Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 137/2020
PDF · 278.82 KB
No categories available
III. ÚS 137/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku
(sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , ,
, , ,
, , , všetci
, , ,
, a , ,
, zastúpených advokátkou JUDr. Beátou Kaprinayovou, Jašíkova 2, Bratislava,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 231/2006 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 238/2015 z 22. októbra 2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 32/2018, takto
rozhodol:
1. Základné právo , , ,
, a na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 231/2006 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 238/2015 z 22. októbra 2015 a postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 32/2018 p o r u š e n é b o l i .
2. , , , ,
a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému v sume po 700 € (slovom sedemsto eur), ktoré j e Okresný súd
Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n é spoločne
a nerozdielne nahradiť , , ,
, a
trovy konania v sume 1 162,92 € (slovom tisícstošesťdesiatdva eur a deväťdesiatdva centov)
na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Beáty Kaprinayovej, Jašíkova 2, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 137/2020-17 z 15. apríla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , , ,
, , ,
, všetci , ,
, , a ,
, (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátkou JUDr. Beátou Kaprinayovou, Jašíkova 2, Bratislava, podľa § 56
ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 231/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Co 32/2018 (ďalej len „napadnuté konania“) a vo zvyšnej časti
ústavnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia sú stranou sporu
v konaní o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 14 C 231/2006 v procesnom postavení žalobcov v 1. až 6. rade. Žaloba bola
okresnému súdu podaná 13. novembra 2006.
3. Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti uviedli, že porušenie ich práv (bod 1
tohto rozhodnutia) v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 231/2006 už
bolo predmetom rozhodovania ústavného súdu, ktorý nálezom sp. zn. II. ÚS 238/2015
z 22. októbra 2015 (ďalej len „nález ústavného súdu“) konštatoval porušenie práv
sťažovateľov, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal
sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume po 4 000 €, ako aj náhradu trov
konania. Uvedený nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2015.
Podľa sťažovateľov okresný súd nerešpektuje závery vyslovené v náleze ústavného súdu
a v konaní dochádza k opakovaných prieťahom.
4. Sťažovatelia v sťažnosti okrem prehľadu procesných úkonov okresného súdu
po doručení nálezu ústavného súdu uviedli, že vo veci bol vyhlásený rozsudok č. k.
14 C 231/2006-438 z 27. februára 2017 (ďalej len „rozsudok vo veci samej“). Proti
rozsudku vo veci samej podal žalovaný 3. mája 2017 odvolanie. Podľa názoru sťažovateľov
„Krajskému súdu bol spis zaslaný 15.2.2018 - t.j. po roku od vynesenia rozsudku OS
14C/231/2006-438 zo dňa 27.2.2017. Dňa 7.8.2018 bol spis po urgencii poskytnutý
žalobcom na nahliadnutie. Zo spisu vyplynulo, že KS vo veci nekonal...“. Sťažovatelia ďalej
uvádzajú: „Od začiatku sporu uplynulo už 13 rokov, pričom od udalosti, ktorá spôsobila
zásah do osobnej integrity žalobcov už 15 rokov a od vydania nálezu Ústavného súdu však
prešli už takmer 4 roky žalobcovia majú za to, že v konaní ide o extrémne prieťahy.“
5. Následne sťažovatelia konštatujú, že „V posudzovanom prípade nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy sa viaže priamo na osobu odporcu a neprechádza na právnych
nástupcov odporcu v prípade jeho smrti. Ak by došlo k takejto situácii, nárok pozostalých
po , ktorého sa domáhajú od 13.11.2006 by zanikol, k čomu by výrazne
prispela nečinnosť súdov v konaní.“.
6. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov v 1. až 6. rade na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavou Slovenskej republiky a právo na prejednanie
veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/231/2006 a veci sp. zn. 2 Co/32/2018 porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje vo veci sp. zn. 2 Co/32/2018 konať bez
zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi v 1. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 16.000,- €,
sťažovateľovi v 2. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 16.000,- €,
sťažovateľovi v 3. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 16.000,- €,
sťažovateľovi v 4. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 16.000,- €,
sťažovateľovi v 5. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 16.000,- €,
sťažovateľovi v 6. rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 16.000,- €, ktoré sú
spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...
4. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne
povinní nahradiť sťažovateľom v 1. až 6. rade trovy konania a právneho zastúpenia vo
výške 1.099,56 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľov... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Vyjadrenie okresného súdu, krajského súdu a replika sťažovateľov
7. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr 37/2020 z 25. mája 2020
doručeným ústavnému súdu 26. mája 2020 vyjadrila k ústavnej sťažnosti predsedníčka
okresného súdu, ktorá v podstate potvrdila dlhšie časové obdobia nečinnosti medzi
niektorými vykonanými úkonmi a uviedla chronologický prehľad jednotlivých úkonov
okresného súdu v napadnutom konaní. Poukazuje, že:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že v čase od právoplatnosti
označeného nálezu Ústavného súdu SR zákonný sudca vykonával procesné úkony smerujúce
k rozhodnutiu vo veci, dňa 27.02.2017 bol vo veci vyhlásený rozsudok. Následne po podaní
odvolania boli vykonávané procesné úkony za účelom predloženia spisu odvolaciemu súdu,
predkladacia správa bola vyhotovená dňa 15.02.2018.
Mám za to, že vo veci sa priebežne konalo, i keď v niektorých obdobiach sú úkony
vykonávané vo väčších časových odstupoch.“
7.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení vyslovila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v danej veci v zmysle § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
7.2. Ústavný súd v záujme objektívneho posúdenia veci požiadal okresný súd
o predloženie súdneho spisu, ktorý mu okresný súd doručil na nahliadnutie 19. júna 2020.
Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, z vyjadrenia okresného súdu a krajského
súdu a z ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil v období po právoplatnosti nálezu ústavného
súdu až do právoplatného skončenia veci takýto stav napadnutého konania:
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že v náleze ústavného súdu bolo ako posledný úkon
v chronologickom prehľade zaznamenané predloženie spisu dovolaciemu súdu
na rozhodnutie o dovolaní zo 16. februára 2015. Následne okresný súd 6. marca 2015
dodatočne zaslal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd)
vyjadrenie sťažovateľov k dovolaniu. Dovolací súd uznesením č. k. 5 Cdo 121/2015-350
z 22. júna 2016 dovolanie odmietol a sťažovateľom nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania [žalovaný podal dovolanie smerujúce proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí
návrhu žalovaného na pristúpenie (ďalej len
„poisťovňa“) ako ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného a proti
potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu, pozn.]. Sťažovatelia doručili 28. júla 2016
okresnému súdu urgenciu a žiadosť o nariadenie termínu pojednávania. Okresný súd
4. augusta 2016 zaslal poisťovni výzvu, či sa bude naďalej zúčastňovať konania v postavení
intervenienta na strane žalovaného. Poisťovňa podaním z 15. augusta 2016 oznámila
okresnému súdu, že má záujem zúčastňovať sa konania v postavení intervenienta, pričom
však v tomto, ale aj v iných podaniach poukázala, že podľa jej názoru predmetom poistného
krytia nie je náhrada nemajetkovej ujmy (k tomu porov. III. ÚS 83/2019, I. ÚS 310/2019).
Následne došlo v konaní niekoľkokrát k zmene zákonného sudcu a k nariadeniu
pojednávania na 10. február 2017 (odročené pre účely rokovania o zmieri, pozn.)
a na 27. február 2017, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej. Proti rozsudku
vo veci samej podal žalovaný 4. mája 2017 odvolanie. Od podania odvolania boli
okresnému súdu doručené celkovo 4 podania strán sporu a intervenienta (vyjadrenie
sťažovateľov zo 6. júna 2017, vyjadrenie žalovaného z 15. decembra 2017, vyjadrenie
intervenienta z 31. januára 2018 a vyjadrenie sťažovateľov z 13. februára 2018), ktoré
okresný súd vzájomne doručoval a vyzýval na vyjadrenie až do predloženia veci krajskému
súdu 15. februára 2018.
Po predložení veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, krajský súd bez
nariadenia pojednávania verejne vyhlásil rozsudok až 22. mája 2019 (právoplatný 26. júna
2019). Verejnému vyhláseniu rozsudku predchádzala žiadosť o zapožičanie trestného spisu
z 1. apríla 2019.
8. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprV 221/2020 z 11. júna 2020
doručeným ústavnému súdu 12. júna 2020 vyjadril k ústavnej sťažnosti predseda krajského
súdu, ktorý poukázal na vysoký počet nevybavených spisov v senáte 2 Co a na to, že
uvedený senát vybavuje aj poručenskú agendu, ktorá vyžaduje potrebu zrýchleného
konania. Uviedol, že z vyjadrenia k predmetnej ústavnej sťažnosti JUDr. Michaely
Královej, predsedníčky senátu 2 Co, vyplýva, že vec bola predložená krajskému súdu
16. februára 2018. Predsedníčka senátu tiež uviedla, že spis bol 1. marca 2019 prevzatý
sudkyňou JUDr. Nadeždou Wallnerovou, ktorá bola dočasne pridelená na výkon funkcie
sudcu na krajskom súde. Predseda krajského súdu poukazuje na vyjadrenie predsedníčky
senátu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje:
„Menovaná sudkyňa dňom 01.03.2019 prevzala celkom 175 nerozhodnutých spisov,
z toho 13 spisov, ktoré napadli na odvolací súd v roku 2015, 1 spis z roku 2016 a 55 vecí
z roku 2017. Senát 2Co má podľa vyjadrenia JUDr. Královej v oddelení celkom 330
nevybavených spisov s tým, že senát 2Co rozhoduje aj agendu poručenskú. Z dôvodu vyššie
uvedených počtov nevybavených spisov a z dôvodu vybavovania aj agendy poručenskej,
ktorá je agendou vyžadujúcou zrýchlené konanie, nebolo v objektívnych možnostiach
referujúcej sudkyne vybaviť predmetnú vec ihneď, ako ju prevzala. Referujúca sudkyňa vec
vzhľadom na dátum predloženia tunajšiemu súdu a predmet sporu naštudovala i mimo
poradia a dňa 22.05.2019 bol vo veci vydaný rozsudok.“
8.1 Predseda krajského súdu uviedol chronologický prehľad jednotlivých úkonov
krajského súdu v napadnutom konaní a vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci v zmysle § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
9. Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila, či
trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky
okresného súdu sp. zn. Spr 37/2020 z 25. mája 2020 a predsedu krajského súdu sp. zn.
1 SprV 221/2020 z 11. júna 2020 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska k veci.
9.1 Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 5. júna
2020 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a uviedla:
„... mám za to, že aj zo samotných vyjadrení vyplývajú prieťahy v konaní a v čase
podania sťažnosti nebolo vo veci samej rozhodnuté. Súčasne si dovoľujem poukázať na
skutočnosť, že aj keď vo veci samej ku dnešnému dňu je právoplatne rozhodnuté, o výške
priznaných trov konania ešte rozhodnuté nebolo.“
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. Sťažovatelia sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom
k porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu
a postupom krajského súdu v napadnutých konaniach.
17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde
alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu,
t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho
orgánu. Na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby štátne
orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(I. ÚS 10/98).
19. Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho
konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných
záväzkov Slovenskej republiky je garantovať účastníkom súdneho konania právo
na prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) a zabezpečiť
odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu
v primeranej dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
20. Judikatúra ESĽP a nadväzne i judikatúra ústavného súdu sa tiež ustálila v tom, že
otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania
a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa rovnakých kritérií posudzoval ústavný súd
aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
22. Táto povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
už od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Tento základný princíp konania je premietnutý aj do ďalších ustanovení Civilného
sporového poriadku.
23. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konania,
ktorých predmetom je zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, možno zaradiť
k štandardnej agende všeobecného súdnictva (uvedené už ústavný súd hodnotil
a konštatoval aj v náleze ústavného súdu, pozn.). Čo sa týka skutkovej stránky, ústavný súd
konštatuje, že v konkrétnej veci z predloženého vyjadrenia predsedníčky okresného súdu,
predsedu krajského súdu a spisu okresného súdu nevyplýva ani skutková zložitosť
napadnutého konania. Uvedené preto nezbavuje okresný súd a krajský súd zodpovednosti za
prieťahy v konaní, ak nečinnosťou, nesprávnou organizáciou svojej práce alebo inými
nedostatkami vo svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o právach sťažovateľov trvá
dlho. Na doterajšiu dĺžku napadnutého konania nemala vplyv skutková či právna náročnosť
prerokovávanej veci.
24. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v napadnutých
konaniach, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní
k zbytočným prieťahom. Napokon ani samotný okresný súd ani krajský súd nenamietali
žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní
otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutých konaniach k zbytočným prieťahom.
25. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu a postup krajského súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu napadnutých konaní,
pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní
môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
25.1 Ústavný súd sa podrobne oboznámil s doterajším priebehom napadnutého
konania a z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, chronologického prehľadu
jednotlivých úkonov súdu a predloženého súdneho spisu zistil, že napadnuté konanie
v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu (bod 7.2 tohto rozhodnutia) je poznačené
obdobiami neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (od 4. augusta 2016 do 10. februára
2017, od 16. mája 2017 do 16. novembra 2017). Takýto postup, resp. nečinnosť okresného
súdu nesmeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty strán sporu, a preto nie je zlučiteľný
so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
25.2 Ústavný súd konštatuje, že obdobie od 16. februára 2018, keď bola vec
predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, až do 22. mája 2019, keď bol bez
nariadenia pojednávania vyhlásený rozsudok, je poznačené nečinnosťou a neefektívnou
činnosťou krajského súdu. V tomto období krajský súd urobil jediný úkon, a to keď 1. apríla
2019 žiadal o zapožičanie trestného spisu z Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
3 T 129/2005. Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že uvedené trestné konanie bolo
ukončené trestným rozkazom sp. zn. 3 T 129/2055 z 25. novembra 2005, ktorý nadobudol
právoplatnosť 27. decembra 2005, pričom aj okresný súd si uvedený trestný spis vyžiadal
16. augusta 2016 a z jeho relevantnej časti vyhotovil kópie (založené na čl. 365 – 391,
pozn.).
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení (bod 8 tohto rozhodnutia) poukazuje
zároveň na vysoký počet nevybavených spisov, k čomu ústavný súd uvádza, že už
v podobných súvislostiach opakovane vo svojej stabilizovanej judikatúre vyslovil (napr.
II. ÚS 518/2012, III. ÚS 201/2014), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa má zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda
vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či zákonného
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripísať na ťarchu
účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (napr.
25.3 Ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní postupu okresného súdu a krajského
súdu nemohol prehliadnuť skutočnosť, že okresný súd napriek tomu, že mu bolo v danej
veci prikázané už predchádzajúcim nálezom ústavného súdu konať vo veci bez zbytočných
prieťahov, nič nezmenil na svojom postupe a neodôvodnenej nečinnosti, preto sa ústavný
súd v plnej miere stotožňuje s tvrdením sťažovateľov, že „... v konaní dochádza
k opakovaným prieťahom konania bez rešpektovania záverov Ústavného súdu č. k.
II. ÚS 238/2015-47 zo dňa 22.10.2015. Zdĺhavosť súdneho konania trvajúceho 13 rokov nie
je zlučiteľná s ustanovením § 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd v takej miere, že právo na súdnu ochranu sa stáva iluzórnym“.
26. Zohľadňujúc doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutých konaní (v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu do právoplatného skončenia veci uplynulo viac než
3 a pol roka), predmet sporu a jeho význam pre sťažovateľov, ústavný súd dospel k záveru,
že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené
neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu a krajského
súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu a krajského
súdu v napadnutých konaniach bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
27. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
28. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu a krajského
došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov, avšak označená vec bola v čase
rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľov právoplatne skončená
(rozsudok krajského súdu založený na čl. 498 – 511, pozn.), preto v tejto časti ústavnej
sťažnosti sťažovateľov o prikázaní krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov
nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).
29. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
30. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
31. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
32. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo
slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo
uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia sa
zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok
omeškania až do jeho zaplatenia.
33. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
34. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
35. Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume 16 000 €
pre každého z nich. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako
aj na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívnu činnosť v napadnutých konaniach,
nerešpektovanie príkazu vo veci konať vysloveným už predchádzajúcim nálezom ústavného
súdu, berúc do úvahy predmet sporu, jeho význam pre sťažovateľov a ich správanie, ako aj
všetky okolnosti daného prípadu, považoval ústavný súd priznanie sumy 700 € pre každého
zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona
o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
36. V časti požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia prevyšujúcej
700 € pre každého zo sťažovateľov ústavnej sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku
tohto rozhodnutia).
VI.
Trovy konania
37. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
38. Pri výpočte trov konania sťažovateľom ústavný súd vychádzal z ustanovení
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“).
39. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa
§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €). Sadzba za náhradu
hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vykonaný v roku 2019 je
v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Keďže právny
zástupca zastupuje v tejto veci 6 sťažovateľov, ústavný súd pri rozhodovaní o trovách
konania postupoval aj podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, v zmysle ktorého sa základná sadzba
tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo
viacerých osôb. Vychádzajúc z uvedeného, hodnota jedného spoločného úkonu právnej
služby vykonaného v roku 2019 v tomto prípade predstavuje sumu 571,66 € a k tomu 2-krát
režijný paušál po 9,80 €. Právny zástupca vykonal dva spoločné právne úkony v roku 2019.
Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľom, spolu takto predstavuje
sumu 1 162,92 € (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).
40. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné
spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (bod 3 výroku
tohto rozhodnutia).
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu