Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 201/2014
PDF · 174.95 KB
No categories available
III. ÚS 201/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť L. V., zastúpeného advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou,
Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, pre namietané porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice
I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005 a takto
rozhodol:
1. Základné právo L. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. L. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť L. V. trovy konania v sume
275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Vladimíry
Běhalovej, Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 201/2014-10 z 18. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť L. V. (ďalej
len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. Spr 74/13 z 28. apríla 2014, v ktorom uviedol:
„Z vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že poškodenému L. V. nič nebránilo si svoj
nárok uplatniť aj cestou civilného súdu, nakoľko nebolo spochybnené prevzatie peňazí a
toto ani obžalovaní vo svojich výpovediach nepopierali a tým mohol predísť prieťahom, na
ktoré sťažovateľ poukazuje.“
Súčasťou vyjadrenia bola chronológia procesných úkonov, z ktorej okrem iného
vyplýva:
„... Obžaloba Okresnej prokuratúry Košice I bola tunajšiemu súdu doručená
dňa 26.7.2005. Vec bola náhodným výberom pridelená sudcovi JUDr. Martinovi
Michalanskému. Zákonný sudca JUDr. Martin Michalanský od 20. 11. 2006 do 19. 11.
2007 vykonával stáž na Krajskom súde v Košiciach, preto bol predmetný spis dňa 29. 11.
2006 na základe Opatrenia predsedu Okresného súdu Košice I pridelený JUDr. Svetlane
Šupovej ako zákonnej sudkyni.
Dňa 9. 2. 2010 bol vo veci vynesený rozsudok, na základe ktorého boli obžalovaní
uznaní vinnými. Proti tomuto rozsudku podali obžalovaní dňa 22. 7. 2010 odvolanie.
Odvolací súd uznesením zo dňa 15. 8. 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
opätovne vrátil na prejednanie a rozhodnutie.
V dôsledku zmeny v personálnom obsadení súdu bol predmetný spis dňa 6. 2. 2013
Opatrením predsedu Okresného súdu Košice I pridelený do súdneho oddelenia 10 T
a zákonným sudcom sa stal JUDr. Jozef Mikluš. Následne tento zákonný sudca vytýčil
termín hlavného pojednávania na 10. 6. 2013, ktoré bolo odročené na 7. 8. 2013 z dôvodu
neprítomnosti obžalovaných a ich obhajcu, ako aj náhradného obhajcu. Súd súčasne zistil,
že náhradný obhajca JUDr. Gerhard Zvolánek je príbuzným jednej z poškodených a z tohto
dôvodu bola opatrením zo dňa 14. 6. 2013 zrušená obhajoba JUDr. Zvoláneka
a za náhradného obhajcu bol ustanovený dňa 14. 6. 2013 JUDr. Roman Fulka.
Súd následne vytýčil termín pojednávania na 23. 9. 2013, ktoré bolo odročené pre
neprítomnosť obžalovaných, u ktorých nebolo riadne vykázané doručenie v mieste ich
bydliska. Novú adresu obžalovaných pre doručovanie oznámil obhajca JUDr. Romža
dňa 27. 9. 2013. Hlavné pojednávanie zo dňa 23. 9. 2013 súd odročil na deň 28. 10. 2013.
Aj toto pojednávanie bolo odročené na 9. 12. 2013. Následne boli určené termíny hlavných
pojednávaní na deň 5. 2. 2014, 12. 2. 2014 a 31. 3. 2014, na ktorom bol vyhlásený
oslobodzujúci rozsudok...“
Okresný súd vo svojom vyjadrení v závere uviedol, že „... S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti v plnom rozsahu ponechávam na úvahu ústavného súdu, či v danej veci
došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní. Jednoznačne však možno konštatovať, že
od podania obžaloby na súd v roku 2005 až po konečné rozhodnutie súdu prvého stupňa
v marci 2014 uplynula značne dlhá doba, pričom do značnej miery k dĺžke celého konania
prispela aj častá zmena v osobách zákonných sudcov, čo považujem za objektívne príčiny
prispievajúce k celkovej dĺžke tohto konania.“.
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 34/2005 ústavný
súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd,
preto ich považoval za preukázané.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2014 súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 19. mája 2014 súhlasila
tiež s upustením od ústneho pojednávania. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania
podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
II.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov..., a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno
za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom
posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému
rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným
spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v trestnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Pri posudzovaní otázky, či v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
6 T 34/2005 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť trestnej veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 6 T 34/2005, ústavný súd konštatuje, že predmetné trestné konanie nemožno
považovať za právne ani skutkovo zložité. Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti síce
uviedol, že počas konania došlo k viacerým zmenám v personálnom obsadení, čo však
podľa názoru ústavného súdu nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v trestnom konaní.
Právnu zložitosť trestnej veci sťažovateľa ústavný súd nezistil, pretože právne posúdenie
skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti a modality tohto posudzovania sú
vysvetlené v rozsiahlej judikatúre.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných
prieťahov v trestnom konaní spôsobených správaním sťažovateľa, ústavný súd dospel
k záveru, že sťažovateľ neprispel k dĺžke posudzovaného trestného konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a poukazuje na to, že trvanie napadnutého trestného konania viac ako 8 rokov na okresnom
súde je už samo osebe neprimerané.
Ústavný súd poukazuje na to, že postup okresného súdu v napadnutom trestnom
konaní bol neefektívny, čo vyplýva predovšetkým z toho, že rozsudok okresného súdu
sp. zn. 6 T 34/2005 z 9. februára 2010 bol odvolacím súdom 15. augusta 2011 zrušený a vec
bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Keďže okresný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť
aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas trestného konania nachádzal, čo je
základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02),
a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd
preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal a zbytočné
prieťahy v konaní neboli zistené. Okresný súd vo veci rozhodol, ale toto rozhodnutie bolo
krajským súdom na základe odvolania zrušené, čo tiež možno pripočítať na ťarchu konania
pred okresným súdom ako neefektívne konanie.
V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03), že
personálne problémy (nedostatočné obsadenie súdu, zaťaženosť sudcov) a nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom vyjadrení
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že
v danej veci ide o takýto prípad. Postup okresného súdu a jeho nesústredené konanie
ústavný súd hodnotil tak, že nesmeroval k nastoleniu právnej istoty vo veci, čo môže len
právoplatné rozhodnutie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v trestnom konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 6 T 34/2005,
došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v trestnom konaní
vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € voči okresnému súdu z dôvodov v nej uvedených.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku trestného konania okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 34/2005 berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci
považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, pričom ústavný súd vzal do úvahy aj postavenie
sťažovateľa v konaní ako poškodeného v trestnej veci.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľa trovy konania vyčíslila sumou 418 €, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie
a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti, vyjadrenie z 19. mája 2014).
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľovi náhradu trov
konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa
sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu
275,94 €.
Vyjadrenie právnej zástupkyne z 19. mája 2014 k stanovisku okresného súdu
nepovažoval ústavný súd za také, ktoré by nejakým spôsobom prispelo k bližšiemu
objasneniu veci, preto ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon
nepriznal.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2014