Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 847/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti

, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo nábrežie 8/A,

Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, základného

práva podnikať podľa a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 12. februára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj podľa ,

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 12. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa sa proti sťažovateľke

(žalovaná v 2. rade) a žalovanej v 1. rade na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. domáhala zaplatenia sumy 33 333 €

z titulu nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že žalovaná v 1. rade zavinila

22. mája 2007 dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu, pričom vozidlo, ktoré

žalovaná v 1. rade viedla, malo uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u sťažovateľky. Zo zistení ústavného

súdu vyplýva, že o žalobe žalobkyne o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch proti

žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade (sťažovateľka, pozn.) rozhodol okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 13. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 13. októbra

2011“) tak, že žalovanej v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 10 000 €

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a vo vzťahu k žalovanej v 2. rade žalobu v celom

rozsahu zamietol. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. novembra 2013

(ďalej len „uznesenie zo 14. novembra 2013“) rozsudok okresného súdu z 13. októbra 2011

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 8. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok z 8. apríla 2014“) zaviazal

žalované v 1. a 2. rade povinnosťou zaplatiť žalobkyni 10 000 €, pričom plnením jednej

z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhej, v prevyšujúcej časti žalobu

2

zamietol a o trovách konania sa zaviazal rozhodnúť po právoplatnosti vo veci samej.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2014 vo výroku, ktorým

sťažovateľku a žalovanú v 1. rade zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 10 000 €,

odvolanie (ďalej aj „napadnutý výrok“). Krajský súd napadnutým rozsudkom napadnutý

výrok rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2014 potvrdil ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže

krajský súd sa «náležite... nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je

nevyhnutné pre posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie,

ktorú navyše nedostatočne odôvodnil, a to najmä v širšom kontexte platnej vnútroštátnej

úpravy, ako aj v kontexte možného a prípustného „eurokonformného“ výkladu a výkladu,

resp. pochopenia príslušných rozhodnutí Európskeho súdneho dvora».

Sťažovateľka napáda eurokonformný výklad pojmu „škoda na zdraví“ podľa § 4

ods. 2 písm. a) o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“),

ktorý použil v napadnutom rozsudku krajský súd, keďže podľa jej názoru je „nevyhnutné

prihliadať jedine na vnútroštátnu právnu úpravu a (česko)slovenskú judikatúru, v ktorej je

za súčasného platného právneho stavu (v rámci SR), historicky a aj teoreticko-právne

nesporne a jednoznačne vyriešená otázka diferenciácie pojmov (ich významu aj účelu)

náhrady škody (resp. škody na zdraví) a nemajetkovej ujmy. Vnútroštátne právo v Zákone

o PZP de lege lata upravuje náhradu majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, avšak výlučne

v rozsahu – 449 , pričom

pokrýva zodpovednosť za nemajetkovú ujmu na zdraví vo forme náhrady za bolesť

a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu nárokov podľa osobitného

právneho predpisu. Nároky z titulu ochrany osobnosti podľa § 13 a nasl. Občianskeho

zákonníka však do okruhu pôsobnosti Zákona o PZP nezahŕňa.“.

Podľa názoru sťažovateľky chráneným statkom, v súvislosti s ktorým môže byť

spôsobená škoda, ktorá by mala byť podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení

s poistiteľom za poisteného uhradená, je podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení

„zdravie a život“, nie však život súkromný a rodinný. Vnútroštátna právna úprava podľa

sťažovateľky neumožňuje pod § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení

subsumovať aj nároky v zmysle , keďže zákonodarca rozsah

poistného krytia v § 4, resp. § 5 zákona o povinnom zmluvnom poistení nerozšíril o nároky

uplatniteľné pozostalými postupom podľa .

Sťažovateľka zdôrazňuje nevyhnutnosť odlišovať nemateriálnu ujmu od škody,

pričom odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov vyvodzuje z § 16 Občianskeho

zákonníka a uzatvára, že „zásahom do ochrany osobnosti možno spôsobiť aj škodu,

na strane druhej spôsobenie škody môže, ale nemusí mať bez ďalšieho zároveň spôsobenie

zásahu do práv na ochranu osobnosti. ... Právo na ochranu osobnosti predstavuje

nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej

prejavmi. Osobnostné právo možno charakterizovať jeho výlučnosťou, všeobecnosťou,

nepremlčateľnosťou a neprekludovateľnosťou. Na rozdiel od osobnostných práv, právo

na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe. Toto právo nemá absolútnu,

ale len relatívnu povahu. Nemá rýdzo osobnostnú, ale majetkovú povahu, a preto sa

premlčuje. Úplné rozdielna je teda vo vzťahu k uvedeným právnym inštitútom ich podstata,

ako aj účel, ktorému tieto dva inštitúty majú slúžiť. Rovnako je odlišný aj gramatický

význam týchto použitých slovných spojení. Rozdielnosť obidvoch právnych inštitútov

podporuje aj odlišné stanovenie lehôt pri premlčaní týchto nárokov.“.

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že aj keby teoreticky pripustila, že pod pojem škoda

na zdraví v súlade s § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení možno

na základe eurokonformného výkladu subsumovať aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

pozostalých po obetiach dopravných nehôd, pričom takýto výklad by bol zároveň ústavne

konformný, nie je dôvod na to, aby ju krajský súd na plnenie zaviazal, keďže «krajský súd...

ďalej absolútne neskúmal súkromnoprávne atribúty poistno-právneho vzťahu medzi

Sťažovateľom ako poisťovateľom a žalovaným v 1. rade ako poisteným, ako ani

súkromnoprávny charakter a status Sťažovateľa ako podnikateľa, ale výlučne v zmysle

tzv. „fishing expedition“, bez ďalšieho ad hoc rozhodol, že Sťažovateľ je povinný plniť, a to

4

výlučne na základe výkladu zákonného pojmu. KS tak nepochopiteľne opomenul, že

v danom prípade sa nejedná o zákonné poistenie, ktoré by vzniklo jednostranne zo zákona,

ako je tomu napr. pri zákonnom zdravotnom poistení, pri ktorom by obdobný záver mohol

byť aspoň teoreticko-právne do určitej miery udržateľný, alebo minimálne čiastočne

obhájiteľný, ale že sa jedná o povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu. Toto

poistenie ako také vzniká až uzatvorením samotnej poistnej zmluvy ako súkromnoprávneho

záväzkového vzťahu medzi Sťažovateľom a jeho klientmi. Povinnosť uzavrieť takúto zmluvu

má pritom v zmysle § 32 Zákona o PZP ten, kto je „ako držiteľ motorového vozidla

zapísaný v dokladoch vozidla“. Sťažovateľ podľa Zákona o PZP povinnosť uzavrieť poistnú

zmluvu nemá, resp. má právo jej uzavretie odmietnuť (§ 6 ods. 3 Zákona o PZP).».

Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a podľa

čl. 11 ods. 1 listiny sťažovateľka odôvodňuje „extenzívnym výkladom pojmu škody

na zdraví podľa Zákona o PZP“, ktorým zo strany krajského súdu došlo „k priamemu

zásahu do povinností poisťovne podľa ZoP (najmä v časti stanovenia výšky poistného

a tvorby technických rezerv), ktoré by mohli viesť k sankciám zo strany orgánu dohľadu

nad poisťovníctvom, ktorým je Národná banka Slovenska, a to všetko bez pričinenia,

prispenia alebo zavinenia Sťažovateľa, ktorý žiadnu zákonnú povinnosť neporušil

a neporušuje, ale len vykonáva podnikateľskú činnosť a to riadne a za podmienok, ktoré

boli stanovené zákonodarcom, a ku ktorých zmene od roku 2001 nedošlo. Rozsudkom KS

príslušný súd bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal obsahom poistnej zmluvy,

rozsahom poskytovania poisťovateľskej činnosti podľa ZoP, analýzou schválenej výšky

poistného zo strany Národnej banky Slovenska na základe poistno-matematických výpočtov,

de facto od stola prezumoval, že Sťažovateľ porušuje ZoP a Zákon o PZP, čo je absolútne

neakceptovateľné a arbitrárne...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1

, základné právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo Sťažovateľa vlastniť

majetok v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 a článku 11

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a základné právo Sťažovateľa podnikať v zmysle

ustanovenia článku 35 ods. 1 a článku 26 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, Rozsudkom Krajského súdu v Prešove s číslom konania

-417 zo dňa 12.02.2015 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove s číslom konania -417 zo dňa

12. 02. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť

trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

6

Podľa tohto návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podstatu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky tvorí tvrdenie o nesprávnych

právnych záveroch krajského súdu týkajúcich sa eurokonformného výkladu § 4 ods. 2

písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorého poistený má z poistenia

zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané

nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, a v tejto súvislosti aj ustálenie

pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky vo vzťahu k žalobkyňou uplatňovanému nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V súlade s (obdobne aj listiny) každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažnosť smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Uvedené právne východiská sa vzťahujú v prvom rade na sťažnosti, ktorými sťažovatelia

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj na sťažnosti namietajúce porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že formuláciou uvedenou v čl. 46

ods. 1 ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril

8

zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany

podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (obdobne napr. , , ).

Vychádzajúc z vymedzených mantinelov možných zásahov ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s tou časťou

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti

sťažnosti podstatná, a to s prihliadnutím na podstatnú námietku sťažovateľky, ktorou

spochybňuje svoju pasívnu legitimáciu. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol

potvrdený podľa v tom čase platného a účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne správny rozsudok okresného súdu z 8. apríla 2014.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku týkajúcej sa námietky sťažovateľky o nedostatku

jej pasívnej legitimácie krajský súd uvádza:

„Žalovaná v 2) rade namietala pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. V danom

prípade už aj vzhľadom na predchádzajúce vyjadrenie právneho názoru odvolacieho súdu,

ktorý sa odvoláva aj na existujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (správne

má byť Súdny dvor Európskej únie, pozn.) vo veci C22/12 a C277/2012 je možné túto ujmu

na zdraví uplatnenú v peniazoch uplatňovať v rámci povinného zmluvného poistenia pokiaľ

nárok vznikol v súvislosti s dopravnou nehodou. Preto odvolacia námietka žalovanej

v 2) rade je bezvýznamná. Odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie žalobkyne, ktorá v tejto

súvislosti poukázala práve na citované rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci C22/2012, kde táto zodpovednosť žalovanej v 2) rade bola už riešená.“

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku

okresného súdu z 8. apríla 2014, t. j. postupoval v súlade s ,

a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný

súd považuje za potrebné poukázať na právny názor okresného súdu vyjadrený v súvislosti

s pasívnou legitimáciou sťažovateľky. V rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2014

sa k otázke pasívnej legitimácie sťažovateľky uvádza:

„Čo sa týka uplatňovaného nároku vo vzťahu k žalovanej v 2. rade ako poisťovni,

ktorá bola účastníkom poistného vzťahu zo zodpovednosti za (škodu, pozn.) spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla, tu súd poukazuje na vyjadrený právny záver odvolacieho

súdu v rozhodnutí... zo dňa 14. 11. 2013, kde bolo uvedené, že priamy nárok poškodeného

proti poisťovni sa zakladá v ustanovení o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a teda, že

poškodená ako obeť dopravnej nehody, má neobmedzený priamy nárok na plnenie voči

poistiteľovi. Bolo preukázané, že poistný vzťah medzi žalovanou v 1. rade a žalovanou

v 2. rade v čase vzniku dopravnej nehody existoval, išlo o poistný vzťah z titulu povinného

zmluvného poistenia. Odvolací súd poukázal na to, že rozsudkami Súdnym dvorom EÚ, bolo

konštatované, že pod pojmom ujma na zdraví je potrebné rozumieť akúkoľvek ujmu, ak teda

jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poistného za škodu z vnútroštátneho práva

uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo

zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu, musia sa z povinného zmluvného poistenia

nahradiť. Keďže zodpovednosť žalovanej v 1. rade vyplýva z ustanovenia § 11 a 13

, táto zodpovednosť vznikla na základe dopravnej nehody, potom

platí, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti

usmrtených pri dopravnej nehode. Keďže plnenie poškodená môže dostať len raz, a ide

o nárok proti dvom subjektom, ktorí majú postavenie samostatných spoločníkov, čím

nevzniká pasívna solidarita, súd zaviazal žalovanú v 1. rade aj 2. rade na splnenie celého

dlhu, avšak vo výroku rozhodnutia uviedol, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu

tohto plnenia povinnosť druhého.“

Keďže tak okresný súd, ako aj krajský súd svoju argumentáciu týkajúcu sa pasívnej

legitimácie sťažovateľky založili aj na právnych záveroch Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) vyslovených vo veciach C-22/12 a C-277/12, ústavný súd

považuje za žiaduce poukázať na podstatné časti označených rozhodnutí Súdneho dvora.

V tejto súvislosti už len pre úplnosť zdôrazňuje, že rozsudok Súdneho dvora predstavuje aj

10

pre ústavný súd záväzný výklad práva EÚ, ktorý má určujúci význam pri vymedzovaní

obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie aj

v konaní o sťažnostiach (m. m. ).

Súdny dvor rozsudkom vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi,

Blanke Holingovej (rozsudok C-22/12 z 24. 10. 2013, ECLI:EU:C:2013:692) a vo veci

Vitālijs Drozdovs proti Baltikums AAS (rozsudok C-277/12 z 24. 10. 2013,

z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti

poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS

z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej

a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005,

a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať

aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne

právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“

Zákonom o povinnom zmluvnom poistení [vrátane § 4 ods. 2 písm. a)] sa

do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovali (predovšetkým) smernica Rady

72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami

a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (ďalej len „prvá smernica“),

druhá smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel (ďalej len „druhá smernica“), tretia smernica Rady 90/232/EHS

zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej len

„tretia smernica“), smernica 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady

č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel), ako aj

smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, ktorou sa menia

a dopĺňajú smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS, 88/357/EHS a 90/232/EHS a smernica

Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel.

Práve skutočnosť, že do zákona o povinnom zmluvnom poistení boli

implementované už označené smernice, odôvodňuje nevyhnutnosť vykladať príslušné

ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení vo svetle znenia a cieľov

implementovaných smerníc tak, aby sa týmto výkladom zaručila ich úplná účinnosť (k tomu

pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 10. 4. 1984, Dorit Harz proti Deutsche Tradax

GmbH, 79/83, ECLI:EU:C:1984:155, bod 26).

Z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Haasová ďalej vyplynulo, že aj napriek

rôznym jazykovým verziám čl. 1 ods. 1 druhej smernice a čl. 1 tretej smernice sa uvedené

ustanovenia smerníc snažia najmä o posilnenie ochrany obetí, takže za týchto okolností

treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov a medzi škody, ktoré sa musia nahradiť

v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, treba zahrnúť aj nemajetkovú ujmu, ktorej

náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo

uplatniteľné v danom spore (pozri body 47 až 50 rozsudku Súdneho dvora vo veci

Haasová).

Ústavný súd už rovnako v obdobnej veci sťažovateľky (pozri uznesenie sp. zn.

zo 16. decembra 2015) zdôraznil, že Súdny dvor síce vo veci Haasová

nepodal výklad vnútroštátneho práva (niet pochýb o tom, že uvedené nie je ani v jeho

právomoci), akcentoval však, že ustanovenia ( a )

umožňujú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu

12

nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (body 57 a 58 rozsudku Súdneho dvora vo veci

Haasová).

Prísne formalistické odlíšenie „nemateriálnej ujmy spočívajúcej v zásahu

do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby od škody v materiálnom slova

zmysle“ podporené prípadným systematickým zaradením ustanovení vnútroštátneho práva,

ktoré regulujú „ochranu osobnosti“ (prvá časť ) a „náhradu škody“

(šiesta časť ), ako to prezentuje samotná sťažovateľka, nezodpovedá

autonómnemu charakteru zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel, tak ako to zvýraznil Súdny dvor v rozsudku vo veci Haasová, a v konečnom

dôsledku nenapĺňa ani účel, ktoré smernice transponované do vnútroštátneho právneho

poriadku sledujú.

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu z 8. apríla 2014 v napadnutom výroku. Ako je z už uvedeného zrejmé,

v odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľke podrobnú, jasnú,

zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo žalobkyňou

uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je pokrytý povinným poistením

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

V okolnostiach posudzovanej veci preto ústavný súd považuje napadnutý rozsudok

krajského súdu za ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný a primerane

argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok nemožno považovať ani za svojvoľný

či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu, ani jej práva na spravodlivé súdne konanie, reálnosť ktorej

by mohol podrobnejšie posúdiť po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie,

odmietol túto časť sťažnosti v súlade s ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k priamemu

zásahu do jej povinností (najmä v časti určenia výšky poistného a tvorby technických

rezerv), ktoré by v konečnom dôsledku mohli viesť k sankciám zo strany orgánu dohľadu

nad poisťovníctvom, ktorým je Národná banka Slovenska, a tým aj k zásahu do jej

základného práva vlastniť majetok.

Obsahom vlastníckeho práva je oprávnenie predmet svojho vlastníctva držať, užívať,

požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby

vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osoby vlastníka. Dôjde len k zásahu

do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu zaručeného práva vlastniť majetok

(). Z vyplýva, že zásah do vlastníckeho práva či už formou

vyvlastnenia, alebo formou núteného obmedzenia vlastníckeho práva môže byť z ústavného

hľadiska akceptovateľný len vtedy, ak k nemu dôjde vo verejnom záujme a v nevyhnutnej

miere, a to na základe zákona a za primeranú náhradu (m. m. ).

Hypotetická sankcia zo strany Národnej banky Slovenska, ktorou sťažovateľka

argumentuje, nepredstavuje zásah do jej vlastníctva (nie je núteným obmedzením a ani

vyvlastnením), a preto už prima facie vylučuje záver sťažovateľky o porušení základného

práva vlastniť majetok podľa (obdobne listiny). Na základe

14

uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1

a listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (obdobne čl. 26 ods. 1

listiny).

Posúdením obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva

na podnikanie podľa (obdobne listiny) neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení.

Ústavný súd už vyslovil, že právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako

aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa je

zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej

záruky nie je v konkrétnych okolnostiach ochrana sťažovateľky ako podnikateľky

pred „oprávneným“ uplatňovaním nárokov vyplývajúcich z poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel oprávnenými osobami.

Pokiaľ ústavný súd dospel k záveru o tom, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorým tento potvrdil napadnutý výrok rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2014,

ktorým bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, nedošlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa (ani práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemožno uvažovať aj vzhľadom na už uvedené

ani o porušení základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35

ods. 1 ( listiny). Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2016

16