho zrejmé, „prečo odvolací
súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom
rozhodovaní riadil“. Uviedol tiež, že uznesenie krajského súdu „nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože... sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam“.
Pre posúdenie toho, či je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu o tom,
že uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu je riadne odôvodnené, je potrebné
preskúmať odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 5. októbra 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Krajský súd v namietanom uznesení
poukázal na obsah návrhu na začatie konania a na nariadenie predbežného opatrenia,
na všeobecné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia a následne uviedol:
„Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne,
ak na návrh navrhovateľov zakázal odporcovi predbežným opatrením s nehnuteľnosťami
konkrétnym spôsobom nakladať až do skončenia o konania vo veci samej, pretože súd
prvého stupňa postupoval v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami
a právnymi závermi. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia preukázali existenciu
právnych vzťahov medzi účastníkmi konania a preukázali aj to, že tieto právne vzťahy
vyžadujú dočasnú úpravu. Je totiž nesporné, že navrhovatelia, ktorí boli aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu zapísaní v príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci
nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto predbežného opatrenia sa vo veci samej domáhajú
určenia, že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo (alternatívne, že záložné právo
zaniklo), pričom na strane odporcu vystupuje spoločnosť Debt Collector, s. r. o. Nitra
v prospech, ktorého svedčí ťarcha (záložné právo) viazaná na predmetné nehnuteľnosti
zapísaná na príslušnom LV... Rovnako navrhovatelia preukázali potrebnosť nariadenia
predbežného opatrenia, pretože po začatí konania vo veci samej a teda aj po podaní návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia (oba návrhy boli súdu doručené dňa 28. 06. 2011)
preukázali, že odporca má záujem záložné právo vykonať. Dokonca z obsahu spisu vyplýva,
že po nariadení predbežného opatrenia súdu prvého stupňa (14. 07. 2011) mala dobrovoľná
dražba nehnuteľní dňa 19. 07. 2011 prebehnúť Dňa 22. 07. 2011 mal dražobník (odporca)
podať na Správu katastra... Žiadosť o vykonanie zápisu vlastníckeho práva v prospech
vydražiteľa, pričom dobrovoľná dražba sa mala konať na návrh záložného veriteľa teda
odporcu.
Ako je už vyššie uvedené v čase rozhodovania odvolacieho súdu boli navrhovatelia
zapísaní v príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetom
tohto predbežného opatrenia. Podľa § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z... údaje katastra
uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.
Navrhovatelia v tomto konaní vo veci samej tvrdia a domáhajú sa určenia, že záložné
právo, ktoré má svedčiť v prospech odporcu nevzniklo resp. zaniklo. Podľa tvrdenia
navrhovateľov uvedených v písomnom vyjadrení k odvolaniu podali navrhovatelia
na Okresný súd Nitra žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorá vec je vedená
na tomto súde pod sp. zn. 19 C 155/2011. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z obsahu spisu
vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 19 C/155/2011, ktoré konanie bolo začaté
na základe návrhu navrhovateľov na určene neplatnosti dobrovoľnej dražby dňa
04. 08. 2011, pričom na strane odporcov sú ako účastníci konania uvedení navrhovateľ
dražby Debt Collector, s. r. o... dražobník auctio, s. r. o... a vydražiteľ I. S. V dôsledku takto
začatých konaní je teda sporná otázka nielen existencie záložného práva ale aj otázka
platnosti dobrovoľnej dražby. V prípade úspechu navrhovateľov v konaní o neplatnosti
dražby by mohlo prísť k opakovanej dražbe, preto podľa názoru odvolacieho súd aj, keď
sa dobrovoľná dražba dňa 19. 07. 2011 vykonala a odvolací súd rozhoduje (na rozdiel
od súdu prvého stupňa) už po jej vykonaní, nie je možné považovať rozhodnutie súdu
prvého stupňa z tohto pohľadu za právne irelevantné a nevykonateľné tak ako to uvádza
odporca v podanom odvolaní.
Odvolací súd sa oboznámil aj s písomným stanoviskom Správy katastra... zo dňa
14. 09. 2011, ktoré odporca doručil odvolaciemu súdu, a z ktorého vyplýva, že správa
katastra odmietla vykonať zápis vlastníka na základe osvedčenia o priebehu dobrovoľnej
dražby v zásade s dôvodu, že v čase posudzovania splnenia podmienok na vykonanie
záznamu vlastníckeho práva v prospech vydražiteľa bolo súdom nariadené a v katastri
nehnuteľnosti už zapísané obmedzenie záložného veriteľa t. j. odporcu nakladať
s nehnuteľnosťami spočívajúce v zákaze výkonu záložného práva a to v dôsledku súdom
prvého stupňa nariadeného predbežného opatrenia.
Na základe týchto zistení odvolací súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania
odvolacieho súdu boli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie napadnutého
rozhodnutia. Okruh právnych otázok, ktoré v podanom odvolaní odporca namieta nie je
možné riešiť v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Je treba uviesť, že otázkou
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, následne ďalšími okruhmi právnych
problémov najmä, či záložné právo vzniklo (resp. zaniklo) a či zánikom obligačného dlžníka
spoločnosti DONAU BAU, spol. s. r. o. záložné právo zaniklo a tiež tvrdeniami
navrhovateľov, že záložnú zmluvu nikdy neuzatvorili a nepodpísali a napokon aj otázkou
neplatnosti dobrovoľnej dražby, právnymi účinkami príklepu sa súd môže zaoberať vo veci
samej, nie však v konaní o nariadenie predbežného opatrenia tak, ako to je už vyššie
konštatované. Nariadené predbežné opatrenie podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci
nevytvorí v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania nenávratný stav a neprimeraným
spôsobom nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi konania.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nepovažuje za potrebné sa vo svojom
rozhodnutí podrobne zaoberať ďalšími dôvodmi uvádzanými odporcom v podanom
odvolaní a to najmä vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu navrhovateľov
na požadovanom určení a tiež vo vzťahu k otázke platnosti úverovej a záložnej zmluvy
a pravosťou podpisov navrhovateľov na záložnej zmluve. Rovnako sa odvolací súd
nezaoberal otázkou platnosti dobrovoľnej dražby a jej účinkov, pretože tieto otázky nie je
v konaní o nariadení predbežného opatrenia oprávnený riešiť.“
Krajský súd poukázal tiež na ďalšie skutočnosti, ktoré zohľadnil pri svojom
rozhodovaní:
„Napokon odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
aj z ohľadom na charakter práva, ktorému súd poskytol týmto rozhodnutím dočasnú
ochranu, zohľadňujúc zároveň práva odporcu ako záložného veriteľa. Z obsahu spisu
vyplýva, že predmetom predbežného opatrenia sú práva k nehnuteľnosti − k rodinnému
domu, ktorý slúži navrhovateľom na bývanie. V prípade nevyhovenia návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia v tomto štádiu konania zohľadňujú zároveň vyššie uvedený skutkový
stav tu existuje reálna obava, že by došlo k závažným a neprimeraným zásahom do práva
navrhovateľov na ochranu obydlia, ktoré právo v hierarchii hodnôt v živote človeka vedľa
práva na život a zdravie, je nepochybne základným ľudským právom garantovaným nielen
Ústavou Slovenskej republiky ale aj medzinárodnou zmluvou − Dohovorom o ochrane
ľudských práv a slobôd. Týmto rozhodnutím odvolací súd nepopiera ani neprimeraným
spôsobom nezasahuje do práv odporcu ako záložného veriteľa, pretože nariadené
predbežné opatrenie má iba dočasný charakter... Toto predbežné opatrenie má podľa
rozhodnutia súdu prvého stupňa trvať do skončenia konania vedeného vo veci samej na
Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9 C/133/2011, preto skončením tohto konania predbežné
opatrenie zanikne.
Z ohľadom na dôvody uvádzané odporcom v podanom odvolaní v tom smere,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a zmätočné
pre nedostatok dôvodov odvolací súd uvádza, že tieto argumenty odporcu nepovažuje
za správne. Súd prvého stupňa dostatočným odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom postup
podľa § 76 ods. 4 OSP podľa ktorého, ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody
nemusí uvádzať, nie je možné považovať za postup v rozpore so zákonom, keď navyše
navrhovateľ predbežného opatrenia dôvody na jeho nariadenie podrobne uviedol v písomne
podanom návrhu. Rovnako tak princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí
nie je možné vykladať tak, že súdy bez ďalšieho v obdobných veciach rozhodujú rovnako
bez zreteľa na osobitosti a jedinečnosť každej prejednávanej veci.
Ani k ďalším odporcom v odvolaní uvádzaným dôvodom vo vzťahu k spôsobu
doručovania uznesenia súdom prvého stupňa a k časovému sledu z hľadiska jeho písomného
vyhotovenia a odoslania účastníkom konania, sa odvolací súd nepovažuje za potrebné
s vyjadrovať, pretože tieto argumenty nemajú žiadny vplyv na posúdenie vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia.“
Pri preskúmavaní namietaného uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu
a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Tieto východiská sa uplatnia aj v konaní
všeobecných súdov o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia.
Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 133/2011-100
zo 14. júla 2011, ktorým nariadil predmetné predbežné opatrenie. Okresný súd
v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
„Navrhovatelia sa domáhajú vydania predbežného opatrenia zároveň s návrhom
vo veci samej. Navrhovateľ svojím návrhom na nariadenie predbežného opatrenia,
ako aj ďalšími listinnými dôkazmi preukázal, že má právny záujem na predbežnom opatrení,
t. j. že je daná potreba, či nutnosť dočasnej úpravy pomerov podľa § 76 ods. 1 písm. f) OSP
z dôvodu, že vykonaním dobrovoľnej dražby by mohlo dôjsť k zmene vlastníckych
vzťahov a k nezvratnému stavu, kedy by navrhovateľ ako vlastník nehnuteľnosti prišiel
o ňu v dôsledku dražby, aj keď už podal návrh vo veci samej vo veci o určenia, že záložné
právo k nehnuteľnostiam nevzniklo alternatívne, že zaniklo. Z písomných dokladov v spise
je preukázané, že odporca chce realizovať svoje práva záložného veriteľa predajom
založenej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania. Keďže výkon záložného práva chce
realizovať prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorú uskutočňuje spoločnosť auctio s r. o.
ako dražobník.
Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie a nakoľko sa súd plne stotožňuje
so skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými právnym zástupcom navrhovateľa v návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia, keďže súd predmetnému návrhu v plnom rozsahu
vyhovel, pretože potreba dočasnej úpravy pomerov je vzhľadom na postup odporcu a jeho
konanie nevyhnutná, súd poukazuje na odôvodnenie návrhu. Súd uložil odporcovi
povinnosti v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia v súlade s ustanoveniami § 76 ods. 1
písm. f) O. s. p. Na skutočnosti uvedené právnou zástupkyňou odporcu uvedené
v jej písomnom vyjadrení zo dňa 11. 7. 2011 súd nemohol prihliadnuť, nakoľko
predchádzajúce rozhodnutia o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia vydané
v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. Z-2-38 Cb741/1995, ktorými
boli tieto návrhy zamietnuté, vychádzali z iných skutkových a právnych dôvodov a v konaní
o vydanie predbežného opatrenia nie je potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem.“
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa považuje
ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom
spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia
zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle,
teda musí byť najmä náležité odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,
kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,
proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu
spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia
o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
zrušené.
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať
alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo
zabezpečí dôkaz.
Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné
opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,
že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa opodstatnenosti nariadenia
predbežného opatrenia ústavný súd poukazuje na právny názor vyjadrený v komentári
k Občianskemu súdnemu poriadku (Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok – komentár,
V. aktualizované znenie. Bratislava : Eurounion, 2010, s. 416), v zmysle ktorého aj obavu,
že výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený, možno interpretovať tak, že zahŕňa potrebu
dočasnej úpravy pomerov, aj keď § 102 OSP tento dôvod expressis verbis neuvádza, keďže
aj pre konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 OSP sa primerane
použije § 74 ods. 1 OSP, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný.
V prerokúvanom prípade okresný súd a krajský súd rozhodovali o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia a dospeli k záveru, že sú splnené podmienky na jeho
nariadenie. Okresný súd poukázal na obsah návrhu vo veci samej – navrhovatelia
sa domáhali určenia, že záložné právo sťažovateľa nevzniklo, resp. zaniklo; preukázali zápis
tohto záložného práva na liste vlastníctva a tiež to, že sťažovateľ urobil úkony smerujúce
k výkonu záložného práva. Okresný súd poukázal na to, že realizácia záložného práva zmarí
možnosť navrhovateľov domáhať sa nároku vo veci samej. Na tomto základe mal
osvedčenú potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania.
Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o splnení podmienok
na nariadenie predbežného opatrenia. Odôvodnenie svojho uznesenia doplnil o ďalšie
dôvody a argumentáciu – poukázal na to, že takáto dočasná úprava pomerov účastníkov
konania nevytvorí nenávratný stav a nezasiahne neprimerane do ich právnych vzťahov.
Uviedol tiež, že sa tým poskytne ochrana aj právu na ochranu obydlia navrhovateľov.
Konštatoval, že prípadné vyslovenie neplatnosti dobrovoľnej dražby by nevytvorilo
prekážku pre opakovaný výkon záložného práva sťažovateľa prostredníctvom ďalšej
dobrovoľnej dražby. K ďalšej odvolacej argumentácii sťažovateľa (o existencii naliehavého
právneho záujmu, platnosti úverovej zmluvy a záložnej zmluvy) uviedol, že tá sa týka
konania o veci samej, a nie konania o nariadenie predbežného opatrenia.
Sťažovateľ namieta, že neboli splnené podmienky na nariadenie predbežného
opatrenia. Poukazuje tiež na uznesenie krajského súdu sp. zn. 26 Cob 155/2005 v obdobnej
veci, kde krajský súd neponechal v platnosti okresným súdom nariadené predbežné
opatrenie, „keďže už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia bolo toto predbežné opatrenie už vykonané...“. Z odôvodnenia
namietaného uznesenia je zrejmé, že krajský súd splnenie podmienok na nariadenie
predbežného opatrenia posudzoval s ohľadom na stav v čase rozhodovania okresného súdu,
t. j. 14. júla 2011, keď dražba nebola ešte vykonaná, bol len určený jej termín. V čase
rozhodovania okresného súdu predmetné predbežné opatrenie zjavne nebolo vykonané,
preto námietku sťažovateľa v tomto smere nemožno akceptovať.
Krajský súd hodnotil aj skutočnosti, ktoré sa udiali od rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia do doručenia tohto uznesenia sťažovateľovi a tiež do času
rozhodovania o odvolaní sťažovateľa (vykonanie dobrovoľnej dražby, udelenie príklepu
a zaplatenie ceny dosiahnutej vydražením). Krajský súd skonštatoval, že napriek vykonaniu
dražby predbežné opatrenie nie je irelevantné a je stále vykonateľné. Vychádzal zo zistenia,
že v čase rozhodovania o odvolaní boli navrhovatelia stále zapísaní v katastri nehnuteľností
na príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Poukázal na zásadu
hodnovernosti údajov katastra podľa Národnej rady Slovenskej republiky § 70 ods. 1
zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 162/1995 Z. z.“) a tiež na to, že navrhovatelia podali žalobu o určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby. Krajský súd ďalej uviedol, že „otázkou neplatnosti dobrovoľnej
dražby, právnymi účinkami príklepu sa súd môže zaoberať vo veci samej, nie však v konaní
o nariadenie predbežného opatrenia...“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti spochybňuje predovšetkým tento záver krajského
súdu, namieta, že krajský súd dostatočne nezohľadnil uvedené skutočnosti. Nevzal
do úvahy, že „v čase doručenia predbežného opatrenia bolo záložné právo už vykonané
prostredníctvom dobrovoľnej dražby a zaniknuté podľa... § 151md ods. 1 písm. i)
Občianskeho zákonníka... pri svojom rozhodovaní nerešpektoval..., že vlastnícke právo
sa podľa... § 27 zák. č. 527/2002 Z. z... nadobúda udelením príklepu...“.
Argumentácia sťažovateľa v zásade vyžaduje, aby príslušný súd zaujal autoritatívne
stanovisko k otázke, aké účinky možno priznať príklepu na dobrovoľnej dražbe v situácii,
keď po udelení príklepu a pred zaplatením ceny dosiahnutej vydražením je záložnému
veriteľovi, ktorého záložné právo sa dobrovoľnou dražbou vykonáva, doručené predbežné
opatrenie nariadené pred začatím dobrovoľnej dražby, ktoré mu zakazuje vykonať uvedené
záložné právo. Možno konštatovať, že odpoveď na túto otázku presahuje predmet konania
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Uvedená otázka sa vo svojej podstate týka
účinkov samotnej dobrovoľnej dražby vykonanej za uvedených skutkových okolností, preto
by mala byť predmetom posudzovania všeobecným súdom v konaní o žalobe o neplatnosť
dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.
Krajský súd uvedené skutočnosti vyhodnotil len v tom rozsahu, v akom sa týkali
predmetu konania o nariadenie predbežného opatrenia − z toho hľadiska, či majú vplyv
na vykonateľnosť predbežného opatrenia. Zápis prechodu vlastníckeho práva formou
záznamu do katastra nehnuteľností podľa zákona č. 162/1995 Z. z. je aspektom realizácie
záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorý nebol v čase rozhodovania krajského súdu
vykonaný. Rovnako tak zápis navrhovateľov ako vlastníkov na liste vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam osvedčuje relevanciu a vykonateľnosť predbežného
opatrenia. Na tomto základe nie je podľa názoru ústavného súdu právny záver krajského
súdu o vykonateľnosti predbežného opatrenia v čase rozhodovania o odvolaní sťažovateľa
arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.
Ústavný súd takto konštatuje, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu
v spojení s odôvodnením namietaného uznesenia okresného súdu poskytuje dostatočný
podklad pre záver, že boli dané podmienky na nariadenie predbežného opatrenia, tento
záver nie je svojvoľný ani zjavne neodôvodnený. Krajský súd sa v relevantnom rozsahu
vysporiadal s odvolacou argumentáciou sťažovateľa a svoje závery v tomto smere
primerane odôvodnil.
Námietka sťažovateľa, že najvyšší súd nezohľadnil vykonanie záznamu v prospech
vydražiteľky k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z.,
nie je opodstatnená. Táto skutočnosť nastala po rozhodnutí krajského súdu, ktorého
uznesenie najvyšší súd preskúmaval. Navyše ide o skutkovú okolnosť, ktorú najvyšší súd
nemohol zohľadniť, pretože v dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2
OSP).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu, že krajský
súd v spojení s okresným súdom neodňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom
z dôvodu, že svoje uznesenia náležite odôvodnili, nie je arbitrárny. Najvyšší súd tento
právny záver primerane odôvodnil, preto nie je zjavne neodôvodnený a je ústavne
udržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť aplikáciou a výkladom
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu,
ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným
uznesením najvyššieho súdu z 15. mája 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím
súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 15. mája 2012
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní
odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014