Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fd7/400661.ba4401.pdf
PDF · 143.95 KB
No categories available
2ObdoV/18/2013
Najvyšší súd 2 Obdo V/18/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: P., a. s., N., N., IČO: X.,
zastúpeného advokátskou kanceláriou B. & P., s. r. o., H., B., proti žalovanému: JUDr. E. R.,
F., N., správkyne konkurznej podstaty úpadcu R. L., podnikateľa s obchodným menom R. L.,
D. F. L., s miestom podnikania N., N., IČO: X. o vylúčenie veci zo súpisu podstaty
vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9Cbi 27/2007, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2013, č. k. 3Obo 101/2011-187,
takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. 09. 2011 č. k. 9Cbi 27/2007-158 zamietol
žalobu, ktorou žalobca žiadal vylúčiť zo súpisu podstaty nehnuteľnosti zapísané na liste
vlastníctva č. X. pre katastrálne územie D. K. ako pare. č. X. a pare. č. X. ako výlučné
vlastníctva úpadcu. O vylúčenie žiadal žalobca z dôvodu, že úpadca (ďalej žalovaný) so
žalobcom (jeho právnym predchodcom) neuzavrel kúpnu zmluvu, ktorej predmetom by boli
uvedené nehnuteľnosti, a ktorá by nadobudla účinnosť a vecnoprávne účinky registráciou na
štátnom notárstve. Zápis žalovaného ako vlastníka nehnuteľnosti bol vykonaný na základe
absolútne neplatnej hospodárskej zmluvy uzavretej 30. 10. 1991 č. 4/91 Bu-práv, preto
nemá žiadne účinky a vlastníkom nehnuteľnosti je stále žalobca.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na výsledok konania vedeného
na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 20Cb 110/1998, v ktorom žalobca žiadal určiť, že
hospodárska zmluva uzavretá 30. októbra 1991, č. 4/91 Bu-práv je neplatná. Okresný súd
rozsudkom zo 17. októbra 2001, č. k. 20Cb 110/98-169 žalobu zamietol s odôvodnením, že
predmetná hospodárska zmluva má všetky náležitosti vyžadované vtedajšou platnou právnou
úpravou (Hospodársky zákonník). Krajský súd v Nitre, rozhodujúc o odvolaní žalobcu
rozsudkom z 10. júna 2009, č. k. 20Cb 110/98-169 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že v zmysle vtedajšej právnej úpravy (§ 1 ods. 1
Hosp. zák. a zák. 105/1960 Zb.) žalovaného možno nepochybne považovať za organizáciu
s právnou subjektivitou. Zmluva, ktorú uzavrel žalovaný s predchodcom žalobcu, je zmluvou
hospodárskou, ktorej účinnosť nastala aj bez registrácie štátnym notárom. V uvedenej veci
odvolací súd proti rozhodnutiu pripustil dovolanie. Pripustil ho z dôvodu, že právne
významnou skutočnosťou pre rozhodnutie vo veci samej je ustálenie zákonnej podmienky
potreby registrácie štátnym notárstvom zmluvy, predmetom ktorej je prevod nehnuteľnej veci
v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
predmetnej hospodárskej zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací
rozsudkom zo 07. apríla 2010, č. k. 2Obdo 38/2009 dovolanie žalobcu proti rozsudku
odvolacieho súdu zamietol. Keďže zmluvu uzavrela akciová spoločnosť zriadená podľa
zák. č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach a súkromný podnikateľ podľa zák. č.
105/1990 o súkromnom podnikaní občanov, zmluva sa spravuje § 347 Hosp. zák. Účastníci
konania neboli účastníkmi občianskoprávneho vzťahu, preto ich úkon sa nemôže posudzovať
podľa občianskeho zákonníka. Keďže Hospodársky zákonník nemal úpravu postupu
registrácie prevodu nehnuteľností štátnym notárstvom, na platnosť zmluvy sa registrácia
nevyžadovala.
S poukazom na uvedené súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že
žalobca nepreukázal neplatnosť zmluvy ani iný dôvod, pre ktorý by mala byť nehnuteľnosť
považovaná za nesprávne zapísaná do súpisu podstaty. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že
žalovaný v čase uzavretia zmluvy nemal spôsobilosť na sporný úkon, keďže úpadca vznikol
02. decembra 1990 podľa zák. č. 105/1990 Zb. zápisom do obchodného registra a získal tak
oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti, ktorá sa podľa § 1 ods. 1 Hosp. zák. spravuje
uvedeným zákonníkom.
Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
V odôvodnení konštatoval, že predmetom konania je tzv. vylučovacia žaloba podľa § 19
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorou žalobca žiadal uložiť žalovanému,
aby zo súpisu podstaty vylúčil v žalobe označené nehnuteľnosti. O vylúčenie žiadal
z dôvodu, že úpadca nebol vlastníkom nehnuteľností a ich vlastníkom je žalobca, pretože
zmluva, ktorou mal úpadca nehnuteľnosti od žalobcu nadobudnúť je absolútne neplatná. Zo
spisu v prejednávanej veci aj z pripojeného spisu vyplýva, že rovnaký účastníci, v rovnakom
procesnom postavení, viedli pod sp. zn. 20Cb 110/1998 spor na Okresnom súde v Nitre.
Pôvodným žalovaným bol R. L., na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz, takže jeho
procesným nástupcom sa stala, ako správkyňa konkurznej podstaty terajšia žalovaná.
Predmetom konania bola žaloba, ktorou žiadal žalobca o určenie neplatnosti rovnakej
hospodárskej zmluvy označenej č. 4/91 Bu-práv, uzavretej účastníkmi 30. októbra 1991.
Žaloba bola právoplatne zamietnutá a ani žalobcom podané dovolanie (prípustnosť
dovolania bola založená rozhodnutím odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 O. s. p.) nebolo
úspešné, keďže ho dovolací súd zamietol.
Odvolací súd konštatoval, že predmet konania v predchádzajúcom konaní bol iný ako
v prebiehajúcom konaní, preto právoplatné rozhodnutie vydané v ňom netvorí prekážku
rozhodnutej veci pre prebiehajúce konania podľa § 159 ods. 3 O. s. p. Základom rozhodnutia
vydaného v predchádzajúcom konaní bola otázka, či účastníkmi uzavretá zmluva
(hospodárska) o prevode sporných nehnuteľností, pre účinnosť vyžadovala registráciu
štátnym notárstvom. Ako už bolo uvedené, súdy všetkých stupňov vrátane dovolacieho súdu
v tejto otázke zaujali jednoznačné stanovisko, že právna úprava účinná v čase uzavretia
zmluvy registráciu nevyžadovala a to, že nebola registrovaná nie je dôvodom, pre ktorý by
mala byť považovaná za neplatnú alebo neúčinnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2011, č. k. II.ÚS 31/2011-
22.
Z uvedených dôvodov nemal ani odvolací súd v prebiehajúcom konaní dôvod
odchýliť sa od právneho názoru, ktorý k výkladu právnych ustanovení relevantných pre
posudzovanie platnosti spornej zmluvy zaujal dovolací súd aj ústavný súd.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalším dôvodom, pre ktorý odvolateľ považoval
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne. Hoci definícia obchodného mena v
§ 5 ods. 1 hosp. zák. výslovne neuvádza, že je to názov, pod ktorým organizácie robia
právne úkony, (§ 8 Obch. zák. ), nepochybne aj zo znenia, že vykonávajú svoju
podnikateľskú činnosť pod svojim obchodným názvom vyplýva, že pod týmto názvom robia
aj právne úkony, ku ktorým pri podnikateľskej činnosti dochádza. Platilo to aj pre obchodné
meno fyzických osôb podnikajúcich podľa zák. č. 105/1990 Zb.
Odvolací súd konštatoval, že uvedený zákon § 8 ods. 1 písm. d) stanovuje, že
obchodné meno sa skladá s priezviska podnikateľa, prípadne aj z dodatku zamedzujúceho
zameniteľnosť. Naproti tomu podnikateľ do žiadosti o registráciu (§ 8 ods. 1 písm. a) zák. č.
105/1990 Zb.) musí uviesť svoje celé meno, to znamená meno a priezvisko. Vychádzajúc aj
z uvedenej úpravy treba prisvedčiť odvolateľovi, že je rozdiel medzi obchodným menom
podnikateľa a samotným podnikateľom resp. jeho skutočným plným menom. Treba súhlasiť
aj s tým, že podnik fyzickej osoby ani jeho označenie nemá právnu subjektivitu a má ju len
samotná fyzická osoba - podnikateľ.
Odvolací súd je toho názoru, že medzi obchodným menom a samotným
podnikateľom je však spojitosť daná tým, že každé obchodné meno utvorené podľa
citovaného ustanovenia je priradené konkrétnej nezameniteľnej fyzickej osobe. Ak fyzická
osoba pri svojej podnikateľskej činnosti urobí právny úkon pod obchodným menom, práva
a povinnosti z tohto úkonu vznikajú fyzickej osobe, ktorej je toto obchodné meno priradené
(zapísané v príslušnom registri). Platí to napokon aj pre úpravu obchodného mena podľa
teraz platnej úpravy i keď rozdiel medzi obchodným menom fyzickej osoby a jej skutočným
(plným) menom nie je natoľko zjavný, keďže povinnou súčasťou obchodného mena je podľa
§ 9 ods. 1 Obch. zák. nielen jej priezvisko ale aj meno (tzv. krstné meno).
Odvolací súd mal za to, že v spornej hospodárskej zmluve je za preberajúceho
prevádzanej nehnuteľnosti označený L. s adresou N., N., pričom je doplnené identifikačným
číslom X.. Podľa zápisu z 02. decembra 1990 v obchodnom registri Okresného
súdu v Nitre, na vložke č. 892/N odd. Firm, je názov L. obchodným menom podnikateľa R.
L. s bydliskom v N., N., s rovnakým miestom podnikania. Ďalej mal za to, že obchodné meno
bolo utvorené a zapísané do obchodného registra v súlade s vtedy platnou úpravou pre
žalovaného. Práva a povinnosti z právneho úkonu, ktorý bol urobený pod uvedeným menom
vznikli osobe, ktorej obchodné meno patrí (bolo mu na jeho žiadosť priradené), teda R. L..
V uvedenej súvislosti, bez tohto, aby to ovplyvnilo vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia, odvolací súd podotkol, že nie je správny názor súdu prvého stupňa, že žalovaný
(úpadca vznikol zápisom do obchodného registra). Odvolací súd konštatoval, že fyzická
osoba existuje bez ohľadu nato, či je zapísaná do akéhokoľvek registra. Zápisom do
obchodného registra nevzniká a vymazaním z obchodného registra nezaniká. Do obchodného
registra môže byť zapísaná len existujúca osoba. Zápisom fyzickej osoby do obchodného
registra sa nemení jej subjektivita, jej podstata (nestáva sa právnickou osobou), a nevzniká
nový subjekt odlišný od zapisovanej osoby. Zápisom do obchodného registra sa status
fyzickej osoby menil len vtom, že jej vzniklo oprávnenie na podnikateľskú činnosť za
podmienok stanovených v zák. č. 105/1990 Zb. (§ 6 ods. 1). Podľa odvolacieho súdu je
nepresné aj konštatovanie súdu prvého stupňa, že žalovaného je možné považovať za
organizáciu s právnou subjektivitou. Odvolací súd poukázal na zákon č. 105/1990 Zb., ktorý
stanovil, že podnikateľ môže prevádzkovať aj činnosť vyhradenú organizáciám (§ 2 ods. 1),
a ak je zapísaný v obchodnom registri vzťahujú sa na neho primerane predpisy upravujúce
práva a povinnosti československých právnických osôb (§14 ods. 1). Nestanovil však, že sa
zápisom stáva právnickou osobou (organizáciou).
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil a odporcovi, ktorý mal v odvolacom
konaní úspech, ale náhradu trov konania neuplatnil, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým napáda výrokovú
časť v celom rozsahu, a to z dôvodu podľa § 237 písm. f) O. s. p., že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Žalobca navrhol, aby dovolací súd
rozhodol tak, že zruší napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a v zmysle ustanovenia § 243b
ods. 3 O. s. p. zruší aj prvostupňový rozsudok a vec vráti prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.
V odôvodnení dovolania žalobca uviedol, že podstatou veci je zaujatie stanoviska, či
postup súdu, ktorý v meritórnom rozhodnutí opomenul prihliadnuť a akýmkoľvek spôsobom
sa vyjadriť k podstatnej časti právnej argumentácie žalobcu, ktorá bola rozhodujúca pre
posúdenie žalobou uplatneného nároku, je potrebné považovať za takú vadu konania, ktorá je
dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu z dôvodu odňatia práva žalobcu riadne konať pred
súdom.
Žalobca v dovolaní uviedol základné skutkové okolnosti prípadu, poukázal na
hospodársku zmluvu, ktorú považuje za absolútne neplatnú, pričom túto neplatnosť odôvodnil
skutočnosťou, že prevod predmetných nehnuteľností bol realizovaný v rozpore s § 5 zákona č.
92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, podľa ktorého podnik
nakladá s časťou nadbytočného majetku v súlade so schváleným privatizačným projektom,
pričom tento bol schválený až dňa 10. 04. 1992 po podpise hospodárskej zmluvy. Žalobca má
za to, že predmetné nehnuteľnosti boli predané v rozpore s vyhláškou Ministerstva financií
č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva
osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov, podľa ktorej cena
2
1 mpozemku v meste N. je 500,- Kčs.
Žalobca je toho názoru, že ako organizácia riadená ústredným orgánom štátnej správy
mohol v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom
previesť nehnuteľný majetok iba so súhlasom príslušného ministerstva financií, cien a miezd,
avšak takýto súhlas ministerstva na prevod predmetných nehnuteľností nebol udelený.
Žalobca poukázal tiež na § 2 zákonného opatrenia č. 364/1990 Zb. o nakladaní
s majetkom zvereným štátnemu podniku, podľa ktorého nebol oprávnený uzavrieť
hospodársku zmluvu o prevode predmetných nehnuteľností, nakoľko takýto právny úkon
nebol obvyklým hospodárením a teda prevod vyžadoval povolenie zo strany príslušného
ministerstva. Žalobca ďalej konštatoval, že prevod predmetných nehnuteľností sa uskutočnil
v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (na
ktorý hospodárska zmluva výslovne odkazovala), nakoľko podľa § 4 uvedeného zákona sa
nemôže majetok prevádzať ani vtedy, ak bol navrhnutý alebo zaradený na prevod vlastníctva
podľa osobitných predpisov, dokiaľ nie je rozhodnuté, že sa podľa týchto predpisov do
zoznamu prevádzkových jednotiek určených na prevod nezaraďuje, alebo bol z tohto
zoznamu vylúčený.
Žalobca konštatoval, že prevod predmetných nehnuteľností podľa hospodárskej
zmluvy nebol uskutočnený oprávneným subjektom, nakoľko v uvedenej veci prevodu bolo
v zmysle § 1 zákona č. 474/1990 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach
prevodu vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby príslušné
Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR a jeho komisie, pričom
hospodársku zmluvu mal v súlade s § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti
orgánov Slovenskej republiky uzavrieť Fond národného majetku Slovenskej republiky.
Podľa žalobcu hospodárska zmluva nebola nikdy registrovaná štátnym notárstvom,
hoci to zákon na jej účinnosť vyžadoval. Žalovaný teda nemohol nadobudnúť vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe neúčinnej zmluvy. Ďalej uviedol, že
hospodársku zmluvu žalovaný podpisoval ako preberajúci neexistujúci subjekt, ktorý teda
nemal spôsobilosť na právne úkony.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že v podanom odvolaní zo dňa 19. 10. 2011 výslovne
uviedol predovšetkým právnu argumentáciu, podľa ktorej prvostupňový súd vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na vzťahy žalobcu a úpadcu R. L. pri
podpisovaní hospodárskej zmluvy neaplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Tieto pritom výslovne vyžadovali na účinnosť zmluvy o prevode nehnuteľností registráciu
zmluvy na štátnom notárstve. Nakoľko hospodárska zmluva nebola registrovaná, nemohla
nadobudnúť účinnosť a k platnému prevodu vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam teda podľa žalobcu nedošlo. Nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany
prvostupňového súdu žalobca doplnil aj argumentáciou, podľa ktorej hospodárska zmluva je
absolútne neplatný právny úkon, nakoľko subjekt L. ako preberajúci z hospodárskej zmluvy
neexistoval a teda nemal spôsobilosť na právne úkony.
Dňa 09. 04. 2013 odvolací súd doručil právnemu zástupcovi žalobcu vyjadrenie
žalovaného zo dňa 14. 11. 2011. Písomným podaním zo dňa 16. 04. 2013 sa žalobca vyjadril
k skutkovému a právnemu stavu súdneho konania a k písomnému vyjadreniu žalovaného.
Podľa žalobcu prvostupňový rozsudok vychádza nielen z nesprávneho právneho posúdenia
veci, ale zároveň z dôvodu nerešpektovania zákonných požiadaviek na riadne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je nepresvedčivý a nepreskúmateľný.
Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca zistil skutočnosť, že
odvolací súd pri rozhodovaní úplne opomenul prihliadať na argumentáciu žalobcu
prezentovanú v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013. Žalobca preukazuje aj to, že
odvolací súd v popise skutkového stavu veci obsiahnutom v odôvodnení napadnutého
rozsudku, ako poslednú skutkovú okolnosť uvádza podanie písomného vyjadrenia
žalovaného zo dňa 14. 11. 2011. V tejto súvislosti poukázal na § 157 ods. 2 O. s. p. Jeho
právna argumentácia uvedená vo vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013 mala zásadný význam pre
rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko ak by sa s ňou odvolací súd stotožnil, viedla by
nevyhnutne k vyvodeniu právneho záveru o absolútnej neplatnosti hospodárskej zmluvy
a teda aj záveru o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany prvostupňového súdu.
Žalobca zastáva názor, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia
dochádza k odňatiu práva účastníka konania riadne konať pred súdom. V súvislosti s tým
poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré zhodne zaujali právny
názor, podľa ktorého nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia dochádza k odňatiu
práva účastníka konania riadne konať pred súdom a k porušeniu práva účastníka konania na
spravodlivé súdne konanie.
V zmysle vyššie uvádzanej rozhodovacej praxe žalobca uviedol, že nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, pričom sa považuje za
takú vadu konania, ktorou sa účastníkovi konania upiera právo dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia a možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu.
Upretie týchto procesných práv účastníkov konania je tak vadou konania, ktorou sa odníma
účastníkovi možnosť riadne konať pred súdom, čím súčasne dochádza k porušeniu práva
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedená vada zakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
Dovolací súd ani prvostupňový súd podľa žalobcu nerešpektovali požiadavky na
riadne odôvodnenie rozsudku uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., preto navrhol aby dovolací súd
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 04. 2013, sp. zn.
30bo 101/2011-187 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 09. 2011, sp. zn.
9Cbi 2 7 / 2 0 0 7 - 1 5 8 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ď a l š i e konanie.
Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na
povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že
dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t.j. ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
ods. 1 O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí
niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie
nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.
§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa
odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým by vo výroku svojho rozsudku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Procesnú prípustnosť dovolania preto z ust. § 238
ods.1 a 3 O. s. p. nie je preto možné vyvodiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa ust. § 238 O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod žalobca odôvodnil tým, že súd opomenul
prihliadnuť a vyjadriť sa k podstatnej časti právnej argumentácie žalobcu, ktorá bola
rozhodujúca pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, čím toto rozhodnutie nie je riadne
odôvodnené.
Vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré ustanovenie zahŕňa aj právo
účastníka na spravodlivý proces, sa rozumie závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi
konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237
písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou
činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide aj vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p. a obsahuje všetky náležitosti kladené
zákonom.
V odôvodnení rozhodnutia je uvedený rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísaný priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré súd aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd
zaoberal argumentáciou všetkých účastníkov konania a nemožno ho považovať ani za
arbitrárne.
Dovolací súd ďalej konštatuje, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku neobmedzil
len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa ust. § 219
ods. 2 O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom rozhodnutí poukázal, nakoľko odvolací
súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnuté rozhodnutie doplnil,
reagoval a zohľadnil zákonným spôsobom na všetky relevantné argumenty účastníkov
konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.
Nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom súdu bolo odňaté právo konať
pred súdom.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho
dovolanie odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešnému žalovanému vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. l
O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd ale žalovanému nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 5:0.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 17. decembra 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.