Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/32/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: C.. N. R., T.. XX.XX.XXXX, H. Š. XX, H., v 2. rade: I. R., T.. XX.XX.XXXX, H. Š. XX, H., D. X. M.: F. R., T.. XX.XX.XXXX, H. Š.Á. XX, H., D. X. M.: C. R., T.. XX.XX.XXXX, H. Š. XX, H.M., D. X. M.: N. R., T.. XX.XX.XXXX, H. Š. XX, H.M., D. X. M.: I. X., T.. XX.XX.XXXX H. C. XX, H., všetci zastúpení JUDr. Beáta Kaprinayová, advokátka, so sídlom Jašíkova 2, Bratislava, proti žalovanému: Š. Q., T.. XX.XX.XXXX,H. R. XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou Bobák, Bollová a spol., s.r.o., so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevkého rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 14C/231/2006-438 zo dňa 27.februára 2017 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 14C/231/2006-438 zo dňa 27.februára 2017 vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcom titulom nemajetkovej ujmy a to žalobkyni v 1. rade sumu 20.000,- eur, žalobcovi v 2. rade sumu 10.000,- eur, žalobkyni v 3. rade sumu 10.000,- eur, žalobcovi v 4. rade sumu 25.000,- eur a žalobkyni v 5. rade sumu 20.000,- eur, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 14C/231/2006-438 zo dňa 27.februára 2017 vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie priznal žalobcom v 1., 2., 3., 4., 5., a 6. rade proti žalovanému 85% náhradu trov konania mení tak, že: Žalobkyni v 1. rade sa priznáva proti žalovanému v uplatnenom nároku na majetkovú škodu nárok na náhradu trov konania v pomere 57,68%. Žalobcom v 2. rade, v 3. rade, v 4. rade a v 5. rade sa nárok na náhradu trov konania v uplatnenom nároku na majetkovú škodu nepriznáva. Žalobkyni v 6. rade sa priznáva proti žalovanému v uplatnenom nároku na majetkovú škodu nárok na náhradu trov konania v pomere 70,54%. Žalobcom v 1. rade, v 2. rade, v 3. rade, v 4. rade a v 5. rade sa priznáva proti žalovanému v uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nárok na náhradu trov konania v pomere 85%.

III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 14C/231/2006-438 zo dňa 27.februára 2017 vo výroku , ktorým súd prvej inštancie priznal štátu proti žalovanému 100% náhradu trov konania z r u š u j e.

IV. Odvolací súd žalobcom v 1.rade, v 2. rade, v 3. rade, v 4. rade a v 5. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v pomere 100%.

V. Odvolací súd žalobkyni v 6. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v pomere 65,96 %.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25.06.2010, č.k. 14C/231/2006-180 (v poradí prvým) zaviazal súd prvej inštancie žalovaného zaplatiť škodu titulom majetkovej ujmy žalobcom v 1. až v 5. rade vo výške 115,31 eur spolu s úrokmi z omeškania a zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť titulom nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1. rade sumu 26.555,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, od 18.09.2006 do zaplatenia, žalobcovi v 2. rade sumu 16.596,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, od 18.09.2006 do zaplatenia, žalobkyni v 3. rade sumu 16.596,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, od 18.09.2006 do zaplatenia, žalobcovi v 4. rade sumu 26.551,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, od 18.09.2006 do zaplatenia, žalobkyni v 5. rade sumu 26.555,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, od 18.09.2006 do zaplatenia. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1. až v 6. rade náhradu trov konania vo výške 7.268,33 eur a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok za návrh vo výške 6.805,- eur. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.11.2012, č.k. 2Co 271/2011-217 zrušil vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) vydaným dňa 27.02.2017, č.k. 14C/231/2006-438 Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 20.000,- eur, žalobcovi v 2. rade sumu 10.000,- eur a žalobkyni v 3. rade sumu 10.000,- eur, žalobcovi v 4. rade sumu 25.000,- eur, žalobkyni v 5. rade sumu 20.000,- eur, a to titulom nemajetkovej ujmy. Vo zvyšku uplatnenej si nemajetkovej ujmy s úrokom z omeškania, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému uložil ďalej povinnosť zaplatiť titulom majetkovej škody žalobkyni v 1. rade sumu 115,31 eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Návrh žalobcov v 1., 2., 3., 4., 5., 6. rade vo zvyšku uplatnenia si majetkovej škody s úrokom z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom v 1., 2., 3., 4., 5., 6. rade priznal proti žalovanému 85 % nárok na náhradu trov konania a štátu priznal proti žalovanému 100 % nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal z návrhu žalobcov, ktorí sa domáhali od žalovaného zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu, že dňa 21.06.2004 došlo na ceste I/63, medzi obcami Rovinka a Dunajská Lužná v smere do Dunajskej Lužnej, v čase okolo 14.40 hod vinou žalovaného k dopravnej nehode, pri ktorej zahynul V.. I. R. (poškodený), ktorý bol manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcov v 2. až v 5. rade. Žalovaný jazdil motorovým vozidlom tak, že vozidlo vybehlo mimo vozovky do poľa, kde zachytil poškodeného, ktorý tam vykonával geodetické práce, následkom čoho došlo k vážnym zraneniam poškodeného, ktorým nakoniec podľahol. Žalovaný bol uznaný za vinného Okresným súdom Bratislava II, v trestnom konaní č.k. 3T/129/2005 zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví, pričom žalobcov súd s nárokom na náhradu škody odkázal na občiansko-právne konanie. Žalobkyňa v 6. rade (sestra žalobkyne v 1. rade) uplatňovala len náhradu majetkovej škody titulom úhrady časti nákladov za pohreb poškodeného. Súd prvej inštancie sa riadil pri rozhodnutí tým, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromie a rodinný život. Je nutné prihliadnuť na závažnosť spôsobenej ujmy, ale aj na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd prvej inštancie sa zameral na poznanie väzieb žalobcov k osobe, ktorá následkom protiprávneho konania zahynula. Súd prvej inštancie poukázal na to, že závažnosť ujmy sa posudzuje z hľadiska odčiniteľnosti takéhoto zásahu. Vychádzal z toho, že v danom prípade je jednoznačne preukázané, že došlo k neodčiniteľnej ujme a deštrukcií rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov. Súd prvej inštancie uviedol, že náhrada imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom pri stanovení výšky súd zohľadňuje niekoľko smerodajných faktorov. Základným faktorom je, či žalovaný je pôvodcom takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti, či došlo k uspokojeniu žalobcov v trestnom konaní. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že je nepochybné, že žiadna suma priznaná súdom nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila ľudský život. Súd prvej inštancie poukázal na čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena. Súd prvej inštancie uviedol, že každý má právo podľa tohto článku na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života. Úprava ochrany súkromia vychádza zo zásady, že do súkromného života sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa mu spôsobiť žiadna ujma. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému životu, čiže rodinný život a právo na jeho ochranu je súčasťou súkromia. Ústava taktiež chráni aj

súkromie fyzických osôb v ich rodinných vzťahoch voči fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, morálne, materiálne. Neoprávnené zásahy do týchto vzťahov možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do súkromia. Ak medziľudské vzťahy, ktoré tvoria základy súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu môže takouto deštrukciou vzťahu dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia, ako čiastkového práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu je protiprávne a je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť, a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je práve žaloba, ktorou sa fyzická osoba podľa ustanovenia o ochrane osobnosti domáha primeraného zadosťučinenia. Toto zadosťučinenie môže mať podobu náhrady nemajetkovej umy v peniazoch. Pri rozhodnutí vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že v rámci trestného konania bolo nesporne preukázané, že došlo k dopranej nehode, pri ktorej zahynul manžel a otec žalobcov, ako aj to, že túto nehodu spôsobil žalovaný. Súd prvej inštancie teda konštatoval, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov na súkromný a rodinný život. Pri predmetnej dopravnej nehode zahynul manžel a otec žalobcov a jeho úmrtie je pre nich traumatizujúce. Vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého na jednej strane je právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený tým, že musí ísť o vzťah neoprávnený, ktorý je spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Nositeľom uvedeného oprávnenia je osoba, do ktorej osobnostných práv bolo neoprávnene zasiahnuté. Nositeľom povinnosti poskytnúť primerané zadosťučinenie je osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania. V súlade s ustanovením § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby oprávnené osoby v danom prípade žalobcovia mali právo domáhať sa práva na ochranu osobnosti sa vyžaduje, aby došlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto zásahu ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Predpoklad pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože tento zásah bol trvalý a neodstrániteľný. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z preukázateľných väzieb žalobcov k poškodenému. Prihliadol na zásadu, že pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť už vzniknutú ujmu, taktiež prihliadol ku všetkým okolnostiam danej veci aj k tomu, že hľadisko primeranosti sa vzťahuje k výške náhrady, ktorej zmyslom je zmierniť majetkovú ujmu. Právny základ nároku bol daný v trestom konaní, ktorým bol súd viazaný. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že priznaná výška nemajetkovej ujmy nie je priznaná ako súčet finančných strát pozostalých. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch bola súdom prvej inštancie určená s ohľadom na rozsah, intenzitu a trvanie zásahu, pri zohľadnení vzťahov žalobcov k poškodenému, po preukázaní všetkých väzieb, ktoré ako rodinný príslušníci mali v čase zásahu do práva na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie mal za preukázané silné sociálne, morálne, kultúrne, citové putá vytvorené v rámci súkromného života. Skonštatoval, že protiprávnym konaním žalovaného došlo k vážnej deštrukcií medziľudských väzieb. Rodina žalobcov bola do času nehody harmonická a plne funkčná. Následky protiprávneho konania podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade nebolo možné odstrániť len morálnou satisfakciou, preto bolo rozhodnuté o priznaní aj nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie výšku nemajetkovej ujmy posudzoval pri každom zo žalobcov individuálne a riadil sa pri stanovení výšky voľnou úvahou, s prihliadnutím na zákonné kritéria. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že z nečakanej smrti má žalobkyňa v 1. rade neustále pocit úzkosti, smútku, nie je schopná viesť normálny rodinný život, navštevuje psychiatra. Do dnešného dňa žije sama, bez partnera. Súd prvej inštancie prihliadol na jej zdravotný stav pred nehodou, a z neho vyplývajúce väzby na manžela, ktorý jej bol životným partnerom a veľkou oporou. Súd prvej inštancie pri posúdení nároku na nemajetkovú ujmu u žalobcu v 4. rade vychádzal zo zistenia, že bol priamo prítomný pri úmrtí otca, čo ho v značnej miere poznačilo, taktiež bol odkázaný na pomoc psychiatrov a dodnes pociťuje traumu z daného zážitku. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že smrťou otca, vzhľadom na okolnosti za akých k nej došlo, bol poznačený najviac. U žalobkyni v 5. rade vychádzal súd prvej inštancie z toho, že bola na otca veľmi citovo naviazaná, hlavne v dôsledku toho, že jej dlhý čas suploval aj úlohu matky. V čase úmrtia otca bola ešte maloletá a stratu otca ťažko znášala. Súd prvej inštancie bol ďalej názoru, že aj u žalobcov v 2. a 3. rade došlo smrťou otca k ťažkej traume, avšak títo boli v čase úmrtia už plnoletí a boli schopní sami sa živiť, a ako dospelí ľudia sa s traumou vyrovnávali ľahšie, než žalobcovia v 1., 4., 5. rade. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, priznal súd prvej inštancie rôznu výšku relutárnej náhrady jednotlivým žalobcom. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď prihliadol aj na osobu žalovaného, jeho pomery a to, že je nehodou taktiež do značnej miery poznačený. Súd prvej inštancie úroky z omeškania popri nemajetkovej ujme žalobcom nepriznal, nakoľko povinnosť zaplatiť

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty sa dlžník dostáva do omeškania.

3. Súd prvej inštancie ďalej rozhodol o povinnosti žalovanému uhradiť žalobkyni v 1. rade sumu vo výške 115,31 eur, ktorá predstavuje zvyšok žalovanej sumy za škodu spôsobenú žalovaným na geodetických prístrojoch, patriacich poškodenému. Rozhodnutie v tomto výroku odôvodnil tým, že intervenient v priebehu konania uhradil žalobcom ich uplatnené nároky titulom náhrady škody, ktoré vyplývajú priamo z poistnej zmluvy, no neuhradil uplatnený nárok v celom rozsahu, zostala neuhradená časť vo výške 115,31 eur, ktorá predstavuje zvyšok žalovanej sumy za škodu spôsobenú žalovaným na geodetických prístrojoch. Túto sumu súd prvej inštancie žalobkyni v 1. rade priznal v zmysle ustanovení § 427 - § 429, § 442 ods. 1, § 443, § 449 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobcovia si pripusteným zmeneným petitom uplatnili zaplatiť škodu titulom majetkovej škody nasledovne: žalobcom v 1. až 5. rade vo výške 115,31 eura s 10 % úrokom z omeškania ročne, odo dňa 22.01.2009 do zaplatenia, 10 % úrok z omeškania ročne zo sumy 2.492,13 eur, odo dňa 22.01.2009 do 15.12.2009, 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 10.777,- eur, od 18.09.2006 do 21.01.2009. Žalobkyňa v 6. rade si uplatnila 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 518,46 eur, odo dňa 18.09.2006 do 18.08.2008, žalobkyňa v 1. rade si uplatnila úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 355,91 eur, odo dňa 18.09.2006 do zaplatenia, zo sumy 42,02 eur, odo dňa 18.09.2006 do zaplatenia, zo sumy 44,28 eur, odo dňa 18.09.2006 do zaplatenia. Súd prvej inštancie prihliadol na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného a z vykonaného dokazovania zistil, že jedine suma 115,31 eur, ktorú si uplatnila žalobkyňa v 1. rade nie je premlčaná, pretože túto sumu si žalobkyňa v 1. rade uplatnila spolu s nemajetkovou ujmou v žalobe podanej dňa 13.11.2006. Zvyšok uplatnenej majetkovej škody bol žalobcami uplatnený na súde až dňa 05.10.2009. V zmysle § 106 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne odo dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí ak ide o škodu na zdraví. Súd prvej inštancie poukázal na právny názor Najvyššieho súdu vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. lCdo/43/2010, kde je uvedené, že ak nedošlo v trestnom konaní k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej beh pokračuje po skončení súdneho konania. Ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde, alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Za uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej doby, treba považovať úkon oprávneného smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný bol odsúdený trestným rozkazom sp. zn. 3T/129/2005 zo dňa 25.11.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.12.2005, z čoho jednoznačne vyplýva, že zvyšnú majetkovú škodu si žalobcovia uplatnili po zákonom stanovenej premlčacej lehote.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca mal vo veci pomer úspechu 85 %, preto mu súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku. Ďalej súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch uložil žalovanému povinnosť zaplatiť trovy štátu a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je oslobodený od povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

5. Rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť nemajetkovú ujmu žalovaným, vo výroku, ktorým súd priznal žalobcom proti žalovanému náhradu trov konania, a vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť trovy štátu napadol v zákonom stanovenej lehote žalovaný, a to z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písmeno d), f), g) a h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní poukázal na ust. § 823 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého náhradu platí poistiteľ poškodenému, poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. Žalovaný uviedol, že podľa ust. § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. O povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Žalovaný má za to, že predmetný zákon zaviedol všeobecné priame právo obete dopravnej nehody (poškodeného) na poistné plnenie voči zodpovednostnému poisťovateľovi, teda priamy nárok poškodeného. Z toho vlastne vyplýva, že poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri uplatnení nároku

poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila. Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho náhradu škody. Žalovaný poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013, Haasová, C-22/12, EU:C:2013:692, v ktorom bolo vyslovené, že článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobnú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Poukázal i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 666/2016-36, podľa ktorého pojem škoda použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. O povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje žalovaný tvrdenie intervenienta o tom, že nemajetková ujma požadovaná žalobcami nie je krytá povinným zmluvným poistením, v rozpore s európskou, ako aj slovenskou judikatúrou.

6. Žalovaný v odvolaní ďalej uvádza, že v zmysle ust. § 118a Občianskeho súdneho poriadku vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania, to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu. Na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada, to neplatí ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť, a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. O povinnostiach podľa odseku 1 a o následkoch ich nesplnenia musia byť účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci. Žalovaný má za to, že v predvolaní na prvé pojednávanie vytýčené na termín 21.1.2009 súd poučil účastníkov konania o povinnosti podľa § 118a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Pojednávanie vytýčené na termín 21.1.2009 bolo odročené na neurčito, z dôvodu práce neschopnosti sudkyne. Na ďalšom pojednávaní dňa 30.09.2009 súd odročil pojednávanie na termín 19.10.2009 s tým, že boli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania, pričom právny zástupca žalobcov, ako v návrhu na náhradu škody zo dňa 13.11.2006, tak aj na samotnom prvom pojednávaní neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie tvrdení týkajúcich sa požadovanej nemajetkovej ujmy. Na neskôr predložené skutočnosti a dôkazy súd nemôže prihliadať. Žalovaný poukázal na to, že v samotnom návrhu označili žalobcovia iba dôkazy na preukázanie požadovanej hmotnej škody, resp. škody na zdraví. Dôkazy, ktorými by žalobcovia preukázali nemajetkovú ujmu, neuviedli žiadne a až na poslednom pojednávaní dňa 27.02.2017 vypovedala žalobkyňa v 1. a 6. rade, pričom návrh na vykonanie takýchto dôkazov (vypočutie žalobcov, resp. lekárske správy) mohli žalobcovia uviesť už v podanej žalobe, resp. na prvom pojednávaní. Žalovaný v odvolaní poukázal i na to, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti dokladajúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi a vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti (Rc 21/1995). Žalovaný poukázal i na rozsudok NS SR, sp. zn. 4 Cdo 15/2003, podľa ktorého, pokiaľ ide o vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú vyvolal zásah v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zistiť dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej žalovaný poukázal na rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 89/97, podľa ktorého samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí

prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Žalovaný ďalej uvádza, že súdy musia v každom jednotlivom prípade vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnostných práv postihnutej osoby. Len tak možno docieliť satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch, ktorou sa sleduje primerané a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nielen s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú vyvolal zásah v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. V takomto prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi. Za nedostatočný považuje žalovaný argument, že zosnulý bol živiteľom rodiny, pretože táto skutočnosť preukazuje jedine zásah do majetkovej sféry žalobcov, čo však nie je dôvodom priznania nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že Krajský súd v Bratislave svojim uznesením sp. zn. 2Co/271/2011 zrušil pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil s tým, že podľa jeho názoru pôvodné rozhodnutie najmä neobsahovalo dostatočné odôvodnenie, a to najmä pokiaľ ide o priznanú výšku náhrad za nemajetkovú ujmu jednotlivým žalobcom. Odvolací súd zaviazal súd prvej inštancie, aby pri stanovení výšky náhrady vzal do úvahy rodinný život zomrelého a jeho vzťah k žalobcom, a teda predovšetkým vzťahové väzby žalobcov so zomrelým v konkrétnostiach tak, aby priznaná výška mala podklad v odôvodnení rozhodnutia. Žalobcovia ani po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie a jeho vrátení na ďalšie konanie, neoznačili žiadne nové dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a až po predložení záverečných vyjadrení vo veci oboch sporových strán dňa 13.12.2013, boli na poslednom pojednávaní dňa 27.02.2017 vypočuté žalobkyňa v 1. a 6. rade, čím došlo k porušeniu ust. § 118a Občianskeho súdneho poriadku. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme k žalobkyni v 1. rade poukázal žalovaný v odvolaní na skutočnosť, že táto vypovedala až na poslednom pojednávaní a taktiež nemožno opomenúť, že žalobkyňa v 1. rade trpela psychickým ochorením v čase ešte pred dopravnou nehodou. Jej celkový konečný psychický stav v období po nehode, preto nemôže byť podkladom pre určenie, v akom rozsahu bolo zasiahnuté do jej práv na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Podkladom pre učenie nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená, môže byť len to, o čo sa jej zdravotný stav zhoršil. Podľa jej vyjadrenia užíva od roku 2000 lieky, ktoré užíva doteraz. Ďalej žalovaný uviedol, že v čase nehody boli už takmer všetky deti po nebohom (okrem žalobkyne v 5. rade) dospelé. Žalobca v 2. rade bol v čase nehody v USA, kde si robil doktorát a žije tam dodnes. V konaní nevypovedal a nie je žalovanému z odôvodnenia rozhodnutia súdu zrejmé, na základe čoho, akej úvahy mu bola priznaná rovnaká nemajetková ujma, ako žalobkyni v 3. rade, ktorá taktiež nebola v konaní vypočutá. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v protokole o nehode v cestnej premávke sú uvedení, ako svedkovia iba p. Š. Z. C.. Z.. Nikde nie je uvedený aj žalobca v 4. rade, ktorý tvrdí, že bol prítomný pri nehode. Písomné vyjadrenie žalobcu v 4. rade predložené na poslednom pojednávaní sa týka iba opisu priebehu nehody, na jeho základe nie je možné poznať väzby medzi zosnulým a žalobcom v 4. rade, vrátane následkov na ich pretrhnutie. Ďalej poukázal žalovaný na to, že žalovaná v 5. rade pri uplatnení náhrady nemajetkovej ujmy argumentovala jej zvýšenými potrebami na štúdium a vyživovacej povinnosti nebohého. Žalovaný v tejto súvislosti upozornil, že nemajetková ujma nemá kompenzovať majetkové ujmy žalobcov, ktoré sú im hradené dávkami sociálneho poistenia. Taktiež poukázal na skutočnosť, že žalovaná v 5. rade, v konaní vôbec nebola vypočutá a preto nie je možné určiť mieru zásahu do jej rodinného, resp. pracovného prostredia. Žalovaný namieta v odvolaní i to, že v konaní vôbec neboli vypočutí žalobcovia v 2., 3., 4. a 5. rade, teda súd vôbec nevykonal dôkazy rozhodujúce pre určenie závažnosti vzniknutej ujmy. Ohľadom okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, má žalovaný za to, že súd by mal prihliadať, že k zavineniu dopravnej nehody žalobcom došlo z nedbanlivosti, bez použitia alkoholu, žalovaný zotrval na mieste činu po nehode, k činu sa priznal a prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa žalobcom ospravedlnil a prejavil im svoju ľútosť, nakoľko vzhľadom na svoj zlý psychický stav, tak nebol schopný urobiť osobne, pričom tento sa ešte zhoršil po telefonátoch žalovanému, v ktorom ho volajúca osoba označila za vraha. Súd by mal prihliadnuť i k tomu, že žalovaný je od 15.06.2012 starobným dôchodcom, s momentálnym dôchodkom 463,- Eur mesačne.

7. Žalovaný má ďalej za to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co 271/2011-217 tak, aby obsahovalo výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia je totiž nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť

vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Žalovaný má za to, že tieto požiadavky rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa.

8. K výroku o trovách konania žalovaný v odvolaní uviedol, že procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania, pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore týkajúcom sa iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch. Zásada úspechu sa uplatní aj v otázke príslušenstva uplatneného nároku. Aby strane mohla byť priznaná plná náhrada trov konania, je potrebné, aby bola plne úspešná aj v príslušenstve uplatneného nároku. Žalovaný poukázal na to, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie, t.j. trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada procesnej zodpovednosti vyjadrená v § 256 ods. 2 Civilného sporového poriadku znamená zodpovednosť za trovy konania, ktoré strana sporu zbytočne zavinila svojim správaním. Zavinenie spočíva v porušení procesných povinností vyplývajúcich zo zákona, alebo v súlade so zákonom uložených súdom, ku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti. Takéto neodôvodnené predĺženie konania môže byť spôsobené aj oneskoreným prednesom alebo oneskoreným navrhnutím dôkazu. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. K aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Žalobcovia návrhom podaným dňa 13.11.2006 sa domáhali voči žalovanému sumy v celkovej výške 3.741.619,- Sk (124.198,99 Eur), pričom rozsudkom zo dňa 27.02.2017 bola žalobcom priznaná celková suma vo výške 85.115,31 Eur. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobcovia sa na intervenienta (poistiteľa) vo veci náhrady majetkovej škody obrátili až v roku 2008, t.j. po podaní žaloby, pričom na základe ich žiadosti intervenient poskytol plnenie majetkovej škody takmer v plnej výške (okrem sumy 115,31 Eur). Vo veci nemajetkovej ujmy sa na intervenienta žalobcovia vôbec neobrátili, ani ho nezažalovali, aj keď na pojednávaní dňa 24.05.2013 právna zástupkyňa žalobcov uviedla, že súdna prax už potvrdzuje umožnenie požadovať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode voči poisťovni v rámci zákonného poistenia. Žalovanému nie je potom zrejmé, prečo žalobcovia nepodali žalobu aj voči poisťovni (intervenientovi). V prípade, ak by sa žalobcovia obrátili na poisťovňu priamo s nárokom na plnenie ako vecnej škody, tak aj nemajetkovej ujmy a poisťovňa by plnila v súlade so zákonom priamo poškodeným, nedošlo by k súdnemu konaniu a žiadnej zo sporových strán by nevznikli trovy konania.

9. Žalobcovia sa vyjadrili k odvolaniu podaním zo dňa 06.06.2017 a uviedli, že nijakým spôsobom žalovaný nepreukazuje, že by žalobca mal svoj žalobný návrh smerovať voči poisťovni. Rozsudok citovaný žalovaným práve umožňuje žalobcovi voľbu, ale aj možnosť označiť žalovaný subjekt tak žalovaného, ako aj poisťovňu. Uviedli, že žalovanému nič nebráni uplatňovať si prípadný nárok voči poisťovni. Okrem toho žalovaný zrejme neberie do úvahy, že žaloba bola podaná v roku 2006, pričom rozsudok súdneho dvora EÚ bol vydaný 24.10.2013. Ďalej žalobcovia v reakcii na odvolanie žalovaného uviedli, že žalovaný opiera svoje odvolanie o ustanovenie § 118a Občianskeho súdneho poriadku, avšak nepreukazuje aké skutočnosti a dôkazy neboli pri prvom pojednávaní resp. po odročení prvého pojednávania predložené. Žalobcovia zastávajú názor, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný spáchal trestný čin, následkom ktorého zahynul človek. Okolnosti havárie a zodpovednosti žalovaného za smrť manžela a otca žalobcov boli preukázané v trestnom konaní a spis bol predložený súdu. Súd mal povinnosť vykonať a vyhodnotiť len tie dôkazy, ktoré majú pre predmet konania zásadný význam a majú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Žalobcovia majú za to, že súd prvej inštancie nepochybil pri vykonávaní dokazovania, nakoľko dôvodnosť nároku, výška a rozsah žalovanej náhrady škody bola riadne preukázaná a podložená listinnými dôkazmi. Ďalej poukázali žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu, že žalovaný nijakým spôsobom neprejavil účasť a ani ľútosť nad následkami, ktoré spôsobil rodine žalobcov. Právni zástupcovia v konaní vôbec nerešpektovali základy slušnosti. Pokiaľ tvrdia, že žalovaný trpel následkami a majú sa v jeho prospech zohľadňovať poľahčujúce okolnosti, mali dbať o to, aby sa

takto žalovaný reálne prejavil aj počas vyše desaťročného konania. Podľa žalobcov je zarážajúce, že žalovaný dovolil, aby v jeho mene bola spochybňovaná napr. prítomnosť dieťaťa zomrelého pri nehode, čo bolo absolútne v rozpore s akoukoľvek požiadavkou na rešpektovanie ľudských práv, najmä vo vzťahu k deťom. Žalobcovia poukázali i na to, že zástupcovia žalovaného opätovne žiadali o nepredvolávanie svojho klienta na pojednávanie z dôvodov, že by to zhoršilo jeho zdravotný stav, ale bez rešpektu k poškodeným namietajú, že títo neboli súdom vypočutí. Poukázali i na to, že bez akýchkoľvek dôkazov obviňovali žalobcov z obťažovania žalovaného a zdravotné problémy vdovy, ktoré mala pred smrťou manžela neponímal, ako väčšiu odkázanosť na pomoc nebohého manžela ale ako okolnosť, ktorá by mala svedčiť o tom, že na jej psychický a fyzický stav nemala smrť manžela žiaden negatívny vplyv. Záverom vyslovili žalobcovia názor, že súd prvej inštancie rešpektujúc závery krajského súdu vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a rozsudok doplnil o zdôvodnenia požadované odvolacím súdom a dostatočne, jasne a určito odôvodnil výšku nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom, pričom uviedol dôvody, pre ktoré sa mu javila práve tá - ktorá výška za adekvátnu.

10. V písomnom podaní žalovaného doručenom súdu dňa 18.12.2017, žalovaný k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu uvádza, že po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie Krajským súdom v Bratislave dňa 29.11.2012 a vrátení konania späť na Okresný súd Bratislava II, žalobcovia k časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej na základe ust. § 11 a nasl. OZ neoznačili do skončenia prvého pojednávania žiadne dôkazy, na preukázanie svojich tvrdení, t.j. nenavrhovali žiadnym spôsobom preukázať následnú reakciu, ktorú vyvolal zásah (dopravná nehoda) do osobných práv z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov v rodinnom, či v inom prostredí v zmysle ust. § 118a OSP. Žalobcovia preukazovali iba, ako uvádza aj právny zástupca žalobcov vo svojom vyjadrení zo dňa 05.06.2017, okolnosti havárie a zodpovednosti žalovaného za smrť manžela a otca žalobcov, čo už bolo predmetom trestného konania. Žalovaný poukázal na to, že ustanovenie § 118a OSP bolo uplatnením tzv. zákonného koncentračného princípu, zákonodarca uložil určitú procesnú povinnosť subjektom konania do určitého procesného štádia, v tomto prípade do konca prvého pojednávania vo veci. Ak účastník v určitej lehote (do konca procesného štádia) svoju procesnú povinnosť neplní, jeho procesné právo sa tým prekluduje, t.j. neskôr ho nebude môcť uplatniť. V sporoch o ochrane osobnosti podľa Občianskeho zákonníka sa dôsledne uplatňoval koncentračný princíp, teda povinnosť substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia a povinnosť označiť rozhodujúce dôkazy, na ktoré sa účastníci odvolávajú a ktoré žiadajú vykonať. Koncentračná povinnosť sa v predmetnom prípade vzťahovala na celý predmet konania, nie iba na jeho základ. Koncentračná zásada sústreďuje procesnú možnosť označovať a predkladať dôkazy iba do určitého štádia súdneho konania a súčasne vylučuje túto možnosť v ostatných štádiách konania. Právo a povinnosť označovať dôkazy preto v určitom štádiu konania účastníkovi konania zaniká. Z dôvodu, že žalobcovia nielenže nepredložili, ale ani neoznačili žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení vo veci ochrany osobnosti podľa OZ do skončenia prvého pojednávania, toto ich právo po skončení prvého pojednávania zaniklo. Žalovaný ďalej uviedol, že jednou zo zásad súdneho konania, na ktorých spočíval Občiansky súdny poriadok, bola aj zásada arbitrárneho poriadku, tiež nazývaná ako zásada jednotnosti konania, ktorá znamenala, že súdne konanie nie je rozdelené do uzavretých, zákonom vymedzených procesných etáp. Konanie sa pokladá za celok a súd rozhoduje o postupe súdneho konania v medziach zákonných predpisov, a to podľa svojho vlastného uváženia. Podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku je navrhovanie dôkazov obmedzené v prvoinštančnom konaní vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, resp. podľa § 118a ods. 1 OSP, do skončenia prvého pojednávania. V zmysle týchto ustanovení OSP sú účastníci konania povinní dôkazy iba označiť, nie ich predložiť (žalobcovia dôkazy v časti nemajetkovej ujmy neoznačili). Ďalej žalovaný poukázal aj na ust. § 101, ods. 1 a 2 OSP, podľa ktorého sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky, a že dbajú na pokyny súdu. V sporovom konaní, ktoré je dôsledne ovládané tzv. prejednacím princípom, sú účastníci povinní substancovať svoje skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy v jednotlivých procesných úkonoch. V sporových konaniach je nesplnenie povinnosti tvrdenia i dôkaznej povinnosti stíhané tzv. bremenom tvrdenia a dôkazným bremenom. Nepriaznivý následok nedostatočného substancovania skutkového stavu sa prejaví až v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje bremeno tvrdenia, prípadne dôkazné bremeno neuniesol. Žalovaný ďalej uviedol, že výsluch účastníka ako dôkaz je potrebné odlišovať od prednesu účastníka. Účastník má v konaní povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod. Dôkazom je výsluch iba vtedy, ak ho súd ako procesný prostriedok nariadil. Vtedy je účastník povinný dostaviť sa na súd. Zákon mu ukladá povinnosť vypovedať pravdu, nič nezamlčovať, o čom musí byť poučený. K výpovedi nemožno účastníka nijako donútiť. Vynútiť možno iba jeho dostavenie sa na

súd. Žalovaný nenavrhoval vypočutie žalobcov ako svedkov a to z dôvodu, že žalobcovia sú účastníci konania, nie svedkovia. Žalovaný uviedol, že len namietal skutočnosť, že počas celého súdneho konania žalobcovia nikdy nevypovedali a nepreukázali v konkrétnostiach, aké boli následky dopravnej nehody na vzťahové väzby medzi žalobcami a zomrelým.

11. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že určenie okruhu účastníkov je právom žalobcu. Žalovaný sa nedôvodne rozpisuje o možnosti uplatnenia práva žalobcov podľa zák. č. 381/2001 Z. z. Intervenient poukázal vo vyjadrení na judikatúru v danej oblasti a to rozhodnutie NS SR zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 3Cdo 301/2012, rozhodnutie NS SR zo dňa 15. mája 2017, sp. zn. 8Cdo 219/2016. Uviedol, že od vstupu do konania deklaruje, že nárok nemajetkovej ujmy nie je krytý dojednaným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a v danej časti nemá intervenient záujem na výsledku konania.

12. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie civilného sporového poriadku preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku dňa.22.05.2019. O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, t.j. žalobcovia v 1. rade a až v 6. rade, žalovaný, právny zástupca žalobcov, právny zástupca žalovaného a intervenient upovedomení zákonným spôsobom.

14. Predmetom odvolania je výrok rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a výrok V. a VI. o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd s poukazom na ust. § 379 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého je viazaný rozsahom odvolania sa zaoberal a posudzoval rozhodnutie súdu prvej inštancie iba v napadnutej časti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na podanie žalobcov zo dňa 13.02.2018, ktorým zobrali čiastočne späť návrh v sume 115,31 eur. Predmetné čiastočné späťvzatie návrhu však bolo vykonané potom, ako rozsudok v časti priznanej majetkovej škody nadobudol právoplatnosť, keď voči výroku o priznaní majetkovej škody odvolanie podané nebolo a je zrejmé, že žalovaný túto istinu zaplatil práve na základe právoplatného a vykonateľného výroku III. rozsudku. Rozsudok bol doručený stranám sporu dňa 20.04.2017 a z dôvodu, že odvolanie bolo podané voči výrokom I., V. a VI rozsudku, zvyšné výroky, teda aj výrok III. rozsudku o povinnosti žalovaného uhradiť žalobkyni v 1. rade 115,31 eur nadobudol právoplatnosť dňa 05.05.2017. Podľa ust. § 370 Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. S poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie odvolací súd nerozhodoval o prípustnosti späťvzatia, keď dané čiastočné späťvzatie bolo urobené potom, ako rozsudok v časti úhrady majetkovej škody nadobudol právoplatnosť a odvolací súd podanie vyhodnotil len ako oznámenie žalobcov súdu, že žalovaný im na základe právoplatného rozsudku uhradil sumu majetkovej škody, na úhradu ktorej bol zaviazaný výrokom III. rozsudku.

15. Žalovaný namieta v odvolaní, že nebola dodržaná koncentračná zásada v konaní zakotvená v ust. § 118a Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný poukázal na to, že žalobcovia hoci boli poučení v zmysle ust. § 118a Občianskeho súdneho poriadku v predvolaní na prvé pojednávanie, neoznačili žiadne dôkazy na prvom pojednávaní na preukázanie tvrdení týkajúcich sa požadovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedli aj to, že v samotnom návrhu označili žalobcovia iba dôkazy na preukázanie požadovanej hmotnej škody, resp. škody na zdraví. Dôkazy, ktorými by žalobcovia preukázali nemajetkovú ujmu, neuviedli žiadne a až na poslednom pojednávaní dňa 27.02.2017 vypovedala žalobkyňa v 1. a 6. rade a návrh na vykonanie takýchto dôkazov (vypočutie žalobcov, resp. lekárske správy) mohli žalobcovia uviesť už v podanej žalobe, resp. na prvom pojednávaní. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že na neskôr predložené skutočnosti a dôkazy súd nemôže prihliadať. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu má za to, že nemožno v danej veci dospieť k záveru o takom porušení koncentračnej zásady, ktorá by mala za následok porušenie procesných práv účastníka a rovnosť účastníkov v konaní a nie je možné ani konštatovať, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno k uplatnenému nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. Odvolací súd k danému záveru dospel na základe nižšie uvedených dôvodov. Žaloba bola podaná v čase, keď ust. § 118a Občianskeho

súdneho poriadku neexistovalo, t.j. predmetné ustanovenie bolo účinné odo dňa 15.10.2008. Pokyn súdu prvej inštancie na doručenie predvolania na prvé pojednávanie bol daný dňa 24.09.2008 a predložený kancelárii na zrealizovanie dňa 25.09.2008, teda ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovenie § 118a neobsahoval. Predvolanie bolo kanceláriou expedované dňa 06.11.2008 ako vyplýva z úpravy na č.l. 93 spisu, teda už za účinnosti a platnosti ust. § 118a. Predvolanie na prvé pojednávanie bolo vykonané za účinnosti ust. § 118a OSP, a preto je správne tvrdenie žalovaného, že súd mal poučovaciu povinnosť v zmysle ust. § 118a OSP a najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci mal poučiť účastníkov, že sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predvolanie na prvé pojednávanie sa v spise nenachádza, teda nie je možné zistiť, či obsahovalo riadne poučenie v zmysle ust. § 118a Občianskeho súdneho poriadku. Pokyn sudcu na doručovanie predvolania účastníkom na prvé pojednávanie na č.l. 93 spisu neobsahuje pokyn, aby bolo v predvolaní poučenie podľa ust. § 118a OSP, resp., že sa má predvolanie zaslať spolu s takýmto poučením. Ani z doručenky na č.l. 93 spisu nevyplýva, že by zásielka s predvolaním obsahovala poučenie. Vychádzajúc aj z toho, že pokyn na doručovanie predvolania na prvé pojednávanie bol daný ešte v čase keď ust. § 118a OSP nebolo a nie je v spise dodatočný pokyn sudcu po 15.10.2008, aby kancelária do predvolania doplnila poučenie v zmysle ust. § 118a OSP, má odvolací súd za to, že žalobcovia neboli riadne najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie poučení o povinnosti v zmysle ust. § 118a OSP. Prvé pojednávanie vo veci bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudcu a bolo účastníkom zaslané nové predvolanie na pojednávanie na deň 30.09.2009, ktoré sa už v spise nachádza na č.l. 96, v ktorom sa poučenie podľa 118a Občianskeho súdneho poriadku neuvádza. Odvolací súd aj z tejto skutočnosti dedukuje, keďže predmetné predvolania sú z približne rovnakého obdobia a ide o vopred predtlačené tlačivá, že žalobcom bolo zaslané na prvé pojednávanie s najväčšou pravdepodobnosťou totožné predvolanie, ako na druhé pojednávanie. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 25.06.2010, č.k. 14C/231/2006-180 rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 29.11.2012, č.k. 2Co/271/2011-217 bolo nariadené pojednávanie na deň 24.05.2003. V predvolaní na dané pojednávanie boli žalobcovia poučení v zmysle ust. § 118a OSP a na prvom pojednávaní, ktoré sa konalo po zrušení rozhodnutia predložila právna zástupkyňa do spisu vyjadrenie, ktoré sa nachádza na č.l. 235 - 239 spisu, v ktorom riadne opísala rozhodujúce skutočnosti a vysvetlila, z akého dôvodu si uplatňujú žalobcovia rozdielnu výšku nemajetkovej ujmy, ozrejmila väzby žalobcov na poškodeného a reagovala tým na rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 29.11.2012, č.k. 2Co/271/2011-217, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že žalobcov v 1. rade a v 6. rade vypočul až na poslednom pojednávaní konanom dňa 27.02.2017. Odvolací súd považuje za potrebné prihliadnuť k tomu, že počas konania došlo opätovne ku zmene procesných predpisov a od 01.07.2016 je platný a účinný Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach v § 470 zakotvil zásadu, že aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti platí tento zákon. Dokazovanie sa teda spravuje aj v danom konaní už Civilným sporovým poriadkom. Podľa ust. § 150 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ust. § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa ust. § 154 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd má za to, že v konaní žalobcovia včas uviedli rozhodné skutkové tvrdenia, keď tieto uviedli v podanej žalobe, ako aj v doplnenom podaní, ktoré predložili na prvom pojednávaní, ktoré sa konalo po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie vo veci odvolacím súdom. Taktiež včas označili a navrhli vykonanie potrebných dôkazov. Ako vyplýva z nahrávky z pojednávania zo dňa 10.02.2017, právna zástupkyňa žalobcov síce žiadala odročiť pojednávanie za účelom pokusu o mimosúdne riešenie sporu, avšak uviedla i to, že ak nedôjde k dohode, zabezpečí na ďalšie pojednávanie účasť žalobcov, čo možno vyhodnotiť ako návrh na vypočutie účastníka. Odvolací súd má teda za to, že v zmysle vyššie citovaných ustanovení CSP upravujúcich koncentráciu konania bolo možné pripustiť a vykonať výsluch účastníkov na pojednávaní dňa 27.02.2017, keď bol daný návrh na ich vypočutie a to predtým, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. Dôležitou skutočnosťou je v danom prípade aj to, že už v samotnom trestnom konaní, ktoré predchádzalo danej žalobe, si uplatnili žalobcovia aj nemajetkovú ujmu a k tejto, ako svedkyňa v trestnom konaní vypovedala žalobkyňa v 1. rade, a ako dôkaz v žalobe označili žalobcovia celý trestný spis. Ďalšie rozhodné dôkazy a to lekárske správy o ich zdravotnom stave žalobcov po nehode boli predložené súdu na nahliadnutie na pojednávaní konanom dňa 14.12.2009 a dňa 30.12.2009 aj založené do spisu kópie týchto správ. Nie je preto možné

konštatovať, ako tvrdí žalovaný, že neboli predložené včas. Po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom v podaní na č.l. 235 - 239 spisu doplnili žalobcovia skutkové tvrdenia a zdôvodnili bližšie, prečo si uplatňujú nemajetkovú ujmu, zdôvodnili v podaní, aký mali vzťah k nebohému a poukázali na väzby k nemu, ako aj na nepriaznivý dopad nehody a smrti otca na ich zdravotný stav. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Nemožno teda tvrdiť, že by žalobcovia porušili povinnosť uviesť včas prostriedky procesného útoku, ktorými sú skutkové tvrdenia a označenie a návrh dôkazov. Žalovaný namietal i to, že tým, že neboli vypočutí všetci žalobcovia, neuniesli svoje dôkazné bremeno a nepreukázali skutočnosti potrebné k posúdeniu výšky nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa nemôže stotožniť ani s týmto argumentom žalovaného. Skutočnosť, že nedošlo k vypočutiu všetkých žalobcov, neznamená, že nárok tých, ktorí neboli vypočutí nie je preukázaný. Ako už bolo vyššie uvedené, ako v trestnom konaní, tak i v podanej žalobe a neskôr v doplnenom podaní predloženom súdu dňa 24.05.2013 opísali žalobcovia rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodnosť ich nároku na priznanie nemajetkovej ujmy a popísali aký mali vzťah s nebohým, aj ako na nich vplývala jeho smrť a to v rozsahu, ktorý postačuje na posúdenie ich nároku na nemajetkovú ujmu zo strany súdu. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené nemôže vyhodnotiť námietku žalovaného o nedodržaní koncentračnej zásady podľa ust. § 118a Občianskeho súdneho poriadku ako dôvodnú. V opačnom prípade by išlo o veľmi formalistický postup odvolacieho súdu, ktorý by sa dostal do rozporu s čl. 46 Ústavy SR, ako aj čl. 2 základných princípov CSP a poprel by sa zmysel súdneho konania, ktorým je poskytnutie spravodlivej ochrany porušených práv účastníka.

16. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní nemajetkovej ujmy uvádza, že žalobcami uplatnený nárok, ako fyzických osôb z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti vyplýva z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide o právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby im bolo dané primerané zadosťučinenie. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá platná právna úprava v prípade, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie, pričom výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda výška relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, je súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím na zákonné kritéria, a to kritérium závažnosti vzniknutej ujmy a kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Odvolací súd poukazuje v tomto smere na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 1998, sp.zn. 1 Cdo/89/97. Usmrtenie otca a manžela je bezpochyby jeden z najvážnejších zásahov do súkromia fyzickej osoby, ktorý zásah vyvoláva ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú, preto morálna satisfakcia (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nie je podľa odvolacieho súdu postačujúca, preto žalobcovia majú podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre určenie tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú taxatívne zakotvené dve kritéria: 1) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a 2) okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Za nevyhnutné je potrebné zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť zadosťučinenie“ (satisfakciu). Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2012, sp. zn. 4Cdo 139/2011). Odvolací súd zdôrazňuje, že ľudský život je najvyššia hodnota, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty, preto poskytnutá satisfakcia musí byť aj účinná, a to nielen vo vzťahu k osobe povinnej, teda pôvodcovi zásahu, ale najmä vo vzťahu k žalobcom, ako subjektom dotknutých zásahom. Protiprávnym zásahom žalovaného do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život bola žalobcom v 1. rade až v 5. rade spôsobená taká ujma, ktorá im čiastočne alebo úplne bráni napĺňať ich citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú, ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto

aj vzťahu s blízkou osobou. Zmyslom takejto satisfakcie je vyvážiť vzniknutú ujmu žalobcov v 1. rade a ž v 5. rade, nakoľko v súdenej veci nie je možné podať reštitučnú žalobu, teda žiadať o odstránenie následkov neoprávneného zásahu. V prejednávanej veci je odvolací súd názoru, že inou formu náhrady, resp. morálnym zadosťučinením, v prípade usmrtenia otca a manžela, vzniknutú ujmu u žiadneho zo žalobcov nemožno zmierniť.

17. Odvolací súd považuje za správny aj postup súdu prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Nie je tu daný dôvod, pre ktorý by bolo množné konštatovať, že nemajetková ujma a jej výška bola priznaná v rozpore so zákonom, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov v obdobných veciach. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nezoberal riadne závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých došlo k porušeniu práva a neodôvodnil rozhodnutie, v zmysle pokynu v uznesenia odvolacieho súdu č. k. 2Co/271/2011-217 zo dňa 29.11.2012, ktorý zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie najmä z dôvodu, že rozhodnutie neobsahovalo dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o priznanú výšku náhrad za nemajetkovú ujmu jednotlivým žalobcom. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa riadil v novom rozsudku pokynom daným mu odvolacím súdom v uznesení č.k. 2Co/271/2011-217 zo dňa 29.11.2012 a v novom rozsudku riadne odôvodnil a vysvetlil, prečo priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch a odôvodnil aj, prečo priznal žalobcovi v 4. rade najvyššiu, z akých dôvodov priznal žalobkyni v 1. rade a v 5. rade vyššiu, ako žalobcom v 2. a 3. rade. Odvolací súd zdôrazňuje, že priznanie výšky nemajetkovej ujmy nie je zákonom presne stanovené a jeho výška je ponechaná na úvahu súdu. Súd musí vychádzať pri jej určení jednak z okolností každého jednotlivého prípadu, čo aj súd prvej inštancie vykonal. Prihliadol k tomu, že žalovaný v 4. rade bol priamo prítomný pri úmrtí otca, čo ho v značnej miere poznačilo, bol odkázaný na pomoc psychiatrov a dodnes pociťuje traumu z daného zážitku, a preto vzhliadol súd prvej inštancie, ako dôvodné priznať mu vyššiu náhradu ako ostatným žalobcom. Odvolací súd takejto úvahe pri stanovení výšky náhrady nemá čo vytknúť. Žalovaný rozporoval, že nebolo dokázané, že bol žalobca v 4. rade priamo na mieste nehody. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že nebol žalobca v 4. rade vypočutý, ako svedok v trestnom konaní. Odvolací súd k tejto námietke žalovaného uvádza, že v spise na č. l. 423 sa nachádza písomné vyjadrenie žalobcu v 4. rade, v ktorom potvrdil, že bol priamo účastný nehody a priamo účastný pri úmrtí otca, čo vo svojej písomnej výpovedi podrobne rozpísal. To že nebol ako svedok vypočutý v trestnom konaní ešte neznamená, že na mieste nehody nebol. Odvolací súd nemá dôvod spochybňovať písomné svedectvo žalobcu v 4. rade. U manželky, teda žalobkyni v 1. rade súd prvej inštancie zistil, že z nečakanej smrti má neustále pocit úzkosti, smútku, nie je schopná viesť normálny rodinný život, navštevuje psychiatra a do dnešného dňa žije sama bez partnera. Súd prvej inštancie prihliadol aj na jej zdravotný stav pred nehodou, a z neho vyplývajúce väzby na manžela, ktorý jej bol životným partnerom a veľkou oporou. Odvolací súd má za to, že správne vyhodnotil súd prvej inštancie dopad nehody na manželku, je dôležité i to, že ostala sama vychovávať deti, a že jej zdravotný stav nebol dobrý ani pred nehodou, potom o to ťažšie bolo jej postavenie po nehode, keď prišla o manžela. U žalobkyni v 5. rade súd prvej inštancie pri posúdení výšky nároku nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z toho, že bola maloletá v čase nehody a bola na otca veľmi citovo naviazaná a stratu otca veľmi zle znášala. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe zistených pomerov na strane žalobkyne v 1. rade a žalobkyne v 5. rade postupoval správne, keď im priznal vyššiu sumu nemajetkovej ujmy, ako žalobcom v 2. rade a v 3. rade, u ktorých súd prvej inštancie prihliadol k tomu, že síce došlo aj u nich smrťou otca k ťažšej traume, avšak boli už plnoletí a schopní sa sami živiť a vyrovnávali sa s touto traumou ľahšie, než žalobcovia v 1., v 4. a 5. rade. Ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení odvolací súd má za to, že u všetkých žalobcov v 1. až v 5. rade bolo dôvodné priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď inou formou náhrady v prípade usmrtenia otca a manžela nemožno vzniknutú ujmu zmierniť u žiadneho zo žalobcov. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie neprihliadol na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Uvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie, že žalovaný nechcel spôsobiť túto nehodu, išlo o náhodu, žalovaný sa v priebehu konania žalobcom ospravedlnil, prejavil ľútosť nad spôsobením tejto nenahraditeľnej škody na živote a ponúkol náhradu, ktorá je v jeho možnostiach. Odvolací súd k týmto námietkam žalovaného uvádza, že v prejednávanej veci z výsledkov dokazovania v trestnom konaní bolo zistené a preukázané, že príčinou vzniku neoprávneného zásahu bola jazda žalovaného motorovým vozidlom, pričom plne nesledoval situáciu v cestnej premávke a neprispôsobil rýchlosť jazdy svojím schopnostiam a vlastnostiam vozidla, a následne na križovatke vyšiel do protismeru a vybehol s vozidlom mimo vozovku do poľa, kde zachytil V.. I. R., čoho následkom došlo k jeho zraneniu a následnej smrti. V trestnom konaní bol pribratý znalec z odboru cestnej dopravy, ktorý uviedol, že chodec nemohol

zabrániť dopravnej nehode a ďalej konštatoval, že vodič mohol zabrániť stretu s chodcom zabrzdením vozidla. Nemožno podľa odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedený priebeh dopravnej nehody tvrdiť, že k nej prišlo za takých okolností, ktoré by mali byť vyhodnotené v prospech žalovaného a mať za následok určenie nižšej náhrady. Odvolací súd v neposlednom rade poukazuje i na to, že žalovaný sa žalobcom neospravedlnil osobne, poukazujúc na svoj zlý psychický stav. Ospravedlňujúci list napísal jeho právny zástupca. Odvolací súd nespochybňuje, že aj pre žalovaného bola táto udalosť náročnou a spôsobilou zanechať na jeho psychickom zdraví negatívne následky, avšak mohol pozostalým napísať aspoň list, keď osobné stretnutie nebol schopný zvládnuť. Zaslanie ospravedlňujúceho listu od právneho zástupcu žalovaného môžu žalobcovia pociťovať tak, že k ospravedlneniu zo strany žalovaného nedošlo. I táto okolnosť len potvrdzuje, že v danom prípade je dôvodné poskytnutie peňažnej náhrady. Žalovaný namietal i to, že žalobcovia si poskytli zadosťučinenie tým, že mu po nehode telefonovali, s tým že ho volajúca osoba označila za vraha a pri rozhodovaní o výške relutárnej náhrady mal brať súd zreteľ na túto skutočnosť. Odvolací súd má za to, že nebolo preukázané, že by skutočne žalovanému telefonoval niekto zo žalobcov v 1. až v 5 rade., vypočuté svedkyne a to manželka a dcéra žalovaného uvádzali len, že v telefóne bol ženský hlas. Nie je tu daný dôvod konštatovať, že si žalobcovia v 1. až v 5. rade takýmto spôsobom poskytli zadosťučinenie a nemajú už nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Taktiež nie je možné nepriznať peňažnú náhradu, len s poukazom na majetkové pomery žalovaného a jeho zhoršený zdravotný stav po nehode. Tieto pomery žalovaného bolo možné brať do úvahy práve pri určení výšky priznanej relutárnej náhrady, čo aj súd prvej inštancie vykonal a uviedol to v odôvodnení v ods. 37 na strane 9 rozsudku.

18. Posudzujúc otázku primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že priznaná výška zodpovedá výške priznanej nemajetkovej ujmy v obdobných sporoch ustálenou súdnou judikatúrou, od ktorej ani odvolací súd nevzhliadol dôvod sa odkloniť. V tomto smere poukazuje odvolací súd napríklad na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 60/2016, sp.zn. 3 Cdo 18/2016, Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 12 Co 465/2014, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 116/2013, sp. zn. 9 Co 423/2012, sp.zn. 24 Co 479/2012, Krajského súdu v Nitre sp.zn. 5 Co 182/2013. Taktiež sa dá analogicky posudzovať primeranosť výšky uplatneného nároku porovnaním maximálnej hranice jednorazového odškodnenia v dôsledku smrti zamestnanca, ktoré upravuje zák. č. 461/2003 Z. z. O sociálnom poistení v ust. § 94 ods. 2 a § 94 ods. 3. Inštitút jednorazového odškodnenia podľa zák. č. 461/02003 Z. z. sleduje charakterom obdobný cieľ, ako inštitút relutárnej náhrady (odškodnenie nemajetkovej ujmy), pričom priznané nároky žalobcov neprekročili maximálne sumy, ktoré je možné priznať pozostalým uvedeným právnym predpisom.

19. Žalovaný v odvolaní poukázal na ust. 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, podľa ktorého je poškodený oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať a na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013, Haasová, C-22/12, EU:C:2013:692. Mal za to, že tvrdenie intervenienta o tom, že nemajetková ujma požadovaná žalobcami nie je pokrytá povinným zmluvným poistením, je v rozpore s európskou, ako aj slovenskou judikatúrou. Odvolací súd má za to, že ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. O povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, dáva poškodenému možnosť domáhať sa nároku priamo voči poisťovni škodcu, nie však povinnosť. Žalobcovia nepochybili, keď si nárok na majetkovú škodu, tak i nárok titulom ochrany osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnili voči žalovanému, ktorý je pasívne legitimovaný v spore. Otázkou, či má poisťovňa, teda intervenient povinnosť uhradiť z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj priznanú náhradu nemajetkovej ujmy sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko to presahuje predmet daného konania. Skutočnosť, že odvolací súd daným rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalovaného na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch neznamená, že by sa žalovaný nemohol s nárokom na úhradu tejto nemajetkovej ujmy obrátiť na poisťovňu, v ktorej mal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a žiadať, aby za neho túto sumu žalobcom plnila. Ak poisťovňa zotrvá na svojom prezentovanom právnom názore v danom spore, má žalovaný možnosť domáhať sa svojich práv v súdnom konaní, v ktorom sa bude potom súd zaoberať argumentáciou žalovaného ohľadom povinnosti poisťovne hradiť z povinného zmluvného poistenia i nemajetkovú ujmu priznanú v peniazoch titulom ochrany osobnosti.

20. Odvolací súd po dôkladnom preštudovaní spisu a vyhodnotení odvolania žalovaného konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a odvolací súd sa stotožnil aj s ním priznanou výškou nemajetkovej ujmy, preto napadnutý rozsudku vo výroku o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 potvrdil.

21. Žalovaný podal odvolanie aj do výroku č. V rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania. Vo výroku č. V rozsudku súd prvej inštancie určil, že žalobcom v 1., 2., 3., 4., 5., a 6. rade priznáva proti žalovanému 85% náhradu trov konania a v odôvodnení rozsudku k výroku č. V uviedol súd prvej inštancie len, že žalobca mal vo veci pomer úspechu 85%, preto mu súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85%. Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku nevie, aké úvahy viedli súd prvej inštancie k rozhodnutiu o trovách a nedá sa určiť z odôvodnenia rozsudku, ako dospel súd prvej inštancie k záveru, o pomere úspechu všetkých žalobcov vo výške 85%. V danej veci je dôležité, že už raz bol rozsudok súdu prvej inštancie odvolacím súdom zrušený a vrátený na ďalšie konanie, a preto je potrebné aplikovať ustanovenie § 390 CSP. Hoci by bolo možné vo výroku o trovách konania skonštatovať, že ide o nepreskúmateľný výrok, keď nie je rozhodnutie o trovách náležite v odôvodnení rozsudku vysvetlené, teda nie je uvedené, prečo dospel súd prvej inštancie práve k takémuto rozhodnutiu o trovách, nemôže odvolací súd za situácie, keď už raz bol rozsudok zrušený, výrok o trovách zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie, ale musí odvolací súd rešpektujúc ust. § 390 CSP sám vo veci rozhodnúť. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na nález Ústavného súdu SR z 15. augusta 2018, č.k. I ÚS 227/2018-54, podľa ktorého pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne, podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť.

22. Odvolací súd oboznámením sa z obsahom spisu dospel k záveru, že o nároku na náhradu trov konania nebolo súdom prvej inštancie rozhodnuté v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Dôležitá je v danej veci tá skutočnosť, že ide o žalobu, v ktorej sa žalobcovia domáhali viacerých samostatne žalovateľných nárokov a to jednak majetkovej škody a jednak nároku na ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. O trovách konania je potrebné rozhodnúť zvlášť v každom jednotlivom nároku, ako správne uviedol aj žalovaný v odvolaní. Odvolací súd teda posudzoval pomer úspechu u každého účastníka, s ohľadom na ním uplatnené samostatné nároky. Žalobkyňa v 1. rade si uplatnila v žalobe podanej na súd dňa 13.11.2006 nárok na majetkovú škodu vo výške 10.777,- eur (324.668,-Sk) titulom škody na geodetickom prístroji, 152,03 eur (4.580,- SK) titulom nákladov na pohreb a 44,25 eur (1.333,-Sk) titulom notárskych poplatkov. Podaním zo dňa 05.10.2009 zobrali žalobcovia návrh v časti majetkovej škody za geodetický prístroj späť a to vo výške 8.169,56 eur, a v sume 196,28 eur za náklady na pohreb a notárske poplatky a to z dôvodu úhrady týchto súm poisťovňou, s ktorou mal žalovaný uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Naďalej po tomto čiastočnom späťvzatí požadovala žalobkyňa v 1. rade sumu 2.607,44 eur titulom škody na geodetickom prístroji spolu s 10 % úrokom z omeškania, od 22.01.2009 do zaplatenia, 9% úrok z omeškania zo sumy 10.777,- eur, od 18.09.2006 do 21.01.2009, čo činí sumu 2.277,34 eur a uplatnila si nové nároky a to sumu 355,91 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania, od 18.09.2006 do zaplatenia, titulom nákladov na pomník, sumu 42,02 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania, od 18.09.2006 do zaplatenia, titulom súdneho poplatku v dedičskom konaní a sumu 44, 28 eur s 9% ročným úrokom z omeškania, od 18.09.2006 do zaplatenia, titulom notárskych poplatkov. Podaním zo dňa 30.12.2009 došlo ku ďalšiemu späťvzatiu návrhu v časti majetkovej škody na geodetickom prístroji a to v sume 2.492,13 eur, z dôvodu úhrady tejto sumy poisťovňou a žalobkyňa po tomto čiastočnom späťvzatí požadovala uhradiť sumu 115,31 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne, od 22.01.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 10.777,- eur, od 18.09.2006 do 21.01.2009, čo činí sumu 2.277,34 eur, 10% úrok z omeškania zo sumy 2.492,13 eur, od 22.01.2009 do 15.12.2009, čo činí sumu 223,95 eur, 355,91 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 18.09.2006 do zaplatenia, 42,02 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania, od 18.09.2006 do zaplatenia a 44,28 eur s 9% ročným úrokom z omeškania, od 18.09.2006 do zaplatenia. Súd prizná trovy podľa pomeru úspechu vo veci. Pri čiastočnom zastavení konania je potrebné prihliadnuť k tomu, kto zavinil procesne zastavenie konania, čo sa odrazí na úspechu účastníka, ktorý zastavenie nezavinil. V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že ku čiastočnému zastaveniu konania došlo z dôvodu, že poisťovňa za žalovaného uhradila časť uplatnenej majetkovej škody žalobcom za žalovaného a to po podaní návrhu na súd, a teda je nutné konštatovať, že procesne zastavenie konania zavinil žalovaný. Žalovaný v odvolaní argumentuje tým, že žalobcovia sa na intervenienta, teda poisťovňu, v ktorej mal žalovaný uzatvorené povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla obrátili až v roku 2008, t.j po podaní žaloby a v prípade, ak by sa žalobcovia obrátili na poisťovňu s nárokom na plnenie vecnej škody a poisťovňa by plnila v súlade so zákonom, nedošlo by k súdnemu konaniu a nevznikli by trovy. Odvolací súd sa s touto argumentáciou nestotožňuje, nakoľko žalovaný mal podľa ust. § 10 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. povinnosť bez zbytočného odkladu poisťovateľovi písomne oznámiť, že bol proti nemu uplatnený nárok na náhradu škody a vyjadriť sa k požadovanej náhrade a jej výške, oznámiť, že v súvislosti so škodovou udalosťou sa začalo trestné stíhanie alebo konanie o priestupku a zabezpečiť, aby bol poisťovateľ informovaný o ich priebehu a výsledkoch; ak má poistený právneho zástupcu, je povinný oznámiť poisťovateľovi jeho meno, priezvisko a trvalý pobyt alebo jeho obchodné meno a sídlo, a že právo na náhradu škody bolo riadne uplatnené. Žalobcovia takúto povinnosť voči poisťovni žalovaného nemali a svoj nárok na náhradu škodu si riadne uplatnili už na začiatku trestného konania. Žalobcovia nemali ani povinnosť využiť ust. § 15 ods. 1 z.č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého má poškodený oprávnenie uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi, ale nie povinnosť. Skutočnosť, že poisťovňa hradila náhradu škody za žalovaného až po podaní návrhu na súd, nemožno vyhodnotiť v neprospech žalobcov, ktorí si nárok na náhradu škody riadne a včas uplatnili a to už v prebiehajúcom trestnom konaní. Žalobkyňa v 1. rade v konaní žiadala teda spolu titulom majetkovej škody sumu 13.916,78 eur (t.j. 10.777,- eur za škodu na geodetickom prístroji + 196,28 eur hrobové miesto a urna + 2.501,29 eur na úrokoch z omeškania + suma 355,91,- náklady na pomník + 42,02 eur súdne poplatky v dedičskom konaní + 44,28 eur notárske poplatky). Žalobkyňa v 1. rade bola úspešná v časti uplatnenej majetkovej škody celkom v sume 10.973,28 eur (keď už z vyššie uvedených dôvodov premietol odvolací súd do úspechu žalobkyne v 1. rade aj sumy, ktoré boli čiastočne vzaté späť). Žalobkyňa v 1. rade bola úspešná v 78,84 %. Neúspech žalobcu je úspechom žalovaného, teda ten mal úspech v 21,16%. Pomer úspechu žalobkyne v 1. rade činí 57,68 % (78,84 -21,16). Žalovaný má teda žalobkyni v 1. rade uhradiť trovy konania z uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody v pomere 57,68%. Súd prvej inštancie určil pomer 85%, teda vyšší, ako má žalobkyňa v 1. rade nárok, preto odvolací súd zmenil výrok o trovách tak, že žalobkyni v 1. rade v časti nároku na majetkovú škodu priznal proti žalovanému náhradu trov v pomere 57,68%.

23. Žalobca v 2. rade v podanej žalobe neuplatňoval majetkovú škodu. Po čiastočnom späťvzatí žaloby dňa 05.10.2009 a po vyhovení návrhu na zmenu žaloby uznesením zo dňa 07.10.2009 si aj žalobca v 2. rade uplatnil náhradu majetkovej škody v sume 2.607,44 eur titulom škody na geodetickom prístroji a po ďalšom čiastočnom späťvzatí žaloby dňa 30.12.2009 naďalej uplatňoval sumu 115,31 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne, od 22.01.2009 do zaplatenia. Taktiež požadoval aj zaplatenie 10% úroku z omeškania zo sumy 2.492,13 eur od 22.01.2009 do 15.12.2009, to je sumu 223,95 eur a 9% ročný úrok z omeškania zo sumy 10.777,. eur od 18.09.2006 do 21.01.2009, to je sumu 2.277,34 eur. Celkom teda požadoval žalobca v 2. rade titulom náhrady majetkovej škody 5.108,73 eur (2.607,44 eur + 223,95 eur + 2.277,34 eur). Čiastočné zastavenie konania rovnako ako pri žalobkyni v 1. rade vyhodnotil odvolací súd, ako zavinenie na strane žalovaného a to už podľa vyššie uvedeného zdôvodnenia. Úspech mal žalobca v 2. rade v sume 2.492,13 eur, čo činí z celkom uplatnenej sumy 48,79 %. Úspech žalovaného teda činí 51,21 %. Vzhľadom k tomu, že ide o takmer rovnaký pomer úspechu, ako žalobcu v 2. rade tak žalovaného, odvolací súd rozhodol tak, že žalobca v 2. rade nemá nárok na náhradu trov konania v uplatnenej majetkovej škode.

24. Žalobcovia v 3. rade a v 4. rade si uplatnili náhradu majetkovej škody rovnako, ako žalobca v 2. rade. Po čiastočnom späťvzatí žaloby dňa 05.10.2009 a po vyhovení návrhu na zmenu žaloby uznesením zo dňa 07.10.2009 si aj žalobca v 3. rade a žalobca v 4. rade uplatnili náhradu majetkovej škody v sume 2.607,44 eur titulom škody na geodetickom prístroji a po ďalšom čiastočnom späťvzatí žaloby dňa 30.12.2009 naďalej uplatňovali sumu 115,31 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne, od 22.01.2009 do zaplatenia. Taktiež požadovali aj zaplatenie 10% úroku z omeškania zo sumy 2.492,13 eur, od 22.01.2009 do 15.12.2009, t.j. sumu 223,95 eur a 9% ročný úrok zo sumy 10.777,- eur, od 18.09.2006 do 21.01.2009, t.j. sumu 2.277,34 eur. Celkom teda požadovali žalobcovia v 3. rade a v 4. rade titulom náhrady majetkovej škody 5.108,73 eur (2.607,44 eur + 223,95 eur + 2.277,34 eur). Čiastočné zastavenie konania rovnako ako pri žalobkyni v 1. rade vyhodnotil odvolací súd, ako zavinenie na strane žalovaného a to už podľa vyššie uvedeného zdôvodnenia, ktoré v plnom rozsahu sa vzťahuje aj ku žalobcovi v 3. rade a v 4. rade. Teda úspech mali ako žalobca v 3. rade, tak aj žalobca v 4. rade v sume 2.492,13 eur, čo činí z celkom uplatnenej sumy 48,79 %. Vzhľadom k tomu, že ide o takmer rovnaký pomer úspechu ako žalobcu v 3. rade a v 4. rade, tak aj žalovaného, odvolací súd rozhodol tak,

že žalobca v 3. rade a žalobca v 4. rade nemajú nárok na náhradu trov konania v uplatnenej majetkovej škode.

25. Žalobkyňa v 6.rade si v podanej žalobe uplatnila len majetkovú škodu a to vo výške 518,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 18.09.2006 do zaplatenia. Podaním zo dňa 05.10.2009 bol návrh v časti sumy 518,46 eur vzatý späť, nakoľko poisťovňa, s ktorou mal žalovaný uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na základe likvidácie poistnej udalosti zo dňa 18.08.2008 uhradila sumu 518,46 eur žalobkyni. Po čiastočnom späťvzatí návrhu požadovala naďalej žalobkyňa v 6. rade 9% úrok z omeškania zo sumy 518,46 eur, odo dňa 18.09.2006 do 18.08.2008, čo činí sumu 89,61 eur. Spolu teda žalobkyňa v 6. rade uplatňovala v konaní majetkovú škodu v sume 608,07 eur. Rovnako aj u žalobkyni v 6. rade odvolací súd vyhodnotil späťvzatie v časti istiny 518,46 eur, ako zavinené žalovaným, a teda ide o úspech žalobkyne v 6. rade. Žalobkyňa v 6. rade bola teda úspešná v sume 518,46 eur, keď v časti požadovaného úroku vo výške 89,61 eur bol jej návrh zamietnutý. Žalobkyňa v 6. rade bola úspešná v 85,27% a žalovaný v 14,73%. Pomer úspechu žalobkyne v 6. rade predstavuje 70,54% (85,27%-14,73%). Žalobkyňa v 6. rade má teda nárok na náhradu trov konania v pomere 70,54% a nie 85%, ako jej priznal súd prvej inštancie, preto odvolací súd zmenil rozhodnutie o trovách tak, že žalobkyni v 6. rade priznal náhradu trov konania proti žalovanému v pomere 70,54%.

26. Žalobca v 1. rade, v 2.rade, v 3. rade, v 4. rade a v 5. rade si uplatnili aj nárok titulom ochrany osobnosti spolu s nemajetkovou ujmou v peniazoch. Súd prvej inštancie vyhovel nároku na ochranu osobnosti a priznal i nemajetkovú ujmu v peniazoch. V danej veci odvolací súd konštatuje, že žalobcovia mali úspech 100% a to z dôvodu, že boli úspešní v základe uplatneného nároku ako takého, teda úspešní v žalobe o ochranu osobnosti a priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aká výška nemajetkovej ujmy bude priznaná je plne ponechaná na úvahe súdu a preto ak je priznaná nižšia náhrada nemajetkovej ujmy ako žiadali žalobcovia nemožno to vyhodnotiť ako ich neúspech. Navyše žalobcovia ani nežiadali priznať relutárnu náhradu v sumách, ktoré by prevyšovali ustálenú rozhodovaciu prax súdov a žalobcami žiadané sumy nemajetkovej ujmy v peniazoch neboli v zjavnom nepomere k súdom priznanej výške. Odvolací súd prihliadol k tomu, že žalobcovia nepodali do trov konania odvolanie a teda akceptovali, že im boli priznané trovy v pomere 85% ( dá sa teda konštatovať, že v časti 15% pomeru trov konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné). Odvolanie bolo podané žalovaným a v zmysle čl. 16 ods. 3 CSP nemožno zmeniť rozhodnutie v jeho neprospech. I keď by mali žalobcovia v 1. rade až 5. rade nárok na 100% náhrady trov konania v uplatnenom nároku na ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy, odvolací súd nemohol zmeniť výrok o trovách v tejto časti, ale musel potvrdiť priznaný pomer 85% určený súdom prvej inštancie, keď v konaní o opravnom prostriedku nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok podala, teda nemôže odvolací súd zaviazať žalovaného na vyššiu úhradu trov, ako vykonal súd prvej inštancie.

27. Žalovaný v odvolaní poukázal i na to, že súd pri rozhodnutí o trovách mal brať do úvahy, že keby žalobcovia priamo uplatnili nárok u poisťovni, nebolo by potrebné dané súdne konanie a teda by nevznikli trovy. Ďalej poukázal na to, že súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný uviedol, že k aplikácii ustanovenia § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych a pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Odvolací súd nezistil v danom prípade dôvody na použitie ust. § 257 CSP, nie sú tu žiadne dôvody hodné osobitného zreteľ, ktoré by odôvodňovali nepriznať náhradu trov a žiaden takýto dôvod neuvádza ani žalovaný v odvolaní. Skutočnosť, že žalobcovia sa obrátili s nárokom na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch na žalovaného, taktiež nemôže byť dôvodom na nepriznanie im trov konania, keď ako už odvolací súd vyššie v odôvodnení vysvetlil, že žalovaný bol v spore pasívne legitimovaný, a žalobcovia nemali zákonnú povinnosť domáhať sa svojich nárokov priamo voči poisťovni žalovaného.

28. Súd prvej inštancie vo výroku VI rozsudku zaviazal žalovaného aj na úhradu trov konania štátu v rozsahu 100%, čo žalovaný napadol odvolaním. V odôvodnení k výroku č. VI. súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch a vzhľadom k tomu, že žalobca je oslobodený od povinnosti zaplatiť súdny poplatok, uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť trovy štátu. Odvolací súd preskúmaním celého spisového materiálu zistil, že štátu v konaní žiadne trovy nevznikli. Ak súd prvej inštancie mienil žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok z dôvodu, že žalobcovia

boli od platenia súdneho poplatku oslobodení mal postupovať podľa ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a vo výroku uložiť priamo povinnosť žalovanému uhradiť súdny poplatok a určiť aj jeho výšku. Nebol správny postup súdu prvej inštancie, keď zaviazal žalovaného na úhradu trov konania štátu, keď poplatkovú povinnosť žalovaného v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch nemožno stotožňovať s trovami konania štátu. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd výrok č. VI rozsudku zrušil bez ďalšieho a to v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP, keď ide o výrok o trovách konania, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané neexistovali.

29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného v napadnutom výroku o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, konštatuje odvolací súd, že žalobcovia v 1. až v 5. rade mali v odvolacom konaní plný úspech a vznikol im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobkyni v 6. rade sa týkal iba výrok o náhrade trov konania, ktorý bol zmenený tak, že sa jej namiesto pomeru 85%, priznali trovy konania v pomere 70,54%. Vychádzajúc z toho, že pomer 85% je 100% a bol priznaný žalobkyni odvolacím súdom pomer trov 70,54%, potom žalovaný mal úspech v 17,02 % a žalobkyňa v 6. rade v 82,98 %. Pomer úspechu žalobkyne v 6. rade činí 65,96 % (82,98-17,02), a preto odvolací súd zaviazal žalovaného uhradiť trovy odvolacieho konania žalobkyni v 6. rade v pomere 65,96 % v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP.

30. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

Podľa ust. § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).