Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 516/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Plastika, a. s., Novozámocká 222, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. decembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Plastika, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014

faxovou správou a 1. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

Plastika, a. s., Novozámocká 222, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,

Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. V 18/2013

zo 17. decembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení

žalobkyne v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala

proti , správkyni konkurznej podstaty úpadcu

(ďalej len „žalovaná“), aby zo súpisu konkurznej podstaty boli

vylúčené nehnuteľnosti zapísané na LV č. v katastrálnom území –

2

pozemok parc. č. o výmere 3 288 m, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,

2

a pozemok parc. č. o výmere 1 145 m, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria

(ďalej len „nehnuteľnosti“).

Sťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že „hospodárska zmluva zo dňa 30. 10. 1991

č. 4/91 Bu práv. o prevode vlastníctva medzi Sťažovateľom a preberajúcou organizáciou

s názvom ... je neplatný právny úkon, čo sťažovateľ odôvodnil najmä nasledovnými

skutočnosťami:

(a) Prevod Nehnuteľností bol realizovaný v rozpore s

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, podľa ktorého podnik nakladá s časťou

nadbytočného majetku v súlade so schváleným privatizačným projektom, pričom tento bol

schválený až dňa 10. 04. 1992 po podpise Hospodárskej zmluvy.

(b) Nehnuteľnosti boli predané v rozpore s vyhláškou Ministerstva financií

2

č. .., podľa ktorej cena 1 mpozemku v meste Nitra je 500, Kčs.

(c) Sťažovateľ ako organizácia riadená ústredným orgánom štátnej správy mohol

v zmysle vyhlášky č. .. previesť nehnuteľný majetok iba so súhlasom

príslušného ministerstva financií, cien a miezd, avšak takýto súhlas ministerstva na prevod

Nehnuteľností nebol udelený.

(d) Sťažovateľ v zmysle o nakladaní

s majetkom zvereným štátnemu podniku nebol oprávnený uzavrieť Hospodársku zmluvu

o prevode Nehnuteľností, nakoľko takýto právny úkon nebol obvyklým hospodárením a teda

prevod vyžadoval povolenie zo strany príslušného ministerstva. Takéto povolenie na prevod

Nehnuteľností však príslušné ministerstvo nevydalo.

(e) Prevod Nehnuteľností sa uskutočnil v rozpore so

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (na ktorý Hospodárska zmluva výslovne

odkazovala), nakoľko podľa § 4 uvedeného zákona sa nemôže majetok prevádzať ani vtedy,

ak bol navrhnutý alebo zaradený na prevod vlastníctva podľa osobitných predpisov, dokiaľ

nie je rozhodnuté, že sa podľa týchto predpisov do zoznamu prevádzkových jednotiek

určených na prevod nezaraďuje, alebo bol z tohto zoznamu vylúčený.

(f) Prevod Nehnuteľností podľa Hospodárskej zmluvy nebol uskutočnený oprávneným

subjektom, nakoľko v uvedenej veci prevodu bolo v zmysle ..

príslušné Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR a jeho komisie,

pričom Hospodársku zmluvu mal v súlade s ..

uzavrieť Fond národného majetku SR.

(g) Hospodárska zmluva nebola nikdy registrovaná štátnym notárstvom, hoci to

zákon na jej účinnosť vyžadoval. Žalovaný teda nemohol nadobudnúť vlastnícke právo

k Nehnuteľnostiam na základe neúčinnej zmluvy. Hospodársku zmluvu naviac podpisoval

ako preberajúci neexistujúci subjekt, ktorý nemal spôsobilosť na právne úkony.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. septembra 2011 žalobu

sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie

argumentujúc, že „prvostupňový rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia

veci“. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 23. apríla 2013 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „v priebehu odvolacieho konania podal

na odvolacom súde písomné vyjadrenie zo dňa 16. 04. 2013, ktorým spresnil právnu

argumentáciu týkajúcu sa uplatneného odvolacieho dôvodu. Predmetným vyjadrením zo

dňa 16. 04. 2013 sťažovateľ poukázal na skutočnosti a právne argumenty uvedené v bode 4.

písm. a) f) tejto sťažnosti, ktoré boli taktiež uvedené aj prvostupňovému súdu

a to už priamo v žalobe zo dňa 16. 07. 2007 na stranách 2 4. Hoci tieto skutočnosti

a právne argumenty mali zásadný význam v prejednávanej veci, prvostupňový súd sa nimi

nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že „prvostupňový rozsudok je nedostatočne

odôvodnený a nepreskúmateľný, čo sťažovateľ označil za vadu konania majúcu za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Hoci v odvolaní podanom sťažovateľom nie je ako odvolací

dôvod výslovne uvedená iná vada konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, z obsahu podaného odvolania uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu vyplýva.

Ak by aj odvolací súd nepovažoval takýto odvolací dôvod za uplatnený, v zmysle § 212

ods. 3 má odvolací súd z úradnej povinnosti prihliadnuť na vady konania, ktoré mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli účastníkom konania v odvolaní

výslovne uplatnené.“.

Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podala

sťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa

(ďalej aj „OSP“) namietajúc, že „rozsudkom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, nakoľko odvolací súd opomenul prihliadnuť na písomné vyjadrenie

sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, ktoré obsahovalo podstatnú časť právnej argumentácie

sťažovateľa, teda rozsudok odvolacieho súdu nenapĺňa požiadavky na riadne

a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“.

Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra

2013 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Podľa názoru sťažovateľky došlo

napadnutým uznesením najvyššieho súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo svojej sťažnosti argumentuje relevantnou právnou

úpravou, judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.

Podľa jej názoru „postup dovolacieho súdu bol neústavný, pretože odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia sa vôbec nezaoberá špecifickými okolnosťami prípadu

a konkrétnym uplatneným dovolacím dôvodom.

... sťažovateľ dôvodil, že Hospodárska zmluva zo dňa 30. 10. 1991 je neplatný

právny úkon a teda sťažovateľ nikdy neprestal byť vlastníkom Nehnuteľností. Odvolaciemu

súdu boli tieto právne argumenty prezentované v rámci písomného vyjadrenia zo dňa

16. 04. 2013...

... Prvostupňový aj odvolací súd vo veci rozhodli tak, akoby sťažovateľ vyššie

uvedené právne argumenty v rámci súdneho konania vôbec nepredniesol...“.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym záverom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu o neprípustnosti jej dovolania a tvrdí, že „ak pred dovolacím súdom namietal postup

odvolacieho súdu, spočívajúci v opomenutí vysporiadať sa s konkrétnym písomným

vyjadrením sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, resp. s konkrétnymi taxatívne vymenovanými

právnymi argumentmi sťažovateľa, bolo úlohou dovolacieho súdu zaoberať sa týmito

konkrétnymi okolnosťami prípadu a preskúmať, či v konaní na odvolacom súde došlo

k namietanému procesnému pochybeniu. Primárnou úlohou dovolacieho súdu bolo teda

preskúmať, či sa rozsudok odvolacieho súdu dostatočne zaoberal právnou argumentáciou

sťažovateľa obsiahnutou v písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013, teda vo svojom

rozhodnutí

(a) uviesť sťažovateľovi, na ktorom mieste a akým spôsobom sa odvolací súd v rámci

svojho rozhodnutia vysporiadal s konkrétnymi argumentmi sťažovateľa špecifikovanými

v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 16. 04. 2013, alebo

(b) jasným a presvedčivým spôsobom sťažovateľovi uviesť, z akého dôvodu boli

argumenty sťažovateľa špecifikované v rámci jeho písomného vyjadrenia zo dňa

16. 04. 2013 pre rozhodnutie odvolacieho súdu nepodstatné, teda z akého dôvodu sa

odvolací súd s nimi nemusel osobitne zaoberať.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka vytýka dovolaciemu súdu, že „napriek jasnému

špecifikovaniu konkrétnych právnych argumentov sťažovateľa, s ktorými sa odvolací súd

v rámci rozsudku odvolacieho súdu nezaoberal, odôvodnil Napadnuté rozhodnutie iba

všeobecnou interpretáciou právnych noriem o prípustnosti dovolania, bez skúmania

prípustnosti dovolania v nadväznosti na špecifické okolnosti prípadu. Dovolací súd sa

opomenul vyjadriť ku konkrétnemu uplatnenému dovolaciemu dôvodu, podľa ktorého

odvolací súd ignoroval vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, ale iba všeobecne

skonštatoval, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 17. 12. 2013, sp. zn.

2 Obdo porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v Slovenskej

republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2013, sp. zn.

2 Obdo sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Súčasne sa sťažovateľka domáha úhrady trov jej právneho zastúpenia v sume

340,90 € do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho

úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že integrálnou

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. pozri

napr. ).

Požiadavky ústavného súdu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia korešpondujú

judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v nej zdôrazňuje,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať

tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či

súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,

možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky,

či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu je

založený na tvrdení, že jej bola odopretá súdna ochrana tým, že dovolací súd „neskúmal

prípustnosť uplatneného dovolacieho dôvodu, nakoľko sa v Napadnutom rozhodnutí

nezaoberal skutočnosťou, či v odvolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu bola

alebo nebola poskytnutá odpoveď na relevantné právne argumenty sťažovateľa obsiahnuté v

jeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013“.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považuje

za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.

Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,

pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je

prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je

Zb. v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza,

že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno procesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie

zo 17. decembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhého

stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré odôvodnila tým, že „podľa §

237 písm. f) ... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom... Žalobca poukázal na skutočnosť, že v podanom odvolaní zo dňa 19. 10. 2011

výslovne uviedol predovšetkým právnu argumentáciu, podľa ktorej prvostupňový súd

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na vzťahy žalobcu a úpadcu

pri podpisovaní hospodárskej zmluvy neaplikoval príslušné ustanovenia

. Tieto pritom výslovne vyžadovali na účinnosť zmluvy o prevode

nehnuteľností registráciu zmluvy na štátnom notárstve. Nakoľko hospodárska zmluva nebola

registrovaná, nemohla nadobudnúť účinnosť a k platnému prevodu vlastníckeho práva k

predmetným nehnuteľnostiam teda podľa žalobcu nedošlo. Nesprávnosť právneho posúdenia

veci zo strany prvostupňového súdu žalobca doplnil aj argumentáciou, podľa ktorej

hospodárska zmluva je absolútne neplatný právny úkon, nakoľko subjekt ako

preberajúci z hospodárskej zmluvy neexistoval a teda nemal spôsobilosť na právne úkony...

Písomným podaním zo dňa 16. 04. 2013 sa žalobca vyjadril k skutkovému

a právnemu stavu súdneho konania a k písomnému vyjadreniu žalovaného. Podľa žalobcu

prvostupňový rozsudok vychádza nielen z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale

zároveň z dôvodu nerešpektovania zákonných požiadaviek na riadne a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je nepresvedčivý a nepreskúmateľný... žalobca zistil

skutočnosť, že odvolací súd pri rozhodovaní úplne opomenul prihliadať na argumentáciu

žalobcu prezentovanú v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013...“.

Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového

stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.

§ 238.

Dovolaním z dôvodov uvedených v je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na

povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa nie je daná tým, že

dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

Podľa ust. je dovo1anie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (

ods. 1 ). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí

niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie

nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.

a prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. ,

a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa

zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné. Rovnako nejde o potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by vo výroku svojho rozsudku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Procesnú prípustnosť dovolania preto z

ust. a nie je preto možné vyvodiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa ust. , ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež

otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. až e/ v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.“

K námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom [ ] nedostatočným odôvodnením napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu postupom súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod žalobca odôvodnil tým, že súd opomenul

prihliadnuť a vyjadriť sa k podstatnej časti právnej argumentácie žalobcu, ktorá bola

rozhodujúca pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, čím toto rozhodnutie nie je riadne

odôvodnené.

Vadou konania podľa , ktoré ustanovenie zahŕňa aj právo

účastníka na spravodlivý proces, sa rozumie závadný procesný postup, ktorým sa

účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva

do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť

sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle

ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti

má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v súlade s ust.

v spojení s ust. a obsahuje všetky náležitosti

kladené zákonom.

V odôvodnení rozhodnutia je uvedený rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísaný priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré súd aplikoval na prejednávaný

prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd

zaoberal argumentáciou všetkých účastníkov konania a nemožno ho považovať ani

za arbitrárne.

Dovolací súd ďalej konštatuje, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku

neobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa

ust. , na ktoré ustanovenie v napadnutom rozhodnutí poukázal, nakoľko

odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnuté

rozhodnutie doplnil, reagoval a zohľadnil zákonným spôsobom na všetky relevantné

argumenty účastníkov konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.

Nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom súdu bolo odňaté právo konať pred

súdom.“

Na základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „vzhľadom

na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie odmietol

podľa ust. v spojení s ust. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení pritom uviedol, že „so zreteľom na

odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti“.

Skúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov

uvedených v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje aj

aspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu

možno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu

[sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod. ()]. Tento

záver potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v namietanom uznesení, podľa ktorého

rozsudok odvolacieho súdu je riadne odôvodnený, ak dovoľuje účastníkom konania posúdiť,

„ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa

spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej“. Uviedol tiež, že „odvolací súd sa

v napadnutom rozsudku neobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia

súdu prvého stupňa podľa ust. , na ktoré ustanovenie v napadnutom

rozhodnutí poukázal, nakoľko odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu

prvého stupňa napadnuté rozhodnutie doplnil, reagoval a zohľadnil zákonným spôsobom

na všetky relevantné argumenty účastníkov konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.“.

Pre posúdenie toho, či je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu o tom, že rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je riadne odôvodnený,

je potrebné preskúmať odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.

z 23. apríla 2013, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako súdu prvého stupňa

o zamietnutí žaloby sťažovateľky.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil

s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, v súlade s poukázal

na jeho odôvodnenie a na potvrdenie vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody:

„Predmetom konania je tzv. vylučovacia žaloba podľa

o konkurze a vyrovnaní, ktorou žalobca žiadal uložiť žalovanému, aby zo súpisu podstaty

vylúčil v žalobe označené nehnuteľnosti. O vylúčenie žiadal z dôvodu, že úpadca nebol

vlastníkom nehnuteľností a ich vlastníkom je žalobca, pretože zmluva, ktorou mal úpadca

nehnuteľnosti od žalobcu nadobudnúť je absolútne neplatná. Zo spisu v prejednávanej veci

aj z pripojeného spisu vyplýva, že rovnakí účastníci, v rovnakom procesnom postavení,

viedli pod sp. zn. spor na Okresnom súde v Nitre. Pôvodným žalovaným bol

, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz, takže jeho procesným

nástupcom sa stala, ako správkyňa konkurznej podstaty terajšia žalovaná. Predmetom

konania bola žaloba, ktorou žiadal žalobca o určenie neplatnosti rovnakej hospodárskej

zmluvy označenej č. 4/91 Bu práv, uzavretej účastníkmi 30. októbra 1991. Žaloba bola

právoplatne zamietnutá a ani žalobcom podané dovolanie (prípustnosť dovolania bola

založená rozhodnutím odvolacieho súdu podľa ) nebolo úspešné, keďže

ho dovolací súd zamietol.

Odvolací súd konštatoval, že predmet konania v predchádzajúcom konaní bol iný ako

v prebiehajúcom konaní, preto právoplatné rozhodnutie vydané v ňom netvorí prekážku

rozhodnutej veci pre prebiehajúce konania podľa Základom

rozhodnutia vydaného v predchádzajúcom konaní bola otázka, či účastníkmi uzavretá

zmluva (hospodárska) o prevode sporných nehnuteľností, pre účinnosť vyžadovala

registráciu štátnym notárstvom. Ako už bolo uvedené, súdy všetkých stupňov vrátane

dovolacieho súdu v tejto otázke zaujali jednoznačné stanovisko, že právna úprava účinná

v čase uzavretia zmluvy registráciu nevyžadovala a to, že nebola registrovaná

nie je dôvodom, pre ktorý by mala byť považovaná za neplatnú alebo neúčinnú. V tejto

súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 27. januára 2011, č. k. 22.

Z uvedených dôvodov nemal ani odvolací súd v prebiehajúcom konaní dôvod

odchýliť sa od právneho názoru, ktorý k výkladu právnych ustanovení relevantných

pre posudzovanie platnosti spornej zmluvy zaujal dovolací súd aj ústavný súd.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalším dôvodom, pre ktorý odvolateľ považoval

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne. Hoci definícia obchodného mena

v § 5 ods. 1 hosp. zák. výslovne neuvádza, že je to názov, pod ktorým organizácie robia

právne úkony, (§ 8 Obch. zák.), nepochybne aj zo znenia, že vykonávajú svoju podnikateľskú

činnosť pod svojim obchodným názvom vyplýva, že pod týmto názvom robia aj právne

úkony, ku ktorým pri podnikateľskej činnosti dochádza. Platilo to aj pre obchodné meno

fyzických osôb podnikajúcich podľa

Odvolací súd konštatoval, že uvedený zákon § 8 ods. 1 písm. d) stanovuje,

že obchodné meno sa skladá z priezviska podnikateľa, prípadne aj z dodatku zamedzujúceho

zameniteľnosť. Naproti tomu podnikateľ do žiadosti o registráciu (§ 8 ods. 1 písm. a) zák.

č. ) musí uviesť svoje celé meno, to znamená meno a priezvisko. Vychádzajúc

aj z uvedenej úpravy treba prisvedčiť odvolateľovi, že je rozdiel medzi obchodným menom

podnikateľa a samotným podnikateľom resp. jeho skutočným plným menom. Treba súhlasiť

aj s tým, že podnik fyzickej osoby ani jeho označenie nemá právnu subjektivitu a má ju len

samotná fyzická osoba podnikateľ.

Odvolací súd je toho názoru, že medzi obchodným menom a samotným podnikateľom

je však spojitosť daná tým, že každé obchodné meno utvorené podľa citovaného ustanovenia

je priradené konkrétnej nezameniteľnej fyzickej osobe. Ak fyzická osoba pri svojej

podnikateľskej činnosti urobí právny úkon pod obchodným menom, práva a povinnosti

z tohto úkonu vznikajú fyzickej osobe, ktorej je toto obchodné meno priradené (zapísané

v príslušnom registri). Platí to napokon aj pre úpravu obchodného mena podľa teraz platnej

úpravy i keď rozdiel medzi obchodným menom fyzickej osoby a jej skutočným (plným)

menom nie je natoľko zjavný, keďže povinnou súčasťou obchodného mena je podľa § 9

ods. 1 Obch. zák. nielen jej priezvisko ale aj meno (tzv. krstné meno).

Odvolací súd mal za to, že v spornej hospodárskej zmluve je za preberajúceho

prevádzanej nehnuteľnosti označený s adresou , pričom

je doplnené identifikačným číslom . Podľa zápisu z 02. decembra 1990

v obchodnom registri Okresného súdu v Nitre, na vložke č. odd. Firm, je názov

obchodným menom podnikateľa s bydliskom v

, s rovnakým miestom podnikania. Ďalej mal za to, že obchodné meno bolo

utvorené a zapísané do obchodného registra v súlade s vtedy platnou úpravou

pre žalovaného. Práva a povinnosti z právneho úkonu, ktorý bol urobený pod uvedeným

menom vznikli osobe, ktorej obchodné meno patrí (bolo mu na jeho žiadosť priradené),

teda .

V uvedenej súvislosti, bez tohto, aby to ovplyvnilo vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia, odvolací súd podotkol, že nie je správny názor súdu prvého stupňa,

že žalovaný (úpadca) vznikol zápisom do obchodného registra). Odvolací súd konštatoval,

že fyzická osoba existuje bez ohľadu nato, či je zapísaná do akéhokoľvek registra. Zápisom

do obchodného registra nevzniká a vymazaním z obchodného registra nezaniká.

Do obchodného registra môže byť zapísaná len existujúca osoba. Zápisom fyzickej osoby

do obchodného registra sa nemení jej subjektivita, jej podstata (nestáva sa právnickou

osobou), a nevzniká nový subjekt odlišný od zapisovanej osoby. Zápisom do obchodného

registra sa status fyzickej osoby menil len v tom, že jej vzniklo oprávnenie na podnikateľskú

činnosť za podmienok stanovených v (). Podľa odvolacieho

súdu je nepresné aj konštatovanie súdu prvého stupňa, že žalovaného je možné považovať

za organizáciu s právnou subjektivitou. Odvolací súd poukázal na ,

ktorý stanovil, že podnikateľ môže prevádzkovať aj činnosť vyhradenú organizáciám (§ 2

ods. 1), a ak je zapísaný v obchodnom registri vzťahujú sa na neho primerane predpisy

upravujúce práva a povinnosti československých právnických osôb (§ 14 ods. 1). Nestanovil

však, že sa zápisom stáva právnickou osobou (organizáciou).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správne podľa potvrdil...“

Pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a argumentácie

v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa

ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 22. septembra 2011, ktorý po podrobnom opise skutkového stavu

a príslušných zákonných ustanovení vtedajšej platnej právnej úpravy interpretovaných

v posudzovanej veci (§ 1 ods. 1 a § 347 Hospodárskeho zákonníka) v relevantnej časti

uviedol:

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. 09. 2011 č. k. 158 zamietol

žalobu, ktorou žalobca žiadal vylúčiť zo súpisu podstaty nehnuteľnosti zapísané

na liste vlastníctva č. pre katastrálne územie ako parc. č.

a parc. č. ako výlučné vlastníctvo úpadcu. O vylúčenie žiadal žalobca z dôvodu, že

úpadca (ďalej žalovaný) so žalobcom (jeho právnym predchodcom) neuzavrel kúpnu

zmluvu, ktorej predmetom by boli uvedené nehnuteľnosti, a ktorá by nadobudla účinnosť

a vecnoprávne účinky registráciou na štátnom notárstve. Zápis žalovaného ako vlastníka

nehnuteľnosti bol vykonaný na základe absolútne neplatnej hospodárskej zmluvy uzavretej

30. 10. 1991 č. 4/91 Bu práv, preto nemá žiadne účinky a vlastníkom nehnuteľnosti je stále

žalobca.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na výsledok konania

vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. , v ktorom žalobca žiadal

určiť, že hospodárska zmluva uzavretá 30. októbra 1991, č. 4/91 Bu práv je neplatná.

Okresný súd rozsudkom zo 17. októbra 2001, č. k. 169 žalobu zamietol

s odôvodnením, že predmetná hospodárska zmluva má všetky náležitosti vyžadované

vtedajšou platnou právnou úpravou (Hospodársky zákonník). Krajský súd v Nitre,

rozhodujúc o odvolaní žalobcu rozsudkom z 10. júna 2009, č. k. 169

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že v zmysle vtedajšej právnej úpravy (§ 1 ods. 1

Hosp. zák. a zák. ) žalovaného možno nepochybne považovať za organizáciu

s právnou subjektivitou. Zmluva, ktorú uzavrel žalovaný s predchodcom žalobcu, je zmluvou

hospodárskou, ktorej účinnosť nastala aj bez registrácie štátnym notárom. V uvedenej veci

odvolací súd proti rozhodnutiu pripustil dovolanie. Pripustil ho z dôvodu, že právne

významnou skutočnosťou pre rozhodnutie vo veci samej je ustálenie zákonnej podmienky

potreby registrácie štátnym notárstvom zmluvy, predmetom ktorej je prevod nehnuteľnej

veci v zmysle ustanovenia v znení účinnom v čase

uzavretia predmetnej hospodárskej zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd

dovolací rozsudkom zo 07. apríla 2010, č. k. dovolanie žalobcu proti

rozsudku odvolacieho súdu zamietol. Keďže zmluvu uzavrela akciová spoločnosť zriadená

podľa o akciových spoločnostiach a súkromný podnikateľ podľa zák.

č. 105/1990 o súkromnom podnikaní občanov, zmluva sa spravuje § 347 Hosp. zák.

Účastníci konania neboli účastníkmi občianskoprávneho vzťahu, preto ich úkon sa nemôže

posudzovať podľa . Keďže Hospodársky zákonník nemal úpravu

postupu registrácie prevodu nehnuteľnosti štátnym notárstvom, na platnosť zmluvy sa

registrácia nevyžadovala.

S poukazom na uvedené súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že

žalobca nepreukázal neplatnosť zmluvy ani iný dôvod, pre ktorý by mala byť nehnuteľnosť

považovaná za nesprávne zapísaná do súpisu podstaty. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu,

že žalovaný v čase uzavretia zmluvy nemal spôsobilosť na sporný úkon, keďže úpadca

vznikol 02. decembra 1990 podľa zápisom do obchodného registra a

získal tak oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti, ktorá sa podľa § 1 ods. 1 Hosp. zák.

spravuje uvedeným zákonníkom.“

V nadväznosti na citované časti rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že tieto rozhodnutia poskytujú dostatočný

podklad pre záver dovolacieho súdu, že „nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom

súdu bolo odňaté právo konať pred súdom“.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, že odvolací súd neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom

z dôvodu, že svoj rozsudok náležite neodôvodnil, nie je arbitrárny. Najvyšší súd svoj právny

záver primerane odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

a z ústavného hľadiska neudržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť

aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení . V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup

súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom alebo trestnoprávnom konaní, nemožno

považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

ods. 1 dohovoru (, ).

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľky podľa a podľa

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

zo 17. decembra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a podľa listiny a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015