Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 869/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., Bajkalská 21/A, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou SLOV-LEGAL, s. r. o., Dobrovičova 16, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Mariána Janása, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. júna 2014 a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn.

5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia

zo 6. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s.,

Bajkalská 21/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. júna 2014

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)

a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015

v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť

(ďalej len „žalobca“), sa žalobou

domáhala voči sťažovateľovi zaplatenia sumy 284 162 758,80 Sk s príslušenstvom z titulu

neuhradených platieb za dodávku tepla a náhrady za neodobraté teplo podľa faktúr žalobcu.

Sťažovateľ uvádza, že právnym základom uplatnených nárokov je zmluva o dodávke

a odbere tepla, ktorú uzavrel 10. novembra 1999 žalobca s právnym predchodcom

sťažovateľa Západoslovenskými energetickými závodmi, štátny podnik (ďalej

len „zmluva“).

Predmetom sporu je dôvodnosť nároku na zaplatenie ceny za dodávku tepla

za obdobie september až december 2002 a náhrady za neodobraté teplo. Sťažovateľ

uplatnený nárok neuznáva okrem iného aj z dôvodu, že je priamym odberateľom, preto mala

byť zmluva uzavretá podľa o energetike a o zmene

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

2

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o energetike“), ktorý bol účinný v čase uzavretia

zmluvy. Povinnosť uzavrieť takúto zmluvu podľa zákona o energetike podľa sťažovateľa

vyplýva z § 9 ods. 12 písm. a) zákona o energetike. Žalobca mal vychádzať z toho,

že sťažovateľ nie je priamym odberateľom, preto je zmluva platne uzavretou kúpnou

zmluvou podľa .

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o žalobe rozsudkom

č. k. -387 zo 14. januára 2005 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi

sumu 284 162 758,80 Sk s príslušenstvom.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -507 z 3. apríla 2006 tak, že rozsudok okresného súdu

zmenil a žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2007 tak, že ho zamietol.

V predmetnej veci podal žalobca sťažnosť podľa , o ktorej

rozhodol ústavný súd nálezom č. k. -33 z 24. apríla 2008 tak, že vyslovil

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , zrušil rozsudok

najvyššieho súdu zo 14. januára 2005 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 3. apríla 2006 a vrátil mu vec

na ďalšie konanie.

Krajský súd následne uznesením č. k. -1056 z 12. januára 2010 zrušil

rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi

sumu 9 432 475,56 € s príslušenstvom.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -1346 z 24. júla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu

vo výroku o priznanej istine a príslušenstve potvrdil a v časti výrok o náhrade trov konania

zrušil a v tomto rozsahu vrátil vec na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

uznesením č. k. -1417 z 18. marca 2013 tak, že rozsudok krajského súdu

z 24. júla 2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení veci doplnil dokazovanie a rozhodol napadnutým rozsudkom

č. k. -1732 z 30. júna 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zo 7. novembra

2011 v znení opravného uznesenia z 9. januára 2012 potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal

sťažovateľ dovolanie.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 10. septembra 2015 tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -1732 z 30. júna 2014 v spojení

s rozsudkom okresného súdu č. k. -1208 zo 7. novembra 2011 v spojení

s opravným uznesením okresného súdu č. k. -1295 z 9. januára 2012 podal

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podnet

sťažovateľa mimoriadne dovolanie. O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 10. septembra

2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že k porušeniu označených práv podľa

a dohovoru došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým

uznesením a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že tieto súdy sa

4

„nevysporiadali so zjavnou nezákonnosťou a vadami kľúčového a nosného dôkazu

celého súdneho konania − znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej

univerzity v Žiline, ktorý nevypracovali odborne spôsobilé osoby a nakoľko dovolací súd

i odvolací súd len formalisticky a arbitrárne bez ďalšieho konštatovali zákonnosť

a presvedčivosť uvedeného dôkazu avšak na zásadné námietky Sťažovateľa tykajúce

sa nezákonnosti a neodbornosti vyhotovenia znaleckého posudku znaleckým ÚSI

Žilina žiadne relevantné, ani konkrétne, ani presvedčivé odpovede neuviedli, čím porušili

vyššie deklarované základné práva Sťažovateľa“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou v predmetnom

súdnom konaní bolo vyriešenie otázky, či sťažovateľ bol v postavení priameho odberateľa

tepla a následne či zmluva bola uzavretá platne. Sťažovateľ poukazuje na dôležitosť dôkazu

vykonaného krajským súdom v odvolacom konaní − znaleckého posudku Ústavu súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „ústav súdneho inžinierstva“)

z 27. decembra 2013, „nakoľko sa odvolací súd a tiež dovolací súd vo svojich skutkových

a právnych záveroch skoro výhradne opierajú o závery tohto dôkazu. Je preto nepochybné,

že hodnovernosť a nerozporovateľnosť tohto dôkazu má zásadný vplyv na celkové

hodnotenie spravodlivosti a presvedčivosti prijatého rozhodnutia odvolacieho súdu

v Rozsudku KSBA, ako i rozhodnutia dovolacieho súdu v Uznesení NS SR.“. Vzhľadom

na kľúčovú povahu tohto znaleckého posudku je potrebné podľa sťažovateľa považovať

za podstatné aj jeho výhrady k tomuto dôkazu.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa s jeho

argumentáciou vysporiadal len formálne a námietku, že znalecký posudok vypracovali

osoby bez zákonného oprávnenia, nechal bez odpovede. Rovnako tak konajúce súdy nechali

podľa sťažovateľa bez odpovede jeho pochybnosť, či znalecký posudok ústavu súdneho

inžinierstva bol kontrolným znaleckým posudkom alebo či len „bez ďalšieho prebral závery

pôvodného znaleckého posudku , najmä s ohľadom na nezákonné

a neodborné spracovanie uvedeného kľúčového dôkazu odvolacieho a dovolacieho

konania“.

Z odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu a ani dovolacieho súdu nie je zrejmé,

na základe akých úvah posúdili presvedčivosť a hodnovernosť znaleckého posudku ústavu

súdneho inžinierstva a ako vlastne hodnotili tento dôkaz. Sťažovateľ poukazuje tiež na to,

že sa k jeho námietkam vyjadril zhotoviteľ znaleckého posudku – ústav súdneho

inžinierstva, pričom jeho vyjadrenie považuje za nedostatočné a nepresvedčivé. V tejto

súvislosti tiež uvádza:

«Sťažovateľ namieta, že ÚSI Žilina nepresvedčivo a nedostatočne reagoval na

výhrady Sťažovateľa voči neodbornosti osôb, ktoré spracovali znalecký posudok ÚSI

Žilina... Ku konkrétnej skutočnosti a námietke Sťažovateľa, že znalci z úplne iného odboru

(Doprava cestná a Strojárstvo) boli „garantom“ znaleckého posudku z iného odboru

(Energetika, Tepelná energetika), nesúvisiaceho s ich špecializáciou sa však ÚSI Žilina

už nevyjadruje. Rovnako dovolací súd a odvolací súd ponechávajú túto zásadnú námietku

Sťažovateľa nezodpovedanú.

Podľa Sťažovateľa je v rozpore so zásadami a atribútmi spravodlivého súdneho

konania, ak súd pripustí kľúčový dôkaz v konaní napriek tomu, že taký dôkaz (znalecký

posudok ÚSI Žilina) bol v skutočnosti vyhotovený na to nepovolanými osobami, a len

z formálno-právneho hľadiska sa môže „javiť ako vyhotovený v súlade so zákonom“.

Odvolací súd tým, že nedoplnil dokazovanie o výsluch osôb, ktoré spracovali

znalecký posudok za znalecký ústav ÚSI Žilina a nereagoval presvedčivým zdôvodnením na

námietky Sťažovateľa o neodbornosti a nekvalifikovanosti spracovateľov znaleckého

posudku ÚSI Žilina a dovolací súd tým, že sa bez ďalšieho uspokojil s vágnou a neurčitou

argumentáciou ÚSI Žilina a nedostatočným odôvodnením odvolacieho súdu voči výhradám

Sťažovateľa na zloženie osôb, ktoré spracovali znalecký posudok za ÚSI Žilina (znalecky

neodborné osoby k posudzovanej problematike), zaťažili Uznesenie NS SR, resp. Rozsudok

KSBA takými vážnymi vadami a nezodpovedanými otázkami, ktoré majú za následok

odňatie možnosti Sťažovateľa konať pred súdom.»

Sťažovateľ tvrdí, že jeho výhrady voči spracovateľom znaleckého posudku boli

zásadné a kľúčové, keďže z tohto dôkazu odvolací súd a aj dovolací súd vyvodili

rozhodujúce závery, preto konajúce súdy boli povinné „v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP

poskytnúť špecifické, presvedčivé a vyčerpávajúce odpovede na takto osobitné a vážne

6

námietky...“. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku nedal „špecifickú“

odpoveď na jeho námietky a najvyšší súd ako dovolací súd toto pochybenie krajského súdu

nenapravil a odôvodnenie jeho rozsudku považoval za akceptovateľné.

Sťažovateľ pritom namieta, „že nemalo ísť zo strany dovolacieho súdu o hodnotenie

odbornej stránky znaleckého posudku, ale o logické vyhodnotenie nesplnenia zákonnou

hypotézou predpokladanej osobnej garancie odbornosti na strane spracovávateľov

znaleckého posudku, čo splnené nebolo“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že námietky voči spracovateľom znaleckého posudku

ústavu súdneho inžinierstva uviedol vo svojom podaní z 27. decembra 2013, v ktorom

okrem iného uvádza:

„V rozpore s účelom sledovaným Zákonom o znalcoch a výkladom definície

znaleckej činnosti podľa tohto zákona, ak by znaleckú činnosť mohli v mene ÚSI Žilina pri

posúdení zadania z odboru Energetika - odvetvia Tepelná energetika vykonať znalci

nezapísaní v zozname znalcov pre tento odbor a odvetvie, išlo by o porušenie, alebo

minimálne obchádzanie Zákona o znalcoch a teda postup by bol v rozpore s týmto zákonom,

čo je prípad vypracovania Znaleckého posudku ÚSI Žilina č. 337/2013 V zmysle uvedeného

považujeme Znalecký posudok ÚSI Žilina č. 337/2013 za vypracovaný v rozpore

so Zákonom o znalcoch a v rozpore s Vyhláškou, nakoľko bol vypracovaný osobami

nezapísanými v zozname znalcov ani len pre odbor Energetika a už vôbec nie pre odvetvie

Tepelná energetika.

Hypotéza právnej normy − Zákona o znalcoch predpokladá, že za spracovaním

znaleckého posudku je odborne spôsobilá osoba z daného posudzovaného odboru

a odvetvia, a to platí i pre prípad, že znalecký posudok vyhotovuje znalecký ústav

špecifikovaný v § 19 zákona o znalcoch. Osobitne v § 19 ods. 3 v spojení s § 6 ods. 1 zákona

o znalcoch zákonodarca predpokladá, že najmä v prípade znaleckého ústavu bude garancia

(osobná i odborná) ešte vyššia ako pri jednotlivých znalcoch, nakoľko zákon vyžaduje

pre zápis takéhoto znaleckého ústavu prísnejšie nároky na odbornú garanciu v príslušnom

odbore (t. j. že spĺňa predpoklady uvedené v § 6 ods. 1 a že zodpovedná osoba za výkon

znaleckej činnosti získala v príslušnom odbore vedecko-pedagogický titul alebo umelecko-

pedagogický titul) Uvedené však v prípade znaleckého posudku ÚSI Žilina splnené zjavne

nebolo.“

Sťažovateľ taktiež aj vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2014 k stanovisku ústavu

súdneho inžinierstva okrem iného uviedol:

„Všetky osoby, ktoré sa podieľali na spracovaní znaleckého posudku ÚSI Žilina

č. 337/2013, teda menovite: ,

a nie sú a v rozhodnom období ani neboli zapísané

v zozname znalcov vedených Ministerstvom spravodlivosti SR, ani pre odbor Energetika,

ani pre odvetvie Tepelná energetika, pričom prví dvaja sú a v rozhodnom období boli len

znalcami v odbore Doprava cestná a Strojárstvo a nebol

v rozhodnom období vôbec zapísaný ako znalec pre žiadny odbor ani odvetvie.

... ÚSI Žilina nemal v čase vyhotovenia znaleckého posudku ÚSI Žilina žiadnych

znalcov zapísaných v zozname znalcov pre odbor Energetika − odvetvie Tepelná

energetika. Tento ústav disponuje iba znalcami pre odbor Energetika − odvetvie

Plynárenstvo...

... odvetvie plynárenstvo bolo zaradené pod odbor Energetika až Inštrukciou 7/2009

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. marca 2009 č. -51...

To znamená, že samotné odvetvie plynárenstvo bolo dlhodobo zaradené pod odbor, ktorý

s odborom Energetika a už vôbec nie s odvetvím tepelná energetika, nemá de facto nič

spoločné.

... v zmysle Jednotlivých správ ÚSI Žilina za roky 2008 až 2012, ktoré sú prílohou

Výročných správ o činnosti Žilinskej univerzity v Žiline za roky 2008 až 2012 vyplýva,

že ÚSI Žilina sa nikdy nešpecializoval na vypracovávanie znaleckých posudkov v odbore

Energetika a už vôbec nie v odvetví tepelná energetika...

To znamená, že odbor Energetika má ÚSI Žilina zapísaný len a len z dôvodu

administratívneho úkonu a formálneho rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a to Inštrukciou č. 7/2009, pričom

bez tohto formálneho presunu odvetvia Plynárenstvo z odboru Hutníctvo do odboru

Energetika by ÚSI Žilina nikdy odbor Energetika zapísaný nemal.“

8

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že predmetný znalecký posudok ústavu súdneho

inžinierstva nemal byť pripustený ako dôkaz, keďže bol vypracovaný v rozpore

so zákonom.

Sťažovateľ následne odôvodňuje namietané porušenie označených práv podľa

a dohovoru aj na tom základe, že „v Rozsudku KSBA absentuje vlastná úvaha súdu

vo vzťahu k najzásadnejším otázkam súdneho sporu (najmä relevancia rozhodujúcej úlohy

posúdenia postavenia Sťažovateľa ako priameho odberateľa vo vzťahu k celkovému

posúdeniu vzneseného nároku žalobcu v súdnom konaní a k posúdeniu možnej ne/platnosti

ZoTE podľa kogentnej zákonnej úpravy v Zákone o energetike), o komplexnom

a komparačnom vyhodnotení skutkových a právnych zistení odvolacieho súdu, v dôsledku

čoho rozhodnutia súdov trpia vadou arbitrárnosti nepresvedčivosti a neúplnosti

odôvodnenia v najzásadnejších otázkach sporu.“.

Sťažovateľ v súvislosti s uvedenou námietkou poukazuje na to, že ani najvyšší súd

a ani krajský súd sa nevysporiadali s tým, či postavenie sťažovateľa ako priameho

odberateľa bolo skutočne rozhodujúcim faktorom. Tieto súdy neuviedli, či vzhľadom na to,

že predmetom zmluvy bol regulovaný tovar – teplo, nebolo potrebné uzavrieť zmluvu podľa

zákona o energetike. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že:

„K vyššie uvedenej zásadnej námietke a výhrade Sťažovateľa (že ZoTE mala byť

bez ohľadu na postavenie Sťažovateľa, či už priameho alebo nepriameho odberateľa tepla

subsumovaná pod kogentné ustanovenia Zákona o energetike ako osobitná zmluva

o dodávke tepla), sa odvolací súd vôbec nevyjadruje, čím pri takto zásadnej námietke

Sťažovateľa porušil právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a odňal mu možnosť

konať pred súdom. Dovolací súd tým, že sa len bez ďalšieho stotožnil s odôvodnením

odvolacieho súdu v Rozsudku KS BA, túto vadu konania neodstránil a rovnako porušil

Sťažovateľove základné práva.

Podľa Sťažovateľa vyplývala priama povinnosť uzavrieť zmluvu o dodávkach

vybraného druhu energie priamo z ustanovenia § 9, ods. 12, písm. a) Zákona o energetike

pre všetky vzťahy dodávateľov tepla (držiteľov licencie) a odberateľov tepla (teda aj pre

nepriamych odberateľov energie).

Na uvedenú zásadnú výhradu Sťažovateľa odvolací súd ani dovolací súd vôbec

v odôvodneniach svojich rozhodnutí nereagovali...

Skutočnosť, že išlo zo strany Sťažovateľa o zásadnú, podstatnú a špecifickú námietku

svedčí fakt, že v prípade, ak by súdy prihliadli na uvedenú námietku Sťažovateľa a ak by

túto v zmysle kogentnej právnej normy akceptovali, došlo by k podstatnému zvratu v

súdnom konaní, nakoľko by súdy museli ex offo konštatovať neplatnosť zmluvy ZoTE a

museli by logicky a v nadväznosti na uvedené žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú, čo

sa však nestalo.“

Sťažovateľ tiež tvrdí, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu mu

v napadnutých konaniach bola odňatá možnosť konať pred súdom z toho dôvodu, že krajský

súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania – výsluchom znalcov, ktorí

vypracovali znalecký posudok ústavu súdneho inžinierstva, a na nariadenie kontrolného

znaleckého dokazovania. Dovolací súd toto pochybenie krajskému súdu nevytkol a postup

krajského súdu akceptoval. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

«... odvolací súd nevykonal Sťažovateľom navrhované dôkazy, hoci Sťažovateľom

navrhované dôkazy mali za úlohu objasniť zásadné pochybnosti identifikované v odvolacom

konaní cez námietky Sťažovateľa voči zákonnosti a odbornosti odvolacím súdom

vykonaného kľúčového dôkazu /znalecký posudok ÚSI Žilina/ a nepripustením návrhov

Sťažovateľa na doplnenie dokazovania o výsluch spracovateľov znaleckého posudku ÚSI

Žilina a nevykonaním kontrolného znaleckého posudku znaleckým

s medzinárodnou kredibilitou, ponechal odvolací súd tieto pochybnosti a odpovede

na zásadné námietky Sťažovateľa nezodpovedané a otvorené...

Odvolací súd... nepripustil návrh Sťažovateľa na predvolanie spracovateľov

znaleckého posudku ÚSI Žilina k výsluchu na súdnom pojednávaní v rámci odvolacieho

konania, čím odňal Sťažovateľovi ako žalovanému v odvolacom konaní možnosť klásť

otázky spracovateľom znaleckého posudku USI Žilina za účelom preukázania ich

(ne)odbornosti, a tým aj odňal Sťažovateľovi možnosť na súdnom pojednávaní v odvolacom

konaní potvrdiť správnosť námietok Sťažovateľa o neodbornosti spracovania daného

znaleckého posudku ÚSI Žilina. Pritom odvolací súd považoval za rozhodujúci dôkaz práve

znalecký posudok USI Žilina. Odvolací súd v odôvodnení Rozsudku KS BA potvrdil,

10

že znalecký posudok bol spochybnený znaleckým posudkom FEI STU (viď strana

30 ods. 3 Rozsudku KS BA) z čoho možno vyvodiť, že vychádzal práve zo znaleckého

posudku USI Žilina ako z rozhodujúceho dôkazu.

... a zároveň uznesením o vedení konania vyhlásenom na pojednávaní dňa

10. 06. 2014 nepripustil návrh Sťažovateľa na vykonanie kontrolného znaleckého posudku

iným s medzinárodnou kredibilitou alebo FEI STU...

Dovolací súd znemožnil objasnenie zásadnej námietky Sťažovateľa voči nezákonnosti

a neodbornosti spracovania kľúčového dôkazu konania − znaleckého posudku ÚSI Žilina,

tým že:

svojím postupom v konaní o dovolaní Sťažovateľa, ako i v konaní o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora SR neodstránil uvedené pochybnosti a nezodpovedal

na zásadné námietky Sťažovateľa z odvolacieho konania...

... Sťažovateľ namieta, že odvolací súd ani dovolací súd sa riadne v odôvodnení

Rozsudku KS BA ani v Uznesení NS SR nevysporiadali s dôvodmi, pre ktoré nevykonali

Sťažovateľom navrhované dôkazy, a to najmä s ohľadom na Sťažovateľom vznesené

námietky na nezákonnosť a neodbornosť spracovania rozhodného dôkazu konania −

znaleckého posudku ÚSI Žilina. V kontexte uvedených námietok Sťažovateľa zdôvodnenie

nevykonania Sťažovateľom navrhovaných dôkazov v odôvodneniach Rozsudku KS BA

a Uznesenia NS SR vyznieva čisto formalisticky, resp. úplne absentuje.

... dovolací súd napriek tomu, že sám v odôvodnení Uznesenia NSSR (ako vyššie)

uvádza, že súd nesmie upustiť od výsluchu znalca, ak boli účastníkom vznesené podstatné

výhrady voči záverom znaleckého posudku a následne napriek zásadným námietkam

Sťažovateľa uvedených v dovolaní k nezákonnosti a neodbornosti spracovania znaleckého

posudku ÚSI Žilina na to nepovolanými osobami (čo malo jednoznačný vplyv

na pochybnosť o relevantnosti záverov uvedeného znaleckého posudku), iba stroho

a formalistický konštatuje, že Sťažovateľ žiadne „také vážne výhrady“ nevzniesol, i keď

tomu tak nebolo.

Sťažovateľ nespochybňuje jednoznačnú právomoc odvolacieho súdu na vlastné

a voľné hodnotenie dôkazov a posúdenie toho, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie.

... ak odvolací súd napriek vážnym pochybnostiam v konaní vyvolaným závažnými

námietkami Sťažovateľa voči zákonnosti a odbornosti vyhotovenia kľúčového dôkazu

v konaní (znaleckého posudku ÚSI Žilina) následne nevykoná ďalšie Sťažovateľom

navrhované dôkazy, ktorými môže tieto pochybnosti odstrániť (najmä výsluch spracovateľov

znaleckého posudku ÚSI Žilina a vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania)

a ponechá tieto pochybnosti naďalej v konaní, vážne tým porušuje základné práva

Sťažovateľa...»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo (sťažovateľa, pozn.)... podľa Slovenskej

republiky a... podľa a právo... podľa

Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k.

a v konaní vedenom pod č. k. 5 M porušené boli.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn.

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015,

sp. zn. v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 10. 2015 a rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2014, sp. zn. -1732 sa zrušujú

a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť (sťažovateľovi, pozn.)...

trovy konania podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet

právneho zástupcu Sťažovateľa.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného

súdu zo 7. novembra 2011, napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 10. septembra 2015

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 do rozhodnutia ústavného

súdu o jeho sťažnosti.

12

Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd uznesením sp. zn. ,

5 M Obdo 3/2014 z 22. júla 2015 odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 7. novembra 2011

do rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa a o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Na podklade napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 je proti

sťažovateľovi ako povinnému vedené exekučné konanie pod sp. zn.

(EX 3754/2014) o vymoženie sumy 9 432 475,56 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľa

celkovo ide o sumu 27 000 000 €. Okresný súd Bratislava II ako exekučný súd rozhodol

uznesením z 3. októbra 2014 o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení voči sťažovateľovi

z dôvodu podaného dovolania a mimoriadneho dovolania. Proti tomuto uzneseniu podal

odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 19. augusta 2015 tak,

že uznesenie Okresného súdu Bratislava II zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na výsledok konania o dovolaní a o mimoriadnom

dovolaní predmetné exekučné konanie bude pokračovať. Následne v súvislosti s návrhom

na odklad vykonateľnosti uvádza tieto dôvody:

„... existuje pravdepodobný a možný úspech ústavnej sťažnosti v zmysle dôvodov

uvedených v ústavnej sťažnosti;

... existuje odôvodnená hrozba pokračovania a vykonania exekúcie žalobcom

v exekučnom konaní (EX 3754/2014), pričom ujma hroziaca Sťažovateľovi

v prípade neodloženia vykonateľnosti predmetných rozhodnutí... je vrátane príslušenstva

pohľadávky cca vo výške 27.000.000,- EUR a navrátenie do predošlého stavu

je v exekučnom konaní vylúčené (podľa § 61 Exekučného poriadku),

... žalobca je spoločnosťou so sídlom v Cyperskej republike, čo má zásadný vplyv

na právne postavenie žalobcu, ako aj následnú vymožiteľnosť práv a nárokov Sťažovateľa

od žalobcu,

... existuje ohrozenie zabezpečenia dodávok tepla pre obyvateľov Bratislavy,

a ohrozenie fungovania spoločnosti Sťažovateľa.

Sťažovateľ je dodávateľom a distribútorom tepla na území Bratislavy pre takmer

polovicu jej obyvateľov a podnikateľských subjektov. V prípade, ak by pokračovala

exekúcia v exekučnom konaní (EX 3754/2014) a došlo by v rámci nej k

odúčtovaniu všetkých finančných prostriedkov z účtov Sťažovateľa, u Sťažovateľa by

nastala platobná neschopnosť, ktorá by mohla viesť k zastaveniu plnení od dodávateľov

Sťažovateľa a tým k zastaveniu možnosti výroby tepla pre odberateľov Sťažovateľa na území

Bratislavy.

Keďže spor medzi Sťažovateľom a žalobcom bol viackrát medializovaný

sú dodávatelia Sťažovateľa neochotní v prípade čo aj najmenšieho meškania platieb za ich

výkony pokračovať v poskytnutí plnení Sťažovateľovi.

Žalovaný má za to, že do rozhodnutia vo veci samej je potrebné z vyššie uvedených

dôvodov vydať dočasné opatrenie o odklade vykonateľnosti Rozsudku KS BA, Uznesenia

NS SR, ako aj Rozsudku NS SR.

Na základe vyššie uvedených skutočností Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby jeho

ústavná sťažnosť bola prednostne prejednaná z dôvodov uvedených v tomto článku a z

dôvodu všeobecného verejného záujmu, nakoľko Sťažovateľ je kľúčovým dodávateľom tepla

pre oblasť Bratislavy − mestské časti Staré Mesto, Nové Mesto, Ružinov, Karlova Ves

a Dúbravka.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

14

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práva podľa dohovoru „... postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní č. k. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod č. k. a v konaní vedenom pod

č. k. 5 M ...“ a následne v ďalšej časti petitu navrhuje, aby ústavný súd zrušil

„Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn.

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015,

sp. zn. v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 10. 2015 a rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2014, sp. zn. -1732...“ a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta

porušenie označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru

- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. júna 2014,

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10. septembra 2015 a

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. júna 2014

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. júna 2014. Krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu zo 7. novembra 2011 v znení opravného

uznesenia z 9. januára 2012, ktorým okresný súd vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal

sťažovateľa zaplatiť mu žalobou uplatnené nároky – istinu a jej príslušenstvo.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského

súdu z 30. júna 2014 dovolanie, v ktorom uviedol identickú argumentáciu ako vo svojej

16

sťažnosti podľa . V dovolaní sťažovateľ namietal, že mu postupom

krajského súdu v napadnutom konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže

- krajský súd nereagoval na jeho námietku týkajúcu sa znalca – ústavu súdneho

inžinierstva,

- nevykonal ním navrhnuté dôkazy – t. j. výsluch spracovateľov znaleckého posudku

ústavu súdneho inžinierstva, nenariadil vypracovanie ďalšieho kontrolného znaleckého

posudku a

- k zásadným otázkam prerokúvanej veci neuviedol vlastnú úvahu, rovnako tak ani

k hodnoteniu dôkazov, čím napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. júna 2014 nebol

riadne odôvodnený.

Zo sťažnosti je taktiež zrejmé, že generálny prokurátor podal na podnet sťažovateľa

mimoriadne dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014

v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 7. novembra 2011 v spojení s opravným

uznesením okresného súdu z 9. januára 2012. Prípustnosť mimoriadneho dovolania

odôvodnil generálny prokurátor dovolacím dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. c)

(ďalej aj „OSP“), t. j. že napadnuté rozsudky spočívajú

v nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa napadnutým uznesením

z 10. septembra 2015 tak, že ho odmietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé,

že preskúmal dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, v ktorej tvrdil, že mu bola postupom

konajúcich súdov odňatá možnosť konať pred súdom.

O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd

napadnutým rozsudkom z 10. septembra 2015 tak, že ho zamietol, pričom z jeho

odôvodnenia vyplýva, že sa vysporiadal s argumentáciou generálneho prokurátora, ktorou

tvrdil, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne právne posúdili, a tiež, že mu svojím

postupom odňali možnosť konať pred súdom.

Z odôvodnenia týchto rozhodnutí z 10. septembra 2015, t. j. napadnutého rozsudku

a napadnutého uznesenia takto vyplýva, že najvyšší súd vecne prerokoval dovolaciu

argumentáciu sťažovateľa v dovolaní a argumentáciu generálneho prokurátora

v mimoriadnom dovolaní (ktoré sú zhodné s argumentáciou uvedenou v sťažnosti, prípadne

idú nad jej rámec). Na tomto základe nemôže byť daná právomoc ústavného súdu posúdiť

argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základných

práv podľa a , ako aj práva podľa dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. júna 2014.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre

ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenia z 10. septembra 2015, ako aj jeho

postupu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 10. septembra

2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 (obdobne napr. m. m. ,

, , , ).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. septembra 2015

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

18

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. septembra

2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015.

Základom argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je jeho námietka, že znalecký

posudok ústavu súdneho inžinierstva je nezákonný a má vady predovšetkým z dôvodu,

že ho nevypracovali odborne spôsobilé osoby. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a ani

krajský súd sa nevysporiadali s touto námietkou, pričom nápravu neposkytol ani najvyšší

súd ako dovolací súd.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v napadnutom rozsudku krajského súdu absentuje vlastná

úvaha súdu o základných aspektoch sporu – predovšetkým týkajúcich sa postavenia

sťažovateľa, t. j. či je priamym odberateľom tepla v zmysle zákona o energetike,

a týkajúcich sa platnosti zmluvy.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd a ani najvyšší súd nevykonali dôkazy, ktoré

navrhol, t. j. výsluch spracovateľov znaleckého posudku ústavu súdneho inžinierstva,

a nenariadili vypracovanie ďalšieho kontrolného znaleckého posudku znaleckým

s medzinárodnou kredibilitou.

1. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. septembra 2015 odmietol dovolanie

sťažovateľa podľa v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V odôvodnení svojho uznesenia

najvyšší súd poukázal na priebeh konania pred okresným súdom, krajským súdom a na ich

rozhodnutia v predmetnej veci, rovnako tak na nález ústavného súdu sp. zn.

z 24. apríla 2008. Následne uviedol argumentáciu sťažovateľa v jeho

dovolaní a tiež obsah vyjadrenia žalobcu k dovolaniu. Najvyšší súd sa zaoberal

prípustnosťou dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie podľa až 3

nie je prípustné. Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd skúmal, či je opodstatnená

námietka sťažovateľa, že mu postupom krajského súdu v napadnutom konaní bola odňatá

možnosť konať, čím mal byť daný dovolací dôvod podľa . K námietke

sťažovateľa, že krajský súd nevyhovel návrhu na výsluch spracovateľov znaleckého

posudku ústavu súdneho inžinierstva a nenariadil vypracovať ďalší kontrolný znalecký

posudok, najvyšší súd uviedol:

„Dovolací súd uvádza, že rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určuje

súd. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,

že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď

) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

K procesným právam účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý

účastník považuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú

vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania ( ,

20

). Aj ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal právny názor, že význam

dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci

toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci,

ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie

(). K tomu je potrebné uviesť, že odvolanie je konštruované ako opravný

prostriedok bez možnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov (okrem

niektorých zákonných výnimiek), platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil súd prvého stupňa. Znamená to teda, že by sa už v odvolacom konaní v zásade

nemalo vykonávať dokazovanie. Z tejto zásady zákon pripúšťa 3 výnimky, ktoré umožňujú,

aby aj odvolací súd mohol v rámci odvolacieho konania vykonávať dokazovanie. Prvá

výnimka oprávňuje odvolací súd na to, aby v potrebnom rozsahu opakoval dokazovanie.

Druhá výnimka oprávňuje odvolací súd na to, aby doplnil dokazovanie. Znamená to,

že odvolací súd môže vykonať len také dôkazné prostriedky, ktoré súd prvého stupňa vôbec

nevykonal. Tretia výnimka tiež oprávňuje odvolací súd na to, aby doplnil dokazovanie,

t. j. aby vykonal také dôkazné prostriedky, ktoré neboli vykonané v konaní na súde prvého

stupňa, a to aj vtedy, ak účastníci ich vykonanie v odvolacom konaní vôbec nenavrhujú.

Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok, pričom nie je možné skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa

podrobiť revízii, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko

dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorého skutkové závery

je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, oprávnený za tým účelom

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nemôže preskúmavať správnosť

a úplnosť skutkových zistení súdov nižších stupňov už len z toho dôvodu, že na rozdiel od

súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť vykonávať dôkazy (prehodnocovať skutkové

zistenia možno len na podklade výsledkov vykonaného dokazovania). V dovolacom konaní

sa ex offo posudzuje len zákonnosť postupu súdu pri vykonávaní dokazovania (súlad jeho

procesného postupu so zákonom).

V súvislosti s námietkou žalovaného, týkajúcou sa nevykonania ďalšieho kontrolného

znaleckého dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, že nevykonanie dôkazov podľa

návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odníma účastníkovi

možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patri

výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ). Ak súd niektorý dôkaz

nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda

v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia

(pozri aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).

Dovolací súd takisto poukazuje na to, že v prejednávanej veci boli vykonané dve

znalecké dokazovania nariadené súdom, a to znalecké dokazovanie súdu prvého stupňa

prostredníctvom a znalecké dokazovanie odvolacieho súdu prostredníctvom ÚSI

ŽU Žilina a takisto tri znalecké posudky predložené stranami ako listinné dôkazy

( , a FEI STU Bratislava) a s poukazom na § 120 ods. 1

uzatvára, že nevykonanie ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania nemôže

viesť k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom. Ak súd rozhodne, že

navrhovaný dôkaz nevykoná, musí sa v zmysle v odôvodnení svojho

rozhodnutia vysporiadať s tým, z akého dôvodu ho nevykonal. V prejednávanej veci

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu k preukázaniu

postavenia žalovaného ako priameho odberateľa bolo celkovo vykonaných päť znaleckých

posudkov a ďalšie písomné dôkazy oboch účastníkov konania, na základe čoho dospel k

záveru, že vykonať ďalšie dokazovanie v tomto smere je nadbytočné. Navyše dovolací súd

poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu, podľa ktorého kontrolným znaleckým

posudkom bol už znalecký posudok ÚSI ŽU Žilina, vykonanie ktorého nariadil z dôvodu, že

vykonaním znaleckého posudku FEI STU Bratislava odvolacím súdom bol podľa

odvolacieho súdu spochybnený znalecký posudok . Z odôvodnenia rozsudku, ako

aj zo spisového materiálu je zrejmé, že znalecký posudok ÚSI ŽU Žilina plnil účel

kontrolného znaleckého dokazovania.

Z uvedených dôvodov dovolací súd námietku dovolateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

... odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom doplnil dokazovanie tým, že

vykonal znalecký posudok FEI STU Bratislava (vrátane jeho dodatku) ako písomný dôkaz

predložený žalovaným, pričom ho vyhodnotil tak, že jeho závery spochybňujú závery

znaleckého posudku . Z tohto dôvodu nariadil kontrolné znalecké dokazovanie

znaleckým ÚSI ŽU Žilina a zadal znaleckému ústavu zodpovedanie rovnakých

22

otázok, na ktoré v konaní na súde prvého stupňa odpovedal vo svojom znaleckom posudku

. ÚSI ŽU Žilina vypracoval písomný znalecký posudok, v ktorom dospel

k rovnakému záveru ako znalec , t. j., že žalovaný nie je vo vzťahu k žalobcovi

v postavení priameho odberateľa.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že odvolací súd nie je oprávnený hodnotiť

odbornú stránku podaného znaleckého posudku. Súd posudok hodnotí iba z hľadiska jeho

presvedčivosti a hodnovernosti. Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom,

že súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo

veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno-logického

uvažovania.

Odvolací súd uvedený znalecký posudok doručil stranám, pričom ich vyzval

na vyjadrenie. Žalovaný sa k posudku vyjadril 27. decembra 2013, v ktorom mu vyčítal,

že nebol vypracovaný znalcom zapísaným v odbore energetika, v odvetví tepelná energetika,

nakoľko ÚSI ŽU Žilina nepoveril znalcov, ktorí sú za tento ústav zapísaní v zozname

znalcov pre odbor energetika, odvetvie tepelná energetika. Ďalej namietal jeho vecnú

správnosť, pričom sa odvolával na listinné dôkazy vykonané v konaní, ktoré odporujú

záverom uvedeného znaleckého posudku. Zároveň navrhol výsluch spracovateľov

uvedeného znaleckého posudku.

Žalobca vo vyjadrení spochybnil argumenty žalovaného, týkajúce sa odbornej

nespôsobilosti spracovateľov znaleckého posudku ÚSI ŽU Žilina, nakoľko žalovaný svoju

argumentáciu o nespôsobilosti spracovateľa opieral o zápisy v zozname znalcov, ktoré

nekorešpondovali s dátumom spracovania znaleckého posudku.

Na výzvu odvolacieho súdu sa k námietkam žalovaného k znaleckému posudku

písomne vyjadril ÚSI ŽU Žilina. Uviedol, že spĺňa podmienky

Z. z., ako aj a v nadväznosti na ÚSI ŽU Žilina

je v zmysle , , , , , zapísaný do oddielu

znaleckých ústavov, a to v odboroch: Doprava cestná, Doprava železničná, Ekonómia

a manažment, Elektrotechnika, Energetika, Písmoznalectvo, Stavebníctvo, Strelné zbrane

a výbušniny, Strojárstvo, Ekonomika a riadenie podnikov. Interní pracovníci pre vybrané

znalecké odbory, ktorí garantujú výkon činnosti v danom znaleckom odbore, sú obvykle

zároveň aj znalcami zapísanými v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Okrem

interných pracovníkov disponuje aj preverenými a preškolenými externými

spolupracovníkmi z jednotlivých znaleckých odborov, pričom mnohí takíto spolupracovníci

sú znalcami zapísanými v zozname znalcov a spĺňajú požadované kritéria podľa § 2

vyhlášky č. Osoby uvedené v uvedenom znaleckom posudku sú osobami,

ktoré sú oprávnené k podaniu výkladu znaleckého posudku na súde. Samotný znalecký

posudok je vypracovaný kolektívom autorov a vzhľadom aj na charakter a postavenie ÚSI

ŽU Žilina, sú posudky interne oponované. Skonštatoval, že svoj znalecký posudok

vypracoval v súlade so , pričom podporil svoje odborné závery

v nadväznosti na námietky vznesené žalovaným.

Odvolací súd vykonal znalecký posudok na pojednávaní, ktoré sa konalo

29. apríla 2014.

K vyjadreniu znalca sa následne písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojich

doterajších námietkach, na čo reagoval žalobca, ktorý ďalšou argumentáciou spochybnil

relevantnosť námietok žalovaného.

Na pojednávaní 10. júna 2014 žalovaný zopakoval svoje námietky voči znaleckému

posudku a svoj návrh na výsluch jeho spracovateľov a navrhol kontrolný znalecký posudok

FEI STU Bratislava, alebo iný ústav s medzinárodnou kredibilitou.

Následne odvolací súd vyhodnotil, že skutkový stav je náležite zistený a vydal vo veci

rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. K návrhu žalovaného na vykonanie

výsluchu spracovateľov znaleckého posudku ÚSI ŽU Žilina a k doplneniu dokazovania

kontrolným znaleckým posudkom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že strany sa

k posudku písomne vyjadrili a nepovažoval za potrebné vzhľadom na zásadu

kontradiktórnosti a hospodárnosti konania vykonať výsluch znalca ÚSI ŽU Žilina

na pojednávaní. Odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že znalecký posudok má všetky

formálne náležitostí, a že znalec pre potreby súdu rozhodnúť vo veci, vyčerpal svoju úlohu

v rozsahu, ako mu bola zadaná súdom. Jeho závery sú konzistentné so závermi súdom

prvého stupňa, ustanoveného znalca v tomto konaní a podložené výsledkami konania.

Žalovaným vznesené námietky k znaleckému posudku nemali pre nariadenie výsluchu

znalca zásadný význam, pretože žalovaný proti znaleckému posudku nevzniesol také

podstatné a zdôvodnené výhrady, s ktorými by sa súd nevedel vysporiadať aj bez výsluchu

24

znalca, navyše po tom, ako znalec poskytol súdu svoje stanovisko k námietkam vzneseným

žalovaným v písomnej podobe.

K uvedenej dovolacej námietke žalovaného dovolací súd uvádza, že v súlade s § 120

súd určuje rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná. Podľa

namiesto výsluchu znalca sa môže súd v odôvodnených prípadoch uspokojiť

s písomným posudkom znalca. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to,

že rozhodnutiu súdu nenariadiť výsluch znalca, ale uspokojiť sa len s písomným

vyhotovením znaleckého posudku, v danom prípade predchádzala, v dostatočnom časovom

predstihu pred vynesením rozsudku, písomná komunikácia medzi súdom, účastníkmi a na

záver aj samotným znalcom, s cieľom umožniť stranám vzniesť svoje relevantné námietky

k záverom znalca, ako aj dosiahnuť reakciu znalca na námietky vznesené žalovaným.

Dovolací súd dopĺňa, že účelom výsluchu znalca je odstránenie nejasností odborných

záverov znalca a súd nesmie upustiť od výsluchu znalca (uspokojiť sa s jeho písomným

posudkom), ak účastník konania vzniesol proti záverom také podstatné (odôvodnené)

výhrady, ktoré neboli do rozhodnutia vo veci samej znalcom zodpovedané a ktorých

vyjasnenie je pre rozhodnutie vo veci samej podstatné. V danom prípade odvolací súd

mohol upustiť od výsluchu znalca, a to s prihliadnutím na celý priebeh znaleckého

dokazovania a procesný postup súdu, ktorým odvolací sud umožnil stranám, aby sa

vyjadrili k znaleckému posudku a vyzval aj znalca, aby reagoval na vznesené výhrady.

Odvolací súd nenechal bez povšimnutia výhrady žalovaného k znaleckému posudku ÚSI ŽU

Žilina, ale vyzval tohto znalca na vyjadrenia sa k námietkam žalovaného, pričom žalovaný

sa vyjadril aj k stanovisku znalca k námietkam žalovaného. V tejto súvislosti je však

potrebné uviesť, že z vyjadrenia žalovaného, ktorým reaguje na stanovisko znalca,

nevyplynuli také podstatné výhrady, ktoré by bolo potrebné odstrániť výsluchom znalca,

nakoľko žalovaný v tomto svojom podaní len zaujal svoje nesúhlasné stanovisko ku

konkrétnym znalcom predneseným vyjadreniam. Žalovaný ani v následnom priebehu

konania takéto podstatné výhrady, ktoré by viedli k nevyhnutnosti nariadiť výsluch znalca,

nevzniesol.

V zmysle uvedeného tak dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke žalovaného,

že uvedeným postupom odvolacieho súdu, ktorý nenariadil výsluch znalca, sa mu odňala

možnosť konať pred súdom.“

Najvyšší súd ďalej poukázal na námietku sťažovateľa, že krajský súd neodôvodnil

svoj rozsudok riadne – predovšetkým podľa neho absentujú odpovede na jeho námietky

týkajúce sa ústavu súdneho inžinierstva a absentujú úvahy krajského súdu k hodnoteniu

dôkazov. V tejto súvislosti najvyšší súd zhrnul relevantné závery vyplývajúce z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a následne uviedol:

„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia...

Čo sa týka dovolacej námietky žalovaného, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil

svoj rozsudok vo vzťahu k jeho námietke, vznesenej počas odvolacieho konania, ohľadom

odbornej spôsobilosti znalca ÚSI ŽU Žilina a spracovateľov jeho znaleckého posudku,

a tým aj hodnovernosti tohto znaleckého posudku, dovolací súd ani túto námietku

nevyhodnotil ako dôvodnú.

Dovolací súd poukazuje na to, že odvolací súd sa s predmetnou námietkou

žalovaného vo svojom rozsudku vysporiadal a svoje závery v tomto smere v odôvodnení

riadne vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že s poukazom na § 8,

a zákona o znalcoch a vyhl. č. znalec −

znalecký ústav ÚSI ŽU Žilina bol zapísaný do zoznamu znalcov, vrátane odboru energetika,

z uvedeného zoznamu pre tento odbor nebol vyčiarknutý, odvolací súd ho riadne ustanovil

do konania ako znalca, a preto odvolací súd nevidel dôvod na ustanovenie ďalšieho znalca

do konania (v poradí tretieho), resp. na to, aby na ním vypracovaný znalecký posudok

po jeho vykonaní neprihliadol. Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd nevidel

zákonom stanovené prekážky pre vyhodnotenie odbornej nespôsobilosti ÚSI ŽU Žilina ako

súdneho znalca a pre neprihliadnutie k ním vypracovanému znaleckému posudku. Je preto

nepochybné, že tomuto záveru musela predchádzať aj úvaha súdu o relevantností námietok

žalovaného vo vzťahu k odbornej spôsobilosti spracovateľov tohto posudku, čo vyplýva

z jeho právneho zdôvodnenia podľa § 8, § 11 ods. 3 a § 19 ods. 1 zákona o znalcoch a § 51a

ods. 1 vyhl. č. Takéto odôvodnenie nie je v protiklade s hypotézami

uvedených právnych noriem. Navyše je potrebné uviesť, že v súdnom spise nie je taký dôkaz,

ktorý by relevantným spôsobom spochybnil odbornú spôsobilosť znalca ÚSI ŽU Žilina

a spracovateľov jeho znaleckého posudku v čase spracovania znaleckého posudku. Z tohto

26

dôvodu uvedená námietka žalovaného nebola pre právne posúdenie zo strany odvolacieho

súdu relevantná.

Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, resp. zostali sporné.

Dovolací súd v danom prípade nezistil, že by odvolací súd ukrátil žalovaného na jeho práve

na riadne odôvodnenie rozsudku tým, že by sa nedostatočne vysporiadal s jeho vyššie

uvedenou námietkou.

Dovolací súd takisto poukazuje na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).“

Následne najvyšší súd poukázal tiež na námietku sťažovateľa o absencii vlastnej

úvahy krajského súdu k najzásadnejším otázkam sporu, o hodnotení dôkazov a tiež o odkaze

krajského súdu na rozsudok okresného súdu v situácii, keď krajský súd rozhodol

aj na základe dôkazov vykonaných v odvolacom konaní, pričom uviedol:

„... Z obsahu uvedenej námietky dovolací súd ustálil, že žalovaný namieta najmä

nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k hodnoteniu dokazovania, v súvislosti s znaleckým

posudkom FEI STU Bratislava, ktorý bol v odvolacom konaní vykonaný na návrh

žalovaného.

Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že odvolací súd uviedol, ktoré

stranami predložené dôkazy vykonal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy,

ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil

zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil

s podstatnými námietkami žalovaného.

Odvolací súd v odôvodnení v súlade podrobne zhrnul priebeh

dokazovania (najmä doplneného dokazovania odvolacím súdom), stotožnil sa so závermi

súdu prvého stupňa v súlade s , vyhodnotil vykonané dôkazy

vo vzájomnej súvislosti, vysvetlil dôvody, ktoré vykonané dôkazy boli pre jeho právne

posúdenie rozhodujúce, a takisto aj dôvody, prečo na ostatné dôkazy neprihliadol. Odvolací

súd uviedol, že v konaní boli súdu predložené dve odporujúce si stanoviská SZVT a dve

odporujúce si stanoviská Ministerstva hospodárstva SR, pričom vysvetlil, z akých dôvodov

na ne neprihliadol. Čo sa týka odôvodnenia vo vzťahu k vykonanému listinnému dôkazu

− znaleckému posudku FEI STU Bratislava, odvolací súd naň prihliadol a to tak, že týmto

znaleckým posudkom bol spochybnený znalecký posudok súdom ustanoveného znalca

, čo viedlo k nariadeniu kontrolného znaleckého dokazovania. Súd vec právne

kvalifikoval až po doplnení dokazovania novým znaleckým posudkom, druhým súdom

ustanoveným znalcom. Nie je tak dôvodná námietka žalovaného, že odvolací súd sa

nevysporiadal s predloženým znaleckým posudkom FEI STU Bratislava, tento posudok

odvolací súd vzal do úvahy a vyhodnotil ho v kontexte iných vykonaných dôkazov (najmä

znaleckého posudku ) a následne dôkaznú situáciu vyhodnotil tak,

že je nevyhnutné preskúmať závery súdom ustanoveného znalca . Odvolací súd

takisto správne poukázal na to, že znalecký posudok spracovaný na základe objednávky

účastníka konania je limitovaný tým, že podklady znalcovi poskytuje výlučne objednávateľ

tohto posudku, naproti tomu súdom ustanovenému znalcovi boli v zmysle rozhodnutia

príslušného súdu o ustanovení znalca v tomto konaní v súlade s obaja

účastníci konania povinní poskytnúť súčinnosť a znalec tak vychádzal z podkladov od oboch

účastníkov ( ), resp. zo súdneho spisu (ÚSI ŽU Žilina). Z odôvodnenia rozsudku

je zrejmé, akú váhu odvolací súd pripisuje listinnému dôkazu − znaleckému posudku FEI

STU Bratislava, a nebolo tak potrebné toto odôvodnenie rozširovať spôsobom podľa

predstáv žalovaného.

Následne odvolací súd skutkovo vyhodnotil vec a právne posúdil, pričom sa

vo svojich právnych záveroch stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktoré v dôsledku

doplneného dokazovania podporil aj zisteniami z neho vyplývajúcimi.

Nie je tak pravdou, že odvolací súd vôbec neuviedol, na základe ktorých vykonaných

dôkazov a z akých dôvodov vyhodnotil skutkový a právny stav v neprospech žalovaného.

Takisto je potrebné uviesť, že nie je na mieste ani námietka žalovaného, že odvolací súd

nesprávne postupoval podľa pri využití tzv. skráteného odôvodnenia,

28

nakoľko v odvolacom konaní bolo doplnené dokazovanie, ktoré súd prvého stupňa

vo svojom odôvodnení nemohol zohľadniť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací

súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, v ničom ich vo svojom rozsudku

nespochybnil a vo vzťahu k doplnenému dokazovaniu sám vysvetlil ďalšie dôvody, ktoré

spolu s dôvodmi súdu prvého stupňa odôvodňujú vecnú správnosť rozsudku súdu prvého

stupňa. Skutočnosť, že v odvolacom konaní bolo doplnené dokazovanie, nebráni využitiu

inštitútu tzv. skráteného odôvodnenia v intenciách , ak výsledky tohto

doplneného dokazovania potvrdzujú vecnú správnosť prvostupňového rozsudku.

Dovolací súd teda prípustnosť dovolania nemôže konštatovať ani po preskúmaní

tejto dovolacej námietky, nakoľko nie je dôvodná.“

2. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 10. septembra 2015 v spojení s opravným

uznesením zo 6. októbra 2015 zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.

V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na priebeh prerokúvanej veci,

na rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a tiež na nález ústavného súdu. Následne

najvyšší súd uviedol argumentáciu generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní,

obsah vyjadrenia sťažovateľa a žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu. Skúmal prípustnosť

mimoriadneho dovolania, osobitne vo väzbe na závery ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva, pričom mimoriadne dovolanie považoval za prípustné aj z dôvodu,

že sťažovateľ v dovolaní nemohol namietať nesprávne právne posúdenie veci. Na tomto

základe tiež dospel k záveru, že konanie o dovolaní sťažovateľa nevytvorilo prekážku

litispendencie pre konanie o mimoriadnom dovolaní.

Najvyšší súd sa následne vysporiadal s jednotlivými dôvodmi, ktoré generálny

prokurátor uviedol v mimoriadnom dovolaní. V prvom rade poukázal na argumentáciu

generálneho prokurátora týkajúcu sa právnej kvalifikácie poplatku za neodber tepla ako

zmluvnej pokuty, toho, že konajúce súdy nevyhodnotili, či žalobca splnil povinnosť

poskytnúť dohodnutú tepelnú kapacitu, či kumuláciou ceny za odobraté teplo a poplatku za

neodber nedošlo k porušeniu právnych predpisov o cene a či konajúce súdy neodňali

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď právna kvalifikácia poplatku za neodber ako

zmluvnej pokuty bola zrejmá až z rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti najvyšší súd

uviedol svoje právne závery:

«Po preskúmaní uvedenej námietky dovolací súd dospel k záveru, že konajúce súdy

správne kvalifikovali poplatok za neodber ako zmluvnú pokutu. Na námietku generálneho

prokurátora, že plnenie podľa čl. 5.2 Zmluvy (poplatok za neodber) nemá akcesorický

charakter vo vzťahu k záväzku odobrať teplo a zaplatiť zaň kúpnu cenu, čo je pre zmluvnú

pokutu určujúce a záväzok zaplatiť za neodobratie tepla nie je tak sekundárnym záväzkom

pristupujúcim k primárnemu záväzku akcesorickej povahy, dovolací súd uvádza,

že akcesorický vzťah je taký právny vzťah, ktorý je existenčne viazaný na hlavný záväzkový

vzťah, t. j. predpokladom pre existenciu akcesorického vzťahu je hlavný záväzkový vzťah,

pričom akcesorický (sekundárny) vzťah sleduje právny osud hlavného vzťahu. V uvedenej

právnej veci súdy zistili, že záväzok zaplatiť poplatok za neodber je sekundárny vo vzťahu

k primárnemu záväzku odobrať 2600 TJ tepla ročne, t. j. vznik záväzku zaplatiť za neodber

závisí od splnenia, resp. nesplnenia primárnej povinnosti odobrať teplo. Možno uzavrieť,

že záväzok zaplatiť poplatok za neodber nevzniká súčasne so vznikom záväzku odobrať

teplo, ale vzniká až v okamihu porušenia záväzku odobrať teplo, t. j. nie je primárnym

záväzkom, ale až sekundárnym akcesorickým vo vzťahu k hlavnému záväzkovému vzťahu

o dodávke tepla. V prípade porušenia záväzku odobrať teplo sa tak aktivizuje povinnosť

zaplatiť poplatok za neodber ako sankčná povinnosť a stáva sa tak samostatným

(aj samostatne vymáhateľným) sankčným nárokom. Záväzok zaplatiť poplatok za neodber

je dojednaný ako nesamostatný a úplne spätý s hlavným záväzkom odobrať teplo, čím sa

prejavuje akcesorita dohody o záväzku zaplatiť poplatok za neodber. Smerodajná je zásada

(ktorou sa akcesorita vo vzťahu k zmluvnej pokute prejavuje), že pokiaľ nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty nevznikol, so zánikom zabezpečovaného (hlavného) záväzku zaniká

aj zabezpečovací (vedľajší, akcesorický záväzok). Ak však zabezpečená povinnosť bola

porušená a nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol, zánik hlavného záväzku

už existenciu tohto nároku neovplyvňuje.

Generálny prokurátor takisto v mimoriadnom dovolaní poukazuje na to, že samotná

Zmluva označenie „zmluvná pokuta“ neobsahuje. Dovolací súd k uvedenému argumentu

uvádza, že nie je právne významné, že dohoda o zmluvnej pokute je označená inak ako

zmluvná pokuta, ale rozhodujúce je to, či obsah takejto dohody zodpovedá § 544

30

(s využitím interpretačných pravidiel upravených v Obchodnom

zákonníku a v ).

Čo sa týka námietky generálneho prokurátora, že tento záväzok nahrádza pôvodný

záväzok, t. j. nepristupuje k pôvodnému záväzku, je potrebné zdôrazniť, že podľa

dispozitívneho ustanovenia , ak z dojednania

o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný plniť povinnosť, ktorej splnenie

bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení. Uvedené ustanovenie tak

predpokladá, že strany si môžu dohodnúť aj také dojednanie o zmluvnej pokute, na základe

ktorého dlžník nebude mať ďalej povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou

pokutou, t. j. hlavný záväzok zanikne v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty. Nie je tak

pravdivý argument generálneho prokurátora, že ak by mal poplatok za neodobratie

dohodnutého množstva tepla právny charakter zmluvnej pokuty, potom by muselo platiť,

že žalobca má nárok na zaplatenie kúpnej ceny za také množstvo tepla, akého odber bol

v zmluve dohodnutý, nakoľko podľa názoru generálneho prokurátora, nárok na zaplatenie

dohodnutej kúpnej ceny v zmysle platnej právnej úpravy nezaniká tým, že vznikne nárok

na zaplatenie zmluvnej pokuty. Pre posúdenie charakteru záväzku označeného ako poplatku

za neodber z pohľadu zákonných náležitostí ustanovených pre dohodu o zmluvnej pokute,

nie je teda právne významné, či po uspokojení veriteľa z vedľajšieho (sekundárneho)

záväzkového vzťahu založenom dohodou o poplatku za neodber patrí veriteľovi aj právo

na splnenie hlavného (primárneho) plnenia.

Ďalej generálny prokurátor namieta, že bolo na voľbe žalovaného, či odoberie teplo,

alebo či zaplatí za neodobratie tepla (charakteru opcie), pričom dodáva, že zmluvná pokuta

nie je alternatívou za primárny záväzok, ale nástrojom smerujúcim k donúteniu splniť

primárny záväzok. Podľa názoru generálneho prokurátora omyl, ktorého sa konajúce súdy

dopustili, spočíva v tom, že dva alternatívne dohodnuté záväzky kvalifikovali (nesprávne)

tak, že jeden záväzok zabezpečuje splnenie druhého.

Dovolací súd uzatvára, že nemôže ísť o dva alternatívne záväzky, pretože alternatíva

plnenia nemôže vzniknúť až vo vzájomnej časovej súslednosti, teda nie je možné

o alternatívnom plnení hovoriť vtedy, ak sa dlžník nemôže v tom istom okamihu rozhodnúť,

akým spôsobom chce svoj dlh plniť. V danom prípade, ako aj generálny prokurátor správne

uviedol, povinnosť platiť za dodané teplo a povinnosť platiť poplatok za neodber

neexistovali súčasne. Žalobca správne poukázal na to, že povinnosť zaplatiť poplatok

za neodber nastala až v okamihu, kedy už žalovaný nemohol voliť splnenie svojho záväzku

spôsobom zaplatenia kúpnej ceny za odobraté teplo. Tento záver je možné vyvodiť

za použitia gramatického výkladu ustanovenia čl. 5.2 Zmluvy, na ktorý generálny

prokurátor v mimoriadnom dovolaní poukazuje. Ak by malo ísť o alternatívne plnenie,

zmluvné strany by toto ustanovenie dohodli napríklad tak, že kupujúci buď odoberie teplo,

alebo zaplatí poplatok za neodber. Keďže ale zmluvné strany dohodli, že poplatok

za neodber je kupujúci povinný zaplatiť pod podmienkou, že neodobral teplo, na odber

ktorého sa v zmluve zaviazal, nie je možné chápať tieto dve povinnosti alternatívne, ale

práve až vo vzájomnej nadväznosti. Odvolací súd doplnil závery súdu prvého stupňa

aj o zdôvodnenie zabezpečovacej funkcie poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty

zabezpečujúcej povinnosť odobrať zmluvne dohodnuté teplo, ktorej opodstatnenosť odvodil

z účelu Zmluvy, uzatvorenej vo vzájomnej spojitosti s ďalšími dvoma rámcovými zmluvami,

ktoré dotvárali komplex zmlúv, pričom uzavrel, že ich účelom bolo zabezpečiť dlhodobé

financovanie projektu.

Generálny prokurátor takisto poukazoval na to, že poplatok za neodber je menší, ako

by bola kúpna cena zodpovedajúca množstvu neodobratého tepla. Preto podľa generálneho

prokurátora nejde o zmluvnú pokutu, nakoľko účelom zmluvnej pokuty nie je znižovanie

primárnej zmluvnej povinnosti. Dovolací súd uvádza, že výška zmluvnej pokuty závisí

výlučne od vôle zmluvných strán, však upravuje moderačné právo súdu

znížiť výšku zmluvnej pokuty, ak bola zmluvná pokuta dojednaná neprimerane vysoko.

Predmetom úvah súdnej praxe aj právnej teórie je tak predovšetkým horná hranica

zmluvnej pokuty a nie úvaha o tom, či zmluvná pokuta môže byť (neprimerane) nízka,

resp. nižšia ako hodnota neposkytnutého plnenia krytého zmluvnou pokutou. Dovolací súd

poukazuje na zásadu autonómie vôle zmluvných strán, ktorá sa aplikuje

v súkromnoprávnych vzťahoch a uzatvára, že v prípade, ak výška zmluvnej pokuty

nepresahuje, resp. sa nerovná hodnote zabezpečovanej povinnosti, nemôže to mať (len

z tohto titulu) za následok neplatnosť, resp. nevynútiteľnosť nárokov z dohody o zmluvnej

pokute, prípadne nemožnosť subsumpcie takejto dohody ako dohody o zmluvnej pokute.

V danej veci konajúce súdy zhodne vyhodnotili, že účelom Zmluvy bolo zabezpečenie

dlhodobého financovania projektu, a to formou zabezpečenia financovania podľa

32

schváleného cash flow projektu uvedeného v prílohe č. 1 Zmluvy. Ako vyplýva

z napadnutých rozsudkov, tento účel sa zmluvné strany preto zaviazali dosiahnuť tým, že na

každý rok stanovili objem tepla, ktorý bol žalovaný povinný od žalobcu odobrať a za toto

odobraté teplo zaplatiť kúpnu cenu, aby sa tento účel mohol naplniť a ak by tak neurobil,

musel zaplatiť poplatok za neodber v zmysle

l. 5.2 Zmluvy, konajúce súdy posúdili, že nebol priestor pre uplatnenie moderačného

oprávnenia v tejto súvislosti.

Dovolací súd ani nezistil, že by sa dojednaním zmluvnej pokuty obchádzala

maximálna cena za odobraté teplo v zmysle cenových predpisov, na čo poukazuje generálny

prokurátor. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky

č. v znení účinnom v dobe rozhodnej pre uplatnené nároky na zaplatenie

poplatku za neodber platilo, že pokuty, úroky (poplatky) z omeškania, náhrady škôd,

prípadne iné sankcie podľa zmlúv a všeobecne záväzných právnych predpisov sa spravidla

nezahŕňajú do kalkulácie nákladov na účely regulácie cien, pričom pri regulácii cien sa

uplatňujú ekonomicky oprávnené náklady, ktoré sa preukazujú účtovnými podkladmi,

kalkuláciami nákladov, prípadne fakturáciou alebo daňovými a colnými podkladmi

a podobne. Preto vzhľadom na dohodnutý účel poplatku za neodber podľa Zmluvy nie

je možné uzavrieť, že by zaplatením zmluvnej pokuty mohlo dôjsť k obchádzaniu cenových

predpisov.

Generálny prokurátor poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný sa o právnej

kvalifikácii poplatku za neodber, ako zmluvnej pokuty, dozvedel až z rozsudku súdu prvého

stupňa, preto nemohol v konaní realizovať svoje procesné právo na uplatnenie tomu

zodpovedajúcej procesnej obrane, čím súd prvého stupňa odňal žalovanému možnosť konať

pred súdom a zaťažil tak konanie vadou podľa Dovolací súd k tomu

uvádza, že v ďalšom konaní žalovaný mohol a aj využil možnosť ovplyvniť výsledok

konania. Urobil tak svojím procesným úkonom v podanom odvolaní, v ktorom sa voči tejto

právnej kvalifikácii urobenej súdom prvého stupňa ohradil. Pokiaľ žalovaný namietal, že v

konaní nemal možnosť uplatniť svoju procesnú obranu, dovolací súd pripomína, že v

rozhodnutí R 39/1993 bol prijatý názor, v zmysle ktorého i keby tieto námietky boli

opodstatnené, podmienka prípustnosti dovolania podľa nie je splnená

v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom (len) pre

asť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na

výsledok konania. V danom prípade žalovaný uplatnil svoje právo ovplyvniť výsledok

konania vo svojom odvolaní, avšak odvolací súd sa s jeho názorom nestotožnil, ale osvojil

si závery súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nevyhodnotil dovolacie

námietky generálneho prokurátora, viažuce sa k poplatku za neodber podľa

l. 5.2 Zmluvy za spôsobilé dovolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s.

p.

Generálny prokurátor ďalej namieta, že v rozsudkoch konajúcich súdov absentuje

skutkový záver, či predávajúci skutočne mal pre kupujúceho k dispozícii dohodnutú tepelnú

kapacitu. Generálny prokurátor teda v mimoriadnom dovolaní vytýka konajúcim súdom,

že rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho dospeli

k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom posúdenia dôvodnosti žalovaného nároku.

V prvom rade dovolací súd uvádza, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných [, ] a hmotnoprávnych [

] vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťažisko

dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený

dopĺňať, pripadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať

dokazovanie ( ). Generálny prokurátor opiera túto svoju námietku len

o tvrdenia žalovaného, ktoré žalovaný predložil konajúcim súdom počas konania,

že porušenie záväzku predávajúceho mať zmluvne dohodnutú kapacitu tepla pre kupujúceho

k dispozícii vyplýva z listu žalobcu zo dňa 14. 05. 2001, ktorým podmieňoval žalobca

dodávku tepla aj odberom elektrickej energie. V tejto súvislosti však dovolací súd považuje

za relevantné vziať do úvahy odôvodnenie prvostupňového rozsudku, ktoré preukazujú,

že konajúce súdy tento argument žalovaného museli vyhodnotiť, a tak námietka o absencii

skutkového zistenia nie je opodstatnená. Prvostupňový súd v tejto súvislosti v odôvodnení

rozsudku uzavrel, že úvahy súdu o poskytnutí kapacity žalobcu dodávať teplo žalovanému

kedykoľvek sú sekundárne, pretože žalovaný by mal povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu

žalobcovi aj v prípade, ak by mu tento kapacitu v skutočnosti neposkytoval. Prvostupňový

súd však v napadnutom rozsudku premietol aj ďalšie skutkové zistenie, a to že žalobca

34

žalovanému nepretržite dodával a žalovaný od žalobcu odoberal teplo od uzavretia Zmluvy

a ďalej uviedol, že pokiaľ ide výpočet poplatku za neodber dohodnutého množstva tepla,

tento bol v jednotlivých faktúrach vypočítaný správne a že žalovaný nemal námietky

k údajom uvedeným v príslušných kalkulačných listoch. Dovolací súd vzhľadom na uvedené

odôvodnenie nemôže prisvedčiť námietke generálneho prokurátora, že v napadnutých

rozsudkoch v tejto súvislosti absentuje skutkové zistenie. Prvostupňový súd jednoznačne

vyjadril svoj záver, že teplo bolo žalovanému zo strany žalobcu dodávané nepretržite, t. j.

bez vzniku omeškania žalobcu s plnením svojho záväzku. Tento záver navyše podporuje

aj skutkové zistenie, že žalovaný nenamietal voči údajom v kalkulačných listoch, ktorými

žalobca vyfakturoval žalovanému poplatok za neodber. Ak aj žalovaný v konaní predložil

ako dôkaz listy, v ktorých sa žalobca vyjadroval k svojej pripravenosti dodávať teplo

žalovanému, tieto skutočnosti konajúce súdy právne neposúdili ako prekážku pre priznanie

žalovaného nároku.»

Generálny prokurátor ďalej namietal, že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili

povinnosť zmluvných strán uzatvárať ročné zmluvy podľa čl. 2.1 zmluvy, pričom túto

skutočnosť považoval za odkladaciu podmienku, ktorá podmieňovala platnosť zmluvy.

V súvislosti s touto námietkou najvyšší súd poukázal na § 270 ods. 1 Obchodného

zákonníka a , pričom uviedol:

„Dovolací súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí uzatvára, že súdy

v prejednávanej právnej veci aplikovali . Generálny

prokurátor síce poukazuje na právny záver v napádanom prvostupňovom rozhodnutí, str.

25, v ktorom podľa generálneho prokurátora absentuje právne posúdenie veci v kontexte

, avšak nevzal do úvahy ďalšie časti odôvodnenia súdu

prvého stupňa. Tieto ďalšie časti odôvodnenia sú relevantné pre posúdenie dôvodnosti

vznesenej námietky, nakoľko súvisia s posúdením právnej otázky, či súdy aplikovali § 270

ods. 1 na skutkový stav. V odôvodnení prvostupňového rozsudku na

strane 25 ods. 1 sú uvedené právne závery súdu prvého stupňa ohľadom platnosti Zmluvy,

uzavretej ako kúpnej zmluvy podľa a nasl. bez ohľadu na

potrebu uzatvorenia ročných zmlúv, uvedené právne závery súd prvého stupňa naviazal na

právne závery uvedené v jeho skoršom rozhodnutí, s ktorými sa stotožnil. Súd prvého stupňa

teda stotožniac sa so svojim pôvodným záverom uzavrel, že Zmluva uzavretá dňa

10. 11. 1999 nadobudla účinnosť v súlade s čl. 8.1 Zmluvy dňa 27. 11. 1999, t. j. strany si

výslovne dohodli dátum platnosti a účinnosti Zmluvy, pričom neviazali túto platnosť na

uzavretie ročných zmlúv (a nepodriadili ju tak režimu odkladacej podmienky). Zmluvné

strany sa tak osobitnou dohodou o vzniku platnosti a účinnosti Zmluvy zakotvenej v čl. 8.1

Zmluvy vyvrátili právnu domnienku o odkladacej podmienke v zmysle § 270 ods. 1

. Tým, že súd prvého stupňa aplikoval pri svojom právnom posúdení

čl. 8.1 Zmluvy, nemal dôvod aplikovať právnu domnienku o existencii odkladacej

podmienky v zmysle (takúto domnienku o existencii

odkladacej podmienky by mohol aplikovať len v prípade neexistencie dohody uvedenej

v čl. 8.1 Zmluvy).

V zmysle podmienka môže mať nielen charakter

odkladacej podmienky, ale aj charakter rozväzovacej podmienky. S poukazom na svoje

skoršie rozhodnutie súd prvého stupňa sa aj v tomto prípade vysporiadal s právnou

otázkou, že záväzok zmluvných strán uzatvárať ročné zmluvy nemal charakter rozväzovacej

podmienky. Uvedené vyplýva z toho, že súd prvého stupňa vyvodil záver, že s poukazom

na Zmluva ostala platnou zmluvou aj bez uzavretia

ročných zmlúv, ktoré mali len precizovať základ daný v Zmluve, keďže súd mal

za preukázanú vôľu strán byť viazaný Zmluvou aj v prípade jej nedoplnenia ročnými

zmluvami, a to predovšetkým pre jej priamo v Zmluve deklarovaný účel. Súd prvého stupňa

uzavrel, že Zmluva bola uzavretá ako rámcová zmluva, ktorá spolu s ostatnými dvoma

rámcovými zmluvami bola podmienkou poskytnutia dlhodobého úveru od Európskej

investičnej banky pre žalobcu, ako aj za účelom trvalého splácania tohto dlhodobého úveru.

Neuzatvorenie ročnej zmluvy na určitý rámcový rok preto podľa súdu prvého stupňa nemal

spôsobiť neplatnosť Zmluvy, nakoľko by to bolo v rozpore so spomínaným účelom

rámcových zmlúv, zameraným na dlhodobé financovanie žalobcu, ako bol dojednaný

zmluvnými stranami v ustanoveniach Zmluvy.

Vzhľadom na jednotnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia dovolací súd pri

skúmaní dôvodnosti námietky vznesenej generálnym prokurátorom bral ohľad aj na tieto

vyššie uvedené

36

asti odôvodnenia skoršieho prvostupňového rozhodnutia, pretože ak by sa súd

prvého stupňa vo svojom novom rozhodnutí nestotožnil so svojimi skoršími závermi,

nepremietol by ich do svojho nového rozhodnutia, ale by poskytol iné právne a skutkové

zistenia a závery, prípadne by vysvetlil, prečo a ako sa od svojich skorších skutkových

zistení a právnych záverov odchýlil. Keďže tak neurobil, ale sa v novom rozsudku stotožnil

so svojimi skoršími právnymi a skutkovými závermi, čo do platnosti Zmluvy ako kúpnej

zmluvy uzavretej podľa aj v kontexte ustanovenia

, je potrebné posudzovať toto odôvodnenie komplexne v jeho

celistvosti. Vzhľadom na jednotnosť konania na uvedenom závere nič nemení ani to,

že skorší prvostupňový rozsudok bol vyšším súdom zrušený, pretože súd prvého stupňa

nebol povinný prehodnotiť vo všetkých ohľadoch svoje skoršie právne závery. Bol povinný

tieto prehodnotiť v závislosti od viazanosti právnym názorom súdov vyššieho stupňa a tieto

svoje právne závery aj riadne premietnuť do odôvodnenia svojho nového rozsudku,

o aj vykonal.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke generálneho

prokurátora, že konajúce súdy neaplikovali ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného

zákonníka, pretože vyhodnotili, že Zmluva bola platná už jej uzavretím zmluvnými stranami

a že neuzavretie ročných zmlúv nemalo na túto platnosť vplyv, a to berúc do úvahy

ustanovenie .“

Generálny prokurátor ďalej argumentoval, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú,

preto mohla byť ukončená výpoveďou. Ďalej tiež uviedol, že konajúce súdy sa dopustili

neprípustnej konverzie právneho úkonu tým, že dohodu o cene od roku 2014 považovali

za neplatnú a zostávajúcu časť zmluvy považovali za uzavretú na dobu neurčitú,

čo nezodpovedá vôli zmluvných strán. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„Dovolací súd v tejto súvislosti však musí poukázať na skutočnosť, že generálny

prokurátor vyňal len časť zo zdôvodnenia konajúcich súdov, pričom podstatnú časť

týkajúcu sa posúdenia tejto právnej otázky vynechal. Konajúce súdy neuviedli, že Zmluva

bola uzavretá na dobu určitú, a to do uzavretia Dlhodobej zmluvy, ale to, že Zmluva bola

uzavretá do uzavretia Dlhodobej zmluvy alebo do splatenia úveru žalobcom Európskej

investičnej banke, t. j. do konca roku 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane

skôr. Ďalej súdy uviedli, že aj z prílohy č. 1 Zmluvy je zrejmé, že celková doba trvania

Zmluvy nemôže presahovať rok 2023 ako hraničný rok životnosti celého projektu.

Je pochopiteľné, že v zmysle zásady autonómie vôle sa zmluvné strany môžu dohodnúť

na zániku ich záväzkovo-právneho vzťahu, avšak v Zmluve sa zmluvné strany explicitne

vyjadrili, že záväzok podľa Zmluvy má skončiť uzavretím ďalšej nadväzujúcej zmluvy, t. j.

Dlhodobej zmluvy. Súdy nemohli opomenúť, že strany odvodzovali trvanie záväzkového

vzťahu podľa Zmluvy aj od tejto právnej skutočnosti. Nie je však pravdou, že z toho súdy

vyvodili, že Zmluva je uzavretá na dobu určitú.

Konajúce súdy podrobili skúmaniu štyri časové okamihy za účelom vyhodnotenia

doby trvania záväzkového vzťahu podľa Zmluvy. Skúmali moment dohodnutého nahradenia

Zmluvy Dlhodobou zmluvou, ďalej skúmali okamih dohodnutého uzavretia zmluvy

smerujúcej k zvýšeniu základného imania strategickým investorom, následne okamih

po splatení úveru Európskej investičnej banke a na záver okamih ukončenia životnosti

projektu.

Konajúce súdy správne vyhodnotili, že Zmluva nebola uzatvorená na dobu neurčitú,

a preto ani nemohla byť platne vypovedaná. Dospeli k tomuto záveru jednak s poukazom

na okamih splatenia úveru a jednak s poukazom na okamih ukončenia životnosti Projektu,

pričom uviedli, že Zmluva je v akomkoľvek z týchto prípadov (či už by platil ktorýkoľvek

z týchto okamihov) uzavretá na dobu určitú.

Dovolací súd uvádza, že súdy správne vyhodnotili, že Zmluvné strany si dohodli

dodávku a odber tepla do roku 2023, t. j. po dobu životnosti Projektu tak, ako sa uvádza aj

v samotnej prílohe č. 1. Podľa Zmluvy príloha č. 1 tvorí jej neoddeliteľnú súčasť a obsahuje

tzv. základné zmluvné parametre Projektu. Zmluvné strany si v prílohe dohodli odbery

od roku 1999 do roku 2023. Súdy tak správne uzavreli, že zmluva je uzavretá na dobu

určitú. Takisto je potrebné uviesť, že účelom Zmluvy, ako je to vyjadrené v jej jednotlivých

ustanoveniach, je záujem zmluvných strán na zabezpečení financovania Projektu, resp.

splácania úveru, ktorým sa zabezpečilo financovanie Projektu. Naplnenie tohto účelu strany

premietli do kalkulácie vyjadrenej v prílohe č. 1 k Zmluve tým, že už pri uzatvorení Zmluvy

zmluvné strany si stanovili finančné parametre výnosov Projektu od roku 1999 do roku

2023, čím obmedzili životnosť Projektu, t. j. vymedzili obdobie, ktoré je potrebné

38

na dosiahnutie naplnenia účelu Zmluvy. Zároveň tým obmedzili trvanie ich záväzkového

vzťahu do tohto okamihu (t. j. do roku 2023).

Súdy sa takisto zaoberali okamihom splatenia úveru Európskej investičnej banke

a dojednaním čl. 4.6 Zmluvy, podľa ktorého po ukončení kalendárneho roka, v ktorom bude

splatený dlhodobý úver, sa bude cena za dodávku a odber tepla riadiť bežnými cenovými

princípmi pre stanovenie ceny tepla v danom období. Súdy uviedli, že od roku 2014

dochádza k nemožnosti stanovenia cena tepla a tým aj k odpadnutiu dohody o podstatnej

náležitosti kúpnej zmluvy. Odkaz na inštitút bežných cenových predpisov podľa konajúcich

súdov nie je dostatočne určitý, aby takýto zhodný prejav vôle zmluvných strán v tak

podstatnej náležitosti založil. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy −

ceny po roku 2013 platnosť Zmluvy ako kúpnej zmluvy zaniká. Ako správne uviedol

generálny prokurátor, na základe okamihu zániku platnosti Zmluvy nie je možné prijať

záver o tom, či bola Zmluva dohodnutá na dobu určitú. Uvedená skutočnosť môže mať vplyv

len na posúdenie, kedy Zmluva mala stratiť platnosť bez ohľadu na dohodu zmluvných strán

o dobe trvania záväzkového vzťahu podľa Zmluvy. To však nič nemení na tom, že súdy

právne posúdenie vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy ako zmluvy na dobu určitú správne opierali

aj o okamih životnosti projektu podľa Zmluvy a uviedli, že v každom prípade (rozumej

aj v prípade dohodnutia Zmluvy po dobu životnosti projektu) je Zmluva uzatvorená na dobu

určitú.

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti vyhodnotil dovolací súd mimoriadnym

dovolaním napadnuté rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu za správne,

spočívajúce na správnom právnom posúdení veci. Preto mimoriadne dovolanie podľa

zamietol.“

3. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že námietky sťažovateľa v jeho

sťažnosti podľa sú v zásade totožné s argumentáciou, ktorú uviedol

v dovolaní, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. septembra 2015.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vysporiadal s jednotlivými

námietkami sťažovateľa. Najvyšší súd poskytol v odôvodnení napadnutého uznesenia

vlastné odpovede na námietky sťažovateľa, prípadne poukázal na tie časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného

súdu zo 7. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením z 9. januára 2012, ktoré

obsahovali odpovede na tieto námietky. Právne závery najvyššieho súdu nie sú v rozpore

so zmyslom a účelom príslušných ustanovení zákona o energetike, ,

o znalcoch, tlmočníkoch

a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o znalcoch“), preto ich nemožno považovať za arbitrárne.

Ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery v napadnutom

uznesení z 10. septembra 2015 primerane odôvodnil, tieto závery preto nie sú zjavne

neodôvodnené. Odpovede, ktoré uvádza najvyšší súd v napadnutom uznesení, považuje

ústavný súd za primerane adresné a konkrétne, nepovažuje ich za paušálne a ani všeobecné.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu takto predstavuje dostatočný

podklad pre výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento odmietol dovolanie

sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kľúčovú námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezákonnosti kontrolného

znaleckého posudku ústavu súdneho inžinierstva, ústavný súd poukazuje na to,

že predmetný kontrolný znalecký posudok vypracoval subjekt, ktorý bol zapísaný

v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov podľa § 4 a nasl. zákona o znalcoch pre

odbor energetika. Výhrady, ktoré sťažovateľ uvádza voči spracovateľom znaleckého

posudku, sa javia byť účelové. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ namieta, mu museli byť známe

už v čase, keď bol do konania ustanovený ústav súdneho inžinierstva a bolo mu uložené,

aby vypracoval kontrolný znalecký posudok, preto ich sťažovateľ mohol a mal uplatniť ešte

predtým, ako ústav súdneho inžinierstva začal vyhotovovať kontrolný znalecký posudok.

V sťažnosti uvedené námietky sťažovateľa skôr vyjadrujú jeho nespokojnosť so závermi,

ktoré ústav súdneho inžinierstva uviedol v kontrolnom znaleckom posudku. Tieto námietky

však podľa ústavného súdu nemajú taký charakter, aby im bolo možné priznať ústavnú

relevanciu a odvodiť z nich namietané porušenie označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru. V tomto kontexte je potrebné následne hodnotiť aj námietku

sťažovateľa, že konajúce súdy nevyhoveli jeho návrhu na výsluch spracovateľov

kontrolného znaleckého posudku. Krajský súd nevyhovel tomuto návrhu, avšak na výhrady

40

sťažovateľa reagoval, a to tak, že ich predložil ústavu súdneho inžinierstva, aby sa k nim

vyjadril, pričom následne v odôvodnení napadnutého rozsudku na obsah vyjadrenia ústavu

súdneho inžinierstva poukázal. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

z 10. septembra 2015 na túto skutočnosť tiež poukázal a voči tomuto postupu krajského

súdu nemal výhrady. Ústavný súd považuje tento postup najvyššieho súdu za ústavne

akceptovateľný. Krajský súd sa rovnako tak vysporiadal s tým, prečo nevyhovel návrhu

sťažovateľa na ustanovenie ďalšieho znalca – znaleckej organizácie s medzinárodnou

kredibilitou. Tento postup zodpovedá ustanoveniam , ktoré

nezaväzujú súd, aby vyhovel každému návrhu účastníka na vykonanie určitého dôkazu,

avšak ukladajú mu, aby v rozhodnutí vysvetlil, prečo konkrétny návrh neakceptoval

a navrhovaný dôkaz nevykonal (porovnaj napr. , ).

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 10. septembra 2015, najvyšší

súd v jeho odôvodnení reaguje na dovolaciu argumentáciu generálneho prokurátora

v mimoriadnom dovolaní. Generálny prokurátor namietal dovolací dôvod podľa § 243f

ods. 1 písm. c) , t. j. že napadnuté rozsudky krajského súdu a okresného súdu spočívajú

v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd poskytol odpovede na jednotlivé

námietky generálneho prokurátora, ktoré sa týkali vymedzených skutkových a právnych

aspektov predmetnej veci, a to predovšetkým právnej kvalifikácie poplatku za neodber

vyplývajúceho zo zmluvy, existencie a relevancie skutkového záveru o tom, či žalobca

skutočne mal v rozhodnom období k dispozícii dohodnutú tepelnú kapacitu pre sťažovateľa,

namietaného porušenia právnych predpisov upravujúcich cenu z dôvodu kumulácie ceny

za skutočne odobraté teplo a poplatku za neodber, relevancie toho, že sťažovateľ

sa dozvedel o právnej kvalifikácii poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty až z rozsudku

okresného súdu zo 7. novembra 2011, výkladu ustanovení zmluvy o tom, že zmluvné strany

majú konkretizovať niektoré dojednania v ročných zmluvách, a tiež tých ustanovení

zmluvy, ktoré boli relevantné pre záver, či zmluva je uzavretá na dobu neurčitú alebo

na určitý čas, a tak aj možnosti ukončiť zmluvu výpoveďou.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku

z 10. septembra 2015 vo svojej podstate predstavujú konkretizovanú odpoveď

na vymedzené skutkové a právne aspekty predmetnej veci, a to v rozsahu a z hľadísk, ktoré

neboli predmetom napadnutého konania najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa. Ani tieto

právne závery nepovažuje ústavný súd za arbitrárne, prípadne za zjavne neodôvodnené.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na to, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad

vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

z 10. septembra 2015 prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup

súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie

základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru

(, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

z 10. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

vyjadreným v napadnutom uznesení a v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení zákona o energetike, , Občianskeho

42

zákonníka a zákona o znalcoch najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali

existenciu vecnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015