Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca

spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti

, , zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom,

Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, na porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a a podľa ,

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -362 z 30. júla 2015, ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla

2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj podľa čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -362 z 30. júla 2015, ako aj

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2017.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je poisťovňou

podnikajúcou na základe príslušného povolenia pre odvetvie povinného zmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, u ktorej bol

proti tejto zodpovednosti poistený aj vodič motorového vozidla, ktorý 20. marca 2008

spôsobil dopravnú nehodu, ktorou bolo zasiahnuté do osobnostných práv určitých troch

fyzických osôb. Tieto osoby sa ako žalobcovia pred Okresným súdom Brezno (ďalej len

„okresný súd“) domáhali náhrady nemajetkovej ujmy 133 500 € tak voči vodičovi ako

žalovanému v 1. rade, ako aj voči sťažovateľke – jeho poisťovateľovi ako žalovanému

v 2. rade. Okresný súd rozsudkom č. k. -261 z 5. februára 2014 tejto žalobe

čiastočne vyhovel voči obom žalovaným a krajský súd rozsudkom č. k. -362

z 30. júla 2015 tento rozsudok potvrdil. Vo vzťahu k sťažovateľke krajský súd odôvodnil

vyhovujúci rozsudok v zásade odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka

dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením sp. zn. z 11. decembra

2017.

3. Sťažovateľka v sťažnosti vznáša dve skupiny námietok. Jednak tvrdí, že sa jej

postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom tým, že jej nebolo doručené podanie

žalovaného v 1. rade, ale toto bolo len prečítané na pojednávaní 20. januára 2011. Najvyšší

súd však toto porušenie práva nepovažoval za odňatie možnosti konať pred súdom podľa

účinného do 30. júna 2016 (ďalej len

„OSP“). Na druhej strane sťažovateľka namieta, že krajský súd sa vo svojom rozsudku

nevyrovnal so všetkými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, čím je tento

rozsudok arbitrárny. Krajský súd svoj rozsudok voči sťažovateľke založil na údajnom

eurokonformnom výklade o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom

poistení“), jeho záver je však nesprávny. Súdny dvor Európskej únie nebol oprávnený

vykladať vnútroštátne právo, len právo Európskej únie, vnútroštátny súd však môže

vychádzať len z vnútroštátneho práva, teda zákona o povinnom zmluvnom poistení. Podľa

ustálenej judikatúry našich súdov (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

a , ďalej judikát R 127/2014, rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

) sú inštitúty náhrady škody podľa a nasl.

a ochrany osobnosti podľa a nasl. odlišné a práva z nich

vyplývajúce sú samostatné. To vraj vylučuje možnosť, aby sa nároky z ochrany osobnosti

uspokojovali z povinného zmluvného poistenia a aby sa zahŕňali pod pojem „náhrada škody

na zdraví“ v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Krajský súd

sa ďalej vraj nevyrovnal ani s námietkou nedostatku príčinnej súvislosti medzi dopravnou

nehodou a nárokmi žalobcov tak, ako príčinnú súvislosti vymedzuje ustálená judikatúra

(judikáty R 7/1979 a 61/2008, rozhodnutia sp. zn. , ,

, , ). Podobne Súdny dvor Európskej únie

v rozsudku z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14 vyslovil názor, že ujmu, ktorú utrpeli

pozostalí v súvislosti s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, treba považovať len

za nepriamy následok nehody. Podľa názoru sťažovateľky ju tak toto oslobodzovalo

od povinnosti plniť nemajetkovú ujmu. Okresný súd aj krajský súd však v prerokúvanej veci

postupovali v rozpore s judikatúrou ústavného súdu. Neskúmali ani súkromnoprávne

aspekty poistnoprávneho vzťahu medzi žalovaným v 1. rade a sťažovateľkou ako jeho

poisťovateľkou, ktorá podľa zákona má možnosť odmietnuť uzavretie poistnej zmluvy.

V ich vzťahu teda neprichádza do úvahy priama aplikácia smernice, tá je prípustná len

vo vzťahu medzi jednotlivcom a členským štátom. Sťažovateľka podniká podľa zákona

č. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, súčasťou poistných podmienok nie je zodpovednosť za náhradu

nemajetkovej ujmy a táto nie je zohľadnená ani vo výpočte poistného. Závermi krajského

súdu sa tak bezdôvodne zasahuje do riadneho podnikania sťažovateľky.

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd okrem iného rozhoduje o sťažnostiach

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Každú takúto sťažnosť ústavný súd predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona

č. o Ústavnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“), ktorý sa podľa jeho použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019. Podľa zákona o súde môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť podľa možno podľa ustálenej judikatúry

považovať takú ústavnú sťažnosť, pri ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (z posledného obdobia napr. , ,

s početnými odkazmi na predchádzajúcu judikatúru).

6. Sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd neposúdil ako odňatie

možnosti konať pred súdom postup súdov nižších stupňov, ktoré jej nedoručili podanie

žalovaného v 1. rade, ale ho len oboznámili na pojednávaní 20. januára 2011. V tejto

súvislosti ústavný súd pripomína judikatúru samotného najvyššieho súdu, podľa ktorej

podmienka prípustnosti dovolania podľa nie je splnená v prípade, že sa

účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník

následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti

rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (judikát R 39/1993). Tieto závery

vo svojej judikatúre akceptoval aj ústavný súd (porov. v tomto zmysle napr. uznesenia

sp. zn. , ). Z údajov samotnej sťažovateľky je zjavné, že ňou

tvrdená vada sa mala vyskytnúť v januári 2011 (!), pričom okresný súd rozhodol vo veci

rozsudkom z 5. februára 2014 a krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom

z 30. júla 2015. Aj keby teda bola pravda, že nedoručenie vyjadrenia žalovaného v 1. rade

(teda účastníka vystupujúceho na tej istej strane konania ako sťažovateľka) bol nesprávny

postup súdu, sťažovateľka mala dostatok možnosti uplatniť svoj vplyv na výsledok konania

tak pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom. Ústavný súd preto nepovažuje

záver najvyššieho súdu o tom, že tým nebola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle , za neodôvodnený alebo arbitrárny.

7. Sťažovateľka ďalej namietala arbitrárnosť rozsudkov okresného súdu a krajského

súdu a v nadväznosti na to aj uznesenia najvyššieho súdu, keď tento mal práve kvôli tejto

arbitrárnosti uznať jej dovolanie za prípustné podľa tak, ako to vyložil

vo svojej judikatúre (R 2/2016). Je teda zrejmé, že záver o porušení práv sťažovateľky

odmietnutím jej dovolania je závislý na tom, či sa budú za arbitrárne považovať rozsudky

okresného súdu a krajského súdu. Oproti názoru sťažovateľky však ústavný súd tieto

rozsudky za arbitrárne nepovažuje. Je pravdou, že v čase podania ústavnej sťažnosti

existovali rôzne názory na výklad § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti a na to, či poisťovateľ zodpovedá aj za nároky, ktoré je povinný

uspokojiť jeho poistený z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla obetiam

dopravnej nehody zásahom do ich osobnostných práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Medzičasom však záver, že eurokonformný výklad citovaného ustanovenia,

zohľadňujúci rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12,

nemožno považovať za arbitrárny, sa stal pevnou súčasťou rozhodovacej praxe ústavného

súdu (porov. najmä nález sp. zn. , ktorým bol zrušený aj sťažovateľkou

citovaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. , ale tiež uznesenia sp. zn.

alebo ).

8. Na základe uvedeného tak ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu,

ktorý z uvedeného právneho názoru takisto vychádza, nemožno považovať za arbitrárny,

a tak je zjavne bezdôvodná námietka sťažovateľky, že by jeho arbitrárnosťou došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a listiny.

V dôsledku toho potom nemožno považovať za arbitrárne ani uznesenie najvyššieho súdu,

ktoré samo nepovažovalo tento rozsudok za arbitrárny. V súlade s tým je potom vylúčené aj

to, aby aplikáciou takto vyloženého § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti došlo k zásahu do práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny. Povinnosť poskytovať poistné plnenie poškodeným

(osobám dotknutým zásahom) vyplýva sťažovateľke zo zákona a z toho, že škodcom

(pôvodcom zásahu) je osoba, ktorá je poistená z poistnej zmluvy, ktorú sťažovateľka riadne

uzavrela. Sťažovateľka pritom ani netvrdila, že by v prerokúvanej veci nebola

poisťovateľkou žalovaného v 1. rade. To, že sťažovateľka pri uzavretí poistnej zmluvy

nepredpokladala, že bude musieť uspokojovať aj nároky na náhradu nemajetkovej ujmy,

teda že nepredpokladala taký výklad ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti, nemôže znamenať, že jej povinnosť platiť bude predstavovať neoprávnený

zásah do práva vlastniť majetok v zmysle citovaných ustanovení a listiny. Konečne,

ústavný súd nevidí ani žiaden súvis medzi napadnutými rozhodnutiami a právom

sťažovateľky podnikať v zmysle a listiny, ktoré podľa

judikatúry zahŕňa právo výkonu hospodárskej činnosti podľa svojho uváženia (porov.

, či ). Sťažovateľke sa týmito rozhodnutiami nebráni

podnikať v ňou zvolenom odvetví poistenia ani sa nimi nebráni prispôsobiť svoje

podnikanie novým podmienkam, ktoré podľa sťažovateľky vznikli prijatím uvedeného

výkladu § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti.

9. Zo všetkých uvedených dôvodov tak ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

podľa odmietol v celom rozsahu ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu