Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 52/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Debt Collector, s. r. o., Mostná 72, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Lukáčová & partners, s. r. o., Mostná 72, Nitra, konajúcou prostredníctvom

konateľky a advokátky JUDr. Petry Lukáčovej, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa uznesením Okresného

súdu Nitra sp. zn. zo 14. júla 2011, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 5. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 15. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Debt collector, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Debt Collector, s. r. o., Mostná 72, Nitra (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. júla 2011, uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. októbra 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. mája 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že nadobudol pohľadávku „na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 22. 6. 2010 medzi postupcom GENARO INVESTMENTS

LIMITED... a postupníkom [sťažovateľom]..., ktorú postupca GENARO INVESTMENTS

LIMITED... nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 12. 2004,

ktorá bola uzatvorená vo forme notárskej zápisnice číslo... od postupníka Slovenská

konsolidačná, a. s... vyplývajúca z Úverovej zmluvy č... zo dňa 24. 9. 1992

uzatvorenej medzi Slovenská sporiteľňa, a. s. pobočka v Nitre a spoločnosťou DONAU

BAU, spol. s r. o..., ktorá bola zabezpečená:

Záložnou zmluvou č... − dodatok č. 1 k Úverovej zmluve č... zo dňa 24. 9. 1992

uzatvorenej s vlastníkmi − záložcami Ľ. T. a B. T..., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti

na LV...“.

Následne sťažovateľ ako záložný veriteľ, na účely výkonu záložného práva podal

návrh na výkon dražby podľa o dobrovoľných dražbách

a o doplnení o notároch

a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) dražobníkovi auctio, s. r. o. (ďalej len „dražobník“). Dražobník označil

termín dražby na 19. júl 2011.

„Predmet dražby bol dňa 19. 7. 2011 úspešne vydražený. Vydražiteľka uhradila dňa

28. 7. 2011 cenu dosiahnutú vydražením a tak prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti

vedenej na LV... ku dňu udelenia príklepu t. j. k 19. 7. 2011. Osvedčenie o dobrovoľnej

dražbe bolo vykonané na podklade notárskej zápisnice č...“

Okresný súd uznesením č. k. -100 zo 14. júla 2011 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľovi, aby nenakladal so špecifikovanými

nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v katastrálnom území..., zapísanými na LV...,

a to formou výkonu záložného práva, to znamená, aby ich nepredal spôsobom určeným

v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 24. septembra 1992 a aby ich

nepredal na dražbe, a to až do právoplatnosti skončenia konania vedeného na okresnom

súde pod sp. zn. .

Sťažovateľ uvádza, že predmetné uznesenie okresného súdu mu bolo doručené

„25. 7. 2011, t. j. 6 dní po konaní dobrovoľnej dražby... prostredníctvom súdneho

doručovateľa...

... 21. 7. 2011, t. j. 2 dni po konaní dobrovoľnej dražby, bolo doručené Správe

katastra...

... auctio, s. r. o. doručila dňa 22. 7. 2011 Správe katastra... odpis notárskej

zápisnice..., ktorým bol osvedčený priebeh dražby...“.

V súvislosti s nariadeným predbežným opatrením sťažovateľ uvádza:

„... predbežné opatrenie bolo už v čase doručenia... nevykonateľné. Okresný súd

Nitra prikazoval [sťažovateľovi]..., aby nenakladal s nehnuteľnosťami vedenými na LV ...

formou výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby a to v čase,

keď predmetné záložné právo bolo už 6 dní vykonané a v zmysle ustanovenia § 151 md

ods. 1 písm. i) zaniklo.

[Sťažovateľ]... má k dispozícii LV... zo dňa 18. 7. 2011 t. j. jeden deň pred konaním

dobrovoľnej dražby ako i zo dňa 20. 7. 2011 t. j. jeden deň po konaní dobrovoľnej dražby

pričom na uvedenom liste vlastníctva nebola vyznačená žiadna poznámka o existencii

predbežného opatrenia.“

Proti uzneseniu okresného súdu zo 14. júla 2011 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -171 z 5. októbra 2011 tak,

že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa krajský súd nevzal do úvahy, že v čase doručenia predbežného

opatrenia bolo záložné právo vykonané a zaniklo podľa § 151md ods. 1 písm. i)

, a tiež to, že podľa sa vlastnícke

právo nadobúda udelením príklepu a následne „príslušná správa katastra

má povinnosť zapísať toto vlastnícke právo záznamom podľa ustanovenia § 34 ods. 1

.. Záznam... má však iba deklaratórny charakter a teda správa katastra

týmto záznamom iba deklaruje prechod vlastníckeho práva, ktoré však nastalo v minulosti.

V tejto súvislosti teda neobstojí konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že navrhovatelia

predbežného opatrenia boli v čase rozhodovania o odvolaní zapísaní ako vlastníci

nehnuteľnosti a tak je dôvodné ponechať toto predbežné opatrenie v platnosti a to aj z toho

dôvodu, že platí prezumpcia údajov zapísaných v katastri nehnuteľností.

... sťažovateľ... nie je tvrdeným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti to znamená,

že sťažovateľ nie je od 19. 7. 2011 záložným veriteľom na LV... a teda súčasne ani nie je

oprávnený vykonať záložné právo, ktoré dňa 19. 7. 2012 zaniklo ex lege.

Dočasnosť... vylučuje pôsobenie predbežného opatrenia pred jeho nariadením

do minulosti, jednak upravuje právne vzťahy účastníkov len do času definitívnej súdnej

ochrany a nakoniec vychádza vždy len zo stavu, ktorý je tu v čase rozhodovania o návrhu.

Odvolací súd, pokiaľ ide o samotný obsah predbežného opatrenia neodôvodnil, ktorú

z možných skutočností určujúcich potrebnosť nariadenia predbežného opatrenia, mal

za preukázanú. Potrebnosť nariadenia predbežného opatrenia taktiež zanikla z dôvodu

samotného zániku záložného práva formou dobrovoľnej dražby.

Vykonateľné predbežné opatrenie, ktoré smeruje voči sťažovateľovi, považuje

sťažovateľ z hľadiska zásahu do jeho práv za vysoko neprimeraný a nad obvyklú mieru

obťažujúci.

Krajský súd v Nitre porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva a jeho

konanie možno označiť ako diskriminačné, keď nezohľadnil tvrdenie sťažovateľa...,

že Krajský súd v Nitre už v takmer zhodnom prípade ()... rozhodol,

že návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

V konaní, kde vystupuje sťažovateľ ako odporca, nastala vykonateľnosť predbežného

opatrenia podľa ustanovenia doručením

sťažovateľovi t. j. 6 dní po konaní dobrovoľnej dražby a zániku záložného práva ex lege.

Z uvedeného teda vyplýva, že Krajský súd v Nitre uložil sťažovateľovi povinnosť

do minulosti.“.

Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že neobstojí právny názor krajského súdu, ktorý

spochybnil samotné vykonanie dobrovoľnej dražby, z dôvodu, že platnosť dobrovoľnej

dražby nemožno riešiť v tomto konaní ani ako prejudiciálnu otázku. Poukazuje tiež

na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, podľa ktorého tento prihliadol

aj na to, že príslušná správa katastra odmietla vykonať záznam vlastníckeho práva

vydražiteľky z dôvodu, že v tom čase bolo v katastri nehnuteľností zapísané predbežné

opatrenie. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že Správa katastra Nitra bola povinná

v zákonnej 60-dňovej lehote preskúmať predmetnú notársku zápisnicu a na jej podklade

vykonať záznam. Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Správa katastra... až po viacerých oznámeniach, žiadostiach a urgenciách vykonala

na podklade kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Sr č. LO-1380/2012 zo dňa

2. 3. 2012 záznam na LV... dňa 14. 3. 2012 t. j. po 236 dňoch odo dňa doručenia notárskej

zápisnice č...“

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 15. mája 2012 tak, že ho odmietol

ako neprípustné.

„Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že v čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR

bolo vlastnícke právo vydražiteľky S., po 236 dňoch odo dňa konania dobrovoľnej dražby,

zapísané v liste vlastníctva už viac ako 2 mesiace. Jediný dôvod, pre ktorý Krajský súd

v Nitre ponechal nariadené predbežné opatrenie v platnosti − skutočnosť že navrhovateľia

a pôvodní vlastníci nehnuteľnosti vedenej na LV... boli zapísaní na liste vlastníctva a teda

údaje z katastra sú hodnoverné, pominul.

Sťažovateľ má za to, že je v rozpore s právnym poriadkom, keď na príslušnom liste

vlastníctva je zapísaný nový vydražiteľ, záložné právo, ktoré zaniklo ex lege, je vymazané

a i napriek všetkým týmto skutočnostiam je v platnosti predbežné opatrenie, ktorým

sa zakazuje sťažovateľovi vykonať záložné právo formou dobrovoľnej dražby

na nehnuteľnosti, ktorá je už takmer rok vo vlastníctve novej vydražiteľky.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza:

„Úlohou ústavného súdu bude v tejto situácii posúdiť, či zodpovedá ústavne

konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor Krajského súdu

v Nitre, podľa ktorého je dôvodné, aby sťažovateľ naďalej nenakladal s nehnuteľnosťami

na LV... formou výkonu záložného práva i napriek tej skutočnosti, že záložné právo

je už viac ako 11 mesiacov vykonané, zaniklo ex lege v zmysle ustanovenia § 151 md ods. 1

písm. i) , na príslušnom liste vlastníctva je už viac ako 3 mesiace

zapísaný vydražiteľ a vykonateľné predbežné opatrenie pôsobí do minulosti, čo je v zmysle

neprípustné. Taktiež nebezpečenstvo bezprostredne

hroziacej ujmy, ako zákonom požadovaná náležitosť predbežného opatrenia, v tomto

prípade neexistuje a zanikla zánikom záložného práva a prechodom vlastníctva

na vydražiteľa. Konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že predbežné opatrenie je dôvodné

preto, lebo po skončení sporu o neplatnosť dobrovoľnej dražby by mohol sťažovateľ

opätovne vykonať novú dražbu, neobstojí. Za ústavne konformný výklad nie je možné

považovať taktiež konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že pôvodní vlastníci boli i v čase

rozhodnutia o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia zapísaní na príslušnom

liste vlastníctva a z toho dôvodu považoval krajský sud údaje z katastra za hodnoverné

a túto skutočnosť považoval za hlavný dôvod na ponechanie predbežného opatrenia

v platnosti.

Sťažovateľ nepožaduje v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

odpovede na všetky nastolené otázky, ale iba na tú najpodstatnejšiu a to či je nutné

a vhodné, vzhľadom na právny stav, aký tu existuje, aby bolo v platnosti predbežné

opatrenie, ktoré núti a prikazuje sťažovateľovi nevykonať záložné právo i napriek tomu,

že záložné právo už skoro jeden rok neexistuje.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Základné právo [sťažovateľa]... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

... porušené bolo.

... zrušuje uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 14. 7. 2011,

uznesenie Krajského súdu v Nitre č. zo dňa 5. 10. 2011 a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky sp. zn. zo dňa 15. 5. 2012 a vec sa

im vracia na ďalšie konanie.

... priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 3 000 €.“

Sťažovateľ návrh na primerané finančné zadosťučinenie v sťažnosti osobitne

neodôvodňuje.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu

ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách

televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu

osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila

postup podľa , t. j. aby predložila jeho oznámenie

obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania

a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom

príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi

Oroszovi doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu

v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať

a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia

spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach

predpojatí pri výkone funkcie sudcu a že obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom

neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne,

vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti

ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013

prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval

na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované

vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu

ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. , predložili vec

predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ). Text uvedený mimo

petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (,

, , , , ,

), môže však v určitých prípadoch slúžiť ako interpretačná pomôcka

na zistenie obsahu inak úplného petitu, ktorý nejednoznačným slovným vyjadrením

pripúšťa viac významov.

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné

právo „na súdnu a inú právnu ochranu podľa “ bolo

porušené. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta, že konajúce súdy „v tomto prípade

negarantovali právo... na spravodlivé súdne konanie podľa ...“.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh zjavne vyplýva, že v tomto prípade nešlo o súdny

prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a tiež o uplatnenie práva

na náhradu škody nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným

postupom. Takto je zrejmé, že nie je daná akákoľvek vecná súvislosť so základným právom

podľa a 3 .

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa označenými

uzneseniami konajúcich súdov.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2011 a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 5. októbra 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2011 a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 5. októbra 2011, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

ustanovený v (premietnutý aj do ),

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie

okresného súdu zo 14. júla 2011, pretože ho na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201

a nasl. (ďalej aj „OSP“) preskúmal krajský súd.

Proti namietanému uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ

dovolanie. Sťažovateľ argumentuje tým, že mu krajský súd odňal možnosť konať

pred súdom z dôvodu, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a vec nesprávne právne

posúdil.

Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd

posudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

[ ], ktorá nezakladá prípustnosť dovolania [porovnaj

napr. rozsudok sp. zn. z 28. augusta 1997 (R 111/1998), uznesenia vo veciach

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ].

Pri takomto právnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava námietku

o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak nie je

prípustné. Na druhej strane najvyšší súd považuje nedostatok odôvodnenia za vadu,

ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom [ ] a zakladá

prípustnosť dovolania (napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší

súd v zásade vždy vecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu pre nedostatok dôvodov.

V prerokúvanom prípade najvyšší súd, vychádzajúc z právneho názoru,

že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu môže zakladať vadu konania v zmysle

, preskúmal odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu

v spojení s odôvodnením namietaného uznesenia okresného súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd nedostatočne

odôvodnil svoje uznesenie, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

namietané uznesenie krajského súdu, pretože ho z uvedených hľadísk preskúmal najvyšší

súd na základe dovolania sťažovateľa, hoci išlo o procesné uznesenie, ktorým najvyšší súd

dovolanie odmietol.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1

je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce, či sa najvyšší

súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa smerujúcimi

proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 15. mája 2012 (obdobne

napr. m. m. , , ). Z uvedeného dôvodu

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. mája 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého

ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 15. mája 2012 v prvom rade

konštatoval, že v prerokúvanom prípade dovolanie nie je prípustné, pretože smeruje proti

uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení ( ). Následne,

vzhľadom na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, skúmal, či nie je daný dovolací dôvod

podľa , a uviedol:

„Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle

došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci

odvolacím súdom. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237

písm. f) dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti

a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa , pretože

právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu

zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

žalovaného o nedostatočnej odôvodnenosti uznesenia odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia sa o náležitostiach odôvodnenia

rozsudku použije pre uznesenie primerane. Táto primeranosť znamená, že pri uznesení

o nariadení predbežného opatrenia, aj s prihliadnutím na dočasnosť takéhoto rozhodnutia,

je z hľadiska náležitostí jeho odôvodnenia postačujúce stručné vysvetlenie, prečo súd

rozhodol tak, ako rozhodol. Tento záver podporuje aj znenie , podľa

ktorého, že ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie

a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu

požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa. Je z neho zrejmé, prečo odvolací

súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom

rozhodovaní riadil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že prvostupňový súd uznesenie o nariadení

predbežného opatrenia nedoručoval v zmysle ustanovenia v 3 dňovej

lehote, ale až 11 dní po jeho nariadení, dovolací súd uvádza, že táto námietka bola už

obsahom odvolania, pričom odvolací súd sa s ňou vo svojom rozhodnutí dostatočne

vysporiadal a dovolací súd sa s právnym názorom odvolacieho súdu v plnom rozsahu

stotožňuje.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením

dovolania v zmysle v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie

dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl. “

Najvyšší súd takto uzavrel, že nezistil ani vady podľa , preto dovolanie

sťažovateľa podľa v spojení s ako neprípustné

odmietol. Zároveň uviedol, že vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho konania

„sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti“.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu predovšetkým o tom, že konajúce súdy mu neodňali

možnosť konať pred súdom podľa , pretože namietané uznesenia

považoval za riadne odôvodnené. Vychádzajúc z právneho názoru, že nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia súdu môže predstavovať vadu podľa , najvyšší

súd skúmal opodstatnenosť tejto námietky sťažovateľa.

Sťažovateľ nenamieta porušenie svojho základného práva podľa

z dôvodu rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu. Ústavný súd poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov vrátane rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu, a suplovať

tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu

súdu (m. m. , , , , ,

).

Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia je inou

vadou konania v zmysle , alebo predstavuje dovolací dôvod podľa

. Takéto posúdenie by efektívne viedlo k zjednocovaniu judikatúry

najvyššieho súdu. Na tomto základe ústavný súd výlučne konštatuje, že posúdenie

nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako vady podľa § 237

písm. f) predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia takejto námietky

účastníka konania.

Najvyšší súd v namietanom uznesení uviedol, že neskúmal, či „rozhodnutie prípadne

aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci...“, a tiež, že sa „nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“.

Skúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov

uvedených v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje

aj aspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia

súdu možno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam

prípadu (sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod.). Tento záver

potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v namietanom uznesení, podľa ktorého

uznesenie odvolacieho súdu je riadne odôvodnené, ak je z neho zrejmé, „prečo odvolací

súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom

rozhodovaní riadil“. Uviedol tiež, že uznesenie krajského súdu „nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože... sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel a význam“.

Pre posúdenie toho, či je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu o tom,

že uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu je riadne odôvodnené, je potrebné

preskúmať odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 5. októbra 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Krajský súd v namietanom uznesení

poukázal na obsah návrhu na začatie konania a na nariadenie predbežného opatrenia,

na všeobecné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia a následne uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne,

ak na návrh navrhovateľov zakázal odporcovi predbežným opatrením s nehnuteľnosťami

konkrétnym spôsobom nakladať až do skončenia o konania vo veci samej, pretože súd

prvého stupňa postupoval v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami

a právnymi závermi. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia preukázali existenciu

právnych vzťahov medzi účastníkmi konania a preukázali aj to, že tieto právne vzťahy

vyžadujú dočasnú úpravu. Je totiž nesporné, že navrhovatelia, ktorí boli aj v čase

rozhodovania odvolacieho súdu zapísaní v príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci

nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto predbežného opatrenia sa vo veci samej domáhajú

určenia, že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo (alternatívne, že záložné právo

zaniklo), pričom na strane odporcu vystupuje spoločnosť Debt Collector, s. r. o. Nitra

v prospech, ktorého svedčí ťarcha (záložné právo) viazaná na predmetné nehnuteľnosti

zapísaná na príslušnom LV... Rovnako navrhovatelia preukázali potrebnosť nariadenia

predbežného opatrenia, pretože po začatí konania vo veci samej a teda aj po podaní návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia (oba návrhy boli súdu doručené dňa 28. 06. 2011)

preukázali, že odporca má záujem záložné právo vykonať. Dokonca z obsahu spisu vyplýva,

že po nariadení predbežného opatrenia súdu prvého stupňa (14. 07. 2011) mala dobrovoľná

dražba nehnuteľní dňa 19. 07. 2011 prebehnúť Dňa 22. 07. 2011 mal dražobník (odporca)

podať na Správu katastra... Žiadosť o vykonanie zápisu vlastníckeho práva v prospech

vydražiteľa, pričom dobrovoľná dražba sa mala konať na návrh záložného veriteľa teda

odporcu.

Ako je už vyššie uvedené v čase rozhodovania odvolacieho súdu boli navrhovatelia

zapísaní v príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetom

tohto predbežného opatrenia. Podľa .. údaje katastra

uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

Navrhovatelia v tomto konaní vo veci samej tvrdia a domáhajú sa určenia, že záložné

právo, ktoré má svedčiť v prospech odporcu nevzniklo resp. zaniklo. Podľa tvrdenia

navrhovateľov uvedených v písomnom vyjadrení k odvolaniu podali navrhovatelia

na Okresný súd Nitra žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorá vec je vedená

na tomto súde pod sp. zn. . Uvedená skutočnosť vyplýva aj z obsahu spisu

vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. , ktoré konanie bolo začaté

na základe návrhu navrhovateľov na určene neplatnosti dobrovoľnej dražby dňa

04. 08. 2011, pričom na strane odporcov sú ako účastníci konania uvedení navrhovateľ

dražby Debt Collector, s. r. o... dražobník auctio, s. r. o... a vydražiteľ I. S. V dôsledku takto

začatých konaní je teda sporná otázka nielen existencie záložného práva ale aj otázka

platnosti dobrovoľnej dražby. V prípade úspechu navrhovateľov v konaní o neplatnosti

dražby by mohlo prísť k opakovanej dražbe, preto podľa názoru odvolacieho súd aj, keď

sa dobrovoľná dražba dňa 19. 07. 2011 vykonala a odvolací súd rozhoduje (na rozdiel

od súdu prvého stupňa) už po jej vykonaní, nie je možné považovať rozhodnutie súdu

prvého stupňa z tohto pohľadu za právne irelevantné a nevykonateľné tak ako to uvádza

odporca v podanom odvolaní.

Odvolací súd sa oboznámil aj s písomným stanoviskom Správy katastra... zo dňa

14. 09. 2011, ktoré odporca doručil odvolaciemu súdu, a z ktorého vyplýva, že správa

katastra odmietla vykonať zápis vlastníka na základe osvedčenia o priebehu dobrovoľnej

dražby v zásade s dôvodu, že v čase posudzovania splnenia podmienok na vykonanie

záznamu vlastníckeho práva v prospech vydražiteľa bolo súdom nariadené a v katastri

nehnuteľnosti už zapísané obmedzenie záložného veriteľa t. j. odporcu nakladať

s nehnuteľnosťami spočívajúce v zákaze výkonu záložného práva a to v dôsledku súdom

prvého stupňa nariadeného predbežného opatrenia.

Na základe týchto zistení odvolací súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania

odvolacieho súdu boli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie napadnutého

rozhodnutia. Okruh právnych otázok, ktoré v podanom odvolaní odporca namieta nie je

možné riešiť v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Je treba uviesť, že otázkou

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, následne ďalšími okruhmi právnych

problémov najmä, či záložné právo vzniklo (resp. zaniklo) a či zánikom obligačného dlžníka

spoločnosti DONAU BAU, spol. s. r. o. záložné právo zaniklo a tiež tvrdeniami

navrhovateľov, že záložnú zmluvu nikdy neuzatvorili a nepodpísali a napokon aj otázkou

neplatnosti dobrovoľnej dražby, právnymi účinkami príklepu sa súd môže zaoberať vo veci

samej, nie však v konaní o nariadenie predbežného opatrenia tak, ako to je už vyššie

konštatované. Nariadené predbežné opatrenie podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci

nevytvorí v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania nenávratný stav a neprimeraným

spôsobom nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi konania.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nepovažuje za potrebné sa vo svojom

rozhodnutí podrobne zaoberať ďalšími dôvodmi uvádzanými odporcom v podanom

odvolaní a to najmä vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu navrhovateľov

na požadovanom určení a tiež vo vzťahu k otázke platnosti úverovej a záložnej zmluvy

a pravosťou podpisov navrhovateľov na záložnej zmluve. Rovnako sa odvolací súd

nezaoberal otázkou platnosti dobrovoľnej dražby a jej účinkov, pretože tieto otázky nie je

v konaní o nariadení predbežného opatrenia oprávnený riešiť.“

Krajský súd poukázal tiež na ďalšie skutočnosti, ktoré zohľadnil pri svojom

rozhodovaní:

„Napokon odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil

aj z ohľadom na charakter práva, ktorému súd poskytol týmto rozhodnutím dočasnú

ochranu, zohľadňujúc zároveň práva odporcu ako záložného veriteľa. Z obsahu spisu

vyplýva, že predmetom predbežného opatrenia sú práva k nehnuteľnosti − k rodinnému

domu, ktorý slúži navrhovateľom na bývanie. V prípade nevyhovenia návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia v tomto štádiu konania zohľadňujú zároveň vyššie uvedený skutkový

stav tu existuje reálna obava, že by došlo k závažným a neprimeraným zásahom do práva

navrhovateľov na ochranu obydlia, ktoré právo v hierarchii hodnôt v živote človeka vedľa

práva na život a zdravie, je nepochybne základným ľudským právom garantovaným nielen

ale aj medzinárodnou zmluvou − Dohovorom o ochrane

ľudských práv a slobôd. Týmto rozhodnutím odvolací súd nepopiera ani neprimeraným

spôsobom nezasahuje do práv odporcu ako záložného veriteľa, pretože nariadené

predbežné opatrenie má iba dočasný charakter... Toto predbežné opatrenie má podľa

rozhodnutia súdu prvého stupňa trvať do skončenia konania vedeného vo veci samej na

Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , preto skončením tohto konania predbežné

opatrenie zanikne.

Z ohľadom na dôvody uvádzané odporcom v podanom odvolaní v tom smere,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a zmätočné

pre nedostatok dôvodov odvolací súd uvádza, že tieto argumenty odporcu nepovažuje

za správne. Súd prvého stupňa dostatočným odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom postup

podľa podľa ktorého, ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody

nemusí uvádzať, nie je možné považovať za postup v rozpore so zákonom, keď navyše

navrhovateľ predbežného opatrenia dôvody na jeho nariadenie podrobne uviedol v písomne

podanom návrhu. Rovnako tak princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí

nie je možné vykladať tak, že súdy bez ďalšieho v obdobných veciach rozhodujú rovnako

bez zreteľa na osobitosti a jedinečnosť každej prejednávanej veci.

Ani k ďalším odporcom v odvolaní uvádzaným dôvodom vo vzťahu k spôsobu

doručovania uznesenia súdom prvého stupňa a k časovému sledu z hľadiska jeho písomného

vyhotovenia a odoslania účastníkom konania, sa odvolací súd nepovažuje za potrebné

s vyjadrovať, pretože tieto argumenty nemajú žiadny vplyv na posúdenie vecnej správnosti

napadnutého rozhodnutia.“

Pri preskúmavaní namietaného uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu

a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania (). Tieto východiská sa uplatnia aj v konaní

všeobecných súdov o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia.

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. -100

zo 14. júla 2011, ktorým nariadil predmetné predbežné opatrenie. Okresný súd

v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Navrhovatelia sa domáhajú vydania predbežného opatrenia zároveň s návrhom

vo veci samej. Navrhovateľ svojím návrhom na nariadenie predbežného opatrenia,

ako aj ďalšími listinnými dôkazmi preukázal, že má právny záujem na predbežnom opatrení,

t. j. že je daná potreba, či nutnosť dočasnej úpravy pomerov podľa

z dôvodu, že vykonaním dobrovoľnej dražby by mohlo dôjsť k zmene vlastníckych

vzťahov a k nezvratnému stavu, kedy by navrhovateľ ako vlastník nehnuteľnosti prišiel

o ňu v dôsledku dražby, aj keď už podal návrh vo veci samej vo veci o určenia, že záložné

právo k nehnuteľnostiam nevzniklo alternatívne, že zaniklo. Z písomných dokladov v spise

je preukázané, že odporca chce realizovať svoje práva záložného veriteľa predajom

založenej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania. Keďže výkon záložného práva chce

realizovať prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorú uskutočňuje spoločnosť auctio s r. o.

ako dražobník.

Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie a nakoľko sa súd plne stotožňuje

so skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými právnym zástupcom navrhovateľa v návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, keďže súd predmetnému návrhu v plnom rozsahu

vyhovel, pretože potreba dočasnej úpravy pomerov je vzhľadom na postup odporcu a jeho

konanie nevyhnutná, súd poukazuje na odôvodnenie návrhu. Súd uložil odporcovi

povinnosti v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia v súlade s ustanoveniami § 76 ods. 1

písm. f) Na skutočnosti uvedené právnou zástupkyňou odporcu uvedené

v jej písomnom vyjadrení zo dňa 11. 7. 2011 súd nemohol prihliadnuť, nakoľko

predchádzajúce rozhodnutia o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia vydané

v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. Z-2-38 Cb741/1995, ktorými

boli tieto návrhy zamietnuté, vychádzali z iných skutkových a právnych dôvodov a v konaní

o vydanie predbežného opatrenia nie je potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa považuje

ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom

spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia

zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle,

teda musí byť najmä náležité odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,

kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,

proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu

spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia

o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené.

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo

zabezpečí dôkaz.

Podľa pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné

opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa opodstatnenosti nariadenia

predbežného opatrenia ústavný súd poukazuje na právny názor vyjadrený v komentári

k (Krajčo, J. a kol. – komentár,

V. aktualizované znenie. Bratislava : Eurounion, 2010, s. 416), v zmysle ktorého aj obavu,

že výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený, možno interpretovať tak, že zahŕňa potrebu

dočasnej úpravy pomerov, aj keď tento dôvod expressis verbis neuvádza, keďže

aj pre konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa sa primerane

použije , ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný.

V prerokúvanom prípade okresný súd a krajský súd rozhodovali o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia a dospeli k záveru, že sú splnené podmienky na jeho

nariadenie. Okresný súd poukázal na obsah návrhu vo veci samej – navrhovatelia

sa domáhali určenia, že záložné právo sťažovateľa nevzniklo, resp. zaniklo; preukázali zápis

tohto záložného práva na liste vlastníctva a tiež to, že sťažovateľ urobil úkony smerujúce

k výkonu záložného práva. Okresný súd poukázal na to, že realizácia záložného práva zmarí

možnosť navrhovateľov domáhať sa nároku vo veci samej. Na tomto základe mal

osvedčenú potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania.

Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o splnení podmienok

na nariadenie predbežného opatrenia. Odôvodnenie svojho uznesenia doplnil o ďalšie

dôvody a argumentáciu – poukázal na to, že takáto dočasná úprava pomerov účastníkov

konania nevytvorí nenávratný stav a nezasiahne neprimerane do ich právnych vzťahov.

Uviedol tiež, že sa tým poskytne ochrana aj právu na ochranu obydlia navrhovateľov.

Konštatoval, že prípadné vyslovenie neplatnosti dobrovoľnej dražby by nevytvorilo

prekážku pre opakovaný výkon záložného práva sťažovateľa prostredníctvom ďalšej

dobrovoľnej dražby. K ďalšej odvolacej argumentácii sťažovateľa (o existencii naliehavého

právneho záujmu, platnosti úverovej zmluvy a záložnej zmluvy) uviedol, že tá sa týka

konania o veci samej, a nie konania o nariadenie predbežného opatrenia.

Sťažovateľ namieta, že neboli splnené podmienky na nariadenie predbežného

opatrenia. Poukazuje tiež na uznesenie krajského súdu sp. zn. v obdobnej

veci, kde krajský súd neponechal v platnosti okresným súdom nariadené predbežné

opatrenie, „keďže už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia bolo toto predbežné opatrenie už vykonané...“. Z odôvodnenia

namietaného uznesenia je zrejmé, že krajský súd splnenie podmienok na nariadenie

predbežného opatrenia posudzoval s ohľadom na stav v čase rozhodovania okresného súdu,

t. j. 14. júla 2011, keď dražba nebola ešte vykonaná, bol len určený jej termín. V čase

rozhodovania okresného súdu predmetné predbežné opatrenie zjavne nebolo vykonané,

preto námietku sťažovateľa v tomto smere nemožno akceptovať.

Krajský súd hodnotil aj skutočnosti, ktoré sa udiali od rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia do doručenia tohto uznesenia sťažovateľovi a tiež do času

rozhodovania o odvolaní sťažovateľa (vykonanie dobrovoľnej dražby, udelenie príklepu

a zaplatenie ceny dosiahnutej vydražením). Krajský súd skonštatoval, že napriek vykonaniu

dražby predbežné opatrenie nie je irelevantné a je stále vykonateľné. Vychádzal zo zistenia,

že v čase rozhodovania o odvolaní boli navrhovatelia stále zapísaní v katastri nehnuteľností

na príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Poukázal na zásadu

hodnovernosti údajov katastra podľa Národnej rady Slovenskej republiky § 70 ods. 1

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) a tiež na to, že navrhovatelia podali žalobu o určenie neplatnosti

dobrovoľnej dražby. Krajský súd ďalej uviedol, že „otázkou neplatnosti dobrovoľnej

dražby, právnymi účinkami príklepu sa súd môže zaoberať vo veci samej, nie však v konaní

o nariadenie predbežného opatrenia...“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti spochybňuje predovšetkým tento záver krajského

súdu, namieta, že krajský súd dostatočne nezohľadnil uvedené skutočnosti. Nevzal

do úvahy, že „v čase doručenia predbežného opatrenia bolo záložné právo už vykonané

prostredníctvom dobrovoľnej dražby a zaniknuté podľa... § 151md ods. 1 písm. i)

... pri svojom rozhodovaní nerešpektoval..., že vlastnícke právo

sa podľa... .. nadobúda udelením príklepu...“.

Argumentácia sťažovateľa v zásade vyžaduje, aby príslušný súd zaujal autoritatívne

stanovisko k otázke, aké účinky možno priznať príklepu na dobrovoľnej dražbe v situácii,

keď po udelení príklepu a pred zaplatením ceny dosiahnutej vydražením je záložnému

veriteľovi, ktorého záložné právo sa dobrovoľnou dražbou vykonáva, doručené predbežné

opatrenie nariadené pred začatím dobrovoľnej dražby, ktoré mu zakazuje vykonať uvedené

záložné právo. Možno konštatovať, že odpoveď na túto otázku presahuje predmet konania

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Uvedená otázka sa vo svojej podstate týka

účinkov samotnej dobrovoľnej dražby vykonanej za uvedených skutkových okolností, preto

by mala byť predmetom posudzovania všeobecným súdom v konaní o žalobe o neplatnosť

dobrovoľnej dražby podľa

Krajský súd uvedené skutočnosti vyhodnotil len v tom rozsahu, v akom sa týkali

predmetu konania o nariadenie predbežného opatrenia − z toho hľadiska, či majú vplyv

na vykonateľnosť predbežného opatrenia. Zápis prechodu vlastníckeho práva formou

záznamu do katastra nehnuteľností podľa je aspektom realizácie

záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorý nebol v čase rozhodovania krajského súdu

vykonaný. Rovnako tak zápis navrhovateľov ako vlastníkov na liste vlastníctva

k predmetným nehnuteľnostiam osvedčuje relevanciu a vykonateľnosť predbežného

opatrenia. Na tomto základe nie je podľa názoru ústavného súdu právny záver krajského

súdu o vykonateľnosti predbežného opatrenia v čase rozhodovania o odvolaní sťažovateľa

arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd takto konštatuje, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu

v spojení s odôvodnením namietaného uznesenia okresného súdu poskytuje dostatočný

podklad pre záver, že boli dané podmienky na nariadenie predbežného opatrenia, tento

záver nie je svojvoľný ani zjavne neodôvodnený. Krajský súd sa v relevantnom rozsahu

vysporiadal s odvolacou argumentáciou sťažovateľa a svoje závery v tomto smere

primerane odôvodnil.

Námietka sťažovateľa, že najvyšší súd nezohľadnil vykonanie záznamu v prospech

vydražiteľky k predmetným nehnuteľnostiam podľa ,

nie je opodstatnená. Táto skutočnosť nastala po rozhodnutí krajského súdu, ktorého

uznesenie najvyšší súd preskúmaval. Navyše ide o skutkovú okolnosť, ktorú najvyšší súd

nemohol zohľadniť, pretože v dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2

).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu, že krajský

súd v spojení s okresným súdom neodňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom

z dôvodu, že svoje uznesenia náležite odôvodnili, nie je arbitrárny. Najvyšší súd tento

právny záver primerane odôvodnil, preto nie je zjavne neodôvodnený a je ústavne

udržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť aplikáciou a výkladom

príslušných ustanovení . V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu,

ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie

základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru

(, ). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa namietaným

uznesením najvyššieho súdu z 15. mája 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení najvyšším súdom ako dovolacím

súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa podľa uznesením najvyššieho súdu z 15. mája 2012

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní

odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014