Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 516/2015
PDF · 580.63 KB
No categories available
II. ÚS 516/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Plastika, a. s., Novozámocká 222, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obdo V 18/2013 zo 17. decembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Plastika, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014
faxovou správou a 1. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
Plastika, a. s., Novozámocká 222, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,
Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo V 18/2013
zo 17. decembra 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení
žalobkyne v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala
proti , správkyni konkurznej podstaty úpadcu
(ďalej len „žalovaná“), aby zo súpisu konkurznej podstaty boli
vylúčené nehnuteľnosti zapísané na LV č. v katastrálnom území –
2
pozemok parc. č. o výmere 3 288 m, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
2
a pozemok parc. č. o výmere 1 145 m, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria
(ďalej len „nehnuteľnosti“).
Sťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že „hospodárska zmluva zo dňa 30. 10. 1991
č. 4/91 Bu práv. o prevode vlastníctva medzi Sťažovateľom a preberajúcou organizáciou
s názvom ... je neplatný právny úkon, čo sťažovateľ odôvodnil najmä nasledovnými
skutočnosťami:
(a) Prevod Nehnuteľností bol realizovaný v rozpore s § 5 zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, podľa ktorého podnik nakladá s časťou
nadbytočného majetku v súlade so schváleným privatizačným projektom, pričom tento bol
schválený až dňa 10. 04. 1992 po podpise Hospodárskej zmluvy.
(b) Nehnuteľnosti boli predané v rozpore s vyhláškou Ministerstva financií
2
č. 465/1991 Zb..., podľa ktorej cena 1 mpozemku v meste Nitra je 500, Kčs.
(c) Sťažovateľ ako organizácia riadená ústredným orgánom štátnej správy mohol
v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky č. 119/1988 Zb... previesť nehnuteľný majetok iba so súhlasom
príslušného ministerstva financií, cien a miezd, avšak takýto súhlas ministerstva na prevod
Nehnuteľností nebol udelený.
(d) Sťažovateľ v zmysle § 2 zákonného opatrenia č. 364/1990 Zb. o nakladaní
s majetkom zvereným štátnemu podniku nebol oprávnený uzavrieť Hospodársku zmluvu
o prevode Nehnuteľností, nakoľko takýto právny úkon nebol obvyklým hospodárením a teda
prevod vyžadoval povolenie zo strany príslušného ministerstva. Takéto povolenie na prevod
Nehnuteľností však príslušné ministerstvo nevydalo.
(e) Prevod Nehnuteľností sa uskutočnil v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (na ktorý Hospodárska zmluva výslovne
odkazovala), nakoľko podľa § 4 uvedeného zákona sa nemôže majetok prevádzať ani vtedy,
ak bol navrhnutý alebo zaradený na prevod vlastníctva podľa osobitných predpisov, dokiaľ
nie je rozhodnuté, že sa podľa týchto predpisov do zoznamu prevádzkových jednotiek
určených na prevod nezaraďuje, alebo bol z tohto zoznamu vylúčený.
(f) Prevod Nehnuteľností podľa Hospodárskej zmluvy nebol uskutočnený oprávneným
subjektom, nakoľko v uvedenej veci prevodu bolo v zmysle § 1 zákona č. 474/1990 Zb...
príslušné Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR a jeho komisie,
pričom Hospodársku zmluvu mal v súlade s § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 253/1991 Zb...
uzavrieť Fond národného majetku SR.
(g) Hospodárska zmluva nebola nikdy registrovaná štátnym notárstvom, hoci to
zákon na jej účinnosť vyžadoval. Žalovaný teda nemohol nadobudnúť vlastnícke právo
k Nehnuteľnostiam na základe neúčinnej zmluvy. Hospodársku zmluvu naviac podpisoval
ako preberajúci neexistujúci subjekt, ktorý nemal spôsobilosť na právne úkony.“.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Cbi 27/2007 z 22. septembra 2011 žalobu
sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie
argumentujúc, že „prvostupňový rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci“. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Obo 101/2011
z 23. apríla 2013 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „v priebehu odvolacieho konania podal
na odvolacom súde písomné vyjadrenie zo dňa 16. 04. 2013, ktorým spresnil právnu
argumentáciu týkajúcu sa uplatneného odvolacieho dôvodu. Predmetným vyjadrením zo
dňa 16. 04. 2013 sťažovateľ poukázal na skutočnosti a právne argumenty uvedené v bode 4.
písm. a) f) tejto sťažnosti, ktoré boli taktiež uvedené aj prvostupňovému súdu
a to už priamo v žalobe zo dňa 16. 07. 2007 na stranách 2 4. Hoci tieto skutočnosti
a právne argumenty mali zásadný význam v prejednávanej veci, prvostupňový súd sa nimi
nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že „prvostupňový rozsudok je nedostatočne
odôvodnený a nepreskúmateľný, čo sťažovateľ označil za vadu konania majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Hoci v odvolaní podanom sťažovateľom nie je ako odvolací
dôvod výslovne uvedená iná vada konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, z obsahu podaného odvolania uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu vyplýva.
Ak by aj odvolací súd nepovažoval takýto odvolací dôvod za uplatnený, v zmysle § 212
ods. 3 OSP má odvolací súd z úradnej povinnosti prihliadnuť na vady konania, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli účastníkom konania v odvolaní
výslovne uplatnené.“.
Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podala
sťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) namietajúc, že „rozsudkom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko odvolací súd opomenul prihliadnuť na písomné vyjadrenie
sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, ktoré obsahovalo podstatnú časť právnej argumentácie
sťažovateľa, teda rozsudok odvolacieho súdu nenapĺňa požiadavky na riadne
a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“.
Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Obdo V 18/2013 zo 17. decembra
2013 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Podľa názoru sťažovateľky došlo
napadnutým uznesením najvyššieho súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo svojej sťažnosti argumentuje relevantnou právnou
úpravou, judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.
Podľa jej názoru „postup dovolacieho súdu bol neústavný, pretože odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia sa vôbec nezaoberá špecifickými okolnosťami prípadu
a konkrétnym uplatneným dovolacím dôvodom.
... sťažovateľ dôvodil, že Hospodárska zmluva zo dňa 30. 10. 1991 je neplatný
právny úkon a teda sťažovateľ nikdy neprestal byť vlastníkom Nehnuteľností. Odvolaciemu
súdu boli tieto právne argumenty prezentované v rámci písomného vyjadrenia zo dňa
16. 04. 2013...
... Prvostupňový aj odvolací súd vo veci rozhodli tak, akoby sťažovateľ vyššie
uvedené právne argumenty v rámci súdneho konania vôbec nepredniesol...“.
Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym záverom najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu o neprípustnosti jej dovolania a tvrdí, že „ak pred dovolacím súdom namietal postup
odvolacieho súdu, spočívajúci v opomenutí vysporiadať sa s konkrétnym písomným
vyjadrením sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, resp. s konkrétnymi taxatívne vymenovanými
právnymi argumentmi sťažovateľa, bolo úlohou dovolacieho súdu zaoberať sa týmito
konkrétnymi okolnosťami prípadu a preskúmať, či v konaní na odvolacom súde došlo
k namietanému procesnému pochybeniu. Primárnou úlohou dovolacieho súdu bolo teda
preskúmať, či sa rozsudok odvolacieho súdu dostatočne zaoberal právnou argumentáciou
sťažovateľa obsiahnutou v písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013, teda vo svojom
rozhodnutí
(a) uviesť sťažovateľovi, na ktorom mieste a akým spôsobom sa odvolací súd v rámci
svojho rozhodnutia vysporiadal s konkrétnymi argumentmi sťažovateľa špecifikovanými
v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 16. 04. 2013, alebo
(b) jasným a presvedčivým spôsobom sťažovateľovi uviesť, z akého dôvodu boli
argumenty sťažovateľa špecifikované v rámci jeho písomného vyjadrenia zo dňa
16. 04. 2013 pre rozhodnutie odvolacieho súdu nepodstatné, teda z akého dôvodu sa
odvolací súd s nimi nemusel osobitne zaoberať.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka vytýka dovolaciemu súdu, že „napriek jasnému
špecifikovaniu konkrétnych právnych argumentov sťažovateľa, s ktorými sa odvolací súd
v rámci rozsudku odvolacieho súdu nezaoberal, odôvodnil Napadnuté rozhodnutie iba
všeobecnou interpretáciou právnych noriem o prípustnosti dovolania, bez skúmania
prípustnosti dovolania v nadväznosti na špecifické okolnosti prípadu. Dovolací súd sa
opomenul vyjadriť ku konkrétnemu uplatnenému dovolaciemu dôvodu, podľa ktorého
odvolací súd ignoroval vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, ale iba všeobecne
skonštatoval, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 17. 12. 2013, sp. zn.
2 Obdo V/18/2013 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2013, sp. zn.
2 Obdo V/18/2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
Súčasne sa sťažovateľka domáha úhrady trov jej právneho zastúpenia v sume
340,90 € do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie je
súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho
úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že integrálnou
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. pozri
napr. III. ÚS 209/04).
Požiadavky ústavného súdu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia korešpondujú
judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v nej zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať
tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či
súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,
možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky,
či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.
Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu je
založený na tvrdení, že jej bola odopretá súdna ochrana tým, že dovolací súd „neskúmal
prípustnosť uplatneného dovolacieho dôvodu, nakoľko sa v Napadnutom rozhodnutí
nezaoberal skutočnosťou, či v odvolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu bola
alebo nebola poskytnutá odpoveď na relevantné právne argumenty sťažovateľa obsiahnuté v
jeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013“.
Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považuje
za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.
Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,
pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je
prípustný, a preto ho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,
že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného
súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú
ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno procesnými
princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho
súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo V 18/2013 a jeho uznesenie
zo 17. decembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhého
stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré odôvodnila tým, že „podľa §
237 písm. f) OSP... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom... Žalobca poukázal na skutočnosť, že v podanom odvolaní zo dňa 19. 10. 2011
výslovne uviedol predovšetkým právnu argumentáciu, podľa ktorej prvostupňový súd
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na vzťahy žalobcu a úpadcu
pri podpisovaní hospodárskej zmluvy neaplikoval príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Tieto pritom výslovne vyžadovali na účinnosť zmluvy o prevode
nehnuteľností registráciu zmluvy na štátnom notárstve. Nakoľko hospodárska zmluva nebola
registrovaná, nemohla nadobudnúť účinnosť a k platnému prevodu vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam teda podľa žalobcu nedošlo. Nesprávnosť právneho posúdenia
veci zo strany prvostupňového súdu žalobca doplnil aj argumentáciou, podľa ktorej
hospodárska zmluva je absolútne neplatný právny úkon, nakoľko subjekt ako
preberajúci z hospodárskej zmluvy neexistoval a teda nemal spôsobilosť na právne úkony...
Písomným podaním zo dňa 16. 04. 2013 sa žalobca vyjadril k skutkovému
a právnemu stavu súdneho konania a k písomnému vyjadreniu žalovaného. Podľa žalobcu
prvostupňový rozsudok vychádza nielen z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale
zároveň z dôvodu nerešpektovania zákonných požiadaviek na riadne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je nepresvedčivý a nepreskúmateľný... žalobca zistil
skutočnosť, že odvolací súd pri rozhodovaní úplne opomenul prihliadať na argumentáciu
žalobcu prezentovanú v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013...“.
Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového
stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:
„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na
povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že
dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovo1anie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
ods. 1 O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí
niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie
nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.
§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p.,
a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa
zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné. Rovnako nejde o potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by vo výroku svojho rozsudku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Procesnú prípustnosť dovolania preto z
ust. § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. nie je preto možné vyvodiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa ust. § 238 O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.“
K námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] nedostatočným odôvodnením napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod žalobca odôvodnil tým, že súd opomenul
prihliadnuť a vyjadriť sa k podstatnej časti právnej argumentácie žalobcu, ktorá bola
rozhodujúca pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, čím toto rozhodnutie nie je riadne
odôvodnené.
Vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré ustanovenie zahŕňa aj právo
účastníka na spravodlivý proces, sa rozumie závadný procesný postup, ktorým sa
účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva
do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť
sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p. a obsahuje všetky náležitosti
kladené zákonom.
V odôvodnení rozhodnutia je uvedený rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísaný priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré súd aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd
zaoberal argumentáciou všetkých účastníkov konania a nemožno ho považovať ani
za arbitrárne.
Dovolací súd ďalej konštatuje, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku
neobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom rozhodnutí poukázal, nakoľko
odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnuté
rozhodnutie doplnil, reagoval a zohľadnil zákonným spôsobom na všetky relevantné
argumenty účastníkov konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.
Nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom súdu bolo odňaté právo konať pred
súdom.“
Na základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „vzhľadom
na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie odmietol
podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení pritom uviedol, že „so zreteľom na
odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti“.
Skúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov
uvedených v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje aj
aspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu
možno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu
[sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod. (IV. ÚS 52/2014)]. Tento
záver potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v namietanom uznesení, podľa ktorého
rozsudok odvolacieho súdu je riadne odôvodnený, ak dovoľuje účastníkom konania posúdiť,
„ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa
spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej“. Uviedol tiež, že „odvolací súd sa
v napadnutom rozsudku neobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia
súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom
rozhodnutí poukázal, nakoľko odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu
prvého stupňa napadnuté rozhodnutie doplnil, reagoval a zohľadnil zákonným spôsobom
na všetky relevantné argumenty účastníkov konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.“.
Pre posúdenie toho, či je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu o tom, že rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je riadne odôvodnený,
je potrebné preskúmať odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 101/2011
z 23. apríla 2013, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako súdu prvého stupňa
o zamietnutí žaloby sťažovateľky.
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, v súlade s § 219 ods. 2 OSP poukázal
na jeho odôvodnenie a na potvrdenie vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody:
„Predmetom konania je tzv. vylučovacia žaloba podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní, ktorou žalobca žiadal uložiť žalovanému, aby zo súpisu podstaty
vylúčil v žalobe označené nehnuteľnosti. O vylúčenie žiadal z dôvodu, že úpadca nebol
vlastníkom nehnuteľností a ich vlastníkom je žalobca, pretože zmluva, ktorou mal úpadca
nehnuteľnosti od žalobcu nadobudnúť je absolútne neplatná. Zo spisu v prejednávanej veci
aj z pripojeného spisu vyplýva, že rovnakí účastníci, v rovnakom procesnom postavení,
viedli pod sp. zn. 20 Cb 110/1998 spor na Okresnom súde v Nitre. Pôvodným žalovaným bol
, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz, takže jeho procesným
nástupcom sa stala, ako správkyňa konkurznej podstaty terajšia žalovaná. Predmetom
konania bola žaloba, ktorou žiadal žalobca o určenie neplatnosti rovnakej hospodárskej
zmluvy označenej č. 4/91 Bu práv, uzavretej účastníkmi 30. októbra 1991. Žaloba bola
právoplatne zamietnutá a ani žalobcom podané dovolanie (prípustnosť dovolania bola
založená rozhodnutím odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 O. s. p.) nebolo úspešné, keďže
ho dovolací súd zamietol.
Odvolací súd konštatoval, že predmet konania v predchádzajúcom konaní bol iný ako
v prebiehajúcom konaní, preto právoplatné rozhodnutie vydané v ňom netvorí prekážku
rozhodnutej veci pre prebiehajúce konania podľa § 159 ods. 3 O. s. p. Základom
rozhodnutia vydaného v predchádzajúcom konaní bola otázka, či účastníkmi uzavretá
zmluva (hospodárska) o prevode sporných nehnuteľností, pre účinnosť vyžadovala
registráciu štátnym notárstvom. Ako už bolo uvedené, súdy všetkých stupňov vrátane
dovolacieho súdu v tejto otázke zaujali jednoznačné stanovisko, že právna úprava účinná
v čase uzavretia zmluvy registráciu nevyžadovala a to, že nebola registrovaná
nie je dôvodom, pre ktorý by mala byť považovaná za neplatnú alebo neúčinnú. V tejto
súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 27. januára 2011, č. k. II. ÚS 31/2011 22.
Z uvedených dôvodov nemal ani odvolací súd v prebiehajúcom konaní dôvod
odchýliť sa od právneho názoru, ktorý k výkladu právnych ustanovení relevantných
pre posudzovanie platnosti spornej zmluvy zaujal dovolací súd aj ústavný súd.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalším dôvodom, pre ktorý odvolateľ považoval
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne. Hoci definícia obchodného mena
v § 5 ods. 1 hosp. zák. výslovne neuvádza, že je to názov, pod ktorým organizácie robia
právne úkony, (§ 8 Obch. zák.), nepochybne aj zo znenia, že vykonávajú svoju podnikateľskú
činnosť pod svojim obchodným názvom vyplýva, že pod týmto názvom robia aj právne
úkony, ku ktorým pri podnikateľskej činnosti dochádza. Platilo to aj pre obchodné meno
fyzických osôb podnikajúcich podľa zák. č. 105/1990 Zb.
Odvolací súd konštatoval, že uvedený zákon § 8 ods. 1 písm. d) stanovuje,
že obchodné meno sa skladá z priezviska podnikateľa, prípadne aj z dodatku zamedzujúceho
zameniteľnosť. Naproti tomu podnikateľ do žiadosti o registráciu (§ 8 ods. 1 písm. a) zák.
č. 105/1990 Zb.) musí uviesť svoje celé meno, to znamená meno a priezvisko. Vychádzajúc
aj z uvedenej úpravy treba prisvedčiť odvolateľovi, že je rozdiel medzi obchodným menom
podnikateľa a samotným podnikateľom resp. jeho skutočným plným menom. Treba súhlasiť
aj s tým, že podnik fyzickej osoby ani jeho označenie nemá právnu subjektivitu a má ju len
samotná fyzická osoba podnikateľ.
Odvolací súd je toho názoru, že medzi obchodným menom a samotným podnikateľom
je však spojitosť daná tým, že každé obchodné meno utvorené podľa citovaného ustanovenia
je priradené konkrétnej nezameniteľnej fyzickej osobe. Ak fyzická osoba pri svojej
podnikateľskej činnosti urobí právny úkon pod obchodným menom, práva a povinnosti
z tohto úkonu vznikajú fyzickej osobe, ktorej je toto obchodné meno priradené (zapísané
v príslušnom registri). Platí to napokon aj pre úpravu obchodného mena podľa teraz platnej
úpravy i keď rozdiel medzi obchodným menom fyzickej osoby a jej skutočným (plným)
menom nie je natoľko zjavný, keďže povinnou súčasťou obchodného mena je podľa § 9
ods. 1 Obch. zák. nielen jej priezvisko ale aj meno (tzv. krstné meno).
Odvolací súd mal za to, že v spornej hospodárskej zmluve je za preberajúceho
prevádzanej nehnuteľnosti označený s adresou , pričom
je doplnené identifikačným číslom . Podľa zápisu z 02. decembra 1990
v obchodnom registri Okresného súdu v Nitre, na vložke č. odd. Firm, je názov
obchodným menom podnikateľa s bydliskom v
, s rovnakým miestom podnikania. Ďalej mal za to, že obchodné meno bolo
utvorené a zapísané do obchodného registra v súlade s vtedy platnou úpravou
pre žalovaného. Práva a povinnosti z právneho úkonu, ktorý bol urobený pod uvedeným
menom vznikli osobe, ktorej obchodné meno patrí (bolo mu na jeho žiadosť priradené),
teda .
V uvedenej súvislosti, bez tohto, aby to ovplyvnilo vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia, odvolací súd podotkol, že nie je správny názor súdu prvého stupňa,
že žalovaný (úpadca) vznikol zápisom do obchodného registra). Odvolací súd konštatoval,
že fyzická osoba existuje bez ohľadu nato, či je zapísaná do akéhokoľvek registra. Zápisom
do obchodného registra nevzniká a vymazaním z obchodného registra nezaniká.
Do obchodného registra môže byť zapísaná len existujúca osoba. Zápisom fyzickej osoby
do obchodného registra sa nemení jej subjektivita, jej podstata (nestáva sa právnickou
osobou), a nevzniká nový subjekt odlišný od zapisovanej osoby. Zápisom do obchodného
registra sa status fyzickej osoby menil len v tom, že jej vzniklo oprávnenie na podnikateľskú
činnosť za podmienok stanovených v zák. č. 105/1990 Zb. (§ 6 ods. 1). Podľa odvolacieho
súdu je nepresné aj konštatovanie súdu prvého stupňa, že žalovaného je možné považovať
za organizáciu s právnou subjektivitou. Odvolací súd poukázal na zákon č. 105/1990 Zb.,
ktorý stanovil, že podnikateľ môže prevádzkovať aj činnosť vyhradenú organizáciám (§ 2
ods. 1), a ak je zapísaný v obchodnom registri vzťahujú sa na neho primerane predpisy
upravujúce práva a povinnosti československých právnických osôb (§ 14 ods. 1). Nestanovil
však, že sa zápisom stáva právnickou osobou (organizáciou).
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...“
Pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a argumentácie
v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa
ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu
sp. zn. 9 Cbi 27/2007 z 22. septembra 2011, ktorý po podrobnom opise skutkového stavu
a príslušných zákonných ustanovení vtedajšej platnej právnej úpravy interpretovaných
v posudzovanej veci (§ 1 ods. 1 a § 347 Hospodárskeho zákonníka) v relevantnej časti
uviedol:
„Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. 09. 2011 č. k. 9 Cbi 27/2007 158 zamietol
žalobu, ktorou žalobca žiadal vylúčiť zo súpisu podstaty nehnuteľnosti zapísané
na liste vlastníctva č. pre katastrálne územie ako parc. č.
a parc. č. ako výlučné vlastníctvo úpadcu. O vylúčenie žiadal žalobca z dôvodu, že
úpadca (ďalej žalovaný) so žalobcom (jeho právnym predchodcom) neuzavrel kúpnu
zmluvu, ktorej predmetom by boli uvedené nehnuteľnosti, a ktorá by nadobudla účinnosť
a vecnoprávne účinky registráciou na štátnom notárstve. Zápis žalovaného ako vlastníka
nehnuteľnosti bol vykonaný na základe absolútne neplatnej hospodárskej zmluvy uzavretej
30. 10. 1991 č. 4/91 Bu práv, preto nemá žiadne účinky a vlastníkom nehnuteľnosti je stále
žalobca.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na výsledok konania
vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 20 Cb 110/1998, v ktorom žalobca žiadal
určiť, že hospodárska zmluva uzavretá 30. októbra 1991, č. 4/91 Bu práv je neplatná.
Okresný súd rozsudkom zo 17. októbra 2001, č. k. 20 Cb 110/98 169 žalobu zamietol
s odôvodnením, že predmetná hospodárska zmluva má všetky náležitosti vyžadované
vtedajšou platnou právnou úpravou (Hospodársky zákonník). Krajský súd v Nitre,
rozhodujúc o odvolaní žalobcu rozsudkom z 10. júna 2009, č. k. 20 Cb 110/98 169
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že v zmysle vtedajšej právnej úpravy (§ 1 ods. 1
Hosp. zák. a zák. 105/1990 Zb.) žalovaného možno nepochybne považovať za organizáciu
s právnou subjektivitou. Zmluva, ktorú uzavrel žalovaný s predchodcom žalobcu, je zmluvou
hospodárskou, ktorej účinnosť nastala aj bez registrácie štátnym notárom. V uvedenej veci
odvolací súd proti rozhodnutiu pripustil dovolanie. Pripustil ho z dôvodu, že právne
významnou skutočnosťou pre rozhodnutie vo veci samej je ustálenie zákonnej podmienky
potreby registrácie štátnym notárstvom zmluvy, predmetom ktorej je prevod nehnuteľnej
veci v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia predmetnej hospodárskej zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd
dovolací rozsudkom zo 07. apríla 2010, č. k. 2 Obdo 38/2009 dovolanie žalobcu proti
rozsudku odvolacieho súdu zamietol. Keďže zmluvu uzavrela akciová spoločnosť zriadená
podľa zák. č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach a súkromný podnikateľ podľa zák.
č. 105/1990 o súkromnom podnikaní občanov, zmluva sa spravuje § 347 Hosp. zák.
Účastníci konania neboli účastníkmi občianskoprávneho vzťahu, preto ich úkon sa nemôže
posudzovať podľa občianskeho zákonníka. Keďže Hospodársky zákonník nemal úpravu
postupu registrácie prevodu nehnuteľnosti štátnym notárstvom, na platnosť zmluvy sa
registrácia nevyžadovala.
S poukazom na uvedené súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že
žalobca nepreukázal neplatnosť zmluvy ani iný dôvod, pre ktorý by mala byť nehnuteľnosť
považovaná za nesprávne zapísaná do súpisu podstaty. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu,
že žalovaný v čase uzavretia zmluvy nemal spôsobilosť na sporný úkon, keďže úpadca
vznikol 02. decembra 1990 podľa zák. č. 105/1990 Zb. zápisom do obchodného registra a
získal tak oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti, ktorá sa podľa § 1 ods. 1 Hosp. zák.
spravuje uvedeným zákonníkom.“
V nadväznosti na citované časti rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že tieto rozhodnutia poskytujú dostatočný
podklad pre záver dovolacieho súdu, že „nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom
súdu bolo odňaté právo konať pred súdom“.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu, že odvolací súd neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom
z dôvodu, že svoj rozsudok náležite neodôvodnil, nie je arbitrárny. Najvyšší súd svoj právny
záver primerane odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
a z ústavného hľadiska neudržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť
aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup
súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom alebo trestnoprávnom konaní, nemožno
považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015