Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)I. ÚS 310/2019
PDF · 381.01 KB
No categories available
I. ÚS 310/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o.,
Vysoká 2/B, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jaroslav Ružička,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Cdo 154/2018 z 10. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť ,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla
2019 elektronicky a následne 15. apríla 2019 poštou doručená ústavná sťažnosť
, ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Cdo 154/2018 z 10. decembra 2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovateľka uviedla, že vystupovala ako žalovaná v 2. rade v konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 63/2012 o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou maloletých a
pri dopravnej nehode zavinenej (ďalej len „žalovaný v 1. rade“). Žalovaný
v 1. rade bol podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“)
poistený u sťažovateľky. Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 63/2012-303 z 11. mája 2017
uložil sťažovateľke i žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade 5 000 €,
pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného, a povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade 4 000 €, pričom plnením jedného
žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.
3. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou Krajský súd v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 110/2017 z 11. októbra 2017 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom konštatoval, že pasívna
vecná legitimácia sťažovateľky bola okresným súdom vo väzbe na § 4 ods. 2 zákona
o povinnom zmluvnom poistení správne právne posúdená, a to z dôvodu potreby
posudzovania nároku v súlade s právom Európskej únie stelesneným v tzv. motorových
smerniciach. Podľa jeho názoru vnútroštátne právo regulujúce náhradu škody vzniknutej
pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel nemôže odňať motorovým
smerniciam potrebný účinok, a preto musí zaručiť, aby aj nemajetková ujma spôsobená
blízkym rodinným príslušníkom obeti dopravnej nehody bola krytá povinným zmluvným
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len
„PZP“). Krajský súd bol toho názoru, že pojem škoda na zdraví zahŕňa fyzickú i psychickú
traumu a ak zodpovednosť poisteného podľa Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti
vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, niet dôvodu vyňať
ju spod režimu PZP. Krajský súd pritom opakovane odkázal na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 24. októbra 2013 vo veci Haasová
a do pozornosti dával aj tzv. nepriamy účinok smerníc v zmysle judikatúry Súdneho dvora.
4. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnila podľa § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku, teda na rozdielnosti
rozhodovania predmetnej otázky dovolacím súdom. Namietala svoju pasívnu vecnú
legitimáciu, pretože zákon o povinnom zmluvnom poistení sa podľa jej názoru nevzťahuje
na náhradu nemajetkovej ujmy a rozhodnutia Súdneho dvora nevykladajú vnútroštátne
právo. Sťažovateľka poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných kauzách,
na ktorých demonštrovala rozdielnosť rozhodovacieho prístupu.
5. Najvyšší súd ako súd dovolací napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľky
zamietol, odkazujúc na svoj skorší rozsudok sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 z 31. júla 2017, ktorý
bol občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu schválený na uverejnenie v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 61/2018
(ako judikát č. R 61/2018 v zbierke č. 8/2018, pozn.) a ktorý vyvracia právny názor
sťažovateľky. Najvyšší súd tak zaujal právny názor, podľa ktorého pojem škoda použitý
v zákone o povinnom zmluvnom poistení je potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle,
že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu. Extenzívny výklad pojmu škoda je podľa
najvyššieho súdu aj ústavne konformným, pretože odstraňuje disproporciu medzi zákonným
úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným
poistením. Najvyšší súd tiež uviedol, že únijové právo chápe pojem škody v rovine
majetkovej, ako aj nemajetkovej, čo vyplýva nielen z judikatúry Súdneho dvora, ale aj
zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo 16. septembra 2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Súčasne historický výklad naznačuje,
že v období tzv. prvej Československej republiky občianske právo nerozlišovalo medzi
ujmou a škodou a zahrnutie nemajetkovej ujmy pod režim zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
6. Sťažovateľka ďalej namietala, že tzv. motorové smernice samy osebe nemohli
predstavovať právny základ pre napadnuté rozhodnutie, pretože smernice nie sú v členských
štátoch priamo aplikovateľné, ale iba zaväzujú členské štáty na dosiahnutie regulovaného
výsledku. Rozhodovacia prax Súdneho dvora pre prípad nesplnenia implementačnej
povinnosti členského štátu vo vzťahu k obsahu smernice vytvorila teóriu priameho účinku
smernice a teóriu nepriameho účinku smernice.
7. Úvahy o priamom účinku smernice prichádzajú do úvahy práve pri nesplnení
povinnosti členského štátu prijať účinné opatrenia na dosiahnutie požadovaných cieľov,
pričom možnosť priameho účinku smernice je vylúčená v prípadoch horizontálnych
právnych vzťahov, ktorých subjektmi sú súkromnoprávne subjekty. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukázala na rozhodnutie vo veci Marshall (C-152/84), v ktorom
sa jednoznačne konštatovalo, že ustanovenia smernice sa jednotlivec nemôže dovolávať
v spore proti inému jednotlivcovi. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že ani
priamy účinok motorových smerníc tak v danej veci neprichádzal do úvahy.
8. Nepriamy účinok smernice je po obsahovej stránke požiadavkou eurokonformného
výkladu vnútroštátneho práva. Nepriamy účinok tzv. motorových smerníc, ktoré evidentne
vyžadujú zahrnutie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach smrteľnej
dopravnej nehody do PZP, je v podstate jedinou do úvahy prichádzajúcou platformou
pre danú kauzu. Sťažovateľka pritom zastáva názor, že pre nepriamy účinok motorových
smerníc v danom prípade neexistovali zákonné predpoklady, pretože rozsah a medze
nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom Európskej únie a jednak právom
vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje podľa
sťažovateľky takto:
8. 1 Musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa
smernice, teda konajúci súd musí použiť výkladové metódy, ktoré sú vnútroštátnym právom
uznávané, na ten účel, aby vyložil vnútroštátne právo spôsobom, ktorý povedie k výsledku
požadovanému smernicou, avšak v medziach vnútroštátnych metód výkladu. Pokiaľ žiadna
z týchto metód k požadovanému výkladu nevedie, nepriamy účinok smernice vyznie
naprázdno a súladná interpretácia nie je možná.
8. 2 Musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných
výkladových metód. Slovenská republika má aprobované v zásade tieto výklady:
i) jazykový (gramatický, verbálny) výklad ‒podľa názoru sťažovateľky z
jazykového výkladu zákona o povinnom zmluvnom poistení jednoznačne vyplýva, že
nemajetková ujma príbuzných obetí dopravných nehôd nie je krytá z PZP. Pojem „škoda na
zdraví“ a nemajetková ujma vyvolaná zásahom do osobnostných práv človeka sú odlišné
a izolované pojmy bez akejkoľvek vzájomnej súvislosti,
ii) logický výklad – sťažovateľka uviedla, že zákonodarca síce formuloval rozsah
krytia podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení tak, že vyslovene nevylúčil
nemajetkovú ujmu príbuzných obetí dopravných nehôd spod poistného krytia, avšak použil
pojmy, ktoré majú v slovenskom právnom poriadku, predovšetkým v Občianskom
zákonníku, ustálený význam, pričom škoda na zdraví uvedenú nemajetkovú ujmu nezahŕňa.
Logicky teda zákonodarca chcel povedať niečo iné, ako ukladali motorové smernice,
a to bez ohľadu na to, či to bolo výsledkom správnej transpozície motorových smerníc alebo
nie. V tomto smere je rozhodujúce prijaté znenie zákona o povinnom zmluvnom poistení,
iii) systematický výklad ‒v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom
zmluvnom poistení poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení, a teda neobsahuje definíciu pojmu „škoda na zdraví“. Preto je pre zistenie
obsahu uvedeného pojmu rozhodujúce ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o povinnom
zmluvnom poistení, v zmysle ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú
sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy. Použitý odkaz na poznámku pod čiarou
odkazuje na zákon č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a Občiansky zákonník.
Ani zákon č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov neobsahuje definíciu pojmu „škoda na zdraví“, a preto
je určenie jeho obsahu potrebné hľadať v § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri
škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia. Zo znenia zákona o povinnom zmluvnom poistení teda vyplýva,
že pri náhrade škody na zdraví sa v súlade s § 444 Občianskeho zákonníka odškodňujú
výlučne bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. V kontexte
uvedeného preto nemožno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, keď nad rámec rozsahu
náhrady škody na zdraví v podobe bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré
predstavujú nemajetkovú ujmu, použil taký extenzívny výklad pojmu škoda na zdraví,
ktorým tento rozšíril ešte aj o nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 444 Občianskeho zákonníka podľa sťažovateľky podáva taxatívny
výpočet toho, čo sa nahrádza pri škode na zdraví, pričom z uvedeného výpočtu vyplýva,
že nemajetková ujma upravená v § 13 Občianskeho zákonníka, teda v celkom odlišnej časti
Občianskeho zákonníka, sa v rámci škody na zdraví nenahrádza. Takýto záver je založený
na zásadných odlišnostiach uvedených právnych inštitútov, čomu zodpovedá aj ich odlišné
systematické zatriedenie v rámci Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 168/2009.
Na základe uvedeného sťažovateľka dospela k záveru, že pojem škoda na zdraví
nezahŕňa nemajetkovú ujmu v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, a teda z titulu náhrady
škody na zdraví sa nenahrádza nemajetková ujma.
iv) teleologický výklad – v rámci tohto výkladu je potrebné zistiť, či úmyslom
zákonodarcu bolo, aby nemajetková ujma v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka bola alebo
nebola krytá z PZP. Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako predkladateľ návrhu
zákona o povinnom zmluvnom poistení vo svojom liste z 31. mája 2016, ktorý vypracovalo
na základe požiadavky krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co230/2015
o poskytnutie výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení,
konkrétne či PZP kryje aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej
nehody, v jeho relevantnej časti uviedlo:
„V prvom rade by sme radi zdôraznili, že MF SR ako tvorca a gestor zákona nemá
vedomosť o tom, že by existovali pochybnosti o tom, či Smernica EP a Rady 2009/103/ES
(kodifikované znenie predchádzajúcich smerníc) bola transponovaná v plnom rozsahu
do právneho poriadku Slovenskej republiky...
MF SR zastáva právny názor, ktorý bol prezentovaný už počas súdneho konania
vo veci Haasova a to, že slovenská právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom
na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody. Podľa názoru Slovenskej republiky ide
o dve samostatné práva s rôznym predmetom a režimom ochrany. Preto podľa platnej
slovenskej právnej úpravy možno náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných
práv uplatňovať len mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu. Tento princíp
nespochybnilo ani rozhodnutie SDEÚ vo veci Haasová.
Dotknutá smernica nikdy nemala ani nemohla mať ambíciu riešiť, čo je obsahom
náhrady škody (vecnej či na zdraví) v jednotlivých členských krajinách, keďže toto spadá
do výhradnej kompetencie členských krajín...“ Podľa názoru sťažovateľky je teda zrejmé,
že ani použitím teleologického výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom
zmluvnom poistení nemožno dôjsť k inému záveru ako k takému, že predmetné ustanovenie
nezahŕňa nemajetkovú ujmu v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka.
Sťažovateľka namietala, že neobstojí ani argument najvyššieho súdu zdôvodňujúci
použitie rozširujúceho výkladu pojmu škoda komparáciou režimu podľa zákona o povinnom
zmluvnom poistení s úrazovým poistením, a to z týchto dôvodov:
„Zákon o sociálnom poistení priznáva manželovi, manželke a nezaopatrenému
dieťaťu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby
z povolania, nárok na jednorazové odškodnenie, ktorého výšku upravuje v § 94 ods. 2, 3 a 4
zákona o sociálnom poistení. Vzhľadom na to, že zákonodarca v zákone o sociálnom
poistení explicitne upravil nároky pozostalých v súvislosti so smrťou ich blízkeho, tento
príklad je tak ďalším dôkazom toho, že pokiaľ je zámerom zákonodarcu, aby sa poskytovala
takáto forma odškodnenia, zapracuje jej právnu úpravu do príslušného právneho predpisu,
čo však v prípade ZoPZP neurobil.
Odstraňovanie nerovnosti naznačenej Najvyšším súdom je úlohou zákonodarcu, nie
súdov, ktoré by sa takto dostali do pozície tvorcu práva, čo im v kontinentálnom právnom
systéme neprináleží.“
v) historický výklad ‒obsah pojmu „škoda na zdraví“ je ustálený od prijatia
Občianskeho zákonníka v roku 1964 a v priebehu 50 rokov nebola prijatá legislatívna
zmena, ktorá by akúkoľvek pochybnosť v tomto smere odstraňovala. Najvyšší súd
sa v napadnutom rozhodnutí pokúša použiť historický výklad odkázaním na právny
poriadok prvej Československej republiky. Sťažovateľka sa domnieva, že právna úprava
prvej Československej republiky je pre historický výklad pojmu „škoda na zdraví“ v zmysle
§ 444 Občianskeho zákonníka, resp. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom
poistení absolútne irelevantná, pretože ním uvádzané právne predpisy nemajú žiadny vplyv
na spoločenskú situáciu, ktorá existovala pri prijímaní Občianskeho zákonníka, resp. zákona
o povinnom zmluvnom poistení. Pokiaľ do prijatia Občianskeho zákonníka v roku 1964
existovala právna úprava, ktorá umožňovala zahrnúť do pojmu škoda aj nemajetkovú ujmu,
potom prijatie odlišnej právnej úpravy v Občianskom zákonníku muselo byť zámerom
zákonodarcu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka zastáva názor, že výklad ustanovení zákona
o povinnom zmluvnom poistení týkajúci sa rozsahu poistného krytia PZP je použitím
všetkých už uvedených výkladových metód nesporný, jednoznačný a určitý, prichádza
do úvahy iba doslovný výklad, podľa ktorého nemajetková ujma vyvolaná zásahom
do práva na ochranu osobnosti nie je krytá z PZP a v takom prípade je eurokonformný
výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý
odporuje doslovnému výkladu tohto ustanovenia, neprípustný.
8. 3 Nesmie ísť o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne
zásady. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutia Súdneho dvora, ktorý
vo veci Adeneler, C-212/04 uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať
sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho
práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom
retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.
Obdobne poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Impact, C-268/06
z 15. apríla 2008, kde sa uvádza, že vnútroštátny súd nie je povinný použiť taký výklad
právnej normy, ktorý by bol v protiklade so znením vykladaného predpisu, resp.
že eurokonformný výklad nemôže viesť k tomu, že jeho výsledkom je zásadný rozpor medzi
znením vnútroštátneho predpisu so znením smernice, a tiež na rozhodnutie vo veci Ardaco,
C-168/95, kde vyslovil, že eurokonformný výklad nesmie znamenať novelizáciu
konkrétneho právneho predpisu.
Sťažovateľka preto zastáva názor, že vzhľadom na explicitné znenie zákona
o povinnom zmluvnom poistení v časti týkajúcej sa rozsahu poistného krytia PZP, ako aj na
aplikáciu jazykového, logického, systematického, teleologického a historického výkladu
pojmu škoda na zdraví, je výklad tohto pojmu v napadnutom rozhodnutí jednoznačným
popretím vnútroštátneho práva a jeho nahradením motorovými smernicami, t. j. ide o výklad
práva contra legem. Ak by sa však ústavný súd nestotožnil s týmto názorom sťažovateľky,
je nespochybniteľné, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu právnej istoty
sťažovateľky a zákazu retroaktivity. Sťažovateľka namietala, že k škodovej udalosti došlo
7. januára 2010, a preto uplatňovanie rozširujúceho výkladu § 4 ods. 2 písm. a) zákona
o povinnom zmluvnom poistení, ktorý predstavuje zmenu v prístupe súdnych autorít
v rozhodovaní otázky náhrady nemajetkovej ujmy z PZP po tomto čase, je porušením
princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity. Sťažovateľka tiež argumentovala, že ústavný
súd ešte 13. augusta 2014 potvrdil ústavnú konformitu právneho názoru všeobecných súdov,
podľa ktorého odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444
Občianskeho zákonníka vylučuje náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného
a rodinného života spôsobený poškodením zdravia (pozri I. ÚS 426/2014).
Podľa názoru sťažovateľky rozsudok najvyššieho súdu nedovolene atakuje základné
právo sťažovateľky podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a to na báze vážneho narušenia
jej právnej istoty majúcej konkrétnu podobu v čase, keď dobrovoľne vstupovala
do zmluvného vzťahu, z ktorého jej po škodovej udalosti vznikla povinnosť plniť.
Sťažovateľka by za daných podmienok do poistného vzťahu vôbec nevstúpila, alebo (čo je
pravdepodobnejšie) by bola trvala na inom obsahu tohto vzťahu, ktorým je realizované
jej základné právo nadobúdať ekonomické dobrá vlastnou zárobkovou činnosťou
(PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 13/2012, PL. ÚS 14/2014).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, teda že poistná udalosť nastala ešte v roku
2010, teda v čase, keď neexistovala žiadna polemika o tom, či náhrada nemajetkovej ujmy
v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka je krytá z PZP a súdy túto štandardne príbuzným
obetí nepriznávali, a tiež že sťažovateľka pri výpočte poistného za PZP v čase uzavretia
poistnej zmluvy nemohla predpokladať zvýšenie ňou krytého rizika spôsobené radikálnou
zmenou výkladu dovtedy celkom jednoznačných ustanovení zákona o povinnom zmluvnom
poistení zo strany slovenských súdov, možno dôjsť k záveru, že napadnuté rozhodnutie
má za následok narušenie všeobecných právnych zásad, na ktorých stojí koncepcia
právneho štátu, okrem iného zásada právnej istoty a zásada zákazu retroaktivity, čo samo
osebe vylučuje možnosť aplikácie eurokonformného výkladu.
9. Sťažovateľka tiež poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová, ktorý
znamenal prelom v posudzovaní otázky náhrady nemajetkovej ujmy z PZP. Pre niektoré
súdy predstavovalo rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Haasová odklon od dlhodobo
zaužívanej rozhodovacej praxe v otázke rozsahu PZP a aplikáciu „extenzívneho
a eurokonformného“ výkladu pojmu škoda na zdraví, pre iné súdy, resp. dokonca senáty
v rámci rovnakého súdu predmetné rozhodnutie nepredstavovalo zmenu ustáleného názoru,
že škoda na zdraví v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka nekryje. K druhej
názorovej skupine sa priklonil aj najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 301/2012, sp.
zn. 7 Cdo 80/2014, pričom sťažovateľka sa s jeho právnymi názormi uvedenými
v uvedených rozhodnutiach stotožňuje. Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudok Súdneho
dvora vo veci Haasová poskytol iba výklad, ako sa mali jednotlivé motorové smernice
vykladať pri ich implementácii do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona o
povinnom zmluvnom poistení, a to tak, že náhrada nemajetkovej ujmy má byť krytá z PZP
vtedy, ak vnútroštátny právny poriadok stanovuje jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu. Súdny dvor však v predmetnej veci neposkytol výklad samotného
zákona o povinnom zmluvnom poistení, rovnako ani neuviedol, že by jeho ustanovenia boli
1 0
v rozpore s právom Európskej únie. Berúc do úvahy rozsudok Súdneho dvora vo veci
Haasová a skutočnosť, že zo slovenského právneho poriadku celkom jednoznačne vyplýva,
že náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka nie je krytá z PZP,
nemožno podľa názoru sťažovateľky dospieť k inému záveru ako k tomu, že motorové
smernice neboli riadne transponované do slovenského právneho poriadku. K uvedenému
záveru fakticky dospel aj ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016
z 11. októbra 2016. Z uvedeného vyplýva záver, že ústavný súd, rovnako ako aj všetky
ostatné súdy, ktoré použili eurokonformný výklad pojmu „škoda na zdraví“, si zjavne
neuvedomili, že ak vnútroštátny právny predpis bol nesprávne alebo neúplne
transponovaný, súd nemal ani nesmel pripustiť nepriamy účinok smernice, a tak nesmel
použiť eurokonformný výklad. Sťažovateľka je preto presvedčená o tom, že jedinou
možnou reakciou na rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová mala byť legislatívna zmena
zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorá by zohľadnila výklad a účel motorových
smerníc deklarovaný v uvedenom rozsudku. Do tej doby sa dotknuté súkromné
osoby môžu v zmysle dlhodobo akceptovateľnej judikatúry Súdneho dvora (napr. vec
Marshall, C-152/84, Faccini Dóri, C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01) dovolávať tzv.
priameho účinku smerníc. Podstatné je však to, že v zmysle predmetnej judikatúry
sa priameho účinku smerníc môžu jednotlivci dovolávať výlučne len vo vertikálnej rovine,
t. j. vo vzťahu ku štátu. Sťažovateľka zastáva názor, že jej uvedené základné práva boli
porušené predovšetkým tým, že najvyšší súd neakceptoval námietku nedostatku jej pasívnej
legitimácie z dôvodu aplikácie eurokonformného výkladu zákona o povinnom zmluvnom
poistení, na použitie ktorého neexistovali zákonné predpoklady.
10. Rozsudok najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky vzhľadom na uvedenú
argumentáciu arbitrárny, svojvoľný a nemajúci oporu v slovenskom právnom poriadku.
Jeho odôvodnenie založené na vylúčení rizika nevymožiteľnosti nemajetkovej ujmy
jej vylúčením spod režimu PZP, ako aj snahe odstrániť značnú majetkovú záťaž na strane
nositeľov zodpovednosti, je nedostatočné a nemá právnu oporu v žiadnom predpise
slovenského právneho poriadku. Uvedeným postupom jednoznačne došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu a k porušeniu práva
1 1
na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka opätovne zdôrazňuje, že princíp právnej istoty
je jedným z limitov eurokonformného výkladu a obmedzenie uplatnenia priameho účinku
smerníc voči jednotlivcom bolo významnou mierou motivované práve princípom právnej
istoty, a preto je absurdné, ak by sa tieto obmedzenia obchádzali prostredníctvom
nepriameho účinku smerníc. V prípade sťažovateľky sa negatívny postoj štátu
pri transpozícii motorových smerníc prejavil v prenose zodpovednosti štátu za nesplnenie
únijových záväzkov na subjekty súkromného práva pod pláštikom požiadavky
eurokonformity výkladu slovenskej legislatívy, ktorú uplatnil aj najvyšší súd v napadnutom
rozhodnutí.
11. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo spoločnosti
so sídlom , , podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručené čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 10. decembra 2018 v konaní sp. zn. 7 Cdo 154/2018 porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 10. decembra 2018 v konaní sp. zn. 7 Cdo 154/2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti
,
, trovy konania na účet jej právneho zástupcu, advokátskej kancelárii RUŽIČKA
AND PARTNERS s. r. o., so sídlom Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava, IČO: 36 863 360.“
1 2
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
1 3
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa č. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
18. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].
20. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
1 4
21. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
22. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
23. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie
je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými
rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
1 5
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
III.
25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
26. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka
sa domáha vyslovenia porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým
bolo zamietnuté jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola v konaní
o náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade a žalovanému v 1. rade
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 5 000 € a žalobcovi v 2. rade sumu
4 000 € ako nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv pozostalých
obetí dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Sťažovateľka
argumentovala, že Slovenská republika ako členský štát si nesplnila svoju povinnosť riadne
transponovať do právneho poriadku cieľ vyplývajúci z tzv. motorových smerníc, ktorým
je požiadavka zahrnúť nemajetkovú ujmu pozostalých po smrteľnej dopravnej nehode
do režimu PZP, ale zodpovednosť za nesplnenie svojich únijových záväzkov preniesla
na subjekty súkromného práva (aj sťažovateľku), schovávajúc sa za eurokonformný výklad
slovenskej právnej úpravy, pričom sa motorovým smerniciam snaží priznať priamy účinok,
čo je však v horizontálnej rovine (teda medzi subjektmi súkromného práva) vylúčené.
Sťažovateľka tvrdila, že nie je pasívne legitimovanou na uplatňovanie nárokov z titulu
zásahu do osobnostných práv žalobcov, pretože zákon o povinnom zmluvnom poistení
1 6
sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy, čo vyplýva z aplikácie jazykového,
logického, systematického, teleologického, ako aj historického výkladu dotknutých
ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
v rozpore so základnými princípmi právneho štátu však uplatnil ústavne nekonformný
extenzívny výklad pojmu škoda na zdraví, čím je jeho rozhodnutie nespravodlivé
a arbitrárne a zasahuje do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
a po stránke hmotno-právnej zasahuje aj do jej základného práva podnikať garantovaného
27. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany
ústavného súdu domáha prehodnotenia právnych záverov najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho, ktorý pri výklade pojmu škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom
poistení, vychádzajúc z chápania tohto pojmu v súlade s komunitárnym právom,
konštatoval, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv
predstavovaných právom na súkromný a rodinný život, spôsobený blízkej osobe obete
dopravnej nehody, pričom v danom prípade je daná pasívna legitimácia sťažovateľky
ako poisťovne vykonávajúcej PZP zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel. Najvyšší k uvedenému záveru dospel odvolávajúc sa na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 z 31. júla 2017, historické súvislosti,
ako aj porovnávajúc uplatnený nárok s režimom úrazového poistenia, resp. poistením
pri pracovných úrazoch.
28. V súvislosti so sťažovateľkou nastolenou právnou otázkou, teda (ne)možnosťou
eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona o povinnom zmluvnom
poistení ústavný súd odkazuje na odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5. decembra
2018, v ktorom sa podrobne zaoberal najmä otázkou, či vnútroštátna právna úprava nebráni
extenzívnemu výkladu pojmu „škoda na zdraví“ uvedenému v zákone o povinnom
zmluvnom poistení v súlade so znením a cieľmi tzv. troch motorových smerníc [smernicou
Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
1 7
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami
a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernicou Rady 84/5/EHS
z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej
a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005,
smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú ́prevádzkou motorových
vozidiel (spoločne ďalej len „motorové smernice“)], v súčasnosti nahradených platnou
smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti tak, aby sa plne dosiahol nimi sledovaný výsledok.
29. V spomínanom rozhodnutí ústavný súd po obsiahlom odôvodnení a s poukazom
na relevantnú judikatúru Súdneho dvora, ktorá vymedzila obsah pojmu „škoda na zdraví“
tak, že pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, dospel k záveru, že všeobecné súdy
sú povinné zabezpečiť uplatnenie úniového práva, pričom jedným z nástrojov systémového
prepojenia úniového práva s právnym poriadkom členského štátu je zásada eurokonformnej
interpretácie, teda výklad vnútroštátnych právnych predpisov prijatých na vykonanie
príslušnej smernice tak, aby viedli k výsledku požadovanom touto smernicou. Ústavný súd
zaujal v predmetnom rozhodnutí stanovisko aj k sťažovateľkou akcentovaným súvislostiam
právnej úpravy škody na zdraví obsiahnutej v zákone o povinnom zmluvnom poistení
a právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, uzatvárajúc, že Občiansky zákonník
s pojmom škoda nespája iba materiálnu škodu, a preto nič nebráni extenzívnemu výkladu
tohto pojmu. Potom nemožno hodnotiť aplikáciu úniového práva všeobecným súdom ako
aplikáciu „contra legem“, pretože výklad pojmu „škoda na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona
o povinnom zmluvnom poistení nesmie byť popretím ústavného princípu, podľa ktorého
majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej
spolupráce a integrácie.
1 8
30. Ústavný súd tiež zdôrazňuje skutočnosť, že do zákona o povinnom zmluvnom
poistení boli implementované už označené smernice, čo odôvodňuje nevyhnutnosť vykladať
príslušné ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení vo svetle znenia a cieľov
implementovaných smerníc tak, aby sa týmto výkladom zaručila ich úplná účinnosť (k tomu
pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 10. 4. 1984, Dorit Harz proti Deutsche Tradax
GmbH, 79/83, ECLI:EU:C:1984:155, bod 26).
31. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že Slovenská republika ako členský štát si riadne
nesplnila povinnosť transponovania motorových smerníc do vnútroštátnych predpisov,
samotný Súdny dvor v takom prípade požaduje od vnútroštátnych súdov, aby vykladali
ustanovenia vnútroštátneho práva „v čo najvyššej možnej miere tak, aby mohli byť
použité v súlade s cieľmi tejto smernice“ (napr. rozsudok z 13. 7. 2000 vo veci
Centrosteel,C-456/98).
32. Ústavný súd tiež konštatuje, že aj z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Haasová,
ktorého vplyv na judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky sťažovateľka
analyzovala, vyplynulo, že aj napriek rôznym jazykovým verziám čl. 1 ods. 1 druhej
smernice a čl. 1 tretej smernice sa uvedené ustanovenia smerníc snažia najmä o posilnenie
ochrany obetí, takže za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených
pojmov, a medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou
smernicou, treba zahrnúť aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (pozri body 47
až 50 rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová).
33. Ústavný súd už v minulosti v obdobnej veci (pozri uznesenie sp. zn.
III. ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015) zdôraznil, že Súdny dvor síce vo veci Haasová
nepodal výklad vnútroštátneho práva (niet pochýb o tom, že uvedené nie je ani v jeho
právomoci), akcentoval však, že ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13)
umožňujú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu
1 9
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (body 57 a 58 rozsudku Súdneho dvora vo veci
Haasová).
34. Ústavný súd preto konštatuje, že prísne formalistické odlíšenie „nemateriálnej
ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby od škody
v materiálnom slova zmysle“ podporené prípadným systematickým zaradením ustanovení
vnútroštátneho práva, ktoré regulujú „ochranu osobnosti“ (prvá časť Občianskeho
zákonníka) a „náhradu škody“ (šiesta časť Občianskeho zákonníka), ako to prezentuje
samotná sťažovateľka, nezodpovedá autonómnemu charakteru zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, tak ako to zvýraznil aj Súdny dvor v rozsudku
vo veci Haasová, čo v konečnom dôsledku nenapĺňa ani účel, ktoré smernice transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku sledujú.
35. Ústavný súd ďalej dodáva, že Súdny dvor sa v odôvodnení rozsudku vo veci
Haasová vysporiadal aj s argumentom sťažovateľky, v rámci ktorého poukázala na odlišné
systematické zaradenie právnej úpravy nemajetkovej ujmy v rámci Občianskeho zákonníka,
keď považoval za rozhodujúce iba to, že zodpovednosť poisteného na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa vnútroštátneho práva vznikla na základe dopravnej nehody a mala
občianskoprávnu povahu, na základe čoho potom dospel k záveru, že „nič nenasvedčuje,
že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu,
na ktoré odkazujú uvedené smernice“.
36. V reakcii na námietku sťažovateľky, že Súdny dvor vo veci Haasová poskytol iba
výklad, ako sa majú motorové smernice vykladať pri ich implementácii do slovenského
právneho poriadku, považuje ústavný súd za podstatné vo všeobecnej rovine tiež uviesť,
že rozhodnutia Súdneho dvora v konaniach o predbežných otázkach predstavujú záväzný
interpretačný nástroj pri rozhodovaní skutkovo a právne totožných vecí, pričom z povahy
týchto rozhodnutí vyplýva, že tieto sú záväzné ako celok. V tejto súvislosti už len
pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že rozsudok Súdneho dvora predstavuje aj pre ústavný
súd záväzný výklad práva Európskej únie, ktorý má určujúci význam pri vymedzovaní
2 0
obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
aj v konaní o sťažnostiach (m. m. IV. ÚS 95/2010).
37. Ústavný súd tiež konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6
M Cdo 1/2016 z 31. júla 2017, na ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal
najvyšší súd a ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 (R 61/2018), je výsledkom ustálenia právneho názoru
najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku pasívnej vecnej legitimácie
poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla a predstavuje judikatórny smer, ktorý síce nie je formálne záväzný, ale nie je ani bez
normatívneho významu pre ďalšie vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vrátane
najvyššieho súdu. Náznaky judikatórneho posunu a stabilizovaného posudzovania
označenej problematiky v zmysle publikovaných právnych záverov vyplývajúcich
z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 z 31. júla 2017 badať aj v ďalších
súdnych rozhodnutiach.
38. K námietke sťažovateľky o porušení právnej istoty a zákazu retroaktivity
v dôsledku uvedenej judikatórnej zmeny, ktorá nastala až po vzniku škodovej udalosti,
z ktorej bola sťažovateľka zaviazaná na plnenie, ústavný súd poznamenáva, že judikatúra
je právom v materiálnom zmysle, čo so sebou prináša i povinnosť súdov svoju judikatúru
meniť spôsobom, ktorý nenaruší oprávnené očakávania adresátov právnych noriem.
Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym systémom práva (rovnako
aj v systéme common law) je aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne
pred súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). Nový právny názor sa aplikuje
do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí,
ale iba nachádza. Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy z minulosti boli aplikované mylné
právne názory. Zmena judikatúry sa deje s presvedčením, že predchádzajúca judikatúra bola
nesprávnou interpretáciou práva. Zmena judikatúry je v tomto ohľade len opravou omylu
vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor, že zmena judikatúry pôsobí
retroaktívne. Retroaktivita sa spája s právnou normou ako všeobecne záväzným
2 1
(normatívnym) pravidlom, kde sa uplatňuje princíp zákazu retroaktivity (spätnej
pôsobnosti). Judikatúra nie je samostatným, originálnym ani normatívnym prameňom práva,
akým je právna norma; judikatúra pôsobí vždy v súvislosti s prameňom práva, je jeho
interpretáciou. Najvyššie súdy preferujú incidentnú retrospektívu s tým, že len v celkom
špecifických prípadoch ochránia právnu istotu a legitímne očakávania adresátov právnej
normy, spravidla pri aplikácii hmotnoprávnej normy (Bobek, M., Kühn, Z. a kol. Judikatura
a právní argumentace. 2. vydání. Praha : Auditorium, 2013, ISBN 978-80-87284-35-3,
s. 148 a s. 159).
39. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že pokiaľ najvyšší súd (a pred ním
krajský súd i okresný súd) dospel k záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda
na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení, čo bolo pre posúdenie
otázky pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky v spore rozhodujúce, ústavný súd tento
záver nepovažuje za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný (obdobne III. ÚS 610/2017,
II. ÚS 847/2016). Z rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplývajú dôvody, pre ktoré
dovolanie sťažovateľky zamietol. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva,
že najvyšší súd dal sťažovateľke jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú
odpoveď na to, prečo žalobcami uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
je pokrytý povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla.
40. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže z napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky podnikať podľa čl. 35 ods. 1
2 2
ústavy, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti,
ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde tak,
ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019
2 3