Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 310/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o.,

Vysoká 2/B, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jaroslav Ružička,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť ,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla

2019 elektronicky a následne 15. apríla 2019 poštou doručená ústavná sťažnosť

, ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 10. decembra 2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka uviedla, že vystupovala ako žalovaná v 2. rade v konaní vedenom

na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. o náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou maloletých a

pri dopravnej nehode zavinenej (ďalej len „žalovaný v 1. rade“). Žalovaný

v 1. rade bol podľa o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“)

poistený u sťažovateľky. Okresný súd rozsudkom č. k. -303 z 11. mája 2017

uložil sťažovateľke i žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade 5 000 €,

pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého

žalovaného, a povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade 4 000 €, pričom plnením jedného

žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti

žalobu zamietol.

3. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 11. októbra 2017 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom konštatoval, že pasívna

vecná legitimácia sťažovateľky bola okresným súdom vo väzbe na § 4 ods. 2 zákona

o povinnom zmluvnom poistení správne právne posúdená, a to z dôvodu potreby

posudzovania nároku v súlade s právom Európskej únie stelesneným v tzv. motorových

smerniciach. Podľa jeho názoru vnútroštátne právo regulujúce náhradu škody vzniknutej

pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel nemôže odňať motorovým

smerniciam potrebný účinok, a preto musí zaručiť, aby aj nemajetková ujma spôsobená

blízkym rodinným príslušníkom obeti dopravnej nehody bola krytá povinným zmluvným

poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len

„PZP“). Krajský súd bol toho názoru, že pojem škoda na zdraví zahŕňa fyzickú i psychickú

traumu a ak zodpovednosť poisteného podľa o ochrane osobnosti

vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, niet dôvodu vyňať

ju spod režimu PZP. Krajský súd pritom opakovane odkázal na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 24. októbra 2013 vo veci Haasová

a do pozornosti dával aj tzv. nepriamy účinok smerníc v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

4. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnila podľa , teda na rozdielnosti

rozhodovania predmetnej otázky dovolacím súdom. Namietala svoju pasívnu vecnú

legitimáciu, pretože zákon o povinnom zmluvnom poistení sa podľa jej názoru nevzťahuje

na náhradu nemajetkovej ujmy a rozhodnutia Súdneho dvora nevykladajú vnútroštátne

právo. Sťažovateľka poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných kauzách,

na ktorých demonštrovala rozdielnosť rozhodovacieho prístupu.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľky

zamietol, odkazujúc na svoj skorší rozsudok sp. zn. z 31. júla 2017, ktorý

bol občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu schválený na uverejnenie v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 61/2018

(ako judikát č. R 61/2018 v zbierke č. 8/2018, pozn.) a ktorý vyvracia právny názor

sťažovateľky. Najvyšší súd tak zaujal právny názor, podľa ktorého pojem škoda použitý

v zákone o povinnom zmluvnom poistení je potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle,

že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu. Extenzívny výklad pojmu škoda je podľa

najvyššieho súdu aj ústavne konformným, pretože odstraňuje disproporciu medzi zákonným

úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným

poistením. Najvyšší súd tiež uviedol, že únijové právo chápe pojem škody v rovine

majetkovej, ako aj nemajetkovej, čo vyplýva nielen z judikatúry Súdneho dvora, ale aj

zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo 16. septembra 2009

o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole

plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Súčasne historický výklad naznačuje,

že v období tzv. prvej Československej republiky občianske právo nerozlišovalo medzi

ujmou a škodou a zahrnutie nemajetkovej ujmy pod režim zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

6. Sťažovateľka ďalej namietala, že tzv. motorové smernice samy osebe nemohli

predstavovať právny základ pre napadnuté rozhodnutie, pretože smernice nie sú v členských

štátoch priamo aplikovateľné, ale iba zaväzujú členské štáty na dosiahnutie regulovaného

výsledku. Rozhodovacia prax Súdneho dvora pre prípad nesplnenia implementačnej

povinnosti členského štátu vo vzťahu k obsahu smernice vytvorila teóriu priameho účinku

smernice a teóriu nepriameho účinku smernice.

7. Úvahy o priamom účinku smernice prichádzajú do úvahy práve pri nesplnení

povinnosti členského štátu prijať účinné opatrenia na dosiahnutie požadovaných cieľov,

pričom možnosť priameho účinku smernice je vylúčená v prípadoch horizontálnych

právnych vzťahov, ktorých subjektmi sú súkromnoprávne subjekty. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukázala na rozhodnutie vo veci Marshall (C-152/84), v ktorom

sa jednoznačne konštatovalo, že ustanovenia smernice sa jednotlivec nemôže dovolávať

v spore proti inému jednotlivcovi. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že ani

priamy účinok motorových smerníc tak v danej veci neprichádzal do úvahy.

8. Nepriamy účinok smernice je po obsahovej stránke požiadavkou eurokonformného

výkladu vnútroštátneho práva. Nepriamy účinok tzv. motorových smerníc, ktoré evidentne

vyžadujú zahrnutie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach smrteľnej

dopravnej nehody do PZP, je v podstate jedinou do úvahy prichádzajúcou platformou

pre danú kauzu. Sťažovateľka pritom zastáva názor, že pre nepriamy účinok motorových

smerníc v danom prípade neexistovali zákonné predpoklady, pretože rozsah a medze

nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom Európskej únie a jednak právom

vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje podľa

sťažovateľky takto:

8. 1 Musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa

smernice, teda konajúci súd musí použiť výkladové metódy, ktoré sú vnútroštátnym právom

uznávané, na ten účel, aby vyložil vnútroštátne právo spôsobom, ktorý povedie k výsledku

požadovanému smernicou, avšak v medziach vnútroštátnych metód výkladu. Pokiaľ žiadna

z týchto metód k požadovanému výkladu nevedie, nepriamy účinok smernice vyznie

naprázdno a súladná interpretácia nie je možná.

8. 2 Musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných

výkladových metód. Slovenská republika má aprobované v zásade tieto výklady:

i) jazykový (gramatický, verbálny) výklad ‒podľa názoru sťažovateľky z

jazykového výkladu zákona o povinnom zmluvnom poistení jednoznačne vyplýva, že

nemajetková ujma príbuzných obetí dopravných nehôd nie je krytá z PZP. Pojem „škoda na

zdraví“ a nemajetková ujma vyvolaná zásahom do osobnostných práv človeka sú odlišné

a izolované pojmy bez akejkoľvek vzájomnej súvislosti,

ii) logický výklad – sťažovateľka uviedla, že zákonodarca síce formuloval rozsah

krytia podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení tak, že vyslovene nevylúčil

nemajetkovú ujmu príbuzných obetí dopravných nehôd spod poistného krytia, avšak použil

pojmy, ktoré majú v slovenskom právnom poriadku, predovšetkým v Občianskom

zákonníku, ustálený význam, pričom škoda na zdraví uvedenú nemajetkovú ujmu nezahŕňa.

Logicky teda zákonodarca chcel povedať niečo iné, ako ukladali motorové smernice,

a to bez ohľadu na to, či to bolo výsledkom správnej transpozície motorových smerníc alebo

nie. V tomto smere je rozhodujúce prijaté znenie zákona o povinnom zmluvnom poistení,

iii) systematický výklad ‒v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom

zmluvnom poistení poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho

nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov

pri usmrtení, a teda neobsahuje definíciu pojmu „škoda na zdraví“. Preto je pre zistenie

obsahu uvedeného pojmu rozhodujúce ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o povinnom

zmluvnom poistení, v zmysle ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú

sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy. Použitý odkaz na poznámku pod čiarou

odkazuje na o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a .

Ani o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov neobsahuje definíciu pojmu „škoda na zdraví“, a preto

je určenie jeho obsahu potrebné hľadať v , podľa ktorého pri

škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho

spoločenského uplatnenia. Zo znenia zákona o povinnom zmluvnom poistení teda vyplýva,

že pri náhrade škody na zdraví sa v súlade s odškodňujú

výlučne bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. V kontexte

uvedeného preto nemožno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, keď nad rámec rozsahu

náhrady škody na zdraví v podobe bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré

predstavujú nemajetkovú ujmu, použil taký extenzívny výklad pojmu škoda na zdraví,

ktorým tento rozšíril ešte aj o nemajetkovú ujmu podľa .

Ustanovenie podľa sťažovateľky podáva taxatívny

výpočet toho, čo sa nahrádza pri škode na zdraví, pričom z uvedeného výpočtu vyplýva,

že nemajetková ujma upravená v , teda v celkom odlišnej časti

, sa v rámci škody na zdraví nenahrádza. Takýto záver je založený

na zásadných odlišnostiach uvedených právnych inštitútov, čomu zodpovedá aj ich odlišné

systematické zatriedenie v rámci . V tejto súvislosti sťažovateľka

poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. .

Na základe uvedeného sťažovateľka dospela k záveru, že pojem škoda na zdraví

nezahŕňa nemajetkovú ujmu v zmysle , a teda z titulu náhrady

škody na zdraví sa nenahrádza nemajetková ujma.

iv) teleologický výklad – v rámci tohto výkladu je potrebné zistiť, či úmyslom

zákonodarcu bolo, aby nemajetková ujma v zmysle bola alebo

nebola krytá z PZP. Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako predkladateľ návrhu

zákona o povinnom zmluvnom poistení vo svojom liste z 31. mája 2016, ktorý vypracovalo

na základe požiadavky krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

o poskytnutie výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení,

konkrétne či PZP kryje aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej

nehody, v jeho relevantnej časti uviedlo:

„V prvom rade by sme radi zdôraznili, že MF SR ako tvorca a gestor zákona nemá

vedomosť o tom, že by existovali pochybnosti o tom, či Smernica EP a Rady 2009/103/ES

(kodifikované znenie predchádzajúcich smerníc) bola transponovaná v plnom rozsahu

do právneho poriadku Slovenskej republiky...

MF SR zastáva právny názor, ktorý bol prezentovaný už počas súdneho konania

vo veci Haasova a to, že slovenská právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom

na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody. Podľa názoru Slovenskej republiky ide

o dve samostatné práva s rôznym predmetom a režimom ochrany. Preto podľa platnej

slovenskej právnej úpravy možno náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných

práv uplatňovať len mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu. Tento princíp

nespochybnilo ani rozhodnutie SDEÚ vo veci Haasová.

Dotknutá smernica nikdy nemala ani nemohla mať ambíciu riešiť, čo je obsahom

náhrady škody (vecnej či na zdraví) v jednotlivých členských krajinách, keďže toto spadá

do výhradnej kompetencie členských krajín...“ Podľa názoru sťažovateľky je teda zrejmé,

že ani použitím teleologického výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom

zmluvnom poistení nemožno dôjsť k inému záveru ako k takému, že predmetné ustanovenie

nezahŕňa nemajetkovú ujmu v zmysle .

Sťažovateľka namietala, že neobstojí ani argument najvyššieho súdu zdôvodňujúci

použitie rozširujúceho výkladu pojmu škoda komparáciou režimu podľa zákona o povinnom

zmluvnom poistení s úrazovým poistením, a to z týchto dôvodov:

„Zákon o sociálnom poistení priznáva manželovi, manželke a nezaopatrenému

dieťaťu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby

z povolania, nárok na jednorazové odškodnenie, ktorého výšku upravuje v § 94 ods. 2, 3 a 4

zákona o sociálnom poistení. Vzhľadom na to, že zákonodarca v zákone o sociálnom

poistení explicitne upravil nároky pozostalých v súvislosti so smrťou ich blízkeho, tento

príklad je tak ďalším dôkazom toho, že pokiaľ je zámerom zákonodarcu, aby sa poskytovala

takáto forma odškodnenia, zapracuje jej právnu úpravu do príslušného právneho predpisu,

čo však v prípade ZoPZP neurobil.

Odstraňovanie nerovnosti naznačenej Najvyšším súdom je úlohou zákonodarcu, nie

súdov, ktoré by sa takto dostali do pozície tvorcu práva, čo im v kontinentálnom právnom

systéme neprináleží.“

v) historický výklad ‒obsah pojmu „škoda na zdraví“ je ustálený od prijatia

v roku 1964 a v priebehu 50 rokov nebola prijatá legislatívna

zmena, ktorá by akúkoľvek pochybnosť v tomto smere odstraňovala. Najvyšší súd

sa v napadnutom rozhodnutí pokúša použiť historický výklad odkázaním na právny

poriadok prvej Československej republiky. Sťažovateľka sa domnieva, že právna úprava

prvej Československej republiky je pre historický výklad pojmu „škoda na zdraví“ v zmysle

, resp. zákona o povinnom zmluvnom

poistení absolútne irelevantná, pretože ním uvádzané právne predpisy nemajú žiadny vplyv

na spoločenskú situáciu, ktorá existovala pri prijímaní , resp. zákona

o povinnom zmluvnom poistení. Pokiaľ do prijatia v roku 1964

existovala právna úprava, ktorá umožňovala zahrnúť do pojmu škoda aj nemajetkovú ujmu,

potom prijatie odlišnej právnej úpravy v muselo byť zámerom

zákonodarcu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka zastáva názor, že výklad ustanovení zákona

o povinnom zmluvnom poistení týkajúci sa rozsahu poistného krytia PZP je použitím

všetkých už uvedených výkladových metód nesporný, jednoznačný a určitý, prichádza

do úvahy iba doslovný výklad, podľa ktorého nemajetková ujma vyvolaná zásahom

do práva na ochranu osobnosti nie je krytá z PZP a v takom prípade je eurokonformný

výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý

odporuje doslovnému výkladu tohto ustanovenia, neprípustný.

8. 3 Nesmie ísť o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne

zásady. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutia Súdneho dvora, ktorý

vo veci Adeneler, C-212/04 uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať

sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho

práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom

retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.

Obdobne poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Impact, C-268/06

z 15. apríla 2008, kde sa uvádza, že vnútroštátny súd nie je povinný použiť taký výklad

právnej normy, ktorý by bol v protiklade so znením vykladaného predpisu, resp.

že eurokonformný výklad nemôže viesť k tomu, že jeho výsledkom je zásadný rozpor medzi

znením vnútroštátneho predpisu so znením smernice, a tiež na rozhodnutie vo veci Ardaco,

C-168/95, kde vyslovil, že eurokonformný výklad nesmie znamenať novelizáciu

konkrétneho právneho predpisu.

Sťažovateľka preto zastáva názor, že vzhľadom na explicitné znenie zákona

o povinnom zmluvnom poistení v časti týkajúcej sa rozsahu poistného krytia PZP, ako aj na

aplikáciu jazykového, logického, systematického, teleologického a historického výkladu

pojmu škoda na zdraví, je výklad tohto pojmu v napadnutom rozhodnutí jednoznačným

popretím vnútroštátneho práva a jeho nahradením motorovými smernicami, t. j. ide o výklad

práva contra legem. Ak by sa však ústavný súd nestotožnil s týmto názorom sťažovateľky,

je nespochybniteľné, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu právnej istoty

sťažovateľky a zákazu retroaktivity. Sťažovateľka namietala, že k škodovej udalosti došlo

7. januára 2010, a preto uplatňovanie rozširujúceho výkladu § 4 ods. 2 písm. a) zákona

o povinnom zmluvnom poistení, ktorý predstavuje zmenu v prístupe súdnych autorít

v rozhodovaní otázky náhrady nemajetkovej ujmy z PZP po tomto čase, je porušením

princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity. Sťažovateľka tiež argumentovala, že ústavný

súd ešte 13. augusta 2014 potvrdil ústavnú konformitu právneho názoru všeobecných súdov,

podľa ktorého odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444

vylučuje náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného

a rodinného života spôsobený poškodením zdravia (pozri ).

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok najvyššieho súdu nedovolene atakuje základné

právo sťažovateľky podnikať podľa , a to na báze vážneho narušenia

jej právnej istoty majúcej konkrétnu podobu v čase, keď dobrovoľne vstupovala

do zmluvného vzťahu, z ktorého jej po škodovej udalosti vznikla povinnosť plniť.

Sťažovateľka by za daných podmienok do poistného vzťahu vôbec nevstúpila, alebo (čo je

pravdepodobnejšie) by bola trvala na inom obsahu tohto vzťahu, ktorým je realizované

jej základné právo nadobúdať ekonomické dobrá vlastnou zárobkovou činnosťou

(, , ).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, teda že poistná udalosť nastala ešte v roku

2010, teda v čase, keď neexistovala žiadna polemika o tom, či náhrada nemajetkovej ujmy

v zmysle je krytá z PZP a súdy túto štandardne príbuzným

obetí nepriznávali, a tiež že sťažovateľka pri výpočte poistného za PZP v čase uzavretia

poistnej zmluvy nemohla predpokladať zvýšenie ňou krytého rizika spôsobené radikálnou

zmenou výkladu dovtedy celkom jednoznačných ustanovení zákona o povinnom zmluvnom

poistení zo strany slovenských súdov, možno dôjsť k záveru, že napadnuté rozhodnutie

má za následok narušenie všeobecných právnych zásad, na ktorých stojí koncepcia

právneho štátu, okrem iného zásada právnej istoty a zásada zákazu retroaktivity, čo samo

osebe vylučuje možnosť aplikácie eurokonformného výkladu.

9. Sťažovateľka tiež poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová, ktorý

znamenal prelom v posudzovaní otázky náhrady nemajetkovej ujmy z PZP. Pre niektoré

súdy predstavovalo rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Haasová odklon od dlhodobo

zaužívanej rozhodovacej praxe v otázke rozsahu PZP a aplikáciu „extenzívneho

a eurokonformného“ výkladu pojmu škoda na zdraví, pre iné súdy, resp. dokonca senáty

v rámci rovnakého súdu predmetné rozhodnutie nepredstavovalo zmenu ustáleného názoru,

že škoda na zdraví v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení

náhradu nemajetkovej ujmy podľa nekryje. K druhej

názorovej skupine sa priklonil aj najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. , sp.

zn. , pričom sťažovateľka sa s jeho právnymi názormi uvedenými

v uvedených rozhodnutiach stotožňuje. Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudok Súdneho

dvora vo veci Haasová poskytol iba výklad, ako sa mali jednotlivé motorové smernice

vykladať pri ich implementácii do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona o

povinnom zmluvnom poistení, a to tak, že náhrada nemajetkovej ujmy má byť krytá z PZP

vtedy, ak vnútroštátny právny poriadok stanovuje jej náhradu na základe zodpovednosti

poisteného za škodu. Súdny dvor však v predmetnej veci neposkytol výklad samotného

zákona o povinnom zmluvnom poistení, rovnako ani neuviedol, že by jeho ustanovenia boli

1 0

v rozpore s právom Európskej únie. Berúc do úvahy rozsudok Súdneho dvora vo veci

Haasová a skutočnosť, že zo slovenského právneho poriadku celkom jednoznačne vyplýva,

že náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle nie je krytá z PZP,

nemožno podľa názoru sťažovateľky dospieť k inému záveru ako k tomu, že motorové

smernice neboli riadne transponované do slovenského právneho poriadku. K uvedenému

záveru fakticky dospel aj ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 11. októbra 2016. Z uvedeného vyplýva záver, že ústavný súd, rovnako ako aj všetky

ostatné súdy, ktoré použili eurokonformný výklad pojmu „škoda na zdraví“, si zjavne

neuvedomili, že ak vnútroštátny právny predpis bol nesprávne alebo neúplne

transponovaný, súd nemal ani nesmel pripustiť nepriamy účinok smernice, a tak nesmel

použiť eurokonformný výklad. Sťažovateľka je preto presvedčená o tom, že jedinou

možnou reakciou na rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová mala byť legislatívna zmena

zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorá by zohľadnila výklad a účel motorových

smerníc deklarovaný v uvedenom rozsudku. Do tej doby sa dotknuté súkromné

osoby môžu v zmysle dlhodobo akceptovateľnej judikatúry Súdneho dvora (napr. vec

Marshall, C-152/84, Faccini Dóri, C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01) dovolávať tzv.

priameho účinku smerníc. Podstatné je však to, že v zmysle predmetnej judikatúry

sa priameho účinku smerníc môžu jednotlivci dovolávať výlučne len vo vertikálnej rovine,

t. j. vo vzťahu ku štátu. Sťažovateľka zastáva názor, že jej uvedené základné práva boli

porušené predovšetkým tým, že najvyšší súd neakceptoval námietku nedostatku jej pasívnej

legitimácie z dôvodu aplikácie eurokonformného výkladu zákona o povinnom zmluvnom

poistení, na použitie ktorého neexistovali zákonné predpoklady.

10. Rozsudok najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky vzhľadom na uvedenú

argumentáciu arbitrárny, svojvoľný a nemajúci oporu v slovenskom právnom poriadku.

Jeho odôvodnenie založené na vylúčení rizika nevymožiteľnosti nemajetkovej ujmy

jej vylúčením spod režimu PZP, ako aj snahe odstrániť značnú majetkovú záťaž na strane

nositeľov zodpovednosti, je nedostatočné a nemá právnu oporu v žiadnom predpise

slovenského právneho poriadku. Uvedeným postupom jednoznačne došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu a k porušeniu práva

1 1

na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka opätovne zdôrazňuje, že princíp právnej istoty

je jedným z limitov eurokonformného výkladu a obmedzenie uplatnenia priameho účinku

smerníc voči jednotlivcom bolo významnou mierou motivované práve princípom právnej

istoty, a preto je absurdné, ak by sa tieto obmedzenia obchádzali prostredníctvom

nepriameho účinku smerníc. V prípade sťažovateľky sa negatívny postoj štátu

pri transpozícii motorových smerníc prejavil v prenose zodpovednosti štátu za nesplnenie

únijových záväzkov na subjekty súkromného práva pod pláštikom požiadavky

eurokonformity výkladu slovenskej legislatívy, ktorú uplatnil aj najvyšší súd v napadnutom

rozhodnutí.

11. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo spoločnosti

so sídlom , , podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručené ,

jej základné právo na súdnu ochranu zaručené

a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 10. decembra 2018 v konaní sp. zn. porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 10. decembra 2018 v konaní sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti

,

, trovy konania na účet jej právneho zástupcu, advokátskej kancelárii RUŽIČKA

AND PARTNERS s. r. o., so sídlom Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava, IČO: 36 863 360.“

1 2

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

.

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

1 3

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa č. 35 ods. 1 každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

18. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) k

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

20. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

1 4

21. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

22. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

23. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie

je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými

rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

1 5

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

, ).

III.

25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

26. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka

sa domáha vyslovenia porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým

bolo zamietnuté jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola v konaní

o náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade a žalovanému v 1. rade

uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 5 000 € a žalobcovi v 2. rade sumu

4 000 € ako nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv pozostalých

obetí dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Sťažovateľka

argumentovala, že Slovenská republika ako členský štát si nesplnila svoju povinnosť riadne

transponovať do právneho poriadku cieľ vyplývajúci z tzv. motorových smerníc, ktorým

je požiadavka zahrnúť nemajetkovú ujmu pozostalých po smrteľnej dopravnej nehode

do režimu PZP, ale zodpovednosť za nesplnenie svojich únijových záväzkov preniesla

na subjekty súkromného práva (aj sťažovateľku), schovávajúc sa za eurokonformný výklad

slovenskej právnej úpravy, pričom sa motorovým smerniciam snaží priznať priamy účinok,

čo je však v horizontálnej rovine (teda medzi subjektmi súkromného práva) vylúčené.

Sťažovateľka tvrdila, že nie je pasívne legitimovanou na uplatňovanie nárokov z titulu

zásahu do osobnostných práv žalobcov, pretože zákon o povinnom zmluvnom poistení

1 6

sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy, čo vyplýva z aplikácie jazykového,

logického, systematického, teleologického, ako aj historického výkladu dotknutých

ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

v rozpore so základnými princípmi právneho štátu však uplatnil ústavne nekonformný

extenzívny výklad pojmu škoda na zdraví, čím je jeho rozhodnutie nespravodlivé

a arbitrárne a zasahuje do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru)

a po stránke hmotno-právnej zasahuje aj do jej základného práva podnikať garantovaného

v .

27. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany

ústavného súdu domáha prehodnotenia právnych záverov najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho, ktorý pri výklade pojmu škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom

poistení, vychádzajúc z chápania tohto pojmu v súlade s komunitárnym právom,

konštatoval, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv

predstavovaných právom na súkromný a rodinný život, spôsobený blízkej osobe obete

dopravnej nehody, pričom v danom prípade je daná pasívna legitimácia sťažovateľky

ako poisťovne vykonávajúcej PZP zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel. Najvyšší k uvedenému záveru dospel odvolávajúc sa na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2017, historické súvislosti,

ako aj porovnávajúc uplatnený nárok s režimom úrazového poistenia, resp. poistením

pri pracovných úrazoch.

28. V súvislosti so sťažovateľkou nastolenou právnou otázkou, teda (ne)možnosťou

eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona o povinnom zmluvnom

poistení ústavný súd odkazuje na odôvodnenie nálezu sp. zn. z 5. decembra

2018, v ktorom sa podrobne zaoberal najmä otázkou, či vnútroštátna právna úprava nebráni

extenzívnemu výkladu pojmu „škoda na zdraví“ uvedenému v zákone o povinnom

zmluvnom poistení v súlade so znením a cieľmi tzv. troch motorových smerníc [smernicou

Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov

1 7

týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami

a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernicou Rady 84/5/EHS

z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich

sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej

a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005,

smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú ́prevádzkou motorových

vozidiel (spoločne ďalej len „motorové smernice“)], v súčasnosti nahradených platnou

smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia

povinnosti poistenia tejto zodpovednosti tak, aby sa plne dosiahol nimi sledovaný výsledok.

29. V spomínanom rozhodnutí ústavný súd po obsiahlom odôvodnení a s poukazom

na relevantnú judikatúru Súdneho dvora, ktorá vymedzila obsah pojmu „škoda na zdraví“

tak, že pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, dospel k záveru, že všeobecné súdy

sú povinné zabezpečiť uplatnenie úniového práva, pričom jedným z nástrojov systémového

prepojenia úniového práva s právnym poriadkom členského štátu je zásada eurokonformnej

interpretácie, teda výklad vnútroštátnych právnych predpisov prijatých na vykonanie

príslušnej smernice tak, aby viedli k výsledku požadovanom touto smernicou. Ústavný súd

zaujal v predmetnom rozhodnutí stanovisko aj k sťažovateľkou akcentovaným súvislostiam

právnej úpravy škody na zdraví obsiahnutej v zákone o povinnom zmluvnom poistení

a právnej úpravy obsiahnutej v , uzatvárajúc, že

s pojmom škoda nespája iba materiálnu škodu, a preto nič nebráni extenzívnemu výkladu

tohto pojmu. Potom nemožno hodnotiť aplikáciu úniového práva všeobecným súdom ako

aplikáciu „contra legem“, pretože výklad pojmu „škoda na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona

o povinnom zmluvnom poistení nesmie byť popretím ústavného princípu, podľa ktorého

majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej

spolupráce a integrácie.

1 8

30. Ústavný súd tiež zdôrazňuje skutočnosť, že do zákona o povinnom zmluvnom

poistení boli implementované už označené smernice, čo odôvodňuje nevyhnutnosť vykladať

príslušné ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení vo svetle znenia a cieľov

implementovaných smerníc tak, aby sa týmto výkladom zaručila ich úplná účinnosť (k tomu

pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 10. 4. 1984, Dorit Harz proti Deutsche Tradax

GmbH, 79/83, ECLI:EU:C:1984:155, bod 26).

31. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že Slovenská republika ako členský štát si riadne

nesplnila povinnosť transponovania motorových smerníc do vnútroštátnych predpisov,

samotný Súdny dvor v takom prípade požaduje od vnútroštátnych súdov, aby vykladali

ustanovenia vnútroštátneho práva „v čo najvyššej možnej miere tak, aby mohli byť

použité v súlade s cieľmi tejto smernice“ (napr. rozsudok z 13. 7. 2000 vo veci

Centrosteel,C-456/98).

32. Ústavný súd tiež konštatuje, že aj z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Haasová,

ktorého vplyv na judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky sťažovateľka

analyzovala, vyplynulo, že aj napriek rôznym jazykovým verziám čl. 1 ods. 1 druhej

smernice a čl. 1 tretej smernice sa uvedené ustanovenia smerníc snažia najmä o posilnenie

ochrany obetí, takže za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených

pojmov, a medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou

smernicou, treba zahrnúť aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhradu na základe zodpovednosti

poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (pozri body 47

až 50 rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová).

33. Ústavný súd už v minulosti v obdobnej veci (pozri uznesenie sp. zn.

zo 16. decembra 2015) zdôraznil, že Súdny dvor síce vo veci Haasová

nepodal výklad vnútroštátneho práva (niet pochýb o tom, že uvedené nie je ani v jeho

právomoci), akcentoval však, že ustanovenia ( a )

umožňujú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu

1 9

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (body 57 a 58 rozsudku Súdneho dvora vo veci

Haasová).

34. Ústavný súd preto konštatuje, že prísne formalistické odlíšenie „nemateriálnej

ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby od škody

v materiálnom slova zmysle“ podporené prípadným systematickým zaradením ustanovení

vnútroštátneho práva, ktoré regulujú „ochranu osobnosti“ (prvá časť Občianskeho

zákonníka) a „náhradu škody“ (šiesta časť ), ako to prezentuje

samotná sťažovateľka, nezodpovedá autonómnemu charakteru zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, tak ako to zvýraznil aj Súdny dvor v rozsudku

vo veci Haasová, čo v konečnom dôsledku nenapĺňa ani účel, ktoré smernice transponované

do vnútroštátneho právneho poriadku sledujú.

35. Ústavný súd ďalej dodáva, že Súdny dvor sa v odôvodnení rozsudku vo veci

Haasová vysporiadal aj s argumentom sťažovateľky, v rámci ktorého poukázala na odlišné

systematické zaradenie právnej úpravy nemajetkovej ujmy v rámci ,

keď považoval za rozhodujúce iba to, že zodpovednosť poisteného na náhradu nemajetkovej

ujmy podľa vnútroštátneho práva vznikla na základe dopravnej nehody a mala

občianskoprávnu povahu, na základe čoho potom dospel k záveru, že „nič nenasvedčuje,

že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu,

na ktoré odkazujú uvedené smernice“.

36. V reakcii na námietku sťažovateľky, že Súdny dvor vo veci Haasová poskytol iba

výklad, ako sa majú motorové smernice vykladať pri ich implementácii do slovenského

právneho poriadku, považuje ústavný súd za podstatné vo všeobecnej rovine tiež uviesť,

že rozhodnutia Súdneho dvora v konaniach o predbežných otázkach predstavujú záväzný

interpretačný nástroj pri rozhodovaní skutkovo a právne totožných vecí, pričom z povahy

týchto rozhodnutí vyplýva, že tieto sú záväzné ako celok. V tejto súvislosti už len

pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že rozsudok Súdneho dvora predstavuje aj pre ústavný

súd záväzný výklad práva Európskej únie, ktorý má určujúci význam pri vymedzovaní

2 0

obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

aj v konaní o sťažnostiach (m. m. ).

37. Ústavný súd tiež konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6

M Cdo 1/2016 z 31. júla 2017, na ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal

najvyšší súd a ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 (R 61/2018), je výsledkom ustálenia právneho názoru

najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku pasívnej vecnej legitimácie

poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového

vozidla a predstavuje judikatórny smer, ktorý síce nie je formálne záväzný, ale nie je ani bez

normatívneho významu pre ďalšie vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vrátane

najvyššieho súdu. Náznaky judikatórneho posunu a stabilizovaného posudzovania

označenej problematiky v zmysle publikovaných právnych záverov vyplývajúcich

z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2017 badať aj v ďalších

súdnych rozhodnutiach.

38. K námietke sťažovateľky o porušení právnej istoty a zákazu retroaktivity

v dôsledku uvedenej judikatórnej zmeny, ktorá nastala až po vzniku škodovej udalosti,

z ktorej bola sťažovateľka zaviazaná na plnenie, ústavný súd poznamenáva, že judikatúra

je právom v materiálnom zmysle, čo so sebou prináša i povinnosť súdov svoju judikatúru

meniť spôsobom, ktorý nenaruší oprávnené očakávania adresátov právnych noriem.

Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym systémom práva (rovnako

aj v systéme common law) je aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne

pred súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). Nový právny názor sa aplikuje

do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí,

ale iba nachádza. Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy z minulosti boli aplikované mylné

právne názory. Zmena judikatúry sa deje s presvedčením, že predchádzajúca judikatúra bola

nesprávnou interpretáciou práva. Zmena judikatúry je v tomto ohľade len opravou omylu

vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor, že zmena judikatúry pôsobí

retroaktívne. Retroaktivita sa spája s právnou normou ako všeobecne záväzným

2 1

(normatívnym) pravidlom, kde sa uplatňuje princíp zákazu retroaktivity (spätnej

pôsobnosti). Judikatúra nie je samostatným, originálnym ani normatívnym prameňom práva,

akým je právna norma; judikatúra pôsobí vždy v súvislosti s prameňom práva, je jeho

interpretáciou. Najvyššie súdy preferujú incidentnú retrospektívu s tým, že len v celkom

špecifických prípadoch ochránia právnu istotu a legitímne očakávania adresátov právnej

normy, spravidla pri aplikácii hmotnoprávnej normy (Bobek, M., Kühn, Z. a kol. Judikatura

a právní argumentace. 2. vydání. Praha : Auditorium, 2013, ISBN 978-80-87284-35-3,

s. 148 a s. 159).

39. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že pokiaľ najvyšší súd (a pred ním

krajský súd i okresný súd) dospel k záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda

na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení, čo bolo pre posúdenie

otázky pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky v spore rozhodujúce, ústavný súd tento

záver nepovažuje za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný (obdobne ,

). Z rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplývajú dôvody, pre ktoré

dovolanie sťažovateľky zamietol. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva,

že najvyšší súd dal sťažovateľke jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú

odpoveď na to, prečo žalobcami uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

je pokrytý povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla.

40. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú. Keďže z napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky podnikať podľa čl. 35 ods. 1

2 2

, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa

sťažnosť aj v tejto časti. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti,

ústavný súd rozhodol podľa tak,

ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019

2 3